Vážený pán predseda, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vážení občania, dovoľte sa mi pozrieť na tento problém učiteľský, žiacky, občiansky, spoločenský z možno mierne iného uhla pohľadu. Pre pestrosť diskusie to nemusí byť úplne zbytočné.
Pán minister je síce neprítomný, ale to nie je podmienka, že by tu mal sedieť. Oceňujem, že tu pomerne dlho bol, chcem si pre úvod použiť jeho zamyslenie, keď sa tak trocha posťažoval, že tých veľkých čiastok mnohomiliónových z hľadiska školstva poletuje vo vzduchu priveľa. A chcem mu takto odkázať, že súhlasím s tým, že možno nie všetko je o peniazoch, nie vždy musíme hovoriť o čiastkach.
A tu by som si pre úvod použil aj taký pekný príklad jedného z románov, ktorý mám veľmi rád. Možno ho viacerí poznáte. Je to román Axela Muntheho, ktorý sa volá Kniha o San Michele. Je to kniha, ktorá mi patrí medzi desať najmilovanejších kníh. A tam zaznela jedna silná myšlienka, že tie najkrajšie veci na svete sú zadarmo. A ja by som si dovolil parafrázovať Muntheho a povedať, že aj tie najúčinnejšie veci sú v podstate zadarmo. A ak nám ide o zvýšenie účinnosti v školstve, možno naozaj nemusíme hovoriť vždy len o množstve potrebných ďalších peňazí, aj keď chápem, že bez peňazí to nepôjde. Takže aj tie najlepšie a najúčinnejšie veci môžu byť zadarmo. A mám na mysli jednu z takýchto vecí, jeden z takýchto nástrojov, ktorý je veľmi silný. A jeho význam vo výchovnom procese je možno ešte silnejší. A to je sila osobného príkladu. Stojí osobný príklad veľa peňazí? Treba investovať na to, aby sme mali osobné príklady? Myslím si, že to robiť netreba. Treba teda len, aby sme osobných príkladov mali možno čo najviac.
A ešte jedno také dramatické odbočenie alebo odbočenie do dramatických sfér, keď som použil toho Axela Muntheho a jeho krásnu vetu o tom, že najkrajšie veci sú zadarmo, tak je to možno spomenutie si na známejšie dielo, Drdovu poviedku Vyšší princíp, kde máme učiteľa Málka, ktorý vo vypätej situácii dokázal byť obrovským vzorom vtedy, keď mu všetci jeho kolegovia hovorili: „Buď ticho, ide tu o život, neozývaj sa.“ Poznáte ten strhujúci príbeh Vyššieho princípu a profesora Málka, a nešlo o nejaké debaty v parlamente, ale o životy, ktorý dokázal v tej svojej slávnej záverečnej reči povedať pravdu napriek tomu, že tým riskoval veľa. Od napísania tohto románu, od nakrútenia tohto filmu tiež uplynuli desaťročia a ja som presvedčený, že všetci, čo mali možnosť sa s touto poviedkou zoznámiť alebo tento film vidieť, si pamätajú silu osobného príkladu profesora Málka. Potreboval tento príklad nejaké osobitné dotácie? Nie, potreboval silu osobnosti.
A tento úvod som si dovolil predoslať hlavne kvôli tomu, že v slovenskom školstve posledné štyri roky máme takýto jeden silný príklad jedného učiteľa, ktorý dokázal prejaviť vo chvíli, keď to vôbec nebolo ľahké, jednoducho svoju osobnú statočnosť, odvahu a silu a mal šancu stať sa príkladom pre desaťtisíce svojich kolegov, pre státisíce žiakov a pre milióny občanov. Mohol sa takým stať, ale sa tak nestalo. Stal sa takým iba čiastočne, pretože tohto príkladného učiteľa dokázal náš systém, a zase nehovorím o peniazoch, hovorím o sile príkladu a sile systému, potrestať za jeho odvahu. Dokázal mu odkázať, že, nono, nie je až taký príkladný a všetkým, ktorí ho sledujú, odkazuje, že ak bude sa snažiť o tento spôsob občianskej profesionálnej ľudskej odvahy, tak to s ním nemusí dopadnúť najlepšie, lebo že nech sa pozrie, že ani s tým učiteľom to nedopadlo dobre, za svoju ľudskosť, svoju odvahu, za svoju schopnosť pomenovať veci tam, kde ostatní radšej mlčia, sa stal pre svojho zamestnávateľa, pre svoju školu prebytočným.
Je zbytočné v tomto kontexte hovoriť o takomto príklade? Hovoríme o vzdelávaní. Hovoríme, že motívom toho všetkého je žiak, žiak, ktorý o pár rokov, o pár desaťročí bude stáť tu, bude sedieť medzi poslancami, bude riadiť túto krajinu. Všetci sa zhodneme na tom, že investícia do budúcnosti je založená práve na sile a kvalite vzdelávacieho procesu. Môžeme podceniť tieto súvislosti tak nesmierne lacno a zároveň tak neuveriteľne účinnú vec ako osobný príklad? Určite by sme to nemali robiť. A napriek tomu, čuduj sa svete, hravo sme dokázali takúto silu osobnosti a silu príkladu podceniť.
Nemám tu bývalého ministra školstva prítomného, mohol by tu byť prítomný, pána Čaploviča, mohol by tu byť prítomný, ale nie je to tak, pán Draxler ako súčasný minister školstva. Cítil som povinnosť osloviť ich a aj pána Pellegriniho v kontexte tohto prípadu či už osobne alebo interpeláciou. A čo sa stalo? Začnem ich oslovovať v poradí.
Pán profesor Čaplovič, človek, archeológ, historik, určite človek, o ktorom nemožno pochybovať, že kontext historického vývoja, silu príkladu osobnosti a všetko, čo s tým súvisí, ako historik veľmi dobre pozná. Keď som ho vo veci tohto príkladu, tohto učiteľa, ktorý by sa mal stať vzorom krajiny, navštívil, povedal mi: „Ale, áno, ja aj viem, pán poslanec, že je to statočný človek, ja sa poradím s politikmi v Košiciach a zistím, čo sa dá v tejto veci robiť.“ Ja si nemám dôvod nevážiť profesora Čaploviča za jeho historickú prácu, ale profesor Čaplovič v tej chvíli nebol historikom, bol ministrom. A myslím si, že mal veľkú šancu v tej chvíli sa stať aj trocha štátnikom. Nevyužil túto šancu. Nevyužil to, aby učiteľa, ktorý z toho svojho drobného základného miesta chcel byť vzorom a mal byť vzorom pre túto krajinu a pre svojich žiakov, na ten piedestál tej vzorovosti podvihol, aj keď musím popravde priznať, že v jednej televíznej relácii mu v živom priamom prenose poďakoval.
Druhý jeho nástupca tu prítomný pán predseda parlamentu, toho času, vtedy minister školstva, tiež som ho v tejto veci kontaktoval, napokon jeho vyjadrenia boli veľmi nádejné, ako nový minister školstva na stránkach populárnej tlače sa vyjadril, že nepripustí, aby takíto ľudia odchádzali z rezortu, a že bude ho veľmi tento prípad zaujímať s tým, že má záujem, aby sa dotiahol do spravodlivého konca. Keď som pána ministra školstva Pellegriniho kontaktoval a žiadal teda, aby tieto slová z tlače preniesol do reality, odpovedal mi, tak ako musel to urobiť, na interpeláciu teda odpovedať. A bolo tam napísané, že: „Áno, pán poslanec, zoznámim sa s tým prípadom a vyvodím z neho závery.“ Nuž možnože sa s ním zoznámil, lebo hovoril mi vtedy pán Pellegrini, že musí rozprávať s ľuďmi v Košiciach z viacerých sfér, aby mal v tom jasno. Nepoznám jeho tie rozhovory, ale, vážená verejnosť, vážení žiaci, vážení učitelia, tento príkladný učiteľ sa ani prostredníctvom ministra školstva Pellegriniho nestal príklad, o ktorom by ste jednoducho mohli dačo počuť, aby ste pochopili, že, áno, minister vám odkazuje, milé deti, milí žiaci, že práve takto si predstavuje výchovu k statočnosti a občianskej odvahe prostredníctvom takého vystúpenia, akého bol schopný tento učiteľ. A už ako taký dôvažok si dovolím povedať, že pán minister mi tam aj odpovedal, že bude hľadať spôsob, ako pomôcť takémuto človeku, asi taký, že mu pomôže nájsť pracovné miesto. Vtedy som mu odpovedal, že no, pán Pellegrini, je to pekná odpoveď, ale je hodná odpovede pána Pellegriniho, ale odpoveď ministra školstva tu musí byť iná s tým, že: „Ja nepripustím ako minister školstva, aby človek tak vzácny, takýto príkladný, mohol sa stať človekom prenasledovaným.“
Keď som navštívil, do tretice, nástupcu, ktorý mal možnosť túto vec riešiť, ten to vybavil ešte elegantnejšie a povedal: „Ten človek, o ktorom hovoríte, pán poslanec, je už vlastne politikom.“ Nuž je to pravda, bol vtedy na európskej kandidátke alebo na kandidátke do Európskeho parlamentu, ja už politikov riešiť nebudem.
Nuž čo som tým chcel povedať? Hovoríme o kvalite školstva, hovoríme o potrebe založiť budúcnosť tejto krajiny na slušných, vzdelaných, čestných, odvážnych ľuďoch, hovoríme o možnosti jedného príkladu, ktorý mal šancu osloviť naozaj aj žiakov, aj učiteľov, aj občanov. Pritom pozrime sa, traja ministri školstva napriek tomu, že mali na to predpoklady, neprekročili svoj tieň a nedokázali tento príklad ozaj urobiť príkladom. A ak to príkladom urobili, tak to bolo tým negatívnym s odkazom: „Bude lepšie, keď nebudete hovoriť, pretože môže sa vám stať niečo také, ako sa stalo tomu odvážnemu učiteľov.“ Nuž tak v tejto chvíli sa spytujem, aj pre vás, pán predseda, ako vtedajšieho ministra školstva, aj pre vášho predchodcu, aj pre vášho nasledovníka, či naozaj, ak to myslíme úprimne s oblasťou výchovy a ak sme presvedčení, že ten príklad toho profesora Málka z toho Vyššieho princípu je hodný nasledovania, toto je ten odkaz, ktorý my politici chceme vyslať do radov učiteľov, ktorí sa oprávnene boja, do radov žiakov, ktorí by veľmi potrebovali silu príkladov. Totiž my naučíme možno dobre jazyky, ja nespochybňujem ani schopnosti učiť počítačovú gramotnosť, ale nemáme potrebu začať práve tu, práve tam, kde sa hovorí o obyčajnej ľudskej odvahe, statočnosti, súcite, kde sa hovorí o potrebe byť príkladom? Nuž, vážení páni ministri zo strany SMER, keď v súvislosti a v kontexte dnešnej schôdze hovoríme o školstve a vzdelávaní a hovoríme o tom, že tu nemôžu lietať milióny, lebo tých miliónov toľko niet, a ja by som v tomto s pánom ministrom Draxlerom aj súhlasil, že zrejme nahadzovať milióny do vzduchu je ľahšie, ako ich potom reálne niekde platiť, koľko miliónov ste potrebovali na to, aby ste dokázali povedať, že takého učiteľa si vážite a že nedopustíte, aby sa stal taký učiteľ niečím iným ako dobrým príkladom pre celé široké okolie? Keby ste to boli dokázali, možno by sme urobili obrovský kus práce pre to, aby sa slovenské školstvo posunulo o krok dopredu a nebolo by na to treba veľa peňazí. Takto to môžem hodnotiť iba ako stratenú príležitosť.
Už záverom doplním. Nebolo dôležité, aby som zdôrazňoval, ktorý je to učiteľ, ja viem, že on je všeobecne známy. Je to učiteľ Oto Žarnay z košickej obchodnej akadémie. A nechce sa mi ani zdôrazňovať práve jeho konkrétny prípad, ale sa mi chce zdôrazňovať práve ten konkrétny prístup troch ministrov školstva, ktorí možno aj medzi štyrmi očami alebo aj v istom takom mediálnom výstupe dokázali povedať, že budú sa týmto zaoberať a budú sa snažiť to vyriešiť. Ale výstup od týchto troch ministrov a ten odkaz pre verejnosť aj dnes môžeme čítať takto: „Vážení učitelia, radšej sa neozvite, pretože môžete nasledovať príklad tohto učiteľa.“ A to je pre školstvo, ak to myslíme úprimne, s potrebou vzdelávať rovných, čestných, odvážnych, múdrych ľudí, pre tento prípad veľmi zlé.Tak ako som začal, tak môžem aj skončiť, je veľa rôznych spôsobov a metodík a nástrojov, ako čosi meniť, vylepšovať, riadiť, ale, vážený pán predseda Pellegrini, vážený pán jeho predchodca aj jeho nástupca vo funkcii ministra, sila osobného príkladu veľa nestojí, ale je nástroj najúčinnejší. A je škoda, že ste v tej svojej chvíli, keď ste mali o tom možnosť rozhodovať, na to zabudli a že ste sa, tak ako sa hovorí klasicky, na chvíľočku nestali radšej štátnikmi a ostali ste len politikmi. Je mi to ľúto. Považujem to za veľmi stratenú príležitosť. Ďakujem za pozornosť.
