Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážení občania, skoré dobré ráno prajem, je jedna hodina ranná a sedemnásť minút. Nedovolím si vstúpiť nejako veľmi do hlbín zdravotníckej problematiky, ale aj predo mnou ako pred lesníkom, pred laikom hĺbka tej studne, toho čierneho v tej studni je udivujúca a prekvapujúca. Ja si dokonca myslím, že ani ľavé ani pravé krídlo tejto snemovne netušilo, že počas dnešnej noci nazrieme až do takej hlbokej priepasti a že v nej bude taká tma.
Oceňujem aj vystúpenie pána Petra Osuského. Naozaj ho obdivujem, že v tejto hodine dokázal tak brilantne, vierohodne a zároveň aj šarmantne popísať všetky biedy dnešného nášho zdravotníctva.Keďže ako som sa priznal, netrúfam si byť odborníkom, obmedzím sa vo svojom vystúpení len na dve veci, ktoré mi spomenuli tí, ktorí tomu rozumejú. Možno to bude nie celkom presné, ale bol by som rád, keby to bolo zobraté na vedomie ako realita dnešného zdravotníctva.
Ešte skôr, ako poviem tie dve veci, bude to stručné, zmienim sa aj o pánovi ministrovi Čislákovi, ktorý už možno v tejto chvíli odpočíva po zaslúžilom dni a čaká iba na to hlasovanie. A zaujalo ma to, že práve z toho množstva faktických poznámok, ktoré zazneli na jeho vystúpenie, si vybral práve tú moju na reakciu, ako keby ho zamrzelo, pichlo kdesi s tým, že som mu spomenul pokoru, ktorá ako keby mu chýbala v jeho vystúpení, pričom on sa tomu venoval. A ja si myslím, že tak som ho trafil presne, pretože, a pripomenul mi to kolega Igor Matovič, keď bola reč tak často o tom cétečku ako o symbole úpadku doby a zdravotníctva v republike Slovenskej a keď pán minister Čislák vo chvíli, keď možno mal byť ozaj pokorný, povedal s takou pýchou, že on túto pseudokauzu nepovažuje za nič iné ako za pseudokauzu, nedopustil sa obrovskej nepokory? A keď sa jej dopustil, nemal byť v istej veci natoľko múdry a natoľko pokorný, že mohol využiť aspoň teraz tento čas, ktorý už je veľmi neskorý, aby povedal, že je v tom niečo pravdy, naozaj nerobia tak dobre, ako by mali robiť? Myslíte si, že toto je vec, ktorá by sa sem nehodila, ktorá by znížila úroveň parlamentu alebo ktorá by, nebodaj, nejakým spôsobom znížila príslušné percento? Toto mi chýba, a preto si myslím, že pána ministra som trafil presne poznámkou o nepokore. A zároveň si myslím, že ani po dnešnej noci sa z toho nepoučil a to je možno niečo, čo hĺbku toho čierneho tej studne slovenského zdravotníctva ešte viacej prehlbuje.
No a teraz tie dve poznámky, ktoré sú na konto zdravotníctva od reálnych zdravotníkov. Bude to možno mierne kacírske, keď od sestričky, s ktorou som rozprával v Humennom predvčerom, budem tlmočiť asi následné stanovisko: „Viete, my niekedy sme na oddelení možno boli ešte v menšom počte, v akom sú tam sestričky dnes, a napriek tomu sme sa stihli o našich pacientov postarať lepšie. A viete, prečo to bolo? Nemuseli sme vypisovať také obrovské množstvo papierov.“ Jednoducho tlmočím odkaz, že, a tým nadväzujem na ten moment, ktorý som použil aj pri časti, keď sme rozprávali o školstve, nie všetko je v peniazoch.
Vážený pán minister, možno by naozaj stačilo, keby sme sa sústredili v tejto súvislosti na to, že by sme v zdravotníctve znížili stupeň administrácie a že by sestrička mohla byť pri pacientovi, lebo, páni doktori, vás je tu pomerne vysoká koncentrácia, hovorí mi toto nasledovné: „Voľakedy, keď lekár naordinoval nejaký postup, ja som si to zapísala do zošita a od tej chvíli to už bola moja kompetencia, robila som to tak, ako to bolo naordinované, a za všetko som zodpovedala. Držala som sa vlastnej evidencie. Dnes pichnem injekciu, bežím k počítaču, dám raňajky, bežím k počítaču, podám ďalšiu nejakú terapiu, pričom keď sa ma snaží pacient poslednú hodinu ešte, keď máme službu už na konci, zavolať, nemá na to šancu, mám toľko povinností, ktoré musím vypísať do toho počítača, že jednoducho sa nevenujem pacientom.“ Takže dávam otázku, pán minister, ktorej riešenie by možno tiež veľa nestálo a ktorá možno by bola celkom použiteľná, ak sledujeme naozaj záujem pacienta ako vrchol nášho snaženia, či by nestálo za to, aby sme množstvo administratívnych úkonov, ktoré dnes od zdravotných sestier požadujeme, znížili.
A druhá poznámka, a tým budem končiť, je poznámka, ktorá sa týka otázky školstva. Možno treba siahnuť aj tam, spájam dve veci, výchovu a zdravotníctvo. Hovorila mi pani profesorka z košickej fakulty: „Viete, voľakedy chodili študenti mi na skúšku viac-menej tak pešo alebo možno na ňu prišli skromne autobusom, dnes mám pri dni skúšok plné parkovisko luxusných limuzín. No, dobre, doba sa zmenila, ale zároveň ich skúšam.“ A povedala im k tomu: „Viete, vážení páni študenti, je to na céčko, tak oni mi na to povedali, že sú s tým spokojní, pričom dala som im otázku, či budú tak spokojní, keď budú liečiť pacientov na céčko.“ Nuž, dávam otázku aj týmto smerom, ak nám ide o pacienta, či by sme sa nemali vyvarovať toho, aby sme liečili pacientov na céčko. Možno sa to začína v škole a možno sa to začína, pán minister, pri tej vašej pokore. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda, aj za to, že ste ukázali, že môžete byť aj veľkorysý, aj keď i len v takom milom detaile.

Pán poslanec Raši, vy ste povedali, že je tu nádej, len musíme byť trpezliví, že tie trestné oznámenia v tých mnohomiliónových kauzách sa vyriešia a kým sa nevyriešia, dovtedy teda by sme nemali pri všetkej korektnosti k tomu sa nejako vyjadrovať. Viete, mám vážnu pochybnosť, že v tejto konštelácii moci, ktorá tu funguje, a vlastne ona tu funguje už osem rokov, je šanca, že sa to vyšetrí.Ja musím siahnuť tam, kde to poznám dobre, na trestné oznámenie na neznámeho páchateľa podané ešte 1. júla, ale roku 2009. Toto trestné oznámenie podľa slov pána ministra vnútra, súčasného podpredsedu vlády pána Kaliňáka, sa ešte stále prešetruje. Nuž ak týmto tempom budeme vyšetrovať aj kauzu cétečka v Piešťanoch, tak je isté, že vo chvíli, keď bude vyšetrená, už dávno bude lekárska technika a veda kdesi ďalej a cétečká, predpokladám, nebudú v našich nemocniciach ani fungovať. Takže váš optimizmus, že máme byť trpezliví, naozaj v tejto súvislosti nezdieľam.

Ďakujem za slovo. Pán minister, ja som počúval vaše vystúpenie tak neodborne ako budúci pacient, ako človek, ktorého chytá hrôza, že minister zdravotníctva môže prejaviť v tejto vážnej situácii toľko nepochopenia pre to, čo sa teraz deje, váš odpočet bol taký prvomájový, taký nádejný, v ňom tak všetko krásne znelo, len akosi ste sa vyhli tomu podstatnému, ako vyriešiť túto situáciu úprimne. Trocha pokory, trocha úprimného priznania, toho, že naozaj všetko nie je tak dobré, ako to vyplývalo z vášho prejavu, že všetko je tak pripravené a všetko je tak riešené, mi tam chýbalo. Prečo neskúsite sa pozrieť na svoju funkciu ako na funkciu človeka, ktorý sa snaží riešiť veci aj s ľudskosťou, s pochopením pre tie 500-, 600-eurové sestry a s pochopením pre tých pacientov, ktorí sú odkázaní na ich služby? Zdá sa mi, že ste nepochopili toto a to, že ste sa vôbec v tom v prvomájovom odpočte nevysporiadali s tými otázkami, aké hlavy by to mali padnúť za tie bielené karty, za tie vrtuľníky, za tie cétečká, za tie pozemky a to všetko. Naozaj vám nechýbal kus pokory? Ja si myslím, že vám chýbal, lebo toto bolo nepekné vystúpenie bez toho, aby ste porozumeli situácii, ktorá nás pacientov, tých dnešných alebo tých zajtrajších, znepokojuje. Kto vás teraz počúval, ten musí byť zdesený. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ďakujem aj tebe, pán poslanec Huba. Je to pravda. Tých príkladov je veľa vo svete. A my ako keby sme sa snažili ich nevnímať. A v kontexte toho dnes sme mali možnosť tu vypočuť si silu dobrého príkladu, ľudí, o ktorých možno vieme iba viac z médií a ktorých nepoznáme naživo. Keby sme boli odhlasovali, že by tu mohol napríklad vystúpiť predstaviteľ nezávislej učiteľskej komory, Slovenskej komory učiteľov, jej prezident pán Crmoman, možno by sme uverili skôr, že tí ľudia nepredstavujú túžbu po nejakých nárastoch platov a len po peniazoch, peniazoch, peniazoch, ale že sú to práve osobnosti, ktoré možno sú nainfikované tým, čo si spomínal, Maňo, z toho Fínska a majú svoju hlbokú pravdu a hlboké presvedčenie, že tieto veci by chceli robiť, vedia, ako sa majú robiť tieto veci. A my sme nedokázali ani toľko, aby sme dnešnú mimoriadnu schôdzu k tejto téme otvorili aspoň pre jedno vystúpenie takéhoto človeka. Takže veľa rozprávame a možno tých, čo by tu mali prehovoriť k nám a otvoriť nám oči, sme tu zablokovali hneď na začiatku. To považujem za chybu. Ak máme dobré ciele, nemáme sa báť diskusie. A mám taký dojem, že táto diskusia je pre niektorých našich predstaviteľov a kolegov len takou nepríjemnosťou, ktorí sa jednoducho rozhodli hlas múdrych učiteľov nepočúvať. A v tom je chyba. Tie príklady medzi učiteľmi máme, len tie príklady zabíjame.

Vážený pán predseda, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vážení občania, dovoľte sa mi pozrieť na tento problém učiteľský, žiacky, občiansky, spoločenský z možno mierne iného uhla pohľadu. Pre pestrosť diskusie to nemusí byť úplne zbytočné.

Pán minister je síce neprítomný, ale to nie je podmienka, že by tu mal sedieť. Oceňujem, že tu pomerne dlho bol, chcem si pre úvod použiť jeho zamyslenie, keď sa tak trocha posťažoval, že tých veľkých čiastok mnohomiliónových z hľadiska školstva poletuje vo vzduchu priveľa. A chcem mu takto odkázať, že súhlasím s tým, že možno nie všetko je o peniazoch, nie vždy musíme hovoriť o čiastkach.

A tu by som si pre úvod použil aj taký pekný príklad jedného z románov, ktorý mám veľmi rád. Možno ho viacerí poznáte. Je to román Axela Muntheho, ktorý sa volá Kniha o San Michele. Je to kniha, ktorá mi patrí medzi desať najmilovanejších kníh. A tam zaznela jedna silná myšlienka, že tie najkrajšie veci na svete sú zadarmo. A ja by som si dovolil parafrázovať Muntheho a povedať, že aj tie najúčinnejšie veci sú v podstate zadarmo. A ak nám ide o zvýšenie účinnosti v školstve, možno naozaj nemusíme hovoriť vždy len o množstve potrebných ďalších peňazí, aj keď chápem, že bez peňazí to nepôjde. Takže aj tie najlepšie a najúčinnejšie veci môžu byť zadarmo. A mám na mysli jednu z takýchto vecí, jeden z takýchto nástrojov, ktorý je veľmi silný. A jeho význam vo výchovnom procese je možno ešte silnejší. A to je sila osobného príkladu. Stojí osobný príklad veľa peňazí? Treba investovať na to, aby sme mali osobné príklady? Myslím si, že to robiť netreba. Treba teda len, aby sme osobných príkladov mali možno čo najviac.

A ešte jedno také dramatické odbočenie alebo odbočenie do dramatických sfér, keď som použil toho Axela Muntheho a jeho krásnu vetu o tom, že najkrajšie veci sú zadarmo, tak je to možno spomenutie si na známejšie dielo, Drdovu poviedku Vyšší princíp, kde máme učiteľa Málka, ktorý vo vypätej situácii dokázal byť obrovským vzorom vtedy, keď mu všetci jeho kolegovia hovorili: „Buď ticho, ide tu o život, neozývaj sa.“ Poznáte ten strhujúci príbeh Vyššieho princípu a profesora Málka, a nešlo o nejaké debaty v parlamente, ale o životy, ktorý dokázal v tej svojej slávnej záverečnej reči povedať pravdu napriek tomu, že tým riskoval veľa. Od napísania tohto románu, od nakrútenia tohto filmu tiež uplynuli desaťročia a ja som presvedčený, že všetci, čo mali možnosť sa s touto poviedkou zoznámiť alebo tento film vidieť, si pamätajú silu osobného príkladu profesora Málka. Potreboval tento príklad nejaké osobitné dotácie? Nie, potreboval silu osobnosti.
A tento úvod som si dovolil predoslať hlavne kvôli tomu, že v slovenskom školstve posledné štyri roky máme takýto jeden silný príklad jedného učiteľa, ktorý dokázal prejaviť vo chvíli, keď to vôbec nebolo ľahké, jednoducho svoju osobnú statočnosť, odvahu a silu a mal šancu stať sa príkladom pre desaťtisíce svojich kolegov, pre státisíce žiakov a pre milióny občanov. Mohol sa takým stať, ale sa tak nestalo. Stal sa takým iba čiastočne, pretože tohto príkladného učiteľa dokázal náš systém, a zase nehovorím o peniazoch, hovorím o sile príkladu a sile systému, potrestať za jeho odvahu. Dokázal mu odkázať, že, nono, nie je až taký príkladný a všetkým, ktorí ho sledujú, odkazuje, že ak bude sa snažiť o tento spôsob občianskej profesionálnej ľudskej odvahy, tak to s ním nemusí dopadnúť najlepšie, lebo že nech sa pozrie, že ani s tým učiteľom to nedopadlo dobre, za svoju ľudskosť, svoju odvahu, za svoju schopnosť pomenovať veci tam, kde ostatní radšej mlčia, sa stal pre svojho zamestnávateľa, pre svoju školu prebytočným.
Je zbytočné v tomto kontexte hovoriť o takomto príklade? Hovoríme o vzdelávaní. Hovoríme, že motívom toho všetkého je žiak, žiak, ktorý o pár rokov, o pár desaťročí bude stáť tu, bude sedieť medzi poslancami, bude riadiť túto krajinu. Všetci sa zhodneme na tom, že investícia do budúcnosti je založená práve na sile a kvalite vzdelávacieho procesu. Môžeme podceniť tieto súvislosti tak nesmierne lacno a zároveň tak neuveriteľne účinnú vec ako osobný príklad? Určite by sme to nemali robiť. A napriek tomu, čuduj sa svete, hravo sme dokázali takúto silu osobnosti a silu príkladu podceniť.
Nemám tu bývalého ministra školstva prítomného, mohol by tu byť prítomný, pána Čaploviča, mohol by tu byť prítomný, ale nie je to tak, pán Draxler ako súčasný minister školstva. Cítil som povinnosť osloviť ich a aj pána Pellegriniho v kontexte tohto prípadu či už osobne alebo interpeláciou. A čo sa stalo? Začnem ich oslovovať v poradí.

Pán profesor Čaplovič, človek, archeológ, historik, určite človek, o ktorom nemožno pochybovať, že kontext historického vývoja, silu príkladu osobnosti a všetko, čo s tým súvisí, ako historik veľmi dobre pozná. Keď som ho vo veci tohto príkladu, tohto učiteľa, ktorý by sa mal stať vzorom krajiny, navštívil, povedal mi: „Ale, áno, ja aj viem, pán poslanec, že je to statočný človek, ja sa poradím s politikmi v Košiciach a zistím, čo sa dá v tejto veci robiť.“ Ja si nemám dôvod nevážiť profesora Čaploviča za jeho historickú prácu, ale profesor Čaplovič v tej chvíli nebol historikom, bol ministrom. A myslím si, že mal veľkú šancu v tej chvíli sa stať aj trocha štátnikom. Nevyužil túto šancu. Nevyužil to, aby učiteľa, ktorý z toho svojho drobného základného miesta chcel byť vzorom a mal byť vzorom pre túto krajinu a pre svojich žiakov, na ten piedestál tej vzorovosti podvihol, aj keď musím popravde priznať, že v jednej televíznej relácii mu v živom priamom prenose poďakoval.
Druhý jeho nástupca tu prítomný pán predseda parlamentu, toho času, vtedy minister školstva, tiež som ho v tejto veci kontaktoval, napokon jeho vyjadrenia boli veľmi nádejné, ako nový minister školstva na stránkach populárnej tlače sa vyjadril, že nepripustí, aby takíto ľudia odchádzali z rezortu, a že bude ho veľmi tento prípad zaujímať s tým, že má záujem, aby sa dotiahol do spravodlivého konca. Keď som pána ministra školstva Pellegriniho kontaktoval a žiadal teda, aby tieto slová z tlače preniesol do reality, odpovedal mi, tak ako musel to urobiť, na interpeláciu teda odpovedať. A bolo tam napísané, že: „Áno, pán poslanec, zoznámim sa s tým prípadom a vyvodím z neho závery.“ Nuž možnože sa s ním zoznámil, lebo hovoril mi vtedy pán Pellegrini, že musí rozprávať s ľuďmi v Košiciach z viacerých sfér, aby mal v tom jasno. Nepoznám jeho tie rozhovory, ale, vážená verejnosť, vážení žiaci, vážení učitelia, tento príkladný učiteľ sa ani prostredníctvom ministra školstva Pellegriniho nestal príklad, o ktorom by ste jednoducho mohli dačo počuť, aby ste pochopili, že, áno, minister vám odkazuje, milé deti, milí žiaci, že práve takto si predstavuje výchovu k statočnosti a občianskej odvahe prostredníctvom takého vystúpenia, akého bol schopný tento učiteľ. A už ako taký dôvažok si dovolím povedať, že pán minister mi tam aj odpovedal, že bude hľadať spôsob, ako pomôcť takémuto človeku, asi taký, že mu pomôže nájsť pracovné miesto. Vtedy som mu odpovedal, že no, pán Pellegrini, je to pekná odpoveď, ale je hodná odpovede pána Pellegriniho, ale odpoveď ministra školstva tu musí byť iná s tým, že: „Ja nepripustím ako minister školstva, aby človek tak vzácny, takýto príkladný, mohol sa stať človekom prenasledovaným.“
Keď som navštívil, do tretice, nástupcu, ktorý mal možnosť túto vec riešiť, ten to vybavil ešte elegantnejšie a povedal: „Ten človek, o ktorom hovoríte, pán poslanec, je už vlastne politikom.“ Nuž je to pravda, bol vtedy na európskej kandidátke alebo na kandidátke do Európskeho parlamentu, ja už politikov riešiť nebudem.

Nuž čo som tým chcel povedať? Hovoríme o kvalite školstva, hovoríme o potrebe založiť budúcnosť tejto krajiny na slušných, vzdelaných, čestných, odvážnych ľuďoch, hovoríme o možnosti jedného príkladu, ktorý mal šancu osloviť naozaj aj žiakov, aj učiteľov, aj občanov. Pritom pozrime sa, traja ministri školstva napriek tomu, že mali na to predpoklady, neprekročili svoj tieň a nedokázali tento príklad ozaj urobiť príkladom. A ak to príkladom urobili, tak to bolo tým negatívnym s odkazom: „Bude lepšie, keď nebudete hovoriť, pretože môže sa vám stať niečo také, ako sa stalo tomu odvážnemu učiteľov.“ Nuž tak v tejto chvíli sa spytujem, aj pre vás, pán predseda, ako vtedajšieho ministra školstva, aj pre vášho predchodcu, aj pre vášho nasledovníka, či naozaj, ak to myslíme úprimne s oblasťou výchovy a ak sme presvedčení, že ten príklad toho profesora Málka z toho Vyššieho princípu je hodný nasledovania, toto je ten odkaz, ktorý my politici chceme vyslať do radov učiteľov, ktorí sa oprávnene boja, do radov žiakov, ktorí by veľmi potrebovali silu príkladov. Totiž my naučíme možno dobre jazyky, ja nespochybňujem ani schopnosti učiť počítačovú gramotnosť, ale nemáme potrebu začať práve tu, práve tam, kde sa hovorí o obyčajnej ľudskej odvahe, statočnosti, súcite, kde sa hovorí o potrebe byť príkladom? Nuž, vážení páni ministri zo strany SMER, keď v súvislosti a v kontexte dnešnej schôdze hovoríme o školstve a vzdelávaní a hovoríme o tom, že tu nemôžu lietať milióny, lebo tých miliónov toľko niet, a ja by som v tomto s pánom ministrom Draxlerom aj súhlasil, že zrejme nahadzovať milióny do vzduchu je ľahšie, ako ich potom reálne niekde platiť, koľko miliónov ste potrebovali na to, aby ste dokázali povedať, že takého učiteľa si vážite a že nedopustíte, aby sa stal taký učiteľ niečím iným ako dobrým príkladom pre celé široké okolie? Keby ste to boli dokázali, možno by sme urobili obrovský kus práce pre to, aby sa slovenské školstvo posunulo o krok dopredu a nebolo by na to treba veľa peňazí. Takto to môžem hodnotiť iba ako stratenú príležitosť.

Už záverom doplním. Nebolo dôležité, aby som zdôrazňoval, ktorý je to učiteľ, ja viem, že on je všeobecne známy. Je to učiteľ Oto Žarnay z košickej obchodnej akadémie. A nechce sa mi ani zdôrazňovať práve jeho konkrétny prípad, ale sa mi chce zdôrazňovať práve ten konkrétny prístup troch ministrov školstva, ktorí možno aj medzi štyrmi očami alebo aj v istom takom mediálnom výstupe dokázali povedať, že budú sa týmto zaoberať a budú sa snažiť to vyriešiť. Ale výstup od týchto troch ministrov a ten odkaz pre verejnosť aj dnes môžeme čítať takto: „Vážení učitelia, radšej sa neozvite, pretože môžete nasledovať príklad tohto učiteľa.“ A to je pre školstvo, ak to myslíme úprimne, s potrebou vzdelávať rovných, čestných, odvážnych, múdrych ľudí, pre tento prípad veľmi zlé.Tak ako som začal, tak môžem aj skončiť, je veľa rôznych spôsobov a metodík a nástrojov, ako čosi meniť, vylepšovať, riadiť, ale, vážený pán predseda Pellegrini, vážený pán jeho predchodca aj jeho nástupca vo funkcii ministra, sila osobného príkladu veľa nestojí, ale je nástroj najúčinnejší. A je škoda, že ste v tej svojej chvíli, keď ste mali o tom možnosť rozhodovať, na to zabudli a že ste sa, tak ako sa hovorí klasicky, na chvíľočku nestali radšej štátnikmi a ostali ste len politikmi. Je mi to ľúto. Považujem to za veľmi stratenú príležitosť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán Pellegrini. Chcem povedať, že jednoducho máš asi vo všetkom celkom také videnie, s ktorým ja sa natoľko stotožňujem, Jozef, že nemám dôvod ani možno rozvíjať ešte túto myšlienku. Len vari vyjadriť nádej, že od marca budúceho roku tu bude parlament, ktorý bude diskutovať o vážnych veciach a nebude servilne prijímať rozhodnutia, s ktorými sa nestotožňujem. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, ja mám celkom rád symboly a pred hodinkou som dostal od svojho vzácneho kolegu pána profesora Hubu taký pekný vianočný darček Rozhľadne na Slovensku. Inak senzačná edícia, ale nechcem jej robiť reklamu, ale ten symbol spočíva v tom, že možno my v tejto nesmierne dôležitej sále zo siene zákonnosti by sme mali vedieť, dovidieť do budúcnosti a mám pocit, že niekedy ako keby nám to chýbalo a práve aj v tejto súvislosti, keď hovoríme, že sa tú šíri strach a že ten strach sa zneužíva, tak sa pozriem tak na túto časť mojich kolegov, toho času z opozície, či sme si náhodou na túto búrku malú, ktorá tu dnes beží, nezasiali už vetrom nedávno aj sami.
Nedávno, keď sme tu sa vyjadrovali k utečencom, k problému, ako pozrieť na kvóty a my sme vtedy s pánom premiérom tak v podstate takmer súhlasili. Nestala sa náhodou vtedy chyba? Nestala sa chyba v tom, že sme si jasne nepovedali, že ak kvóty, tak kvóty v našom svedomí a v našich možnostiach? Pán premiér povedal, že sto, možno dvesto, aj to kresťanov. Dostatočne jasne sme mu povedali, že je to nedôstojné, aby najvyšší výkonný pracovník tejto krajiny povedal niečo také v časoch, keď bolo treba prejaviť ľudskosť, my sme sa tak trocha diplomaticky alebo prefíkane alebo špekulatívne dokonca pridali na stranu pána premiéra. Nie je táto malá búrka dôsledkom toho nášho nevyjasneného a dosť nedobrého postoja, na ktorom som sa aj ja podieľal možno tým, že uznesenie, ktoré odmietlo kvóty, som podporil? Myslím si, že tam bola chyba a možno som nedovidel v tejto symbolickej rozhľadni dopredu a vidíte, je to tu. Hovoríme, že tu niekto šíri strach a možno na začiatku sme sa k tomuto strachu trocha pridali.
Možno to odhadujem zle, ale pokúsim sa byť zmierlivý a pokúsim sa ďalej možno hľadať medzi úmyslami našich smeráckych oponentov možno náznak aj skutočnej obavy z terorizmu, možno náznak toho, že do svojich rozhodnutí chceli tvorcovia toho, čo dnes je predmetom rokovania na našom pracovnom stole, vniesť pomoc občanov. Možno, možnože naozaj niektorí z nich takýto úmysel mali, ja vôbec nedokážem vyhodnotiť, ktorí áno, ktorí nie, to je skôr otázka, že prečo im tak úmyselne neveríme? A myslím, že tu, a tu sa obraciam na vás, kolegovia zo SMER-u, viete prečo? Pretože vy ste si v tejto krajine kúpili za štyri roky všetko, absolútne všetko, nekriticky, nerozumne. Ja si nepamätám za štyri roky od vás, tak ako mlčíte dnes, ste mlčali pri všetkých kauzách. Nikdy ste ani len náznakom nepripustili, že naozaj niekde robíme chybu, a to sa teraz vracia vám. V tom, že nie sme ochotní - a robíme to správne - vám priznať vo vašom dnešnom návrhu ani náznak možnože pravdivej obavy, pretože ste štyri roky mlčali, nebojovali ste za svoje názory, servilne ste za všetko hlasovali a dnes nemáme dôvod, aby sme uverili, že vy by ste mohli mať dobrý úmysel. Ja myslím, že je to pre vás strašne zahanbujúce, to vaše dnešné mlčanie, aj to štvorročné mlčanie. To vaše povestné stláčanie knoflíkov, tlačidiel po slovensky, je niečo, čo asi vstúpi do histórie tak, ako palec pani podpredsedníčky.
A preto, že ste si kúpili všetko, preto dnes je táto situácia, keď nie sme ochotní hľadať vo vašom návrhu ani zrnko toho, že by ste mohli mať dobrý úmysel. Pretože pravda sa kúpiť nedá a tú jedinú ste si nekúpili.
A to, že dnes - a tým budem aj končiť - idete demontovať opäť tým svojím mĺkvym bezcharakterným odhlasovaním toho, čo máte nariadené, veľkú časť slobôd v tejto krajine, to je naozaj niečo nepredstaviteľné. Nebojujete za svoje stláčanie, nehovoríte nič, prečo to robíte, neobhajujete to, čomu veríte vo svojom návrhu a preto si myslím, že čas, kedy precitnete, nie je možno až tak ďaleko. Viete, kedy uveríte tomu, že ste sa zachovali bezcharakterne pri dnešnom rozhodovaní, čo teda očakávame? Keď vás dobehne dnešný zákon. Keď možno vy sami budete obeťou nejakej nezmyselnej reštrikcie a možno si spomeniete na tú starú nemeckú pesničku, ktorú tu už, myslím, spomínal párkrát poslanec Novotný, že keď prišli po komunistov, bol som ticho, lebo som nebol komunista, keď prišli po Židov, tiež som čušal, lebo som nebol Žid. Potom prišli po živnostníkov, aj vtedy som bol ticho. No a keď prišli po mňa, už nemal kto čo povedať. Možno práve dnešné mlčanie si pripomeniete v tejto chvíli, keď vám niekto do kufra vášho auta hodí možno nejaký balíček alebo niečo, nechcem tu fabulovať, niečo takéto sa stane.
Nuž, ak ideme zakončiť naše štvorročné nespolupracovanie v tomto parlamente práve vaším návrhom, tak musím povedať, že na vašom mieste by som mal z takéhoto vianočného darčeka pre túto krajinu sakramentsky zlý pocit.
Pekné Vianoce.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážená pani podpredsedníčka, spomínala si aj pána Trubana a to, na čo poukázal. Naozaj, možnože je to chvíľa na takú krátku rekapituláciu, ale ozaj len kratučkú. Jednoducho to sú veci, ktoré sú tu symbolom, to nie sú okrajové záležitosti, keď človek tohto rangu s tými skúsenosťami sa rozhodne prehovoriť, a nielen prehovoriť, ale podať trestné oznámenie, nuž mne to len pripomenulo to, čo tu zaznievalo pred tromi rokmi a z čoho sa tu mnohí smiali, kauza ForestPortal, kde sme poukázali na to, že existuje program, za ktorý sa tu vyfakturovalo 700-tisíc eur, a odborníci ani nie s takou odvahou, ako mal pán Truban, povedali, že nemá hodnotu ani 7-tisíc. Nuž taká malá spomienka. Je veľa na čo spomínať, len málo dobrého.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Pani kolegyňa Janka, áno, myslím, že sa na tom zhodneme. Tá veľkosť, tá sila, tá jednoznačnosť a pocit absolútnej prevahy, tá ničí našich kolegov tu z parlamentných lavíc z vládnej strany. Naozaj vám to zaškodilo a naozaj sme sa tu ani len nedostali k tomu, že by tu bol pokus o priznaní kúska, kúska tej pravdy. A na vás, na vašej strane bola táto povinnosť povedať áno. A ja stále si myslím, že by ste nestratili ani percentá, ani z veľkosti, ale nedokážete to. Toto je zvláštne, že nedokážete, že tá veľkosť vám tak škodí, že je to výhoda pre nás. To je zvláštne. Vaša veľkosť je našou výhodou a na to doplatíte.
A rýchlo som sa snažil si spomenúť na, na tie slová Chalupkove, že "divou svojou presilou sama sa zničila". Viete, ako to dopadlo? Takže dovolím si len dokončiť tento, túto faktickú poznámku názvom tých Chalupkových slov: "Mor ho!"

Ďakujem pekne za slovo. No, kde je príčina toho, že sa stalo to pánovi ministrovi, že tak slabo zareagoval? Zaškodila veľkosť SMER-u, asi je, existuje istá kritická hranica, diagram prelomu, keď človek má príliš veľa úspechov zdanlivo a príliš veľa moci, že potom stratí pud takej sebazáchovy alebo citlivosti na problém. A preto sa možno ani poriadne nepripravil a preto nedokázal zareagovať.
Myslím si, že to môže byť jedna z príčin, že tá veľkosť je vlastne príčinou v tej malosti, v tej slabej, veľmi slabučkej obrane alebo v tej neschopnosti zareagovať na fakty, ktoré sme tu predložili. A naozaj nie je dôležité, v akých tričkách sme vtedy boli a za koho nás tu majú. Hovorili sme pravdu.
Ja som spomenul, a tým by som to mohol aj tak ukončiť, tento vstup, ten Rubikon, že zašiel dneska ten náš SMER za Rubikon a už je za hranicou toho, kde niet návratu. A s tým Rubikonom je spojená tá slávna veta: "alea iacta sum", alebo keď to tak trocha spotvorím, tak poviem "alea aj jachta sum" a miesto jachty poviem "alea ja kompa sum". Nuž kocky sú hodené, budeme to rátať v tej noci z 5. na 6. marca. Ja som presvedčený, že aj dnešný deň prispeje k tomu, že tá matematika vás bude, kolegovia zo SMER-u, mrzieť. Pretože vy ste sa nezmocnili tohto problému tak, aké ste mali na to možnosti a ako ste to mali urobiť. Slabučkí ste boli.