Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Prednesiem dve interpelácie. Z nich prvá je adresovaná na pánov ministrov životného prostredia a pôdohospodárstva, ktorých zastupujú tu prítomní páni ministri Počiatek a Malatinský.
Táto interpelácia otvorí tému, ktorá už bola otvorená. Takže bude to len isté pokračovanie, ale veľmi potrebné, lebo týka sa udalostí, ktoré sa odohrali na Horehroní, o nadobudnutí platnosti zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý sme tu už viackrát, naposledy aj dnes doobeda spomínali a ktorého znenie spôsobuje naozaj nepochopiteľné a ťažké ujmy na krajine Slovenskej republiky, na prírode a vyslovene zo zištných dôvodov.
Ten text interpelácie je nasledovný.
Vážený pán minister životného prostredia, vážený pán minister pôdohospodárstva, ostatnou novelizáciou zákona o ochrane prírody a krajiny boli zmäkčené podmienky pre výrub stromov rastúcich mimo les. Počas prerokovania tohto zákona, pri ktorom sme márne očakávali sľubované užšie spojenie s lesným zákonom, viacerí poslanci vyslovili obavu, že liberalizácia bude zneužitá na zištný výrub drevín. Nasledujúci príklad obce Jasenie túto obavu naplnil rýchle a presvedčivo. V uvedenej obci na pomedzí Jasenskej a Lomnistej doliny na lokalite menom Pálenice na výmere 18 hektárov sa nachádza približne 80-ročný les s prevládajúcou drevinou smrek. Priemerný strom tu dosahuje výšku 28 metrov, prsný priemer 37 centimetrov a hmotnatosť kubík dvadsať. Celková zásoba dreva je tu vyše 7 tisíc metrov kubických. Tento statný les vytvára pomyselný ostrov, ktorý sa od okolitých lesných porastov odlišuje len jednou administratívnou skutočnosťou, pozemok, na ktorom rastie, nie je lesným pozemkom, pretože v katastri ja zapísaný ako pasienok. Tento fiktívny pasienok je v správe Slovenského pozemkového fondu, ktorý ho ďalej prenajal. To, že ide naozaj o les, potvrdzuje aj to, že pre tunajšie porasty bol vypracovaný regulárny program starostlivosti o les.
Za osobitne dôležitú treba považovať okolnosť, že tieto porasty sa nachádzajú na území ochranného pásma Národného parku Nízke Tatry, pričom sú tam prítomné biotopy viacerých chránených živočíchov.
V súčasnosti dochádza na tomto území k masívnemu celoplošnému výrubu stromov, pričom hodnota drevnej hmoty predstavuje po odčítaní nákladov približne 0,5 mil. eur, ťažené kmene sú neoznačené, a to napriek tomu, že mnohé z nich zjavne presahujú obvod 80 centimetrov, na ktoré treba už žiadať súhlas. Samotný súhlas obcou však údajne bol daný a rovnako súhlasne sa údajne vyjadril aj štátny orgán správy životného prostredia. Takýto postup nemôže nikoho, kto má záujem hájiť záujmy občanov pri ochrane prírody, nechať ľahostajným. Dôvodom nezmyselných výrubov je totiž neakceptovateľná zištnosť, ktorá zainteresovaným zahmlieva svedomie i zrak.
Dané územie malo byť už dávno prevedené do lesa. To, prečo sa tak ešte nestalo, je otázka pre vás, pán minister pôdohospodárstva. A rovnako tak sú pre vás aj nasledovné otázky. Je pravda, že na túto v skutočnosti lesnú plochu boli dlhodobo vyplácané dotácie vzťahujúce sa na poľnohospodársku výrobu? Je pravda, že namiesto prešetrenia, zastavenia a vrátenia takýchto neoprávnených dotácií bola povolená ich groteskná spätná legalizácia, a to tak, že skutočný druh kultúry na parcele sa mal priblížiť druhu kultúry deklarovanej v katastri tým, že sa barbarsky vyrúbe existujúci riadny les? Aký je v tejto veci váš vzťah k Slovenskému pozemkovému fondu? Nie je vo vašom záujme vedieť, ako táto organizácia, ako správca pozemkov, ktorých vlastníci sú zatiaľ neznámi, s týmito pozemkami nakladá? Nie je ona zodpovedná aj za to, aby nedochádzalo k poškodeniu oprávnených záujmov vlastníkov pozemkov až do chvíle ich prinavrátenia? Je nepochybné, že fond má právo prostredníctvom nájomcov primerane na takýchto pozemkoch hospodáriť, ale je možné nazvať popisovaný stav hospodárením? Nepovažujete rozdiel medzi ziskom, ktorý nájomca pozemkov dosiahol z predaja vyťaženej drevnej hmoty, a nájomným, ktoré platí Slovenskému pozemkovému fondu, za škodu, ktorá je spôsobená Slovenskej republike, resp. doposiaľ neznámym vlastníkom pozemkov, ktorých záujmy má Slovenský pozemkový fond zastupovať?
Ďalšie otázky v tejto interpelácii adresujem pánovi ministrovi Žigovi. Je pravda to, že orgány životného prostredia boli o tejto záležitosti informované a dali na výrub súhlas? Ak áno, tak aké mali k tomu dôvody? Nemalo by v takýchto prípadoch byť ich svetovou profesionálnou povinnosťou urobiť kroky k tomu, aby z titulu pochybného odstránenia nesúladu druhu pozemku s realitou nedošlo k cielenej devastácii riadnych lesných pozemkov, ktorých plošná likvidácia je zjavným porušením zásad ochrany životného prostredia?
A moja záverečná otázka znie: Ani pod vplyvom takejto smutnej skúsenosti nie ste, vážený pán minister Žiga, ochotný pripustiť, že zmäkčovanie podmienok výrubu stromov rastúcich mimo lesa bolo systémovou chybou, ktorá môže spôsobiť na životnom prostredí Slovenska veľké škody? Verím, že áno a že vás to bude inšpirovať k urýchlenej úprave zákona, ešte predtým vás však žiadam o nariadenie zastaviť výrub až do objasnenia popísaného prípadu, o ktorom som vás už informoval telefonicky, a tak zabrániť ešte väčším škodám. Ďakujem, s úctou Ján Mičovský.
Ozaj je to len klasický príklad toho, čo by sa stať nemalo, že zákon nieže veci nezlepší, ale zhorší. Na takúto benevolenciu nebol najmenší dôvod. A o tom, že tá benevolencia bola nemiestna, svedčí jednoducho to, že v obci Jasenie k takémuto divnému výrubu, ktorý nemal nikdy byť, došlo. To, že niekto tam vyťaží tisíce kubíkov a na tom zarobí, by sa možno dalo považovať za akúsi takú slovenskú závisť, že niekomu nedoprajeme, aj keď zjavne ide o vec, ktorá je za hranicou normálneho. Ale to, že les, ktorý tam rástol 100 rokov, takto vykatujeme s požehnaním zákona, tak to je niečo, čo nás nemôže nechať ľahostajným.
Ja verím, že to nenechá ľahostajným ani pánov ministrov životného prostredia a pôdohospodárstva, ktorí (obidvaja) majú možnosť a, myslím, aj povinnosť veľmi rýchlo zasiahnuť do toho, čo sa v obci Jasenie deje, a vyvodiť z toho opatrenia, ktoré budú brzdou alebo teda vyslovene prekážkou, aby sa niečo také mohlo ešte niekde zopakovať.
A, samozrejme, ten zákon treba opraviť. To už to bolo povedané toľkokrát a toľkými poslancami, že ja verím, že táto zjavná logická požiadavka dôjde k svojmu naplneniu.
To je toľko k interpelácii prvej.
A tá druhá interpelácia, tá je už komplexnejšia z hľadiska adresátov. Adresovaná je pánovi predsedovi vlády a takisto pánom ministrom zahraničných vecí, životného prostredia, obrany a pôdohospodárstva, čo je kvôli tomu, že naozaj sa jedná o interrezortný problém, ktorý vyžaduje urýchlené riešenie.
Text interpelácie je nasledovný.
Vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri, v roku 2012 som vás interpeloval vo veci znepokojujúcich faktov týkajúcich sa svetového prírodného dedičstva Karpatské bukové pralesy na východnom Slovensku. Napriek tomu, že som od vás všetkých dostal nádejné odpovede, k náprave tu dodnes nedošlo. Fenomén svetového prírodného dedičstva predstavuje atraktívnu formu ochrany a popularizácie najvzácnejších reálií Zeme, ktorým je na medzinárodnej scéne venovaná osobitná pozornosť. Je celkom prirodzené, že krajiny, ktorým sa podarilo dostať niektoré svoje územné klenoty do svetovej ligy prírodných krás, sú na túto skutočnosť hrdé a snažia sa ju pre svoju propagáciu aj umne využiť. Náš doterajší prístup ku Karpatským bukovým pralesom navodzuje dojem, že si tieto súvislosti dostatočne neuvedomujeme.
Problém spočíva v tom, že medzi výberom územia, ktoré sme deklarovali pred orgánmi v UNESCO v nominačnom projekte svetového prírodného dedičstva Karpatské bukové pralesy, a výberom skutočného chráneného územia existuje veľký rozdiel. Matematicky vyjadrené, nominovali sme tam 5 766 hektárov vzácneho územia, no skutočne na tomto území chránime prostredníctvom národných prírodných rezervácií len 2 112 hektárov. Rozdiel teda predstavuje 3 654 hektárov územia, na ktorom namiesto toho, aby sme ho chránili, jeho vlastníci a správcovia môžu aj dnes, 8 rokov po tom vyhlásení svetového prírodného dedičstva hospodáriť nezmeneným spôsobom, pretože pri predkladaní nominačného projektu neboli o veci informovaní, nebolo od nich vyžiadaný súhlas, a teda nebola s nimi uzatvorená ani žiadna dohoda.
Nejde tu však len o rozdiel, výmer, ale aj o územnú diskontinuitu, pretože predmetné prírodné dedičstvo bolo na Slovensku nominované ako územie štyroch samostatne relatívne kompaktných lokalít. Avšak národné prírodné rezervácie, ktoré ho tvoria, sú početnejšími a rozrobenejšími enklávami. Karpatské bukové pralesy preto nie je možné v teréne spoľahlivo identifikovať, nakoľko nevedno, kde sa v skutočnosti nachádzajú, či sú len na území rezervácií, ktoré sú v teréne jasne fixované, alebo na území, ktoré bolo na mapách nominačného projektu len hrubo naznačené, a to bez presnej identifikácie v teréne, alebo na území zodpovedajúcom výmere uvedenej v nominačnom projekte, ktorá je však iná v tabuľkách a iná na mapových polygónoch.
Seriózne riešenia tohto stavu sú v princípe dve.
Prvé riešenie spočíva v tom, že chýbajúce pozemky zaradené do nominačného projektu dodatočne vyhlásime do národnej prírodnej rezervácie, celé takto doplnené územie presne identifikujeme a v teréne vytýčime. Ide o riešenie finančne a administratívne náročné, pretože zahŕňa aj povinnosť uhradiť vlastníkom a správcom pozemkov novovytvorených rezervácií ujmu z titulu obmedzenia hospodárenia, resp. zahŕňa zložité zámeny pozemkov.
Druhé riešenie predstavuje zmenšenie pôvodne nominovaného územia na rozsah, ktorý zodpovedá výmerám súčasných národných rezervácií. Tento variant je však finančne náročný, pretože vyžaduje aj priznanie si chyby na medzinárodnej scéne, čo nemusí však prispieť a prospieť reputácii Slovenska, no v konečnom dôsledku je to čistý prístup a ako taký by mal byť aj posudzovaný. Týmto riešením by sme však výrazne zmenšili územie, ktoré si vďaka svojim mimoriadnym hodnotám naozaj zaslúži byť v zmysle pôvodného projektového zámeru komplexne zaradené do vzácnej kategórie svetového prírodného dedičstva.
Zápisnica z porady, ktorú s úmyslom rozporuplný stav odstrániť zvolalo ministerstvo životného prostredia 19. decembra minulého roku do Stakčína, však naznačuje, že Slovensku skutočný záujem o vyriešenie tohto problému stále chýba. Ako inak môžeme vysvetliť fakt, že rozdiely vo výmerách, ktoré sú jadrom problému, sú v zápisnici zdôvodnené tak, že nominačný projekt vychádzal z blokových podkladov, ktoré vraj brali do úvahy skutočnú výmeru zemského povrchu so všetkými jeho nerovnosťami a sklonmi, no výmera, s ktorou sa takto vytýčené územie porovnáva, predstavuje jeho kolmý horizontálny priemet. Táto argumentácia je školácky nedôstojná, pričom generálnemu riaditeľovi sekcie ministerstva životného prostredia, ktorý poradu viedol, by mali byť základy kartografie natoľko známe, aby takéto zavádzajúce zdôvodnenie podstaty problému jednoznačne odmietol. Ide o postup a prístup, ktorý nie je zárukou zabránenia medzinárodnej blamáže, ale, naopak, jej znásobenia.
V prípade, ak sa zvolí cesta dodatočného vyhlásenia nových prírodných rezervácií na obrovskom území, nebude to predstavovať len mimoriadne nároky na štátny rozpočet z titulu hospodárskej ujmy, ale aj nezanedbateľnú sociálnu ujmu. Ide totiž o región, kde je pracovných príležitostí extrémne málo a vyhlásením rezervácií budú odbúrané ďalšie pracovné príležitosti. Bude to len pokračovanie straty empatie a sociálneho súcitu s obyvateľmi tohto kraja, ktorá sa prejavila aj tým, keď Lesopoľnohospodárskemu majetku Ulič, štátny podnik, jedinému podniku, ktorý je v tomto regióne schopný ako-tak aspoň udržiavať pracovné príležitosti, vláda bezcitne zákonom o štátnom rozpočte pre rok 2014 predpísala mimoriadny odvod vo výške 300 tisíc eur. Je to bezprecedentné odoberanie tam, kde by malo byť pridané. Preto v prípade, ak vláda rozhodne o vyhlásení nových národných prírodných rezervácií, nezabudnite, prosím, nielen na jednorazové zákonné odškodnenie, ale aj na trvalú podporu tohto jedného z najchudobnejších, no zároveň najkrajších krajov Slovenska, teda nie cestu mimoriadnych odvodov zo zisku, ale cestu mimoriadnej podpory kraja, kde už podľa Ladislava Mňačka končili prašné cesty, pričom tento stav trvá dodnes.
Keďže vo veci, v ktorej vás interpelujem, dochádza k vážnemu stretu mnohých protichodných záujmov, jej riešenie si vyžaduje zásadné politické rozhodnutie, a to na úrovni vlády Slovenskej republiky. Žiadam vás o oznámenie, či vláda chce takéto rozhodnutie prijať a ak áno, aké a kedy bude. Ďakujem, s úctou Ján Mičovský.
Využijem prítomnosť najmä tu prítomného pána ministra zahraničných vecí. A nepochybne je v jeho prioritnom záujme, ale takisto aj v záujme celej vlády a napokon nás všetkých, aby prezentácia Slovenska na medzinárodnej scéne bola isteže pravdivá, ale predovšetkým aj zároveň čo najlepšia a presvedčivá. Myslím, že nepoviem žiadne veľké tajomstvo, keď zdôrazním, že každý, kto sa zaujíma o nejakú krajinu, alebo skoro každý, aby som to zase nehovoril kategoricky, pri svojich plánoch, úvahách alebo aj zámeroch vycestovať do takejto krajiny si vždy s radosťou pozrie to, aké lokality tejto krajiny sú zaradené do zoznamu lokalít svetového prírodného alebo kultúrneho dedičstva. Funguje to už niekoľko desaťročí a funguje to dobre. Nie je to síce absolútne pravdivý zoznam jediných hodnôt jednotlivých krajinách, ale už tým, že sú tie hodnoty zvýraznené, že sú UNESCO-m požehnané a že sú na svetovej scéne hodne propagované, vzniká fenomén, že ľudia s veľkou radosťou sa zoznámia dopredu najprv virtuálne s týmito lokalitami. To znamená, sú zvedaví, ktoré objekty, ktoré lokality sú v jednotlivých štátoch zaradené do tohto zoznamu. Na Slovensku ich určite netreba dlho hľadať, vieme, ktoré sú to lokality. Sú to lokality krásne, ktoré nachádzame ich v Štiavnici. Nachádzame ich v Levoči, v Bardejove. Nachádzame ich vo Vlkolínci.
Nebudem teraz hovoriť o tom relatívne dlhom zozname, chvalabohu, ho máme. Ale medzi týmito lokalitami sa naozaj nachádza aj lokalita, na ktorú sme my lesníci osobitne hrdí. A to je lokalita Karpatských bukových pralesov, ktorá bola tam zaradená relatívne nedávno z pohľadu ostatných a o ktorej môžeme povedať, že je jedinečná. Je však dosť zvláštne, ak niekto, kto sa o túto lokalitu bude zaujímať nielen virtuálne, nepozrie si to, čo je na internete, lebo ak vstúpi aj na územie Slovenska a navštívi región jeho východu a bude zvedavý, kde teda toto kultúrne a prírodné dedičstvo svetové sa nachádza, bude mať s tým zásadný problém. Toto dedičstvo jednoducho nemá ani jasnú čiaru ani na mape a ani v skutočnosti. A to je niečo, čo nespôsobuje problém len z pohľadu návštevníka, ktorý by mohol povedať, no tak nevyznačili to, nevedno, kde to je, niektoré veci sa dajú navštíviť aj bez takéhoto značenia. Veď napokon Stužica a Pľaša sú lokality, ktoré nájde návštevník, keď už bude veľmi chcieť, aj bez toho, aby boli takto presne ohraničené. Ale ak tohto návštevníka bude naozaj zaujímať kompletné územie, dopracuje sa k tomu, že toto územie sa nedá nájsť, napriek tomu, že ho pred niekoľkými rokmi na Novom Zélande zaradili do tohto zoznamu, my dodnes ho nemáme jasne identifikované, a preto by bolo veľmi dobré, možno využívam vašu prítomnosť, vážený pán minister, keby ste aj z pohľadu práve človeka, ktorý sa veľmi často stretá s tým, aký obraz Slovenska v zahraniční máme, aký ho ponúkame, aký ho majú jednotliví záujemcovia o Slovensko vo svojich predstavách, ktorý pozná aj domácu scénu, mohli konfrontovať tento obraz so skutočnosťou, keby ste možno upozornili svojich kolegov, lebo je to ozaj interdisciplinárny problém vo vláde, že je to potrebné už vyriešiť.
Tých záujmov, ktoré sa stretajú na území Karpatských bukových pralesov, je veľmi veľa. Je to záujem aj sociálny, aj pracovný. Aj ochrana prírody má do toho čo skutočne povedať, možnože na prvom, druhom mieste, aj pán minister obrany môže k tomu sa vyjadriť, pretože niektoré lokality patria do Správy vojenských lesov, a každý sa môže na tento problém pozrieť trocha inak. Bude preto veľmi dobré, keď pod gesciou pána predsedu vlády sa už konečne povie, ktorým smerom máme v tomto prípade vykročiť. Ani jedno riešenie nie je bezbolestné, ale asi najväčšou stratou by bolo to, keby sme ostali pri prešľapovaní a povedali si, že čas to nejako vyrieši. Čas to nevyrieši, môže to vyriešiť niekto za nás, ktorý bude sa oprávnene spytovať, ako je možné, že sme ponúkli údaje, ktoré nie sú pravdivé a presné, a čo s tým mienime urobiť. Bude dobré, keď takéto otázky predbehneme a dokážeme zrozumiteľne vyriešiť problém, ktorý sme spôsobili sami, za ktorý naozaj v Paríži, UNESCO nemôžu, ale za ktorý by sme teda mohli potom niesť plnú zodpovednosť, ak by sme to nedokázali v relatívne krátkom čase vyriešiť. Preto budem rád, keď možno práve pod vašou gesciou vláda Slovenskej republiky sa bude týmto problémom zaoberať a dá mi odpoveď na moju interpeláciu, či teda chce to vyriešiť a ak áno, takže ako a kedy to bude. Ďakujem pekne.
