Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, pani poslankyne, páni poslanci, vážení hostia, dovolím si v tejto chvíli použiť jednu pomôcku. Tou pomôckou je dokument, o ktorom už druhý deň rokujeme. Ja v tejto chvíli naozaj veľmi úprimne si chcem spomenúť na rok ´68., ale nie v tej súvislosti, ako vás možno napadlo, ale bol som vtedy siedmakom a...
Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, pani poslankyne, páni poslanci, vážení hostia, dovolím si v tejto chvíli použiť jednu pomôcku. Tou pomôckou je dokument, o ktorom už druhý deň rokujeme. Ja v tejto chvíli naozaj veľmi úprimne si chcem spomenúť na rok ´68., ale nie v tej súvislosti, ako vás možno napadlo, ale bol som vtedy siedmakom a pamätám si na pána učiteľa Hudáka, ktorý bol dosť prekvapený, že my siedmaci sme nevedeli, čo je to ústava. Ja si to odvtedy veľmi dobre pamätám. Iste nie presne týmito slovami, ktorými to pán učiteľ Hudák povedal, ale jasne si pamätám, že nám povedal, že existuje pyramída zákonnosti, pyramída zákonov rôznej právnej sily a na vrchole tejto pyramídy, na vrchole tohto zákona, jeho Olympu, je čosi, čo sa volá ústava, od ktorého sa odvádzajú, od tohto vrcholu, všetky tie nižšie zákonné akty.
A chcem povedať, že osobne považujem, naozaj bez nejakého pátosu, za česť, že mi život pripravil takú situáciu, že po niekoľkých desaťročiach ja lesník Jano Mičovský mám tu česť predstúpiť pred tento, pred toto vysoké fórum na túto tribúnu a držať v rukách tento dokument a dokonca mať právo vyjadriť sa, čo by v ňom mohlo alebo malo, alebo nemuselo byť. Ja si myslím, že tento aspekt by mal byť v tejto sieni zákonnosti počas prerokovania tohto dokumentu trvalo prítomný. Úcta k tomuto dokumentu bez ohľadu na politické názory, bez ohľadu na to, čo považujeme za potrebné tam doplniť alebo odobrať. Je to dokument, pred ktorým by sme sa mali slušne pokloniť, tak ako som to raz spomínal, že keď je poslanec v Snemovni lordov v Londýne a ide okolo trónu, na ktorom sedáva raz do roka Jej Veličenstvo, tak napriek tomu, že ono tam nie je, on sa tak ľahko pokloní, lebo vie, že to je symbol Kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, jeho domoviny. Ja si myslím, že aj keď my tu trón nemáme, ale toto je dokument, pred ktorým by sme sa mohli celkom pokojne a naozaj bez pátosu vždy pokloniť.
Často tu zaznievali v týchto dvoch dňoch slová o kšefte, o obchode. Rozumiem, že niektoré domnienky, a možno aj celkom oprávnené, umožňujú použiť aj takýto výraz. Ja si dovolím s ním nesúhlasiť a nepoužijem ho. Ja si naozaj myslím, že ústava je rodinné striebro. Ja som naozaj presvedčený, že nielen právnici, ktorých je tu prebohato, ale všetci ostatní, vrátane nás šiestich lesníkov, sme presvedčení, že s rodinným striebrom sa nekšeftuje, že ho môžme nanajvýš raz začas preleštiť, doplniť, možno obohatiť, ale rozhodne nie zakšeftovať.
A poviem do tretice v úvode aj to, čo opäť mi ide celkom úprimne na jazyk. Ja chcem vyjadriť v duchu toho, čo som doteraz povedal, presvedčenie, že aj predkladatelia z politických táborov, z akých oni prichádzajú a ku ktorým sa už roky rokúce hlásia, majú dobrý úmysel s touto najvyššou zákonnou normou Slovenskej republiky niečo urobiť. Úmysel vniesť do toho viac etiky, možnože aj istej elegancie, ale najmä praktického ducha, ktorý určite popri etike musí byť so zákonom, ktorý má byť v zhode pre ďalšie zákony, trvalo spojený.
Poďme sa venovať jednotlivým častiam toho, čo je súčasťou návrhu ústavného zákona, ktorým sa má zmeniť najvyšší zákon - Ústava Slovenskej republiky. Poznáme jej obsah a vieme, že sú tam dve dôležité časti. Ja si v závere svojho vystúpenia dovolím navrhnúť a možno v druhom čítaní aj pozmeňovákom doplniť tretiu, podľa mňa rovnako dôležitú, časť. Ale to má ešte teraz času.
Tá prvá časť hovorí o tom, že manželstvo je súžitím jedinečným jedného muža a jednej ženy. A sú tam ďalšie slová, ja chcem povedať, že ani ja človek, ktorý sa zaradil, myslím, už dosť jasne za tie dva roky medzi liberálov, nemám najmenší problém zdvihnúť za takéto znenie ruku. Naozaj sa domnievam, že tu spochybniť terminus technicus manželstvo a to, čo z toho vyplýva, by bolo popretím možnože, a budem teraz trocha osobný, aj keď to netreba, ale každý máme svoju životnú skúsenosť, spochybnením toho najkrajšieho, čo mi život pripravil. Narodil som sa ako heterosexuál, mám skvelú rodinu, a vždy rád to zdôrazňujem hlavne mladým ľuďom, že nič krajšie v živote som nedostal, už zrejme ani nedostanem, ako je to, že moja rodina mi je dnes už skôr priateľom, že už je to vec, ktorá vždycky vzbudzuje vo mne radostné očakávania, keď aj hoci sme už rozbehnutí po svete, keď sa stretneme, pretože zo synov sa mi stali priatelia a z manželky vlastne tiež, už je to, už po takmer štyridsiatich rokoch môžte hovoriť skôr o priateľstve ako o nejakej obrovskej, veľkej láske v tej chvíli vzplanutej. To tak proste tak prirodzene prechádza.
Prečo však môžme povedať úplne zodpovedne, že naozaj s týmto zákonom, s touto vetou, že manželstvo je jedinečné spojenie muža a ženy, možno bez problémov súhlasiť? Ja som sa pozrel aj na podstatu tohto slova. Ono jednoducho tá podstata tohto slova vylučuje, aby to bolo čokoľvek iné, pretože sa jedná o staroslovenské pomenovanie, do ktorého vstúpili aj germánske vplyvy. "Manžela", "manželna", alebo také rôzne slovíčka, keď si to vygúgľujete, sa zjavia na internete, proste je to staroslovenské slovo, ktoré je spojením slova muž (man) a žena.
Takže ak by sme chceli povedať, že manželstvo je niečo iné ako trvalé súžitie alebo ako súžitie, jedinečné súžitie muža a ženy, popreli by sme samotný pôvod tohto slova a nemáme dôvod fušovať jazykovedcom takýmto spôsobom do ich práce. Určite by to nebolo ani namieste. To znamená, tá jedinečnosť je tu skutočne oprávnená, aj tie dôsledky, ktoré sa z toho odvíjajú, tiež rešpektujem.
Použijem jeden taký prírodný príklad, som si povedal, že ho použijem. To je tak, ako keby sme chceli povedať, že existuje, možno to mnohí poznáte, kompót, ktorý je z brusníc a z hrušiek, veľmi dobrá kombinácia. Keď to namiešate vo vzácnom pomere, tak je to možno najlepší kompót, aký slovenská príroda a slovenské lesy môžu poskytnúť našim domácnostiam. No, jednoducho ak by niekto chcel povedať, že brusnicovo-hruškový kompót sa skladá iba z brusníc alebo len z hrušiek, určite by sme sa dostali niekde do úplne inej roviny. Jednoducho môže existovať brusnicový kompót, môže existovať hruškový, ale brusnicovo-hruškový kompót je jedinečný v tom, že sa skladá vo vzácnom, vo vzácnej zhode práve z týchto dvoch ingrediencií, a keď sa správne namiešajú, tak to jedinečne aj funguje.
Takže my vlastne, aj keď nechcem, aby som vzbudil teraz nejaké pohoršenie, že prirovnávam manželstvo ku kompótu, ale jednoznačne dá sa povedať, že práve tu môžme povedať, že tá jedinečnosť manželstva ako zväzku muža a ženy je naozaj daná už týmto samotným výrazom a niet najmenší dôvod, aby ktokoľvek, pokiaľ nechceme opravovať pôvod slovenských slov a vstupovať jazykovedcom do ich práce, aby sme túto vetu spochybnili.
Avšak ja zároveň z toho odvádzam aj to, čo tu zaznelo, a sa mi páči, že to zaznelo z viacerých radov, že to zaznelo aj z radov poslancov KDH, nikto nehovorí, že sa tu nemôže zároveň povedať, že je tu, keď použijem ešte ten kompótový príklad, nárok aj na ten čistý, kvalitný hruškový kompót alebo čistý, kvalitný brusnicový kompót, že tu jednoducho môžme o tejto veci, ktorá vstúpi do ústavy, odvodiť aj jednoduchý záver, že môžu a majú existovať aj za istých podmienok registrované partnerstvá, ktoré vystihujú inú danosť ľudí, ktorí sa narodili nie tak ako väčšinové obyvateľstvo. Tu som presvedčený, že takéto niečo musíme rešpektovať nie kvôli tomu, že sa na tom má uzhodnúť snemovňa, ale jednoducho kvôli tomu, že je to dané prírodou, tradíciami a prirodzenosťou.
Som toho názoru, že každý z nás sa naozaj rodí s istým predpokladom a bolo by neľudské, nehumánne, nekresťanské, nepochopiteľné, aby sme istej skupine ľudí, ktorí sa narodia s inou sexuálnou orientáciou, odkázali, že sú v niečom menejcenní, horší, bez nároku na ten najkrajší cit, ktorý poskytuje životná púť človeku, a to je láska. A práve možno práve cez prizmu lásky sa treba pozreť aj na takto narodených ľudí a na ich právo prežiť plnohodnotný život. A ja som rád, že týmto vstupom do ústavy toto právo týmto ľuďom neodoberieme, a som rád, že ste sa tu viacerí zhodli aj z predkladateľov, že ste si toho vedomí a že to tak raz bude.
Možno ešte krátky exkurz k tomu, čo treba považovať za menšiny a akým spôsobom sa vyvíja pohľad na ne. Menšina je vytvorením čohosi, čo človek neovplyvní. Použijem príklad nie veselý, ale veľmi realistický a myslím, že v podstate aj krásny. Je tu predsi menšina ľudí, ktorí sa narodia s istým telesným postihnutím, častokrát aj s vážnym. Sú to ľudia, ktorí naozaj nemôžu za osud, ktorý by sme mohli nazvať neprajným. Sú to ľudia, na ktorých sme sa, minule práve v tejto budove bola krásna debata na našom klube s jednou paňou, čo celý život sa venuje takto postihnutým ľuďom, ktorá potvrdila, že aj ten pohľad za nás, za posledné generácie, sa silne vyvíja na týchto ľudí. Dvadsať-tridsať rokov dozadu, možno štyridsať, sme ich pomaličky s hanbou skrývali, že bola skoro až problematická vec ukázať, že ich máme v rodine, že ich máme medzi sebou. Chvalabohu, to je dávno za nami, túto menšinu sme potom dokázali aj sami v sebe vo svojich svedomiach a v srdciach, ale aj spoločenskými uznaniami povýšiť na menšinu, ktorá sa často spájala s pomenovaním menšina postihnutých ľudí. Ale ani to nie je koniec tohto vývoja. Práve tá pani, ktorú som spomínal, ktorá mi trocha otvorila oči, povedala veľmi pekne, ale my ich nechceme nazývať, že sú to postihnutí ľudia, že to je menšina postihnutých. Ak oni pracujú v nejakej chránenej dielni ako krajčíri, my nehovoríme, že sú to postihnutí krajčíri, lebo ako keby sme im stále ešte im dávali punc čohosi, čo síce nezavinene ale nesú na sebe ako nejaký biľag. Oni sú to krajčíri.
A práve preto ja viem, že niektorí možno budete mať problém súhlasiť s takouto analógiou, chcem upozorniť na to, že aj menšina homosexuálnych ľudí je takto vzniknutá menšina. Ak si niekto myslí, a ja si to naozaj nemyslím, ale ak by si niekto myslel, že to sú ľudia, ktorí sa pričinili o to sami, dokonca nejakým chcením nemorálnym, ohrozujúcim väčšinovú spoločnosť, tak to potom vráťme medzi trestné činy. Nezmysel. Viem, že nikto za to už ruku nezdvihne. Ak si myslíme, že sú to chorí ľudia, tak to vráťme medzi diagnózy. Nezmysel. Viem, že to už nikto neurobí.
Tak preto len upozorňujem na ten vývoj a vlastne len vyjadrujem poďakovanie za to, že môžem za tú vetu, ktorá prišla do tohto spoločného návrhu SMER-u a KDH, smelo zahlasovať. Ona naozaj na jednej strane potvrďuje tú jedinečnosť, tak ako som spomenul, ktorá je daná pôvodom samotného slova, ktoré vzniklo pred stáročiami, ak nie tisícročiami, a na druhej strane nezatvára dvere pred našou humánnosťou, ľudskosťou a pochopením, ktoré sa vždy bude vyvíjať. Ani dnes nemáme všetky naše procesy myšlienkové ani v tomto smere domyslené. A vieme, že nie je hanba sa priznať k tomu, že niektoré veci vidíme inakšie dnes, ako sme ich videli pred časmi, a zároveň nám to umožňuje vyjadriť presvedčenie, že nebude ani hanba, ak zase o nejaký čas budeme to, čo dnes posudzujeme možno nie celkom v súlade so svojím svedomím, budeme cítiť úplne inak.
Takže toto je na konto tej prvej časti, ktorej sa venovalo veľa poslancov pomerne podrobne a s ktorou som vyjadril aj ja za takejto konštelácie ďalšieho vývoja zákonodarstva Slovenskej republiky súhlas.
A nebudem mať problém vyjadriť súhlas ani s tou druhou časťou, ale naozaj musíme si ju rozmeniť na drobné, že v riečišti slovenského súdnictva koluje čosi veľmi zlé, to je vlastne napísané aj v dôvodovej správe. Predkladatelia si tu uvedomujú, že je tu niečo, čo je nielen kritizované občanmi, to by bolo možnože dôležité politicky, ale že je tu niečo, čo naozaj nefunguje, že nám do súdnictva vstúpila korupcia. Možno práve tam, kde by mala byť, posledná sa hlási o svoje slovo, pretože má možnosť ovplyvniť dôležité procesy, a že je to teda niečo, voči čomu treba zabojovať práve aj takouto formou.
Ak by som si dovolil urobiť, nie som právnik, ale veľmi jednoduché posúdenie toho, čo je pilierom tejto časti ústavného zákona, ktorým sa má zmeniť Ústava Slovenskej republiky, tak je tam otázka kreovania Súdnej rady. Verím, že v tom je istý pokrok, akurát nerozumiem, a naozaj tomu by som chcel porozumieť, lebo ja verím, že to nemohlo vzniknúť predsi náhodou, stále sa tu hovorí, že právne tímy pracovali, prečo práve najvyššiu autoritu štátu, bez ohľadu na to, ako sa ona bude volať a ako sa volá, oberáme o možnosť vstúpiť so svojím návrhom do kreovania Súdnej rady? Znížili sme tam síce počet o dvoch, mohli by sme to chápať úsmevne ako úsporu, aj keď ju tam predkladatelia nevyčíslili v patričnej tabuľke, ale to, samozrejme, nie je dôležité, či šestnásť, či osemnásť. Ja by som veľmi rád najvyššej autorite tohto štátu, prezidentovi Slovenskej republiky, nech už bude sa volať akokoľvek, lebo vždy by to mala byť osoba, ktorá zasluhuje našu úctu, pririekol právo, aby do takéhoto citlivého a vážneho problému mohla so svojím nominačným oprávnením vstupovať.
Preto sa spytujem a možno dostanem odpoveď, ale nie je to také podstatné, lebo toto je vec, ktorá napokon môže spôsobiť toľko, že sa tam dostane šestnástka, ktorá síce nebude pochádzať z Grassalkovichovho paláca, ale tu od nás a z Úradu vlády, a že to bude šestnástka skvelá, ktorá bude fungovať v tej Súdnej rade. Lebo dobre vieme, že systém je jedna vec, ale ľudia, ktorí vstupujú do systému, sú vždy dôležitejší, pretože dobrí ľudia aj v zlom systéme fungujú v plusových hodnotách. Nech urobíme dokonalý systém, ale nech doňho vložíme zlých ľudí, pôjdeme do mínusových hodnôt. Takže tomu nerozumiem, ale nemyslím si, že to je práve to, čo by bolo možné hodnotiť ako vyslovene zlý krok, len sa vyžaduje, aby aj my neprávnici sme porozumeli právnemu mysleniu predkladateľov.
Je tam otázka oprávnení Súdnej rady. Tiež súhlasím s tým, že etiku, etický kódex a ďalšie oprávnenia, ktoré tam sú, je potrebné naozaj z takejto vysokej organizácie alebo orgánu dávať takéto oprávnenie. Takže ani tam by som nevidel to, čo by bolo možné hodnotiť ako zbytočné, akurát necítim tú silu tohto, tohto oprávnenia, že by tu práve to mohlo zmeniť zásadným spôsobom ten krvný obeh slovenského súdnictva, že by sa do tých žíl ozaj dostala patričná dávka zdravej krvi.
Je tam ešte aj spomínané obmedzenie, ktoré tiež sa mi nezdá, že by bolo až také dôležité, pretože ja predpokladám, že či, aj keď to tu niektorí z vás kritizovali, akože to nie je dobrá vec, ale, naopak, isteže to nie je zlé, keď máme možnosť povedať, že sudcovia nebudú už tak ťažko dostupní pre trestné stíhanie a je tam síce len také zníženie, ale v každom prípade je to tiež do istej miery memento, pozor, ak by si sa náhodou snažil robiť zle, tak tvoja imunita už nie je chránená v takom rozsahu, v akom bola doposiaľ.
Ale sú to všetko veci, ktoré, ktoré sa mi zdajú na ten zámer, na ten vážny zámer predkladateľov zlepšiť dôveryhodnosť súdnictva nedostatočné. Chápem, tieto tri piliere sú dobré, žiadny nepoškodzuje Ústavu Slovenskej republiky, chcem veriť, že ju v istom zmysle vylepšuje, s otáznikom hlavne pri tom nominačnom oprávnení jeho, teda strate pána prezidenta, ale to podstatné, to jadro tam nie je. Tak to cítim. A to podstatné, to jadro je podľa mňa práve to, čo sa stalo už doteraz medializovanou a verejne pertraktovanou otázkou previerok súdov, súdnictva, sudcov.
Vzniká tu dokonca aj zaujímavá situácia, ktorá bude mať svoje riešenie zrejme v blízkej budúcnosti, bude musieť mať, pretože na jednej strane to predstavitelia za SMER tam chceli mať, predstavitelia za KDH s tým nesúhlasili, vzniká tu zaujímavý úkaz, že veď my sa k tomu dopracujeme, myslím, že z vašich úst, pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, alebo niekto proste zo SMER-u to zdôraznil, že toto predsi nie je konečný stav a že my budeme na tom pracovať. Len sa mi to zdá dosť také, slovo nepoctivé možno neni presné, ale také zneisťujúce, keď takáto vážna vec, aspoň ja ju tak pociťujem ako oveľa vážnejšiu, ako tie tri piliere zmeny právneho poriadku sa dostali do takej podoby, veď poďme teraz pri prvom čítaní sa pozreť na tento základ a pri tom druhom to tak dobrúsime. No dobrusovať sa môžu detaily, ale previerky sudcov, to predsi nie je detail, to je základná, kmeňová časť tohto, verím, že dobrého zámeru.
A preto by som bol veľmi rád, keby táto vec bola ešte v tejto fáze zodpovedaná, pretože sa tu vyjadrujú nejaké pochybnosti, že či to tak ozaj bude. Ja sa hlásim k tomu, že ak to tam nebude, tak ja už by som pri druhom čítaní za takýto návrh nemohol hlasovať.
A, vážený pán predseda, ako predkladateľ ste teraz vy tu nablízku, ja, ja sa musím predsi len domnievať, že či tu náhodou nevzniká obava, že keď sa vám podarilo raz nedodržať slovo pri prerokovaní tohto zákona s tým termínom, to sa mi zdá naozaj ako čosi, čo veľmi ťažko, aj keď vy ste zdatný rétor, vy to zdôvodníte, ale ja už dopredu voľáko si myslím, že tomu celkom nebudem veriť. Ale dobre, no tak, veď viem, že to sa, často už je politika aj taká, že vyžaduje aj, aj srandičky, aj sem-tam nejaká lesť, ale toto neni lesť. Slovo predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, že to bude až po prezidentských voľbách, to predsi je slovo druhého najvyššieho ústavného činiteľa v krajine! Ako ja potom mám veriť, že sa to dopracuje v tom druhom čítaní aj do tej podoby, ktorú ja očakávam, že by tam mala táto podoba byť skutočne s tými previerkami zakomponovaná?
Tisícštyristo sudcov máme? No ak je iba jedno percento skorumpované, tak to nechajme tak, tak nič nepreverujme, pretože tá štrnástka sa medzi tými 1 400 stratí. Ale ak je to 10 %, ak je to 140 sudcov, ktorí denne rozhodujú o vážnych prípadoch a oni už raz korupcii podľahli, tak je to strašné číslo. A viete, čo hovoria ľudia, keď sa bavíme o týchto veciach, že 10 %? Ja viem, to nikto nedokáže a to sú vždycky len také nahadzovanie cifier, ale 10 % každý považuje za výsmech. Ľudia si myslia, je to pocitová záležitosť, že to percento je oveľa vyššie. Samozrejme, je to ohromne neférové, pretože stále tu ostáva tých 90, 80 alebo 70 % ľudí, ktorí sa môžu oprávnene domnievať, že sa zaraďujú do skupiny nečestných a toho čestného človeka vždy najviac zabolí, viacej ako čokoľvek iné, keď sa stretne s takýmto obvinením.
Ale práve preto, aby sme chránili aj tých čestných, alebo najmä preto, aby sme chránili tých čestných, nielen preto, aby sme dostali zo systému von tých nečestných, sa prihováram za to, aby sme dokázali naozaj tie previerky urobiť poctivo a aby sme sa ich nebáli.
Zaznieva tu obava, že dôjde k ich zneužitiu. Všetko sa dá zneužiť, už som to povedal. Iste treba veľmi hľadať spôsob, kto všetko by mal právo a povinnosť kontrolovať. Možno by kompetencia mala byť aj na niektorom z výborov, aby opozícia rozhodne bola pri tom, že kto prešiel a kto neprešiel. Len naozaj upozorňujem na to, že mnohí statoční sudcovia sa možno tešia na to, že takéto previerky by boli absolvované, pretože sú presvedčení, že takéto niečo jednoznačne by pomohlo k tomu, aby sa možno svojich kolegov, o ktorých vedia, že nerozhodujú fér, možnože zbavili, aby tam neboli, lebo sami sa za nich hanbia, možno im iba chýba sila si to len možno z falošnej kolegiality alebo reálnych obáv povedať, že takýchto kolegov oni nepotrebujú.
Takže to je vec, o ktorú chcem požiadať, aby bola jednoznačne súčasťou tohto návrhu, aby bola doplnená, a prekvapuje ma, aj keď v rámci tých dohôd asi to boli ťažké dohody, že sa to nedalo zabezpečiť, že vypadla požiadavka na previerky von a hovorí sa o nej, že bude dopracovaná v druhom kole, pri druhom čítaní.
No a teraz ešte spomeniem to, čo si myslím, že zatiaľ nespomenul nikto v tejto súvislosti, neviem celkom, či je to presné, ale ja to považujem za potrebné zdôrazniť. Už som povedal v úvode, že verím predkladateľom, že ich vedie k tomuto úmyslu predložiť takúto zmenu ústavy, ústavných zákonov isté ctenie si etických princípov, dôraz na zvýšenie morálky v krajine, potreba potvrdiť isté dôležité zámery a záujmy ľudí, ktorí túto krajinu riadia.
Ja chcem pripomenúť niečo, a obraciam sa na predstaviteľov KDH, niečo, čo je súčasťou ich dlhodobej snahy, v ktorej ja vidím úprimnú túžbu po zlepšení etiky v našej krajine, a to je otázka, s ktorou sa už niekoľkokrát tu v sieni zákonnosti snažili vysporiadať a ktorú zatiaľ sa im vysporiadať nepodarilo, je to otázka zrušenia Mečiarových amnestií, naposledy v roku 2011.
No ak sme sa zhodli na tom, že nám je záhodno otvoriť najvyšší zákon v štáte z etických princípov v oblasti manželstva a v oblasti súdnictva, ja som si nemohol nespomenúť práve na tento moment, na tento dlhodobo bolestivý moment, ktorý traumatizuje, zabudli sme už, alebo je to len u koho áno, u koho nie, ktorý jednoznačne zakladá možnosť povedať, že náš štát a niektorí jeho predstavitelia, ktorí stáli pri jeho založení, môžu mať na rukách aj krv. Minimálne čosi tak vážne, čo môže spôsobiť traumu do ďalších desaťročí. Dodnes sa nevieme zhodnúť v názore na to, či Slovenská republika vo vojnovom období bola alebo nebola fašistickým štátom, resp. zhodneme sa, ale sú tu sily, ktoré to chcú spochybniť. Nepochopiteľné, ale sú. Aj vďaka čomu je táto po desaťročia trvajúca nejednoznačnosť? No aj vďaka tomu, že chýbalo možno jasné vyjadrenie tých, ktorí sa kedysi už dávno pred nami mali k tomu vyjadriť a možno to vyjadrenie prišlo príliš neskoro a niektoré veci sa vžili do myslenia ľudí a vžili sa aj v nesprávnej predstave.
Možno to je dôvod na to, aby sme pripomenuli, že takéto etické kritériá sú naozaj soľou občanov a ich krajiny a že ak nebudeme mať čistý grunt, na ktorom chceme vystavať našu krajinu a na ktorom ju staviame, a budú tam vždy možné hniloby, tak vždycky sa potom bude dať očakávať, že naša stavba, výstavba toho štátu, aký si všetci predstavujeme, ktorý bude vľúdny a spravodlivý, bude mať slabé základy. A práve preto oceňujem to, že KDH už roky s touto témou prichádza a roky poukazuje na jej potrebu doriešenia, ak sa chceme dostať k tomu, aby sme mohli byť so založením Slovenskej republiky spokojní po každej stránke aj z pohľadu vecí, ktoré zatiaľ patria ešte medzi veci neobjasnené.
A preto by som veľmi rád dal návrh, aby práve, ak došlo v záujme vysokej etiky k otvoreniu ústavy a dve významné strany, ktoré majú ústavnú väčšinu, sa na tom zhodli, že majú takúto vôľu a idú to vykonať, tých 90 hlasov tu jednoducho zjavne bude, nuž aby sa táto prajná atmosféra, keď etické motívy dostali takú vysokú prioritu, čo je správne, aby sa teda preniesla aj na tento bod a na tento moment našej nevyriešenej histórie. Lebo vidím, že ani tu, u KDH nepochybujem a u SMER-u tiež nemám dôvod pochybovať, nemôže byť principiálne výhrada z hľadiska etiky. Ja viem, právnici budú mať na to veľa rôznych argumentov, že už takáto retroaktivita je jednoducho neprípustná a amnestia akákoľvek je raz amnestiou navždy.
Pripomínam slová premiéra Roberta Fica, neviem ich citovať, ale hovoril v tejto súvislosti o hlbokom morálnom bahne, v súvislosti s Mečiarovými amnestiami.
Nezdá sa, kolegyne, kolegovia, táto chvíľa, keď sa otvoril najvyšší zákon krajiny, vhodná na to, aby sme pripomenuli aj túto oblasť a pokúsili sa doplniť aj tretí pilier do ústavného zákona? Ja by som bol veľmi rád, keby diskusia na túto tému vznikla a keby bola už konečne šiesty- či siedmykrát, neviem, koľko už bolo tých pokusov, aj úspešná. Nemyslíme si, že tým, že ju opäť odsunieme a opäť zaklincujeme tým, že sa to nedá, že ju naozaj definitívne vyriešime. Budeme to tískať pred sebou a čím dlhšie bude ten čas trvať, tým viac falošných historiek spájajúcich sa so vznikom Slovenskej republiky bude žiť. A to je, myslím, niečo, čo by sme si nemali priať, a preto upozorňujem na túto atmosféru prajnosti a bol by som rád, keby sa v tomto zmysle aj využila.
Takže povedal som, myslím, všetko, čo som mal na mysli. Budem veľmi rád, ak sa nám podarí dobrý zámer, ktorý tu tak často v týchto dvoch dňoch vo veci najvyššieho zákona Slovenskej republiky zaznieval, podarí spoločne naplniť.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
