Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dovolím si zareagovať len na jednu časť predkladaného zákona, a to je časť, ktorú zdôraznil a zvýraznil aj pán minister vo svojej úvodnej reči. Týka sa to § 38g, kde sa teda konštatuje aj v dôvodovej správe a konkrétne potom v samotnom návrhu zákona, že sa jedná o pomerne zložitý spôsob, ktorý má dopady na fungovanie štátu. Zložitý spôsob v tom slova zmysle, že kartelové dohody, ktoré sú, žiaľ, bežné na trhu medzi veľkými hráčmi, spôsobujú mimoriadne veľké úniky finančných prostriedkov, poškodzujú spotrebiteľov, poškodzujú ekonomiky štátov, a preto sa tu zavádza inštitút oznamovateľov, ktorí majú možnosť mimoriadne zložité dohody, ktoré sú v tomto smere medzi veľkými firmami zneužívajúce svoje postavenie na trhu, odhaľovať.
Ja by som ani k tomu možno nevystúpil, pretože to znenie je napísané jasne, má to svoju logiku a myslím si, že nie je ani dôvod protestovať voči takémuto inštitútu oznamovateľa, ani napadnúť výšku odmeny, ktorá môže byť až pozoruhodných 100-tisíc eur z pokuty, ktorá je zaplatená za kartelovú dohodu odhalenú a potrestanú. Len som si v tejto súvislosti nemohol nespomenúť na časy, keď sme tu prejednávali zákon o pomoci, podpore a ochrane oznamovateľov alebo bojovníkov proti korupcii. Pri tomto znení nášho rozsiahleho návrhu, na ktorom sa pracovalo aj v klube OĽaNO, ale, myslím si, aj v klube KDH, bolo tu viacero dosť podobných návrhov zákonov, v tomto smere sa vynaložilo veľké úsilie na to, aby sa pomohlo našej krajine v boji s korupciou, a to práve aj formou, ktorá, zdá sa, že je celkom účinná. Formou podpory a pomoci tým, ktorí sa voči korupcii dokážu postaviť tak, že nebudú hovoriť frázy, ale že menovite poukážu na konkrétne prípady a pomôžu ich vyriešiť. A na čo som si musel teda spomenúť alebo na čo som si nemohol nespomenúť, boli to dlhé hodiny, keď sme o týchto zákonoch rokovali a tá moja spomienka smeruje k tomu, že bolo vládnou stranou SMER vyhodnotené veľmi jednoznačne, že takýto zákon v našej krajine nepotrebujeme, pretože máme predsi dostatok zákonov, ktoré každému ukladajú povinnosť chovať sa čestne a keď zistí nejaký unfér krok, tak predsi načo zákon, občianska povinnosť ukladá takúto skutočnosť oznámiť. Je to floskula, ktorá sa bežne používa v politickom boji. Viete, dačo zlé, tak to povedzte.
Nemôžem si nespomenúť aj na to, že z radov poslancov z vládnej strany SMER zazneli pri debate v rozprave k nášmu návrhu zákona mimoriadne ťažké slová. Hovorilo sa tu o udavačoch, že načo je nám zákon, ktorý podporuje udavačov, ako keby sme takým zákonom chceli dokonca rozdúchať tie najtemnejšie sily v ľudských svedomiach a v ľudských dušiach, že ako keby sme chceli vyvolávať ducha udávania, pomstychtivosti, alebo dokonca aj ziskuchtivosti. Pretože odmeňovať za statočnosť, to je niečo, čo predsi rozumný a čestný človek nemôže na to pomyslieť ani vo sne, pretože ak konáme dobro a správame sa statočne, tak určite nie kvôli tomu, aby nás za to niekto odmeňoval, dokonca odmeňoval materiálne, finančne. Ja som sa nestotožnil s takou argumentáciou. Napokon naše zákony, naše návrhy neboli výmyslom autentickým nášho klubu. Takéto zákony skutočne existujú vo svete, kde sa snažia korupciu ako jeden z najvážnejších fenoménov poškodzujúcich nie jednu ekonomiku tohto sveta riešiť, a hľa, máme tu zákon o ochrane hospodárskej súťaže a máme tu časť, ktorú zdôraznil aj pán minister, ktorá hovorí o tom, že v prípade, ak je niekto ochotný nasadiť svoje vedomosti, odvahu, svoj pokoj, niekedy aj zdravie v prospech toho, aby odhalil veľmi vážne dohody, ktoré sú nečestné, ktoré poškodzujú krajinu a občanov, tak že je ho možné chrániť, ak o to požiada, že je možné odmeniť a že je možné jednoducho s takýmto občanom spolupracovať ako s cteným a potrebným článkom v boji proti kartelovým dohodám. Nuž a ja sa spýtam - a tým budem pomaly aj končiť, nemám pripravených veľa slov -, že čo sa to udialo alebo aký je tu rozdiel, čomu nerozumiem, ak pri boji s korupciou máme tu udavačov, nehodných toho, aby sme čo len pomysleli na nejakú ochranu, tobôž odmenu, aký je ten kvalitatívny rozdiel v tom, že tí, ktorí sú ochotní oznámiť kartelové dohody, už nie sú udavačmi, už sú oznamovateľmi, ktorých treba chrániť, ktorým treba pomáhať, a keď bude pokuta zaplatená, tak ich treba podielom z tejto pokuty aj odmeňovať, dokonca do výšky, na ktorú sme my ani nepomysleli, keď sme sa rozprávali o zákone o ochrane a podpore bojovníkov s korupciou, do výšky 100-tisíc eur.
Takže, pán minister, nie je to možno ani na vás ako nositeľa, ktorý prišiel s týmto zákonom, lebo vy možno vnútorne ste stotožnený s jedným aj druhým, len je to otázka teda na možnože ideové, politické a také občianske zamyslenie sa v radoch vlády Slovenskej republiky, že prečo takéto dva rozdielne metre používame na činnosti, ktoré sú tak veľmi podobné? Je to tým, že ja som celkom nepochopil podstatu rozdielu medzi korupciou a kartelovými dohodami? Alebo je to tým, že zákony o podpore bojovníkov a ochrane, teda bojovníkov proti korupcii predkladali opoziční poslanci a toto je z radov vládnych zoskupení alebo teda z radov vlády? Iste, možnože jedno aj druhé do istej miery malo vplyv na takéto rozdielne hodnotenie. Ja len opäť opakujem to, čo si myslím, že by malo byť spoločným leitmotívom našej práce. Ak sme presvedčení, že je raz niečo v poriadku, dobré a slúži to občanom, nuž tak to schváľme. Koľkokrát sme sa hlásili k tomu, že nemáme problém zdvihnúť ruku za návrhy, ktoré prichádzajú z vlády Slovenskej republiky alebo od vládnych poslancov. Ak je niečo zlé, no tak o tom polemizujme a odstráňme chyby a najmä - a to by som poprosil veľmi dôrazne - nedopustime sa takých faulov, ktoré mi nebudú brániť v tomto prípade tento relatívne dobrý zákon možno aj podporiť. Je to možno taká schizofrénia a možno je to popretie tých slov, čo som povedal pred chvíľočkou, že ak je to dobré, tak to podpor, ale ja by som naozaj potreboval počuť z radov kolegov zo SMER-u, myslím, že niektorí sú tu aj prítomní z tých, ktorí to povedali, a možno to nie je dôležité, aby som niekoho menoval, že teda kedy sa rozprávame o udavačoch a kedy sa rozprávame o občanoch, ktorých chceme chrániť a odmeňovať. Za vysvetlenie tohto rozdielu v súvislosti s predkladaným zákonom budem vďačný.
Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, dovolím ešte raz zopakovať svoj návrh, aby si Národná rada Slovenskej republiky minútou ticha uctila pamiatku generála Karola Schwarza, čestného predsedu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý sa vrátil natrvalo k svojim spolubojovníkom práve 1. marca tohto roku. Myslím si, že práve dnes, keď hovoríme o Ukrajine, treba si pripomenúť, že tento človek vykonal veľký krok, ktorý sa dostal do pamiatky nášho národa tým, že vykonal kroky, ktoré viedli cez vytvorenie 2. československej paradesantnej brigády, cez Duklu, cez Povstanie až k slobode tejto krajiny. A myslím si, že je dobré si pripomínať mená týchto ľudí, ktorí ukázali, že vo chvíľach, keď sa jedná o osudové zlomy človeka alebo národa, vedia sa zachovať tak, ako je potrebné sa zachovať. Ďakujem. (Ruch v sále.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, dnes sme tu pomerne dlho rozprávali o Ukrajine a Rusku a ja by som chcel upozorniť v tejto súvislosti na meno človeka, ktorý práve na území Ukrajiny v roku 1943 urobil kroky, ktoré významným spôsobom vstúpili do histórie našej krajiny. Ide o meno generála Karola Schwarza, ktorý v roku 1943 prešiel so skupinou tisícky svojich vojakov k Červenej armáde, aby oddiaľ začala pozoruhodná cesta 2. československej paradesantnej brigády cez Duklu, Povstanie až k slobode. (Ruch v sále.)
Ja si myslím, že meno pána generála Schwarza môže aj dnes slúžiť ako príklad správneho rozhodnutia vo chvíľach, keď sa lámu osudy jednotlivca, ale i národov. Keďže generál Karol Schwarz práve 1. marca tohto... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Reakcie z pléna.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. A ďakujem aj váženému predsedovi poslancovi Šebejovi za jeho názor, ktorý, si myslím, že by mohol dostať punc všeobecnej platnosti toho, čo cítime, a ja pociťujem istý smútok z toho, že, cítim to aj tu v snemovni, cítim to aj v spoločnosti, že my sa nevieme ani v takejto jednoznačnej podľa mňa veci zosúladiť, zjednotiť a je tu neuveriteľný rozpor v nazeraní na to, čo sa deje na Ukrajine, a to ma šokuje. Veľmi pekne ste spomenuli niektoré historické asociácie, aj keď ste ich nedopovedali, ale fakt je ten, že keď sa pozrieme na to, že ak sa raz Európa rozladí tým spôsobom, že sa začnú spochybňovať hranice, že sa začne bojovať za to, aby sme pomohli územným menšinám, ktoré sú odtrhnuté od svojho materského štátu hranicami, otvoríme Pandorinu skrinku a spustíme proces, ktorý nebude mať konca. Je 21. storočie. Tieto veci by mali byť jasne odsúdené. Argumentácia, veď čo teraz hovoríte na Rusov, veď Američania robia to isté. Možno niekedy robia to isté, ale teraz je tu na stole Ukrajina, agresia voči územiu Ukrajiny. Aké pochybnosti v tomto smere máme právo my teraz vznášať? Nerozumiem. V 21. storočí sa pozrime možno na príklad severských štátov. Pozrime sa na menšinu švédsku vo Fínsku. Viete si predstaviť, že by tu teraz Švédi chceli pomôcť svojej menšine na území Fínska? Kde sú oni vo svojom kultúrnom ponímaní hraníc národností a spolunažívania? 21. storočie je v Škandinávii a 19., imperialistické v Rusku. A my máme problém tu jasne posúdiť túto situáciu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda, dobrý deň všetkým.
Navrhujem, aby sa náš parlament uzniesol o tom, že prosí pána prezidenta Ivana Gašparoviča, prezidenta Slovenskej republiky, aby svoju správu o stave republiky predniesol najneskôr v termíne do 28. marca tohto roku.
Odôvodnenie:
Pán prezident nepredniesol správu o stave republiky od februára 2009 a bolo by veľmi šťastné a vhodné, aby sa tak stalo práve teraz, v období pred druhým kolom prezidentských volieb, aby občania sa mohli zodpovedne rozhodnúť pri svojej voľbe, aby poznali stav republiky a aby teda vedeli zvážiť všetky argumenty, ktoré im bude potrebné vedieť pri zodpovednej voľbe novej hlavy štátu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, ctené kolegyne, kolegovia. Už sme sa tu dnes pohrávali s nejakými latinskými výrokmi. Ja ich mám celkom rád a jeden by som vám do tejto zaujímavej atmosféry rád pridal. Nielenže peniaze nesmrdia, ale máme aj jeden ďalší, ktorý nadväzuje na túto latinskú múdrosť svojím spôsobom. A to je výrok, ktorý, určite ste mnohí boli v Bojnickom zámku, jeho posledný majiteľ pán Pálffy bol taký smutný pán, bol to starý mládenec a možno trpel istou nostalgiou a veľmi rád si tam do jednotlivých miestností dával svoj erb a na ňom je napísané: Omnia cum tempore. Všetko s časom. Ako to súvisí? No možno tak, ako to moja nebohá stará mama v blahej pamäti hovorila zase takými svojimi spôsobmi: Každému času dosť. Omnia cum tempore, všetko s časom.
Dám to do súvislosti s čerstvou správou z dnešného rána z pražskej tlačovej agentúry. Podnikateľ, ktorý žije striedavo v Monaku a v Prahe a ktorého už dlhšiu dobu vyšetrovali za známu kauzu v dopravnom podniku a ktorý bol malým Bohom, ktorého roky nebolo možné zadržať a ktorý skutočne ovládal, nebol ovládaný, dnes ráno odišiel do svojho bytu takto. (Vystupujúci naznačuje ruky v putách.) Mocný, premocný, môžte si pozrieť, vygooglovať. Keď sme boli pred rokom u pána Krausa a pána Bernarda, to sú tí páni, čo založili v Čechách tú nadáciu proti korupcii, čo vložili tie svoje milióny do boja proti korupcii, lebo už si povedali dosť, lebo vlastne aj slušného podnikateľa ničí korupcia, a už čoho je veľa, toho je veľa, už vlastne treba platiť toľko, že sa neoplatí podnikať, tak vtedy nám spomínali, že dopravný podnik je veľkým sústom. Uplynul rok a zdá sa, že to sústo bolo konečne spravodlivosťou prehltnuté.
Takže len pripomínam, že nič není zbytočné. A najmä nič nie je zabudnuté. Ale predsa len trochu zmením tón a skúsim povedať: naozaj nenájdeme na pánovi premiérovi čosi dobré, čosi, čo by sme mu mohli pripísať k dobru? Ja viem, pôsobí to možno trocha tak, akože snaha o nejakú bombastiku, ale ja sa pokúsim na ňom aj niečo dobré nájsť. Veď predsi nikto není čierno-biely, ani pán premiér Fico nemôže byť iba studnica zla a zlých úmyslov. Aj on má svedomie, aj keď možno niekedy má problém sa, do neho nakuknúť, ale musí ho mať.
Ale poďme nazad k tej téme dnešného dňa, aby sme nešli doširoka. Tie maličké, drobné, nano-pikometrové maličké zrniečka, ktoré prúdia vzduchom, ktoré sú teda tými emisiami a ktoré, zdá sa, že upchávajú nielen póry v našich lesoch, ale aj svedomie mnohým občanom, najmä tým, ktorí vládnu alebo ktorí si myslia, že vládnu, a pritom neriadia, ale doriadia spoločnosť.
Ja položím takú otázku, naozaj teraz sa odosobníme, že vľavo, vpravo, poslanec, neposlanec: myslíte si, že niekto tu z nás, alebo niekto, kto sa na nás pozerá, úprimne vo svojom vnútri pochybuje, že tento obchod bol nečestný? Naozaj si to myslíte? Nemusíte mi odpovedať, len svojmu svedomiu. Ja som presvedčený, vážené kolegyne, kolegovia, že nie je tu nikto, ani z členov vlády, ani z poslancov, ľavých, pravých, stredných, ani medzi občanmi, kto by si povedal: no ten obchod predsi len asi mohol byť čestný a tá opozícia si tu vymýšľa nejaké rachotiny, aby mala svoju tému. Nepovedal som, že nezákonný. Možno, že naozaj bol zákonný, že sme to nejako poprehýbali, že sa to podarilo vtesnať do toho, aby právnici boli ticho. Ale bol nečestný, o tom som hlboko presvedčený. A som presvedčený aj o tom, že o tom nikto z vás nepochybuje. A to je zlé.
Takisto si myslím, že nikto z vás nepochybuje, že na tom obchode, a nemusíme sa teraz baviť na tú matematiku, či 47 mil. eur, či 65 mil. eur, ale že na tomto obchode táto krajina stratila. Opäť som presvedčený, že – lebo existujú obchody, ktoré môžu byť nečestné, ale nevyjdú do straty, jednoducho boli nečestné, ale plusy, mínusy sa vynulujú, tu sa nevynulovali – na tomto obchode naša krajina stratila. A rovnako som presvedčený, že každý z nás vie, že vinníci neboli potrestaní. Je to síce bežný zvyk, že vinníci vo veľkých kauzách unikajú. Tých maličkých si vieme predstaviť, ako chytiť zlodeja kukurice a zrátať mu každý šúľok, to sa dá ľahko. Ale ako chytať zlodejov emisií, ktoré plávajú vo vzduchu v miliardových množstvách a ktoré sa kdesi medzi Japonskom a Amerikou pohybujú? To je jednoducho takmer nemožné. Preto som presvedčený, že tu by sme si mali povedať, že naozaj niekto mal byť potrestaný. Nie kvôli krvi v očiach, kvôli morálnej hygiene tohto národa. A nie kvôli tomu, že teraz je tu za nami, za mnou vláda SMER-u a potom to bude zase nejaká iná, ale preto, ako to tu už dnes zaznelo, že táto krajina si už konečne zaslúži, aby tu boli ľudia, ktorí povedia, tak gándhiovsky: ´Chcem vám slúžiť, možno budem chodiť v sandáloch z pneumatík ako Ho Či Min, nebudem rozmýšľať nad vilami ani nad tými kúpeľňami, budem rozmýšľať nad tým, ako svoj mandát, ktorý mi bol zverený na nejaké štyri, maximálne osem rokov, naplniť pokusom; možno sa aj nepodarí, ale budem sa snažiť slúžiť.´ Je to veľmi potrebné, aby sme sa pokúsili o takéto niečo.
A práve preto je dnešný deň s hlbokým významom a práve preto nie je zbytočné nič, čo sa tu povedalo. A práve preto verím, že "omnia cum tempore" bude naplnené. Len potom prosím tých, čo tu dnes kritizovali a čo možno sú budúcimi ministrami a premiérmi, aby si spomenuli na to, že sme chceli, aby sa konečne dačo zmenilo, pretože štandardné, neštandardné, dobre, strieľajte, koľko chcete. Ja som nebol v žiadnej štandardnej tuná medzi vami. A možno, že mnohí si môžete povedať to isté. Ja len veľmi túžim, aby som stade teraz odišiel s pocitom, že aj tí "neštandardi" prispeli k tomu, aby sa už tieto veci nemohli zopakovať.
Ale ja som spomenul, že chcem nájsť na pánovi premiérovi Ficovi aj niečo dobré. A ja naozaj musím spomenúť to, čo som už možno aj spomenul, ale čo mi naplnilo život pomerne podstatne, keď som 1. júla 2009 zaklopal na dvere pána premiéra Fica v prvej vláde a povedal, že nesieme tam posolstvo od lesníkov, ktoré hovorí, že už toho rozkrádania od jeho koaličného partnera HZDS bolo tak veľa, že sa to už nedá a že ľudia prirodzene vzkypeli, že lesnícky stav sa vzbúril, on naozaj toho 1. júla 2009, pán premiér Fico urobil krok, ktorý mu nemožno pripísať na vrub ako niečo zlé. Otázka je, aké boli jeho stimuly? Možno už si povedal, že ozaj čohosi je priveľa. Ale on vtedy urobil krok, dokonca sú tu aj nejakí svedkovia, myslím, že aj s pánom ministrom Jahnátkom, v tom čase ministrom hospodárstva, sme sa náhodou stretli v takej malej miestnosti, ktorú môžeme vtipne nazvať ministerstvo úľavy, a hovorí: "Tak ale ten Stano to už ozaj preháňa!" Viete, koho mal na mysli pán minister Jahnátek? Svojho oddielového kolegu pána ministra Becíka, ktorý v to ráno, toho 1. júla pýtal, pozor, 67 mil. v dnešných eurách, v tom čase 2 mld. slovenských korún, pôžičku pre podnik Lesy Slovenskej republiky, ktorý bez toho zahynie. Pán premiér sa veľmi správne rozhodol, že tú pôžičku neposkytne vláda, napriek tomu, že bola sľúbená, avizovaná, napriek tomu, že sa hovorilo, že to je jednoducho vec, bez ktorej nemôžu lesníci prežiť. Urobil správne a ja to môžem aj dneska s odstupom času pripomenúť. A možno aj s vďakou. Občania Slovenskej republiky vďaka rozhodnutiu vtedajšieho premiéra v prvej vláde Roberta Fica boli aspoň o túto sumu ušetrení, o jej krádež, pretože vieme, kde by išla. Satelity HZDS už boli dávno nakrúžené a už vedeli, že to potrebujú uchopiť, len bolo treba tú pôžičku schváliť. Pán premiér Fico ju neschválil a bolo to tak dobre.
To, že predtým uniklo množstvo rôznych peňazí zlým smerom, to je teda fakt. Nebudem robiť ten zoznam z tej prvej vlády, ktorá brala zodpovednosť za svojho oddielového kolegu pána Mečiara, a ktorý ozaj nie riadil, ale doriadil rezort. Už len krátky príklad za tie všetky podania, ktoré sme urobili a ktoré predchádzali tomuto rozhodnutiu o zastavení tej zločinnej pôžičky, spomeniem len jednu vec. Keď sa priatelia "lesníkov" chystali urobiť jeden kšeft pri jednej linke manipulačnej a zistilo sa tam, že je tam pár miliónov navyše, ktoré sa niekde stratili: viete, čo sa urobilo? Aby sa to požehnalo, tak sa pohľadal audítor, ktorý bol ochotný zdôvodniť, že tých pár miliónov navyše bolo v poriadku. Správa audítora mala dve strany. To bola nádhera. Dve strany A4. Viete, koľko stále tie dve strany? Dva milióny korún. Keď zoberieme, že na jednej strane je 500 slov, tak jedno slovo 2 000 korún. Dobre, ale to je matematika pomerne lacná.
Ja nebudem hovoriť tie ďalšie príbehy, lebo napokon čas ide dopredu a toto už patrí minulosti. Už sú to skoro štyri, päť rokov. Aj keď musím povedať, že to, čo som povedal, keď som vstúpil sem, že vláda Roberta Fica v roku 2006 až 2010 spôsobila úpadok tejto krajiny, niektorí kolegovia, vtedy sme sa tak nepoznali, tu zo SMER-u, prišli za mnou a hovoria: Pán Mičovský, to ste nemali, to nebol úpadok, to predsi je len priťažké slovo úpadok. Ja chcem povedať, že slovo úpadok nebolo ozaj presné. Ja si myslím, že spôsobila totižto hlboký úpadok. A to, že sú ľudia nepoučiteľní, o tom je aj dnes tá atmosféra naplnená.
Ja zase viem, keby sa garde vymenilo, tak by sa možno našli iné veci, nejaké platinové sitká, nejaké daňové domy. Ale toto je vec, ktorú, opakujem, už potrebujeme zastaviť. Nie zľava, sprava, zo stredu, ale pre občana, ktorý má právo byť unavený z tej rabovačky a povedať si, chcem mať konečne ľudí, ktorí dokážu tomu vzdorovať. A ja by som chcel vyjadriť presvedčenie, že vari sme schopní tomu dať nejakú hranicu. A keby prišla nejaká sebareflexia, bol by som za to len vďačný. Asi som naivný. Bola by to taká paráda, keby sme sa tu dozvedeli aspoň slovo pokánia, pokory, že dačo, dačo ste, vážení opoziční, mali pravdu. Ja neviem, možno by tým získali aj politické body vo vládnej strane. Ja si myslím, že áno. To je ako s tým profesorom, ktorý pri tabuli povedal, tento príklad neviem vypočítať. A ja naňho spomínam aj po 40-ch rokoch. Veď to bol frajer, veď ten učiteľ priznal pred nami žiačikmi, že jednoducho je tiež len človek. Čo by sa stalo, keby sme tu od predstaviteľa vlády počuli, že dačo sme aj pochybili? Mne by sa to osobne zdalo ako body k dobru. Takto sa zdá, že sú tu všetci nepochybniteľní a že vlastne každá kritika je len pokriveným úmyslom naháňať politické body a nie poriadok pre krajinu.
Pochválil som pána premiéra za ten akt toho 1. júla 2009. Takže ako keby sme mohli si povedať, že existujú aj pri jeho rozhodovacích procesoch, pri jeho svedomí, pri spôsobe myslenia, do ktorých nevidia ani jeho najbližší poradcovia, okamihy, keď si uvedomí, že dačoho je priveľa. Dajme si otázku, prečo to nemohol zopakovať aj v tomto prípade? Toto je vec, ktorá ma mrzí. A spytujem sa, keď to bol schopný urobiť povedzme pri tej nehoráznej pôžičke dvoch miliárd, prečo pri tejto nehoráznosti nekonal? Prečo nekoná aspoň teraz s odstupom času? A vôbec do toho nedávajme žiadne kampane. Ja si myslím, že neviem, aká je na to odpoveď, a nevie ju asi, možno nikto z vás, ani z najbližších poradcov pána premiéra, ale myslím si, že príčina môže byť veľmi pravdepodobne v tom, že pán premiér Robert Fico nie je vnútorne slobodný človek. Že sú tu nejaké sily, ktoré mu proste bránia prejaviť jeho ľudskosť, jeho svedomie, jeho schopnosť priznať chybu. Nie preto, že by to nechcel urobiť, lebo vidím, že to dokáže v istej chvíli, ale preto, že to urobiť jednoducho z nejakého dôvodu nemôže. Takže máme vo funkcii predsedu vlády neslobodného človeka. A ja sa spytujem, či je to dobré, či táto krajina má byť riadená neslobodným človekom, prípadne či dokonca neslobodný človek má zasadnúť na ústavne najvyšší stolec v krajine. Ja si myslím, že nie. Ale týmto nevolám po žiadnom roztrhaní v zuboch. Ja len volám po tom, aby tu bolo isté pokánie, aby tu bola schopnosť povedať, áno, máte pravdu, chybili sme a ideme to opraviť. Bola by to úžasná vec. Možno by to zase tie politické hry nejako preštelovalo. Ale viete, čo by sme tým získali? Že v tejto krajine by zrazu bolo viacej poriadku, lebo ľudia by si museli povedať: hop, tu začínajú padať hlavy, tu už aj pán premiér prestal šetriť svojich. Viete, aký obrovský význam by to malo pre morálne zdravie krajiny? Keby tí, čo sú dneska plní istoty, že sa im nemôže nič stať, keby si museli povedať: hop, dačo sa zmenilo v politickej kultúre, môžu padnúť aj naše hlavy. Tak, ako dnes ráno padla hlava toho veľkého silného podnikateľa, ktorý bol roky nechytateľný a ktorý bol dnes ráno odvedený v putách. Možno, že sa vráti. A možno, že nie. Omnia cum tempore.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ak by sme mali zvoliť nejaký slovník poslanca a dali by ste mi otázku, aké dva kľúčové slová považujem za dôležité, tak ma tak napadlo, že by som povedal tieto dva: miera a dovidieť, dve, my Zvolenčania máme niekedy problém, dve pivá, dva pivá, tak ďakujem. Miera v tom, do akej miery máme byť zodpovední svojim politickým šéfom a do akej miery máme zodpovedať svojmu úsudku a svedomiu pri hlasovaní, pri predkladaní, pri rozhodovaní o správe tohto štátu. A dovidieť a dovidieť na to, čo spôsobíme naším hlasovaním, našimi návrhmi, našimi rozhodnutiami. Miera a dovidieť, myslím si, že ak uplatníme tieto dva slovíčka, dovolím si povedať zo základnej abecedy poslanca, aj pri návrhu pána poslanca Hlinu v tomto konkrétnom prípade o novelizácii zákona o ochrane prírody a krajiny, tak sa musíme rozhodnúť úplne jednoznačne. Niet o čom sa sporiť, má pravdu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Pán poslanec Kuffa Štefan, napadla ma taká nejaká absurdnosť. Po nejakom väzňovi, nemusí to byť na ostrove If, sa našiel zápis, že bol už popravený, a pozri, ráno pri sčítaní väzňov zistia, že žije. V zmysle tej logiky, ktorú si povedal, by ho bolo treba okamžite odstreliť. Ak raz je tu nejaký les, o ktorom zistíme, že on teda de iure nie je lesom, iba de facto, tak v takomto prípade, ak som ťa dobre porozumel, sa prikláňaš k tomu, aby to bolo hneď dané do súladu, neprizerať sa na nič iné, len na to, čo hovorí papier, čo hovorí grundbuch, čo hovorí druh pozemku, a rýchlo to dať do súladu s takýmto pozemkom. No určite uznáš, že absurdita. Ja si uznávam, že môj príklad neni celkom náležitý.
Odpoviem ti aj na tú druhú vec, čo sa týka možno môjho nejasného vyjadrenia, že o aký pozemok tam išlo. Slovenský pozemkový fond poväčšine, to by Martin dopovedal presnejšie, spravuje pozemky súkromných vlastníkov, ktorí sa zatiaľ nepreukázali alebo teda nemohli nadobudnúť toto vlastníctvo, pretože buď sú neznámi, alebo nemajú všetky doklady v poriadku. No toto je o to divnejšie v tomto konkrétnom príklade, ktorý som nepomenoval, že práve takýto Slovenský pozemkový fond sa začne zaoberať myšlienkou, a dokonca ju zrealizuje, že takýto pozemok umožní vyrúbať. Sto rokov ho nebolo treba, ani vlastníkov nepoznáme a on, čo má spravovať, by mal povedať: No počkať, najprv nech sa tí vlastníci nájdu a potom nech sa rozhodnú sami, v zmysle tvojej logiky, aby to mohli obhospodarovať až potom. No je to dačo nieže choré, je to zlovestné, že práve ten, čo spravuje majetok tých, ktorí sa raz majú ukázať, že sú to súkromní vlastníci, tak sa rýchlo ponáhľa a dá to vyrúbať niekomu, kto vlastníkom nie je.
A do tretice, tam to povedal pán poslanec Huba, keď pôjde o ľudí, čo chcú spravovať majetky, tak vždycky podporíme, pripravíme na to aj zákon. Tieto prípady nie sú o ľuďoch, ktorí chcú spravovať lesnú krajinu Slovenska.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Ja nebudem vás zaťažovať nejakým veľkým premietaním, ale mám tu jeden zaujímavý obrázok, ale skôr, než ho pustím, tak predsi len základné vyjadrenie by malo byť asi nasledovné.
Keď sme tu vlani v decembri mali novelu zákona o ochrane prírody a krajiny a keď tu na mieste pána poslanca Hlinu sedel pán minister Žiga, tak som vyslovil taký odhad a ozaj som to myslel úprimne, že predpokladám, že je to zo strany pána ministra len taká politická lesť. V politike sú huncútstva bežné vraj, tí starší harcovníci to tak tvrdia, že to patrí k politike, a tak som tak odhadoval, že pán minister potrebuje, aby mu zákon prešiel, vie dobre, že opoziční poslanci sa potrebujú niekedy realizovať a aby sa mali na čom, tak dá im taký magnet, takú dobrú návnadu a to podstatné na tom zákone ujde.
To podstatné som videl v tom, že ten zákon vôbec nepriniesol to, čo vyše roka sľuboval, a to kompatibilitu medzi zákonom o lesoch a zákonom o ochrane prírody a krajiny tak dlho avizovanú, tak prepotrebnú, pretože tento nesúlad vytvoril za posledné roky spústu veľmi vážnych dôsledkov, ktoré nás stoja nieže milióny za nejaké hodnoty materiálne, ktoré vždy sa dajú nahradiť, ale stoja nás nevyčísliteľné hodnoty z hľadiska kvality krajiny, prostredia, v ktorom žijeme, v ktorom musíme žiť a v ktorom, si myslím, dokonca aj chceme žiť. Ale mýlil som sa. Zdá sa, že to nebola politická lesť, ale že to bola istá, nazvime to, politická tvrdohlavosť, na ktorú aj dnes poukazuje pán poslanec Hlina, na ktorú sme poukazovali tak, ako to spomínal pán poslanec Huba vzápätí, ako také niečo malo prísť.
No prečo som to považoval za lesť? Pretože v tom zákone napríklad mi ohromne vadilo nielen to, že nebol kompatibilný so zákonom o lesoch, ale aj tie náhrady, ktoré sa prelínajú ako taká nie zlatá, lebo to je pekný výraz, ale ako taká, taká temná niť s množstvom zákonov, s množstvom konkrétnych konaní, keď sa dopúšťame toho, že výmeny, zámeny pozemkov sú ako keby zákonite; pekné slovo do tejto debaty; ako keby zákonite spojené s tým, že vždy ide o nejaký podraz voči majetku štátu, voči občanom, ktorým to má slúžiť, a tie náhrady sú tam riešené tak veľkoryso, že Lesy Slovenskej republiky ako hlavný majiteľ štátnych lesných pozemkov sú povinné zameniť pozemok bez toho, aby to bolo presne obmedzené. Totiž keď to nie je presne vymedzené, tak sa to zamení za taký pozemok, ako to niekomu bude pasovať, a štát bude ťahať za kratší koniec povrazu.
Tá Koliba, ktorá teraz je takým lajtmotívom a ktorá, žiaľbohu, nie je jediná, tá je toho ukážkou. Veď vidíte, aké bolo oficiálne vyjadrenie. A, vážení občania, čo vy vlastne nariekate, aká výmena, aká nevýhodná? No však sme dali štyri a pol hektára za tie tri. Maličkosť je v tom, že štyri a pol kdesi na strednom Ponitrí je určite inej hodnoty ako tri na bratislavskej Kolibe. Ale to sú známe fakty.
Ja som odhadoval, že tá lesť bude založená teda na tom, že pán minister túto časť, ktorá hovorí o rozšírení možnosti vyrúbať dreviny až do obvodu vo výške meter tridsať 80 centimetrov, teda ten obvod by bol zvýšený zo 40 na 80, sa stiahne a že ako keby mohol v tej chvíli povedať minister, predkladateľ, veď pozrite sa, ustúpili sme, tak čo by ste ešte chceli. Neustúpili! Je mi to divné, neustúpili a možno tie dôsledky sú ešte oveľa horšie, ako si môžeme myslieť, pretože my naozaj nevytvárame tu zákon pre krátke obdobie, ale zákon, ktorý by mal byť, pokiaľ nenastanú zákonité nejaké veľké zmeny, celé mesiace, roky, desaťročia, no tento zákon, ktorý bol vlani novelizovaný spôsobom, ktorý je dnes kritizovaný, podľa všetkého neprežil v poriadku ani mesiac. A prečo neprežil? Preto, lebo ako keby odblokoval teraz rôzne záujmy ľudí, ktorí čakali len práve na túto zmenu. No a tu si dovolím premietnuť ten obrázok jeden jediný, ktorý, ak som správne pochopil spájanie káblikov, tak by sa mal zjaviť vzápätí. Tak. (Manipulácia poslanca s notebookom, premietnutie fotografie na obrazovkách.)
No a čo vidíme? Obyčajnú, ako to hovoria lesníci, gelbu, kopu guľatiny, ktorá je vyťažená z lesa. No zrejme tušíte, že to nebude celkom s kostolným poriadkom, pretože tú hmotu, čo vidíme teraz na obidvoch obrazovkách, tá hmota bola vyťažená práve v januári tohto roku. Ja tu vôbec nemusím ani menovať, aby sme sa tu netvárili ako vyšetrovatelia, ktorí idú po konkrétnych stopách, lebo to je len príklad. To je konkrétny rukolapný príklad toho, ako sme naším zákonom schváleným v decembri 2013 pomohli, v hrubých úvodzovkách, komusi, kto sa možno nevedel dočkať. Možnože mu to len prihralo, možnože si povedal, aha, hop, veď my tu máme takú možnosť. Nepoznám motívy, k akému dospel správca tohto pozemku, ale viem, že ľudia z danej lokality s hrôzou píšu. Píšu nám: Čo ste to tam, vážení páni poslanci, dopustili? Veď tu storočný les, o ktorom sme možno ani poriadne nevedeli, že nie je lesom, ale bielou plochou; to je tá plocha, ktorá je teda v skutočnosti zarastená lesom, ale v katastri právne je to vedené ako pasienok. Veď ten les nám tu sto rokov rástol, veď nikomu nevadil, veď jednoducho plnil svoje funkcie. Bol plnohodnotným a to, že to rastie na pozemku, ktorý je zaradený v katastri ako pozemok nelesný, to je úplne nepodstatné. Myslíte si, že strom, ktorý rastie na nelesnom pozemku, neprodukuje tie funkcie, ktoré sú pre nás tak dôležité? Že má menej kyslíka pre nás? Že menej viaže vody? Že menej je vyučivým nástrojom voči erózii? Že menej zachytáva radiácie? Že poskytuje menej tieňa a lesným živočíchom menej životného prostredia? No je úplne jasné, že z pohľadu funkcií lesa je to úplne jedno. Ale nie je to zrejme jedno z pohľadu toho, kto číta zákony, ktoré tu v sieni zákonitosti, zákonnosti schválime. Podľa všetkého sme sa teda dopustili ozaj chyby, lebo keď sa pozrieme na to drevo, ktoré bolo vyťažené na pozemku, ktorý je nelesným, tak zjavne vidno bez toho, aby sme išli tam priamo na miesto merať, že sa jedná o veľmi kvalitné drevo, ktoré jednoznačne, tu nemusíme použiť ani tú maketu, schému, ktorú mal tu k dispozícii pán poslanec Huba, dá sa odhadovať, že to sú priemery, ktoré možno, nie možno, ale vo veľkom počte prípadov presahujú aj tých povolených 80 cm. Lebo keď sa rúbe les, tak lietajú triesky a kto to tam už bude merať?
Ale pozor, pred chvíľočkou tu zaznelo z úst poslanca pána Simona, že majiteľ nevyčíslil škodu, takže vlastne žiadna neexistuje, aj keď vieme, že na prírodnom prostredí existuje. Pozemok, na ktorý sa pozeráme, nie je súkromný. Spravuje ho, alebo teda je súkromný, ale vlastníci sú neznámi a spravuje ho Slovenský pozemkový fond. Predstavte si, že ten pozemkový fond, ktorý je tu na to, aby ten pozemok zachoval a raz ho možno dal jeho vlastníkom, keď sa podarí vlastníctvo objasniť a zistiť, kto je skutočným vlastníkom, tak ten už nemohol počkať, pretože mal zrejme nejakú naliehavú žiadosť od kohosi, kto si, nepoznám súvislosti, prenajal ten pozemok alebo požiadal o jeho spravovanie, pozemkový fond takéto veci môže robiť, a došlo k tomu, že takýto pozemok sa jednoznačne začal hneď po tom, ako zákon začal platiť od 1. januára tohto roku, lesy teda na tomto pozemku ťažiť. Sto rokov ten pozemok a tie stromy nevadili nikomu. Rástlo to tam, chodili tam občania rekreovať sa, možno na huby, jednoducho bol tam les a nikto sa nezaoberal tým, že nerastie na lesnej pôde. Stačila naša zákonná úprava; vidíte, akí sú pozorní občania, sledujú, čo robíme; a rozbehla sa ťažba, ktorá sto rokov čakala. Je to náhoda? No nemôže to byť náhoda. Je to podľa všetkého úmysel a ak sa zhodneme na tom, že to je úmysel, ťažko mu môžeme pripísať slovíčko dobrý. Podľa môjho názoru to nie je dobrý, aj preto dobrý úmysel, lebo; a opäť nebudem konkrétny, pretože viete, niektoré tie materiály dôjdu do ruky tak, že tí, čo vám ich dajú, tak sa oprávnene obávajú, že aby to nebolo príliš zverejnené, a táto tribúna je príliš vysoko na to, aby sme sa mohli tváriť, že ľudia nevnímajú, čo sa tu povie.
Tieto porasty už boli lesnými taxátormi posúdené ako porasty, ktoré po každej stránke spĺňajú požiadavky na les. To znamená, už ostávalo len urobiť posledný krok, môžme sa spýtať, prečo nebol urobený, no tieto pozemky naozaj preradiť z nelesnej pôdy na lesnú, nech si ten les plní funkciu a nech sa na ňom hospodári, veď nie že by sa pri ňom vôbec nesmelo ťažiť. Veď to je jasná vec, že sa postupuje správnym, stáročiami overeným spôsobom, že takéto pozemky je možné spravovať, a taxátori zistili, že sa tam nachádza takmer 8-tisíc kubíkov hmoty na 33 hektároch. A hovoríme o jednom maličkom príklade. Ja si tu vôbec nenárokujem na to, že mám informácie z celého Slovenska, ale to môžeme smelo použiť ako jeden príklad z mnohých.
Pán poslanec Hlina tu spomínal energetickú loby. Nebude to jediná záujmová organizácia, ktorá sa potešila z nášho novelizovaného zákona o ochrane prírody a krajiny. Určite budú to nielen energetické loby, ale možnože len obyčajný, malý, ľudsky pochopiteľný, ale zákonom netolerovaný prečin, trestný čin, neviem, ako by to kvalifikovali orgány činné v trestnom konaní. Proste chuť zarobiť. A verte, že ten zárobok je slušný. Nie že by sme mali závidieť podnikavosť občanom, ktorí takto dokážu sa pohybovať v medziach zákona, ak je to v medziach zákona. Ale tých 8-tisíc kubíkov pri rýchlom prepočte, aký mi vlastne došiel, ja som si ho ani nepočítal, tiež si nenárokujem na to, že či je to presný výpočet, ale ak by sme odpočítali náklady, ktoré, samozrejme, sú s ťažbou toho dreva, tak sa pozeráme, alebo sme sa pozerali na to, čo súvisí s touto 33-hektárovou plochou, pozeráme sa na zisk v hodnote 500-tisíc eur. 15 miliónov korún. Jedno rozhodnutie, jeden súhlas, dokonca je tam úvaha, alebo, neviem to potvrdiť, že je to aj s požehnaním orgánov ochrany prírody, netvrdím, že je to tak, ale je tam údajne, že vraj na to dali súhlas. Potom sa občania spytujú, no, preboha, ak dali na to súhlas, tak ako sa pozerajú na to, že sme v ochrannom pásme alebo v záujmovej oblasti národného parku? Ako to, že nevidia, že to je biotop medveďa, vlka, že sú to vzácne územia? No je to nepochopiteľné, že takéto niečo je možné urobiť v oblasti, ktorá je v kontakte s národným parkom, kde rastú storočné stromy, povedzme kde je významný biotop viacerých nezanedbateľných rastlinných a živočíšnych druhov.
A ešte keby sme chceli byť úplne presní, tak si povieme, no dobre, ak je to všetko tak v poriadku, že naozaj ten storočný porast má padnúť, lebo, no tak aspoň potom zákonná povinnosť hovorí, že takéto stromy sa musia vyznačiť. Ja tam budem až budúci týždeň pravdepodobne, takže sa na to pozriem, ale tie stromy neboli podľa všetkého vôbec vyznačené. Pobúrení ľudia o tom hovoria. Nenazvime to ani neprajnosťou, ani zlomyseľnosťou, ba dokonca to nenazvime ani udavačstvom, výrazom, ktorý sa tu už dvakrát v tejto sieni zjavil. Že ľudia, ktorí si všímajú spoločné veci, verejný záujem a nielen všímajú, ktorí dokážu naň poukázať, sú udavači. Sú z úst dvoch poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, v kalendárnom roku 2013 takéto slová zazneli. Sú to občania, ktorým vadí, že sa koná takýmto spôsobom, pretože naozaj má im čo vadiť. Je to nepochopenie základnej podstaty fungovania lesa a občianskej odvahy. Tieto dva princípy sa tu prelínajú. Fungovanie lesa je tu na to, aby sme žili v krajine, ktorá je kvalitná. Nebudem sa rozhovárať na detaily. Vieme dobre, aké sú tie funkcie, a občianska statočnosť je tu na to, aby tí, čo vybočia z koridorov, ktoré sú dané pravidlami slušnosti a zákonov, aby nemuseli mať za chrbtom vždy policajta, kontrolóra, inšpektora, pretože taká spoločnosť neexistuje, čo by dokázala položiť za chrbát každému potencionálnemu porušovateľovi slušnosti a zákonov za chrbát kontrolóra. Ale je veľmi dobré, ak sa žije v spoločnosti, kde tí, ktorí by mali chuť porušovať princípy slušnosti a zákonnosti, musia počítať s tým, že nie že im zaklope na dvere vyšetrovateľ, ale občan, sused, kolega, ktorý povie, ale veď vážený priateľ, tak to sa predsi nerobí! Toto je dôsledok alebo teda to, čo bolo zjavené tam na tabuliach, to je dôsledok toho, že ktosi rátal s tým, že takí občania sa nenájdu a budú bez problémov mlčať a tým pádom sa dokoná dielo.
Nenárokujem si na to, že som povedal v tomto absolútnu pravdu, pretože áno, nech je vypočutá aj druhá strana, možno pán minister mi odpovie niečo iné. V piatok ma uistil, keď som ho informoval o tomto prípade, že budem mať priamo informácie, to, čo zistil. Zatiaľ máme dnes stredu, možno to nie je jednoduché, možno pán minister na to aj prizabudol, informáciu o tomto prípade nemám. Ale keby aj, aby sme zase neboli až takí príliš konkrétni, keby aj sa ukázalo, že toto je všetko úplne v poriadku, čo podľa mňa nemôže byť, ani nie je, ale keby aj, tak sme tu zase pri tej podstate. Prečo chceme bez súhlasu umožniť takéto konanie? Veď ak je v tom kus oprávnenosti, ak je v tom kus potreby, ak to jednoducho takto vyhovuje nielen zákonu, ale aj potrebám občanov, no tak na to nech sa ten súhlas jednoducho dá, veď o nič iné tu nejde, aby sa na to dal súhlas. Považujeme to za nejakú byrokraciu? Ja si myslím, že to vôbec nie je žiadna byrokracia, ale, naopak, podmienka toho, aby sme fungovali v krajine, kde sa dá spoľahnúť na korektné a zákonné postupy.
Mám tu aj mapu. Je to územie, ktoré je obklopené lesmi, takže aj z hľadiska tej lokalizácie je možné sa domnievať celkom oprávnene, že je to určite územie, ktoré malo byť dávno v lese a je to len chyba, ktorá sa stala možnože tým, že nebolo preradené, ale v tomto prípade možnože takéto chyby, keď to odhadnem, ak ich začneme takto riešiť rúbaním, tak pôjde o tisícky hektárov lesa. Lebo bielych plôch, to sú tie plochy, ktoré som spomínal, že sú porastené v skutočnosti lesom a de iure sú nelesnými, takých máme tisíce hektárov a ak použijeme tento princíp, tak hovoríme nie o 33 ha v jednej dneska nemenovanej obci, ale hovoríme o tisícoch hektárov bielych plôch na Slovensku a o možnosti postupovať voči týmto plochám takýmto koristníckym prístupom.
A možnože len posledná poznámka, ktorá ma napadla, keď vystúpil pán minister, no, bývalý minister, pán poslanec Simon, keď spomínal - a to ma tak celkom potešilo -, že to by mal riešiť zákon o Lesoch Slovenskej republiky, že to je nesúlad s týmto zákonom. No tu chcem len pripomenúť, že čaro nechceného, pán exminister to povedal, akože je tu nesúlad s týmto zákonom; nemôže to byť nesúlad s týmto zákonom, pretože zákon o Lesoch Slovenskej republiky sme neprijali napriek tomu, že už dvakrát bol na rokovaní tejto snemovne. A sám pán exminister bol práve ten, ktorý mi vždy hovoril, že nemôže podporiť takýto zákon, pretože jednoznačne nie je to kompatibilné s tým, ako on vníma fungovanie tohto veľkého, najväčšieho podniku na Slovensku, ktorý je aj najbohatším podnikom a ktorému on kedysi ako vrcholný predstaviteľ štátnej správy na tomto úseku vlastne šéfoval, alebo ktorý teda spravoval v rámci svojho rezortu, nešéfoval mu. No takže tu tiež sa dovolávam toho, možnože treba to pripomenúť, keď tu pán exminister bude, alebo ja mu to spomeniem, bolo by veľmi dobré, keby sme ten zákon prijali, pretože ten by naozaj mal byť kompatibilný aj so zákonom o ochrane prírody, a najmä by mal zabrániť tomu, aby to, čo sme tu spomínali minulý týždeň v súvislosti s iným zákonom, aby otázka zodpovednosti za riadenie takéhoto podniku bola prioritou aj v legislatívnej úprave; ale to už je iná pesnička.
Ďakujem pekne, asi toľko.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie svojím uznesením č. 232 z 20. januára 2014 ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pána Alojza Hlinu na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, ako tlač č. 856. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenom termíne, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 na rokovanie dnešnej 29. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje všetky zákonom požadované informácie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Problematika poslaneckého návrhu zákona je upravená v práve Európskej únie a je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 13. januára 2014, dané pod č. 855, a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali výbory a to: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážená pani podpredsedníčka, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.