Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
5.6.2013 o 14:58 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.
Pán poslanec Huba spomenul o tom, že ten marketing sa tu spomínal ozaj nespravodlivo a trocha zavádzajúco. Ja som presvedčený, že trafil tú podstatu nielen svojimi slovami, ale že ak by sme raz urobili, vari to aj urobíme, u jednotlivých poslancov bilanciu slov a činov, ktoré povedzme len na tému korupcie mali možnosť povedať a vykonať, tak táto bilancia práve u neho osobne vyznie veľmi pozitívne v prospech činov. A práve preto hovoriť niečo v tejto súvislosti o marketingu, predvádzaní sa je veľmi nespravodlivé.
Ale iné ešte mám na mysli, čo mi pripomenul pán poslanec Huba vo svojom vystúpení, a to je otázka čiernych stavieb a Bratislava. A tak som si hneď spomenul na jednu stavbu, ktorá možno neni úplne čierna, ale ani biela, taká voľáka pološedá a o ktorej sa teraz hodne hovorí, a ja musím si zase povedať: Je to v poriadku, keď stavba syna takto vysoko postaveného predstaviteľa štátu má takéto problémy? Je možné to odbaviť slovíčkom, veď je to svojprávny človek, za ktorého nezodpovedá nikto iný, len on sám? Ja si myslím, že sila týchto signálov je veľmi veľká a je obrovskou chybou, že takéto signály zaznievajú a že ich nevieme vyriešiť úplne zásadným spôsobom, pretože vysoké autority štátu, a ja som tu už dnes hovoril, sú povinné vydávať tieto signály. A to je podstata boja s korupciou možno ešte väčšia ako slová zákona.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
Videokanál poslanca
Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.6.2013 14:58 - 15:00 hod.
Ján MičovskýPán poslanec Huba spomenul o tom, že ten marketing sa tu spomínal ozaj nespravodlivo a trocha zavádzajúco. Ja som presvedčený, že trafil tú podstatu nielen svojimi slovami, ale že ak by sme raz urobili, vari to aj urobíme, u jednotlivých poslancov bilanciu slov a činov, ktoré povedzme len na tému korupcie mali možnosť povedať a vykonať, tak táto bilancia práve u neho osobne vyznie...
Pán poslanec Huba spomenul o tom, že ten marketing sa tu spomínal ozaj nespravodlivo a trocha zavádzajúco. Ja som presvedčený, že trafil tú podstatu nielen svojimi slovami, ale že ak by sme raz urobili, vari to aj urobíme, u jednotlivých poslancov bilanciu slov a činov, ktoré povedzme len na tému korupcie mali možnosť povedať a vykonať, tak táto bilancia práve u neho osobne vyznie veľmi pozitívne v prospech činov. A práve preto hovoriť niečo v tejto súvislosti o marketingu, predvádzaní sa je veľmi nespravodlivé.
Ale iné ešte mám na mysli, čo mi pripomenul pán poslanec Huba vo svojom vystúpení, a to je otázka čiernych stavieb a Bratislava. A tak som si hneď spomenul na jednu stavbu, ktorá možno neni úplne čierna, ale ani biela, taká voľáka pološedá a o ktorej sa teraz hodne hovorí, a ja musím si zase povedať: Je to v poriadku, keď stavba syna takto vysoko postaveného predstaviteľa štátu má takéto problémy? Je možné to odbaviť slovíčkom, veď je to svojprávny človek, za ktorého nezodpovedá nikto iný, len on sám? Ja si myslím, že sila týchto signálov je veľmi veľká a je obrovskou chybou, že takéto signály zaznievajú a že ich nevieme vyriešiť úplne zásadným spôsobom, pretože vysoké autority štátu, a ja som tu už dnes hovoril, sú povinné vydávať tieto signály. A to je podstata boja s korupciou možno ešte väčšia ako slová zákona.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.6.2013 11:33 - 11:35 hod.
Ján MičovskýViete, určite sa snažím vždy tu počúvať a hľadať to, to podstatné a nie to, čo by som vedel využiť ako na nejakú ostrú odpoveď, nie je mi to vlastné. A určite istú podstatu, istý zmysel toho, čo ste povedali, cítim, áno, možnože tá parlamentná prax, vy ju asi...
Viete, určite sa snažím vždy tu počúvať a hľadať to, to podstatné a nie to, čo by som vedel využiť ako na nejakú ostrú odpoveď, nie je mi to vlastné. A určite istú podstatu, istý zmysel toho, čo ste povedali, cítim, áno, možnože tá parlamentná prax, vy ju asi poznáte oveľa lepšie, je presýtená akýmisi dohodami, ktoré je potrebné dopredu vyvolať a pokúsiť sa hľadať to zblíženie. Je to asi úplne legitímny pohľad na parlamentnú prax. Takže tú časť by som celkom aj prijal a môžme to v budúcnosti skúsiť robiť lepšie. Ale predsi len ma istá časť toho, čo ste povedali, prekvapila, zabolela?
Viete, ja som hovoril asi preto, a to sa nepatrí, ale ja som ozaj chcel poukázať na to, a takto sme to celá pätnástka aj chápali, že v tejto krajine je istá hrôza a je to čosi, čomu sa dá odpomôcť. A to, čo som tu už druhýkrát teraz počul v tejto súvislosti, že ide o marketing, nuž, možno sú tu strany, ktoré ozaj marketing považujú za výťah k tomu, aby tu boli navždy. Viete, ja tu nechcem byť ani navždy a ani žiadny výťah nepotrebujem.
Ja slová marketing v tomto ohľade považujem za urážku tých ľudí, ktorí vďaka korupcii prichádzajú o základné istoty v tejto krajine. A preto vás prosím, toto slovo v tejto súvislosti nepoužívajte.
Ďakujem.
Vystúpenie 5.6.2013 11:16 - 11:28 hod.
Ján MičovskýPrerušil som to porovnávanie dvoch zákonov, ktoré majú určite svoju silu, a ja si netrúfam povedať jednoznačne, že ktorý by mal byť prijatý, lebo by to vypadalo veľmi neskromne, ale poviem hneď v úvode, že bude dobré, keď bude prijatý jeden z nich, určite to bude krok v prospech krajiny.
- Obmedzenie pracovnoprávnych úkonov. Máme tu maličký rozdiel...
Prerušil som to porovnávanie dvoch zákonov, ktoré majú určite svoju silu, a ja si netrúfam povedať jednoznačne, že ktorý by mal byť prijatý, lebo by to vypadalo veľmi neskromne, ale poviem hneď v úvode, že bude dobré, keď bude prijatý jeden z nich, určite to bude krok v prospech krajiny.
- Obmedzenie pracovnoprávnych úkonov. Máme tu maličký rozdiel medzi obidvomi právnymi normami, ich návrhmi. My uvažujeme s tým, že je potrebné obmedziť pracovnoprávne úkony vo vzťahu nielen k oznamovateľovi, ale ku všetkým zamestnancom organizácie, kde ku korupcii alebo protispoločenskému konaniu došlo a tým pádom zabráni tomu, aby síce monitorovaným zamestnávateľom sa stala celá organizácia, ale iba vo vzťahu k tomu jednému jedinému človeku. Mnohokrát je práve systém korupcie taký, resp. postihu ľudí, ktorí sa proti nej postavili, že dokážeme síce ochrániť, lebo musíme toho, ktorý sa ozval, takže by to bolo veľmi nápadné, ale dokážeme zároveň z pozície zamestnávateľa znechutiť život všetkým, ktorí mu pomohli a ktorí vlastne pri tomto návrhu KDH nie sú považovaní za chránených a v rámci nášho áno. Je tu jednoducho rozšírené monitorovanie na všetkých zamestnancov tejto organizácie podľa nášho návrhu.
- Uvažujeme takisto na rozdiel od tejto normy so sudcami. Okrem prípadov, ktoré sú tam presne uvedené, aj sudca podlieha tomuto zákonu z obidvoch pohľadov.
- Protikorupčné pravidlá. Náš návrh uvažuje s tým, že každá organizácia musí mať prijatý istý systém protikorupčných pravidiel, ktoré umožňujú práve presne špecifikovať nie korupciu v tom ponímaní trestných činov, ale korupciu v tom ponímaní protispoločenskej činnosti, alias nekalého konania.
- Máme tu rozdiel aj v odmene. Na túto tému nebola reč, ani ju nechcem nejak rozvíjať. Nikto nie je povinný prijať odmenu za ušporené prostriedky na základe svojho oznámenia, ale uvažuje sa tu aj s týmto inštitútom. Je to prebraté z mnohých právnych postupov v iných krajinách. A tu je rozdiel v tom, že okrem podielu na ušporených prostriedkoch štátu priznávame aj v našom návrhu nárok na tzv. odmenu za odvahu, ktorá je spojená s tými prípadmi, ktoré, nie je možné presne špecifikovať výšku úspory, ale bezpochyby došlo k podaniu trestného oznámenia a k jeho naplneniu. V tom prípade, aj keď nevieme presne vyšpecifikovať výšku ušporených prostriedkov, priznávame odmenu a je nazvaná odmenou za odvahu.
- Štátne vyznamenania som spomínal. Je to, samozrejme, len morálny aspekt, ale práve na to chceme dať dôraz. Nemusíme hovoriť o ničom inom, ako o čestnom a morálnom správaní sa občanov. A v prípade, že takýto občan dostane z rúk prezidenta republiky štátne vyznamenanie, je to iste nemalý bod, satisfakcia pre nositeľa takéhoto štátneho vyznamenania, ale vidíme za tým niečo oveľa viacej. Je to obrovský signál pre obyvateľov krajiny, že práve títo ľudia sú takto považovaní a príklad teda pre nich, aby sa správali možno podobne aj pod istým vplyvom takéto štátneho vyznamenania.
- Ale čo viac ako štátne vyznamenania je výchova, na ktorú myslíme v našom návrhu. Jednoducho je tu zapracovaný systém, ako aj prostredníctvom dotácie cez ministerstvo školstva sa práve na túto oblasť boja s korupciou má myslieť už v školských laviciach našich škôl.
- Je tu daný aj dôraz v našom návrhu na prevenciu korupcie, a to pod gesciou ministerstva vnútra.
To sú základné rozdiely, o ktorých by sa dalo rozprávať pomerne podrobne, ale môžme sa k tomu dostať vo fáze, keď vznikne zaujímavá situácia, že tieto dve zákonné normy sa stanú v dobrom slova zmysle istou konkurenciou pre to, aby sme vygenerovali ten najlepší návrh, ktorý by pomohol sledovanému cieľu.
Možno po tomto prehľade už len niekoľko dôvetkov, ktoré považujem za dôležité. Možno ten najzákladnejší dôvetok je ten, že platí tu to, čo som osobne ja v živote sa snažil vyznávať a o čom som presvedčený, že je nad pravidlami, nad zákonmi a že to je ten spôsob, ktorý pri riadení čohokoľvek možno považovať za ten najúčinnejší, a to je otázka osobného príkladu. Verím, že niet takého silného právneho aktu alebo takého zápisu, ktorý by dokázal byť pôsobivejší a silnejší a presvedčivejší, ako je osobný príklad niekoho, kto má možnosť nejakým spôsobom sa správať, a on sa rozhodne pre ten spôsob, ktorý je príkladný.
A o čo mi tu ide? Ide mi tu práve o tú súvislosť práve prijatím takejto normy. Práve prijatím 150 poslancami Národnej rady Slovenskej republiky môžme vydať aspoň formálne, ale verím, že úprimné svedectvo o tom, že chceme byť aj osobným príkladom, a preto vzťah k takémuto zákonu považujeme z hľadiska jeho schválenia za prirodzený prejav toho, že máme práve takýto záujem.
Rebríčky som tu nespomínal, ale veľmi stručne spomeniem. Je to nelichotivé, ja viem, všetky štatistiky, ako sa to tu už párkrát pospomínalo, sú produktom istých predstáv, možno nepresných čísiel, ktoré sú presne zrátané, ale to, že sa pohybujeme v rámci Európskej únie na 3. mieste, spolu s Gréckom, od konca, podľa ankety, ktorá teda mala za cieľ zistiť rozsah korupčného správania, a nám tam číslovka zablikala kdesi na 85, či koľkých, percentách, nuž, možno je to iba 70, možno až 90, nikto nezistí. Ale to, že sme aj v Európe, ktorá určite korupciou trpí a ktorá tento boj nevyhrala, v rámci tohto rebríčka kdesi na chvoste, za nami už len Slovinsko a Chorvátsko. No, je to hodné aspoň toho, aby sme rozsvietili ešte jednu kontrolku pri stískaní hlasovacieho zariadenia a povedali si, že či my ozaj máme dôvod byť na takomto nedôstojnom mieste. Myslím, že je to veľmi zlé, a ak sa pozreme na sever Európy do Fínska, do Švédska, kde tá istá anketa osciluje na číslach medzi 7 a 12 percentami, to znamená, aj tam korupciu poznajú, ale v tomto deväťnásobne menšom rozsahu ako u nás. Nuž, myslím, že je kde siahnuť aj po vzory.
A viete, čo je ešte dobré na tých severských štátoch? A to nám je treba týmto zákonom tiež dosiahnuť, že to neni len otázka, koľko trestných činov a aké postihy, ale je to otázka oveľa vážnejších postihov, ktoré pôsobia práve v Škandinávii, a preto majú možno to percento také nízke. Tam sa nositeľ korupcie nestáva len predmetom trestného postihu, ale, a čo je asi vážnejšie a pôsobivejšie, predmetom odsúdenia svojím okolím. Proste robiť tieto veci je tam strašná hanba. A práve preto je to možné dobre použiť ako vzor a ako príklad fungovania tohto zákona, ktorý by mal spôsobiť, že vplyvom pribúdajúcich ľudí, ktorí poukážu na korupciu, budú ubúdať tí, ktorí si ju dovolia, a nielen kvôli tomu, že by riskovali nejaký ten trest, ktorý možno by aj zvládli, finančný určite a možno aj nejakú tu stratu slobody, z ktorej sa vedia vykúpiť relatívne rýchlo. Ale ťažko by možno zvládli, a v tom je tá nádej, to verejné a všeobecné odsúdenie svojho okolia. To by som teda bral ako oveľa významnejšie, ako sa baviť o tom, že Fínsko 8 a Slovensko 83 % korupcie. Ale verte tomu, asi to poznáte, ja nemám veľké svetové skúsenosti, ale mal som tú česť poznať veľmi šikovných lesníkov zo Škandinávie a tam sa to presne takto pociťuje. Jasné, že aj tam je bližšia košeľa ako kabát, ale stratu osobnej cti tam ľudia neriskujú. Opäť, zákonom to nezmeníme, ale môžme naštartovať proces, ktorý k takýmto pocitom bude viesť.
No a na záver si nechávam možno takú vyššiu filozofickú doložku celého toho kruhu, množiny korupcie, ktorú obraciame a ktorá je len podmnožinou oveľa širších súvislostí života a sveta, v ktorom žijeme. Ja viem, že to nie je ľahké vystúpiť proti korupcii, a viem, že je to problém, ktorý môžme obracať rôznym spôsobom. Ale predsi len otázka: Ak máme tak málo odvahy a tak veľa problémov a ten strach je tak veľký a naša schopnosť prelomiť ho tak často a účinne torpédovaná rôznymi okolnosťami, o ktorých som hovoril, či to pre nás neznamená isté memento a výstrahu do budúcnosti? A teraz nemám na mysli budúcnosť, v ktorej budú väčšie korupčné hrozby, mám na mysli budúcnosť, v ktorej môžu byť oveľa iné a ešte strašnejšie a oveľa strašnejšie hrozby.
Ja som si pre túto záverečnú pasáž zobral túto knižôčku, ktorú som minule dostal v divadle, keď som tu bol, málo sa mi podarí zájsť do divadla, ale voľakedy som to stíhal častejšie, lebo som tu bol iba deň, teraz som tu vyše roka a bol som asi päťkrát, ale toto je hra, ktorá ma zasiahla. (Rečník zobral do rúk bulletin týkajúci sa divadelného predstavenia Holokaust.) A napadlo mi, že pár rokov pred mojím narodením sa diali tieto strašné veci. A koľko ľudí vtedy malo tiež strach, a zrejme oprávnený, a možno s tým pocitom zlyhania, spôsobeným strachom, aj zomierali a možno to nikdy neprekonali. A preto prepáčte, mňa prenasleduje predstava, keď nedajbože zrazu zase by nejaké košele, ktorých farba sa blíži k hnedej, pochodovali po uliciach tejto krásnej krajiny, a keď by strach už nebol spôsobený tým, že prídem o zamestnanie, o výplatu, o sociálnu istotu, ale tým, že možno moji najbližší môžu prísť o život, že to môže byť opäť zlé. Ako by sme sa potom správali, ako by sme potom bojovali, keď v tejto, ozaj to nazvem úprimne, relatívne pokojnej a predsi len oveľa šťastnejšej dobe, ako je doba, ktorú spredmetnila táto, táto hra pod názvom Holokaust, je.
Takže toto, túto otázku si beriem nezodpovedanú so sebou od tohto pultu a verte tomu, že som ju nepoužil ako čosi vypočítané na záver na efekt, ale ako čosi, čo ma ozaj trápi, lebo som presvedčený, že mnohí naši predkovia žili práve z tejto doby s veľkou traumou, ktorú ako pocit zlyhania niesli v sebe. Nuž učme sa byť tými menej zlyhávajúcimi. Boj s korupciou nám k tomu dáva skvelú príležitosť.
Ďakujem pekne.
Uvádzajúci uvádza bod 5.6.2013 9:57 - 10:58 hod.
Ján MičovskýJa teraz to nechcem zneužívať, ani využívať, len ste ma proste donútili zaspomínať si a že vlastne ten život je obrovský režisér. Uplynuli tri roky aj niečo, sme tu vedľa seba v nových životných rolách, ja si to veľmi vážim a vážim si aj vás, aj som rád, že ste tu ako spravodajca, a chcem len pripomenúť, že možnože je veľmi logické a správne, keď vznikajú v živote nové situácie, keď v živote jednoducho niekedy zvážime, že to, čo by sme povedali nahlas, povieme trocha potichšie, a to, čo sme voľakedy hovorili potichu, povieme nahlas. Ale som presvedčený, že existujú slová, myšlienky a predstavy, ktoré musíme vždy hovoriť, a je úplne jedno, či sme poslancami, spravodajcami, predkladateľmi, občanmi, referentami alebo akýmikoľvek zamestnanými alebo nezamestnanými členmi tejto spoločnosti. A tie slová sa týkajú takých vecí, ako je česť, statočnosť, odvaha. A ja chcem veriť, že slová, ktoré nás vtedy možno práve na báze týchto nadčasových a nemenných pojmov spájali, že nás tu budú spájať aj dnes a že možno pre nejaké malichernosti, ktoré sa dajú riešiť, nedospejeme k záveru, že zrazu poslanec Gál a poslanec Mičovský pri téme, ktorú tak spoločne ohodnotili ako hodnú toho, aby sa riešila, nájdu nejaké dôvody, aby túto tému práve oni dvaja zabili.
Ja vôbec si nemyslím, že to tam smeruje, ale ma to tak napadlo, že chcem poďakovať režisérovi menom život za to, že ste mi umožnili takto si zaspomínať, a ja som rád, že ten život je takým skvelým režisérom. Vďaka.
No ale poďme už teraz k tomu, čo mám na srdci a na rozprave v tomto svojom druhom vstupe. Skúsme sa na to pozrieť tak trocha zo širšia a možno sa pozrieť na všeobecný zmysel zákonov, ktorý máme ako poslanci právo predkladať do tejto snemovne zákonnosti a ktoré máme právo obhajovať do tej miery a takým spôsobom, aby vstúpili do života. Chcem veriť, že každý, kto stojí za týmto pultom a snaží sa obhájiť nejaký zákon, tak sleduje určite to, aby tento zákon, jeho zákon slúžil všetkým alebo aspoň drtivej väčšine ľudí. Asi sa nikto nenájde, kto by predkladal zákon, ktorý nemá nikomu slúžiť. Taký nezmysel nemôže existovať. A už je tu len otázka, či náhodou tá skupina nie je príliš úzka, ktorá má záujem na tom zákone a tí ostatní nie, takže je to taká hra s priestorom, ale a priori možno povedať, že každý zákon sa predkladá pre ľudí a mal by sa predkladať pre všetkých. To sú tie najlepšie.
Možno to druhé, čo chcem na konto tohto úvodu povedať, je to, že každý zákon by mal obsahovať aj dobrý úmysel. To už sa mi zdá, že priestor sme trocha mohli zúžiť, možnože nie vždy je v zákone dobrý úmysel, ale chcem veriť, že aj v tomto ohľade absolútna väčšina predkladateľov dáva do svojho zákona skutočne dobrý úmysel, čo považujem za dôležitý moment a som presvedčený, že je to potrebné pri každom zákone mať na mysli.
No a tretí bod tejto minipyramídy je možno najužším a istým vyvrcholením, keď som si poslúžil príkladom pyramídy, a je to to, že do tohto zákona, ktorý predkladáme, dávame aj svoje osobne nasadenie, svoje osobné skúsenosti a kus zo svojho ja. To sú, samozrejme, nie úplne bežné situácie, pretože je predsi nemysliteľné, aby všetko, čo chceme predložiť, bolo aj zažité, prežité a precítené. Predsi podnetov tu prichádza veľa a dobrý je ten poslanec, ktorý sa vie s nimi stotožniť a nájsť reč a spôsob, ako ich obhájiť a preniesť do života.
Ale ja chcem povedať na konto tohto zákona pätnástky Obyčajných, že my sme mali teraz v tejto chvíli to šťastie a máme ho, že všetky tieto tri body a tieto tri pohľady na zákon sa nám spájajú do jedného. Predkladáme zákon úplne pre všetkých ľudí, nechávam tam len maličkú skupinu tých, ktorým asi korupcia vyhovuje a ktorí by vždy boli za to, aby takýto zákon neexistoval, takže takmer pre všetkých alebo pre všetkých statočných. Predkladáme ten zákon s tým najlepším úmyslom. Máme dobrý úmysel. A predkladáme aj zákon, do ktorého sme mnohí, lebo sme skutočne zaujímavé spoločenstvo pätnástich poslancov, vložili aj kus svojho ja. Toho zažitého, niekedy aj preboleného, niekedy aj neprespaného a utrápeného, ale iste aj nedokonalého, to treba priznať, ale predsi kus zo svojho ja.
Takže preto tento zákon považujem za dôležitý, a preto, pán Gál, nie propagácia, nie snaha zaujať, nie kamery, veď tu asi ani nie sú, alebo keby aj, tak, ale vnútorný pocit potrebnosti, že takýto zákon neslúži tomu, aby sme mohli vyrobiť plagáty a pokúsiť sa vstúpiť do médií, však my v nich až tak často nie sme, ale pokúsiť sa pomôcť tým, ktorí to tak veľmi potrebujú. A ja verím, že je práve v silách tohto zákona a v 150-ke v tejto sieni, aby sme tým ľuďom pomohli, a opäť hovorím, nehovorím o nejakej fikcii, o aktívach mojej manželky alebo o nejakých vzdialených, alebo, ja neviem, ako sa tu zvyknú kamuflované reči používať, keď chceme povedať, že nejaké peniaze kdesi, ale tie peniaze, tých 500 mil. (rečník opäť zobral do rúk zväčšený formát symbolickej bankovky vo veľkosti A4) je realita a musíme povedať, že je to realita na spodnej hranici. Takže čo viac a čo menej, ako sa pokúsiť tým, čo je našou povinnosťou, nástrojom, ktorý máme v ruke, tvorbou zákona tú 500-miliónovú bankovku tým ľuďom tam dať.
Takže, pán Gál, nie propagácia. Verím, že sme nezabudli na Pálffyho palác, a verím, že veci sú tu, ktoré nás dokážu zjednotiť, pretože nie otázka opozície, koalície, ale otázka ľudskosti a pocitu súnáležitosti je to, čo by sme mali do tohto vniesť.
Zákon má, vy ste to aj správne povedali a ja to aj chcem pripomenúť, že naozaj obrovský rozsah; 46 strán, 18 oddielov, 35 paragrafov, a napriek tomu vďaka tým mesiacom, ktoré uplynuli pri jeho tvorbe, si dovolím povedať paradoxný záver, že je hutný, že tie slová sú dosť tam vybrúsené, že bola snaha nájsť najlepšie varianty, aj keď, samozrejme, určite nie nemenné. Je to tak hutné, že si dovolím do takého paradoxu možno postaviť tu aj istý príklad, keď si pomôžem slovami básnika. (Ruch v sále.) Raz to zaznelo tak, že tie slová zneli nasledovne: "Nechcem znieť jak zvon z olova a hromadiť prázdne slová." A potom to aj pokračovanie, ktoré hovorí o tom, že "na každom z týchto slov je uschnutá krv". A ja sa chcem ospravedlniť majstrovi Kraskovi kdesi v tom nebi poetov, že som si dovolil v tejto zákonnej súvislosti použiť slová, ktoré on použil úplne v inej súvislosti. Ale práve to chcem zdôrazniť v tejto chvíli, že možno aj slová básnika, ktorý hovorí o potrebe slov, ktoré nebudú zbytočne znieť ako zvon z olova, ale budú zasahovať tých, ktorých zasiahnuť majú, a že na tých slovách je občas aj krv uschnutá, nie je plané prirovnanie. Pretože množstvo tých ľudí, ktorým tento zákon už mohol v minulosti pomôcť, keby bol existoval, a ktorým, verím, že pomôže do budúcnosti, množstvo tých ľudí dostalo také rany, že prirovnanie s krvou nie je úplne nenáležité. Aj keď nechcem tu dramatizovať až do nejakej krajnosti, ale mnohokrát ide o veľmi vážne zásahy do ľudských vnútier, ktoré, opäť zdôrazňujem, môžme týmto zákonom pomôcť odstrániť.
No poďme teraz k samotnej korupcii. Už sa pomaličky budeme blížiť k podstate. Pôvod tohto slova, pôvod tohto slova je latinský, corruptio, ale keď som sa pozeral kdesi ešte do nejakých rýchlych informácií, tak sa tvrdí, že stará India je kolískou korupcie z hľadiska terminológie, reupt, z toho vzniklo corruptio a dnešná korupcia, znamená lámať, zlomiť, uchopiť, uchmatnúť. Zdá sa mi, že toto vysvetlenie terminologického slovníka je celkom šťastné, lebo je to čosi, čo naznačuje tú možno skrytú podstatu korupcie. Možno v prvej chvíli nás napadne, že zlámať, uchopiť, zničiť sa týka hlavne majetku a snahy proste si z neho si odrhnúť istú časť, ktorá mi nepatrí, istú hodnotu, na ktorú nemám právo.
Ale ja som presvedčený, že v tomto ohľade môžme hovoriť aj o vážnejšom lámaní, ako je lámanie majetku, a to je lámanie duší, svedomí. A tu sa dostávame k podstate, ktorú mal možno tvorca pred stáročiami na mysli tohto slova, keď vznikalo, že snaha uchmatnúť to, čo mi nepatrí, možno najprv uchmatne časť majetku, ale potom uchmatne aj časť našich svedomí a dostávame sa k zacykleniu, k zlovestnému kolobehu, keď už nevieme, čo je príčina, čo následok, lebo máme zlomenú dušu, tak korumpujeme a korumpujeme a to nám láme dušu.
Ja viem, že dnes nerozsekneme tento kruh, nie som naivný a viem, že žiadny zákon, ako som to už dnes zdôraznil, to nedokáže vyriešiť šmahom. Ale upozorňujem, že máme obrovskú možnosť práve podporou hoci nedokonalého a z vylepšovaného zákona práve pomôcť tomu zacykleniu lámaných majetkov a lámaných duší. Verte tomu, že tí ľudia, ktorí podľahli mamonu korupcie a možno ktorí sú obklopení tými vysokými múrami, aby na tie pueblá nebolo celkom dobre vidieť, majú tú dušu zlomenú. Nevidíme do nich, ale verím, že nikto z nás by sa s nimi nemenil. A preto možno paradoxne chceme pomôcť týmto zákonom nielen tým ubitým, ktorí sa v istej chvíli života rozhodnú byť odvážni, ale možno aj tým zlým, čo im korupcia už dačo zlomila vo vnútri a ktorí možno tiež túžia po normálnom živote, ale už sa nevedia doňho vrátiť. To zacyklenie je strašné a to, čo žijeme práve z pohľadu korupčných spôsobov v tejto krajine, je ešte horšie. A ja chcem upozorniť na ten moment, že korupcia, aj keď nie je výmyslom tejto doby a možno už korumpoval starý lovec mamutov, že si odtrhol kus väčšieho stehna ako tí slabší a ktorí tam práve neboli, ale napriek tomu, že korupcia prechádza stáročiami a poznajú ju všetky spoločnosti a všetky sociálne skupiny, sa dostáva do rozsahu, ktorý nás musí trápiť a o ktorom chcem veriť, že práve týmto zákon dokážeme ten systém narušiť.
Dovolím si možno takú jednu citovú odbočku. Nebudem ich veľa robiť, ale teraz ju urobím, a to je odbočka možno do našej krátkej histórie. Ja by som tak za nás všetkých taký priemerný pohľad chcel povedať na našich rodičov, na našich starých rodičov. Slovensko je krásna krajina krásnych drevených chalúp a to, čo dneska tu vyrastá, to je otázka posledných desaťročí, ale veď ešte naše staré mamy, starí otcovia žili v chalúpkach, kde sa v dvoch-troch miestnostiach dokázali ukryť nielen pracovité ruky a ľudia, ktorí poctivo žili svoj život, ale kde sa dokázala ukryť celá ich životná história, celá ich statočnosť, celé ich vnímanie toho, čo v živote je správne a čo nie je správne. Kúpeľňa bola na potoku, vécko na latrínke, a napriek tomu v tých chalúpkach nemali ďaleko od slov a ich podstaty, ako je statočnosť, ako je prirodzenosť, ako je istá láska aj k druhému.
A ja teraz keď si zoberem, že pred 30, 40 rokmi som bol už pomaličky bývalé decko a zaspomínam si na tie chalúpky alebo aj na svojich spolužiakov, aj na návštevy u nich doma, ja si voľáko neviem vybaviť ľudí a rodiny, neostala mi tá stopa, že by tam boli náznaky toho, že sme boli vychovávaní alebo moji spolužiaci, alebo moji priatelia k tomu, že sa má človek chovať zle, že má uchmatnúť, čo náhodou sa mu ponúka. Naopak, slová statočnosť bývali nám predkladané ako základ bytia, a preto sa teraz musím spýtať - a tá odbočka tým skončí -, že, panebože, keď tá korupcia sa nám dostala do takého rozsahu, ako je to možné, v akých chalúpkach to vyrastali tí, ktorí dnes nemajú problémy dať si lámať dušu i majetky? Možno otázka pre nich všetkých, a ja by som, ja si ju dávam, sa priznám, dosť často a pre mňa je dôležitá, tí predkovia, ktorých som spomínal, sú už v minulosti, ale neskúšame sa spýtať ich tak na diaľku, potichučku: Ako ste spokojní s mojím životom? Ako sa na mňa pozeráte? Ste na mňa hrdí? Ja sa obávam, že odpoveď mnohých, ktorí dnes rozhodujú o závažných veciach, musí byť strašne ťažká a možno si ju ani nechcú vypočuť.
Takže to bola tá citová odbočka a teraz ideme pomaly k definícii.
Definícií korupcie je neskutočne veľa. A je ozaj možné rozprávať o množstve rôznych vyjadrení. Ja som si vybral definíciu, ktorá sa mi zdá taká láskavá. Taká, ako keby bola naplnená istým pochopením, a tá definícia znie, že "je to výsledok neúspešného boja svedomia medzi povinnosťami vyplývajúcimi z verejnej funkcie a osobnými záujmami jej vykonávateľa, jej nositeľa". Aj keď viem, že nevystihuje ani zďaleka celé spektrum nositeľov korupcie, zdá sa mi celkom vhodná a, ako som už povedal, taká až láskavá. Lebo predsi korupčné činy, jak je to presne pomenované, a sú to všetko trestné činy, ja si myslím, že mnohokrát práve pri korupcii nejde o trestné činy v tej pravej podobe, lebo však kradnúť, podvádzať nesmie nikto, ani verejný funkcionár, ani občan, to sú proste veci, ktoré sú zákonom a mali by byť aj morálnym zákonom navždy zablokované. Ale sú tu tie drobné hranice, keď práve človek, ktorý má možnosť korumpovať, a korumpuje, sa môže rozhodnúť tak jemnučko, bez toho, aby zašiel za hranicu zákonnosti, a napriek tomu v istej chvíli pod istým tlakom zištnosti alebo svojich nadriadených, alebo svojej manželky, alebo, ja neviem, zrazu tú jemnú hranicu prekročí, on neurobil trestný čin, ale dal prednosť osobnému záujmu pred záujmom, ktorý mal chrániť v prospech všetkých.
A tu chcem upozorniť na tento aspekt, ktorý sa mi zdá veľmi priliehavý, že nehľadáme banditov, ktorí berú zo štátneho rozpočtu, ale mnohokrát možno máme na mysli ľudí, ktorí veľmi sofistikovane sa spreneverujú svojim poslaniam a to spreneverenie býva tým väčšie, čím väčšia býva funkcia, ktorú občania takémuto človeku zverili. A v tom vidím jedno z veľmi vážnych, až kritických momentov, ktorý by sme mali mať na mysli. Nedokážem to percentuálne vyčísliť, ale obávam sa, domnievam sa, že práve tento podiel týchto ľudí, ktorí neprekračujú hranicu zákonnosti, a napriek tomu vás ochudobňujú svojimi rozhodnutiami, niekedy to nevieme ani vypočítať, možno to málokedy vieme vypočítať, sú tým zlom, ktoré plným právom máme možnosť pomenovať korupciou.
Veď predsi tá ľudskosť, ktorú som spomínal, je v tom, že každý má právo niekedy si povedať, veď mám rodinu, mám blízkych. No len ten nositeľ tej funkcie, o ktorom je aj v našom zákone reč, by možno nemal takémuto niečomu podliehať a má právo urobiť jednu vec, to, čo ostatní občania, teda nebudem síce robiť zločiny, ale keďže cítim, že dávam prednosť osobným záujmom pred záujmami vyplývajúcimi z mojej funkcie a moje svedomie prehráva, tak abdikujem. Veď predsi taký zákon ani nebol, ani vari nebude, že by niekoho nútil byť vo funkcii a tento súboj svedomia trvalo prehrávať.
Možno to nebude dobrý príklad, ale asi to všetci poznáme, Eduarda VIII. z britského trónu. Svet mu ležal pri nohách a mohol byť bohatým a vplyvným panovníkom, ktovie dokedy, a on sa v istej chvíli po roku rozhodol abdikovať z tejto funkcie, cítil, že vnútorný rozpor, ktorý prežíva, je preňho ťažký, a vyhodnotil to tak, že mu to nestojí za to, aby sa držal verejnej funkcie britského panovníka, a rozhodol sa dať prednosť osobnému záujmu. Ja viem, vy ten príbeh poznáte a on je rozdiel v tom, že išlo nie o lásku k peniazom, ale o lásku k žene a tá je pravdepodobne silnejšia, ale ja som si to ako príklad dovolil použiť.
No tak skončila poézia a je čas začať s prózou. Ja by som chcel možno zdôrazniť niekoľko momentov, ktoré už by mali byť praktickým vyjadrením potreby takéhoto zákona.
Vidím tu aj pani poslankyňu Žitňanskú, Luciu, ja si, som si pripomenul pri príprave jej slová, keď mi povedala raz, som si to vážil, že si celkom akože rada vypočuje občas, čo poviem, ale že sú to také akože len pekné slová a že v tomto parlamente slová sa síce používajú, ale že veci si treba nie vyrečniť, vykrasorečniť, ale vybojovať. A ja si myslím, že je v tom ako veľký kus pravdy, a preto sa pokúsme pozreť na tento zákon už s pohľadom toho, čo treba vybojovať a čo nás viedlo k jeho konštrukcii už z toho praktického pohľadu.
Možno si spomeniete, že úvod toho zákona nie je napokon dnes, my sme už mali k tomu niekoľko tlačových konferencií, ba mali sme dokonca aj jednu smutno-veselú akciu na Hlavnom námestí v Bratislave. Nazvali sme to "500 miliónov v lufte", bolo to trocha divadielko, ale bolo to smutné divadielko, lebo my sme chceli ukázať práve tým, že sme vypustili na tých 500 balónoch 500 miliónových bankoviek - mám tam na stolíku, zabudol som ich rozdať -, že takto ľahko odchádzajú do luftu peniaze nás všetkých.
Ja som tak trocha tam debatil s ľuďmi, burácal som do toho megafónu a potom občas som s niekým prehovoril a tak som to aj vnímal, sám seba, že, bože, veď oni to budú chápať ako prezentáciu, nejaká politická strana a vy ste Obyčajní, no a jasné, vy potrebujete niečo robiť. Tak som bol aj pripravený na také reakcie pri tej ankete, že ako človek musí byť pripravený, veď vy to poznáte tiež všetci dobre, že vám niekto povie aj to, čo vás veľmi nepoteší, ale má na to právo, vidieť nás aj v inom svetle, ako by sme to chceli vidieť.
Viete, čo ma prekvapilo? Že pri tých diskusiách na Hlavnom námestí v Bratislave, pri tej balónovej smutnej fieste, som sa rozprával s 88-ročným profesorom, od ktorého som očakával krajne konzervatívny prístup a že neni naším voličom, som sa rozprával so študentkami medicíny, mladými dievčatami, s mamičkou s kočíkom. Ja viem, že by mi Ústav pre výskum verejnej mienky nepotvrdil, že som rozprával so štatisticky významnou vzorkou občanov, ale chcem povedať úplne pravdivo, nikto z týchto skupín, s ktorými som rozprával, nepociťoval snahu zabojovať aj týmto spôsobom s korupciou za nejakú nenáležitú, za nejakú sebaprezentačnú, za nejaké divadielko. Naopak, často sa tam zjavovali slová: "je to strašné", "držíme vám palce". A ešte častejšie: "Je to strašné, s tým sa nedá urobiť nič. Je to taká krajina, v takej žijeme."
Ja si ozaj nevymýšľam, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja ozaj hovorím to, čo som počul o tejto štatisticky bezvýznamnej vzorke niekoľko desiatok ľudí na Hlavnom námestí pri tej balónovej fieste.
A dovolím si aj trochu zaprovokovať, že keby sme mali štatisticky významnú vzorku, tak ľudí presvedčenie, že korupcia je strašným zlom a zároveň aj, žiaľbohu, ten pocit, že, že to nevieme vyriešiť, ozaj ovláda, a preto to dávam ako ďalší akcent k tomu, aby sme sa pokúsili im vrátiť pocit, že to nemusí byť až tak beznádejne, ako to vypadá.
Potom ideme k tým samotným bodom. Ten rozsah korupcie je tak obrovský, že tá 500-miliónová číslovka by mala nás strašiť všetkých a mala by sa premieňať nielen na tých vyše 100-tisíc pracovných miest, ktoré vieme zaplatiť z tej čiastky, ale možno aj pozreť sa na tie nemocnice, ktoré dnes, keď sa stávame ich pacientami, zrazu zistíme, že sú nedokonalo vybavené. Vieme postaviť desať nových nemocníc každý rok za túto sumu. Vieme urobiť ďalšie kroky, ktoré by sa dali použiť ako príklady, zvyšovanie platov tu i tam, a bolo by to všetko tak trocha na efekt vyrátané. Ja len opäť zdôrazňujem, že tie peniaze sú tu reálne a že našou povinnosťou je sa pokúsiť ich z veľkej časti vrátiť z korupčnej žumpy, kde odtekajú ľuďom, ktorým patria.
Je tu potrebné tiež aj ďalší moment zdôrazniť, a to je zmena nazerania na tých, ktorí v istej chvíli života sa rozhodnú zabojovať. Viete, ono je to ťažké s tou chvíľou, možno ste čítali kedysi pána Konráda, Jozef Konrád, ten Poliak, ktorý sa stal anglickým spisovateľom, a jeho slávny román Lord Jim. V jednej chvíli dal zaujímavú otázku: "Aký je vlastne rozdiel medzi odvážnym človekom a zbabelcom?" To sú dve nejaké osobitné kategórie, to sú tí bojovníci, ktorí sú odvážni, a to sú tí zbabelci, ktorí vždy dajú chvost medzi nohy a zutekajú? A dochádza k odpovedi, ktorá je celkom realistická, dochádza k odpovedi, že sú to vôbec nie rozdielni ľudia, že je to ten istý človek, ktorý sa v istej chvíli rozhodne konať prekvapivo inakšie.
A práve na ten moment chcem poukázať, že my by sme mali týmto zákonom myslieť, a my tvorcovia sme aj na nich mysleli, že je potrebné ľudí, ktorí sú dnes označovaní ako podivíni, ako divní, ako ľudia, ktorí jednoducho nechápu dobu, ako ľudia, ktorí sú možnože skoro až udavačmi, aby sme ich začali vnímať v spravodlivom svetle, aby sme im dali svoje miesto, ktoré im patrí, a aby sme ich mohli vyhlásiť za ľudí, ktorí sú príkladnými, ktorí sú našimi vzormi a ktorí najmä - už vzor-nevzor - majú svoje chyby iste všetci, ktorí sa snažia na poli obecnom pomôcť občanom. Nie na svojom, na svojej, za svojím plotom, na svojej záhradke zveľadiť, to je všetkým nám blízke, ale na tom spoločnom pozemku zveľadiť to, čo patrí nám všetkým.
Možno taký tretí bod, ktorý je tu dôležité zdôrazniť, je aj otázka tá, a možno je najvyššia, aby sme vrátili občanom vieru v to, že ich štát môže fungovať spravodlivo. Ja som už naznačil, že táto viera dnes nám z krajiny unikla. Ľudia sú presvedčení, že tu nedokážeme spravodlivo fungovať. A tie príklady, ktoré im vysielame, ten marazmus, tie kadejaké voľby-nevoľby, to bojovanie o to, čo možno patrí k politickému boju, ale čo ľudí nenakŕmi. To ich zákonite muselo presvedčiť, že spravodlivosť v krajine menom Slovensko nie je na prvom ani na druhom mieste ako priorita tých, ktorí zodpovedajú za správu krajiny. A ja sa domnievam, že to je veľmi smutné poznanie, ktoré je potrebné sa pokúsiť zmeniť. V opačnom prípade sa dopúšťame niečoho, čo je veľmi zlé.
Je potrebné, aby najvyšší predstavitelia, ústavní činitelia, a prostredníctvom tohto zákona je to možné, vydávali jasné svedectvo o tom, že my nie sme tí, ktorí môžu, vážený občan, nemysli si, vyšetriť všetky tvoje podozrenia, všetky tvoje pocity krivdy, všetky tvoje poukázania na korupčné zneužívanie štátnych prostriedkov a verejných zdrojov, to predsi nemôžu urobiť ani poslanci, ani prezident, ani predseda vlády, ani predseda parlamentu, ale jednu vec musíme urobiť a prostredníctvom tohto zákona je to možné. My musíme občanom sa pokúsiť vyslať signál, že vždy trvalo budeme stáť na strane tých, ktorí takýto boj sa rozhodnú podstúpiť. Jednoducho je to pre nich čestná povinnosť, ktorej by si mal každý dostáť.
Ja som včera dostal takú otázku, že pán prezident podľa všetkého, už som to vyjadril minule, asi nepodporí tento, tento zákon a že ako to vnímam, že či je to teda nejaké porušenie, alebo neporušenie jeho povinností. A ja už som sa tu na konto z tejto tribúny vyjadril k pánu prezidentovi a netajil som, že v čase tej lesníckej rebélie nám pomohol a že mal som dôvod vyjadriť mu aj verejne svoju vďačnosť za to. Ale v tomto prípade som musel na tej tlačovke povedať tej pani novinárke, že nie, že s týmto nemôžem súhlasiť, že považujem za vysokú povinnosť vysokých autorít tejto krajiny, aby vydávali signály o tom, že všetko, čo môže pomôcť občanovi, ktorý sa rozhodne zabojovať s týmto zlom, že všetko podporia.
A dovolil som si zaspomínať, ja to mám tak v očiach, to bolo kedysi už dávno, keď stál na čele Talianska Sandro Pertini a tá mafia tam v tom období, aj keď ono je to pre nich stálym znamením, ale vtedy tam zase zahynuli mafiánmi nejaké osoby a pred prezidentským palácom v Ríme stál zástup ľudí, ktorí volali: "Sandro, pomôž!" A ten prezident zišiel dole medzi nich a povedal: "Neviem už ako, ale budem s vami plakať, aspoň to."
Ja viem, že to je príklad, ktorý neni zase presný, ale presne to by som očakával od vysokých autorít tohto štátu, že keď už nedokážu tomu občanovi pomôcť, lebo ozaj nie sú vyšetrovateľmi ani nositeľmi práva, ani rozhodovania o tom, čo je zákonné a čo nie je zákonné, ale mali by zísť k tomu občanovi, aspoň s ním "zaplakať", a nie hovoriť, že to nepodporíme.
Boj s korupciou sa nedá vyhrať aparátmi. Nemôžme postaviť ku každému potencionálnemu nositeľovi korupcie kontrolóra, občana, policajta, SIS-ku, Vojenské spravodajstvo a potom za nimi ešte jedného, aby skontroloval toho, čo kontroloval.
Tento boj sa dá vyhrať jedine s občanom, ktorého presvedčíme, že má zmysel zapojiť sa do tejto obrovsky náročnej úlohy. A práve to, opäť zdôrazňujem, je jeden z leitmotívov tohto zákona. Upozorňujem a zdôrazňujem v mene celej 15-ky Obyčajných, to nie je možné vyriešiť žiadnym aparátskym systémom, ale ak presvedčíme občana, že sa mu oplatí stáť na našej strane, na strane nie Obyčajných, nie KDH, nie SMER-u, ale na strane cti a spravodlivosti a poriadku, takže sa táto bankovka (rečník opäť zobral do rúk zväčšený formát symbolickej bankovky vo veľkosti A4) o niekoľko núl scvrkne. A to nám je potrebné urobiť.
Viete, trocha teraz aj možnože budem paradoxný a spýtam sa: No a koho to vlastne chceme z tej korupcie obviniť? Komu to dávame za príčinu? Kto je nositeľom toho korupčného zla? Tie obrovské šťuky, čo vládnu, čo neprehrajú nikdy žiadne voľby, lebo sú kdesi vyššie, ako je palác vlády či prezidentský? Nie. Tí za tú korupciu až tak veľmi nezodpovedajú, resp. nie sú jej nositeľmi, pretože také šťuky sú všade a všade sa snažia presadiť si svoje lokálne záujmy nad záujmami krajiny, v ktorej žijú.
Tak potom sú to azda ľudia, ktorí už nie sú tak vysoko, ani nemajú možnosť byť pomenovaní ako nejaké vysoké šťuky, ale majú svoj kúsok masla korupčného na hlave, lebo, čo sme si, to sme si, každý čosi v živote niekedy zažil a možno ten pocit, že sa mám právo ozvať, je kdesi udusený spomienkou, veď ani ja som sa nezachoval možno v niektorých chvíľach tak, ako by som sa mal. Ja som presvedčený, že ani v tých, do istej miery premnožených občanov, máme ich isté množstvo, nie je príčina toho javu, o ktorom dnes toľko rozprávame.
Paradoxná príčina toho, že nám korupcia takto krásne bujne, je v tých, ktorí nekorumpujú a nie sú ani korumpovaní. V tých obyčajných, poctivých ľuďoch, ktorí vidia korupciu okolo seba, ale ktorí, žiaľ, mlčia. Paradoxne pomenúvam, že to sú príčina, samozrejme, je to len isté nadsadenie, lebo tí ľudia majú tisíc dobrých dôvodov k tomu, aby, hoci vidia, mlčali. A práve odkliatie tohto strachu, to presunutie ich strachu na hlavy tých, ktorí si to zaslúžia, to je zmyslom tohto zákona.
Pozrime sa aj na dopady, aké má korupcia na človeka, ktorý sa rozhodol zabojovať. Tie dopady sú ťažké. A ja som si urobil taký prehľad z toho, čo poznám, povedzme som aj zažil, tie príčiny, resp. tie dôsledky bývajú veľmi sofistikované. Ako sú sofistikované spôsoby, ako korumpovať, ako rozkrádať, ako znevažovať spoločné vlastníctvo vo svoj prospech, takisto sú veľmi sofistikované spôsoby, ako sa vysporiadať s tými, ktorých chceme naším zákonom chrániť. Veľmi častým príkladom je to, čo Zákonník práce umožňuje, organizačná zmena a v množstve iných, možnože aj ozaj prebytočných pracovníkov, napodiv skoro vždy nachádzame tých, ktorí sa ozvali. Ľudia toto vidia, to vnímajú a chcem na to práveže upozorniť, že toto je vec, ktorú s úsmevom šéfovia organizácií, ktorí chcú nebojovať s korupciou, urobia, a my ešte dnes budeme rozprávať o príkladoch, ktoré naozaj by mali zasiahnuť svedomie tých, ktorí zodpovedajú za zákony v tejto krajine.
Potom sa vám vytýka, že neplníte úlohy, dostanete ich tak tvrdé, že, že možno nie sú plniteľné, ale je to opäť právo, je tam ten rozdiel medzi tým, čo môže a nemôže zamestnávateľ zadať, veľmi ťažko špecifikovateľný. Dostanete potom následne kárne opatrenia a ten človek sa v týchto pracovnoprávnych obvineniach začína utápať a verte tomu, že nikto neni zo železa a práve pod tlakom takýchto pracovnoprávnych postupov človek napokon vybere si voľbu, podporovaný aj svojím okolím: "No tu sa nedá nič." A ešte aj žena mu povie: "Však sa tu zblázniš, však ty nespávaš, však sa strhávaš zo sna." Kolegovia začínajú možno mu tiež to isté rozprávať. Nuž tie dôsledky môžu byť aj také a na to chcem upozorniť, že práve náš zákon aj tomuto chce zabrániť. To nie je hra slov, to je reálna potreba tým ľuďom pomôcť.
Sú aj také spôsoby, a to už tak akože najlepšia obrana je útok, podanie trestného oznámenia. Vysporiadame sa veľmi rýchlo s niekým, lebo nám vlastne pokazil česť a obvinil nás a stratili sme dobré meno, znevážil nám ho. Tiež na toto myslime a myslime na to spoločne, keď budeme rozhodovať o tomto zákone.
Sú to, samozrejme, potom aj mnohokrát polopravdy, ktoré si človek užije, že to už ako je ten príklad, že Mičovskému ukradli auto alebo Mičovský ukradol auto? Celkom presne už nevieme, čo to je, ale ten Mičovský dačo s tým autom nemal v poriadku. A práve týmto spôsobom sa dá vytvoriť o človeku, ktorý mal dobrý úmysel, legenda, ktorá ho zneváži, až ten človek začína mať pocit, že fakt asi dačo urobil. Viete, to je otázka práve tej vnútornej pevnosti. Ale ja nehovorím o hrdinoch, my nehovoríme o ľuďoch, ktorí možno dokážu zniesť všetko, my hovoríme o malých ubitých občanoch, ktorí sa v jednej chvíli podľa toho lorda Jima rozhodnú byť odvážni, ani sami nevedia prečo, ani sociológovia to nevedia, že prečo v istej chvíli človek sa takto rozhodne. Nie sú to spojené ani veci so vzdelaním, ani s národnosťou, ani s konfesiou, veľa je takýchto príkladov, ale odpoveď na otázku, že prečo v istej chvíli človek zrazu z toho prachu povstane a prehovorí, na to niet veľmi jasných odpovedí. Ale ja len zdôrazňujem, hovoríme o malých ustráchaných ľuďoch, ktorí v istej chvíli povedia si: "Dosť!" A my im chceme veľmi pomôcť, nie kvôli tomu, aby sme im pomohli, ale aby sme pomohli tejto krajine.
No sú aj dôsledky sociálne a tie sú najťažšie merateľné a sú možno najbolestivejšie. Zrazu zbadáte, že vaši kolegovia, ktorí vás v prvej fáze aj poklepávali po pleci: "Ale si to dobre povedal," už v tých ďalších fázach, keď to začína sa zahusťovať a keď tá atmosféra na mieste, kde ste poukázali na korupciu, hustne, už vás pre istotu ani nebudú klepkať po pleci, pre istotu pred šéfom sa budú tváriť, že s vami nemajú až veľa spoločného, a možno náhodne, keď ich stretnete na námestí v blízkosti pracoviska, prejdú na opačnú stranu, aby ich niekto z okna firmy nevidel, že ste sa stretli a rozprávali. Tomuto nikto nezabráni, ale to sú tie, podľa môjho presvedčenia, možno najbolestivejšie skúsenosti. A, samozrejme, nepoviem žiadne meno, ale pamätám si niekoľko svojich kolegov, ktorých by som do tejto smutnej kategórie, ktorá sa určite nedá zabudnúť, zaradil, aj keď je to vlastne nespravodlivé. Lebo ja si pamätám, a za to som životu vďačný, oveľa väčšiu a obrovskú skupinu tých, ktorí vo chvíľach, keď to človek potreboval, ho podporili. Len my sme mali možno šťastie, ale mnohí, o ktorých nám v tomto zákone ide, nemali také šťastie. Nestali sa následne aj dokonca poslancom, a výnimka potvrdzuje pravidlo. My naozaj potrebujeme pomôcť ubitým ľuďom, ktorým sa dostane aj takej odmeny, že nielen majú kárne opatrenia, ale ešte ich aj kolegovia začínajú obchádzať. A to nie je dôsledok toho, že sú to zlí ľudia, to je len dôsledok toho, že vstali a ukázali na niečo prstom, ani nie na niekoho, len na niečo a to stačilo na to, aby táto spoločnosť si ich zrazu začala zaraďovať medzi exotické tvory, ktorým sa treba vyvarovať. Chceme presný opak, týchto ľudí chceme postaviť na pomyselný piedestál cti a vďaky.
Potom je tu možno aj zmienka o tom, a tiež ju považujem za dôležitú zdôrazniť, že, viete, tých ľudí treba možno aj varovať, aby sa mohli stať tými bojovníkmi s korupciou. Musia si dávať pozor na jedno a toto tiež tí, ktorí nemajú čisté úmysly, radi robia. V istej chvíli sa zapletiete, možno ani netušíte, že ste vbehli do nejakého nastavaného oka v nejakej sieti a už sa začínate v tom zamotávať, ešte neviete, že raz sa v tej sieti zatrepocete, ale ste v nej. A tu chcem zdôrazniť taký moment ako, že ľudia sú si vedomí, tí, čo majú korupčné sklony, že sú v budúcnosti možno aj postihnuteľní a snažia sa to dopredu nejak, riziká, anulovať, a preto sa vám často môže stať, a stáva sa to, a to tiež patrí medzi sofistikované metódy istého postihu, aj keď v tomto prípade v inej rovine, vy robíte si svoju povinnosť a máte pocit, že úplne v poriadku, a oni sa vás spýtajú: "A nemáte účet? My by sme vám chceli ešte zaplatiť, táto práca je akási navyše." Alebo: "Ste to urobili dobre." A ani netušíte, že je tam maličká odbočka, že zrazu vám chce niekto ponúknuť čosi, čo zdanlivo je v poriadku a čisté, ale keď sa nad tým zamyslíte, tak sú to už korupčné peniaze. A v budúcnosti, keď zrazu prídete na to, že koho ste to mali vedľa seba alebo kto vás to riadil, si povedia, hop, ale veď ten človek bude môcť povedať: "A ty si nepamätáš, pán Mičovský, však pred dvoma rokmi, poď sa so mnou pozrieť, na účte to máme, veď sme vám zaplatili z tej a tej firmy, veď to bol ako honorár za niečo, čo.."
Tak tu chcem dbať a chcem upozorniť na to, že v súvislosti s týmto zákonom je to akási rada, aby sme sa teda mohli dostať medzi predmety jeho zmyslu, teda tým chráneným bojovníkom, je dôležité, aby sa ľudia nedali aj takýmto spôsobom, takým preventívnym, dopredu postihnúť, lebo tiež to patrí medzi spôsoby, ktoré fungujú. Môžem povedať, že radi ich používajú. Viete, keď niekto ukradne milión, tak niekomu hodiť 30-tisíc akože za dobrú službu navyše, a dokonca keď tá služba bola vykonaná a vypadá to všetko na prvý pohľad kóšer, akurát tam má maličkú chybičku, že ste to možno vykonali vo svojom pracovnom čase a za svoje, medzi svojimi povinnosťami, ale už je tá asi tam, takže pozor aj na to.
Ďalšiu vec, ktorú chcem zdôrazniť, je to, že sme sa kedysi na začiatku tvorby tohto zákona opreli o veľmi dôležité momenty, ktoré šíri a ktoré prezentuje na Slovensku TIS-ka. Táto TIS-ka, toto zoskupenie ľudí, ktorí poukazujú na riziká korupcie, ozaj vydalo radu dobrých opatrení, istých normatívov, ktoré sú spredmetnením skúseností medzinárodných, ktoré sme do zákona zapracovali. Nevravím, že absolútne všetky, ale určite bola snaha v tomto zákone tieto momenty vyjadriť. A my sa aj v dôvodovej správe na to, resp. vo vysvetleniach na to odvolávame.
Žiada sa mi možno aj povedať, zopakovať to, že o niekoľko dní budem stáť v Národnej ulici v Banskej Bystrici, v pondelok 24. júna, a k pomníku významného slovenského lesníka Jozefa Dekreta-Matejovie, opäť ako vlani, položím kyticu. Nebude to nič iné, len úcta k veľkému lesníkovi a zároveň protest voči tomu, že ani po štyroch rokoch sa v tej krásnej historickej budove Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku, Banská Bystrica nenašli jasné odpovede na poukázania, ktoré sme v súvislosti s korupciou v tomto podniku pred štyrmi rokmi, budú to štyri roky, dali. Viem, že som to už tu neraz spomínal, a nechcem byť s tým nechutný, len ja čerpám zo svojich skúseností, a preto dávam do pozornosti aj tento aspekt tohto zákona. Veď je predsi potrebné, aby bolo možné sa dovolať tej pravdy. Ak by to bolo už jasné, tak dneska by už dávno mala byť odpoveď, páni, vystrelili ste naslepo, všetko bolo v poriadku, takže to, že sme s vami zamietli, že sme vám zrušili oddelenie, že sme vás popresúvali a potom vás poprepúšťali, tak to bolo vlastne celkom v poriadku. A pozor aj, ostatní kolegovia, všimnite si, občania, veď je to, veď je to úplne správny dôsledok ich nesprávneho konania.
Ale pravda je iná. Ani po štyroch rokoch, keď sa na to spytujem ako občan, keď sa na to spytujem podľa 211-ky o slobodnom prístupe k informáciám, keď sa na to spytujem ako jeden z tých, ktorí podali trestné oznámenie na 27 podozrení vo veci poškodzovania majetku v štátnom vlastníctve, odpoveď prichádza stále rovnaká: "Vyšetrujeme." Nuž, prach na to padá a otázka je, či ešte budeme vedieť, že čo sme to vyšetrovali a vlastne v čom bola podstata. Toto je tiež moment, ktorý je tu vlastne nepriamo zakomponovaný do tohto zákona. Pozor, bude tu veľa občanov, ktorí budú poukazovať, a nebude možné ich považovať za exotické prípady, ktoré nejakým spôsobom zahráme do autu. Práve tým, že zväčšíme skupinu ľudí, ktorí sa budú ozývať, práve tým budeme veľmi zmenšovať aj možnosti tých, ktorí to vyšetrujú, pretože to už nebude postavené pred ľahostajný prístup občana, ktorý sa na to nepozerá, ale pod prístup na drobnohľad občana, ktorý sa na to pozerá až veľmi citlivo. Toto všetko je v našom zákone zakomponované.
Ale ja mám pre vás iný príklad a to je príklad istej choroby našej doby, ktorý je ako vyšitý. Poďme z Lesov preč a pozrime sa na pani Vandu Tuchyňovú. Je to žena novinárka, ktorá, aj keď ja poznám mnohých novinárov a mám s nimi krásne skúsenosti, nemyslím teraz politické, ale ešte z čias, keď sme chodili po Slovensku z mikrofónom a propagovali krásy Slovenska, to sú úžasní ľudia, ja mám pred nimi obrovskú úctu a mám krásne spomienky. Ale s pani Vandou Tuchyňovou som sa spoznal vo chvíli, keď ona prišla do Lesov, aby urobila nejakú reportáž o tom, čo, čo sa tam deje, a ja som si to veľmi vážil, ten fíčer zaznel na rozhlasových vlnách. A bola to žena novinárka, ktorá to mala iba jeden zo svojich investigatívnych prístupov. Odvtedy urobila kopu ďalších reportáží. Toť nedávno poukázala na martinskú nemocnicu, kde zrazu boli vedľa seba dva prístroje úplne totožné, akurát rozdiel bol v tom, že na jednom dvore kúpili ten istý prístroj raz za 110-tisíc eur a potom za 180-tisíc eur. A v tej televíznej reportáži, lebo sa potom stala novinárkou RTVS, takže prešla zrejme vďaka svojim kvalitám od rozhlasového mikrofónu aj pred televíznu kameru, pán riaditeľ hovorí: "Aj, aj mňa to prekvapilo, ozaj, ten rozdiel." Aj nejaká pani z Úradu pre verejné obstarávanie hovorí: "No tak to je už ozaj rozdiel stopercentný, ktorý sa nedá obhájiť." Ukázala na ďalšie veci.
A zoberme si tú hrôzu, tú príznačnú hrôzu, keď spomeniem s jej dovolením tento prípad, nevravím, že máme málo odvážnych novinárov, inak pozor, aj novinárov chráni náš zákon, aj na nich tam myslíme, ale predsi len pani Vanda Tuchyňová bola ukážkou odvážneho investigatívneho novinára, s ktorou som sa aj ja kedysi zoznámil práve vďaka tomu, že v istej chvíli zaklopala na dvere a spýtala sa: "Pán Mičovský, môžem urobiť o vás reportáž?" A nám to veľmi isteže pomohlo v prvej chvíli a potom, samozrejme, moji nadriadení mali k tomu veľa pripomienok.
Kde je dneska investigatívna novinárka Vanda Tuchyňová? Žena, ktorá ozaj poukázala veľmi odvážne na mnoho prípadov. Zatiaľ musela len pneumatiky niekedy dofukovať, prerezané alebo okno dať zaskliť. No asi by sme chceli vidieť takúto novinárku medzi elitou novinárstva, ktorú si každý šéf považuje za niečo, čo si musím držať ako v bavlnke, pretože nie každý ani novinár dokáže byť smelý, otvorený, odvážny a byť hlavne konkrétny. Lebo hovoriť všeobecne o korupcii dokáže každý, ale zaklopať na konkrétne dvere a povedať: "Za týmito dverami je korupcia a vy nám to vysvetlite, pán riaditeľ." Takých novinárov už veľa nemáme.
No kdeže je pani Vanda Tuchyňová? Mimochodom, nositeľka novinárskych ocenení, novinárka roka 2012, ak sa nemýlim, a predtým ďalších ocenení. Viete, kde je Vanda Tuchyňová? Nezamestnaná. Verejnoprávna televízia, rozhlas Slovenska, isteže, opäť som už o tom dneska rozprával, každý riaditeľ má právo prepúšťať a byť efektívny, osobne som sám v živote prepustil veľa ľudí a nie je to nič príjemné. Ale predsi len, bez toho, aby som tu vyťahoval príčinné súvislosti a tvrdil, že to bolo práve preto, ale musím sa spýtať tu pred vami všetkými a v súvislosti s tým, čo sledujeme týmto zákonom: Je to v poriadku, že Vanda Tuchyňová, novinárka bojujúca proti korupcii, výnimočne aktívnym a úspešným spôsobom, nositeľka novinárskych ocenení, je dnes nezamestnaná a živí sa, keďže má v sebe asi dostatok energie ako málokto, tým, že sa živí, to je tiež asi nesprávny výraz, že založila so svojimi priateľmi Občianske združenie voči(proti) korupcii a snaží sa na tieto veci poukázať, tentokrát z iného ako novinárskeho postu?
Ja vás ozaj prosím, aby sme, a dúfam, že mi to nezaznie, lebo už sa mi to stalo tu, že mi jeden pán minister povedal, že tu chránim si nejakých svojich, aj o tom budem ešte prípadne rozprávať, svojich ľudí. Preboha, nie. Ja len poukazujem na to, že je to choroba doby, že takíto ľudia, v tomto prípade novinár, to znamená človek, ktorý má ešte väčšiu zodpovednosť a väčšie možnosti možná ako ostatní, aby takýto človek sa dostal medzi prebytočných zamestnancov.
Bol som rozhodnutý, ale už je to teda asi nie veľmi zdvorilé, prečítať istú pasáž, ktorá zaznela, ale ja ju čítam nebudem, bola to pasáž, ktorú práve pani Tuchyňová v tom fíčri v rozhlasovom spomenula, išlo o predaj chaty, ktorá slúžila verejnosti. Verejnosť stála v rade na to, aby sa mohla tam dostať, v Gaderskej doline, dolina, ktorá patrí ku klenotom Slovenska, v doline, v ktorej sme natočili všetkých štyroch Jánošíkov pomaličky, alebo troch určite. Poznáte túto perlu. Chata, na ktorú sa stálo v rade, aby sa tam ľudia dostali, a tá chata sa stala v istej chvíli prebytočnou, lebo bola prebytočná. A tá pani Vanda na to poukázala. Takže to som si len povedal, že to prečítam, ale nebudem to čítať, to by bolo už možno priveľa. Ale predsi len je tam v tej časti spomenutá taká vec a to tiež chcem použiť ako príklad čohosi, tých dôsledkov, ktoré bojovníci s korupciou musia znášať.
Po tomto rozhlasovom fíčri ma oslovil vtedajší generálny riaditeľ a hovorí: "No to nebolo celkom presné, lebo tam došlo k nejakej úprave, že ja som bol menovaný nie tým ministrom, ale druhým." Ja hovorím: "Pán generálny riaditeľ, ale veď tá reportáž nebola o tom, že kým ste boli menovaný. Tá bola o tom, že chata, ktorá bola perlou a pýchou a bola vysoko ekonomicky významná a efektívna, sa stala prebytočná na to, aby si ju mohol niekto kúpiť. Veď to je predsi korupcia." A viete, aká bola odpoveď vtedy toho, toho šéfa? "A ty vieš, čo my všetko na teba vieme?"
Je to na, keď si pozriete v tejto knižôčke, na strane 86, je to napísané, takže je to, vlastne slová, ktoré si nevymýšľam. Ale tu chcem poukázať na tú morbídnosť, na tú, že neriešime podstatu, ale riešime toho, kto si dovolil na niečo poukázať. Opäť som pri zákone, tomuto chcem zabrániť. Predsi my nemôžme v takomto prípade riešiť toho, kto povedal, že je dačo zlé, a preto to asi nemal povedať. My chceme riešiť to, aby tento človek bol chránený, vypočutý, aby mu nikto nemohol povedať, že my na teba nájdeme už nejakú legendu.
A pamätám si aj na jednu debatu tu, ja opäť nebudem konkrétny, ale ide to voľáko s človekom. Dúfam, že to Igor Matovič neprezradil, to ho prosím, raz mi povedal, no vieš čo, bol za mnou jeden poslanec a povedal, že nie si ty teda tiež až taký čistý, nie si ty bohviečo, že majú na teba veľa vecí. Ej, takže som išiel za tým poslancom a som sa spýtal, že som ozaj zvedavý úprimne, lebo však napokon mám svedomie čisté, ale, viete, ako to vám nedá pokoja, keď vám šéf povie niečo takéto. Prosil som niekoľkokrát dotyčného kolegu, nepovedal mi to zatiaľ. No, možnože sa to dozviem.
Ale tu chcem len poukázať, a vraciam sa k tomu, k tým slovám toho vysokého predstaviteľa, ktorý zodpovedal za čistotu a poriadok, neodpovedal mi na to, že kde sa stratila chata, ktorá mala slúžiť všetkým, ale odpovedal mi: "A ty vieš, čo my na teba vieme?" Toto chceme dosiahnuť, aby nemuseli takéto nezmyselné odpovede na svoje poukázanie počúvať ľudia, ktorí sa rozhodli zabojovať. (Ruch v sále.)
Veľmi často som spomínal, aj tu často už to bolo, ale ja to chcem spomenúť, lebo práve odišiel otvorený list pánovi ministrovi Jahnátkovi v pondelok, kde po roku sme teda konštatovali, že to, na čo sme poukázali v Národnom lesníckom centre, že tam máme kontrolórku, ktorá 30 rokov pracovala a poukázala na chybu vo verejnom obstarávaní, že sa tiež stala prebytočnou, úžasná podobnosť týchto vzorcov, že je nezamestnaná, že na jej miesto nastúpil niekto, kto teda možno nemal celkom presne takú kvalifikáciu, ale najmä že sa tu dopisujeme a vybavujeme o veci, ktorá mala byť absolútne jasná od počiatku, resp. kde mala byť aspoň snaha povedať, áno, ideme to vyriešiť, miesto toho ani listy, ktoré kontrolórka napísala pánovi ministrovi a kde ho žiadala o pomoc a kde mu dala doklady, neboli vyhodnotené inakšie, iba tak, že jej bývalý zamestnávateľ povedal, že bola zlodejka, že to ukradla.
Viete, ako sa cítia títo ľudia? Viete, koľko hrôzy oni zažívajú, keď sa zo svojho maličkého prachu postavia a povedia si: "Ja to skúsim." A odpoveď je taká, či je to Najvyšší kontrolný úrad, či je to ministerstvo, či je to zamestnávateľ, že zrazu ten človek má pocit, že je úplne sám na svete a že tejto spoločnosti ozaj nezáleží na pravde, ale na tom, aby takíto ľudia boli ticho. Takýchto ľudí máme na mysli, ako je pani Lapinová, ale tiež som už o nej rozprával. Takže poďme ďalej.
Musím priznať jednu vec, ktorá zrejme zaznie aj v rozprave alebo ku ktorej sa môžme podrobnejšie pobaviť, a je dôležitá a ja verím, že je v nej istá nádej. Zákon, ktorý má za cieľ podporiť bojovníkov s korupciou, tu už bol prednesený. Ja, určite si to pamätáte, to chcem verejne takto aj priznať, aj podporiť, je to zákon z dielne KDH, ktorý bol posunutý do druhého čítania, a ja chcem veriť, že je to mimoriadne dôležitý a sľubný náznak toho, že sa predsi len ľady pohnú. Chcem vás len upozorniť, a ozaj robím to s tým najlepším vedomím a svedomím, na niekoľko heslovitých rozdielov, že prečo vlastne my k tomuto zákonu prikladáme tento náš a čo považujeme v našom zákone za mimoriadne dôležité, nie nejaké detailné, ale podstatné vylepšenie zmeny, ktoré považujeme, ktorý tento zákon robia oveľa funkčnejším.
Niekoľko rozdielov:
- Boj s korupciou rieši zákon z dielne KDH len na pracoviskách, my ho riešime v celej spoločnosti. Každý občan môže byť považovaný za bojovníka voči každému príkladu korupcie, nielen zamestnanec v rámci svojho zamestnávateľa.
- Vymedzenie korupcie. Kolegovia z KDH trestné činy, my k tomu pridávame aj nekalé praktiky, ktoré nie sú trestnými činmi, ale ktoré sú protispoločenským konaním. Opäť veľmi dôležité, už som o tom hovoril dnes, tie hranice sú niekedy veľmi jemné a tvrdiť, že to, čo neni síce trestným činom, ale je nekalou praktikou a je to za tou hranicou, voči ktorej by sme sa mali postaviť a za ktorú by sme nemali svojich nadriadených púšťať, je dôležité.
- Je dosť prekvapivé, že tento zákon z dielne KDH neumožňuje byť utajenému bojovníkovi s korupciou. Ja som presvedčený, že aj keď je dobré, keď je človek odvážny a nie je anonymný, že je veľmi potrebné, aby sa mohla poskytnúť možnosť takémuto bojovníkovi, aj to, aby bol, mne tu začína byť dosť... (Vystúpenie rečníka osobne pri hlavnom rečníkom pulte prerušila podpredsedníčka NR SR Jurinová: "O jedenástej bude hlasovanie, aby si podľa toho prispôsobil...")
Aha, dobre. Dobre, takže mám informáciu od pani podpredsedníčky, že bude hlasovanie, takže dovolím si v tejto chvíli prerušiť svoj vstup do rozpravy a budem pokračovať až po hlasovaní.
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, ešte raz sa vás spýtam, toto bolo ukončenie vášho...
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Nie, nie, ja som len prerušil.
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prerušujem. Pán Mičovský, Janko, ešte dve minúty máš do hlasovania.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Áno, dobre, takže ešte poukážem, ja som, teda dobre. Takže využijem, samozrejme.
Takže nekalé praktiky, tiež je dôležité, aby sme na ne poukázali, pretože aj keď nie sú trestnými činmi, sú mnohokrát tým jemným porušením morálky a etiky na našich pracoviskách, ktoré robí problémy.
Poskytnutie ochrany v našom ponímaní, v našom zákone je zákonný, je nárok na to, aby takáto ochrana bola poskytnutá. Jednoducho nemôže sa stať, aby ju človek, ktorý zabojoval s korupciou alebo na niečo poukázal, mohol nedostať. (Veľký ruch v sále.)
Ja už radšej počkám po tom hlasovaní, lebo začalo ma to rušiť, toto vravenie. Ja by som poprosil, že mi dovoľte prerušiť. Nehovorí sa mi dobre.
Uvádzajúci uvádza bod 5.6.2013 9:32 - 9:51 hod.
Ján MičovskýJa by som veľmi rád povedal, že je to kľúčová téma a veľmi stručne vám predstavil návrh, ktorý predkladáme.
Nepochybne pri každom zákone je dôležitý účel. Tých účelov môže byť viac a tak je to aj v tomto prípade. Ale predsi len, žiada sa mi povedať ten účel, ktorý je nad účelmi a ktorý považujeme za takpovediac svätý a dôležitý, a je to účel, ktorý by som mohol formulovať asi tak, ako snaha o zásadnú zmenu spoločenskej atmosféry v prospech uznania toho, že boj s korupciou je mimoriadne významný. A ozaj boj s korupciou treba považovať za niečo, čo je mimoriadne významné a čo spája ľudí všetkých, ktorí majú na mysli isté dobro.
Tu by som chcel možno použiť príklad, lebo zmena atmosféry, to ešte žiadny zákon nedokázal. Zákon môže otvoriť dvierka, môže pustiť čistý vzduch, môže otvoriť prameň, ale taký zákon, takí poslanci, taký parlament, ktorí by dokázali zmeniť duch, atmosféru, nazeranie na nejaký vážny spoločenský problém, taký zákon ešte nikto nevymyslel a my si ani v tejto chvíli nemyslíme, že vám takýto dokážeme predložiť.
Ale predsi skúsme si pomôcť príkladom. Dnes je Svetový deň životného prostredia. Je to deň, ktorý nás môže prirodzene spájať, a sviatok, ktorý môžme považovať všetci za svoj, pretože životné prostredie je to, čo musíme byť, aj keby sme nechceli, a záujem na jeho fungovaní je dôležitý. Pozrime sa do minulosti, ako sa nazeralo napríklad na niečo také, ako je les a stromy. Vždy to bolo ctené ako niečo, čo je dôležitou súčasťou nášho životného prostredia? Nie. Museli tu byť zákony, musel tu prísť panovník, museli tu prísť záujmy, ktoré povedali, že asi to nebude celkom v poriadku, keď strom bude považovaný za čosi, čo nám vadí, čo nám zavadzia, čo nás znepokojuje. A prešli stáročia po zákonoch, ktoré múdri králi vymysleli, a predpokladám, že dnes neexistuje nik ani z nás, ani v spoločnosti, ktorý by mal pocit, že strom je niečo, čo ho ohrozuje, čo znevažuje a znehodnocuje jeho krajinu alebo čo mu spôsobuje nejaké ujmy.
Ešte jeden príklad možnože menej lesnícky a viac historický. Všetci sme čítali kedysi v detstve Joža Nižnánskeho a jeho Choleru. Tiež vtedy bolo také ponímanie, že na vine tej cholery sú tí, ktorí dávajú tú dezinfekciu do studní a snažia sa to čistiť. Proste ľudia to vtedy nerozumeli tomu a museli prísť možno múdri vedci, ktorí to pretavili do zákonov, že bolo možné zdôrazniť, že to nie je trávenie a že to je práve to, čo dnes všetci prirodzene hygienu, čistotu považujeme za niečo, čo nás neohrozuje, ale čo nám pomáha.
Takže to boli také krátke exkurzy na poukázanie toho, že ak si dávame za cieľ zmeniť spoločenskú atmosféru, tak je to cieľ iste neľahký, ale je to cieľ hodný stanovenia si, pretože to, čo žijeme, je skutočne v oblasti korupcie determinované aj tým, že považujeme túto záležitosť nie v spoločnosti za zvládnutú. Boj s korupciou je stále ako keby čímsi, čo nie je potrebné úplne trvalo žiť, lebo máme možnože iné, väčšie problémy.
Predkladatelia zákona s týmto nesúhlasia a snažíme sa v bodoch jednotlivých, ktoré v tomto zákone sú, poukázať na dôležitosť takéhoto nazerania.
Prejdem veľmi stručne týmto zákonom a podrobnosti si nechám do rozpravy. V tomto zákone je potrebné jednoducho si povedať, že komu je vlastne určený, kto je tým bojovníkom. Zákon veľmi jasne hovorí, že bojovníkom je každý občan, každá fyzická osoba, v tomto niet rozdielu. Ale navyše je tu možné považovať za bojovníka v zmysle tohto zákona aj všetky neziskové organizácie, občianske združenia, mimovládne organizácie a im podobné inštitúcie, ktoré majú vo svojom titule okrem iného aj práve riešenie tohto spoločenského problému alebo ho majú implicitne napísané, ale snažia sa o to. Samozrejme, ten cieľ - zmeniť atmosféru - neni jediný. Ak hovoríme o bojovníkovi, tak hovoríme o fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej sme povinní a ktorej chceme týmto zákonom poskytnúť veľmi účinnú a všestrannú ochranu. Chceme jej poskytnúť pomoc, chceme jej poskytnúť isté návody, chceme jej uľahčiť jej prístup ku korupcii, k riešeniu tohto problému, k odstráneniu tohto problému a chceme vytvoriť aj isté predpoklady, ktoré by nemali byť podmienené len okamžitým záujmom, ale trvalým celospoločenským tlakom.
V tejto veci možno je potrebné povedať, aj voči čomu vlastne bojujeme, aby tá korupcia, to slovíčko, ktoré tu lieta tak vo vzduchu a ktoré bude tu dnes toľkokrát skloňované, čo pod ňou chápeme. Trestný zákonník pozná, myslím, že 34 činov, ktoré sú považované aspoň v zmysle zákona, ktorý predkladáme, za korupčné trestné činy. Chcem tu upozorniť na dôležitý aspekt, že okrem korupčných trestných činov sme zaradili do nášho zákona aj nekalé praktiky, t. j. protispoločenské konanie, ktoré Trestný zákonník nekvalifikuje ako trestné činy, ale ktoré evidentne na základe skúseností, poznatkov pôsobia tak, že zhoršujú atmosféru spoločnosti a oberajú nás o hodnoty, ktoré by mali ostať v prospech všetkým.
Veľmi dôležitá je otázka ochrany samotnej, pretože bojovník proti korupcii je veľmi často vystavovaný rôznym tlakom, a preto nepochybne jedna z dôležitých vecí musí byť otázka, ako chrániť človeka, ktorý sa rozhodne nasadiť svoj krk, svoju kožu a poukázať na javy, ktoré možno vidia všetci, ale ktoré zďaleka nie všetci sú ochotní a rozhodnutí pomenovať, pretože riziká s tým spojené sú nemalé. V tomto ohľade je potrebné zdôrazniť, že poskytuje tento návrh zákona veľmi širokú ochranu, a to jednoducho tak, že rozdeľujeme tú možnosť vystúpiť tak proti trestným činom, ako aj proti nekalým praktikám pod rôznou ochranou. Zákon veľmi presne determinuje, v ktorých prípadoch aký typ ochrany sa ponúka konkrétnemu bojovníkovi a je to typ ochrany, ktorý možno začína od utajenia oznamovateľa až po vytvorenie istej legendy, ktorá už aj je spojená s tými, ktorí sú možno vystavení obrovským tlakom a ktoré možno poznáme z nejakej literatúry, alebo aj Trestný zákonník to ovláda, proste ako absolútna zmena identity, ktorá umožní celoživotne takémuto bojovníkovi pod novou legendou stať sa niekým iným. Samozrejme, je to krajnosť, ale chcem upozorniť, že práve v našom zákone veľmi variabilne sa ponúka na základe rôznych možností rôzny typ ochrany. Čo je však dôležité spomenúť, náš bojovník proti korupcii v zmysle tohto zákona má vždy na ochranu právo. To znamená, že je len na rozhodnutí orgánu tým povereným, aký typ ochrany poskytne oznamovateľovi. Ale rozhodne nie je možné ochranu zamietnuť. To znamená, že je tu istota. Istota, ktorú ten človek, ktorý určite vstúpil do celého diania nie ako chladnokrvný James Bond, ale ako občan, ktorý sa bojí a ktorý už na niečo nechce pozerať, ktorý práve v tej fáze veľmi potrebuje.
Je tu aj otázka osobitného vzťahu, ktorý tu riešime práve vo vzťahu k zamestnávateľovi. Je tu stanovená požiadavka a potreba, aby sa, aby sa v takomto prípade stanovila aj súvislosť medzi samotným zamestnávateľom, ktorý je povinný vytvoriť také úpravy, aby oznamovateľ, jeho zamestnanec, mohol ostať aj v utajení a napriek tomu aby mal právo na informácie.
Ak si pozrieme jednotlivé typy ochrany, sú rozpracované veľmi osobitne, veľmi špecificky. A chcem úprimne doznať v tomto dôvodnom slove, že to, čo sme zapracovali do zákona, skutočne prešlo niekoľkomesačným procesom konfrontácie, zvažovania a vyhodnocovania nielen skúseností našich členov Obyčajných, klubu a našich ľudí, ktorí s nami spolupracovali, ale že vstúpili do tohto zákona medzinárodné skúsenosti, ktoré sme ozaj zozbierali nielen z krajín z Európy, ale aj ostatných kontinentov. A práve preto tento proces bol impozantný a práve preto sa priznávam ako predkladateľ, že niektoré momenty tohto zákona, keď to porovnám z času, keď vznikali základné idey, ako by mali vypadať paragrafy, nazval by som to takými vianočnými paragrafmi, lebo kedysi som si ich dovolil tak laicky poslanecky zhrnúť niekedy práve cez posledné vianočné sviatky, a tomu, čo vám dnes predkladáme, je skutočne zásadný rozdiel, ktorý prešiel vďaka obrovskému úsiliu množstva ľudí, s menami, ktoré, verím, že vytvorili zákon, na ktorý môžme byť svojím spôsobom hrdí - ale hrdosť neni asi to správne slovo -, o ktorom si myslíme, že má schopnosť byť vysoko funkčný.
Hovoríme tu nielen o ochrane, ale dôležitá je aj podpora. Tá podpora má rôzne formy a budeme o nich tiež podrobne rozprávať. Veľmi často sme sa stretali s tým, že či tá podpora je ozaj dobre vyvážená. Sme presvedčení, že áno. Právna pomoc, právna ochrana, ale aj možnosť získať štátne vyznamenanie. Alebo odmena. To sú všetko rôzne varianty, ktoré môžme podrobne preskúmať a podrobiť kritike, ale ktoré sledujú jedno, aby sa dodržali medzinárodné štandardy, ktoré sme si opäť nevymysleli na území Slovenskej republiky a ktoré sú známe. Aby ochrana ľuďom, ktorí chcú zabojovať proti tomuto obrovskému zlu, bola komplexná. Takže v tomto ohľade tiež nájdete v predkladanom zákone veľmi veľa podrobností, ktoré sledujú len jedno, nie aby bol zákon veľký, ale aby poskytoval veľkú ochranu.
Čo by som chcel zdôrazniť na záver tohto stručného predstavenia, je moment, ktorý zaznieva tak možno skromne a nie je rozpracovaný do detailov, ale je jasne zdôraznený - otázka výchovy. Opäť, to nie je žiadna povedačka, ktorá hovorí o tom, že treba začať od detí, ale je to svätá pravda, že ak zlo, ktoré sa pre niektorých ľudí stáva prirodzenosťou a ktoré skutočne už ani necítia, tú hranicu, že či konám, alebo nekonám zle, korupčne, aby sa tieto veci jasne pomenovali už v detstve. A vôbec sa vám nezdá, že by malo byť neprirodzené, aby sme súčasť výchovného systému v našej krajine, súčasťou tohto systému urobili aj základné a zrozumiteľné tézy o tom, čo je a čo nie je v tomto ohľade správne. Jednoducho, ja to nazývam istou frajerinou v tom najlepšom slova zmysle, vychovávať v deťoch už od malička ich systémom a vzbudzovať u nich pocit, že je byť, je veľmi správne postaviť sa voči zlu a že to zlo treba považovať za prirodzené ohrozenie mňa samého, že to neni niečo mimo mňa.
Ja som si dovolil tu pred vami rozprestrieť v mene celej našej obyčajnej pätnástky jeden plagát, transparent. Veľmi často tu hovorievame v posledných týždňoch, mesiacoch, a je to úplne správne, o nezamestnanosti. O tom, že obrovská armáda ľudí trpí nielen konkrétnym nedostatkom príjmu na základné životné potreby, čo je iste zlé, ale trpí aj čoraz viac sa zväčšujúcou medzerou odrezanosti medzi ľuďmi, ktorých deň je naplnený činorodosťou, a medzi ľuďmi, ktorí čoraz viac zúfalo obiehajú alebo už ani neobiehajú úrady a stávajú sa akýmisi vysídlencami na ostrove nezamestnanosti. Myslím si, že tento aspekt, tento nemerateľný a nefinančný aspekt môže byť ešte horší. A v našom zákone je veľmi jasná a veľmi stručná odpoveď a návod, ako vyriešiť tento zásadný problém. Veď 500 mil. eur, ktoré na spodnej hranici toho, čo máme k dispozícii, odhadujú rozsah ročnej korupcie, to je čiastka, ktorú keby sa nám podarilo zachrániť, a upozorňujem, to nie sú peniaze, ktoré sú akýmisi imaginárnymi akciami v nejakých bankových domoch, ktoré nemajú reálnu podobu. To sú reálne hodnoty, ktoré nám patria. Ak by sme ich vrátili, ak by sme tú bankovku, ja ju mám tu pri sebe (rečník zobral do rúk zväčšený formát symbolickej bankovky vo veľkosti A4), ak by sme tú takpovediac symbolickú 500-miliónovú bankovku posunuli týmto ľuďom, ktorí nám tam ubití na tej zemi ležia, tak by sme vyriešili čosi, čo by nehovorilo o desatinách percenta, ale o niekoľkých percentách od, možno skoro o tretine, o ktorú by sme mohli znížiť nezamestnanosť.
Myslíte si, že to je fikcia? Myslíte si, že to je vec, ktorá sa nedá? Budeme o tom veľa rozprávať. Dá. A musíme sa o to pokúsiť. Pretože keď sme tu často sa spytovali, kde sú tie zdroje? Nuž, nuž tu sú. Sú v reálnych únikoch, ktoré sú spôsobené tým. A tým aj môžem skončiť, čím som začal, spôsobené jednoducho tým, že atmosféra v tejto spoločnosti ešte nepovýšila ľudí, ktorí majú odvahu, chuť a schopnosť zabojovať s korupciou, na to miesto, kde by mali byť, a nepovažujeme tento problém za tak pálčivý, aby sme ho uchopili a vyriešili. Ale my ho uchopiť a vyriešiť musíme. Pretože tá masa ľudí, tých 100-tisíc, 120-tisíc, ktoré by sme mohli sanovať z tejto bankovky, tá jednoducho patrí medzi občanov Slovenskej republiky. A tváriť sa, že tie peniaze sú fiktívne a nie reálne a že im vlastne patria a nevidieť to, to si nemôžme dovoliť.
Takže chcem vás poprosiť, aby ste sa pozreli na návrh zákona, ktorý predkladáme, nie ako na niečo, čím sa chceme profilovať, nie ako na niečo, čo považujeme za súčasť akejsi povinnej poslaneckej práce, aby sme raz za čas niečím zaujali. Ja osobne pociťujem sám tento zákon ako za niečo, čo ma sem medzi vás prinieslo a čomu verím, že patrí medzi moje aj osobné povinnosti sa pokúsiť o presadenie.
Idea na záver predstavenia. Strach. Budeme aj o strachu dnes hodne rozprávať. My musíme urobiť jeden elegantný presun, a to vďaka tomuto zákonu to môžme urobiť. Strach, ktorý dnes pociťujú mnohí tí, ktorí cítia, že by sa mali a mohli ozvať proti zlu, ktoré stretajú vo forme korupcie. A že majú na to aj právo, aj čisté svedomie, a napriek tomu ten strach majú a oni ho majú oprávnene. Ten strach týmto zákonom musíme presunúť na opačnú stranu. Ten strach musíme presunúť na tých, čo korumpujú a čo spôsobujú toto zlo, aby sa tí báli.
Verím, že tento zákon môže k tomu veľmi účinne prispieť. A ja vás prosím o jeho podporu. Nie o podporu nás, ale o podporu tohto zákona. Alebo o podporu zákonov, ktoré budú aj v budúcnosti takýto nezdravý stav, ktorý je hrôzou, hrozbou, riešiť.
Ďakujem pekne. Toľko na úvodné slovo.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 4.6.2013 16:09 - 16:11 hod.
Ján MičovskýVystúpenie s faktickou poznámkou 29.5.2013 14:31 - 14:32 hod.
Ján MičovskýAle chcem upozorniť ešte na iný aspekt, ktorý považujem zatiaľ za nepostihnutý v tejto rozprave. A upozorňujem naň. My zároveň dávame veľmi zlé príklady aj na iné úrovne riadenia tohto štátu. A veľmi krátko len spomeniem včerajšiu obedňajšiu prechádzku s pánom poslancom Hubom, keď sme boli pozvaní niektorými občanmi do Stupavy, kde sa pohrávajú s takouto myšlienočkou. Je tam strede pekný park, pri ňom 20 hektárov krásneho lesa. Som si myslel, že to bude niečo také akože. Ale to je nádherný les s plnofunkčným vyjadrením všetkého, čo les predstavuje. A tam existuje už reálne nebezpečenstvo, že o chvíľočku tento les zmizne a premení sa na stavebné parcely. Je to morbídne, strašné, nepochopiteľné. No ale ak sa my budeme pohrávať s takýmito zákonmi takýmto spôsobom a ukážeme takéto vzory, nuž až sa nebudem diviť konšelom v Stupave, že povedia: „A čo, čo sme jediní?“ Veľmi prosím, aby sme takéto príklady nedávali, lebo sú to zlé príklady. Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.5.2013 18:38 - 18:39 hod.
Ján MičovskýĎakujem.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave 28.5.2013 10:56 - 10:57 hod.
Ján MičovskýA okrem toho, že mu teda ďakujem za toto slovo, doplním ešte svoju reakciu aj o krátky návod na to, čím som v podstate končil svoju rozpravu,...
A okrem toho, že mu teda ďakujem za toto slovo, doplním ešte svoju reakciu aj o krátky návod na to, čím som v podstate končil svoju rozpravu, keď som hovoril o spôsobe, ktorý je potrebné použiť na nájdenie ozaj nepolitického šéfa Najvyššieho kotolného úradu.
"Obyčajní" sa tým prezentovali. A ja sa spytujem: kto ponúkol lepší spôsob, ako je verejné výberové konanie? My poslanci zjavne sme sa nedostali do situácie, že by sme boli schopní sa dohodnúť ozaj nepoliticky. Asi je to možno aj dopredu vylúčené. A preto si myslím, že pozornosť, ktorá by mohla byť venovaná práve takémuto postupu pri nájdení šéfa, je pozornosť zaslúžená. A odporúčam všetkým, aby sa s týmto naším návrhom bližšie zoznámili.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave 28.5.2013 10:45 - 10:54 hod.
Ján MičovskýAle skôr, ako k nim pristúpim, dovoľte krátke, napokon celé moje vystúpenie bude relatívne krátke, krátke zamyslenie nad názvom Najvyššieho kotolného úradu. Je úplne pochopiteľné, že tento názov hlavne svojím prvým slovom zjavne evokuje predstavu u každého, kto síce možno neprečítal podrobne zákon o Najvyššom kotolnom úrade, ale pozná význam slovenských slov, že sa jedná o vysokú inštitúciu, na ktorú keď sa občan alebo právnická osoba obráti, má oprávnený dôvod predpokladať, že sa teda obrátila na tú autoritu, ktorá má možnosť, schopnosť a povinnosť rozhodnúť o predmete, na ktorý ktokoľvek upozornil, naozaj podrobne vyčerpať tému a najmä urobiť nejaký významný záver.
Mám taký dojem, že tento názov Najvyššieho kontrolného úradu nie je celkom v súlade s tým, ako Najvyšší kontrolný úrad koná. Použijem na to najprv jednu štatistiku a potom jeden konkrétny príklad. Tá štatistika hovorí, že za rok, ktorému sa správa venuje, bolo podaných 474 podaní fyzických a právnických osôb. Keď to zvážime, na počet pracovných dní, tak je to určite nemalý počet a možno, že sú to takmer tri prípady na pracovný deň, alebo teda vyše dvoch. Možno je problém práve v tom, že tých prípadov je veľa a pracovníkov Najvyššieho kotolného úradu málo, ale predsi toto nie je náš problém. Úvaha, ku ktorej smerujem, má za cieľ poukázať na to, že najvyššia autorita štátu nemá právo nejaké prípady formálne vyriešiť len tak, aby sa stali súčasťou štatistiky, koľko sme toho dostali a čo sme s tým urobili. Má povinnosť každý prípad uzatvoriť.
A tu chcem poukázať na jeden z príkladov, ktorý predpokladám, že vôbec nie je výnimočný, keď pracovníčka významnej inštitúcie, v tomto prípade Národného lesníckeho centra, náhodou mnoho desaťročná kontrolórka poukáže, že došlo pri jej, zrejme profesionálnom, keď je vlastne zhodou okolností kolegyňa kontrolórov, k vysokému pochybeniu, ktoré zaváňa niekoľko stotisícovými škodami. Ona to oznámi, poukáže pomerne podrobným a odborným spôsobom na pravdepodobné miesta, kde došlo k úniku. A táto pracovníčka dostane ako vyrozumenie svojho podania v prvom kroku oznámenie o tom, že takéto podanie bolo odstúpené príslušnému ministerstvu. No zrejme sa teraz všetci môžme spolu spýtať: No dobre, čo nasledovalo ďalej? Veď predsi sme sa stali práve svedkami toho, že Najvyšší kontrolný úrad dostal závažnú informáciu o závažnom podozrení. Teda, aké boli ďalšie kroky? Odpoveď budete čakať márne. Uplynul rok a občan Slovenskej republiky, ktorý sa zrejme s dôverou v názov inštitúcie a s uznaním toho, že slovo "najvyšší" má právo evokovať istú pravdepodobnosť, že vaše dovolanie nebude márne, nedozvedel okrem toho, že dostal oznámenie o odstúpení tohto prípadu, o svojom prípade už nič viac, nič iné, nič ďalšie.
To, že medzitým prípad riešia v Bruseli, medzitým je rozpútaná úplne kontrolná činnosť na rôznych úrovniach, je pravda. Ja sa len spytujem pána predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, či skutočne poddimenzovanosť jeho úradu alebo zákonnej povinnosti jeho úradu, alebo jednoducho jeho istá pečať, ktorú každý šéf dáva svojmu úradu a svojim podriadeným, je taká, že existuje tu, existuje tu možnosť, že by sa takýto prípad mal posúdiť tak, že: "Vážená občianka Slovenskej republiky, oznamujeme vám, že vaše podanie som postúpil alebo sme postúpili príslušnému ministerstvu." Zbytočné, nenáležité, dopredu jasné! Jednoducho je to úplne zrejmé, že v takomto prípade sme nepotrebovali inštitúciu, ktorá má názov Najvyšší kontrolný úrad, stačilo slovíčko "kontrolný úrad", alebo dokonca sa domnievam, že stačilo úplne slovíčko "úrad". Lebo takúto odpoveď by vyfabrikoval každý úradnícky elév po prvom týždni sedenia v akomkoľvek úrade.
Tobôž, že nikoho na tomto úrade už viacej nezaujímalo, kde sa tých pár stotisíc eur mohlo stratiť, alebo naopak, dokázať, že sa nestratilo. A ja som samozrejme použil iba jeden jediný príklad.
To, čo už aj moji predrečníci, na čo poukázali, to je to, čo by sme mali v tejto správe medzi riadkami čítať ako hlavné. V našej krajine panuje obrovský neporiadok. V našej krajine denne unikajú prostriedky. Nie, ja nevravím, že to je chyba len tejto vlády, ja nevravím, že práve teraz opozícia si realizuje svoju činnosť parlamentu týmto spôsobom. Ja hovorím o tom, že občana už dávno nezaujíma, kto je práve pri moci, ale ho musí zaujímať, kde sa peniaze, ktoré má, majú byť nasmerované do zabezpečenia jeho najzákladnejších potrieb, strácajú. A musí to zaujímať, dovoľte, pán predseda, aj vás. A odpovede tohto typu nemôžu dať ani tej kontrolórke, ani poslancom, ani občanom Slovenskej republiky pocit, že by to vážne niekoho na tomto úrade zaujímalo.
Nuž a k čomu smeruje týchto zopár, nie celkom súvislých poznaní? Ja som presvedčený, že odpoveď, a teraz to, prosím, pán predseda, neberte osobne, ale odpoveď je zrejmá a gordický uzol, ktorý tu visí, je úplne jasný. A možno aj ten meč by sme našli, ktorým ho rozseknúť. No že ak my budeme pristupovať k takejto funkcii, akú vy reprezentujete, spôsobom, že je to zjavne politická nominácia, a vôbec nevkladám žiadny pejoratívny vklad do toho slovíčka, politická, ale proste, že o vás rozhodnú ľudia, ktorí zároveň vládnu, ktorí zároveň ovládajú toky peňazí, ktorí zároveň určujú rytmus prijímania zákonov a ich pôsobenie v praxi, tak ak budeme sa zaoberať takýmto prístupom a budeme podporovať, respektíve súhlasiť v princípe s takýmto niečím, tak či to bude pán Jasovský, pán Mičovský alebo to bude pán XY, ja sa obávam, že tu z logiky veci vyplýva, že takýto úrad nebude konať nezávisle, nebude konať tvrdo, nebude konať otvorene, nebude konať jednoducho tak, ako od úradu, ktoré má slovíčko "najvyšší" a za ním nasleduje "kontrolný úrad" v názve, by bolo úplne prirodzené očakávať.
Takže ak my sa zase budeme venovať nejakej voľbe, ktorá je dopredu odsúdená na neúspech, tak by som povedal, radšej sa venujme niečomu inému. Radšej sa venujme konečne tomu, aby sme si povedali, že my ako reprezentanti svojich občanov máme povinnosť hľadať spôsob, ktorý dopredu vylúči politickú nomináciu na tomto úrade a ktorý akékoľvek tie hry, ktoré sú s tým spojené, odsúdi. Pretože ja si myslím, že čas nás všetkých je príliš drahý na to, aby sme chodili na voľby, ktoré zjavne nesúvisia s dobrým úmyslom.
A to je moje záverečná, najvyššia výhrada k správe, ktorú nemôžem podporiť. Chýba dobrý úmysel. Je napísaná krásne, elegantne, ale chýba v nej odpoveď na to, čo by som chcel vedieť na prvom mieste, prečo Najvyšší kontrolný úrad nekoná tak, ako by konať mal.
Ďakujem pekne.