Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka.
Pani poslankyňa Košútová, som si vedomý toho, poznám 90-ku a jej odstavec 1. Práve preto som zdôraznil, že výhrady pána prezidenta chcem komparatívne porovnať práve s inými odsekmi, ktoré považujem za dôležitejšie. Možno to není právne čisté, ale naozaj som sa rozhodol toto porovnanie urobiť, lebo si myslím, že sú veci vážne a vážnejšie. Výhrady pána prezidenta boli vážne a to, čo som rozprával, bolo vážnejšie.
Takže, dobre, rešpektujem, ale myslím si, že spôsob, akým chcem zaujať stanovisko k výhradám pána prezidenta, je možné si zvoliť aj tak, že budem porovnávať veci, ktoré boli vyslovené s tými, ktoré možno neboli priamo namietané. Takže asi tak.
Ďakujem pekne.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcem oceniť prezidentskú kanceláriu a rozhodnutie pána prezidenta zákon o poľovníctve, resp. jeho novelu, vrátiť na opätovné prerokovanie do pléna Národnej rady.
Keby som bol domýšľavý, čo radšej nebudem, ale mohol by som v takomto prípade tvrdiť spolu s pánom poslancom Martinom Feckom, že jeden z dôvodov, prečo pán prezident sa rozhodol takto učiniť so schváleným návrhom zákona, je aj fakt, že sme ho písomne vyzvali, aby tento zákon nepodpísal. Dôvodom bola skutočnosť, že sme predložili 33 pozmeňujúcich návrhov, z ktorých viac ako minimum, alebo teda menej ako minimum veľmi málo v tomto pléne prešlo a boli to pripomienky tie menej dôležité. Niektoré z tých, ktoré nám neprešli, však sú zas totožné s tými, ktoré si pán prezident vybral za dôvod svojho vrátenia tohto zákona sem do pléna.
Nepôjdem úplne do podrobností, ale 2 z týchto dôvodov, alebo z konkrétnych výhrad pána prezidenta, by som pomenoval, sú to tie, ktoré nám vytvárajú to prekrytie našich pozmeňujúcich návrhov, ktoré neprešli, a nesúhlasného stanoviska pána prezidenta. Sme toho názoru, že jeho rozhodnutie bolo správne a jedná sa o tieto dva dôvody.
V prvom prípade ide o schválenie toho rozhodnutia, ktoré hovorí o poľovnom hospodárovi, ktorý by mal byť lesným úradom vždy, za každých okolností odvolaný, pokiaľ sa tam rozhodne užívateľ poľovného revíru. Zdalo sa nám, a zdá sa nám stále, že je to dosť nenáležité voči orgánu štátnej správy na tomto úseku poľovníctva, aby bez toho, aby mal možnosť uplatniť svoju suverénnu kompetenciu, bol povinný poslúchnuť rozhodnutie poľovného združenia a takpovediac na základe jeho diktátu odvolať poľovného hospodára, v ktorom stále vidíme istú záruku zákonnosti a správneho počínania si poľovníkov v poľovnom revíri.
Aj keď možno táto veta, ktorú som teraz povedal, nie je úplne presná a dnes má štát aj iné nástroje na to, aby vedel ovplyvniť dodržiavanie zákonnosti v poľovnom združení, predsi len dodnes poľovný hospodár požíva vysokú autoritu a bolo by veľmi nesprávne, ak práve s tým, že túto autoritu použije a bude ju uplatňovať z toho pohľadu, že chce, aby teda boli veci dodržiavané tak, ako sa má, a niektorým členom združenia sa to nepáči, aby bola možnosť týmto členom združenia ponúknutá taká, že no tak sa dohodnime, predložíme návrh a lesný úrad chceš-nechceš, odvoláš.
Preto tá pripomienka, ktorá je založená v rozhodnutí pána prezidenta, teda pri zdôvodnení jeho vrátenia, že by tam mal byť dôvetok, ktorý hovorí, áno, ale iba v tom prípade, ak sa jedná o ukončenie pracovného vzťahu medzi užívateľom poľovného revíra a týmto hospodárom.
Takže zdá sa mi, že vecne to pán prezident uchopil úplne správne, a preto som rád, že môžme konštatovať, že naše pozmeňujúce návrhy, ktoré tu neboli schválené, a výhrady pána prezidenta v tejto veci sú totožné, a preto sa teda prihováram za to, aby tento právny názor prezidentskej kancelárie bol akceptovaný.
Máme tu ešte jeden zákon - zákon -, ešte jeden bod v tomto zákone, ktorý tiež zakladá právo povedať, že sa tu pozmeňujúci návrh poslancov Fecka a Mičovského prekrývajú s rozhodnutím prezidentskej kancelárie alebo konkrétne pána prezidenta. Jedná sa o otázku, ktorá je možnože zaujímavejšia z pohľadu takej poľovníckej praxe, a je to otázka tá, či na spoločných poľovačkách je možné uplatniť aj rozhodnutie poľovného hospodára, ktorý môže podľa nami, zatiaľ, alebo teda týmto plénom schváleného zákona rozhodnúť o tom, že je na spoločných poľovačkách možné loviť aj netrofejovú raticovú zver. Toto rozhodnutie ja osobne považujem za krajne nezlučiteľné s tradíciami slovenského poľovníctva, s etikou slovenského poľovníctva. A osvojujem si aj to, čo nás s pánom poslancom Feckom nenapadlo, keď sme písali svoje pozmeňujúce návrhy, ale pána prezidenta to napadlo, že jedná sa tu aj o isté znemožnenie kvalitného posúdenia selektívneho výberu u lovenej zveri.
Nechcem tu robiť žiadne školenie, napokon som poľovník len pasívny, ale viete si predstaviť, že na tej spoločnej poľovačke, kde sa teda loví čierna zver, teda diviačia a škodná, že existuje potom aj táto raticová zver, ktorá doteraz mala jednoducho právo sa zjaviť a nikto na ňu nesmel vystreliť. Ona prebehne a poľovník podľa tohto návrhu má možnosť v tých niekoľkých sekundách vypáliť na raticovú netrofejovú zver. No nemá času, aby posúdili jej zdravotný stav, jej kvalitu, jej vek, a preto ozaj rozhodnutie pána prezidenta a jeho vecné zdôvodnenie v tejto veci, kde hovorí o tom, že aj po stránke možnosti selektívneho výberu je tu pomerne ťažko zvážiť všetky okolnosti, považujem za správne.
A opäť by som teda apeloval na to, že rozhodnutie pána prezidenta je založené na poznaní reálneho stavu a ja osobne by som bol veľmi rád, keby sme to akceptovali.
Nevraviac o tých súvislostiach, ktoré sú spojené s etikou. Zrejme tu môžu zaznieť otázky, ktoré boli údajne dôvodom takto navrhovanej novelizácie v tomto paragrafe, myslím, 58 a to sú vysoké škody zverou, ktoré treba riešiť teda tým, že sa zvýši právo poľovníkov pri spoločných poľovačkách vykonávať aj odstrel netrofejovej raticovej zveri. Je to zo zásady chybné rozhodnutie podľa môjho názoru, pretože ak tu máme vysoké stavy zveri, verte tomu, že to nie je kvôli tomu, že poľovníci nemajú právo loviť túto zver na spoločných poľovačkách. Dobre vieme, že poľovníci chodia do lesa radi. A že tu je možno nie otázka, že to nestíhajú uloviť, ale otázka tá, že niektorí, a verte, že to neni môj názor, je to názor renomovaných poľovných odborníkov, niektorí noví majitelia poľovných revírov, užívatelia, a takpovediac dosť takých tých výsadnejších užívateľov, veľmi neradi lovia a začínajú sa tešiť z toho, že majú prezverené revíry, že majú možnosť sa blysnúť, ukázať, pozvať, zavolať, vždy je tam dostatok zveri a vôbec ich netrápia škody, ktoré táto zver spôsobuje na poľnohospodárskych a lesných kultúrach.
Verte tomu, že toto je jedna z pravých príčin vysokých škôd, že nie neschopnosť zvýšiť palebnú silu slovenských poľovníkov, ktorú chceme riešiť na spoločných poľovačkách, ale neochota nových poľovníckych nabobov loviť tak, ako by kázali páni chovu a lovu, a nové kmeňové stavy zveri, ktoré sa teda, reálne stavy zveri, ktoré sa zvyšujú, to je jedna z dôležitých príčin nárastu škôd. Takže aj to vysvetlenie, že prečo sa dostáva do slovenskej poľovníckej zákonnej praxe práve takéto ustanovenie, je možné oponovať, nie je to otázkou spoločných poľovačiek, ale je to otázkou neochoty nových užívateľov revírov, ktorí sa tešia z prezverených revírov.
Dovoľte, aby som však poukázal na tieto súvislosti, čo sa týka vrátených pripomienok, resp. vráteného zákona a pripomienok pána prezidenta takým komparatívnym spôsobom, pretože sa domnievam, že každé rozhodnutie má svoju váhu, a veľmi za dôležité považujem porovnanie argumentov pána prezidenta s inými ustanoveniami v novom zákone, ktorý bol teda v novele zákona, ktorý bol v tomto pléne schválený. A to konkrétne sa chcem dotknúť § 13a, ktorý bol takisto predmetom našich pripomienok a ktoré považujem za veľmi dôležité zdôrazniť, že sa tu už nebavíme o nejakej otázke rýdzo poľovníckej, ale bavíme sa tu aj o otázke vysoko ekonomickej, ktorá je dôležitá z pohľadu práve nielen výkonu poľovného práva, ale z pohľadu efektívneho hospodárenia v Slovenskej republike.
To, že 13a bola len čiastočne uznaná za nespôsobilú byť v tomto zákone, to je paragraf, ktorý vytvára tú medzeru medzi nadpolovičným a dvojtretinovým vlastníctvom štátnych pozemkov poľovných revírov, táto medzera je strašne nebezpečná. Ja chcem upozorniť na to, že len práve z hľadiska jedného jediného podniku, a to sú Lesy Slovenskej republiky, sa vytvára možnosť, a tie čísla mám napočítané relatívne presne, aby štát, Lesy Slovenskej republiky, teda všetci občania Slovenskej republiky, pre ktorých tento podnik je povinný hospodáriť s najvyššou hospodárnosťou, nezískali za 10-ročné obdobie, na ktoré sa robia nájomné zmluvy poľovných revírov, 13 mil. aj nejaké drobné eur, vyše 13 mil., a aby získali 880-tisíc eur. To znamená, 13a tým, že neprešla, pripravuje občanov tejto republiky v tomto jednom jedinom bode o vyše 12 mil. eur za obdobie 10-ročnej platnosti zmlúv.
Nuž komu vyhovuje, prosím pekne, takýto pohľad? Určite tým, čo majú na starosti a na mysli správne hospodárenie v tomto štáte, tým vyhovovať takáto absencia nemôže. Vyhovuje asi tým, ktorí sú zvyknutí mať zo štátu zdroj svojich neopravených príjmov. Lebo takýto príjem, o ktorý prichádza štát a ktorý vlastne získava na nezaplatených prenájmoch, je jeden z tých poľovníkov, ktorých som spomínal pri tých škodách zveri, je veru príjem, ktorý by občania Slovenskej republiky prostredníctvom svojho podniku Lesy Slovenskej republiky, a to hovorím iba o tomto jednom dôležitom podniku, mali mať k dispozícii, nemal by odchádzať spôsobom.
A ja si nemôžem odpustiť poznámku na obdobie regulárnej vlády SMER-u v roku 2006 až 2010, keď som sa neraz vás niektorých poslancov spýtal, že tá hrôza, ktorá sa pri revíroch vtedy v tomto období udiala, že prečo vlastne dopúšťate? A viete, aká bývala odpoveď? Máš pravdu, je to nie dobré, ale HZDS, to je ich oblasť, my sa do toho nechceme starieť. Nuž dobre, už to asi ťažko napraví niekto. To maslo na hlave ostalo pánovi Mečiarovi a jeho poradcovi, ktorý tak úspešne radil, ako rozpraskať štátny majetok.
Ale ja sa spytujem: A v tomto období, kolegovia zo SMER-u, komu ostane maslo na hlave? A ja, samozrejme, som si vedomý toho, že táto záležitosť je bolestivá. Ale ozaj aj dneska som sa na to spytoval pani riaditeľky odboru prezidentskej kancelárie, že prečo takýto návrh nebol posúdený z pohľadu potrebných opatrení, ktoré by pomohli tejto krajine získať peniaze tam, kde sa získať dajú. Však to je, to je, táto niť sa odvíja stále z nedostatku peňazí pri každej našej diskusii, prečo bol opomenutý?
A tu chcem zdôrazniť práve to porovnanie, že na jednej strane sme si osvojili niektorí pripomienky pána prezidenta a súhlasíme s nimi, ale sú to pripomienky, keď budeme úprimní, na ktorých nestojí ani poľovnícky zákon, ani hospodárenie tejto krajiny. Ale na druhej strane pripomienky, ktoré reálne predstavujú milióny eur, to sme si voľáko osvojiť zabudli.
A, viete, nemôžem si odpustiť spoza tejto tribúny pripomenúť slová pána ministra Jahnátka, ktoré tu odzneli 22. marca v tomto roku, keď sme na túto nebezpečnú dieru upozornili a pán minister povedal veľmi ľudsky, a ja som ho mal vtedy česť pochváliť a urobil som to veľmi úprimne, keď povedal: Hop, stala sa chyba, máte pravdu. Ak to dokážete urobiť pozmeňovacím návrhom, ja už nemám tú možnosť, tak garantujem, možno slovíčko garantujem tam nepadlo, ale povedal, že teda nemá problém vecne súhlasiť s takouto požiadavkou. Uplynuli štyri dni, 26. sme hlasovali, ako keby pán minister nepovedal nič.
Ja viem, minister je minister a poslanci sú poslanci. Tu neexistuje nejaká súvislosť, len viete, ja to nehovorím ako kritiku, lebo ani ako svoju polievku si tu neprihrievam, ani za nás, za vládu nerozprávam, že tu chceme bombardovať. Len je to obrovská chyba, keď dokážeme takúto zjavnú chybu nechať v zákone napriek tomu, že je tu toľko možností, toľko čítaní, dokonca ešte aj pán prezident nám ponúkol ďalšiu šancu, aby sme sa k tomu vrátili, a táto záležitosť ostala mimo.
Takže to by som zakončil len s takým apelom možno, nie som ja hovorca Lesov Slovenskej republiky ani, verte tomu, že nie som človek, ktorý by tam chodieval, naopak, ja som sa s nimi zrejme rozišiel dosť navždy, ale ja mám rád ten podnik, v ktorom som 30 rokov strávil, a tak trocha chcem vyjadriť ľútosť nad tým, do akej situácie vháňate takpovediac svojho generálneho riaditeľa pána Határa v tomto podniku a svojho pána ministra, pána Jahnátka, tým, že túto dieru ste tam ponechali. Viete, ako ju využijú tí, ktorí sú, žiaľbohu, nielen nad nami, ale aj nad vami? A nemám na mysli najvyšších, ale mám na mysli ľudí, ktorí dokážu veľmi účelne vplývať na to, čo sa má udiať.
Nuž vyrážate tomuto podniku aj svojmu pánovi ministrovi možno účinnú zbraň na to, aby sa vedeli obrániť voči požiadavkám tých, ktorí budú teraz tvrdiť, však vám nič nebráni, aká verejná súťaž, veď to môžte jednoducho prisúdiť na základe toho, že vám tento paragraf to umožňuje. Pretože to som možno zabudol zdôrazniť, hrali sme sa - hrali -, hovorili sme o veciach, ktoré súvisia s verejnou súťažou, ktorá v tej časti medzi nadpolovičným a dvojtretinovým vlastníctvom pozemkov je rozhodujúca, a to je, pokiaľ viem, len v tom jednom lesnom podniku, ktorý tak často rád spomínam, takmer 50 revírov a vyše 80-tisíc hektárov. Bežná prax je dnes, mocní si to vybavia za euro za hektár a rok, ale tržná cena je niekde okolo 13-násobok, 13 euro za hektár a rok.
Nuž máme právo po tom všetkom, čo tu sme aj počuli o obhajobe zákona o verejnom obstarávaní, takéto niečo nevidieť? Naozaj venujme sa podstate. A prepáčte, že som využil túto možnosť nato, aby som to pripomenul. Osobne mi je to veľmi ľúto a pokúsim sa túto vec, ak to teda bude v súlade s možnosťami, verím, že áno, napraviť aj tým, že veľmi rýchlo ponúknem spolu so svojimi kolegami z klubu OĽaNO riešenie. A veľmi vás prosím, a to chcem aj zdôrazniť v tejto súvislosti, o podporu toho riešenia. Nie o podporu akéhosi politikárčenia, ale o podporu riešenia, ktoré v tomto jednom konkrétnom prípade dokáže Slovensku zachrániť 13 mil. eur za desaťročné obdobie, to je obdobie, na ktoré sa robia poľovné zmluvy na prenájom poľovných revírov.
Dopredu vás prosím o podporu tohto zámeru, pretože si myslím, že je to zámer, ktorý nemôže nás rozdeľovať, ale spájať.
Ďakujem pekne.

126b.
Dobre. Takže ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka.
Ďakujem aj všetkým, ktorí reagovali, a možno sa mi tak žiada najviac odpovedať pani poslankyni Žitňanskej. Ja sa nedivím, že to tak vnímala, a je v tom aj možno veľa pravdy, že to, čo som navrhol, zaváňa hodne veľkou politickou naivitou. Ale ja som ozaj presvedčený, že tento svet potrebuje aj naivnejšie prístupy a že naivní ľudia dokážu zmeniť veľmi veľa, možnože viacej, ako by sme to čakali, ale to je vec diskusie.
Skôr v tejto chvíli tá moja naivita bola výrazom pochopenia reality. My tu môžeme búšiť do pravej strany, na pravé krídlo tejto snemovne, koľko chceme, a vidíme, aké nachádzame odozvy. Nuž, pokúsil som sa ponúknuť niečo, čo síce zaváňalo nie tvrdým politickým zápasom, ale reálnym riešením, ktoré neviem čo by urobilo tu s nami, ale nepochybne by občanov krajiny, ktorých tu zastupujeme, veľmi potešilo. Ich naozaj nemôžu zaujímať tieto vysoko sofistikované úvahy o tom, kto, kde, kedy, akým spôsobom sa zmocnil ktorého paragrafu. Ich naozaj zaujíma, či budú žiť v krajine, v ktorej budú radi žiť a budú radi, aby tam žili aj ich deti. Ja sa veľmi obávam, že zatiaľ ideme iným smerom. A je to úplne jedno, či je to smer SMER-u, alebo smer OĽaNO, ich to fakt tak nemusí zaujímať.
Takže preto som chcel poprosiť aj o porozumenie pre taký naivný prístup, o ktorom som presvedčený, že je napriek svojej naivnosti úplne reálny. A ja ho v závere opakujem, prosím, aby pán prezident urobil to, čo mal urobiť už dávno.
Ďakujem.

Ak je to možné, tak rád prepustím miesto pani kolegyni.

Dobré popoludnie. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, ďakujem za udelené slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, počúvam pozorne a myslím, že nie som celkom uzrozumený s tým, aká je tu dnes atmosféra. Iste, som jej súčasťou a nechcem sa stavať bokom, ale mám pocit, že sme voľajakí nenáležití. Ja by som použil také prirovnanie, že máme horiaci dom, je v ňom ohrozených pomerne veľa obyvateľov a my ako hasiči nezachraňujeme ľudské životy, ale beháme kdesi po obývačke, pozeráme do knižnice a dohadujeme sa, ktorý zo zväzkov treba zachrániť, ktorý nie, čo je vzácnejšie, a akoby nám tie životy boli druhoradé a bavíme sa o niečom, čo by vôbec nemalo byť tým hlavným programom. A presne to si myslím v súvislosti so všetkými nuansami, ktoré vznikajú okolo voľby generálneho prokurátora a okolo, okolo tohto stavu, ktorý vzniká dnes, keď sa snaží vládny SMER nájsť spôsob, ako situáciu, ktorú ste nazvali mnohí patovou, nie je to dôležité, ako ju vyriešiť.
Ja som presvedčený, že toto skrátené legislatívne konanie netreba napádať, ale treba ho ešte viacej skrátiť. Ak myslíme na tých ľudí, ktorí horia, a nie na tie knižočky, ktoré, budeme sa baviť o tom, ktoré sú cennejšie, ktoré viac a ktoré menej, tak musíme urobiť len jednu jedinú vec a ja si myslím tak, ako som tu už raz povedal v tejto súvislosti, že celkom reálnu, aj keď možno pre mnohých nepredstaviteľnú.
To skrátenie skrátenia tohto konania vidím v tom, aby po všetkom, čo sa udialo, a po všetkých tých prestrelkách, ktoré, ja si myslím, že tých horiacich ľudí vôbec nemôžu zaujímať v tejto krajine, aby pán prezident pristúpil k tomu, čo mal urobiť už dávno, aby legálne zvoleného generálneho prokurátora jednoducho vymenoval.
Ak by sme to dokázali urobiť, zachránili by sme veľmi veľa. A vôbec nejde o to, že ktorá strana tohto parlamentu, tejto snemovne bude mať navrch, pretože o to predsi vôbec od počiatku nikdy nešlo. Tu ide o to, že v tejto krajine, ak sme si to nevšimli, ľudia prestali veriť v spravodlivosť, že v tejto krajine strach víťazí nad odvahou, lotroviny nad svedomím, že v tejto krajine je toľko prípadov a príkladov, ktoré, keď sa pustíme do ich menovania, tak nedôjdeme na ich koniec, že nám tu hynú ľudia s prepichnutými krkmi, že sa nám tu úplne drzo rozkrádajú milióny pod rúškom akýchsi pochybných projektov, že sa na rozhodnutie v základných veciach čaká celé roky. Opakujem, ľudí vôbec nemôže zaujímať, ako sa tu budeme a dokedy budeme ešte rozprávať o tom, ako treba tento proces skrátiť, ako ho vyriešiť, aké nuansy. Iste, vystúpilo tu veľa právnikov a ja nepochybujem, že, že všetci mali svoju pravdu, ale nepochybujem ani o tom, že táto pravda, naozaj, tých, ktorí nás sem poslali, nezaujíma v tej miere, aby sme jej prikladali až takú veľkú vážnosť, ale, naopak, že sme povinní nájsť spôsob, a ja ho ešte raz zopakujem, spôsob, aby vznikla teda atmosféra, ktorá bude veľmi veľkorysá. To bude veľmi dobré, ak dokáže vládny SMER s pánom prezidentom nájsť riešenie, ktoré jednoznačne bude riešenie pre túto krajinu a nie pre stranu, jednu, druhú alebo tretiu.
Vidíte v tom niečo nereálne? Som ozaj až taký naivný? Pánovi prezidentovi končí za chvíľočku volebné obdobie. Za chvíľu sa stane súčasťou histórie tejto krajiny. Utŕžil veľa rán, mnohé mu budú životopisci vyčítať. Má jedinečnú šancu životopis si veľmi dobre vylepšiť. Čo keby tí, čo majú naňho vplyv, mu to poradili. Nejde mi vôbec o to, aby som zachraňoval niečí životopis, ale o to, aby to, čo trápi ľudí, ktorí prestali veriť v spravodlivosť v tejto krajine, ktorí sa boja, ktorí sa boja mnohokrát prehovoriť, ktorí sa boja poukázať na zlo, lebo oprávnene sa domnievajú, že veľa riskujú, aby konečne našli toho rozhodcu. Musí to byť veľmi, veľmi, veľmi nenápadný a nestranný človek. Ideál nenájdeme. Ja vôbec nie som oprávnený hodnotiť pána Čentéša. Neviem, nikdy som ho ani naživo tuším nevidel, ale som presvedčený, že lepšia voľba v tejto situácii, ako dodržať zákonný proces, ktorý tu bol, a tohto nenápadného a možno ozaj zákonu a zákonnosti oddaného človeka do tej funkcie postaviť.
Viete, v roku ´82 boli Majstrovstvá sveta v Španielsku vo futbale. Pamätám si, mali sme tam vtedy svojho zaujímavého reprezentanta, bol to rozhodca Christov, ktorý pískal tuším finále. Ja nie som veľmi veľký fanúšik športu, skôr taký turista, nesledujem to, ale vtedy ma to zaujalo a pozval som pána Christova na besedu do Medzilaboriec, kde som vtedy pôsobil. Prišiel a bola to zaujímavá diskusia. A pri večeri po besede sme sa tak bavili, už aj vtedy to bolo relatívne módne, o korupcii vo futbale. O tom, že za koľko sa dá kúpiť zápas a koľko treba, a on hovorí, áno, tu možno v Československu, vtedy to bolo ešte hlboké Československo, aj to tak možno býva, ale poviem vám pravdu, v tých veľkých zápasoch, keď prídem ako rozhodca, nikdy sa nestane, že by si ma chcel niekto kúpiť. A nielen kvôli tomu, že by tá morálka tam víťazila tak excelentne nad tou našou vtedajšou československou, ale im sa to jednoducho neoplatí. Ono to všetko lepšie funguje s tým, keď sa snažia aj tí, ktorí by mohli mať záujem na kúpení si môjho verdiktu, keď sa snažia o nestrannosť, lebo vedia, že v konečnom dôsledku, ak by ma dneska zaplatili, zajtra ma zaplatí niekto iný, že by to bolo veľmi drahé, nevýhodné, že by to proste nefungovalo. Nie z morálneho pohľadu, ale z pohľadu funkčného pohľadu na svet futbalu.
Nuž prepáčte túto odbočku, ale ani neviem, do akej miery teda pán Christov vtedy to povedal ozaj s plným presvedčením, nikdy som sa viac s ním nestretol, len si myslím, že práve takého arbitra, ktorý nám nebude sympatický a ktorý nebude náš alebo ich, ktorý bude jednoducho nad vecou, takého strašne potrebujeme. Nie my tuto stopäťdesiati s relatívne slušným a pokojným spôsobom života, kde nám mnohokrát unikajú starosti bežného dňa, ale potrebujú to občania tejto krajiny, ktorí, opakujem po tretíkrát, strácajú vieru a sú presvedčení, že sa to neoplatí. Neviem, s akými vy sa stretávate reakciami, ja možno som nejaký atypický diskutér so svojimi, nechcem povedať priaznivcami alebo voličmi, ale proste s ľuďmi, s ktorými sa stretávam, a ako keby sa dohodli na jednej ohromne skeptickej vete: "Že sa ti to ešte chce, veď to je úplne stratené."
No, samozrejme, sme tu kvôli tomu, aby sa nám chcelo, a preto apelujem na riešenie, ktoré som navrhol, ako na riešenie, ktoré, keď by ste sa tak rozhodli, toto krídlo, a keby ste si povedali, áno, budeme tí politickí frajeri, ktorí to dokážu, a prekvapíme všetkých a možnože získame také body, ktoré nik ani by neočakával, že ich nemôžme získať, keby ste sa na tom zhodli. Ja osobne by som, a bez ohľadu na iné súvislosti, vám veľmi zo srdca zatlieskal za takéto riešenie, ktoré vidím ako schodné a veľmi potrebné.
Skončím možno s tým, že pripomeniem, ak som dobre pochopil kolegu pána poslanca Hlinu, spomínal si tú budovu, ktorá sa ti zdá na tej Štúrovej ulici, že je voľáka ponurá, alebo ako si to povedal? A chcem, možnože si mi tak trocha nahral takú analógiu, tá budova od známeho slovenského architekta Emila Beluša, rodáka zo Slovenskej Ľupče, ktorý má veľa diel, práve nedávno, pred pár dňami bolo vyhlásené jeho ďalšie dielo vo Zvolene pri malej stanici za významné lesnícke miesto. Chcem povedať, že táto budova je stále nedokončená, vnímate to okno hore na fasáde, mala tam byť vraj socha boha Hermesa, boha, ktorý bol patrónom obchodníkov a zlodejov, a možno aj z toho dôvodu sa tam táto socha nikdy zatiaľ nedostala. Nebudem horliť za to, aby sme tam dali teraz, v týchto časoch, sochu božstva, ktoré je patrónom zlodejov, bola by to veľmi priehľadná prvoplánová analógia. Skôr si myslím, že keby sa tam dostala tá justícia a keby mala poriadne zaviazané oči, že by ozaj nerozlišovala ani SMER, ani OĽaNO, ani iných, jednoducho, aby sme tam dostali symbol a pod tým symbolom generálneho prokurátora, ktorý bude plniť to, čo, opakujem, nie my stopäťdesiati, ale ľudia tejto krajiny potrebujú, lebo sa oni potrebujú prestať báť a potrebujú začať veriť v spravodlivosť. Máme to v rukách a ja vás o to prosím.
Ďakujem. (Potlesk.)

Dobrý večer. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, snažím sa od rána počúvať pozorne túto diskusiu a okrem obedňajšej prestávky ozaj som tu skoro stále. Napriek tomu chcem povedať, že množstvo tých vecí, ktoré tu zaznelo, mi možno boli už aj známe, takže som ich tak až veľmi nezužitkoval, ale chcem upozorniť na tú druhú polovicu poznámok, alebo možno väčšiu časť ako polovicu, ktoré mi známe neboli, a chcem oceniť, že táto diskusia, ktorá tu prebieha, ja si myslím, že je dobrá nielen pre podstatu témy, ktorá nás tu dnes spája, ale je dobrá aj pre nás samotných. Pretože myslím si, že niekedy ako keby sme boli presvedčení, že vieme všetko a že nepotrebujeme počúvať kolegov. Nechcem tu kričať, že malo by tu byť stále plno, stopäťdesiat. To nie je možné, ale tak si myslím, že tak pri takejto téme, ale možno aj pri tých ostatných, nechcem tu nejako diferencovať, by tak pasovalo pre etickú úroveň siene zákonnosti, keby tu aspoň tá 75-ka bola prítomná. Zdalo by sa mi to celkom primerané tomu, čo nás sem dostalo. (Reakcia v sále.)
Alebo aj minister, nechcem to hodnotiť, len celkovo si myslím, bez toho, aby som hovoril, ktorý klub, ako, kedy, kde sedí, alebo či to Lojzko Hlina nás teraz pucuje, alebo nie, ale toto mi tu chýba a tá dnešná téma mi to tak voľajako potvrdila, že by bolo veľmi dobré pre našu službu, pre túto krajinu, keby sme sa viacej počúvali. Lebo ja chcem poďakovať všetkým, ktorí tu povedali množstvo čísiel, názorov, nápadov. Nebudem nikoho menovať, ale predsa jednu výnimku urobím, lebo bola veľmi zaujímavá.
To, čo povedal pán poslanec Marián Kvasnička, to obohatenie tej témy, to obrátenie toho problému z inej strany, málokedy si počúvam naše, vaše príhovory v rozprave aj druhýkrát, ale jeho si obyčajne, hovorí nie až tak často, ale keď povie, tak si ho rád vypočujem. Asi to isté urobím aj s jeho dnešným prejavom.
No. A teraz to, čo mi v množstve tých čísiel, návrhov, údajov, poznámok, presvedčení a bojov tak trocha dnes chýbalo. Ja som si so sebou zobral sem takúto pomôcku. Je maličká, ale všetci ju dobre poznáte. Je to jednoeurová minca. (Rečník drží v ruke mincu.) Táto minca má priemer 26 mm. A teraz, keď by som naukladal tieto mince vedľa seba a naukladal by som ich dostatočné množstvo, tak by som dosiahol vzdialenosť, dĺžku, takto jedna vedľa druhej, 13-tisíc kilometrov. To je vzdialenosť tu z tejto miestnosti niekde ešte za Buenos Aires, lebo Buenos Aires je len 12-tisíc kilometrov, tak ešte tisícku, by sme došli niekde možno k Ohňovej zemi.
Čo chcem povedať touto názornosťou? Táto vzdialenosť, tých 13-tisíc kilometrov jednoeurových mincí, predstavuje sumu, ktorá tu dnes už mala zaznieť, ja som na to čakal a ja ju teda poviem. Je to suma, ktorá sa rovná 500 mil. eur, keď naukladáme tieto jednoeurovky vedľa seba s priemerom 26 mm, dostaneme vzdialenosť z Bratislavy za Buenos Aires.
Čo to znamená tých 500 mil.? No je to čiastka, ktorá, a je to informácia veľmi horúca z aktuálnych posledných dní, predstavuje kvalifikovaný odhad TIS-ky a niektorých ďalších ekonomických inštitútov, že toto je taká bázická úroveň korupcie v tejto krajine. Štátnej korupcie. Tu sú vyňaté aj nejaké iné, čierne, šedé, toky peňazí.
Päťsto miliónov a nezamestnanosť. Hľadajme spojitosť. Ja ju nachádzam v tom, že ak tu máme nezamestnanosť vo výške 14,71 %, ak máme minimálnu mzdu nejakých 338 eur, čiastka, za ktorú mnohí naši ľudia musia vyžiť, alebo aj za ďaleko menšiu, alebo mnohí dôchodcovia, a ak by sme zobrali, že vieme tú korupciu, tých 13-tisíc kilometrov do Buenos Aires, tých 500 mil. eur, ktoré sú na tom spodnom, úrovne odhadu korupcie v našej krajine, tak by sme vytvorili, ešte poviem jedno číslo, aj keď ich tu už bolo tak veľa, viem, že sa to už ťažko pamätá, ja som si to len teraz prepočítaval, toto je taký impulzívny nápad, ako vystúpiť, bolo by ich 122-tisíc. My by sme tých 14,71 znížili, keby sme urobili tento ideálny krok, že by sme tých 500 mil. eur nerozpráskali, nerozkradli, neposlali do Cypru a neviem kde ešte kade-tade, že by slúžili tomu, čomu slúžiť majú, že by v tých verejných žilách finančných tokov tieto peniaze boli a nešli kdesi do stratena, tak by sme mali nezamestnanosť 10,6 %. Skoro o tretinu by sme ju znížili.
Často sa tu dnes, často tu zaznievali otázky, aké návrhy. Nechcem byť idealista, ja viem, že ju nikdy na nulu neznížime. Ale nie je 500 mil. rozkradnutých korupčných eur trocha priveľa na túto krajinu? Viete, aká je to časť z príjmov tohto štátu? Podľa rozpočtu na tento rok sú to skoro 4 %. Tu často sme svedkami, ako nie sú peniaze, ako hľadáme a nenachádzame. Tých učiteľov nechcem zneužívať, ale keby sme tých 500 mil. použili pre učiteľské platy, tak ich všetkých vykryjeme na mnoho, mnoho rokov, to zvýšenie, na ktoré sa nedochádza. A tak by sme mohli slúžiť s príkladmi ďalšími a ďalšími.
A teraz sa možno spýtate, no dobre, príklad s jednoeurovkami je pekný, áno, možno sa to bude aj dobre pamätať. Ale ako na to? Vlastne vieme, že by sme vedeli znížiť nezamestnanosť týmto efektívnym krokom skoro o tretinu, no ale kde tú efektívnosť uchopiť? Tak ja vám poviem, kde ju uchopiť. Možno to nebude celkom presné a určite to nebude ani dlhé, ja sa spracem do desiatich minút. Poviem to asi nasledovne.
No predovšetkým, určite by sme to mali riešiť my, naša 150-ka, zákonmi, ktoré korupciu znižujú. Minulé plenárne zasadnutie sme elegantne zo stola zhodili dva identické návrhy, ktoré mali podporiť bojovníkov s korupciou. Tu ani len nezaznela nejaká vážna polemika, že sme sa dotkli vážnej témy, a zistili sme, že nám tie zákony, tie návrhy zákonov nestáli za to. Nuž, to by bola odpoveď, kde tých 5 % nezamestnanosti stiahnuť.
Ale dobre. My zákony máme aj iné. Ja netvrdím, že zákon o bojovníkoch s korupciou, ktorý tu bol predložený, že je ten, ktorý jediný tu chýbal, aj keď chýba a bude treba dačo s tým robiť. A ja sa osobne aj so svojimi kolegami budem o to snažiť, možno už vo veľmi blízkej dobe. Ale možno je to otázka skôr praktickejšia, že zákony máme, ale nefungujú, že nám jednoducho nedochádza ako keby dosť síl ich uviesť do života. Veď tu nikto nespochybňuje, že mnohé dobré normy by mali zabrániť tomu, aby tých 500 mil. sa dostalo tak poľahky von z tých tepien štátnych financií. No tak tu by som sa zase domnieval, že tá naša 150-ka by mala dokázať, a možno aj páni ministri ako exekutíva, to, aby sa príklady, ktoré sa tu tak často zjavujú, a ja sa nechcem zase utápať v spomienkach, lebo som už o tom rozprával tu viackrát, ale dotknime sa aspoň niektorých tých rôznych nástenok už, z ktorých pomaličky fúzy narástli, tých rôznych, a ozaj nebudem teraz sa snažiť spomínať všetky tie korupčné prípady, skôr poviem ako výsmech. Jediné, kde sme dokázali "zlomiť väz", bol nejaký pán futbalový funkcionár, ktorý voľajakú debničku vína aj kompótov dostal za prestupy akýchsi futbalistov. Nuž ak takto budeme bojovať s korupciou, ak budeme mať takéto výsledky a takéto príklady, tak veru tých 500 mil. naspäť, tam, kde patria, nedostaneme.
A ten tretí návrh, aby som teda nespomínal tých prípadov tak veľa, lebo určite by sa dalo o tom rozprávať veľmi dlho, ale to si nechám možno ozaj na budúce plénum, keď budeme hovoriť o korupcii bližšie, tak by som sa odvolal, dovolal na to, čo som pred chvíľočkou tu aj si v lavici šepkal so svojím kolegom poslancom Štefanom Kuffom, že existuje veľa spôsobov, ako riadiť spoločnosť, veľa spôsobov, ako riadiť firmu, veľa spôsobov, ako byť šéfom rodiny, ale určite ten najúčinnejší spôsob je osobný príklad. A to mi práve tu chýba. Mnohokrát - v našej spoločnosti je strašne veľa farizejstva - my vieme o mnohých ľuďoch, ktorí krásne rozprávajú, aj presvedčivo, ale zároveň vieme, že to, čo sa nepovie tu na mikrofóny, to, čo sa povie kdesi v kuloári, že býva mnohokrát pravdivejšie ako to, čo tu zaznieva, a že práve množstvo rôznych zlých signálov prichádza od ľudí, ktorí by mali byť príkladom. A to je spôsob a to je jav, ktorý nám nepomôže zbaviť sa tej obrovskej chyby, ktorá nás oberá o možnosť, a ja ju opakujem na záver, ako veľmi elegantne a presvedčivo znížiť nezamestnanosť v tejto krajine.
Použime tých 500 mil., použime tých 13-tisíc kilometrov jednoeurových mincí z Bratislavy do Buenos Aires na vytvorenie 122-tisíc pracovných miest, keď by som rátal minimálnu mzdu, a tým pádom na zníženie nezamestnanosti zo 14,71 % na 10,6.
Ponúkam a zároveň prehlasujem, že budem vždy podporovať akýkoľvek návrh v tejto sieni zákonnosti, nech zaznie z ktorejkoľvek strany, ktorý si dá reálny cieľ znížiť korupciu, ktorá je jedna z najväčších príčin toho, že máme také problémy, aké máme a aké by sme mať nemuseli.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Krajinu môžme riadiť mnohými spôsobmi, určite je potrebné ju riadiť zákonmi. Ale tak ako možno riadiť mnohými spôsobmi krajinu, prípadne rodinu, alebo firmu, existuje jeden spôsob, na ktorý chcem upozorniť v súvislosti s predkladaným zákonom, a to je osobný príklad. Domnievam sa, že to je najvyššia forma riadenia, ktorá má veľmi silnú účinnosť, je veľmi pravdivá a poctivá. A túto poctivosť nachádzam aj v predloženom návrhu zákona, kde v prípade, že by sme ho prijali, čo teda odporúčam, tak by sme ukázali príklad, ktorý rozhodne je hodný toho, aby sme v dobe krízy takéto príklady dávali a takto poctivo sa chovali nielen k financiám občanov, ale aj k tým našim. Ďakujem pekne.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, daj pokoj, máš pokoj, páni boli aj budú alebo, do tretice, nehodno bosou nohou hada dráždiť. To je len také ľahké načretie do studnice slovenských prísloví, ktoré... (Hlas z pléna.) Áno, čo ťa nepáli, nehas, ešte lepšie. Určite by sme našli ja neviem v Zechenterovi-Laskomerskom ďalšie desiatky a desiatky takýchto trefných prísloví, ktoré majú v sebe možno ľahký nádych čohosi, čo nie je celkom lichotivé pre históriu nášho národa, lebo tam možno trocha to zaváňa nejakou ľahostajnosťou, obavou, strachom, ba možno niekedy aj zbabelosťou. Na druhej strane historickí sociológovia povedia, že, hop, nie je to také všetko zlé, lebo možno vďaka takýmto múdrostiam v dobách, v stáročiach poroby náš národ prežíval, dokázal sa prikrčiť, vedno predsa, že neradno dvíhať hlavu, lebo sa to veľmi potom neopláca. V stredoveku také rebélie prinášali jednoznačne trest na hrdle, v takej nedávnej minulosti minimálne stratu slobody, keď sa človek zúčastnil nejakého preteku o Zlatú mrežu. No a v súčasnosti možno takíto rebelanti prichádzajú o zamestnanie. Je to všetko zaujímavé. A človek by povedal, že cena odvahy stáročiami klesala, lebo vlastne už to riziko nie je také veľké, keď sa ten rebel voči dačomu postaví, keď poukáže na nejaké zlo. Takže by to malo potom spôsobiť taký výsledok, že takýchto ľudí by malo pribúdať a nemal by byť problém s javmi zlými.
A korupcia je strašne zlý jav. Korupcia je jeden z najhorších javov, ktorý nás obklopuje. On je ako taká ponorka. To je taká, ja si ho predstavujem, temná ponorka, ktorá chodí v mori nespokojnosti. A my len tak cítime tú machuľu tam pod vodou. Občas vystrčí ten periskop, kukne sa, kde môže zaútočiť, a zase ako keby jej nebolo. Ale to more je veľké a tých ponoriek korupčných prípadov, netreba ich menovať v tejto chvíli, aby som nebol nespravodlivý, že by som zabudol na nejaké veľké nástenky, je veľmi veľa.
Nuž pýtajme sa, ak to riziko už nie je také veľké, prečo teda vlastne nepribúda ľudí, ktorí by veľmi ľahko a bez veľkých obáv poukazovali na to zlo korupcie okolo nás. No príčin môže byť niekoľko. Určite netrafím všetky, ale skúsme to.
No napríklad jeden z argumentov môže byť ten, že korupcia nám vyhovuje, že sami lovíme v týchto korupčných vodách a že vlastne by sme boli hlúpi, keby sme išli sami proti sebe, najmä keď život doteraz ukazuje, že takýto spôsob správania je celkom úspešný, že stačí zahodiť nejaký ten náter výchovy či etiky, či morálky a život sa dá prežiť v relatívnom blahobyte, aj keď teda s hnusným základom.
Potom je to možno druhá skupina, ktorá si hovorí: „No, áno, veď ja nepodlieham korupcii ale som sám, veď tu keď ja z toho radu sa vytočím, vybočím, tu mi nikto nepomôže. Tak počkajú ľudia poza bučky, ako to dopadne, ale nepridajú sa. Tu ma napadá niekedy analógia s tým, keď sa robia tie sociologické pokusy, keď niekoho mlátia a koľkí z nás sa obrátime a tvárime sa, že to nevidíme, a možno máme aj svoju pravdu, lebo vieme, že keď priskočíme odvážne, tak tí ďalší sa nepridajú a vlastne len utŕžime.
Potom je tu ešte iná skupina, ktorá si hovorí, že to je asi v poriadku, že tá korupcia nie je až takým problémom, že spoločnosť to nevníma ako zásadný problém, ktorý by bolo treba riešiť, a že nie je dôvod veľmi sa tým zaoberať. Určite je možné aj tak sa na to pozerať, či už je to už dôsledok bláhovej nevedomosti, nevšímavosti, ľahostajnosti alebo to ozaj niektoré také prieskumy zaraďujú, lebo sú také prieskumy, ktoré hovoria, že ľudia korupciu nevnímajú ako najvyšší problém alebo jeden z veľkých problémov. Aj to je jedno z možných vysvetlení.
No tak potom ak máme takéto vysvetlenia, mali by sme hľadať aj riešenia, ktoré by pomohli tomu, aby sa zásadný problém korupcie, ktorá tu evidentne existuje, vyriešil, aby sa vyriešil aspoň tak, že by sa znížila korupcia v tejto krajine o nejaké výrazné percento. Však všade, aj v minulých dobách, aj v iných krajinách, korupcia existuje, len problém je u nás v tom, že sa stala bezbrehá, tolerovaná, ako keby bola tu zákonite medzi nami bez toho, aby bola možnosť s tým zabojovať.
No a práveže tá možnosť zabojovať tu je, musí byť a ja preto chcem mimoriadne úprimne oceniť tieto dva návrhy a povedať, že ich budem podporovať. A verím, že aj táto snemovňa všetkými prstami ich podporí.
Nie je možno dôležité, aby sme sa v tejto chvíli zamýšľali presne nad mechanizmom, aký tvorcovia tohto návrhu zákona použili ako funkčný technologický model zabezpečenia ochrany bojovníkov s korupciou. Určite tu existujú aj iné možnosti a určite bude čas ešte o nich rozprávať.
Ale chcem upozorniť na inú vec, ktorú považujem za hodnú mimoriadneho ocenenia, uznania, vďaky a potreby takýto zákon vniesť do legislatívneho systému fungovania tejto krajiny. Tento zákon totižto vytvára to, čo mne tu doteraz veľmi chýbalo. Vytvára priestor na to, aby sme dali pocítiť občanom krajiny, že všetkých, ktorí dokážu z toho radu vybočiť s tými všetkými rizikami, ktoré som spomínal, si nadovšetko vážime, že si ich váži pán prezident tejto republiky, že si ich váži predseda vlády, že si ich váži predseda parlamentu, že si ich váži 150 poslancov, že sú to jednoducho ľudia, ktorých ani nás náhodou nenapadne označiť udavačmi alebo tými, čo si špinia do vlastného hniezda, alebo tými, čo sú večne s niečím nespokojní, ale že sú to ľudia, ktorí by nám mali byť vzorom, že sú to ľudia hodní všeobecnej úcty a podpory. To je posolstvo, ktoré som vyčítal v tomto návrhu zákona ako najdôležitejšie.
Opakujem, technológie, techniky, postupy ochrany, finančné limity, odmeny, šírky a rozšírenia, to všetko môžeme a zrejme aj budeme hravo a veľmi efektívne riešiť. Ale sa tu vytvára prvýkrát predpolie na to, aby sme z tejto skupiny ľudí urobili naše vzory, aby sme ich povýšili tam, kde patria, a aby sme povedali: „Veď my vieme, vážení, že ste pre nás neoceniteľní, nie kvôli tomu, že tu je taký zákon, ale kvôli tomu, že žiadny štát nemá taký aparát, aby vedel dohliadnuť na všetkých generálnych riaditeľov, na všetkých riaditeľov odborov, na všetkých šéfov štátnych podnikov, ani kontrolné oddelenia nie sú toho schopné, ani žiadne útvary, nech by sme ich akokoľvek kreovali, nie sú toho schopné, ale kvôli tomu, že ľudia vidia všetko.“ Ale my im musíme povedať, že my potrebujeme, aby s tým, čo vidia, aj vedeli pracovať, aby to vedeli pomenovať, aby si to nenechávali sami pre seba, nie kvôli tomu, že tu chceme mať triedu bojovníkov s korupciou, ale kvôli tomu, že tu chceme mať predsa vyššie dôchodky pre našich dôchodcov, že tu chceme mať učiteľov, ktorí budú mať vyššie platy, že tu chceme mať zdravotníkov, ktorí budú mať lepšie zariadenia vo svojich nemocniciach, že tu chceme mať ľudí, ktorí keď celý život robia v trojzmenných prevádzkach, aby mohli dôstojne užívať roky dôchodku. Tie peniaze sú tu, to nie je nejaká fikcia.
Ak v Českej republike protikorupčný fond Karla Janečka hovorí, že v Českej republike každý mesiac každému občanovi Českej republiky od nemluvňaťa až po 99-ročného v dôsledku korupcie je z vrecka vyťahovaných tisíc českých korún, vari si myslíme, že u nás korupcia vyťahuje z našich vreciek, z vreciek našich občanov menej? Ja si myslím, že je to viacej, ale tie štatistiky nemá význam hodnotiť, pretože to nevie nikto napočítať. Ale fakt, že peniaze utekajú, že to ľudia vidia a že my máme spôsob, ako to zastaviť, je nespochybniteľný.
Nechcem sa opakovať, ani sa nebudem opakovať, pokiaľ ide o Lesy Slovenskej republiky, lebo už by som bol tým otravný, ale tých prípadov je strašne veľa. My o nich všetko vieme, len chýba nám práve efektívna koncovka. Predsa len si zaspomínam, pretože príklady vytvárajú šťavu takýmto vystúpeniam.
Vrátim sa do toho Národného lesníckeho centra. Už sme to riešili a s pánom ministrom Jahnátkom si za otca nevieme porozumieť. Z kontrolórky, ktorá bola prepustená, vytvoril moju chránenkyňu. A ja pritom len hovorím, tá žena poukázala na to, že to, čo malo stáť 700 eur, stálo 700 tisíc eur. Je to pekný rozdiel, iba nejaké nuly tam lietajú. A odmena je taká, že táto kontrolórka je prepustená z pracovného pomeru po 30-ročnej či 20-ročnej službe, neviem. Nie, nie je ona moja chránenkyňa. Ona a takéto kontrolórky by mali byť chránenkyňami nás všetkých, ktorí tu sedíme a ktorí máme možnosť to ovplyvniť. A máte to možnosť ovplyvniť práve prostredníctvom takéhoto návrhu, aký tu dnes predložil pán predkladateľ a aký tu ešte bude predložený.
Ja dokonca v tej duplicite vidím istú eleganciu. Je to možno tak dôležité, že sa patrí opakovať dôležité veci. A aby som sa priznal, možno vás to tak trocha aj prekvapí, prečo Obyčajní ľudia a možno ja sám osobne doteraz s takouto iniciatívou sme neprišli. Ja nevyzradím žiadne klubové tajomstvo, my sa veľmi intenzívne zaoberáme touto problematikou. A možno aj tie návrhy, ktoré dáme, pozmeňujúce budú z týchto skúseností vychádzať. A možnože predložíme, ak by náhodou sa stala taká neuveriteľná vec, že tento zákon by táto snemovňa nepodporila, tak by sme predložili možnože ten tretí. Budeme ich predkladať, pretože to nie sú zábavy preto, aby páni poslanci sa prezentovali, že sú šikovní. To je naša obrovská povinnosť, ak sú zákony všetky dôležité, s tým súhlasím, ale niektoré sú veľmi dôležité. Povedať ľuďom tejto krajiny, že tých, ktorí sa neboja, vidieť ďalej ako za plot svojej záhradky a ako je pozerať sa na priestory verejné a občianske s tým, že si ich veľmi vážime a že ak tam vidia také nečistoty, takže si vážime, že majú chuť s tými nečistotami trošinka zabojovať, tak to je vec, ktorá sa mi zdá mimoriadne dôležitá. A ja chcem vysloviť presvedčenie celkom úprimné, že sa vari nestane, že by niekto v prvom čítaní mohol mať pocit, že takýto zákon netreba podporiť, lebo ho nepotrebujeme. Tak tomuto by som ozaj neuveril. Dnes už tu zaznievalo, že niektorí kolegovia poslanci neveria kadečomu, ale ak by sa stalo niečo takéto teraz, tak si poviem, že potom ozaj nesedím v správnej budove.
Možno sa mi žiada povedať ešte jednu vec, lebo to možno osloví ešte viacej nás všetkých zľava, sprava, zo stredu. Chcem pripomenúť slová Karola Wojtylu, tohto impozantného pána v blahej pamäti, ktorý svojím posolstvom neraz obletel svet. A obleteli aj tie dve slová, ktoré sa mi zdajú vhodným mottom pre tento zákon: „Nebojte sa." Je to úžasná kombinácia dvoch jednoduchých slov. To sú presne tie slová, ktoré týmto zákonom hovoríme našim všetkým občanom. Nebojte sa, lebo jednoducho ak sa aj bojíte, tak to prekonajte, lebo tu niet sa čoho báť, iba vtedy, ak po jednom budete sa ozývať a veľmi sa báť, vtedy jednoducho nemôžeme tento boj vyhrať. Ale ak sa ľudia rozhodnú nebáť sa a poukázať na to zlo, tak verte, že sa budú báť iní, budú sa báť tí, ktorí sa báť majú, lebo oni vedia totižto, že my vieme, len zároveň počítajú s tým, že nepovieme. A ja si veľmi želám, aby sa začali báť tí, ktorí sa majú báť, a aby tí, čo sa nemajú prečo báť, aby sa nebáli. A som presvedčený, že táto úprava, ktorá prichádza k nám, tomu veľmi napomôže. A chcem povedať, že som za ňu vďačný. Určite ju podporím a určite aj podporíme ju všetci. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, milé kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, chcem sa veľmi jasne vyjadriť k tomuto, nazvem to, alkoholickému zákonu. A musím začať s tým, že tu pred vami vlastne stojí poslanec, ktorý mal s alkoholom svoje problémy, nie však možno tak, ako vás napadlo, zatiaľ som nepodľahol nejako výrazne tomuto nápoju alebo teda tejto droge, ale v rokoch dávnejších, keď som mal na starosti závod s niekoľko sto pracovníkmi a keď som mal ešte predtým staršiu skúsenosť ako referent na tomto závode z toho, koľkí ľudia si dovolili cez pracovnú dobu popíjať, tak som už nadobudol presvedčenie, že ako človek zodpovedný za túto firmu to ďalej nemôžem znášať. A musím povedať, že veľmi mnoho ľudí z toho závodu kvôli alkoholu a kvôli mne odišlo. Považoval som to za správne vtedy. A aj teraz, keď uplynulo veľa rokov a keď sa s niektorými bývalými ľuďmi, ktorých som kvôli alkoholu prepustil, stretávam, považujem to za správne, aj keď, samozrejme, ono to má svoje pozadie, pretože, viete, druhá najsmutnejšia vec potom, keď ste prepustený z roboty, tak je tá, keď musíte vedieť, koho prepustiť. Tam je taký maličký rozdiel, obidve sú to veľmi smutné veci. A ono sa to kdesi vo vás hromadí. To je len také entrée.
A teraz chcem poukázať na to, ako my tu nádherne vieme zamieňať príčiny s následkami. Tu kolega poukáže na istú príčinu, ktorá, ja vôbec ju nechcem kvantifikovať, tu zrejme existuje. To vyplynulo z doterajšej rozpravy. A my miesto toho, aby sme veľmi pragmaticky a jasne povedali, že no tak to riešme, tak riešime pána kolegu poslanca Škripeka a vykladáme mu o tom, akú urobil zásadnú hrubosť v tejto snemovni. Bojím sa, že tento spôsob uchopenia problému je bežný nielen pre tento prípad, ale veľmi často sa to stáva, že teda v tejto spoločnosti neriešime tých, čo sú gangstri, ale riešime tých, ktorí na gangstrov poukazujú. Tým nechcem povedať, že dnes rokujeme o gangstroch, len tento princíp činnosti a spravovania spoločnosti sa mi zdá, že je tak typický, až by som z toho vedel urobiť záver, že je to jedno pravidlo, ktoré hýbe našou spoločnosťou.
A blížim sa už k záveru svojho krátkeho vstupu. Chcem povedať, že možnože ozaj nie je potrebné, aby sme tu v tejto snemovni, kde by mala byť zbierka tých ľudí, ktorí sú ozaj dôstojnými reprezentantmi svojej krajiny, aby sme možno túto vec upravovali až takým trestným zákonom. Tu sa možno odlíšim od predkladateľa.
Ale chcem dať do pozornosti jednu vec. Ak si myslíme teda, že zákon pre nás tu nie je dôležitý, lebo svojím spôsobom uráža túto výšavu miesta, je to akési nedôstojné voči nám. Ak by sme pripustili na chvíľočku takúto možnosť, tak potom pripomeniem jednu vec, že tu existujú nejaké zvykové práva. A mňa napadla jedna vec. Keď som mal možnosť byť pred viacerými rokmi v britskom parlamente, tam je jeden nádherný zvyk, ktorý nesúvisí s týmto, ale mne sa veľmi páčil. V Snemovni lordov je trón, na ktorom sedáva kráľovná. A keď poslanci lordi idú okolo tohto trónu, nech sa to stane denne aj dvadsaťkrát a do roka aj deväťtisíckrát, hoci je trón prázdny, tak lord ide okolo a pred kreslom sa pokloní. Je to proste zvyk, ktorý, dá sa povedať, si snemovňa lordov vytvorila. Môžeme o ňom rozprávať, či je taký alebo hentaký, mne sa páči. A chcem navrhnúť úplne tak trošinka s takým ťažkým premostením, nuž aby sme si vytvorili iný zvyk. Neprijmime zákon pána poslanca Škripeka a dohodneme sa na úplne jasnom a krásnom zvyku, že až ktokoľvek z nás si dovolí byť zjavne pod vplyvom alkoholu v krajine, kde ozaj ľudia prichádzajú takto lusknutím prsta o svoje celoživotné zamestnanie kvôli tomu, že mali pár promile, nuž tak potom sa dohodnime, že bude úplne stačiť, že ak už nie poslanec, ak to nebude mať vo svojom svedomí, tak každý predseda klubu alebo predseda tej strany zabezpečí, aby takýto poslanec odišiel z tohto parlamentu raz navždy. Verte tomu, že sa to dá, pretože všetci máme svoju psychickú hranicu. A viem si predstaviť, že nikto z nás nie je tak zo železa, aby dokázal odolať tlaku, ktorý by bol nasmerovaný týmto smerom. Takže nerobme zákony, dohodnime sa, že je našou obrovskou povinnosťou byť v tomto prípade vzorom, ale aj reprezentantom. A ak tu padli debaty o tom, že vlastne my nie sme ani lepší, ani horší, my sme takí, akí sú tí naši voliči, súhlasím, nuž tí naši voliči odchádzajú kvôli alkoholu, nuž tak aj my ako ich reprezentatívna vzorka, keď si dovolíme takéto správanie, odídeme a nebude treba na to zákon, bude stačiť úplne džentlmenská dohoda všetkých nás a našich predsedov poslaneckých klubov v duchu toho trónu, pred ktorým sa lordi klaňajú a my sa budeme klaňať pred voličom, ktorý ukladá nám správať sa tak, ako kážu zákony a morálka.
Toľko k tomuto zákonu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, chcem poprosiť, aby z pozmeňujúceho návrhu poslancov Fecka a Mičovského bolo dané osobitné hlasovanie o pozmeňujúcom návrhu 12, o bode 12, tak.

Paška, Pavol, predseda NR SR
V tomto?

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Áno, v tomto.