Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Vážená pani ombudsmanka, verejná ochrankyňa práv, nie ochrankyňa verejných práv, ďakujem za vašu správu. A pokúsim sa veľmi vecne povedať niektoré veci, ku ktorým ma podnietila.
Správa verejnej ochrankyne práv má v podstate také vecné dve kapitoly. A to sú poznatky z podnetov a poznatky z prieskumov. Z toho vyplýva, že, samozrejme, nemôže byť vyčerpávajúca a nemôže hovoriť o všetkých možnostiach, možných právach a ich porušeniach, ale napriek tomu by som chcela upozorniť na súvislosti, ktoré sa nespomínajú v tejto správe.
V tej správe sa hovorí o základných a ďalších právach všeobecne a o právach niektorých zraniteľných skupín, konkrétne o deťoch, mladistvých vo výkone trestu, osobách so zdravotným postihnutím, o senioroch.
Chcela by som povedať, že je tu jeden nemalý problém, ktorý sa nikde neriešil a ktorý má také širšie súvislosti, nedá sa zaškatuľkovať len do jednej kategórie. A to sú obete zločinu. Konkrétne pani ombudsmanka si možno spomenie, vystupoval tento prípad alebo jeho protagonistka, obeť trestného činu, teda obeť bytovej mafie, ktorá sa obrátila aj na vás, vystupovala minulý týždeň v televíznej relácii TA3 Obete zločinu. Sa to trikrát uvádzalo. A chcem povedať toto, že to je taká špecifická problematika. Vlastne vy ste jej odpovedali, ona bola s vašou odpoveďou v podstate spokojná, skonštatovali ste, že súdy v jej prípade sa naozaj dopustili 3,5-ročných prieťahov alebo prieťahu. Ale čo je tu tým problémom, je to, že je tu vlastne prepojenie trestnej veci a konaní občianskych v občianskoprávnom konaní. Tá trestná vec v jej prípade nie je ukončená. Musím povedať asi konkrétnejšie, o čo ide. Ona v dôsledku trestného činu prišla o peniaze, prišla o byt. Na začiatku jej tí podvodníci dali do užívania garsónku, ktorá sa neskôr ukázala ako obecná. A, samozrejme, obec trvala na tom, že sa z tej garsónky musí vysťahovať. Trvá to už veľmi dlho, myslím, osem rokov. Celý ten prípad. trestná vec nie je uzavretá. Stále sa v tom koná. Vracia sa to z jedného miesta na druhé, najnovšie, myslím, znovu na policajné prezídium. No ale, samozrejme, ten súd civilný musel konať a nejako rozhodnúť. Nejakým spôsobom, ústretovosťou kompetentných sa tá pani dostala k bývaniu v dome, ktorý je určený na sociálne bývanie. Ale platí tam plné nájomné, pretože nemôžu ju vyhodnotiť ako osobu, ktorá je na toto odkázaná. Ja si myslím, že ona bojuje veľmi statočne. A len málokto si vie tak poradiť, ako ona, že žije., že pracuje, pracuje ťažko, pracuje ako opatrovateľka. Ale naozaj žije na pokraji chudoby a ja jej vlastne ani neviem pomôcť. Každý povie zo svojho hľadiska, že tu sa stala chyba, toto treba spraviť, v trestnom konaní znovu začína vlastne dokazovanie.
Takže chcem upozorniť na to, že túto skupinu neriešime, túto skupinu dokonca neriešila ani stratégia, o ktorej sa hovorí a o ktorej najznámejším faktom je to, že je rozporuplná, že bola prijatá s protestmi z jednej aj z druhej strany, pričom podľa môjho názoru je nie dobrá. Odborne nie je dobrá. Je to zmes materiálov rôznej kvality, ale to nie je predmetom teraz ani môjho vystúpenia, ani tohto bodu, ktorý tu teraz preberáme.
Ja sa veľmi teším, že konečne sme pristúpili k tomu, že pripravujeme nový samostatný zákon o obetiach, len sa obávam naozaj ďalších zmätkov a chaosu, pretože zase pracuje sa paralelne alebo nezávisle ja neviem, ale pripravujeme naraz dva až tri zákony, z ktorých minimálne dva o sebe navzájom ako keby nechceli vedieť alebo sa budú zlaďovať až po tom, keď už budú hotové. A to je tento zákon o obetiach, ktorý vlastne musíme pripraviť ako transpozíciu smernice. Ja sa veľmi teším, že ministerstvo spravodlivosti sa nakoniec rozhodlo pre túto cestu, lebo mohlo to riešiť aj nejakými čiastkovými úpravami iných zákonov, a rozhodlo sa pre cestu samostatného zákona o obetiach. Ale zároveň ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravuje zákon, o ktorom sa nevieme dozvedieť, o čom bude. Vieme, že má byť o domácom násilí, vieme, že má byť možno o obetiach domáceho násilia.
Minulý týždeň v hodine otázok pani podpredsedníčka Jurinová dala otázku pánu ministrovi Richterovi, pričom z tej odpovede, ktorú povedal, ktorú si môžete prečítať v rozprave, mi vyplynulo, že nepozná smernicu, ktorú transponujeme. A teda vlastne sa môže znovu stať, že pripravíme legislatívne normy, ktoré spolu vôbec nielenže nebudú ladiť, ale ktoré tiež vyvolajú chaos v aplikácii.
Pán poslanec Poliačik, ja by som vám chcela povedať, že týrané ženy... A nie je tu, žiaľ. Povedal niečo v tom zmysle: „Poznáte týrané ženy?“ Ja by som chcela povedať, že týrané ženy, to nie je feministická ideológia, to sú naozaj skutoční ľudia... (Reakcia z pléna.) Prepáčte, ale ja reagujem na to, keď povedal: „Poznáte týrané ženy?“ Na toto nadväzujem a pokračujem. Týrané ženy nie sú feministická ideológia, to je pravda, ale týrané ženy potrebujú odbornú pomoc, potrebujú aj pri príprave zákonov odborný postoj, nemôžu vychádzať z propagandy, musia vychádzať z nejakých poznatkov, viktimológie a tak ďalej, ktoré sú naozaj overené, ktoré sú odborné. Neviem iné slovo na to nájsť. A pri príprave tohto zákona, o ktorom vlastne nevieme, o čom bude, ale vôbec pri tom, keď sa rozpráva aj v tejto snemovni o kategórii obetí domáceho násilia alebo násilia páchaného na ženách, mne sa zdá, že sa to zle používa, že sa vlastne odvolávame na nejaké propagandistické, prepáčte mi za výraz, frázy, ale nehovoríme odborne o tom, tie obete čo prežívajú, čo potrebujú, akú pomoc im je potrebné poskytnúť a čo preto môže urobiť zákon. Čiže chaos, nepriehľadnosť, vzdialenosť, nedosiahnuteľnosť pomoci, to podľa môjho názoru môže byť výsledkom takéhoto prístupu.
Trošičku odbočím, keď poviem, že mňa veľmi prekvapilo aj to, že ministerstvo pristúpilo k zriadeniu tých komisárov, kde, po prvé, nechápem, prečo sa tak volajú. A to zase mi len hovorí o tom, že znovu robíme, či je to zámerné, neviem, ale je to chaos v tom, čo je to ochranca práv, čo je to ombudsman, čo je to komisár, kto je čo, aké má právomoci, aké má kompetencie, aké má povinnosti a prečo štáty tieto funkcie zriaďujú. No tak rada by som nejako prispela k tomu alebo upozornila na to, aby sme nerobili toto isté aj v zákonoch, ktoré majú pomáhať ľuďom. Veď nerobme obchod z toho, s tými obeťami.
V závere správy na 96. strane, zabudla som si tú správu na stole, ale je opatrenie 1.2.2, kde vyhodnocuje správa to, ako boli minulé opatrenie alebo odporúčania prijaté, neprijaté, väčšinou teda neprijaté. A toto odporúčanie na strane 96 pod bodom 1.2.2 odporúča vytvorenie štátnej profesionálnej siete pomáhajúcich profesií. Pravdupovediac nie celkom som vedela aj vtedy, keď to bolo predkladané tu pred rokom, čo sa tým myslí, ani teraz to celkom dobre neviem, ale viem, čo určite chýba a čo by mohlo byť zmyslom aj nejakého takéhoto takého inštitútu alebo inštitúcie. To, čo naozaj na Slovensku nemáme a čo by sme pri pomoci obetiam domáceho násilia, áno, aj tým týraným ženám, mali vedieť ponúknuť, sú nejaké zariadenia, ktoré v Českej republike nazývajú intervenčné centrá. Toto by sme potrebovali, aby obeť domáceho násilia, keď sa jej nejakým spôsobom podá prvá pomoc, napríklad vo forme vykázania násilníka zo spoločného obydlia, sa mala kam obrátiť. U nás to funguje tak, my sme prijali tento inštitút vykázania v roku 2008 v zákone o Policajnom zbore. A ja som sa vtedy veľmi snažila, aby zákon radšej nebol prijatý vôbec, ako má byť prijatý takýto, ktorý vlastne ustanovuje možnosť vykázania násilnej osoby zo spoločného obydlia na 48 hodín bez toho, aby obetiam podal pomocnú ruku, aby im povedal, na koho sa majú obrátiť, kto im pomôže podať napríklad návrh na predbežné opatrenie, ktoré to vykázanie môže predĺžiť. Nechávame ich samých na seba. Viete si predstaviť, ako tie obete vyzerajú, čo prežívajú? Veď predovšetkým neveria samým sebe. Nechcela som sa ja vracať k prípadu nášho bývalého kolegu, ani nebudem to meno vyslovovať, ale ja som presvedčená, že tá žena bola taká zdeptaná, že pred tými desiatimi rokmi vzala späť svoje podanie a že samu seba nedokázala ani vlastne presvedčiť o tom, že je v práve. A tí ľudia potrebujú naozajstnú reálnu pomoc v reálnom čase. Takže ak chceme niečo užitočné urobiť pre obete domáceho násilia, urobme niečo také, ako to majú v Českej republike, kde intervenčné centrá zriadili v zákone o sociálnych službách, zároveň so zavedením inštitútu vykázania v zákone o domácom násilí, ktorý dnes už obsahuje iba vlastne toto ustanovenie, iba to vykázanie.
My to vykázanie riešime v inom zákone, a preto nechápem, čo bude obsahom toho zákona, o ktorom ministerstvo práce tvrdí, že ho potrebujeme. Ale najmä by som bola rada, keby som sa dozvedela, čo v tom má byť, a keby sme sa nestretávali s odmietaním a tutlaním vlastne tých súvislostí.
Pani poslankyňa Žitňanská tiež tu nie je. Povedala, že treba prekopať rezort spravodlivosti. Podľa mňa treba nielen prekopať rezort spravodlivosti, ale treba prekopať aj celý systém. Možno treba prekopať naše myslenie a my máme vytvoriť ten systém, v ktorom budú tie väzby zohľadnené a v ktorom budú vytvorené podmienky pre ľudí, nie pre úradníkov a nie pre kontrolórov.
Ani pani poslankyňa Vášáryová tu už nie je. Tak ja som jej chcela povedať, možnože ma niekde počuje, že v tejto otázke ratifikácia Istanbulského dohovoru nepomôže. Po prvé, Istanbulský dohovor je nie už celkom moderná záležitosť, po druhé, je to politický text, my už máme dnes lepší nástroj, máme smernicu, ktorú máme transponovať, smernicu Európskeho parlamentu a Rady, ktorá sa týka práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, všetkých obetí trestných činov, aj obetí domáceho násilia. A všetky obete zraniteľné osobitne spomína, dokonca cituje Istanbulský dohovor. Dokonca to uvádza ako východiskový materiál. Prečo zase robíme veci naopak? Mali sme možnosť sa zaoberať Istanbulským dohovorom vtedy, keď bol podpísaný, čo sú odvtedy štyri roky.
Ale ešte musím povedať aj druhú vec, že Istanbulský dohovor má jednu chybu. Ja nemám nič proti rodovej rovnosti, mne v ňom vadí jedna vec, ktorá sa ale, bohužiaľ nesie potom aj v rôznych ďalších súvislostiach. A to je zdôrazňovanie alebo uvádzanie len jednej skupiny obetí alebo len jedného typu domáceho násilia. A to je rodovo podmienené násilie. Nevylučujem, že také môže byť. Ale to nie je odborná kategória. To je filozofická alebo neviem aká kategória. Nemôžeme na tom stavať zákon, nemôžeme robiť zákon len pre obete rodovo podmieneného násilia. Obeť v prvom rade potrebuje zachrániť svoj život veľmi často. A potom sa môžeme zamýšľať, čím bolo podmienené to násilie. V iných oblastiach (osveta a ja neviem vzdelávanie a podobne) môžeme hovoriť o rôznych kategóriách, ale kriminologická kategória alebo viktimologická kategória toto nie je. Ako som už povedala, ja nemám nič proti rodovej rovnosti. Dokonca ja sa ozvem vždy, keď vidím nejakú diskrimináciu, ale ozývam sa aj vtedy, keď vidím, že táto kategória je zneužívaná, ani sama neviem na čo, alebo nechcem to rozvádzať.
Poviem vám jeden príklad, ktorý som nedávno spozorovala, ktorý sa netýka Slovenska, takže to poviem smelo. Česká strana sociálnodemokratická mala zjazd alebo snem, zjazd to myslím volajú, na ktorom schválili svoje nové stanovy. A tam v rámci línie rodovej rovnosti si schválili kvóty na kandidátky do volieb. A keď to prezentovali v médiách, tak to opakovane uvádzali, že to je veľká príležitosť pre menšinové pohlavie. Tak ja už to neviem, ale vždycky som mala dojem, že žien je viacej v našej populácií určite. A tam to končíme tým, že používame bezhlavo nejaké kategórie. Rada by som vedela, moji kolegovia, tu koľkí to viete. Ak to neviete, zoznámte sa s Istanbulským dohovorom, zoznámte sa so smernicou, ktorú budeme transponovať. A robme veci poriadne.
Ďakujem za pozornosť, pán predsedajúci, skončila som.
