Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Ja by som chcela reagovať na to, čo sa pýtal pán poslanec Mikloško. Spolupráca s Konfederáciou politických väzňov existuje, to istotne pán predseda bude hovoriť sám. Sama som členkou sekcie Deti politických väzňov, čiže sekcie tejto konfederácie a môžem povedať, že, že tá spolupráca je veľmi bezprostredná. Takže možno by bolo aj dobre aj tie akcie a takéto veci aj v správe uvádzať. Ako je sa čím aj pochváliť. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pani podpredsedníčka hovorila v tej prvej časti o dôležitosti kontroly čerpania fondov a ja som chcela pridať to, čo nakoniec aj ona sama povedala, podporiť tú transparentnosť. Výberové konania na všetkých úrovniach, kde sa tie peniaze prideľujú, kde sa schvaľujú dotácie, dosť často je to tak už odcudzené od svojho pôvodného zámeru, že až do plaču a vieme všetci o tých najčastejších problémoch. Sú skupiny, ktoré vedia písať projekty, sú ľudia, organizácie, ktorí vedia formulovať a dosahovať zmysluplné ciele. Často sa míňajú. Tí prví peniaze dostanú, tí druhí nie. A potom sa často míňajú peniaze na tzv. nejaké top alebo in témy, ktoré sú heslá, bez náplne, bez zmyslu. Tam sa peniaze dajú. Na tie zmysluplné, ako hovorila pani podpredsedníčka, napríklad pomoc obetiam, doplním len, aby to bolo jasné, čo to znamená, pomoc služby pre obete, odškodňovanie obetí násilných trestných činov a školenie ľudí, ktorí s nimi pracujú, policajtov, sudcov, prokurátorov, všetkých zainteresovaných. To sú oblasti, kde nemyslíme na to, že treba investovať, rozumej peniaze. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi takú moju možno nováčikovskú naivitu trošku. Ja som mala takú predstavu, že tá rozprava k zákonom je o tom, aby jedni druhých presvedčili alebo prezentovali svoj názor, postoj a zdôvodnili ho, ale teraz sa mi zdá, že už sa to točí dookola a že je celkom jasné, že sú dve skupiny, ktoré budú hlasovať tak alebo onak, a sú už vyhranené celkom. Musím povedať, že necítim sa zatiaľ ešte príslušníčkou ani jednej z nich, pretože na jednej strane mám veľký rešpekt k slobode, aj k slobode jednotlivca. A možno toto trošku využijem aj na to, aby som vám povedala, že pred chvíľkou sme sa s pani podpredsedníčkou Jurinovou stretli so skupinou kubánskych disidentov a o tej slobode teda bola významná tá diskusia. Ak sú náhodou na balkóne, tak by som ich týmto rada aj pozdravila. Ale na druhej strane zase som psychológ a mám strach o duševné zdravie nielen jednotlivcov, ale aj spoločnosti. A viem, že tá štruktúrovanosť času je strašne dôležitá. Tiež múdre knihy hovoria, je čas na prácu a čas na oddych a tak ďalej. A nemusíme zdôvodňovať tých sedem dní, to nie je až také podstatné. Ale toho, že sa vytvárajú príležitosti na to niekde, že vám ten čas vlastne ukradne ten nastavený systém, sa ja obávam. Už mám veľmi málo času, tak nedokážem povedať všetko, čo som chcela povedať.
A len jedna poznámka ešte, pán poslanec Poliačik. Biblia ako krásna literatúra, to ma trochu vyrušilo, a nie vôbec ani z ideologického,... (Reakcia z pléna.) tak, pardon, dúfam, nie pre mnohých. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja vyslovujem úctu a uznanie za takú obrovskú prácu, je to veľká, rozsiahla stavba, ale, bohužiaľ, postavená na vode. Chýba to, tá definícia chýba. Interpretačné pravidlo pre prax, tak ako to tu je uvedené, dáva akurát tak široký priestor pre dezinformácie. Čiže, pre dezinterpretácie. Po druhé, hovorí o tom, uplatňujú sa prístupy zodpovedajúce cieľu vykonávanej sociálnej práce. Akému cieľu? Veď toto tam chýba! Akému cieľu?
Tretia poznámka je možnože preklepom spôsobená, pretože hovorí sa, že "vykonáva vo vzájomnej súvislosti", myslím, že by malo byť "súčinnosti", neviem o akú súvislosť, na čo ste mysleli.
Ešte jedna drobnosť, že neviem, akú úlohu má v tom sociológia a sociológovia, zdá sa mi, že táto profesia je tam vymenovaná nadbytočne, no a predovšetkým sa znovu pýtam, prečo nemohla byť použitá analógia tejto definície "zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci vrátane poskytovania liekov" a tak ďalej "s cieľom zvýšenia kvality života a zdravého vývoja budúcich generácií" a vymenované sú niektoré oblasti. Prečo, to sa budem pýtať stále.
Ďakujem vám.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela povedať niečo k tej komore ešte. Ja to cítim, akože to nie je dobrý ťah, aby to bolo zriadené zhora, ale rešpektujem, že je to možno vôľa tých sociálnych pracovníkov, a nechcem, nechcem. Druhá vec je, ktorá sa mi zdá dôležitejšia, je definícia. K definícii hovorím toto, že sociálny pracovník nepracuje sám a to, že nejaké aplikačné pravidlo hovorí o jeho multidisciplinarite, tak rieši iba jeho, nerieši tú tímovú prácu. A ešte chcem povedať to, ako bolo aj v úvode povedané pri predkladaní návrhu, tiež sme sa inšpirovali alebo vychádzali sme aj zo zákona o zdravotnej starostlivosti. Teraz to neviem rýchlo nájsť, o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a o zdravotnej starostlivosti, kde teda sa to dalo nadefinovať na troch-štyroch riadkoch. Prečo sa to nedá tu, ako sa líši sociálna práca od zdravotnej starostlivosti v tomto ohľade? Tam je možné použiť štvorriadkovú definíciu a tu nie? To sa mi nechce veriť. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Povedali mi, že som hovorila potichu, takže budem sa pokúšať byť zrozumiteľná. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Ale už to, čo ste povedali, nemusíte opakovať, len pokračovať.

Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Nebudem opakovať, ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, dámy a páni, skončila som v takej etape, keď som chcela zdôrazniť to, že pre mňa je dôležité, aby sa veci diali a aby sa zákony robili tak, aby to pomohlo praxi, životu, ľuďom, a nie, aby sa museli ľudia a problémy napasovať do existujúcich zákonov. Hovorila som o svojej aj profesionálnej histórii, aj chcela som pokračovať a budem pokračovať tým, ako som sa ja dostala k skúsenostiam so sociálnou prácou a sociálnymi pracovníkmi.
Bolo to už dosť dávno, ako mladá psychologička som bola veľmi intenzívne zapojená do budovania poradenskej siete v rezorte školstva. To bolo vtedy, teraz je to známe ako pedagogicko-psychologické poradne, vtedy sa to volalo, ja som pracovala v Krajskej psychologickej výchovnej klinike v Banskej Bystrici ako detská psychologička a zároveň som spolupracovala pri zakladaní okresných psychologických výchovných poradní, veľmi dlhodobo a osobne som tam fungovala napríklad v Žiari nad Hronom, Banskej Bystrici, Považskej Bystrici, Žiline a tak ďalej.
Vtedajšie sociálne pracovníčky, my sme ich vtedy volali sociálne sestry, boli neobyčajne dôležitou súčasťou našej práce. Ony boli zodpovedné za kontakt s rodinami detí, ktoré boli našimi klientami, viedli dokumentáciu aj o našej práci a museli, samozrejme, sa vyznať a rozumieť tomu, čo je psychologické výchovné poradenstvo. Vtedy existovalo nadstavbové štúdium sociálnoprávne, ktoré ich malo pripravovať alebo začínalo pripravovať, ale veľmi radi sme využívali a zamestnávali aj zdravotné sestry, predovšetkým pre ich pracovitosť, systematičnosť a mimoriadnu zodpovednosť, ktorú v nich pravdepodobne v rámci stredoškolského štúdia vypestovali. Ale tým chcem len povedať to, že dôležité je to - pripraviť sa na tú prácu, ktorú budú vykonávať.
O 30 rokov neskôr po tomto čase som založila organizáciu Pomoc obetiam násilia. Tá existuje dodnes a hlavné profesie, ktoré v nej fungujú, sú psychológovia, právnici a sociálni pracovníci. Tí sociálni pracovníci sú kostrou tohto systému. Ja sama som psychologička, ale viem o tom, že tá práca psychologická v tejto, v tejto oblasti nie je tou ťažiskovou. Tí sociálni pracovníci sú kostrou toho systému, sú najdôležitejší preto, lebo potrebujú, musia vedieť posúdiť situáciu aj potreby každého individuálneho klienta a rozhodnúť o prizvaní ďalších odborníkov, právnikov, psychológov v tomto prípade a k tomu ešte vlastne musia poskytovať alebo hlavne musia poskytovať sociálne poradenstvo a špecializované sociálne poradenstvo a pomoc tým ľuďom a ich rodinám.
Čo tým chcem povedať? Chcem tým povedať, že sociálna práca je nesmierne dôležitá a zaslúži si aj dobrý zákon, ale, pán minister, prepáčte, tá definícia tam predsa mi len chýba a podľa mňa sa nedá nahradiť aplikačným pravidlom. A chcela by som povedať aj moju naozaj veľmi nedávnu skúsenosť s tým, ako sa zákony vykladajú, keď nie sú jasne, keď nie sú zrozumiteľné každému, kto s nimi musí pracovať. Ja som stále odborný garant a štatutárny zástupca organizácie Pomoc obetiam násilia. Naša organizácia je zaregistrovaná ako poskytovateľ sociálneho poradenstva a ďalších aktivít v Bratislavskom samosprávnom kraji. Máme rozšírenú registráciu na ďalšie kraje. Prišlo k tomu, že teda sme sa nejako obnovovali, tie zápisy, a pracovníčka, ktorá to má na starosti, mi povedala, že oni nás budú musieť vyškrtnúť z tých poskytovateľov sociálneho poradenstva, lebo ja nespĺňam kvalifikačné predpoklady, pretože nie som sociálny pracovník. Ja ako štatutár! Takže ešte ani zákon neplatí, už si ho začali nejako interpretovať, preto sa mi zdá veľmi dôležité, aby všetko bolo veľmi zrozumiteľné, jasné a rukolapné aj v tých zákonoch.
Musím ale povedať, že ja si veľmi, veľmi vážim prístup vášho ministerstva, pán minister, v tejto otázke a v tomto prípade a tú snahu nájsť kompromis. A rovnako si veľmi vážim postoj a prácu pani poslankyne Šedivcovej a tiež aj pani poslankyne Vaľovej, ktorá tu teraz nie je, keďže ona bola spravodajkyňa a veľmi intenzívne vystupovala aj v diskusii. Ja som tú diskusiu sledovala. Ja som naozaj nečakala, že potom, potom, čo som vlastne počula, že sa takto postaví k veci a postaví sa a zasadí sa za to, aby ten zákon, ten návrh zákona sa naozaj vylepšil. Takže, pani poslankyňa Šedivcová, vy ste tu, tak aspoň vám takto osobne úprimne ďakujem.
Zároveň vás ale prosím, aby ste sa snažili pochopiť, čo sme mysleli tým naším návrhom zákona. Prosím vás, aby ste zvážili, aby ste ho prijali. Ten návrh nechce nič iné len to, aby podmienky sociálnej práce, podmienky sociálnych pracovníkov boli upravené čo najlepšie. Tak, aby naozaj nedochádzalo ku komplikáciám, aby sa nemuseli presviedčať navzájom úradníci a sociálni pracovníci, prípadne ďalší poskytovatelia o tom, kto má pravdu vo výklade zákona. A ešte lepšie a do budúcnosti komplexnejšie, ja teda veľmi by som rada privítala zákon o pomáhajúcich profesiách.
Ešte som v prvej časti môjho vystúpenia hovorila aj o tom vzdelávaní a o tom, prečo sa tu rôzne rozprávalo o biznisoch a možnostiach a neviem čom. Pri, urobila som si taký súkromný malý prieskum, v úvodzovkách povedané, v teréne. Teda u zamestnávateľov, poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí zamestnávajú sociálnych pracovníkov a ja neviem, možnože to aj viete, určite je to verejné tajomstvo, ale ja si to dovolím povedať aj nahlas. Dozvedela som sa dve veci. Najprv poviem tú negatívnu možno. Že oni keď dostávajú žiadosti od sociálnych, od uchádzačov o zamestnanie na miesto sociálnych pracovníkov, si robia dve kôpky. Nebudem teraz hovoriť, čo povedali, na ktorú kôpku dávajú ktoré školy, ale jednoducho jedna kôpka je, že týchto neberieme, pretože absolvovali tam, kde absolvovali, a z tých druhých si vyberajú.
Druhá moja otázka bola, pretože som mala trochu pochybnosti o tom, či zriaďovanie komory takto, jednoducho povedané, "zhora" je dobré. Ja mám pocit, že je dobré, keď tá profesia je taká vyzretá a tí odborníci sami cítia potrebu sa organizovať a urobiť si orgán, ktorý bude v podstate určovať štandardy a kvalitu ich práce. Ale pri tom mojom súkromnom prieskume som zistila, že, že v teréne akoby toto očakávajú a že myslia si, že to zriadenie komory, aj keď bude zriadené ministerstvom, je dobré, takže ja dávam na ich názor a nebudem k tomu viac sa vyjadrovať.
Ešte k tomu, k tomu obmedzeniu zákona alebo, k obmedzeniu, k tomu, že sa jedná len o jednu profesiu, len o tú sociálnu prácu. Tak by som chcela povedať, že z toho, čo ja som v živote už profesionálnom videla, robila a s kým som pracovala, ale aj z iných súvislostí, ja som si úplne istá, že veci sa nedajú oddeliť a nedajú sa robiť medzi nimi prísne hranice a povedať, že toto bude sociálny pracovník, toto bude psychológ, ten môže robiť len to, musí mať takú školu a takú školu. Ja nehovorím, že tie kvalifikačné predpoklady netreba určiť. Treba ich určiť a tieto aj prijímame, ale ja sama som vyštudovala psychológiu a v poslednom období som pracovala teda najmä v oblasti pomoci obetiam trestných činov, dopravných nehôd, katastrof, všetkého možného, terorizmu. Nedá sa to robiť jednou profesiou. Dokonca napriek tomu, že ja som psychologička, nemyslím si, že v tejto oblasti je najdôležitejšia profesia psychológ.
Dokonca uznávam aj psychologické a psychoterapeutické efekty práce právnikov, keď žene, ktorú, ktorá, ktorú brutálne znásilnili, a poviete jej, už je aj dosť ďaleko od toho času, kedy sa to stalo, a ona je vo veľmi zlom stave psychickom a nemôže pracovať a tak ďalej a poviete jej, že tu vám dávame právnika a ten právnik advokát, ten vás bude zastupovať, odovzdáte mu všetky vaše dokumenty, nemusíte sa o to starať, už aj to je aj psychoterapia, aj sociálna práca. Ale to nehovorím preto, že by som chcela priznávať status sociálneho pracovníka právnikom, len chcem povedať, že tie profesie sa nedajú oddeliť. Najdôležitejšie teda je pracovať v tíme, nie tak, že príde klient na jedno pracovisko, kde sa mu bude venovať právnik a ten ho pošle za psychológom alebo niekde inde. Musia byť v tíme a musia byť na jednom mieste. My tých ľudí nemôžeme posielať naozaj od Kajfáša k Pilátovi, im treba pomôcť a treba hľadať spôsob, ako sa im pomôže. A ja sa preto veľmi prihováram za zákon o pomáhajúcich profesiách a dovolím si povedať, keby sme také niečo pripravili, že by sme boli svetoví, pán minister.
Ja vám ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predseda, dámy a páni, ja som naozaj s veľmi veľkou pozornosťou od začiatku sledovala ten celý proces prípravy a rokovania o návrhu zákona o sociálnej práci predovšetkým preto, lebo som tejto oblasti venovala veľkú časť svojho nielen pracovného života, teda profesionálneho života. Od prvej chvíle, ako som prvýkrát prečítala ten návrh zákona, mi predovšetkým vadila naozaj tá skutočnosť, a to napriek tomu znovu mi ešte stále vadí, aj napriek tým všetkým vysvetleniam a rozpravám a diskusiám, že neobsahuje definíciu toho, o čom predovšetkým pojednáva a čo vlastne tvorí podstatnú časť názvu zákona. Prepáčte mi také prirovnanie, ktoré mi napadlo, ale pripadalo mi to, ako keby sme robili dokument o obuvníctve a vzpierali by sme sa povedať na samom začiatku, čo je to obuvníctvo a kto je obuvník. Že obuvník nie je ten, kto absolvoval učebný odbor obuvník, ale obuvník je ten, ktorý vyrába, opravuje a neviem čo všetko ešte s tou obuvou robí. A že to obuvníctvo nie je to, čo vykonáva obuvník, ale zase zadefinovaním toho, čomu sa venuje. Pri tých zanietených diskusiách som aj chvíľami strácala presvedčenie, že tomu rozumiem. Upokojilo ma stanovisko odboru legislatívy, ktoré hneď v prvej vete upozorňuje na rovnakú skutočnosť, keď uvádza, že aj keď má byť zákon primárne venovaný sociálnej práci, neobsahuje žiadne definovanie sociálnej práce. To, že je tých definícií veľa a sú rôznorodé a sú také a onaké, nemôže byť dôvodom na to, aby sme nepovedali, o čom ten zákon pojednáva. A keď to povieme, možnože nie celkom ideálne, ale povieme to aspoň nejako prijateľne, tak sa to predsa asi bude dať ešte do budúcnosti vylepšovať. Ale nepovedať nič a hovoriť v celom zákone o niečom, čo nebolo určené, sa mi zdá veľmi čudné. Možno preto, že som časť života strávila aj ako vedecký pracovník a mám možno také trošku nároky na systém a systematičnosť.
Tá druhá významná okolnosť, ktorá ma vyrušovala a podľa priebehu rozpravy asi aj viacerých, bolo také prílišné, jednoznačné zameranie a zdôrazňovanie toho vzdelávania a definovanie vlastne aj sociálneho pracovníka vzdelaním, nie obsahom práce. Ja nemám, samozrejme, vôbec nič proti vzdelávaniu, naopak, zdá sa mi, že veľmi veľa, až príliš veľa vecí robíme bez náležitej odbornej prípravy. A nazdávam sa, že keď sa niečo volá kvalifikačný predpoklad, to ešte v skutočnosti nemusí kvalifikovať na efektívne, účelné, zmysluplné a užitočné vykonávanie odborných činností. Tento fakt možno vyrušoval aj iných, a preto sa v pléne možno ozývali hlasy, ktoré hovorili o biznise a obavách zo zneužitia zákona na takéto ciele. Ja som ale z tej rozpravy v prvom čítaní mala dojem, ako keby všetci alebo teda jednotlivé strany opakovali svoje tvrdenia alebo svoje mantry, ak chceme, ale navzájom si skutočne neodpovedali a nereagovali na to, čo hovoria. Preto mám tú potrebu sa o tom ešte raz zmieniť. Ten biznis, v úvodzovkách, ja som to tak nenazvala, ale by som možno videla v tom, keby to zostalo tak, ako bol ten pôvodný návrh, že vlastne z toho zákona vyplývalo, že ani nejde o to, aby sociálni pracovníci mali lepšie uplatnenie a ohodnotenie, ale doslova naozaj len o to, aby školitelia, respektíve školiace pracoviská mali koho školiť stále a čím najdlhšie.
Zhodou okolností som dnes zachytila takú veľmi podobnú úvahu z Českej republiky. Netýka sa ani sociálnej práce, ani rezortu sociálnej práce, ale hovorili o kontinuálnom vzdelávaní učiteľov a vlastne o celoživotnom traumatizovaní učiteľov tým, že neustále sú predpisované nejaké absolvovania školení a skladania skúšok a potom vlastne tým sa podmieňuje ich kariérny postup, a majú nejaký vymyslený návrh, ako by sa to dalo riešiť inak. Tým sa nechcem zapodievať, len chcem zdôrazniť to, že ten zákon naozaj toto veľmi pripomínalo.
Je jedno, že vypustíme ročne tisíce absolventov. Vôbec nevieme, kde pracujú, alebo tušíme, kde pracujú. Nepracujú v oblastiach sociálnej práce, ale ako keby sme chceli, aby sme ich mohli naďalej produkovať viac a viac len preto, aby sme ich učili, nie preto, aby sa uplatnili v sociálnej práci. V rozprave, aj v tej v prvom čítaní, odznelo mnohokrát, že treba zvýšiť status sociálnych pracovníkov. Pre mňa je viac ako isté, že prostým absolvovaním vysokoškolského štúdia a ďalších školení a preškoľovaní sa to dosiahnuť nedá. Možnože nie všetci vedia, čo a načo je tá sociálna práca. Ani ja určite nepoznám všetky oblasti, špecifiká a nároky na sociálnu prácu a sociálnych pracovníkov, ale dovolím si k tomu diskutovať práve preto, že som s profesiou sociálneho pracovníka nielen prišla do styku, ale som aj spolupracovala a spolupracujem dodnes, ale aj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Pani poslankyňa, ja sa ospravedlňujem, že vás prerušujem. Je 12.00 a evidentne vaše vystúpenie potrebuje ešte viac času. Takže budete pokračovať potom o 14. hodine. Dobre?

Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Jasné.