Ďakujem pekne za slovo. Povedali mi, že som hovorila potichu, takže budem sa pokúšať byť zrozumiteľná. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Ale už to, čo ste povedali, nemusíte opakovať, len pokračovať.
Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Nebudem opakovať, ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, dámy a páni, skončila som v takej etape, keď som chcela zdôrazniť to, že pre mňa je dôležité, aby sa veci diali a aby sa zákony robili tak, aby to pomohlo praxi, životu, ľuďom, a nie, aby sa museli ľudia a problémy napasovať do existujúcich zákonov. Hovorila som o svojej aj profesionálnej histórii, aj chcela som pokračovať a budem pokračovať tým, ako som sa ja dostala k skúsenostiam so sociálnou prácou a sociálnymi pracovníkmi.
Bolo to už dosť dávno, ako mladá psychologička som bola veľmi intenzívne zapojená do budovania poradenskej siete v rezorte školstva. To bolo vtedy, teraz je to známe ako pedagogicko-psychologické poradne, vtedy sa to volalo, ja som pracovala v Krajskej psychologickej výchovnej klinike v Banskej Bystrici ako detská psychologička a zároveň som spolupracovala pri zakladaní okresných psychologických výchovných poradní, veľmi dlhodobo a osobne som tam fungovala napríklad v Žiari nad Hronom, Banskej Bystrici, Považskej Bystrici, Žiline a tak ďalej.
Vtedajšie sociálne pracovníčky, my sme ich vtedy volali sociálne sestry, boli neobyčajne dôležitou súčasťou našej práce. Ony boli zodpovedné za kontakt s rodinami detí, ktoré boli našimi klientami, viedli dokumentáciu aj o našej práci a museli, samozrejme, sa vyznať a rozumieť tomu, čo je psychologické výchovné poradenstvo. Vtedy existovalo nadstavbové štúdium sociálnoprávne, ktoré ich malo pripravovať alebo začínalo pripravovať, ale veľmi radi sme využívali a zamestnávali aj zdravotné sestry, predovšetkým pre ich pracovitosť, systematičnosť a mimoriadnu zodpovednosť, ktorú v nich pravdepodobne v rámci stredoškolského štúdia vypestovali. Ale tým chcem len povedať to, že dôležité je to - pripraviť sa na tú prácu, ktorú budú vykonávať.
O 30 rokov neskôr po tomto čase som založila organizáciu Pomoc obetiam násilia. Tá existuje dodnes a hlavné profesie, ktoré v nej fungujú, sú psychológovia, právnici a sociálni pracovníci. Tí sociálni pracovníci sú kostrou tohto systému. Ja sama som psychologička, ale viem o tom, že tá práca psychologická v tejto, v tejto oblasti nie je tou ťažiskovou. Tí sociálni pracovníci sú kostrou toho systému, sú najdôležitejší preto, lebo potrebujú, musia vedieť posúdiť situáciu aj potreby každého individuálneho klienta a rozhodnúť o prizvaní ďalších odborníkov, právnikov, psychológov v tomto prípade a k tomu ešte vlastne musia poskytovať alebo hlavne musia poskytovať sociálne poradenstvo a špecializované sociálne poradenstvo a pomoc tým ľuďom a ich rodinám.
Čo tým chcem povedať? Chcem tým povedať, že sociálna práca je nesmierne dôležitá a zaslúži si aj dobrý zákon, ale, pán minister, prepáčte, tá definícia tam predsa mi len chýba a podľa mňa sa nedá nahradiť aplikačným pravidlom. A chcela by som povedať aj moju naozaj veľmi nedávnu skúsenosť s tým, ako sa zákony vykladajú, keď nie sú jasne, keď nie sú zrozumiteľné každému, kto s nimi musí pracovať. Ja som stále odborný garant a štatutárny zástupca organizácie Pomoc obetiam násilia. Naša organizácia je zaregistrovaná ako poskytovateľ sociálneho poradenstva a ďalších aktivít v Bratislavskom samosprávnom kraji. Máme rozšírenú registráciu na ďalšie kraje. Prišlo k tomu, že teda sme sa nejako obnovovali, tie zápisy, a pracovníčka, ktorá to má na starosti, mi povedala, že oni nás budú musieť vyškrtnúť z tých poskytovateľov sociálneho poradenstva, lebo ja nespĺňam kvalifikačné predpoklady, pretože nie som sociálny pracovník. Ja ako štatutár! Takže ešte ani zákon neplatí, už si ho začali nejako interpretovať, preto sa mi zdá veľmi dôležité, aby všetko bolo veľmi zrozumiteľné, jasné a rukolapné aj v tých zákonoch.
Musím ale povedať, že ja si veľmi, veľmi vážim prístup vášho ministerstva, pán minister, v tejto otázke a v tomto prípade a tú snahu nájsť kompromis. A rovnako si veľmi vážim postoj a prácu pani poslankyne Šedivcovej a tiež aj pani poslankyne Vaľovej, ktorá tu teraz nie je, keďže ona bola spravodajkyňa a veľmi intenzívne vystupovala aj v diskusii. Ja som tú diskusiu sledovala. Ja som naozaj nečakala, že potom, potom, čo som vlastne počula, že sa takto postaví k veci a postaví sa a zasadí sa za to, aby ten zákon, ten návrh zákona sa naozaj vylepšil. Takže, pani poslankyňa Šedivcová, vy ste tu, tak aspoň vám takto osobne úprimne ďakujem.
Zároveň vás ale prosím, aby ste sa snažili pochopiť, čo sme mysleli tým naším návrhom zákona. Prosím vás, aby ste zvážili, aby ste ho prijali. Ten návrh nechce nič iné len to, aby podmienky sociálnej práce, podmienky sociálnych pracovníkov boli upravené čo najlepšie. Tak, aby naozaj nedochádzalo ku komplikáciám, aby sa nemuseli presviedčať navzájom úradníci a sociálni pracovníci, prípadne ďalší poskytovatelia o tom, kto má pravdu vo výklade zákona. A ešte lepšie a do budúcnosti komplexnejšie, ja teda veľmi by som rada privítala zákon o pomáhajúcich profesiách.
Ešte som v prvej časti môjho vystúpenia hovorila aj o tom vzdelávaní a o tom, prečo sa tu rôzne rozprávalo o biznisoch a možnostiach a neviem čom. Pri, urobila som si taký súkromný malý prieskum, v úvodzovkách povedané, v teréne. Teda u zamestnávateľov, poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí zamestnávajú sociálnych pracovníkov a ja neviem, možnože to aj viete, určite je to verejné tajomstvo, ale ja si to dovolím povedať aj nahlas. Dozvedela som sa dve veci. Najprv poviem tú negatívnu možno. Že oni keď dostávajú žiadosti od sociálnych, od uchádzačov o zamestnanie na miesto sociálnych pracovníkov, si robia dve kôpky. Nebudem teraz hovoriť, čo povedali, na ktorú kôpku dávajú ktoré školy, ale jednoducho jedna kôpka je, že týchto neberieme, pretože absolvovali tam, kde absolvovali, a z tých druhých si vyberajú.
Druhá moja otázka bola, pretože som mala trochu pochybnosti o tom, či zriaďovanie komory takto, jednoducho povedané, "zhora" je dobré. Ja mám pocit, že je dobré, keď tá profesia je taká vyzretá a tí odborníci sami cítia potrebu sa organizovať a urobiť si orgán, ktorý bude v podstate určovať štandardy a kvalitu ich práce. Ale pri tom mojom súkromnom prieskume som zistila, že, že v teréne akoby toto očakávajú a že myslia si, že to zriadenie komory, aj keď bude zriadené ministerstvom, je dobré, takže ja dávam na ich názor a nebudem k tomu viac sa vyjadrovať.
Ešte k tomu, k tomu obmedzeniu zákona alebo, k obmedzeniu, k tomu, že sa jedná len o jednu profesiu, len o tú sociálnu prácu. Tak by som chcela povedať, že z toho, čo ja som v živote už profesionálnom videla, robila a s kým som pracovala, ale aj z iných súvislostí, ja som si úplne istá, že veci sa nedajú oddeliť a nedajú sa robiť medzi nimi prísne hranice a povedať, že toto bude sociálny pracovník, toto bude psychológ, ten môže robiť len to, musí mať takú školu a takú školu. Ja nehovorím, že tie kvalifikačné predpoklady netreba určiť. Treba ich určiť a tieto aj prijímame, ale ja sama som vyštudovala psychológiu a v poslednom období som pracovala teda najmä v oblasti pomoci obetiam trestných činov, dopravných nehôd, katastrof, všetkého možného, terorizmu. Nedá sa to robiť jednou profesiou. Dokonca napriek tomu, že ja som psychologička, nemyslím si, že v tejto oblasti je najdôležitejšia profesia psychológ.
Dokonca uznávam aj psychologické a psychoterapeutické efekty práce právnikov, keď žene, ktorú, ktorá, ktorú brutálne znásilnili, a poviete jej, už je aj dosť ďaleko od toho času, kedy sa to stalo, a ona je vo veľmi zlom stave psychickom a nemôže pracovať a tak ďalej a poviete jej, že tu vám dávame právnika a ten právnik advokát, ten vás bude zastupovať, odovzdáte mu všetky vaše dokumenty, nemusíte sa o to starať, už aj to je aj psychoterapia, aj sociálna práca. Ale to nehovorím preto, že by som chcela priznávať status sociálneho pracovníka právnikom, len chcem povedať, že tie profesie sa nedajú oddeliť. Najdôležitejšie teda je pracovať v tíme, nie tak, že príde klient na jedno pracovisko, kde sa mu bude venovať právnik a ten ho pošle za psychológom alebo niekde inde. Musia byť v tíme a musia byť na jednom mieste. My tých ľudí nemôžeme posielať naozaj od Kajfáša k Pilátovi, im treba pomôcť a treba hľadať spôsob, ako sa im pomôže. A ja sa preto veľmi prihováram za zákon o pomáhajúcich profesiách a dovolím si povedať, keby sme také niečo pripravili, že by sme boli svetoví, pán minister.
Ja vám ďakujem za pozornosť.
