Ďakujem pekne. Skončila som vlastne pri tom, že som hovorila, že nielen policajti, ale aj všetci pracovníci, ktorí prichádzajú profesionálne do styku s poškodenými, s obeťami trestných činov, sú v tomto ohľade nie celkom dobre pripravení, nie celkom dobre vzdelaní a že by sme s tým mali niečo robiť. Ja by som možno ilustrovala taký... (Ruch v sále.) Môžem vás poprosiť trošku tichšie keby tu mohlo byť, pani predsedajúca?
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Poprosím kolegyne, kolegov, ktorí sa nechcú zúčastniť rozpravy, aby diskutovali mimo poslaneckej snemovne. Ďakujem pekne. Nech sa páči, pani poslankyňa.
Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Ďakujem. No chcela by som to ilustrovať na tom, že ak náhodou aj sledujete vyjadrenia relácie televíznej alebo rozhlasovej, kde sa o tejto problematike hovorí a sú tam policajti alebo aj advokáti, považujú za zmysel pomoci alebo služby pre obete to, ale to sa tu trošku už aj tak nieslo v tej predchádzajúcej rozprave, obeť aby bola pripravená spolupracovať, aby pomohla vlastne objasniť trestný čin a usvedčiť páchateľa. Nezdôrazňuje sa to, nemyslí sa na to, že treba vlastne pomôcť človeku prekonať traumu z trestného činu, pomôcť mu prekonať traumu aj z toho trestného konania a predchádzať jeho ďalšej viktimizácii.
Už som pred hlasovaním spomenula, že pán generálny prokurátor veľkú časť venoval svojej správy problematike domáceho násilia, ja nechcem opakovať, čo tu už bolo povedané, ale chcem povedať aj svoj názor na to, prečo podľa môjho názoru je úspešnosť úsilia proti domácemu násiliu minimálna alebo veľmi nízka.
Malá oprava k tomu, že pán generálny prokurátor hovoril výlučne o týraných ženách. To je síce veľká skupina obetí domáceho násilia, ale nie celá. Aj muži a chlapci sú obeťami domáceho násilia, aj muži a chlapci sú obeťami znásilnenia, čo je zas iný súdok. Ale máme veľkú skupinu obetí domáceho násilia, kde sú aj muži, aj ženy, to sú seniori. Občas sa už teraz o tom rozpráva. Ale to je veľmi ťažká pomoc práve tejto skupine preto, že sú často zamknutí, zatvorení za stenami, málokedy sa vôbec niekto zaujíma o to, čo sa im deje, a málokto im pomôže, aby sa im to nedialo. Takže myslíme aj na to, keď hovoríme o domácom násilí.
Druhá vec je tá, že trestnoprávne úpravy zďaleka nedokážu zabrániť trestným činom domáceho násilia a minimalizovať ich, ako tomu hovoríme nie celkom výstižne. Myslím, že nová smernica sem donesie, ak ju budeme dobre transponovať, aj jasnejšiu terminológiu. Ako napokon aj pri iných trestných činov, tak v tejto oblasti je to ešte výraznejšie. Trest pre páchateľa neodstráni traumu ani následné poruchy a ani neodstráni budúce opakované násilie a nezabráni mu. Preto treba pracovať odborne a cielene s obeťami, s poškodenými, aby sa sami opakovane nestávali obeťami, a treba pracovať aj s páchateľmi. A toto nástroje trestného práva vlastne neumožnia. Potrestanie domáceho násilníka trestom odňatia slobody je veľmi často len oddialenie pokračovania domáceho násilia. Práve však na tú systematickú prácu s obeťami alebo aj s násilníkmi v našom systéme vôbec nemyslíme, robia to viac-menej iba mimovládne organizácie za, prepáčte za výraz, trápnych podmienok a ešte aj s pocitom, že tí praví odborníci na ne hľadia cez prsty.
Chcela by som ešte ilustrovať to, čo som pred chvíľkou povedala, že to vnímanie poškodeného ako svedka predovšetkým čo môže priniesť. Dám konkrétny príklad. Mala som prípad dievčiny, ktorá ešte ani nemala skončenú školskú dochádzku, bola znásilnená skupinou páchateľov, bolo to veľmi zložité, dlho sa rozhodovala, či podá trestné oznámenie. Musím povedať, že v tomto prípade naozaj polícia pracovala dobre, vyšetrovateľka bola veľmi ohľaduplná, empatická. Rýchlo sa to vyriešilo. Na súde sa to ťahalo 6 rokov, čestné slovo, ja som ľutovala, že som tú dievčinu priviedla k tomu, aby podala to trestné oznámenie. Takže to len chcela som tak zdôrazniť, že nemyslíme na tých ľudí, čo musia prežiť a čo všetko sa za tých 6 rokov stalo. Tú dievčinu som stretla po rokoch na ulici, ako bezdomovkyňa s dvomi deťmi vyzerala v dvadsiatke na štyridsať a to je aj výsledok toho nefungovania systému.
Úplne pomýleným sa mi zdá to, ako vôbec s tou problematikou domáceho násilia nakladáme. Táto oblasť sa stala nástrojom propagandy, už neviem, ako inak to mám povedať, a predmetom ideologického boja, pričom naozajstná a priama pomoc obetiam a osobám ohrozeným je to posledné, o čo ide.
Vrátim sa o pár rokov dozadu. Všetci si pamätáme kampaň Piata žena. Táto kampaň naozaj priniesla svoje ovocie v tom, že sa o domácom násilí začalo viac rozprávať, bola prijatá nová, v tom čase progresívna legislatíva (roky 2002, 2003). Lenže od toho času uplynulo už dosť vody v Dunaji, svet sa trochu pohol a my sa stále točíme dookola a stále opakujeme rovnaké mantry a dohadujeme sa, či je domáce násilie rodovo podmienené alebo čo to vlastne je. Dokonca aj oficiálne sa striktne oddeľujú, čomu vôbec ja nerozumiem a nikto mi na to doteraz neodpovedal, domáce násilie a rodovo podmienené násilie ako dve rôzne veci. Pritom rodovo podmienené násilie údajne má byť násilie páchané na ženách a to ostatné na tých chlapoch a na tých starcoch, to je domáce násilie. To nemá oporu v žiadnej teórii, tak neviem, prečo sa toto stalo takým neobyčajným nástrojom. Pritom na skutočnú pomoc obetiam a elimináciu násilia akoby sme ani nemysleli, iba sa tak tvárime. A musím povedať aj to, že sú skupiny, ktoré sa dostanú k nemalým čiastkam z verejných zdrojov na často nezmyselné a samoúčelné projekty. Môžem aj tu povedať príklad.
Bola som na jednom školení, ktoré sa odohrávalo na ministerstve práce a sociálnych vecí, nie je to príliš dávno, kde sa vysvetľovalo teda, aké dôležité sú rôzne projekty, a ilustrovalo sa rôznymi projektmi. Z nich jeden konkrétny vám musím spomenúť. Bol to projekt o tom, ako naučiť ženy odsávať si mlieko, ktoré dojčia, aby v noci mohli deti kŕmiť muži z dôvodu, aby to bolo rodovo vyvážené. V tej chvíli, keď som tam bola, mi zatelefonovala žena, ktorá potrebovala akútnu pomoc. Ja som musela ísť a jej pomôcť, aby som jej zachránila život. Nehnevajte sa, že to vyznieva až tak dramaticky, ale my sa rozplývame a dávame peniaze na to, ako zabezpečíme, že muži a ženy budú kŕmiť deti rovnako? A nedávame peniaze na to, aby sme naozaj pomohli ľuďom, ktorí to akútne potrebujú, ktorým ide o život. A pritom máme po ruke nielen návod, ale priamo smernicu Európskeho parlamentu a Rady, konkrétne smernicu 2012/29 z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv podpory a ochrany obetí trestných činov. Má trojročnú implementačnú lehotu, ktorá sa skončí už o rok. Teraz pán minister spravodlivosti vytvára pracovnú skupinu, ktorá má pripraviť transpozíciu do 30. 6., som poctená, že ma do tej pracovnej skupiny pozval. A budem veľmi dúfať, že tá práca pracovnej skupiny nebude formálna a bude mať užitočné výstupy. Tu sú spoluzodpovednými rezortmi ministerstvo vnútra a Generálna prokuratúra. Takže myslím, že tam tiež sa stretneme a budeme môcť presadiť to, čo pomôže ľuďom. Takže aj o to vás chcem poprosiť ako Generálnu prokuratúru, aby ste naozaj mali na pamäti takéto súvislosti.
Stále ma mýli, že zároveň ako sa má transponovať smernica, ktorá je podľa mojej mienky dobrá, ktorá je prehľadná, ktorá prináša lepšiu terminológiu, jasnejšiu, bez možnosti nejakých bočných interpretácií, alebo nesprávnych, tak paralelne bežia aktivity iné a ministerstvo práce a sociálnych vecí pripravuje dokumenty, ktoré často nie sú v súlade s touto európskou legislatívou, s legislatívou Európskej únie a opierajú sa o dokumenty, ktoré síce sú medzinárodné, ale občas sú akoby v čase trochu zamrznuté a, ako som už povedala aj vo faktickej poznámke na kolegu Poliačika, sú hlavne deklaratórne a ideologicky zafarbené. Ja to poviem tak, sú úplne vedľa. Poviem len malé príklady z tej terminológie. Tá terminológia tých dokumentov napríklad Rady Európy, ktoré už sú aj staršie, používa také termíny ako napríklad domáce násilie, čo tomu hovoríme aj my, ale stále ten pojem vlastne nemáme my v našej slovenskej legislatíve. Európska smernica prináša termín násilie páchané blízkou osobou, čo, si myslím, je jasné a nemá sa to kam uhnúť.
Druhá vec je s tým nešťastným rodovo podmieneným násilím. Ja som si všimla, že v Čechách vôbec nehovoria, hoci vychádzajú z podobných podkladov, o rodovej rovnosti napríklad, ale hovoria o rovnosti pohlaví, čo by tiež odstránilo niektoré nedorozumenia. No a smernica Európskeho parlamentu hovorí o rodovo motivovanom násilí, nie o rodovo podmienenom, čo zaiste chápete tak, že je to rozdiel, rodovo motivované násilie je, keď niekto pácha násilie na niekom, je také isté ako rasovo podmienené alebo rasovo motivované. Rodovo podmienené sa snaží tento termín vysvetľovať ako nejaké filozofické a vývinové súvislosti, príčinné súvislosti, čo by nemalo byť obsahom jasných textov legislatívnych.
Ak má byť transpozícia smernice naozaj účinná a chce splniť svoj cieľ, nemôže sa obmedziť len na akúkoľvek úpravu trestnej legislatívy. To som už povedala tým, že keď posadíme páchateľa do výkonu trestu, oddialime možno len to, aby sa vrátil k tej trestnej činnosti. Špeciálne je to pri domácom násilí, kde sama som bola svedkom toho, ako ženy doslova rozkvitli po tom, ako sa oslobodili od toho páchateľa. Ale na jednej strane po troch rokoch alebo po nejakom čase vlastne ho mali znovu pred dverami, nikto nepracoval ani s ním, ani s nimi, aby vedeli, ako sa brániť, aby sa zabránilo ich kontaktu, ale čo je ešte horšie, je, že už jeho správanie reprodukovali synovia v tej rodine. Skôr ako on prišiel z väzenia, už tak mala matka nových tyranov. Takže tá transpozícia musí byť komplexná, musí zasiahnuť všetky relevantné a súvisiace oblasti, sociálnoprávna ochrana je medzitým, ale aj Občiansky súdny poriadok a ďalšie súvislosti, ale najmä musí zabezpečiť zlepšenie postavenia obetí a ochranu ľudských práv. A akékoľvek práva by sme pre poškodených zadefinovali a neposkytneme my im pomoc pri ich realizácii, tak by to bolo zbytočné.
Preto som presvedčená, že jedinou správnou cestou je prijatie samostatnej normy, teda zákona o obetiach, tak ako to urobili už pred dvomi rokmi v Českej republike a ako, ja pevne dúfam, že sa podarí aj navrhnúť tej pracovnej skupine. A už vopred sa prihováram za to, aby ste takýto návrh prijali pozitívne. Takáto norma by mala riešiť v zásade tri okruhy.
Prvý okruh sú práva obetí a služby pre obete vrátane ich financovania a garantovania ich kvality štátom, to neznamená, že si predstavujem, že to budú služby, ktoré bude štát zriaďovať, ale musí ich akreditovať.
Druhý okruh, veľmi dôležitý, je práve to vzdelávanie policajtov a všetkých ďalších profesionálov, ktorí s poškodenými pracujú a prichádzajú do styku. Pán poslanec Lipšic sa bude možno pamätať, nepočúva ma, ale keby ste ho upozornili, možno sa budete pamätať, keď ste boli ministrom, v roku 2005 sme realizovali projekt, volal sa ASTREIA. Vzdelávanie justičných pracovníkov, dialo sa to pod vašou záštitou, vtedy v Omšení, v Inštitúte ministerstva spravodlivosti. A boli to vlastne také pilotné školenia miešaných skupín, kde boli zástupcova z celého Slovenska, zo všetkých regiónov a boli pomiešaní v jednotlivých skupinách sudcovia, prokurátori, vyšetrovatelia, policajti, pracovníci pomoci obetiam. A bolo to veľmi efektívne a veľmi dobré. Od tých čias tí, čo tam boli, možno už nepracujú, možno už sa na to dávno zabudlo, o ničom podobnom neviem, že by sa urobilo, iba že sa robia jednotlivé dielčie školenia malých skupín, ktoré nemajú trvalý efekt. Mali by sme sa možno vrátiť k takémuto poňatiu školení tých profesionálov.
No a tretí okruh, ktorý je nevyhnutný, je spravodlivý systém odškodňovania obetí. O tom sa teraz nebudem rozširovať. My zatiaľ máme zákon o odškodňovaní obetí, ktorý bol niekedy koncom deväťdesiatych rokov prijatý, potom bol novelizovaný. Odškodňujeme dokonca už aj morálnu ujmu, ale iba vo vymedzenom okruhu trestných činov, to znamená najmä trestných činov sexuálne motivovaných, čo je málo. To nejdem až do takých podrobností, ale tieto tri okruhy by mali byť tie, ktoré by mal prípadný nový zákon riešiť.
O niekoľko dní sa na Paneurópskej vysokej škole bude konať konferencia k tejto problematike, ktorú pripravuje Spoločnosť pre trestné právo. Verím, že teda dobre naštartuje práce na transpozícii smernice. Verím, že Generálna prokuratúra bude aj v tomto prípade tou inštitúciou, ktorá sa pričiní o novú a modernú zákonnú úpravu na tomto doteraz zanedbávanom poli.
Chcela by som ešte niečo povedať trošku k inej problematike a ilustrovať to veľmi zlé postavenie obetí na prípadoch, do ktorých som bola zapojená a kde som dokonca vystupovala ako svedok. A boli to prípady, viacerí si na to možno pamätáte, bytovej mafie. Z nich jeden prípad sa týkal môjho suseda, ktorý prišiel o život v súvislosti s aktivitami tej menovanej skupiny, ďalší prípad, by som chcela upozorniť na to, tiež sa ťahá dlhé roky, kde rodina prišla o byt, prišla o peniaze, býva v sociálnom byte, ale za komerčné nájomné, pretože z nejakých dôvodov nebola indikovaná na umiestnenie v tom sociálnom byte, a stále v tom nie je nič vyriešené. Pred dvomi rokmi ja som bola splnomocnencom tej rodiny. Sme žiadali informáciu, v akom štádiu je to vyšetrovanie. Dostali sme informáciu z polície v Petržalke, že celý ten spis bol preložený na policajné prezídium. Prednedávnom tá pani žiadala už v zúfalstve prezidenta o pomoc. Prezident odstúpil jej žiadosť na Generálnu prokuratúru. A Generálna prokuratúra ju odstúpila na Okresnú prokuratúru Bratislava V s tým, že to vyhodnotili ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta. A píšu tu, že si vyžiadali na vec sa vzťahujúci spisový materiál a po jeho obdržaní s výsledkom preskúmania postupu vyšetrovateľa písomne oboznámia tú poškodenú a jej rodinu. Chcem len povedať, že to trvá už od roku 2009 alebo roku 2008 a tá osoba, tá rodina stále nevie, čo má robiť, a stále nevie, ako má žiť, pretože naozaj žijú z veľmi málo peňazí a vlastne stále to nejako sa procedurálne naťahuje, odďaľuje, nekoná sa. Ja chcem veľmi pekne poprosiť, aby v takýchto prípadoch sa tiež bral väčší ohľad aj na ľudské práva tých poškodených, a, samozrejme, na zrýchlenie konania. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem, pani predsedajúca.