Príjemný dobrý deň, dámy a páni. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, dámy a páni, pokúsim sa byť stručný a budem sa držať len rozpočtu v rámci rezortu kultúry.
Dámy a páni, táto situácia sa každoročne opakuje. Vždy, keď príde reč na zákon o štátnom rozpočte, vystúpime tu niekoľkí, aby sme upozornili, že kultúra síce dačo stojí, ale na nekultúrnosť sa podstatne viac dopláca. Chcem svoje stanovisko k návrhu...
Príjemný dobrý deň, dámy a páni. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, dámy a páni, pokúsim sa byť stručný a budem sa držať len rozpočtu v rámci rezortu kultúry.
Dámy a páni, táto situácia sa každoročne opakuje. Vždy, keď príde reč na zákon o štátnom rozpočte, vystúpime tu niekoľkí, aby sme upozornili, že kultúra síce dačo stojí, ale na nekultúrnosť sa podstatne viac dopláca. Chcem svoje stanovisko k návrhu štátneho rozpočtu tentoraz uviesť pochvalou. Som rád, že máme po dlhom čase ministra financií, ktorý sa na oblasť kultúry nepozerá ako na pasívneho požierača peňazí, že máme ministra financií, ktorý z prirodzeného záujmu číta beletriu a navštevuje kultúrno-umelecké podujatia, a teda má aj predstavu o tom, ako sa prostriedky v rezorte kultúry využívajú. Som rovnako rád, že v čase veľkých úsporných opatrení v rozličných sférach spoločenského života podľa návrhu štátneho rozpočtu síce prostriedky určené na kultúru zázračne nerastú, ale ani sa významne nestrácajú.
Preto ma rozladilo, keď som tu počúval iného bývalého vládcu slovenských financií, ktorý sa do dejín zapísal svojim úsilím presvedčiť nás všetkých, že nové národné divadlo nepotrebujeme a je to len hŕba betónu, ktoré bude lepšie vo vlastníctve súkromného investora. Pán Mikloš mal veľa možností dokázať, že mu na kultúre a kultúrnosti záleží a že chce, aby občan našej republiky mal primeranú príležitosť navštevovať kultúrne podujatia. Nevyrušuje ma, že ho častejšie vidno na "smotánkovských akciách" a do opery si zájde akurát tak zaplesať. Vkus, napokon, majú ľudia rôzny a estetické preferencie tiež. Ale pripomeňme si, pán Mikloš v roku 2011, ale i predtým v rokoch 1999 a 2006 kultúre medziročne priznal, teda peniaze bral, respektíve nevytváral podmienky na to, aby sa kliešte medzi situáciou u nás a vo vyspelej Európe aspoň viac neotvárali, bez ohľadu na to, že ekonomika rástla a o kríze sme nechyrovali. Pán Mikloš, ako pravá ruka Mikuláša Dzurindu, vnímal kultúru ako zostatkový rezort a tak sa k nej aj správal. Pred médiami bol veľkorysý a nebál sa pochváliť, že vo vláde schválil rekonštrukciu národných kultúrnych ustanovizní, sídiel budovy Slovenskej filharmónie a Slovenskej národnej galérie, akurát na ich realizáciu museli hľadať zdroje až jeho nástupcovia. A teda slovenská kultúra a kultúra národnostných menšín práve v dôsledku ich majstrovania so štátnym rozpočtom disponuje približne o tretinu prostriedkov, ktorej mala mať k dispozícii, keby sme aj v tejto sfére tak usilovne dobiehali vyspelú Európu, ako ju dobiehame, ba aj predbiehame, cenami potravín, benzínu či daňami na tabak. To je jednoducho fakt a stačí, aby si opoziční ekonómovia, ktorí teraz nesúhlasne vrtia hlavičkami, otvorili niektoré z publikácií iného ekonóma, európsky renomovaného špecialistu Oskara Novotného, ktoré už roky na tento, ktorý na tento fakt a, čo je ešte horšie, nelepšiaci sa trend upozorňuje.
Pripomeňme si jeho slová z analýz vývoja verejných výdavkov na kultúru, ktorá bola publikovaná pred rokom. Dlhodobý trend výrazného prepadu od roku 1998 do roku 2008 zapríčinilo skoro dva a pol násobne nižšie tempo rastu výdavkov na kultúru z verejných zdrojov. Alebo inak povedané, zatiaľ čo HDP rástol v uvedenom období veľmi rýchlo, spoločnosť nielenže nevenovala rovnakú pozornosť verejnej podpore kultúry ako vo východiskovom období, ale, naopak, bola skoro trojnásobne menšia. K zastaveniu prepadu podielu kultúry z verejných zdrojov dochádza paradoxne až v roku 2009. Po roku 2009 sa trend znovu otáča. Došlo k prepadu podielov z HDP z 0,51 % na 0,47 percenta. HDP rástlo skoro 3,5-násobne rýchlejšie ako podpora kultúry zo štátneho rozpočtu.
Ak si chcete tieto čísla pozrieť a podrobne preštudovať, nech sa páči, sú publikované na webe Národného osvetového centra.
Vyspelé európske spoločnosti dnes už vnímajú kultúru ako dôležitý segment spoločenského života, ktorý prostriedky nielen troví, ale i produkuje. U nás, ale pre spravodlivosť dodajme, že nielen u nás, najmä liberáli majú predstavu, že prostriedky na podporu kultúry vlastne nasilu berieme z oblastí, kde by boli využité rozumnejšie, že sa za ne mohol napríklad postaviť kilometer autostrády, či kúpiť cétečko pre niektorú nemocnicu a že sa ich vlády "milostivo" zriekajú iba preto, aby umelcov a kultúrnych pracovníkov, čo sú po väčšine predsa len známe a teda mienkotvorné osoby, tak akosi skorumpovali, aby známe tváre boli ticho. A tak im teda "dajú" nejaké peniaze, aby ich núdza nepritisla až tak, že by sa vzbúrili. No a kupujú si ich podporu, aby sa na ľud boli ochotní usmievať z modrých predvolebných tribún.
A tak sa zachováva voľakedy dávno dosiahnutý status quo a potom sa po premiérach a vernisážach v kuloároch môžeme spoločne čudovať, že zase tí a tí mladí, talentovaní a perspektívni umelci odišli do Grazu, Viedne, Mníchova, Madridu, Amsterdamu a žnú úspechy kade-tade po svete. A že tu doma to už nie to pravé orechové.
Dámy a páni, viem, že Damoklov meč 3-percentného deficitu v čase ekonomickej neistoty je pre akúkoľvek vládu veľmi vážny výkričník a že jednoducho niet teraz, pri všetkej ústretovosti a pochopení ministra financií a vlády, zdrojov, ktoré by umožnili zásadne a rýchlo zmeniť situáciu. Len vnútorná zadlženosť v oblasti starostlivosti o kultúrne dedičstvo dosahuje závratné sumy a spoliehať sa na jednorazové zdroje zo štrukturálnych fondov práve tu pričasto nemôžeme. Raz tomu bráni byrokracia, inokedy neprehľadné a často od čias rakúsko-uhorských zameriavačov katastrálne neaktualizované vlastnícke vzťahy a v neposlednom rade i večný spor medzi prívržencami teórie revitalizácie a teórie konzervácie súčasného stavu.
Pritom, ak by sa podarilo opraviť a sfunkčniť čo len časť našich kultúrnych pamiatok, mohli by veľmi zdynamizovať napríklad turistický záujem o náš štát a udržateľne by sa na dlhé roky zlepšilo aj podnikateľské prostredie pre malé firmy, živnostníkov poskytujúcich v ich okolí rozličné služby. No rád by som chcel zdôrazniť, že nemôžeme chcieť, aby sa Brusel staral aj o to, o čo sa starať máme a musíme my sami, pretože je to naša vizitka, naša výkladná skriňa. Teda nemôžeme sa spoliehať na to, že z eurofondov zafinancujeme rozvoj našej pôvodnej tvorby, že nám pomôže mapovať a z pozície konečne nezávislého a samostatného národa prerozprávať našu kultúrnu minulosť. To je povinnosťou a základnou úlohou štátu, teda i nás, zákonodarcov, a exekutívy, ktorej sme zverili operatívnu správu.
Budem sa opakovať, pretože už som z tohto miesta povedal, ale naozaj si myslím, že je potrebné, aby sme sa spoločne zamysleli nad tým, či už naozaj nie je doba zrelá na zásadné rozhodnutie zmeniť od základu pohľad tejto spoločnosti na kultúru a premietnuť ho aj do nového konceptu prípravy zásad jej financovania. Je totiž veľa problémových oblastí nášho spoločenského života, v ktorých dnes končí veľké množstvo verejných prostriedkov, pričom zmeniť situáciu v nich by mohla aj aktívnejšia koncepcia kultúry. Povedzme si pravdu, že napríklad likvidáciou siete osvetových zariadení a domov kultúry sme vyhnali na ulicu či do krčmy veľa mladých i starších ľudí, ktorí dovtedy nacvičovali divadelné ochotnícke predstavenia, hrali v dychovkách a orchestroch, modelovali v hrnčiarskych dielňach, maľovali, tancovali vo folklórnych súboroch či vydávali lokálne noviny.
Ušetrili sa rádovo stovky na prevádzke, jednorazovo sa získali možno tisíce za predaj budov a majetku, ale už len priame straty spôsobené nudiacimi sa výtržníkmi po rokoch môžeme vyčísľovať v státisícoch. Nezanikli, samozrejme, všetky tieto aktivity, ale je mnoho obcí a miest, v ktorých takto "ušetrili", a dnes kričia, že potrebujú viac peňazí na sociálne dávky, na riešenie dôsledkov vandalizmu, na obecnú políciu a čudujú sa, že mladí ľudia sú vykorenení a nemajú k obci a hodnotám všeobecne nijaký vzťah.
Koľko obecných knižníc vzalo skazu, pretože nebolo pár stovák na odmenu knihovníčky a nákup nových knižiek? Nuž, ale priamym dôsledkom toho je, že naše deti nečítajú a nerozumejú náročnejšiemu textu a o chvíľu budeme mať povesť analfabetov.
Tak usilovne sme zosmiešňovali prax hromadných návštev divadelných predstavení a koncertov cez bývalé ROH napríklad, až sa stalo, že máme dnes štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí ešte v živote neboli v divadle. Nikdy nepočuli hrať živý orchester a galéria je pre nich iba typom hypermarketu.
Dovoľte, dovoľte jeden prípad za všetky z tohto parlamentu. Ja som si v minulom volebnom období, nie v tomto, ani v tom predchádzajúcom, ale nebudem konkretizovať kedy, urobil taký malý poslanecký prieskum. Bol som v opozícii a chodil som od poslanca k poslancovi a pýtal som sa ich, či boli títo páni poslanci a pani poslankyne niekedy v divadle, niekde na koncerte. No po tomto prieskume, ktorý dopadol veľmi tragicky, som zistil jedno, 70 % poslancov zákonodarného zboru, 70 % poslancov zákonodarného zboru nemalo nič spoločného ani s divadlom, ani s koncertmi, nehovoriac už o baletných predstaveniach, nehovoriac o špecifikácii komornej opery, veľkej opery, komornej činohry a tak ďalej a tak ďalej. Sedemdesiat percent poslancov zákonodarného zboru nemalo nič spoločného s kultúrou. Tragické! Ja som presvedčený, že dnes tá situácia je určite iná, a som presvedčený, že to sa samozrejme tohto zákonodarného zboru netýka.
Myslím si, že naozaj už zvoní poplašný cengáč a mali by sme bez ohľadu na všetko to, čo nás politicky rozdeľuje, hľadať a spoločne sformulovať stratégiu kultúrneho rozvoja tejto spoločnosti s horizontom minimálne 25 rokov. Musíme to pritom urobiť nadrezortne, pretože hoci ministerstvo kultúry, a pretože ministerstvo kultúry je a bude prirodzeným a logickým centrom a koordinátorom takejto kultúrnej ofenzívy, ak má mať takýto plán zmysel a šancu uspieť, musia sa do jeho naplnenia s veľkou energiou zapojiť aj naši učitelia a školy, cirkvi, mestá a obce a ich predstavitelia, ale aj podnikatelia. Nemôžeme si to zjednodušiť na to, že budeme mať o pár desiatok či stoviek divadelných predstavení, koncertov a výstav viac, alebo že opravíme niekoľko kaštieľov, to by šlo relatívne rýchlo a jednoducho. Nás však čaká dlhá a namáhavá cesta, pretože musíme znova naučiť ľudí vnímať krásu, vážiť si krehkú hodnotu vecí, ktoré možno nie sú trhovo, teda prvoplánovo vzácne a drahé, ale majú pôvab a sú pekné. Musíme nájsť a povzbudzovať ľudí, ktorí nájdu spôsoby ako čeliť masívnemu tlaku komerčných médií, a ich neosobnými univerzálnymi šablónami, ktoré podsúvajú verejnosti modely konzumného, umelého, spotrebiteľského správania. Musíme trpezlivo aj cez seba a svoj príklad znovu vykresať v občanoch našej republiky vzťah k našim kultúrnym tradíciám a hodnotám, ktorými prispievame do európskej civilizačnej pokladnice.
Dámy a páni, len jediný raz od roku 1993 táto snemovňa sa zišla, aby sme spolu hovorili o kultúre. Bolo to vo vypätom okamihu, keď hrozil predaj nedostavanej novej budovy nášho národného divadla. Vtedy sme väčšinovo spoločnú reč našli. A dnes už vari aj niekdajší predavači v kútiku duše musia pripustiť, že predávať novostavbu bol neobyčajne hlúpy nápad. Chcel by som vám preto navrhnúť, aby sme sa v roku 2014 pokúsili nájsť spoločnú reč, pokiaľ ide o novú definíciu kultúry a kultúrnosti. Ministerstvo kultúry práve finišuje s prípravou stratégie rozvoja slovenskej kultúry. Budeme teda mať kvalifikovaný východiskový materiál. Zastupujeme tu rozličné segmenty našej spoločnosti. Pochádzame zo všetkých kútov našej vlasti. Máme teda dostatok inšpirácií a podnetov z nášho domáceho prostredia. Prizvime si pri príprave takéhoto rokovania vedcov, europoslancov, prípadne kolegov z európskych parlamentov a štátov, ktoré posun za novú paradigmu verejnej akceptácie kultúry majú úspešne za sebou, i tých, ktoré to ešte len čaká, a urobme spoločne a osvietene väčšinovo ten neľahký, ale potrebný krok do 21. storočia. Ak sa nám to podarí, budú aj diskusné vystúpenia k návrhu rozpočtu pre kultúru v budúcnosti zaujímavejšie.
Ďakujem vám, že ste si ma vypočuli.
Skryt prepis
