Videokanál poslanca

108.
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, ja asi nebudem nejak veľmi reagovať na to, čo ste tu hovorili. Ja skúsim v zásade skôr tak všeobecne sa k tej téme ešte vrátiť, čisto z nášho, by som povedal, takého profesionálneho pohľadu ministerstva vnútra.
Ja sa osobne tej téme venujem v podstate pätnásť rokov a zažili sme za tie roky niekoľko migračných vĺn, spôsobené rôznymi konfliktami vo svete, rôznymi situáciami a rôznym spôsobom sa zvládali. Keby tí, ktorí navrhujú jednotlivé riešenia, naozaj tieto historické skúsenosti Európy s migráciou bližšie študovali, nestratili by sme toľko mesiacov a mohli sme vlastne už v máji alebo v júni prijať naozaj veľmi seriózne opatrenia. Nakoniec, ja som o tom hovoril ešte v januári na rade v Rige, že nestačí sa len posťažovať, že máme problémy s migráciou, ale treba začať robiť efektívne niektoré opatrenia.
Čo sa teda stalo? Aby sme hovorili naozaj o reálnych veciach.
V Turecku ešte začiatkom roka bolo v jednotlivých utečeneckých táboroch približne 4 milióny utečencov zo Sýrie, ktorí v podstate dostávali pravidelne pomoc a situáciu znášali spôsobom, že sú vo vedľajšej krajine, ktorá je pre nich už v danej situácii bezpečná, a čakali na či zmiernenie, alebo vyriešenie konfliktu, ktorý sa dlhšie ťahá.
Je prirodzené aj pri riešení našich azylových opatrení, aby tá situácia bola vždy riešená na najbližšom možnom bezpečnom mieste. To znamená v krajine vedľa samotného konfliktu. Niečo podobné by sa odohrávalo na Slovensku, keby kríza na Ukrajine prerástla do úplne otvoreného konfliktu a krajiny ako Rumunsko, Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko by boli zasiahnuté utečeneckou vlnou z Ukrajiny a by sme vlastne usporadúvali záchytné tábory a záchranné tábory pre migrantov z vedľajšej krajiny, ktorá je de facto vo vojenskom konflikte, kde by ten princíp azylového konania bol, samozrejme, omnoho liberálnejší.
Pokiaľ teda hovoríme o utečencoch, tak o nich hovoríme predovšetkým v krajinách toho vedľajšieho kraja alebo vedľajšej krajiny, ktorá už pre nich pripravila určité opatrenia. A tu nastupuje prvé zlyhanie Európskej únie, ale dajme tomu aj svetového spoločenstva. Bol tu dneska citovaný pán vysoký komisár pre utečencov Cochetel, ktorý ale včera, predvčerom, už začínam mať v tých dňoch..., predvčerom definoval, že, samozrejme, na sýrskych, teda v tureckej oblasti nepanuje žiadny luxus, pochopiteľne, ale situácia bola veľmi pokojná ešte začiatkom roka a v priebehu roka nastalo niekoľko skutočností, ktoré túto situáciu zmenili a ktoré de facto túto vlnu zdvihli.
Jedným z tých dôvodov bolo, čo tu nikto nespomínal, nepochopiteľné a doteraz nijako bližšie neriešené zníženie potravinovej pomoci na polovicu. To je škandál! To je škandál, to je vec, kde konkrétne aj Slovensko prejaví svoju mieru solidarity a okamžite vlastne sa chce pridať a týmto spôsobom zlepšiť podmienky utečencov nielen v Sýrii, teda nielen v Turecku, ale aj v Jordánsku a v Libanone, teda v sýrskych utečeneckých táboroch. Toto je vec, ktorú sa dozvedeli aj ministri vnútra – hoci teda možno tie informácie mohli tiecť aj inokedy a skôr – až teraz.
Takže ak sa chceme baviť o európskej solidarite a chcú aj západné krajiny hovoriť o pomoci, my sa máme venovať tým, ktorí sú postihnutí vojnovým konfliktom, a nemáme si vyberať, či sú ešte v Turecku, alebo už sú na ceste v Maďarsku, alebo sú už medzičasom na stanici vo Viedni, alebo v Nemecku. Máme poskytovať pomoc všetkým utečencom bez rozdielu, ktorí utekajú pred vojnou vo svojej krajine. Tak ako je možné, že tu voláme po obrovských, neviem akých pomociach, zbierame dobrovoľnícke všetky veci a absolútne bez mihnutia oka odtolerujeme zníženie potravinovej pomoci o polovicu práve v týchto utečeneckých táboroch, kde ich je najviac? Toto je konkrétny problém.
To znamená, ten mechanizmus nepoznám, ja ho môžem iba odhadovať, ako hovoril vysoký komisár pre utečencov, to znamená UNHCR, teda Organizácii Spojených národov, teda pravdepodobne potravinová pomoc, ktorá je sprostredkúvaná cestou Organizácie Spojených národov a pochádza zo svetovej potravinovej banky alebo takého niečoho, čiže toto je vec, kde máme okamžite reagovať. A to by som očakával, že aj v európskych záveroch, i keď nie vždy to musí prináležať ministrom vnútra, ale ako výzva to tam môže byť. To má byť ako prvé: Okamžite zlepšiť životné podmienky všetkých utečencov, ktorí sú v utečeneckých táboroch v krajinách susediacich s konfliktom. To má byť náš prvý záväzok.
Aj európske ECHO ako organizácia na podporu pri humanitárnych krízach okamžite má reagovať, ak má nedostatok finančných prostriedkov, poďme jasne sa všetci vyskladať na to, aby sme to zlepšili. O tom je európska solidarita, s tým predsa ale ani z vás, ani z nás nikto nemal nikdy problém, pretože tam chápeme, že priamo ľudia nemajú čo jesť. To je proste, na to je jasná odpoveď, musíme im tú stravu zabezpečiť.
To bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa zvýšila nespokojnosť, samozrejme, v týchto táboroch.
A druhý dôvod boli nezodpovedné vyhlásenia niektorých západoeurópskych politikov o tom, že teda poďte ku nám. A to vlastne zdvihlo tie desaťtisícové vlny, ktoré narážali na hranice Európskej únie, ktoré spôsobili obrovské riziko pri plavbe z Turecka do Grécka, alebo aj pri pešom pochode cez turecko-grécku pevninskú hranicu, no a, samozrejme, to vytvorilo hneď sieť biznisu prevádzačov, ktorí na tomto celom zásadným spôsobom zarábajú. A opätovne sa dostávame do situácie, kde tí, ktorí vlastne sa vydali na cestu a im dali peniaze, samozrejme, častokrát posledné, to som ja nikdy nespochybňoval, ale stále sú to tí, v úvodzovkách, šťastnejší, ktorí na to, aby sa z tohto tábora dostali, mali peniaze a mali šancu zaplatiť týmto prevádzačom. A čo tí ostatní, čo tie peniaze nemali? Tí nám opäť sú ukradnutí, o tých sa opäť nemusíme starať? Tí nás už opäť nemusia zaujímať?
To je to základné východisko, kde mám ja problém so stanoviskami Európskej komisie. Máme sa starať o všetkých utečencov tohto vojnového konfliktu rovnako. Nielen o tých, ktorí mi prišli ku dverám, tí sa už sem dostali, tí už sú na mierovom poli teoreticky aj prakticky. Čiže to je druhý problém.
No a samozrejme, to potvrdili viacerí od tureckých predstaviteľov, od, samozrejme, predstaviteľov organizácií, ktoré sa venujú migrácii, že tá vlna sa zdvihla presne z týchto dvoch dôvodov. Čiže opätovne na tom z veľkej miery máme vinu.
Kde zlyhala ďalej Európska únia? Ďalej zlyhala v tom, že vlastne všetci títo nelegálni migranti, lebo do momentu, pokiaľ neprídu na územie Európskej únie a nerozhodnú sa, aký štatút sami sebe zvolia, to je na nich, dovtedy sú to nelegálni migranti a nelegálnych migrantov podľa schengenského priestoru máme zadržiavať, všetci bez rozdielu, a po zadržaní nelegálneho migranta má byť umiestnený do policajných zariadení. Treba vidieť veľký rozdiel medzi prácou cudzineckej polície a prácou migračného úradu. Ten nastupuje až v tej chvíli, keď zadržaný nelegálny migrant po prekročení vonkajšej hranice Európskej únie povie čarovné slovíčko "azyl". Akonáhle povie čarovné slovíčko "azyl", pričom mu táto možnosť vždy musí byť ponúknutá, každý jeden nelegálny migrant dostane otázku, chcete požiadať o azyl? Akonáhle o ten azyl požiada, dostáva sa do rúk migračného úradu príslušnej krajiny, ide do tábora, predovšetkým záchytného, kde potom po určitej procedúre dostane možnosť ísť do táboru pobytového, alebo teda vôbec jeho pohyb nie je obmedzený v momente, ako prechádza do azylovej procedúry.
A potom sú migranti, ktorí nepožiadajú o azyl, a teda ostávajú nelegálnymi migrantami a z pohľadu zákona nielen toho štátu, ale aj Európskej únie sú porušovatelia zákona. A teda budú umiestnení do policajného zariadenia, v našom prípade voláme to útvary policajného zaistenia cudzincov, ktoré na Slovensku máme v dvoch mestách, a to predovšetkým v Medveďove a v Sečovciach. Tu sú obmedzení na slobode. Tu sú obmedzení na slobode do doby, pokiaľ sa nevykoná v prípade vonkajšej hranice Európskej únie readmisia. To znamená návrat. S každou krajinou, ktorá susedí s Európskou úniou, mala príslušná krajina, ktorá s ňou má hranice, uzatvoriť takúto readmisnú zmluvu a väčšina z týchto krajín takéto readmisné zmluvy má a má na tom veľmi intenzívne aj pracovať. To je dôvod, pre ktorý sa Slovensku podarilo prakticky zlikvidovať nelegálnu migráciu na svojom území.
Len krátke štatistiky: Pred rokom 2007 priemerné číslo sa hýbalo od 2- do 4-tisíc nelegálnych migrantov ročne. Staršie roky, tie čísla boli ešte väčšie, ale súviselo to s obrovskou vlnou, ktorá prišla po vojne v Afganistane, pri vojne v Čečensku a tak ďalej. Ale práve veľmi tvrdou prácou s naším susedným štátom, teda s Ukrajinou, sme vytvorili fungujúci mechanizmus, ktorý každého nelegálneho migranta, ktorý nepožiada o azyl, po pobyte v našom zaisťovacom centre vracia späť na Ukrajinu, dokonca niekde sa ani nestihne dostať do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov a ide tam priamo z cely hraničnej polície, pretože ten proces môže byť aj do 24 hodín.
A toto je úloha, ktorú absolútne náš jeden spoluštát v Európskej únii na vonkajšej hranici Európskej únie s Tureckom a na vodnej hranici, hovorím o Grécku, absolútne nerešpektoval a rezignoval. Grécko prestalo chrániť, a dokonca z nešťastného alebo neopatrného vyjadrenia gréckeho ministra bolo, nielenže sme to nemohli chrániť, ale my sme nemali ani vôľu to chrániť, pretože to bola ťažká práca, príliš veľa ľudí. Napriek tomu, že Grécko v posledných rokoch – na rozdiel od Slovenska, Maďarska a Poľska – dostalo na migračnú a schengenskú politiku 400 miliónov eur, len na migračnú 260 a za týchto 260 miliónov dnes stojí jedno azylové centrum s 200 miestami. Neviem, či má sedem hviezdičiek alebo desať, ale v každom prípade 400 miliónov eur vlastne... (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.)
Čiže čo je najpodstatnejšie, že dnes po preinvestovaní takéhoto množstva peňazí táto krajina nebola schopná nijakým spôsobom, a dokonca ani nemala vôľu chrániť svoje hranice. Pretože ak by si ich chránili aspoň tak, ako sa o to intenzívne z posledných síl snažilo Maďarsko alebo my, ale, samozrejme, nebudeme hrať hrdinov, pretože čelíme bežne stovkám, neviem, čo to znamená čeliť denne desiatkam tisícov, už sme čelili aj niečo cez tisíc, 1 300 bola asi maximálna u nás, atak na našu hranicu, ale 5 300 už môže byť číslo, ktoré sa naozaj ťažko zvláda v jednej chvíli.
Takže ale z posledných síl sa o to Maďari snažili a teraz sú za to kritizovaní ako nehumánni, ako neviem, čo všetko im bolo vyčítané, a nerobili nič navyše okrem toho, že do bodky napĺňali pravidlá schengenského Acquis, teda policajnej práce na hranici, a následne napĺňali do bodky všetky pravidlá azylového konania európskeho. Tým, že každého migranta, ktorý sa rozhodol, že pôjde do azylovej procedúry, musí dať odtlačky, tak to vyžadujú proste dublinské pravidlá. Musí byť registrovaný. Preto neexistuje absolútna jednota medzi európskymi členskými štátmi aj v otázke kvót, práve z tohto dôvodu, práve z tohto dôvodu.
My nebudeme prijímať žiadnych utečencov, povedali jasne hlavne severské štáty, ktorí nebudú registrovaní v prvej krajine prekročenia hranice Európskej únie. A stal sa paradox, kedy vlastne prvou krajinou je označované Maďarsko napriek tomu, že jasne nie je aj zemepisne, aj fakticky. Aj všetci nelegálni migranti, ktorých sme zadržali na Slovensku, a my sme naozaj teraz preorientovali už posledné štyri mesiace veľmi intenzívne rôzne desiatky opatrení, keď bude záujem, vysvetlím, ale nechcem vám kradnúť veľa času. Všetko boli migranti, ktorí prešli Gréckom. Časť z nich bola registrovaná, tí, ktorí boli v Maďarsku registrovaní. Samozrejme, tí podľa Dublinského protokolu sa vracajú naspäť do Maďarska. Nie vždy to úplne našim kolegom v Maďarsku ide, ten návrat. Je rozhodne o niečo menší, o niečo menší, ako je prítok. Ale v každom prípade ešte stále tá spolupráca funguje a snažia sa naozaj, verím, z posledných síl. V žiadnom prípade ich nekritizujeme, to je už dnes nezvládnuteľná situácia, v ktorej sa nachádzajú.
A samozrejme, zachytili sme aj migrantov, ktorí vôbec neboli registrovaní, len nám potvrdili, že išli cez Grécko. Je teda jasné, že 99 % a podľa mňa 100 % migrantov idú cez turecko-grécku hranicu. A to je vlastne to najväčšie zlyhanie. A doteraz od začiatku krízy, a aj, prvýkrát v pondelok, prvýkrát v pondelok zaznelo nenápadné, a dokonca do záverov sa teda dostala veta, že je nevyhnutné, aby Grécko vylepšilo svoju činnosť a všetci mu k tomu pomôžeme.
Prvýkrát sa objavilo slovo, ktoré priznalo, že hlavným, nehovorím, že vinníkom, ale jedným z tých ďalších zlyhaní popri zlyhaní pri tých neuvážených volaniach "welcome refugees" a ďalších veciach, ktoré jasne zdvihli tú vlnu. Nakoniec zaregistrovali ste, že aj u nás boli drobné nesúhlasy v našich útvaroch policajného zaistenia, ktoré nastali presne po televízii, kde v televízii išiel priamy prenos, CNN, kde došlo k tomuto vyhláseniu, a ten pohyb nastal okamžite po vyhlásení. Veď oni nás tam chcú, musíte nás pustiť, volajú nás do Nemecka! No ale zákony hovoria niečo iné. Zákony hovoria iné veci. A ak my chceme byť zodpovednou krajinu Európskej únie, musíme ich dodržiavať.
A čo je najparadoxnejšie, že Maďari sú kritizovaní práve zato, že ich dodržiavajú. Prísne, ale dodržiavajú. Otázka postavenia plota samotného je, samozrejme, veľmi otáznou. Ale je to pravdepodobne posledné opatrenie, ktoré mali naporúdzi. Napriek tomu, že schengenské teda acquis hovorí, že hranica má byť otvorená, zelená a máme ju strážiť iným spôsobom. Faktom však zostáva, že už žiadna iná možnosť zjavne neostávala.
Takže tu som pri tom treťom bode toho absolútneho zlyhania, ktorý súvisí s tým, že prestala sa ochraňovať vonkajšia hranica Európskej únie a, paradoxne, vízová politika platí a platia aj hranice. Hranice Európskej únie sú neprekročiteľné len tak. Častokrát sa tu robí zábavka z toho vyhlásenia ešte kedysi Gustáva Husáka, že hranice nie sú korzo, či také niečo povedal. No aj dnes to platí. Nie je možné prekročiť hranicu. Dokonca aj v prípade občanov Európskej únie platia zvláštne pravidlá, že nie vždy by sa malo tak voľne po prechádzkach prekonávať zelená hranica. Mali by sme stále aj napriek teda otvorenému priestoru, mali by sme chodiť hlavne cez hraničné prechody. A teda až teraz po trištvrte roku, keď už vlastne do Európy pritieklo niekoľko stotisíc migrantov, sa začína debatovať o tom, že teda poďme chrániť hranicu, a prvýkrát sa v dokumente nachádza ochrana hraníc na prvom mieste, a to je vlastne asi správne.
To bola požiadavka, ktorú Slovensko vlastne presadzuje na Európskej rade už štyri mesiace. A keď sa tu niekto aj pýtal, aká je naša odpoveď o opatreniach, ktoré majú byť, toto je jedno z nich. A konkrétne opatrenia, ktoré sme aj na Európskej rade predložili, z ktorých sa v podstate aj všetky do týchto opatrení nakoniec už na tejto septembrovej rade dostali.
Ďalší problém, kde sme absolútne zlyhali, a prečo tá, prečo tá Európska únia a niektoré špecifické štáty sú veľkým magnetom. A to je absolútne zlyhanie návratovej a readmisnej politiky. Sú dve veci. Readmisná je tá, ktorú som spomínal, ktorú má robiť susedný štát. To znamená Slovensko s Ukrajinou napríklad, Poľsko s Ukrajinou a Bieloruskom, Maďarsko s ďalšími. A mnohé štáty aj majú formálne uzavretú zmluvu, ale nerealizujú ju. To znamená, readmisia im veľmi nefunguje napriek tomu, že tie štáty sú často dotované. To znamená, že keď si zoberieme severné krajiny Afriky, každý jeden štát dostáva svoju formu podpory zo strany Európskej únie, ale v rámci rozvojovej pomoci. Existoval plán, ktorý sa volá More for more, to znamená, že dostanete viacej pomoci, ale musíte viacej urobiť aj vy. Slávnostne po pol roku, myslím, že sú tie štáty, ja teda neviem tú skratku, čo presne znamená, Maghrep sa volá tá, vlastne to združenie, vlastne predpokladám, že krajín predovšetkým... (Reakcia z pléna.) Tak, hovorím, že tak som si myslel, že severnej Afriky. Že dobre, sú pripravené tieto štáty vlastne prijímať v rámci readmisie, ale len svojich občanov. A to po trištvrteročnom vyjednávaní, teda že len svojich občanov. Pričom tí tvoria minimum. Je minimum Tunisanov, je minimum Líbyjčanov, je minimum Egypťanov v tých číslach, ktoré vlastne migrujú. Hlavne tieto štáty vlastne plnohodnotne prepúšťajú vlastne tie toky. Teraz, samozrejme, nestabilná situácia v Líbyi, ale nebola to len Líbya vždy. Proste tie toky Somálčanov, Eritrejčanov, Nigérijčanov a tak ďalej tiekli cez rôzne ďalšie štáty. A jediní, ktorí sa s tým historicky vysporiadali, boli Španieli pred niekoľkými rokmi, kedy jasne silnou návratovou politikou v priebehu dvoch mesiacov zastavili vlnu lodí, ktoré plávali zo západnej Afriky na ich ostrovy, na ich Kanárske ostrovy.
Čiže readmisia zlyhala a sú tu veľmi vtipné príklady, kedy nakoniec aj Angela Merkel sa stretla pri prednáške s dievčinou, ktorá mala v ruke štyri roky staré rozhodnutie o deportácii. A nikto ju nedeportoval. Opýtajte sa, a prečo, keď jasne sa ukazujú, oni sú nelegálni migranti. Ona argumentovala, že aj ja mám právo študovať na dobrej škole. Bezpochyby každý. Proste ale to nie je to ľudské právo, o ktorom sa hovorí. Jednoducho vy ste nelegálne prekročili hranice Európskej únie a musíte sa vrátiť naspäť! Napriek tomu to nemecké úrady neboli schopné zrealizovať. A to je ten jeden z tých ďalších dôvodov. Ak teda ja viem ako migrant, že či dostanem alebo nedostanem azyl, nikto ma nikdy z Nemecka nepošle domov, tak tam jednoducho pôjdem.
Ale sú krajiny Európskej únie, ktoré poctivo dodržujú návratovú a readmisnú politiku a tvrdo ju robia, medzi ktoré patrí aj určite aj Slovensko. A samozrejme, to je jedna z tých vecí, neviem, kto sa na tom minule čudoval, že čo to znamená robiť neatraktívnym pre nelegálnu migráciu. To sú konkrétne opatrenia. To, že každý vie, že na Slovensku nemajú čo požiadať o, sa snažiť byť nelegálny migrant, lebo vedia, že ich v rámci readmisie vrátime a že v rámci návratovej politiky pôjdu aj do svojej vlastnej krajiny. Tých návratov sa urobilo viacej. Na to máme konkrétne organizácie, s ktorými máme zmluvy, Medzinárodná organizácia pre migráciu nám v tomto vyslovene veľmi pomáha. A to je jedna z tých vecí, ktorá nerobí atrakciu pre tých, ktorí sú špekulanti, ktorí vedia, že nemôžu žiadať o azyl, pretože pochádzajú z krajín, ktoré sú relatívne bezpečné. A to je dôvod, prečo čísla z Bangladéšu, z Pakistanu máme o niečo nižšie ako ostatné krajiny. Lebo ani Pakistan ani Bangladéš zjavne s veľkou pravdepodobnosťou nepatria medzi tých, ktorí dostanú azyl.
A tu sme pri tých číslach. Niekto tu spomínal a obracal sa, alebo zakrýval sa menom vysokého komisára pre OSN, že on hovorí o 80 percentách. Nie, on hovorí o pravdepodobnosti tej krajiny k tomu, že z nej pochádzajú utečenci, pretože 80 % Sýrčanov má šancu na azyl. Pretože my tie čísla máme, samozrejme, inakšie. Keby sme len podľa národnosti to rátali, medzi tými migrantmi, ktorých my zachycujeme, nie je ani polka Sýrčanov, zhruba polovica. Nie celá, ale zhruba polovica. Tí zvyšní sú z krajín, ktoré nemajú veľkú šancu dať na azyl, a miešajú sa medzi Sýrčanov a majú strašne veľa falošných pasov. To je teraz naj, najväčší biznis je zo sýrskymi falošnými pasmi.
Lebo zase niektoré krajiny urobia to, čo v minulosti, to, čo sa urobilo s Čečencami, že boli krajiny, ktoré povedali: Každý Čečenec má právo na azyl bez ohľadu na to, aký bol jeho životný príbeh, bez ohľadu na to, že vlastne už 20 rokov nežije v Čečensku. To je jedno, proste je Čečenec, dostane azyl. Dostali azyl a teraz počítajú iba stovky ľudí, ktorí dnes sú bojovníkmi v ISIS. To sú tí zahraniční bojovníci. Pamätáte si, že pred pol rokom to bol veľký problém. Rakúsko napríklad má z tohto obdobia, kedy prijalo azyly v rámci čečenskej komunity, 300 bojovníkov v Islamskom štáte v Sýrii a Iraku. To je konkrétne číslo, to nie je strašenie, to je reálna štatistika, ktorú vám povedia. To isté platí, stovky z Belgicka, z Nemecka, z ďalších krajín. Čiže to je tá nie vždy úplne premyslená azylová politika, o ktorej hovoríme.
Pričom Slovensko na rozdiel od niektorých ďalších štátov si svoju azylovú politiku dlhodobo robí veľmi prísne. My ten životný príbeh študujeme u každého. To, že pochádza z tej krajiny, ešte neznamená, že v nej v tej chvíli žil. To je najpodstatnejšie. Neznamená, že človek z Iraku žil naozaj v Iraku celý ten čas a teraz vlastne prišiel priamo z Iraku alebo priamo zo Sýrie z vojnovej oblasti. To, že má tú národnosť, naozaj nič neznamená, to isté platilo o Čečencoch, ktorí častokrát prichádzali do Európy z Moskvy, kde teda naozaj, sa dohodneme, že neboli súčasťou nejakého vojenského konfliktu.
A naopak, potvrdzovanie tých čísiel, o ktorých sme hovorili, je fakt, ktorý sa stal teraz, myslím, že to aj premiér spomínal, ktorý sa stal v Rakúsku tento víkend. Zhodneme sa na tom, že Rakúsko je krajinou, ktorá patrí medzi top 5 krajín s najväčším životným štandardom a najväčšou úrovňou, teda životnou úrovňou na svete. Viedeň niekoľkokrát za sebou vyhrala najlepšie miesto na život. Tak? Čo to znamená, ak zo 14-tisíc utečencov len 730 požiada o azyl? Že pre tých 95 %, ktorí o ten azyl nepožiadali, to nie je dostatočne dobrá krajina na začatie nového života? Nie je to už dostatočne bezpečná krajina? Ak niekto o sebe vyhlasuje, že uteká pred vojnou, a teda má mať záujem čo najrýchlejšie sa dostať k azylu a odmietne požiadať o azyl v Rakúsku, potom prepáčte, ale rozhodne je špekulant. (Potlesk.) Pretože že sa mu nemusí zdať štandard Maďarska, a aj to si myslím, že je už špekulovanie, Srbska alebo krajín, ktoré nie sú súčasťou Európskej únie, prosím, tam ešte sa dá uvažovať, chcem byť súčasťou Európskej únie, tak teda že som si nepožiadal v Srbsku, ktoré bezpochyby patrí k rozvinutým krajinám Európy. Tak okej, tak Maďarsko. Ale že Rakúsko? To je naozaj už nepochopiteľné. A tam presne tých 95 % ste mali, lebo mne sa tak zdá, že ten výpočet tých 14-tisíc a 730 presne zhruba sedí na tých 95 a 5 percent. A to je presne ten problém, ktorý sa ukazuje aj ďalej.
Čiže vrátim sa k tomu, čiže to je ďalší magnet, nezvládnutie návratovej politiky a readmisie. Tak isto v novom dokumente Európskej komisie sa teda objavilo, že musíme zvýšiť návratovú politiku. Ale to je naozaj veľmi smiešne číslo, ktoré doteraz sa realizovalo, z tisícky ani nie 100 ľudí sa navracalo. A teda je to bod, ktorý opätovne nám vyšli v ústrety na naše požiadavky. Ja nehovorím, že nám, ale teda pochopili, že toto je dôležité, že to je ďalším bodom, kde Európska únia zlyhala.
Ďalší bod, kde jednoznačne Európska únia zlyhala, je podpora, na úvod, trošku to súvisí s prvým bodom, je podpora Turecka, Jordánska a Libanonu. My sme k tomu rokovali v júni naposledy ku kríze? A to už tri mesiace de facto išla, ako sa hovorí, naplno a v januári sa zaznamenali prvé negatívne javy nespokojnosti práve s tou ubúdajúcou potravinovou pomocou. Vysvetlite mi, ako je možné, že až po trištvrte roku prvýkrát sa slávnostne rozhodol komisár Európskej únie pre migráciu pán Avramopulos, až teraz, to bolo vlastne nevypovedané, až teraz ísť do Turecka. Prvýkrát slávnostne oznámil, áno, ideme riešiť situáciu do Turecka. Po trištvrte roku! A niekto nám chce hovoriť, že nie sme dostatočne pružní? To je absurdné, absurdné! Nehovoriac o tom, že myslím si, že Turecko ako krajina, ktorá je, krajina, ktorá má záujem o vstup alebo bližšie vzťahy s Európskou úniou, jednoznačne má záujem komunikovať o situácii. A možno by sme mali práve minimálne 50 % nákladov, ktoré Turecko má s týmito tábormi, preplatiť ako Európska únia, lebo v opačnom prípade je to ten tlak na nás. A tam sme mali ukázať svoju solidaritu, nie iba peniazmi, ale aj ľuďmi, aj lekárskym personálom, všetkým. Ale na to sme my všetci pripravení, to všetko sme ponúkli.
Ale my vždy sme tvrdili, riešme problém tam, kde vzniká, a nevykrádajme krajiny, ktoré sa už nikdy nespamätajú. Ak zoberieme všetkých utečencov, najmä tú elitu, ktorá má peniaze a ktorá si to vie zaplatiť, do Európskej únie, kto tú Sýriu postaví na nohy, keď sa konečne dostane do mierového procesu, keď všetci tí, ktorí na to mali, budú preč? Tak vznikne presne to, čo je v Somálsku. Tá krajina sa nevie dostať z tých svojich problémov, ktoré má. A to isté platí o Eritrei. Čím viac ľudí vzdelaných, finančne zabezpečených odíde zo Sýrie a nikdy sa tam nebudú plánovať vrátiť, tým menšia pravdepodobnosť, že Sýria sa stane zase normálnou krajinou. Jednou seriózne rozvinutou krajinou Blízkeho východu. Neviem, kto z vás bol v Sýrii, ale to bola jedna pekná, rozvinutá krajina. (Reakcia z pléna.)
Nejde o to, či ich majú. (Reakcia z pléna.) Ale to je úplne v inom kontexte! Vy máte, vy máte fakt obrovský talent, pán poslanec, ako veci akože dať z kontextu von. Ináč sa to hodí. Väčšinou scenáristi majú tento talent.
Čiže toto je ďalšia vec, že už dávno sme v tom Turecku mali byť, a toto je ďalším, piatym zlyhaním práce, v tomto prípade Európskej komisie ako takej, ktorá už dávno vlastne mala byť nakvartírovaná v Turecku a mali sme to s Turkami riešiť. Pretože v opačnom prípade potvrdzujeme, že sme neuveriteľne pokryteckí. A to vo fakte, že neprijali sme Bulharsko a Rumunsko do Schengenu preto, lebo sa obávame toku rumunských a bulharských Rómov do Európy, že by mohla byť zvýšená kriminalita. To je hlavný argument, pretože Bulharsko a Rumunsko splnili všetky technické podmienky. Dokonca Rumuni teraz vynikajúco strážia tú hranicu. A napriek tomu potichučky tie štáty, ktoré dneska nás chcú kritizovať za nedostatok solidarity, neprijali v obave pred Rómami z týchto krajín, lebo mali voľby. Títo ľudia nemajú právo moralizovať na našu adresu, pretože zlyhali niekoľkokrát a Bulharsko a Rumunsko je stojacim svedkom toho celého. (Potlesk.) Pretože tam sa bojím občanov Európskej únie rómskej národnosti. Občanov Európskej únie rómskej národnosti! A tu teraz nemám problém z tých, čo ani vôbec netušíme, lebo tie falošné pasy nie vždy všetky sú zachytené, či sú vôbec tí ľudia Sýrčania.
A to isté platí o Turecku. Prečože Turecko má taký problém s prijatím do Európskej únie? Tam už nehovoríme o multikulturalizme? Tam už neriešime nič? Prečo bolo pozastavené to plynulé pričlenenie Turecka? Presne z dôvodu, že má iné základy kultúrne a častokrát to tie krajiny hovorili. Presne tie, ktoré teraz nás chcú kritizovať, predsa pribrzdili priberanie Turecka do Európskej únie. (Reakcia z pléna.) Je to tak. (Reakcia z pléna.) Veľké, sa dohodnime. A dneska chcú hovoriť, že sme nedostatočne solidárni? Tak prečo sme neboli takí solidárni s Tureckom alebo Bulharskom a Rumunskom? To je presne tá vec, že nesmú začať alebo nemali by začať tým, že budú ukazovať svaly, pretože sami niekoľkokrát v minulosti zlyhali.
Takže, vrátim sa k tomu, aby som vám nekradol úplne veľa času. Platí opätovne, ďalší bod zlyhania bolo to, že sme s Tureckom nepracovali. Katastrofálny monitoring utečencov alebo teda migrantov, sa dohodnime, predovšetkým nelegálnych, je jednou z ďalších príčin, pre ktoré nikto nemá problém najmä prísť do Nemecka. Jeden príklad vám poviem.
Dublinské pravidlá hovoria o tom, že keď príde ku vám, a toho sa my nesmierne obávame a nikdy sme nechceli byť zahanbení ako Slovensko, preto sme boli veľmi radi, že z tých niekoľkých tisícok ľudí ročne sa po vstupe do Schengenu stalo niekoľko desiatok. To znamená 40, 70, každý rok inak. A častokrát sa stalo, že sme mali negatívne čísla s Rakúskom, že viacej nelegálnych migrantov prišlo ku nám z Rakúska ako od nás do Rakúska, čo bolo veľmi vtipné, ale súviselo to hlavne s tým, že netušili, že nesmú cestovať medzi krajinami. Tak toto rapídne a dramatické zníženie tých čísel nás vždy veľmi tešilo a vždy sme chceli, aby sme nemuseli byť konfrontovaní s tým, že v rámci dublinského procesu nám budú vracať ľudí, lebo to je vlastne naším vlastným zlyhaním pri ochrane hranice.
A tak sa stalo, že Nemecko zachytilo 3 600 alebo 3 900, tie čísla hovorím presne, ako som to od zdroja dostal, 3 900 migrantov, ktorí podľa dublinského nariadenia mali byť vrátení do Poľska. Poľsko povedalo, uznávame 3 600 z nich, tí určite, naozaj od nás prišli. 3 600 nám môžete vrátiť. Za rok od tejto dohody, ktorá vznikla, bolo Nemecko schopné vrátiť 180 ľudí. A prečože? No lebo netuší, kde tí zvyšní sú. To bolo to, ten prejav nemeckého ministra de Maiziere, predstavte si, to povedal do novín, predstavte si, my ich dáme večer do nášho azylového tábora a oni tam ráno nie sú.
Vážne? Guten Morgen! To sme na to prišli teraz, že takto to vlastne funguje, že takto sa správa vlastne táto časť migrácie? Ich vaše azylové tábory vôbec nezaujímajú! Nie vždy ich dokonca zaujímajú nejaké sociálne benefity. Ich zaujíma ich infraštruktúra, ktorú jasne majú danú. Kam prídu a kde zostanú a kde vedia, že keďže takýmto spôsobom je deravý celý tento systém, vedia, že ich nikto nikdy už z Nemecka preč nepošle.
Takže toto sú tie hlavné body, ktoré sme identifikovali ako základnú chybu. A náš, by som povedal, hlavný odpor, aj keď už opätovne tu môžeme mať tému dobrovoľných kvót 120-tisíc, už to nemusí byť úplne pevné, po tom, by som povedal, tej hádke, ktorá bola teraz v pondelok. Tak ten hlavný dôvod, pre ktorý sme nesúhlasili s kvótami alebo teda hlavné dva dôvody, boli najmä dva.
Po prvé, že to nerieši situáciu, pretože to fungovať jednoducho nebude. Tých dôvodov je veľa, keď bude záujem, môžem vám ich porozprávať, prečo to fungovať nebude. Od toho, že so stabilitou týchto ľudí na danom území, do ktorých ich nanútime. Ten, čo si vylosuje Nemecko, bude ten šťastný, ten, čo si vylosuje Estónsko, bude ten nešťastný. To neviem, ako bude fungovať. Tých žalôb bude zo strany utečencov miliarda, nehovoriac o tom, ako som už povedal, ako pri Dubline, že napríklad 120-tisícová kvóta hovorí o prerozdelení 54-tisíc migrantov z Maďarska. Ale v Maďarsku nie je 54-tisíc migrantov. V Maďarsku je momentálne asi 5-tisíc. Akých 54, aj Maďari sami sa ohradili, akých 54-tisíc chcete prerozdeliť? U nás 54-tisíc migrantov proste nie je. To znamená, že to je absolútne celé zlé nastavené. A najpostihnutejšie krajiny nie sú Taliansko, Taliansko trochu, lebo to z veľkej časti sa snaží tých ľudí aj udržiavať v Taliansku, ale nie Grécko a Maďarsko, tí boli postihnutí tranzitom týchto ľudí, ale Nemecko, Belgicko, Holandsko, Švédsko. To sú krajiny, ktoré sú na konci dňa najviac postihnuté, a my napriek tomu hovoríme o solidarite s krajinami, kde tí utečenci ani nie sú.
My sme to tam jasne povedali. Nemôžete mať v dokumente napísané Maďarsko 54-tisíc ľudí na prerozdelenie, keď ich tam proste 54-tisíc nie je! Máte pocit, že to niekoho zaujímalo? To je jedno, vonku sú novinári. Povedzme im, že sme sa dohodli. Absurdné, absurdné!
Čiže nekvalita pripravenia celého procesu. Nejde o prejavenie solidarity, lebo to je vlastne prejavenie solidarity s nejakou tabuľkou, ktorá popisuje neexistujúci stav. My sme tu nie nato, aby sme boli, my sme naozaj odborná časť európskych rád, ministri vnútra. My nemáme čo riešiť politickú tému. Ak je to teda politická téma, potom je pravda, že to musí ísť na summit. Potom ani neplatia pravidlá o tom, o azyle ani o migrácii, lebo toto nie je otázka azylu a migrácie. Toto je otázka prerozdelenia humanitárnej krízy, nie azylu a migrácie. To znamená, preto to patrí do pravidiel, o ktorom majú hovoriť naši premiéri, a nie ministri vnútra. To nie je odborná otázka zjavne, keďže je jedno, koľko migrantov kde je a že je to číslo, ktoré vôbec nekorešponduje s realitou. A to je to, čo sme hovorili pri tej štyridsiatke. Dneska 40, zajtra 150 som hovoril, tak pardon, 120, pozajtra 300. Pretože už sa ten tok zastavil? Už sme to efektívne urobili?
A ak nastane povinný mechanizmus, teda permanentný mechanizmus, ktorý má vlastne prísť, tak to týmto rozhodnutím nekončí. A preto nehovoríme, nestrašíme o desiatkach tisíc, ale keď si nakreslíte krivku, ako začíname od 700 cez 2 200, tak vlastne naozaj tá ročná báza, ktorá môže pre Slovensko znamenať, je 9- až 12-tisíc ľudí ročne pri tomto type kríz. A možnože sa nám podarí vyriešiť krízu v Sýrii, za rok možno bude kľudnejšia situácia, možno už nebudú musieť ľudia odtiaľ utekať, čo by bolo skvelé, aby mohli žiť v mieri. Ale Afrika a subsaharská Afrika tá neskončí, pretože nielenže v Líbyi nastala nestabilita, a teda so spôsobením nestability v Líbyi nemáme naozaj nič spoločné, vtedy sa nikto na solidaritu neodvolával, vtedy bombardoval každý individuálne, tak predstava, že by sme zastavili toky z Nigérie, z Eritrey len preto, lebo sa nejako rozhodneme, sú naozaj nie odborné. A čo je podstatné, jasne povedala aj Medzinárodná organizácia pre migráciu, že krajiny okolo Nílu začínajú byť na pohybe k zásadnej migrácii do Európy. Ak sa pridajú aj krajiny doteraz relatívne stabilné politicky, tak to už teda naozaj Európa zvládať určite nebude.
A čo je ďalšia vec, pre ktorú máme ako Slovensko pravdu. To nie preto, že by sme mali nejakú obavu, a vy viete, že ťažko Slovákov pomenovať ako rasistov alebo xenofóbov v tej istej situácii, keď nikto nemá problém ani s menšinou, ktorá sem pravidelne tečie a dostane sa sem proste niekedy nelegálne, ktorá je napríklad vietnamská alebo čínska. Všímate si nejaké rozkoly, nejaké vojny? Tuná pán poslanec Hlina má s čínskou komunitou veľké skúsenosti. Je tu nejaká vojna alebo potýkajú sa s nejakým obrovským xenofóbnym prístupom Slovákov? Nie. Rešpektujú, títo ľudia rešpektujú naše pravidlá.
Aj celá integrácia, ktorú Slovensko doteraz robilo aj v prípade moslimov, bola postupná a nie nárazová. Veľmi odborne vedená bez politických zásahov. Naozaj, myslím si, že žiadni ministri, a začal ten proces ešte za Ivana Šimka cez Vlada Palka, Martina Pada, Roberta Kaliňáka, Daniela Lipšica a skončil opäť zase na chvíľu pri Kaliňákovi. Robili to iba odborníci, ktorí nevymieňali vedenie migračného úradu, ktorí si túto prácu mohli kontinuálne plniť. A môžem povedať, že všetci tí, ktorí sú integrovaní z moslimského sveta, z moslimskej komunity u nás, sú naozaj ľudia rešpektujúci pravidlá, ktoré platia v Slovenskej republike. Dokonca ctia tradície. Mnohé z ich detí oslavujú naozaj Vianoce. Aj ich sviatky oslavujú, ale aj Vianoce.
Ale keď navezieme dvetisícku ľudí do Malmö, tak sa z krásneho švédskeho mesta stane proste mesto duchov ako teraz. Pretože tá komunita sa uzavrie a bude inertná voči okolitému prostrediu a nijakým spôsobom do nej nepreniknú švédske pravidlá, švédske tradície, švédske čokoľvek. Do niektorých častí európskych miest nechodí už ani polícia, lebo vie, že každým príchodom by riskovala obrovské konflikty. Boli sme málo svedkami vypaľovania miest vo Francúzsku pred niekoľkými rokmi? Keď pomaly popri policajtoch už bola nasadzovaná aj armáda? Toto je všetko malou výstrahou pre to, ako dopadne zlá integrácia, pretože v tomto prípade nemôžeme hovoriť o utečencoch. Ale musíme hovoriť o tom, že sa snažia presídliť. Sami seba presídľujú počas túry cez celú Európu. Pretože utečenec je v najbližšej krajine, kde má postarané o svoj život. V momente, ako sa snažím dostať do nejakej ďalšej krajiny, stáva sa zo mňa človek, ktorý sa snaží presídliť do nejakej krajiny a nejakým spôsobom sa tam integrovať, ale veľmi sa im to nedarí v tých krajinách.
A ja som rád, že Slovensko má program, ktorý dlhodobo robí a je pozitívny. Je pozitívny, má výsledky, ktoré nie sú pre nás vyrušujúce, pre nikoho z nás. Nikto nemáte pocit, že by sme mali problém s akoukoľvek časťou našej moslimskej komunity. A tak by to malo ísť ďalej.
A preto sme aj vychádzali z toho, že pri čísle sme povedali to, ktoré sme schopní integrovať tak, aby ten integračný proces dobre fungoval. Preto sme povedali 100, lebo to sú naše kapacitné čísla, ktoré vieme ako Slovensko integrovať v rámci našich pravidiel, kedy prechádzate od azylového konania, od záchytného tábora cez pobytový a dostávate sa do integračného centra a následne do svojho nového života. To je nejaký dlhodobý proces. A keď má dopadnúť úspešne, musíte ho byť schopný garantovať. A keď ho chcete garantovať, musíte to robiť s kapacitami, ktoré máte. Nielen neobmedzený počet ľudí, ktorý sa o nich stará. Tam je psychologická pomoc, sociálna, jazyková, vzdelanostná, rekvalifikácia, to všetko s týmito ľuďmi treba pracovať. Lebo keď ho hodíte len tak do priestoru, tak vám skončí presne tak ako tie segregované časti západoeurópskych miest. A tam predsa skončiť nechceme.
A úplne na záver, tu častokrát bolo povedané, čo sme ponúkli Európskej únii. Tak my sme presne ponúkli dva typy vecí. Po prvé, hovorili sme o opatreniach na zmiernenie a skončenie humanitárnej krízy z pohľadu obrovského prílevu utečencov. Bola to ochrana hraníc, boli to návratová readmisná politika, okamžitá pomoc Turecku, boli to hotspoty, ktoré sa tak často rozprávajú, ale nie sú všeliekom, ale je to vcelku dobrý nápad, ktorý by mohol fungovať. Ale veď tie hovoríme dávno, ale nie v Srbsku, pán kolega. Nie v Srbsku, ale na grécko-tureckej hranici, tam má byť hotspot a v Taliansku na pobreží. A samozrejme, boj s prevádzačmi. Tam sme boli ochotní poskytnúť ľubovoľné naše skúsenosti, pretože ich máme naozaj veľmi pestré pri boji s nelegálnymi prevádzačmi na našej slovensko-ukrajinskej hranici.
A k tomu sme ponúkli tri programy, ktoré robíme dlhodobo. Ešte od roku 2008, viacero sme ich vtedy spustili, ktoré sa týkali už spomínaných väzňov z Guantánama, týkali sa kubánskych disidentov, ktorých sme presídlili na Slovensku, ani ste o tom nevedeli, ale bola snaha, aby boli naozaj integrovaní. Preto sa tomu reklama, prirodzene, nerobí, aby tá integrácia prebehla v poriadku. A tak isto sa týkala obyvateľov tretích krajín, ktorých sme neboli presvedčení, že vieme v takom počte integrovať u seba, tak sme vytvorili vlastne presídľovací program s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu, kde nakoniec pripravujeme ľudí na ich život v ich cieľovej krajine, v našom prípade predovšetkým Spojené štáty.
To číslo, ktorým sme začínali kedysi pri stopäťdesiatich, neskôr ho zvýšili na tristo, sme teraz ponúkli, že sme pripravení ho zvýšiť na päťsto ľudí každý rok, čiže tisíc za dva roky. Tá debata bola o dvoch rokoch, priamo z krajín, ktoré sú ohrozené konfliktom. Čiže priamo zo Sýrie, z Jordánska a z Libanonu vyberať rodiny, ktoré sú najviac ohrozené, pretože v tomto programe predovšetkým sme pracovali s matkami s deťmi a otcami, ak ich ešte mali, priviesť na Slovensko. To bol ten posledný teraz, písali tuším pred dvoma dňami, pred dvoma dňami o tom písali v Košickom Korzári, že kto to bol na košickom letisku? Na košickom letisku bola presne táto skupina ľudí, v tomto prípade zo Somálska a Eritrey, ktorí prišli na niekoľko mesiacov na Slovensko, aby pokračovali na svojej ceste do Spojených štátov. A to isté platí, že teraz je vlastne táto kapacita zvýšená na 500 ľudí ročne, ktorú môžeme práve zo Sýrie, Jordánska a Libanonu presídliť do napríklad Spojených štátov alebo Austrálie, čo je vlastne nová destinácia, a zároveň ich pripravovať na Slovensku na život v týchto svojich nových krajinách. To je konkrétny príspevok. To je na náklady Slovenskej republiky.
Ďalším príspevkom bolo známe Gabčíkovo. Pretože sme neriešili problém tam, kde je pohyblivý, ale tam, kde končí. A je to v zvýšenom nátlaku na rakúske utečenecké tábory, tak sme poskytli naše voľné kapacity pre azylové konanie Rakúska na našom území. To znamená, ľudia nebudú spať pod stromami, ale na normálnej posteli, nebudú týždeň čakať na sprchu, budú ju mať každý deň, budú mať aj každý deň teplú stravu. To je konkrétny príspevok. Faktom je, že pre nás je to, samozrejme, jednoduchšie, lebo nemusíme robiť azylové konanie. Netýka sa to Slovenska. Nie je to azyl, ktorý sa viaže ku Slovensku, preto je to pre nás jednoduchšie, aj tá infraštruktúra je jednoduchšia v tom, že oni vlastne prídu, tu aj ich rakúski kolegovia robia s nimi, všetko sa deje v nemčine. Dokonca aj deti chodia do škôlky, ktorá musí byť po nemecky, a automaticky po skončení tej procedúry alebo pred skončením procedúry sa musia vrátiť do Rakúska, kde vlastne ten výsledok procedúry je vykonaný a už potom sa vlastne pracuje s nimi ďalej s tým, že akékoľvek narušenie poriadku, porušenie čo i len domového poriadku znamená ich návrat do Rakúska a riziko, že nedostanú azyl. To je jedna z tých hlavných motivácií, pre ktorú toto nepovažujem za akékoľvek bezpečnostné riziko, ktoré by mohlo z toho hroziť. To je konkrétny príspevok.
A potom sto sýrskych kresťanov alebo teda kresťanov z tejto časti sveta, ktorých by sme mohli integrovať priamo na Slovensku.
Myslím si, že sú to tri konkrétne príspevky, ktoré nie sú zanedbateľné, nie sú zanedbateľné a myslím si, že zodpovedajú tým možnostiam, ktoré Slovensko má, a tomu, čo vieme robiť. A robíme to dlhodobo a robíme to podľa mňa dobre. Nie mojou zásluhou, ale ľudí, ktorí sú tam proste 15, 20 rokov na týchto pracoviskách a dokázali sa vypracovať medzi svetovú špičku. Každý ich pozná, každý vie, keď sa povie meno Priecel, to je riaditeľ nášho migračného úradu, každý vie, kto to je. Aj v Spojených štátoch, aj v Európe. Robí to dlhé roky a robí to dobre. A som rád, že to je jeden z konkrétnych príkladov, ktorý nikdy nepodľahli politickému cyklu, hej? Prežil 13 ministrov a verím, že prežije aj ďalších. Takže toto je konkrétna ponuka.
Povedali sme si tam chyby. Ja som vám ukradol trochu času, nebudem viacej hovoriť, ale chcel som pomenovať, kde vznikol ten problém, kde sme zlyhali a aké sú naše riešenia do budúcna, aj to, čo vlastne v utorok budeme prezentovať, že je to nesprávne riešenie, ktoré nebude fungovať. Aj napriek tomu, že nás prehlasujú, tak budú vo veľmi skorej dobe konfrontovaní s tým, že sme mali pravdu. A potom si povieme konkrétne dôvody prečo. Pretože nebudú schopní tento systém zrealizovať tak, aby naozaj prerozdelil 120-tisíc ľudí a v budúcnosti nebude schopný prerozdeliť ďalšie stotisícky. Proste musíme od vecí, ktoré sú naozaj nesprávne, byť schopní ustúpiť a nebyť ješitní, že teda nedokážeme počúvať iné názory a už vôbec nie sa vyhrážať silou, lebo to vedie len k tomu, že sa človek ešte viacej zatne. To predsa všetci dobre poznáme.
Všetko najlepšie, ďakujem za pozornosť. (Potlesk v sále.)

46.
Pán poslanec Bagačka, naozaj máte pravdu, ale ja som, nepamätám si, kedy on naposledy hovoril pravdu, pán poslanec Zajac. On totižto nevie hovoriť pravdu. To je jeho proste problém a bolo by ho treba opravovať neustále, lebo on má proste strašne veľa zo svojej histórie za ušami, takže sa snaží takýmto spôsobom vyhovoriť. Ale nechcem tu riešiť osobné veci.
Pán poslanec Bobík, áno, tých možností je vždy veľa. Elektronická aukcia ale nevie riešiť všetko. Naozaj vie fungovať len pre bežné tovary a služby, ktoré nie sú veľmi komplikované, a jednoduchšie stavby. Prvé stavebné práce sa už urobili cez elektronické trhovisko, ale to je tak maximálne urobenie parkoviska a nejaká ľahšia rekonštrukcia. Sú zase súťaže a veci, ktoré vyžadujú ten najkomplikovanejší spôsob obstarávania. A zoberte si len jeden jediný príklad: R1 Pribina a R1 okolo Žiaru nad Hronom. Porovnajte ako obyčajný šofér kvalitu tých dvoch stavieb. Porovnajte ako obyčajný šofér kvalitu tých dvoch stavieb, dostavané v rovnakom období a máte na to odpoveď. To je presne, o čom sa bavíme. Chceme mať naozaj kvalitu, dlhodobú, alebo len chceme proste, tak ako v Čechách sa im stalo, že sa im zvlní diaľnica, pretože mali to jednoduché? Iba pri takých komplikovaných obstarávaniach neviete použiť elektronickú aukciu tohto typu. Proste to sa nedá. Aj my pri niektorých komplikovanejších operáciách samozrejme robíme, aby sme mali aspoň na dve časti rozdelené, že tá aukcia na záver príde, ale aby ste v prvom mali ten kvalitatívny výber. Že sa zúži na nejakých päť ľudí, ktorí vedia toto dobre, kvalitne urobiť a potom sa môžu vyhádať na cene. Ale musíte používať tie komplikovanejšie vzorce verejného obstarávania.

A myslím si, že sme sa posunuli ďalej najmä tým, že pokiaľ vláda Ivety Radičovej sa chválila tým, že má 2,9 obstarávateľa na súťaž, my máme napríklad 5,1. Nemyslím si, že to robili zle, ale proste od nejakého stupňa stúpame, ideme ďalej, upravujeme tie zákony, sa to proste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

36.
Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa, že nemám úplne protokolárny odev, len som nepredpokladal, že vystúpim, len ma vcelku pobavilo vystúpenie pána poslanca Zajaca a tak by som sa k tomu chcel trošku vyjadriť.
Samozrejme, keď odhliadneme od veci, že najväčší schránkový kšeft vlastne urobila vláda, druhá vláda Mikuláša Dzurindu, a to je, vlastne troma miliardami eur na privatizáciu SPP, ktorá skončila na schránke, pretože SPP predali schránkovej firme, tak si myslím, že toto všetko dokumentuje. Čiže aj keby ste, to sú fakty, pán poslanec Bobík, keby ste dali všetky, všetky ľubovoľné kauzy a ešte ste stokrát vynásobili všetky ceny týchto káuz, ešte stále sa nedostanete ani do polovičky toho, čo je schránka v rámci SPP. Nehovoriac o tých 7,5 mld. kurzovej straty a podobne, k tomu sa už nevraciam, k tomu sa nevraciam. Ale to nie, toto som nechcel hovoriť, toto nie je podstatné. Len teda keď si chceme akože merať, že kto je ten zlý, kto vymyslel schránky, tak len aby sme vedeli pravdu, nehovoriac o logu SDKÚ, ktoré teda bolo tiež na schránkovej firme, vládny hotel Fórum na schránkovej firme a tisíc ďalších vecí, ktoré tak skončili. Čiže to poučovanie, ktoré tu je, že to mohli už dávno upraviť, je naozaj zbytočné a trápne a nehodí sa.
Čo je trošku ale iná vec, je, že pán Zajac sa definitívne priznal k tomu, ako to on robil. My sme si neboli istí, či to tak naozaj je, ale teraz sa, dneska sa vlastne v tom priamom prenose vcelku priznal. On tak strašne rád generalizuje, strašne rád tak dáva rôzne naozaj už absurdné spojenia. Tak samozrejme ten limit na elektronické trhovisko zaviedlo ministerstvo vnútra v rámci celého toho systému a teraz padol návrh zo ZMOS-u, ktorý bol vyžiadaný, aby ten limit bol väčší, lebo im to robí problémy. Ja síce nechápem aké, ale povedal som si, dobre, ak im to robí problémy, v poriadku.
Čo je ale dôležité povedať, že každé jedno slovo, ktoré povedal o elektronickom trhovisku, proste bolo klamstvo.
Po prvé, elektronické trhovisko bolo v skúšobnej prevádzke šesť mesiacov. Povedal, že jeden alebo dva, alebo pár. Šesť. Prvé tri mesiace jasne ukázali dynamiku veci, kedy sa, veľmi intenzívne stúpajú počty obchodov, aj počet objemov obchodov a, čo je najpodstatnejšie, množstvo úspor. To je asi najhlavnejšie klamstvo, ktoré pán Zajac povedal, pretože áno, oni na ministerstve dopravy, keď bola vláda Ivety Radičovej, vypočítavali úsporu pre aukčné spoločnosti z ceny, ktorú si stanovilo ministerstvo ako svoju najvyššiu, a potom cena, ktorá sa vysúťažila v elektronickej aukcii, ten rozdiel bola úspora. A tak vlastne jedna firma, blízka niektorým tuná poslancom, sediacim v tejto sále, získala za jednu jedinú aukciu, jednu jedinú aukciu 176-tisíc eur. Za 176- tisíc eur sa urobí 1500 aukcií na elektronickom trhovisku, aby sme si teda boli jasní. To pán Zajac bol vtedy na ministerstve dopravy.
Lenže elektronické trhovisko nevypočítava úspory z maximálnej ceny, ktorú si stanoví ministerstvo, to by tie úspory boli už cez 15 mil., ale... (Reakcia z pléna.) Prosím? Nerozumiem. Bol na doprave. Hovorím... Povedal som na vnútre? Tak sa ospravedlňujem, na doprave. Bol na NDS-ke? Bol na NDS-ke, bol na NDS-ke. Ako čo sa bavíme? Bol predsa vo výkonom manažmente NDS. Čo to nie je doprava? Čo je to, sociálne veci? Tak akože už nebláznite, prosím vás!
Takže ešte raz sa k tomu vrátim. Na elektronickom trhovisku sa vypočítava úspora z prvej ponúknutej ceny, z prvej ponúknutej ceny, čiže prvý bit, ktorý sa dá na elektronickom trhovisku v rámci aukcie, je prvý a posledný a rozdiel medzi nimi je úspora. Keby sme rátali maximálne úspory, tak dneska sme už cez 15 miliónov. Preto je dneska 11. Čiže aby bolo jasné, že to je naozaj úspora, medzi prvou ponukou, ktorú dá dodávateľ, a poslednou ponukou, ktorá príde, tomu sa hovorí úspora a to je legitímne a to každý uzná, áno, toto je úspora.
Keďže za tri mesiace fungovania vznikla úspora polovičky celej osemročnej hodnoty celého elektronického trhoviska, považujem tento projekt za mimoriadne úspešný. Pretože keď sme ho predstavili, ja som nechal čas. Ja som povedal: vyšla nám cena, ktorá mne sa zdá veľká, 20 mil. eur za osem rokov. Bol som obvinený aj opozíciou, aj ostatnými: no, vy chcete šetriť svojich smeráckych starostov, vy nechcete, aby to smerácki starostovia tam robili, to vy ste všetci teraz tí zlí, ktorí proste nemáte odvahu to urobiť, pretože by vás... Ešte si pamätám to vystúpenie. Nechcem povedať, že to bol pán poslanec Hlina, lebo to asi ani nebol on, ale neviem, či to nebol náhodou, zhodou okolností pán Zajac, ktorý: no ste sa teraz celý pokakali, pán minister, pred vašimi starostami z regiónov a teraz už to neurobíte. (Reakcia z pléna.) Nie, pán poslanec, neboli ste to vy, však hovorím seriózne. Hovorím, dobre, tak keď ste všetci spokojní, ak je to dobrý materiál, poďme na to. Mali sme niekoľko, by som povedal, takých benchmarkov, ktoré sme chceli dosiahnuť.
Mnohí hovorili, ako to v Čechách super funguje. Tak zo štyroch trhovísk, ktoré tam sú, tri nefungujú, funguje iba jedno jediné. Cena je približne rovnaká. Čo je ale podstatné, že oni majú zhruba 10-tisíc dodávateľov pri takom trhu, ako je v Čechách, dvojnásobne väčší. My máme 9200 k dnešnému dňu, po troch mesiacoch, čiže prakticky to isté číslo. Čiže máme dvakrát toľko na počet vlastne toho trhu, čo si myslím, že je veľmi dobré. Máme tam aj 4200 prihlásených. Ten systém sa skladá z niekoľkých, viacerých, od elektronického trhoviska samostatného, cez podporu procesov, cez dynamický nákupný systém a teraz dúfam aj podporená schválená novela, aby teda v prípade záujmu mohli robiť aj nadlimitné obchody v tovaroch a v službách, čo by mohlo platiť aj pre tie veľké obchody. Lebo tu tiež bola kritika, prečo elektronické trhovisko nerobí veľké obchody? Tak teraz máte šancu podporiť pozmeňovací návrh, aby sa mohli robiť aj tie veľké obchody cez elektronické trhovisko, lebo je transparentné.
Ale to nie je len elektronická aukcia, to je vlastne spracovanie systémov, spracovanie tých súťažných podmienok, aby sa nemohli falšovať a prispôsobovať jedinému. Preto sa musím na tomto mieste poďakovať aj dvom mimovládnym organizáciám, či to bolo Transparency International alebo to boli z Health Policy Institute, ktorí vypracovali, vypracovali niektoré súťažné podmienky, aby to nemuseli robiť objednávatelia, aby to naozaj bolo transparentné.
To isté platí, zabudol pán Zajac povedať, že samozrejme poplatky za uzavreté obchody sú len od 20-tisíc nahor. A treba povedať, že obchody do 20-tisíc tvoria, tuším, 60 alebo 70 % všetkých obchodov. To znamená, ak on chce zvýšiť limit, šetrí vlastne peniaze firme, ktorá vykonáva elektronické trhovisko. Čím menej obchodov urobí, tým viacej ušetrí, lebo tie obchody, ktoré sú pod 20-tisíc, robí zadarmo. Čím viac ich musí urobiť, tým má s tým väčšie náklady, takže preto chceli 10-tisíc. Teraz už mu už nevadí, že vlastne 300-tisíc korún, nemusí nikto súťažiť. To je jeho pozmeňujúci návrh. Tam už nám to teraz neprekáža?
Čiže od a po zet, čo povedal pán Zajac, proste je jedno veľké klamstvo a na tom sa dá naozaj iba nemiestne zabaviť, ale to je vlastne štýl jeho politiky: vymyslieť si veci a nehovoriť pravdu.
Čiže vrátim sa ešte raz k tomu, že elektronické trhovisko, počnúc tým, že má svoje poplatky, ktoré sme dopredu povedali, dopredu o nich každý vedel, a dnes po troch mesiacoch svojho fungovania vytvorilo úsporu, ktorá vlastne už splatila obstarávacie náklady a v podstate už zaplatila aj polovičku prevádzky na osem rokov. Ak to takto bude úspešne fungovať, do konca roka by mali byť splatené všetky náklady, ktoré sa za osem rokov za elektronické trhovisko vyplatia. Nemyslím si, že takáto návratnosť je vôbec čo i len v súkromnom sektore. A keď sa ešte rozšíri tá možnosť, že aj väčšie nákupy sa budú robiť, lebo dnes je tam tuším tých nákupov za 60 mil., neviem, nepozeral som teraz tú tabuľku, 56, možno 60 mil. obratu za tri mesiace je skutočne veľké číslo.
Takže chcem sa poďakovať všetkým, ktorí na tom procese robia, že je to jeden veľký príspevok k tomu, aby sme mali transparentné prostredie.
A pokúšať sa všade nájsť, samozrejme, nejakú chybu; treba sa pozrieť sám na seba. Jediné, čo teda dokázal pán Zajac, je, keď bez súťaže svojmu kamarátovi išli robiť školenie ako NDS-ka do hotela v Dunajskej Strede. Tak to je jediné, čo dokázali vtedy urobiť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Galko, no, na to vám môžem povedať iba jedinú vec, že možno na to nie ste v SaS-ke zvyknutý, ale u nás v strane funguje demokracia. A z môjho pohľadu vyjadrujem svoju nespokojnosť s týmto názorom, nesúhlasím s nimi, povedal som viackrát, že sú mnohí odrezaní od reality a na Slovensku už zjavne dávno neboli. A keďže mám spor s pani poslankyňou Beňovou, no tak proste to je, to k demokracii patrí, že ľudia majú svoje názory a my ich za tie iné názory, ako máme my, netrestáme, neviem, ako sa to deje v iných politických stranách, ale my stále máme v názve sociálna demokracia a budeme si tie veci takto aj brať. Pestrosť názorov je skôr vítaná, ako vec, za ktorú by som ľudí trestal. A ja už som zvyknutý, že so mnou mnoho ľudí nesúhlasí, lebo veď teda toto samotné ministerstvo je vždy aspoň tak trošku kontroverzné.
Chcem dôležitú vec povedať, že, áno, odchádzajú z týchto krajín predovšetkým ľudia, ktorí ich majú budovať. Pán poslanec Blaha, to je veľká pravda, tí bohatší odchádzajú. Tí, ktorí by mali budovať tú prosperitu v afrických štátoch, odchádzajú do iných krajín. Sú to často vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí majú nejaký majetok, a ostáva tam naozaj len ten, ktorý sa už nedokáže poriadne o seba postarať. Tak potom veľmi ťažko sa tieto africké krajiny môžu kvalitne vybudovať.
Ochrana hraníc, jedna z najväčších operácií Talianska, myslím, že sa volá Mare Nostrum, vždy sa Taliani prezentovali, že tam mali 900 policajtov nasadených v námornej operácii. My máme 900 policajtov nasadených na našej východnej hranici iba 100-kilometrovej. To je ten základný rozdiel, ako sa stráži hranica a hranica. Sú to dve rozdielne veci. Aj od nás odchádzali tisícky ľudí do Rakúska pred tým, než sme spustili schengenskú hranicu. Dneska je to 10, 15, niekedy 30 ľudí, dokonca niekedy chodí ku nám viac z Rakúska, ako od nás do Rakúska.
Čo sa týka pána poslanca Hudackého, oni chodia trasy v Schengene, čiže nehrozí im nič. Im samotným kamiónom nehrozí, iba vtedy, keby tých prevádzačov, teda imigrantov mali v kamióne za hranicou Európskej únie. Ak idú z Talianska na Slovensko, no tak jednoducho nájdeme migrantov a vieme, že pochádzajú z Talianska, vrátime ich tam, kam patria, čiže to ten kamionista neriskuje sám osebe nič.
A minimálne ich tí neonacisti zneužili, pani poslankyňa Mezenská, keď nič iné, určite ich zneužili na svoje ciele, lebo zvolávateľmi boli neonacisti. To, že tam prišli aj normálni ľudia, je druhá vec, ale faktom zostáva, že potom tá časť radikálna sa oddelila a útočila vlastne na Bratislavčanov. Ale minimálne ich zneužili... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Vážené dámy poslankyne, páni poslanci, tento problém je, samozrejme, omnoho komplexnejší a dlhší a bez toho, aby sme sa na chvíľku nevrátili do prapôvodu všetkých, by som povedal, pull efektov alebo tých tlakov, ktoré sa vytvárajú na Európu, sa nezaobídeme.
Už to tu viackrát bolo spomínané. Všetky migračné toky z Afriky sú predovšetkým vedené smerom k Európe, smerom k tým, ktorí budovali a mali do určitej miery infraštruktúru v afrických krajinách. To znamená, aj cieľové krajiny, ktoré sa sťažujú, že sú tými najväčšími platičmi a zaťažovateľmi tohto druhu migrácie, sú predovšetkým krajiny z dvoch pôvodov. Prvé, pôvodných koloniálnych krajín, ktoré naďalej majú veľkú komunitu týchto ľudí z týchto štátov na svojom vlastnom území, a preto predstavujú pomerne bezpečie bez jazykových prekážok a akési domáce prostredie pre týchto migrantov. A potom krajiny s veľmi, by som povedal, veľkorysým sociálnym systémom, ako je Nórsko alebo Nemecko.
Tento problém nevznikol dnes, nevznikol včera, nevznikol pred piatimi rokmi, ale za posledných desať rokov sa urobilo naozaj mnoho chýb, za ktoré teraz majú platiť všetci napriek tomu, že tie chyby boli v podstate individuálne. Za posledné roky bolo v Európe predovšetkým južnými krajinami zmenených z ilegálnych migrantov na legálnych takmer 5 miliónov utečencov. Všetci títo, alebo teda 5 miliónov migrantov, sa dohodnime presne, treba rozdeľovať medzi utečencami a migrantami. A 5 miliónov týchto migrantov vlastne sa zrazu stalo legálnymi migrantami, ktorí sa voľne pohybujú po Európe a opätovne ako snehová guľa sa nabaľujú vlastne na tú infraštruktúru, ktorú v tých krajinách majú vybudovanú, či už z pohľadu svojho vierovyznania, z pohľadu jazykov alebo z pohľadu blízkosti kultúr, a tak vznikajú v Európe a v niektorých veľkých mestách, samozrejme, osobitné komunity a satelitné komunity, ktoré nie sú integrované a, bohužiaľ, ani nebudú integrované. Do týchto častí veľkomiest európskych málokedy chodí polícia, je to život, ktorý tam funguje vlastne mimo zákonov tejto krajiny, a z nich vlastne pochádzajú aj potom ľudia, ktorí neboli uspokojení na svojich ambíciách, a potom môžu aj európske krajiny najmä z týchto vecí častokrát počítať tzv. svojich foreign fighters, a teda tých cudzích bojovníkov, ktorých dneska sa každý bojí z pohľadu návratu, aké bezpečnostné riziko pre svoju krajinu bude predstavovať.
Tých problémov, ktoré to vlastne spôsobili, ktoré dnes nás postavili pred situáciu, kedy nedokážu mnohé krajiny reálne dodržiavať tie pravidlá, ku ktorým sa zaviazali v európskych predpisoch, je napríklad aj určité neobmedzené poskytovanie azylantom v zmysle hesla: "Si nepriateľ môjho nepriateľa a automaticky si môj priateľ." A preto vlastne napríklad 100-percentné poskytovanie azylov čečenským migrantom sa ukazuje dnes ako veľmi nesprávne. Lebo nikto sa ani len nepokúsil selektovať medzi skutočnými utečencami z Čečenska ohrozených na živote a tých, ktorí proste sa rozhodli len migrovať do Európy, aby si tu vytvorili svoju infraštruktúru. Prakticky väčšina alebo veľká časť z týchto ľudí sa dnes práve ocitla v ozbrojených konfliktoch Islamského štátu a krajiny počítajú týchto zahraničných bojovníkov na stovky.
A je to práve opätovne tá situácia, že popri všetkých tých argumentoch, ktoré tu dnes zazneli, a chcem sa všetkým poďakovať za vecnú diskusiu, musíme brať do úvahy aj tento argument. Neurobme chybu, ktorú si budeme o päť rokov opätovne vyčítať. Keď nie teraz, tak kedy chceme zastaviť tieto chybné rozhodnutia, ktoré sme urobili nielen my, ale aj hlavne európske štáty, aby sa už neopakovali? A situáciu musíme začať riešiť.
A by som začal tak rýchlejšie a dal priestor čo najväčšiemu počtu ľudí, momentálne je najväčší tlak na Taliansko a Grécko. Taliansko a Grécko však nie sú finálnymi krajinami. Sú takisto tranzitnými krajinami, podobne ako Slovensko, Maďarsko, Poľsko alebo Česká republika. Tieto krajiny mali takú istú úlohu ako my, dôsledne ochrániť svoju hranicu. O tom, že tak nekonajú, niet absolútne pochýb. Nielen ochrana morskej, ale aj pozemnej hranice zlyháva na plnej čiare, najmä ak hovoríme o hranici s Tureckom. Tu potom vznikajú také rôzne dôvody na zamyslenie, že ak teda utiekli utečenci pred vojnou napríklad v Sýrii alebo v Iraku pred Islamským štátom a dostali sa do Turecka, kde niet pochýb, že už na živote ohrozovaní nie sú, aký je teda ten ďalší motív putovania z Turecka cez grécku hranicu do Európy?
Ak teda sa bavíme o tom, že máme zachraňovať predovšetkým tých ľudí, ktorí nie sú ohrození na živote, prečo potom nepodporíme intenzívnejšie Turecko, aby túto situáciu dokázalo lepšie zvládať? Ono má niekoľko stotisíc utečencov na svojom území, jednoznačne. A zaslúži si určite Turecko našu podporu, aby tú situáciu zvládlo. Jednak preto, že je to vlastne blízka kultúra aj náboženstvo z pohľadu krajín, z ktorej najmä teraz migrujú, čiže Sýria, Irak, ale aj preto, že je to vlastne pridružený člen, ktorý sa snaží vstúpiť do Európskej únie a ktorého minimálne na základe týchto dobrých vzťahov, ktoré s Tureckom máme, sme povinní podporiť.
Keď sa bavíme o opatreniach, ktoré robiť mimo nášho územia, je to napríklad téma Turecka, je to téma Jordánska, je to téma Egyptu. Ale je to téma aj Tuniska. Do Líbye dnes je veľmi ťažké ísť. Je dobrý nápad, nie je prvý, ohľadne bezpečných miest v severoafrických krajinách, ale o tom rokujeme už dlho. Niektoré sa dokonca už aj vytvorili, ako je napríklad v Nigérii, ale pre vstup do Líbye je treba mandát OSN. A o tom sa teraz práve intenzívne diskutuje.
Čiže prečo teda rezignovali tieto krajiny na ochranu svojej hranice? Práve preto, že si boli istí svojou takou jednoduchou štatistikou, ktorú teraz reprezentuje aj Maďarsko, ktoré takisto je veľmi zaťažené migračnou vlnou, a nikto o ňom nehovorí alebo len veľmi minimálne. 85 % všetkých migrantov, ktorí prídu do Maďarska, teda do krajiny, kde sa nebojuje, kde nie sú ohrození na živote, kde im naozaj nič nehrozí, odíde do 24 hodín z Maďarska ďalej. Zvyšných 15 %, resp. 10 z týchto 15 odchádza do 48 hodín. Tak potom ide v prevažnej miere o utečencov alebo nelegálnych migrantov? Lebo v Maďarsku sa určite nebojuje. Teda určite ten tlak na ochranu života a útek pred priamym ohrozením života neexistuje. V Turecku, si myslím, že tiež nie.
Čiže Grécko napríklad dostalo podporu vo výške 360 mil. na vybudovanie azylových kapacít, 360 mil. eur. Momentálne Grécko disponuje kapacitou 200 ľudí. Azylovou. Neviem, koľko hviezdičiek má ten azylový tábor, v každom prípade mám pocit, že niekde tu táto politika kontroly a tvrdého prístupu asi nie úplne bola dokonale urobená. A nechcem kritizovať Grékov, je to samostatná krajina, ktorá si robí svoju politiku, ale keby sme dôsledne pristupovali k napĺňaniu schengenského acquis, táto situácia by proste nevznikla.
Najväčším problémom je to, že neplníme základnú úlohu, ktorú máme, a to je readmisia a návratová politika. Readmisia je okamžité otočenie migrantov priamo na hranici. To je to, o čo sme my veľmi tvrdo bojovali od roku 2006 s Ukrajinou. Dlho to nefungovalo, dlho sme museli predkladať veľmi zvláštne dôkazy o tom, že stopercentne pochádzajú z Ukrajiny. Pretože Ukrajina vyhlásila: To sú nie naši migranti. Máte stopy na hranici? Nemáte? Nemáme sa o čom baviť, nie sú naši.
Čiže to je individuálne rokovania a snaha krajiny vyrokovať si takéto readmisné zmluvy so svojimi susedmi, odkiaľ migranti putujú. A nám dnes, dá sa povedať, že Ukrajina akceptuje 100 % migrantov, ktorí východnú hranicu prekročia, aj keď nemajú hneď, priamo sme nenašli ten odtlačok na tej hranici, ale je evidentné, že putovali z Ukrajiny. To je výsledok tvrdého tlaku, tvrdej spolupráce, pravidelných týždenných rokovaní v Užhorode, kdekoľvek, kde vlastne tieto rokovania sú, a výborné vzťahy s ukrajinskou pohraničnou strážou napriek tomu, že za posledné mesiace bola vystavená obrovskej turbulencii. Ale máme to nejakým spôsobom fungujúce a toto mnohé štáty nemajú. Mnohé štáty južnej Európy nemajú takéto zmluvy ešte ani uzavreté, nieto ešte napĺňané.
A tu je v podstate to ďalšie opatrenie, po ktorom sa volá, častokrát sa mu hovorí More for More. Všetky tieto krajiny dostávajú pomoc od Európskej únie. Ak chcete viac, musíte aj vy urobiť viac. A preto vlastne musíte pristúpiť k tomu viac, aby ste akceptovali readmisné dohody a návraty priamych nelegálnych migrantov do vašich krajín, odkiaľ vlastne odchádzajú. Lebo aj vy si musíte plniť povinnosti ochrany hraníc.
Hranice sú základným suverénnym znakom každého štátu. Aj Európy. Ak nestrážime hranicu, načo máme vízovú politiku? Načo udeľujeme víza len tým, o ktorých si myslíme, že nie sú nebezpeční pre Európu? Prečo potom robíme také obrovské šaškárny okolo víza, udeľovania víz v Číne? Prečo ich robíme, obrovské problémy pre udeľovanie víz v Indonézii, v Indii, v Pakistane, v Rusku, v Ukrajine, v Bielorusku, to je jedno, aj čo je najbližšie, keď nemáme problém pustiť každého, kto k nám na breh dopláva? To je proste problém. Buď teda rezignujme na to, že nerobme vízovú politiku, neochraňujme hranice, potom v poriadku, ako toky budú fungovať, alebo raz máme hranice, máme vízovú politiku, tak ju musíme uplatňovať stopercentne.
Readmisia je teda jedna vec, priamo, ktorá vyplýva z nájdenia migrantov priamo na hranici, druhá vec je návratová politika. Keď teda už nelegálneho migranta mám a neviem ho v rámci readmisnej zmluvy vrátiť a neprešiel mi konaním žiadosti o azyl a nedostal poskytnutý azyl, musí sa vrátiť do krajiny okamžite.
Po tejto kritike, ktorú sme urobili aj priamo na rokovaní Rady ministrov vnútra, sa postavilo po našom, našom vystúpení alebo po mojom vystúpení aj Španielsko, ktoré uznalo, že, áno, urobili sme tie chyby, že sme udeľovali nelegálnymi migrantom legálne povolenia. Túto chybu už nechceme opakovať, a preto pri poslednej takejto invázii plávajúcich člnov na Kanárske ostrovy sme okamžite zakročili v štátoch, odkiaľ tieto vlny pochádzali, začali sme nekompromisne všetkých nelegálnych migrantov vracať, ktorí nespĺňali kritériá o úteku pred a ohrozením života a podobne, a vlna okamžite poľavila.
Čiže ak ste sa pýtali, aké sú ďalšie opatrenia popri pomoci priamo krajín postihnutým utečenectvom, napĺňania readmisnej zmluvy, je konečné napĺňanie návratovej politiky. Západné štáty, nebudem ich menovať, majú zo 100 % rozhodnutí o návratoch, zrealizujú 10 až 20 %. To sú regulérni nelegálni migranti, ktorí boli uznaní ako nelegálni migranti, ktorí boli uznaní, že nemajú nárok na azylovú politiku, napriek tomu, že v niektorých štátoch je mimoriadne liberálna a udeľuje až 50-60 % všetkým nelegálnym migrantom. Tak z tých, ktorým neboli udelené, to znamená, že naozaj ani omylom nešlo o nejakých ohrozených ľudí, dali preč zo 100 % 10 až 20 %. Tak, samozrejme, každý, aj nelegálny migrant, sa môže cítiť bezpečne, lebo vedia, že ho nevyhostia.
Čiže návratová politika, aj to bolo témou poslednej Rady ministrov, že tuto musíme výrazne zvýšiť návratovú politiku a potom máme šancu, že okamžite tá vlna opadne, lebo každý bude vedieť, že je zbytočné na ten čln nastupovať, lebo teda nemá význam, lebo nás z Európy vrátia naspäť.
Ďalšia vec, ktorá je veľmi pre nás dôležitá, je, že trošku sa možno preriekol komisár pre migráciu, ktorý je teraz zhodou okolností z Grécka, že "niekomu sa vám možno zdá tých 40-tisíc veľa, niekomu sa zdá málo, v každom prípade je to dobrý začiatok". S dôrazom na dobrý začiatok. To znamená, dnes je to 1 000, lebo to je 785 plus presídlenia, to je zhruba 1 015, 1 100 ľudí dokopy pre Slovensko v rámci kvót, to znamená, dnes je 1 000, zajtra 5- a pozajtra 10-tisíc. A my skutočne tiež máme len nejakú integračnú kapacitu ako Slovensko. Práve preto je ten obrovský tlak, že musí to byť dobrovoľné. Musí to byť dobrovoľné.
Slovensko poskytuje pomoc. Poskytuje od roku 2008 na veľmi dobrom programe, ktorý je veľmi vítaný, robíme ho vlastne jediní v tej podobe, ako ho robíme, kedy vyberáme spolu v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu a s vysokým komisárom pre utečencov UNHCR presne najohrozenejšie rodiny poväčšine z utečeneckých táborov. Najprv začínali sme s utečeneckými tábormi v Iraku Palestínčanov, Kurdov a prešli sme až do dnešných dní, kedy sa bavíme o Sýrčanoch a Eritrejčanoch. Tieto najohrozenejšie rodiny vyberáme, okamžite ich vlastne prichyľujeme na Slovensku, poskytujeme im zdravotnú starostlivosť, vzdelanie pre ich detí, lebo väčšinou ide o matky s deťmi alebo rodiny, poskytujeme im vzdelanie, poskytujeme im ubytovanie, stravu, všetky tie veci, ktoré potrebujú, aby sa dokázali na chvíľku, ako sa hovorí, nadýchnuť a následne ich pripravíme na ich cestu do finálnej krajiny. V našom prípade to najčastejšie bývajú Spojené štáty.
Túto kapacitu sme postupne navyšovali zo 150 ľudí ročne na 300 a dnes sme pripravení ako ďalší príspevok k tejto humanitárnej kríze, zvládame robiť 600 ľudí ročne, aby sme dokázali sa o nich postarať, pripraviť a previesť ich do ich finálnej destinácie. Nakoľko Slovensko je proste tranzitná krajina nielen preto, že tu nemajú takú komunitu, ale aj ďalšia infraštruktúra je náročná, najmä pre ľudí s moslimským vyznaním, veď nemáme mešity. To znamená, každý, ktorý je, takýmto spôsobom hľadá skôr situáciu v krajinách, kde vlastne môže takýmto spôsobom sa stať súčasťou komunít, veľkých komunít, ktoré tam častokrát žijú. Čiže my plníme si túto úlohu.
Takisto ďalšia ponuka, ktorá je, na ktorú sa pripravujeme, je vlastne dočasná pomoc pre Rakúsko, ktorí v rámci vybavovania azylových procedúr majú minimálne alebo veľké problémy s kapacitami. A preto na ten čas vybavenia ich žiadostí o azyl môžeme tých migrantov, ktorí najmä pochádzajú zo západného Balkánu, najmä zo Srbska, z Macedónska, umiestniť dočasne na našom území. Akonáhle prídu na rad, keď sa uvoľní tá kapacita na dovybavenie tej ich formality v Rakúsku, lebo to sú rakúski migranti, tak vlastne sa vrátia naspäť do Rakúska a vybaví sa s nimi už tá ďalšia procedúra, ktorú Rakúsko má pripravenú. O tom teraz práve diskutujeme aj s rakúskou ministerkou. Čiže sú konkrétne programy.
Ďalej to, čo tu spomína pán poslanec Mikloško, to sú veci, ktoré jasne hovoria o možnostiach, ktoré poskytujú slovenské rodiny, mimovládne organizácie v súvislosti so sýrskymi kresťanmi. Mali sme tento pokus, nebol úplne úspešný. Ja im držím palce, aby sa to dalo. Nie je tá selekcia taká jednoduchá a nie vždy, keď už sú ako-tak umiestnení v tom utečeneckom tábore, majú chuť meniť ten svoj pobyt, lebo veria, že sa tá situácia v Sýrii upokojí, že nechcú opustiť priamo svoju rodnú krajinu.
Takisto hovorím, že je do určitej miery za týmto návrhom aj také trochu pokrytectvo alebo farizejstvo, pretože na jednej strane všetkých presviedčame, že nie je problém, aby sme tisícky utečencov bez absolútneho poznania z úplne tretích krajín prijali do Európy, na druhej strane máme problém schváliť vstup Bulharska a Rumunska do schengenského priestoru, pretože sa obávame, že občania Európskej únie rómskej národnosti z Bulharska, Rumunska budú voľne cestovať po niekoľkých krajinách.
Osobitne som ostro kritizoval jedného kolegu z jednej nemenovanej krajiny, ktorý hovoril, ako oni všetko zvládajú, ako oni všetko zvládajú. Oni len dočasne potrebujú pomôcť, aby tie kapacity vedeli napĺňať. Tak som sa ho opýtal, že: A čo boli tie týždňové články o dvoch rómskych rodinách v ich parku v hlavnom meste, ktoré nevedeli zvládnuť a ktorý bol obrovský škandál pre nich?
Čiže mnohé vyhlásenia sú príliš silácke a nevieme sa vysporiadať s vlastnou migráciou vnútornou v rámci Európskej únie, občanmi Európskej únie, teda občanmi Rumunska a Bulharska. A práve preto považujem tento návrh len za politikárčenie a nie reálne riešenie problému, lebo ono to naozaj nevyrieši. To je riešenie následkov, nie príčin.
To je presne ako v prípade povodní, v ktorých sme teda doma všetci, predpokladám, je, že začali by ste čerpať vodu z domu, do ktorého sa stále leje voda ešte z rieky. Najprv treba znížiť hladinu, dať tú vodu preč, zatarasiť pretrhnutú hrádzu a potom môžem odstraňovať následky.
Tá vlna pre Taliansko a Grécko nie je ničím novým. Nie je prvá a nie je posledná. Keď som počul vyhrážať sa jedného z ministrov, talianskeho, že tak my im dáme legálne pracovné povolenia, aby mohli cestovať po celej Európe. A čo robili Taliani doteraz? Doteraz robili presne to isté. To je tých, Taliani zlegalizovali 1,7 mil. nelegálnych migrantov na legálnych za posledné obdobie. Tak prečo sa tu bavíme o 40 tisícoch? To sú úplne iné čísla.
Ale opätovne sa vrátim k tomu tlaku medzi Talianskom a Francúzskom a k ich hranici. Veď Taliansko je bezpečná krajina. Žiadna vojna tam nie je. Nehrozí im žiadna smrť. Tak prečo potom tak neuveriteľne sa tlačia na to, aby sa dostali do Francúzska, ďalej do Kale a poväčšine do Spojeného kráľovstva, lebo tam je takisto ďalší tlak. A to je presne to, čo napovedá, že to nie je tá úprimná snaha iba si zachrániť holý život. Lebo keby to tak bolo, tak som spokojný aj v Turecku, aj v Grécku, aj v Taliansku, aj v Maďarsku, ale ja, dobre, väčšina z nich veľmi dobre vie, kam cestuje, veľmi dobre vie, čo má povedať azylovým úradníkom, a veľmi dobre vie, kde chce skončiť a koľko za to zaplatila.
A to je opäť tá falošná solidarita, na ktorú poukazujeme. Tí, ktorí sa dostanú zo severnej Afriky do Európy, sú predovšetkým bohatí, v úvodzovkách, pretože si dokážu zaplatiť tých 5-tisíc eur. A čo tí, ktorí tam ostali? Každý deň odíde 1 000 ľudí z týchto krajín, ale ďalších 100-tisíc sa tam narodí do tohto problému? A to nás netrápi?!
Ak chceme naozaj týmto ľuďom pomôcť, potom, áno, dobre, sme veľmoc ako Európska únia, tak poďme zainvestovať do tých krajín, poďme tam urobiť poriadok, aby skončila občianska vojna v Eritrei, aby sme urobili (potlesk), aby sme urobili poriadok v Líbyi. Keď teda niektoré štáty sa rozhodli, že potom až teraz je tá správna demokracia, až teraz sú chránené tie životy v Líbyi, až teraz je tam nádherne a perfektne, po tom, čo konečne bol odstránený diktátor Kaddáfí. To je presne tá otázka.
To je úplne iná situácia (potlesk), ako bola na Slovensku. Úplne iná situácia. My, keď sme urobili revolúciu, všetci sme demokraciu chceli, všetci ju budujeme, s chybami, s tým všetkým, čo má, ale stále vieme, že naše slobody sú omnoho viac chránené ako kedykoľvek predtým a sú neobmedzené, ako boli obmedzované predtým.
Predtým tam bol diktátor Kaddáfí, teraz sú tam polovojenské organizácie al-Káida, Islamský štát je v Líbyi. A ten teda rozhodne nedisponuje veľkou toleranciou k akýmkoľvek právam. Čiže je tam tá horšia situácia jednoznačne aj v oblasti ľudských práv, aj v oblasti životnej úrovne, vo všetkom.
Tak sme teda zodpovední, nespôsobili sme, boli sme proti tomu, dobre. Ale buďme teda solidárni s Európskou úniou a bavme sa o tom, že musíme vytvoriť tlak aj na OSN, aby bol ten mandát a mohla tam prísť Európska únia aj so svojimi vojakmi, policajtami, urobiť poriadok a ochrániť tých ľudí. Sme za to zodpovední.
Egypt sa našťastie spamätal a vrátil sa do, by som povedal, dobrých koľají, nakoniec mali tam aj ten predpoklad, čiže vcelku sa tá situácia stabilizuje. Ale aj Egyptu sme povinní pomôcť, pretože aj tam je mnoho, mnoho utečencov, ktorých nie úplne zvládajú. To sú práve krajiny. Ak ich podporujeme, máme právo od nich žiadať readmisné zmluvy, aby prispeli k tomu, aby ten tlak na Európsku úniu naozaj klesol.
K záveru vám chcem povedať iba toľko, že Slovensko zažilo svoju utečeneckú vlnu, a preto nesúhlasím aj s tým, čo bolo v prejave pána prezidenta, že my nevieme o utečencoch nič, my nevieme nič o migrantoch. Ale veď my sme tu mali v priebehu piatich rokov 45-tisíc migrantov prevažne z Afganistanu a Čečenska. Dokázali sme sa s tou vlnou vysporiadať, prežili sme ju aj s pochvalou UNHCR. Ale takisto sme vedeli, že sme iba tranzitná krajina, že nakoniec tu ostane pre nás bezvýznamné percento azylantov, pretože Slovensko udeľuje azyly na úrovni 5 až 7 %. Sú krajiny, ktoré dávajú 100.
A to tiež si treba rozmyslieť, kde potom je to bezpečnostné riziko. Dokiaľ nepreveríme, že tá osoba, jej príbeh o ohrození jej života je pravdivý, dovtedy ten azyl nemôže dostať. Používame na to všetky metódy. Dokonca raz sme boli kritizovaní pri jednom Egypťanovi, že sme zvolili neštandardné metódy, aby sme preukázali, že naozaj na piatej žiadosti o azyl konečne povedal pravdu. Štyrikrát pravdu nepovedal a v tej piatej konečne povedal pravdu a mohol dostať azyl, lebo bol naozaj prenasledovaný. Ale ten dôvod, a skutočný, schovával štyri žiadosti predtým, dva roky sa tu neustále objavoval a žiadal o azyl.
Čiže Slovensko má skúsenosť s utečencami, vieme, ako sa to robí, vieme tie veci zvládnuť, ale chceme, aby to bolo na našej dobrovoľnej vôli, akým spôsobom budeme pomáhať. A my to pravidelne robíme a budeme to robiť. Nemusí nám diktovať, akú solidaritu máme prejavovať, pretože ju pravidelne prejavujeme. A nehovoriac o tom, že takisto musíme mať trošku voľných kapacít pripravených na prípadnú vlnu z Ukrajiny. Nevieme, čo sa tam stane, kedy si Rusko začne robiť ešte chute na nejaké ďalšie časti Ukrajiny, tak ten exodus bude obrovský. A na to sa treba pripraviť.
No a na záver úplne by som len skonštatoval, že tak, ako si my plníme svoje úlohy pri ochrane našej hranice, a mnohí poslanci mali možnosť vidieť, chceme, aby to robili aj ostatní. Som trošku prekvapený, a aj keď my, samozrejme, súcitíme s kolegami z Maďarska, ale tvrdší prístup musí byť jasný, hlavne opätovné zavedenie víz pre západný Balkán je absolútnou nevyhnutnosťou, pretože tam naozaj nezabránite ani tisíckami kontrol. Keď prídete s pasom, ktorý vyžaduje bezvízový režim, vstúpite do Európskej únie a vzápätí požiadate o azyl, niečo nie je v poriadku. Alebo vyhlásme západný Balkán ako pre bezpečné, bezpečné územie, že tam nemôže existovať žiadny, žiadny potenciálny žiadateľ o azyl, pretože je to krajina, ktorá vstupuje do Európskej únie a plní všetky demokratické štandardy, a preto akúkoľvek žiadosť takéhoto občana o azyl môžte rovno odmietnuť. Alebo sa vráťme k vízam.
Sú dve možnosti, ale každá situácia, o ktorej sme sa teraz bavili, sa dá riešiť rýchlo a racionálne. Silná návratová politika, poctivá readmisia, téma opätovného sprísnenia vízových režimov.
Veď to urobili aj nám. Začali cestovať naši Rómovia do Anglicka, dostali sme naspäť víza. Pamätám si, keď boli zrušené v 90., v 92. a v 93. boli zavedené znova. Dlhé roky sme čakali, aby boli opätovne zrušené. To isté urobila predsa Kanada. Tá to urobila Maďarskej a Českej republike aj prednedávnom. My sme teraz vyslali policajného pridelenca do Kanady, aby púť našich Rómov v Kanade nespôsobila ďalšie víza, áno, udelenie ďalších víz pre našich občanov a cestovanie do Kanady. Takže myslím, že sme to schopní riešiť.
Ale každé takéto riziko má svoje riešenia. A to isté platí aj naopak. Sme schopní to ako Európa urobiť, ale kvóty sú v podstate len akýmsi politickým signálom pre tie krajiny, pre obyvateľov tých krajín, aby si politici utreli ruky, nevadí, že som nestrážil hranicu, veď si to solidárne všetci rozdelia a už je pokoj. A to je tá najväčšia chyba. (Potlesk.)
Ďakujem pekne. Ďakujem všetkým za veľmi vecné vystúpenia, ktoré tu doteraz boli.
Ja ani vlastne nechcem veľmi reagovať, len sme si to povedali aj mimo tohto mikrofónu, že to zhromaždenie, sa bavíme nielen, sa bavíme iba o extrémistických problematických zhromaždeniach aj s vidinou, že budeme usporadúvať aj predsedníctvo Európskej únie. A to nebudú štvortisícové zhromaždenia, to budú desaťtisícové zhromaždenia s veľkou účasťou zahraničných extrémistov a to je vec, na ktorú si musíme dať pozor.
Je to iniciatíva, ktorú má predovšetkým ZMOS. O tom nerozhoduje vláda ani parlament. To rozhodnutie bude vždycky na samosprávach. My môžeme len doručovať informácie a ony sa môžu rozhodnúť.
To isté platí o miestach týchto demonštrácií, či sa budeme baviť o verejných priestranstvách typických, ktoré sa dobre chránia, kde sa dobre chráni samotná demonštrácia, ktorá môže byť napadnutá, alebo keby tá demonštrácia chcela prerásť do nejakého otvorenejšieho konfliktu voči komukoľvek. V Bratislave je tých miest dosť. Každá samospráva vie veľmi dobre, či je to Námestie slobody, Námestie SNP, pred prezidentským palácom, Hurbankou alebo pred Národnou radou, to sú všetko tradičné miesta prejavov, názorov, ktoré majú ostať zachované a ktoré je dobré, aby ďalej fungovali, ale aj sa dobre chránia, lebo už je s nimi dobrá skúsenosť.
Tak ako zablúdili podľa mňa najmä českí fanúšikovia Baníku Ostrava pod Hrad a zlikvidovali ten pretek, z videa ste všetci videli tam, asi to nebol cielený útok na samotný pretek, akurát boli dosť dezorientovaní, keď asi zrejme utekali smerom, ktorý si sami presne nevybrali. Jednoducho tu je nevyhnutné, a potom začalo to absolútne nepochopiteľné napádanie ďalších ľudí, to je ale proste u nich zjavne zakódované v tomto správaní. A preto tá reakcia musí byť tvrdá. Práve tomu, aby sme vedeli tomuto predchádzať a vedeli sme naozaj ten dav, tak ako pri futbalových organizáciách, lebo tam je to najjednoduchšie, odprevadíte dav na štadión a odprevadíte ten dav zo štadióna. A tým je to vybavené. Tým pádom vlastne máte celé mesto bezpečné, s výnimkou stanice, štadióna a trasy na štadión a zo štadióna. A to je vlastne nejaká tá predstava, ktorú aj, po ktorej aj mestá volajú, aby mali jasnejšie napísané, lebo dneska je uvedené, niekoľko zhromaždení bolo zrušených a zakázaných, ale vždy tam bolo strašne veľa žalôb, čiže len skôr precizovanie textu, ako zavádzanie nejakých nových vecí, aby bolo jasné, že akonáhle ide to zhromaždenie proti základným ľudským právam, je základná vec, o ktorej sa musíme pobaviť, a ak sú k tomu ešte aj zbrane pridané a ďalšie veci, tak potom je to vec, ktorá je dôvodom na to, aby sme začali o tom diskutovať. Bavíme sa, naozaj jediné zhromaždenia, ktoré máme proti základným ľudským právam, ako je život, zdravie, vierovyznanie a podobne, sú len extrémistické. A žiadne iné sa nikdy ani nenavrhovalo zakazovať, ani sa o tom neuvažovalo, jediné, čo vždycky boli problémy klasicky týchto neofašistov, žiadne iné historicky problematické neboli. Aj keď mohli byť emotívnejšie, ale to už je vec, ktorá k tomu, samozrejme, automaticky patrí.
Ďakujem pekne za pozornosť, držím vám palce aj vo vašom rokovaní. (Potlesk.)

Pani podpredsedníčka, myslím si, že bude vhodné, keďže sa jedná o predovšetkým uznesenie Národnej rady ako celku, aby som svoje vystúpenie presunul po predstaviteľoch jednotlivých klubov. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ťažko hľadať slová, ktoré sú zverejniteľné. Napríklad za posledné dve minúty, pán poslanec Hlina, čo konkrétne ste povedali k zákonu o Horskej službe? Vy tak nepretržite porušujete rokovací poriadok, že vám je to vlastne úplne jedno. Vám je všetko jedno. Vy ste vlastne jediný génius, ktorý v tejto sále sedí a jediný proste niečo vymyslel a niečo spravil a niečo urobil. A je taká vec, ktorá sa volá volebné obdobie, pán poslanec. A my máme prijímať zákony od začiatku volebného obdobia do jeho konca. A my to aj tak robíme. Sme prijali ešte v rokoch 2012, 2013, 2014 mnohé veci, jasné veci, ktoré nakoniec zvrátili problém predchádzajúcej vlády, ktorý spočíval v mínus 500 mil. eur daňových strát a otočili sme to do plus 1,6 mil. Tu musíte spraviť niečo, ušetriť niečo, z reformy ESO viac ako 600 mil. do tejto chvíle. A tie peniaze keď naakumulujete, tak ich potom môžete použiť (Reakcia z pléna.), áno, je to 596 mil., aby som bol úplne presný. Takže to sú veci, ktoré jednoducho nie sú úplne také jednoduché, ako si to vy predstavujete, lebo vy všetko viete, všetko ste videli a všade ste boli trikrát, skrátka, ste odborník na všetko aj na Horskú službu.
Keby ste lepšie dávali pozor počas toho, čo sedíte v parlamente, pán poslanec, vedeli by ste, že ten zákon tu už bol. Tento zákon tu už bol pred rokom a na tlak pani podpredsedníčky parlamentu Jurinovej sme ten zákon nepredložili, ale vrátili sme sa naspäť do diskusie, pretože chcela, aby sme o tom hovorili. Tak sme o tom rok hovorili. (Reakcia z pléna.) No bolo či nebolo to tak, pani podpredsedníčka? Boli ste aj na tom stretnutí. A boli tam aj mimovládne organizácie, keď sme tento zákon z vlády dali ešte do diskusie. Tam všetko bolo, môžete si to pozrieť, pán poslanec Hlina, pred dvanástimi mesiacmi. Čiže presne pre ten istý problém, ktorý dneska tu opäť naznačovala pani podpredsedníčka aj keď ostal pritom už naozaj iba jeden človek, nie skupina, pani podpredsedníčka, ale jeden človek konkrétny, tak sa ten zákon odkladal ako celok. A medzitým, samozrejme, prišli návrhy a ja v korektnosti som povedal, že aj poslanec Gábor Gál tento návrh predložil. To nie je súťaž o ten návrh.
Veľkú pravdu má aj pán poslanec Kuffa. Áno, rodičia sú predovšetkým zodpovední za svoje deti. A my teraz zákonom pritvrdzujeme tú povinnosť, aby tie deti do veku pätnásť rokov tie prilby mali, lebo vidíme, že nie úplne to funguje v tej zodpovednosti medzi rodičmi. Ale väčšina rodičov, samozrejme, už tým deťom tie helmy dáva aj teraz. Čiže je to možno ustanovenie, ktoré formálne má ísť možno skôr pre cudzincov ako už uvedomelých slovenských rodičov a lyžiarov, ktorí už deťom proste tie prilby jednoducho dávajú.
Ale je skutočná vec, ktorej, samozrejme, pani podpredsedníčka v tejto chvíli trošku neporozumela. O akú spriaznenú organizácie s Horskou záchrannou službou? Horská záchranná služba je jediná štátna záchranárska inštitúcia. Akože bavíme sa o tom, že to je nejaká organizácia, ktorá je elitárska. Alebo niečo také ste tu naznačovali? Pani podpredsedníčka, som už dlho minister a veľmi dlho mi dalo práce, aby sme zjednotili dobrovoľné hasičstvo na Slovensku a mohli sme poskytnúť Slovensku vyššiu odolnosť voči živelným katastrofám. Dnes po mnohých protestoch a mnohých individuálnych proste predstavách sa nám podarilo zjednotiť jedno obrovské hnutie, ktoré reprezentuje stotisíc členov na celom Slovensku, de facto je to najväčšia mimovládna organizácia na Slovensku.
Pred tromi rokmi, nie pred voľbami, pán Hlina, ale pred troma rokmi sme začali s konkrétnym finančným mechanizmom, ktorý podporuje každé jedno, každé jedno dobrovoľné hasičské združenie, resp. dobrovoľný hasičský zbor, ktorý sa prihlási do tejto schémy. Prihlási sa do schémy, dostáva pravidelnú podporu od štátu, z ktorej si financuje školenia. Ale kto tie školenia vykonáva? Kto ich kontroluje? Je to robené en profesionálnymi hasičmi a profesionálnym Hasičským záchranným zborom ako jedinou autoritou profesionálnou a štátom garantovanou a zodpovednou, ktorá poskytuje tieto školenia a umožňuje ich robiť, samozrejme, aj napríklad Dobrovoľnej požiarnej ochrane Slovenska ako strešnej organizácii dobrovoľného hasičstva. A po tomto voláme už dlhé roky vo všetkých organizáciách.
Problém dobrovoľných záchranárov (horských) vznikol veľmi dávno, po navrátení nehnuteľností, po sprenevere týchto nehnuteľností, po zničení mnohých nehnuteľností, po medziľudských konfrontáciách v jednotlivých združeniach, proste tam bolo obrovské množstvo sporov, nakoniec som bol veľmi rád, že vznikla strešná organizácia, akási asociácia, ktorá združuje tieto dobrovoľné horské služby. A práve na základe tejto spolupráce, tohto zákona môžeme vytvoriť taký príbuzný, podobný mechanizmus, ako funguje medzi dobrovoľnými hasičmi. To znamená, môže sa štát priamo začať podieľať na ich financovaní, na financovaní všetkých tých, ktorí sa do toho systému prihlásia. To nie je ani snobská organizácia, ani žiadna iná.
Vy poznáte len pravdu jednej strany a nie ste ochotná diskutovať o tom druhom. A to je problém, nikdy ste si druhú stranu nevypočuli. Máte iba informácie z jednej jedinej strany, presne z tej, ktorá problémy medzi dobrovoľnými horskými záchranármi robí dvadsať rokov. Dvadsať rokov je to jeden veľký trouble-maker. Keď už dobrovoľníci s tým menovaným človekom nemohli vyjsť, som bol jediný, ktorý sa s ním ešte bavil. Bol som toho svedkom práve kvôli tomu, prečo sme o rok odložili tento zákon, čo tu pán Hlina kritizoval. Môže sa opýtať, prečo sa odložil o rok. Som bol svedkom, že medzi sebou tá väčšina horských dobrovoľných záchranárov sa hádala s ním, aby sa dohodli, nie veľkou skupinou. Naozaj, nezavádzajte, neklamte, pani podpredsedníčka, pretože to nie je pravda. Ešte raz sa k tomu vrátim, nie je to proste pravda, máte informáciu iba z tejto jedinej strany, nič ste si neoverili, ani jeden jediný raz ste sa nestretli s tou druhou časťou a neopýtali ste sa, ako je to naozaj. Máte jednostranné videnie. To je problém celých štyroch rokov, máte len jedno videnie. Žiadna snaha o objektivizáciu informácií u vás nie je. To mi je veľmi ľúto. Ja som dal rok priestor na to (Potlesk.), aby sme o tom diskutovali. Máte jeden pohľad a druhá strana vás nezaujíma. Vy máte svoju pravdu a nikto iný ju nemá.
Toho je, samozrejme, dobrým vzorom aj pán Hlina. Iba jeho pravda je pravdivá, iba tá jeho vec je správna, on je jediný génius, ktorý tu je. A tento génius nechápe, ako je to, že nevyhráva najlepší. No si najlepší, Dodo. Pán poslanec, určite ste najlepší. Ale prečo teda si vzdal súboj s vlastnou stranou na tomto politickom spektre. Len si ju založil a potom už po dvoch týždňoch si prestal sám veriť tomu, že si najlepší, a radšej si vkĺzol do KDH a podrazil si všetkých tých, ktorí ti dali tie podpisy na tvoju politickú stranu, to je obludné (Potlesk.), všetky podpisy, ktoré ti ľudia dali, aby podporili vznik tvojej politickej strany. A bolo ich niekoľko desaťtisíc. Je to tak? Všetkých tých si proste oklamal. A to je vaša politická práca, pán poslanec Hlina, vy viete len klamať. Im ste povedali: „Založím stranu, občania, budeme bojovať za vaše práva, bude vyhrávať najlepší.“ Pri prvom zaklopýtnutí sa začal báť o svoju poslaneckú stoličku, hups do KDH. A už vás nezaujíma, pán poslanec Hlina, čo ste vy nasľubovali tým ľuďom, čo sa vám tam podpisovali. To už vám je jedno. Pre vás je občan nikto. Vy ho len používate ako slovíčko. Vy ho používate ako štatistickú vzorku, nikdy nie ako človeka, ktorý má normálne problémy a bijúce srdce. To je vás celý životný problém. Podrazili ste všetkých tých, ktorí vám dali podpisy na vašu stranu, hotovo. Čiže preto sa nemáme o čom baviť, vy nám o vykrádaní nejakých nápadov nehovorte, naozaj. Naposledy o to pokúsil sa pán poslanec Mičovský. Doniesli sme softvér plagiátorský, ktorý ukázal, že na 98 % sa nezhodujú tie návrhy, povedať to môže. Ja mu to nevyčítam, tá myšlienka bola rovnaká, veď to sme si predsa medzi chlapmi uznali. Aj som povedal, prečo to bolo tak a prečo to bolo inak.
V tomto prípade sme pred rokom tento zákon stiahli presne na prosbu pani podpredsedníčky, lebo som mal pocit aj od nej, že bude schopná naozaj počúvať obe strany. Konsenzuálne sme prijali zákon o verejnom obstarávaní, po diskusii 6-mesačnej sme prijali volebné zákony, zákony o volebnej kampani. Tak som bol presvedčený, že týmto istým spôsobom sa to udeje, aj pokiaľ ide o tento zákon o Horskej záchrannej službe spred roka. Áno, kvôli tomu nebola povinnosť 15-ročných detí nosiť helmu na lyžiarskych svahoch, lebo sme o tom o rok viacej diskutovali. Sedí to. Akurát počas toho roku tento trucovitý pán si povedal, že nebude existovať konsenzus. Pritom je jediný zdroj informácií, ktorý vlastne zastáva dnes pani podpredsedníčka Jurinová. Už ho opustili aj mimovládne organizácie, ktoré sa ho zastávali. Nielen vy, pani podpredsedníčka, ste boli tá, ktorá ste tlačili na nás, aby sme k tomu otvorili širokú diskusiu. Poslúchol som. Boli tu aj mimovládne organizácie, splnomocnenec vlády pre tretí sektor, ďalšie organizácie. Ale pochopili, že on nie je spôsobilý konsenzu. Tak dnes sa ho už nezastáva nikto iba vy, aj to je len z dôvodu, lebo je to proti strane SMER. Okej, to beriem.
Čiže z môjho pohľadu máme pred sebou druhé čítanie, v druhom čítaní som, pani podpredsedníčka, ochotný počúvať. Pozrieme si ešte, samozrejme, tieto návrhy. Budeme mať určite tie veci, ktoré budeme môcť zapracovať, ale ja vás naozaj snažne prosím, veľmi si to želám, keby ste si raz vypočuli druhú stranu a neoznačovali Horskú službu, profesionálnu, ako nejakú snobskú, elitársku firmu, ktorá dáva len tým, ktorí sú s ňou spriaznení, čo sú toto za obludné... (Ruch v sále.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pani podpredsedníčka, poprosím vás, no nekomunikujte.

Kaliňák, Robert, podpredseda vlády a minister vnútra SR
Ja viem, pani podpredsedníčka, je to proste pravda, veľmi zle sa to počúva. Viete, koľko životov títo ľudia zachránili? Niekedy ste videli profesionálnych záchranárov naživo? (Potlesk.) Ja im nesiaham ani po kolená, ani po členky. To sú ľudia, ktorí celý život naozaj reálne nasadzujú svoj život. Mnohých z nich sme už pochovali, na mnohých pohreboch sme tak boli. A týchto ľudí urážať jednoducho nebudete. To je proste fakt. (Potlesk.)
To znamená, každý, kto má záujem naozaj dobrovoľne pomáhať ľuďom, bude podporený aj priamo zo štátneho rozpočtu. Na to robíme reformy, aby sme mali šancu ušetriť prostriedky následne medzi týmito ľuďmi, ktorí sú aktívni dobrovoľní horskí záchranári, anjeli hôr, ktorí tisíc hodín obetovali tomu, aby mohli pomáhať ľuďom. A našou povinnosťou je, aby sme im dokázali dať toľko finančných prostriedkov, aby mohli v pohode fungovať. Preto, rok to trošku, samozrejme haprovalo, ale dnes určite ten systém bude vytvorený tak, aby mohli udržať svoje organizácie naozaj pri živote, mohli absolvovať všetky výcviky, ktoré majú a mohli fungovať.
Ale rovnako tak musia dodržiavať zákon aj dobrovoľní hasiči, záchranári, psovodi, všetci tí. Nemôžu ísť do služby napríklad pod vplyvom alkoholu. Bol tu veľký problém fúkanie. Musia načas dodržiavať pravidlá a dodržiavať zákon, mať adekvátne výcviky, aby svojou činnosťou priamo toho zachraňovaného neohrozili. Na to tie školenia fungujú. A spochybňovanie školení a výcvikov, to je naozaj podľa mňa jedno zahrávanie sa s ľudskými životmi.
Čiže z môjho pohľadu je nevyhnutné, aby sme podporili tento zákon, aby sme sa dostali do, samozrejme, druhého čítania, kde sa priestor na to otvorí, kde môže aj táto ešte jedna skupina prispieť ďalšími pozmeňujúcimi návrhmi, ale veľakrát som hovoril, je tu priestor pre kompromis a my sme pripravení ho urobiť, tak ako sme ho urobili veľakrát.
Pán poslanec Hlina, my o tom iba nehovoríme, my sme to veľakrát dokázali, že mnohé naše návrhy obsahujú desiatky pozmeňujúcich návrhov. A keď si dáte pozor a dáte si tú prácu, že budete pozerať na tie nahrávky alebo, dajme tomu, výpisy, ktoré sú z našich vystúpení, budete vedieť, že vždy citujem, koľko pozmeňujúcich návrhov opozície sme do nášho návrhu zapracovali. Nie je to súťaž o to, byť krajší, je to súťaž o to, aby vyšiel z tohto parlamentu zákon, ktorý bude naozaj slúžiť pre ľudí. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, máme pred sebou návrh zákona o Horskej záchrannej službe, ktorý má dve podstatné časti.
Prvou časťou zákona, pre mňa najdôležitejšou, je vlastne úprava a financovanie a používanie zdrojov zo záchrannej činnosti nielen pre Horskú záchrannú službu, ale aj pre dobrovoľných horských záchranárov, kde nám umožňuje, aby sme tieto prostriedky mohli začať používať pre vylepšovanie súčastí výstroja, školení, cvičení pre dobrovoľných horských záchranárov, a vytvára vlastne predpoklad a určité predpolie, aby sme vlastne vytvorili systém obdobný dobrovoľným hasičským zborom alebo dobrovoľným hasičským združeniam, ktoré môžeme schematicky financovať aj zo štátneho rozpočtu tak, aby sme zabezpečili čo najväčšiu bezpečnosť pre nielen lyžiarov, ale aj našich turistov počas v podstate celého roka, nielen počas lyžiarskej sezóny, i keď najmä, samozrejme, tá činnosť Horskej služby sa sústreďuje predovšetkým počas sezóny lyžiarskej.
V druhej časti zákona konkrétne upravujeme povinnosti lyžiarov a ostatných osôb na jednotlivých lyžiarskych svahoch s tým, že zapracovali sme do tohto návrhu aj návrhy, ktoré v tomto parlamente už pred časom zazneli, teraz hovorím o návrhu pána poslanca Gábora Gála, ktorý bol ale o niečo užší, tak sme si dovolili ešte komplexnejšie pojať celú túto tému a tento zákon bol v podstate skoro celý rok na pripomienkovom a diskusnom fóre medzi profesionálnymi hasičskými záchranármi, tretím sektorom, dobrovoľnými hasičskými záchranármi. V podstate až na veľmi obmedzenú skupinu, jednu, tam došlo k všeobecnej zhode medzi všetkými. Nepodarilo sa aj túto najmenšiu skupinu presvedčiť o tom, že toto je najlepšia cesta, jednotnosť fungovania dobrovoľných hasičských záchranárov, pretože nebolo ich možné financovať práve preto, že boli mimoriadne rozdrobení.
A myslím si, že nakoniec fungovanie tohto zákona v praxi, financovanie jednotlivých záchranárskych združení nám bude v budúcnosti garantovať, že je to dobrá cesta, pretože sa osvedčila, ako som už spomínal, pri dobrovoľných hasičoch a nakoniec k tomu kompromisu určite dôjde, ale z pohľadu Horskej záchrannej služby je toto návrh zákona, ktorý je zásadným spôsobom posunutý vpred a, samozrejme, aj zvýši bezpečnosť všetkých lyžiarov na našich zjazdovkách, a preto by sme chceli, aby pred zimnou sezónou tohto roku bol tento zákon v účinnosti, preto žiadam o jeho podporu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, cieľom predkladaného návrhu zmluvy je zmena dvojstrannej zmluvnej úpravy spolupráce príslušných orgánov Slovenskej republiky a Maďarska pri prevencii a vyšetrovaní trestných činov a pri ochrane verejného poriadku.
Potreba navrhovaných zmien vyplýva najmä zo vstupu oboch štátov do schengenského priestoru a následnou zmenou povahy policajných činností v priestore spoločnej štátnej hranice zo skúseností z aplikačnej praxe a najmä zo záujmu na ďalšom rozvoji overených metód cezhraničnej spolupráce a tiež z legislatívnych zmien v oblasti boja proti trestnej činnosti.
Predkladaný návrh preto obsahuje aktualizáciu úpravy dôležitých inštitútov medzinárodnej policajnej spolupráce, akými sú cezhraničné sledovanie, cezhraničné prenasledovanie alebo výkon spoločných hliadkových služieb.
Ďakujem pekne za podporu tohto návrhu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy poslankyne, páni poslanci. Pán poslanec Huba, prirovnávať Hitlera k Biľakovi je skutočne obrovská urážka všetkých obetí holokaustu. (Potlesk.) Fakt.
Poviem vám jednu citáciu, pán poslanec, pri tej politickej hyperbole sa nezastavíte pred ničím, skúste mať naozaj cit pre situáciu. Pretože raz jeden český politik povedal, že, to je naozaj veľmi zaujímavé, že "najprv niekto vraždí ľudí, potom sľúbi, že nebude vraždiť ľudí, a dostane Nobelovu cenu, že pre mňa je ten človek ako Hitler", na čo sa zdvihol obrovský protest, hovoríme o Jásirovi Arafatovi, obrovský protest zo židovského štátu, že čo si to dovoľujú prirovnávať Jásira Arafata k Hitlerovi. Pretože Hitler bol učinené zlo, predstava všetkých zlých vecí, ktoré sa kedy Židom stali, a Arafat bol len špinavý terorista podľa ich vyjadrenia.
A preto jeden udavač, malý zradca, malý človek, predstava, že by Rusi neprišli, keby on ich nezavolal, je tiež teda naivná, proste nemôže nejakým spôsobom sa prirovnávať k tomu zlu, ktoré kedy vykonal Hitler.
Jednoducho na druhej strane máte rovnako tak demokraciu, a mne sa to rovnako tak nepáči a považujem to za absurdné, ale tak isto máte napísaný aj Trestný zákon, ktorý to jasne hovorí. Proste vážme slová, iba o to vás prosím, že sú niektoré veci, ku ktorým sa proste nedá prirovnávať. Pretože toto je niktoš v porovnaní s tým, aké zlo a koľko ľudí zomrelo kvôli jednému absolútnemu šialencovi.
Ďakujem. (Potlesk.)