Videokanál poslanca

Vážené dámy, vážení páni, touto témou sme sa zaoberali už veľakrát a veľa hodín diskusie jej bolo venovaných. A ja začnem tým, čo som povedal mnohokrát pred tým. To, že peniaze potrebujeme, že Európa potrebuje mať silný balík peňazí, silnú, veľkú palebnú silu, aby riešila problém, ktorý, zdá sa, sa nezmenšuje, ale naopak, zväčšuje, je isté z môjho pohľadu. Ale rozhodujúce je, ako sa tie peniaze budú používať. To je ešte dôležitejšie ako to, že tieto peniaze sa nejakým spôsobom vytvorili alebo že sme prijali záväzky, ktoré smerujú k príspevku, a z pohľadu Slovenska k obrovskému vynaloženiu finančných prostriedkov, aby sme sa o niečo pokúsili. Ale to, o čo sa pokúsime, to je to rozhodujúce. Lebo ten pokus môže byť absolútne nezmyselný, absolútne neefektívny, absolútne zbytočný, môže to byť vyhodenie peňazí z okna, hodenie peňazí do čiernej diery, a to by bolo určite veľmi zlé. Ale môže to byť aj pokus alebo krok, ktorý naozaj bude riešiť problém, ktorý vznikol, reálne vznikol a pomôže ten problém vyriešiť.
Preto je naozaj kľúčové a dôležité, aby sme pri každom súhlase, ktorý náš zástupca, alebo každý mandát, ktorý náš zástupca v príslušných orgánoch bude mať, aby podporil alebo naopak, aby nesúhlasil s niečím, aby tento mandát vznikol na základe dôkladnej, odbornej a hlbokej diskusie. A tá diskusia by mala prebehnúť na pôde Národnej rady. Nemyslím si, že je správne, aby sa vláda zatvorila do svojej rokovacej miestnosti a aby na základe návrhu ministerstva financií, ktorý predtým nebol nejako prediskutovaný, prijala rozhodnutie o stovkách miliónov alebo o stovkách miliárd eur. Veď sa pozrime okolo seba. Hľadáme riešenie problému napr. dôchodkového systému. Valí sa na nás vlna, ktorá znamená, že naši občania prídu o viac než o polovicu dôchodkových úspor na základe rozhodnutia tejto vlády. A zdôvodnenie je, že musíme znižovať dlh, že si nemôžeme dovoliť vynakladať tieto peniaze v prospech občanov tejto krajiny. A preto, ako sa pozrieme občanom do očí a ako budeme vysvetľovať, či sme naložili s ich peniazmi zodpovedne a či sme dali súhlas na tú alebo onú pomoc tak, že to bolo dobré rozhodnutie, že tá pomoc bola naozaj nevyhnutná, že to neznamenalo len urobenie zadosť nejakým lobistickým záujmom alebo predĺženie času, ktorý tak či tak speje k nejakému negatívnemu záveru? My musíme naozaj si byť všetci stopercentne istí, že to rozhodnutie bolo správne, a keď si aj nebudeme všetci istí, lebo stopercentný jednotný názor pravdepodobne nikdy nebude, ale že sa to tu naozaj dôsledne prediskutuje a dá sa šanca tomu, aby sa prijalo dobré rozhodnutie.
Neviem, kde odišiel teraz predkladateľ, aha, dobre, pardon, som ťa len nevidel, lebo chcem položiť pár otázok pánovi ministrovi financií. Tá najaktuálnejšia vec, ktorou sa bude musieť vláda zaoberať, a ja si myslím, že by sa ňou mala zaoberať aj Národná rada, je pomoc pre španielske banky. Požiadal Cyprus o pomoc a možno veľmi rýchlo budú ďalšie. Ale taká najznámejšia z hľadiska času, koľko uplynulo od avizovania, že táto pomoc bude požiadaná, je pomoc pre španielske banky. A ja sa opätovne pýtam a úplne priamo a žiadam od pána ministra, aby nás informoval a pokiaľ možno aj hneď, vo svojej reakcii alebo záverečnom slove, čo už vieme o tejto žiadosti? Ako sme, do akej hĺbky sme o nej informovaní? Ktorým bankám sa má toto pomoc poskytnúť? Sú tieto banky všetky, aj ich udržanie, aj pomoc týmto bankám nevyhnutná pre stabilitu v eurozóne? Nie je lepšie vybrať len niektorú z týchto bánk a niektoré banky povedať, sorry, tak bude bankrot? Koľko amerických bánk zbankrotovalo a nie každá bola zachraňovaná. Koľko slovenským bankám sme pomáhali z našich vlastných zdrojov.
A ďalšia otázka. Ako preukázala španielska vláda alebo čím preukázala španielska vláda, že vyčerpala všetky svoje vnútorné možnosti, získavanie svojich prostriedkov pre to, aby si zabezpečila prostriedky pre záchranu svojich bánk? Je to už naozaj vyčerpané alebo sú tam ešte rezervy? Pretože až na tieto otázky nebudú odpovede typu, že áno, všetko sme dôsledne preskúmali, tak si myslím, že je namieste, aby zástupca Slovenska povedal nie, nesúhlasíme s pomocou španielskym bankám alebo nesúhlasíme v plnom rozsahu. Ale či áno, či nie, na to nemáme zatiaľ dostatok informácií. A ja si myslím, že by sme ich mali mať. Mali by sme ich žiadať a mali by sme byť s nimi oboznámení. Takže žiadam pána ministra, aby nám zodpovedal na tieto otázky. A myslím, že aj z toho dôvodu na tomto príklade je vidieť, aké to rozhodovanie nie je jednoduché a nie je čiernobiele.
Určite sa nájde mnoho ľudí, ktorí povedia, prečo by sme mali pomáhať bankám? Ja zas hovorím, je rozumné pomáhať bankám, keď je to opodstatnené a nevyhnutné a keď sa tým zabráni kolapsu celého finančného systému. Pretože kolaps finančného systému Európy by znamenal kolaps európskeho hospodárstva, s následnou dramatickou nezamestnanosťou a s veľmi negatívnymi dopadmi na Slovensko. Ale tá pomoc nemá byť automatická. Tá pomoc má byť naozaj posudzovaná veľmi kriticky a veľmi detailne. A preto si myslím, že pozmeňovacie návrhy, ktoré, jeden z nich už zaznel, ale zaznejú aj ďalšie, sú plne namieste. A myslím si, že by mali byť Národnou radou podporené, aby sme naozaj v Národnej rade a po širokej diskusii a po tom najlepšom a najdôslednejšom zvážení rozhodovali, či pomoc poskytnúť, alebo pomoc neposkytnúť.
Ďakujem za pozornosť.

No, keď sa rozhoduje o veci, ktorá je nejednoznačná, je niekedy aj ťažké očakávať, že budem pochopený jednoducho, pretože samotná vec nie je jednoduchá. Takže, Richard, ja som nepovedal, že áno, a nepovedal som, že kvôli tomu, že tam vidím tie riziká, je správne nepodporiť. Pretože ja hovorím to, že keď budeme rozhodovať, nevieme s určitosťou povedať, či schválenie alebo odmietnutie je správne. Dneska si trúfam povedať, nikto s určitosťou nevie, čo je správna cesta. Každý si môže myslieť o nej, čo je správna, ale až história určí, čo je správna. Nejako sa rozhodneme. Podporiť, nepodporiť. Ale to neznamená, že keď ja som pomenoval riziká, že z tých rizík automaticky musí vyplývať, že je logické odmietnuť. Niekedy niet inej cesty, len ísť do aj krajných rizík, keď si, keď zvážime, že takáto cesta, vedomí si toho, aká je nebezpečná, je nevyhnutná. Preto zdôrazňujem to, to B stále, čo hovorím, keď už do toho pôjdeme, musíme s tým nakladať maximálne rozumne a musíme mať odvahu sa pobiť v rámci tých štruktúr, aj keď by sme mali byť v menšinovom postavení za to, ako budeme tie peniaze používať, a tam sa potom, až do toho pôjdeme, nesmieme báť povedať nie, a to sa bojím, že to sa zatiaľ nepreukázalo, že takú odvahu máme.
Pán Jožo Kollár, my sme, odvaha nezlacnela, ja som toto hovoril presne rovnako aj pri prvom eurovale. A určite si spomeniete, že ešte pred voľbami sme žiadali zvolanie mimoriadnej schôdze, keď vtedajšia vláda schválila poskytnutie. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, až tu ešte sú, jedna tu je, a páni. Tá debata ako keby sa tu už raz odohrala v predchádzajúcom volebnom období, keď sme debatovali o navýšení eurovalu 1. Padali tu veľmi podobné argumenty a keby som teraz zobral to vystúpenie, ktoré som vtedy mal, a prečítal ho znova, ani by si asi nikto nevšimol, že je to znova to isté, že presne to isté by sa dalo povedať a ja nemusím v zásade zmeniť ani čiarku na tom, čo som povedal vtedy. Stojíme pred rozhodnutím, ktoré vôbec neni ani ľahké, ani príjemné. A určite nie je jednoznačné. Alebo rozhodovanie nie je jednoznačné.
Máme Európu nakazenú dlhovou krízou, euro ako politický projekt, viac politický ako ekonomický, ktorý nejakým spôsobom sa všetci snažíme udržať pri živote, pretože tú menu máme. Ale nielen my, ktorí máme euro, majú s týmto starosti. Všetky krajiny Európy, aj tie, ktoré neplatia eurom, majú s tým starosti a premýšľajú, čo urobiť, aby sa dlhová kríza dostala pod kontrolu, aby sa ekonomika Európskej únie ozdravila a aby sme mohli normálne fungovať. Pretože problém nie je v tom, že my máme euro a teraz ho musíme zachraňovať. Problém je ten, že tu máme množstvo ekonomických problémov vyvolaných súborom faktorov, jednak tým, čo spôsobilo prijatie eura krajinami, ktorých ekonomika nezodpovedala tejto situácii alebo tým možnostiam, ktoré sa im otvorili po prijatí eura. Ďalej nezodpovednou, nezodpovedným konaním vlád, ktoré nafukovali svoje výdavky, aby si zabezpečili priazeň voličov, a zadlžovali krajinu, až nás to dostalo do neriešiteľných situácií. A náhly zlom, náhly krach týchto systémov neni, neznamená len to, že sa eurozóna rozpadne. No a čo, by som si povedal, tak sa zúži, ale to najdôležitejšie nie je to, či niektorá krajina prestane používať euro ako menu, ale to, čo to vyvolá v celom ekonomickom priestore, v Európe alebo v celom svete. A to mňa trápi. To je ten problém, ktorý podľa mňa riešime a riešiť máme. Pretože keď tu ten problém nastane, bude to strhávať so sebou alebo ťahať ku dnu všetky ekonomiky v Európe, aj tie, ktoré euro používajú, aj tie, ktoré euro nepoužívajú. Takže ani my nemôžme teraz povedať, že kašlime na to, vystúpme z akýchkoľvek snáh o riešenie problémov a nech si to odnesú tí, ktorí na to majú. To nemôžme povedať, pretože keby sme to povedali, aj tak nás to strhne. My sa musíme pokúšať hľadať riešenie, ako túto situáciu vyriešiť.
Je pravda, že to riešenie sa hľadá dlho, a je svätá pravda, že výsledky sú mínusové zväčša. Alebo veľmi slabé, alebo veľmi otázne. A to vzbudzuje aj u mňa nespokojnosť, pochybnosti, otázky, pretože vidíme protichodné záujmy, ktoré sú už dané tým, alebo protichodné názory na riešenie problémov, ktoré sú už dané tým, že Európa sa skladá z reprezentácií, ktoré majú rôzne pohľady na riešenie problémov. Pravoľavé, všelijaké, ovplyvnené národnými postojmi, charakteristikami a spoločné riešenia sa hľadajú veľmi ťažko. Už viackrát tu bolo spomenuté, že Slovensko si svoju tŕnistú cestu za prosperitou odtrpelo a odtrpeli, samozrejme, to občania tejto krajiny. Slovensko, teraz môžme sa pýtať, či to bolo šťastie Slovenska alebo nie, že príslušné politické reprezentácie mali odvahu urobiť zásadné reformy, ktoré Slovensko posunuli niekam. Posunuli ho k prosperite, posunuli ho k ekonomickému rastu. Posunuli ho k tomu, že sa krajina veľmi výrazne zmodernizovala a zmenila svoj charakter. Ale stálo to veľké náklady, politické aj ekonomické. A ja vnímam, že v Európe nie, zďaleka nie všetky vlády, alebo skôr by som povedal, je veľmi výnimočné, keď by som videl vládu, ktorá ide do rizika, politickej nepopularity, pretože si je vedomá, že musí urobiť zásadné reformy, keď chce zachrániť ekonomiku krajiny, a to mi vadí.
To mi vadí, pretože my sme mnohokrát išli do zmien, aj keď sme vedeli, že to prinesie nepopularitu a že to prinesie pravdepodobne to, že nevyhráme nasledujúce voľby. Vadí mi, že v Európe, u európskych politikov je najprv kalkul, čo máme urobiť pre to, aby sme sa udržali pri moci? Čo máme urobiť, ako sa máme zapáčiť voličom, a až v druhom rade je potom ako vyriešime ekonomický problém, v ktorom sme až po uši zavŕtaní, a preto potom prichádzajú riešenia, ktoré znamenajú ďalšie a ďalšie platby, ďalšie a ďalšie financovanie, získavanie a kupovanie si času, aby sa ten problém posunul ďalej, aby sa nachádzali riešenia, ale za tým slovíčkom nachádzali riešenie je mnohokrát naozaj len odkladanie riešení a získavanie si času. Čas je potrebné získavať mnohokrát. Áno, keby došlo k nejakému, radikálnej zmene zo dňa na deň a Európa, jej finančný sektor, vlády, stabilizačné mechanizmy by neboli pripravené, znamenalo by to ekonomickú katastrofu a pohromu. Ale kde končí ten čas nevyhnutnosti, zabezpečovania si času a kedy už začína čas, že treba vec riešiť a neodkladať? Spomína sa tu najviac Grécko, ale tu predsa vôbec už nejde len o Grécko a ani nikdy nešlo o Grécko. Grécko je len ten vrchol ľadovca, ktorý nám všetkým spôsobuje problémy. Spôsobuje problémy Slovensku, pretože keby došlo k tomu, že Grécko náhle zbankrotuje, náhle odíde z eurozóny a bude to mať priamy, alebo reťazovo by to malo dopad na banky, ktoré sú angažované v gréckom dlhu, a znamenalo by to pre tieto banky ich existenčné ohrozenie, čo by znamenalo, a nebola by možnosť, ako im pomôcť, aby prežili tento nárast, znamenalo by to, že tento problém sa prenesie do výrobného sektoru, do priemyslu, do ekonomiky daných krajín, prestali by prúdiť financie, prestali by existovať vzťahy, ktoré zabezpečujú financovanie ekonomiky jednotlivých krajín. Zastavila by sa následne výroba, malo by to katastrofálny dopad na zamestnanosť, pretože podniky by prestali fungovať, a to by sa prelialo aj k nám. Že my musíme byť, ja som si vedomý, že my musíme byť pripravení riešiť následky, ktoré dlhová kríza spôsobila. Len nie som si istý, či dostatočne razantne sa snažíme odstraňovať príčiny. A či sa snažíme, myslím celá Európa, dostať sa do stavu, kedy nebudeme len zahladzovať požiare, ktoré vznikajú, nové a nové, ale pôjdeme k samej podstate.
Preto si napríklad nemyslím, a to hovorím nie teraz, hovorím to od mája 2007, myslím, keď som napísal na tú tému blog, ktorý stále visí na Trende, že pre Grécko by bolo najlepšie, keby nemalo euro. Preto, aby sa dostalo z krízy a aby začalo normálne fungovať. Samozrejme, že to bude mať veľmi tvrdé dopady a následky, tak ako aj na Slovensko malo veľmi tvrdé dopady, liberalizácia a všetky následne nevyhnutné ekonomické kroky, bez ktorých by Slovensko sa nestalo ekonomicky výkonnou krajinou. Ale aj takéto veci treba podstúpiť, keď sa z toho problému daná krajina chce dostať.
Preto my musíme, a naši zástupcovia vo všetkých týchto štruktúrach, byť pripravení, presadzovať skutočné opatrenia, nie zahladzovať a len posúvať riešenia ďalej. Preto som sa dnes pýtal v rámci hodiny otázok a odpovedí ministra financií Kažimíra, keď sa posunieme o krajinu ďalej, prečo máme požičať španielskym bankám, či je to nevyhnutné, aké máme o tom informácie, ktorým bankám sa má požičať, či sú to banky, ktorých prípadný bankrot by mal negatívny dopad na širšie, širšiu európsku ekonomiku alebo je to len problém, ktorý potrebuje vyriešiť španielska vláda. Preto som sa pýtal, či Španielsko použilo naozaj všetky prostriedky, aby zabezpečilo vnútorné zdroje a mobilizovalo vnútorné zdroje, aby predovšetkým vlastnými silami tieto prostriedky zabezpečilo, ktoré potrebuje. Možno, možno nemá už tie prostriedky, ale tieto informácie nám zatiaľ chýbajú, taká bola aj odpoveď. Ešte nevieme, ešte ten audit len príde, ale ja si myslím, že na toto sa musíme pýtať, pretože opakujem to tu už nie prvýkrát. To, že musíme podľa mňa mať pripravenú silnú palebnú silu, finančnú palebnú silu na riešenie problémov, je jedna strana mince. Ale rozhodujúce je, ako použijeme tie prostriedky, či ich použijeme rozumne alebo nerozumne. Na riešenie problému alebo na odďaľovanie riešenia problému. A to ma veľmi zaujíma a myslím si, že toto zaujíma občanov Slovenska, pretože keď to použijeme na riešenie problému, tak hájime záujmy občanov Slovenska. Keď to budeme používať na odďaľovanie problému, len na kupovanie času, tak problém zväčšujeme, a neriešime alebo nehájime záujmy občanov Slovenska, ale zväčšujeme problémy, ktoré raz na nás všetkých dopadnú. S omnoho väčšou silou, s omnoho väčšou intenzitou.
Mne sa veľmi ťažko, keď to dám do vzťahu s našou súčasnou situáciou a diskusiou.
Teraz sa budeme baviť, aj sa bavíme celý čas, napríklad o tom, že vláda ide tvrdo siahnuť na peniaze sporiteľov v druhom pilieri. Ide im zobrať skoro, viac než polovicu z úspor, ktoré by si tam tvorili každý mesiac. Dôvod, prečo to tak je, je, pretože potrebujeme znížiť deficit, pretože nám rastie dlh.
Deficit sa dá znížiť aj ináč v tejto oblasti. Ja som to viackrát povedal, dnes naposledy na konferencii o dôchodkovom systéme, ktorá prebiehala doobedu. Áno, vieme si predstaviť riešenia bez toho, aby sa to negatívne dotklo sporiteľov. Napríklad tak, že sa časť tých percent presunie do novovytvorenej a štátom spravovanej inštitúcie, ktorá spravuje tieto úspory, neponecháva ich vo verejných, v okruhu verejných financií, ale investuje ich. Zostávajú, nemíňajú sa tie peniaze, ale pretvárajú sa na aktíva, ktoré sa investujú takým istým spôsobom, ako to robia správcovské spoločnosti v druhom pilieri. Aj to je riešenie a na základe dohody, ktorá by mohla takto vzniknúť, by ľudia neprišli ani o cent z toho, čo dnes majú.
Ale odpoveďou zo strany, vládnucej strany SMER je, že, áno, deficit by to síce znížilo, ale nezníži nám to dlh. Áno, je to pravda, tie peniaze by sa museli reálne vynaložiť. A prečo to hovorím práve pri tejto debate? No preto, lebo pristúpenie a realizácia alebo zapojenie sa do týchto európskych stabilizačných mechanizmov, samozrejme, náš dlh zvyšovať bude, a nie o malé sumy. A preto pre mňa je to naozaj veľmi ťažké, keď vidím, že pod tlakom potreby znižovať dlh ideme siahnuť na peniaze 1,5 mil. pracujúcich občanov Slovenska, zhruba 70 percent pracujúcej populácie, a tieto peniaze ideme, musíme použiť na sanovanie problémov, ktoré sme si nespôsobili my. Preto je to rozhodnutie naozaj ťažké, ale pritom zároveň si uvedomujem, že tie problémy za nás nikto iný nevyrieši.
Preto, hovorím to preto, aby som zdôraznil tú vážnosť rozhodovania o tom, ako sa tie peniaze budú používať, keď ich už tam dáme. Aby som zdôraznil to, čo sa snažím presvedčiť poslancov a vládu, poslancov strany SMER, že nie je správne, aby o týchto peniazoch rozhodla vláda tak, že dá minister financií pokyn nášmu zástupcovi v daných orgánoch, že napríklad minister financií dostane na stôl informáciu a správu o tom, že ako sa teda má pomôcť tým španielskym bankám, ktorým bankám a prečo. Preštuduje, poradí sa so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, možno to prejedná aj vláda a dá pokyn, a my o tom nič nebudeme vedieť.
Občania tejto krajiny nebudú nič o tom vedieť, prečo ide 100 mld. v rámci celej Európy na pomoc španielskym bankám a či to naozaj bolo nevyhnutné. Či nestačilo 30 mld., či nestačilo 50 mil., alebo možno či vôbec je takáto pomoc nevyhnutná. Či ju naozaj dostatočne kriticky zhodnotíme. Pretože každý vie natiahnuť ruku, každý by rád dostal peniaze nato, aby sa mu dýchalo ľahšie. Aj nám keby niekto dával peniaze v minulosti, keď sme ozdravovali banky, asi by to bolo ľahšie a príjemnejšie. Asi by sme možno mohli byť populárnejší a robiť populárnejšiu politiku a ľahšie kráčať slovenským politickým životom.
Preto hovorím, že je dôležité, aby sme o všetkom rozhodovali, o takýchto závažných otázkach, tu v pléne, nielen v eurovýbore, ktorý je opäť veľmi úzkou skupinou ľudí, ale tu v pléne, aby sme to naozaj mohli rozobrať dôsledne a podrobne, pretože ide o osudy celej krajiny.
Nám sa môže stať, môže sa to stať, teoreticky je to určite možné, a možno aj prakticky, že my budeme robiť skvelú správnu hospodársku politiku, ale budeme stále potrebovať financovať následky alebo riešenia problémov iných krajín, budeme stále nútení si požičiavať na to, pretože my nemáme také zdroje, a budeme tým zvyšovať naše zadlženie. A naše zadlženie bude rásť, tým sa naša schopnosť požičiavať si na financovanie našich potrieb bude znižovať a budeme sa točiť po dlhovej špirále bez toho, aby sme si to sami spôsobili. A o tomto nemá hlasovať parlament? O takýchto závažných rozhodnutiach? Ja si myslím, že zobrať si na seba také bremeno, a to znova len zopakujem, je veľkou chybou aj zo strany vlády a zo strany vládnucej strany. To sú tak závažné rozhodnutia, ktoré nie na štyri roky, na desaťročia môžu ovplyvniť osudy Slovenska. A môžu ich ovplyvniť aj veľmi negatívne.
Ja som potešený teraz, že vidím, ako sa množia aktivity, ktoré predkladajú jednotlivé poslanecké kluby alebo poslanci, ktoré vychádzajú z tej myšlienky, ktorú sme sa snažili v SDKÚ - DS presadiť na minulej schôdzi parlamentu. Aby Národná rada v duchu toho, čo som práve povedal, prijala uznesenie, pravidlo, že o všetkom, čo sa tu bude diať, bude rozhodovať parlament. To bolo, to bolo v našom návrhu uznesenia, ktoré sme sa snažili dať ako spoločný návrh všetkých opozičných strán, vtedy akurát SaS nesúhlasila s takto predloženým uznesením, ale nevadí, že my sa snažíme integrovať a vytvárať spoločné návrhy. Ja som rád, aj keď individuálne jednotlivé kluby predkladajú obdobné iniciatívy, ktoré idú k tomu istému a určite, určite idú správnym smerom. Či už je to uznesenie, ktoré navrhuje KDH alebo SaS, ústavný zákon, pretože je to to isté, čo SDKÚ - DS navrhovala na minulej schôdzi.
Takisto myšlienka garancií, ktoré, o ktorých hovoril pán Lipšic pred chvíľou, sa diskutovalo už pri prvom eurovale a je veľká škoda, že vtedy, aj keď v istú chvíľu bola vôľa dať isté pravidlá hry, sa táto vôľa nepodarila naplniť a uskutočniť. A je to možno poučenie do budúcnosti, že máme byť naozaj aj veľkorysejší aj schopnejší hľadať variantné riešenia v záujme dosiahnutia cieľa.
Vážené dámy, vážení páni, budeme hlasovať o zmluve, ktorá z môjho pohľadu nedáva záruku, že rozhodujeme správne, či by sme ju odmietli, alebo či by sme ju schválili.
Je to veľmi neisté rozhodnutie, či taká, alebo taká varianta bude správna. A bude sa mi veľmi ťažko hlasovať, pretože naozaj toto je rozhodnutie, ktorým Slovensko vkročí alebo nastúpi na vlak, z ktorého niet možnosti vystúpiť.
Ale ako sa v živote stáva, to rozhodnutie budeme musieť urobiť. Ale keď ho už urobíme, tak by sme mali si byť vedomí našej zodpovednosti a mali by sme naozaj o každom jednom rozhodnutí viažuce sa k činnosti týchto stabilizačných mechanizmov, alebo v tomto prípade už len toho budúceho stabilizačného mechanizmu, rozhodovať spoločne. Pretože spravujeme krajinu, kde žijú všetci občania, nielen voliči jednej politickej strany.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za odpovede. Z nich je jasné, že táto pomoc ešte nebola schválená, že to bolo len podmienečné, čo je dobre, a taktiež je z toho jasné, že ešte len budeme vidieť, myslím Slovensko, či táto pomoc je nevyhnutná, pretože na to nebola v tej odpovedi jednoznačná odpoveď, keďže audit neprebehol. Nevieme, či táto pomoc naozaj sa nedá alebo či, či to ozdravenie sa nedá riešiť aj iným spôsobom, a to je podľa mňa kľúčové, pretože trvalo zdôrazňujeme, že pri všetkých mechanizmoch, aj dočasnom aj trvalom, o ktorom sa bude hlasovať, je dôležité, ako sa tieto peniaze použijú. Lebo je nesporné, že niekedy ich použiť bude treba a bude to dobré. Ale niekedy to vôbec nemusí byť dobré a to je dôležité, rozhodnúť sa medzi použitím alebo tým, že použiť tieto peniaze nie je správne.
Španielsko, si nemyslím, že vyčerpalo svoje vnútorné zdroje tým, že si nevie požičať. Španielsko, treba zvážiť, že či použilo všetky nástroje na to, aby si zabezpečilo peniaze, či zvýšilo dane v tých oblastiach, kde ich zvýšiť môže, či šetrí tam, kde šetriť môže, aby vláda získala peniaze pre svoj domáci sektor. Zasa zdôrazním, my sme si svoje banky museli za ťažkých podmienok zachraňovať sami, a preto by som vyzýval ministerstvo financií, aby na toto kládlo dôraz pri zvažovaní, ako postupovať v konečnom rozhodnutí o tejto otázke. A z odpovedí je tiež jasné, že vláda počíta, že dá nášmu zástupcovi pokyn alebo mandát úplne sama, a to považujem za veľmi nesprávne. Jedná sa o 100 mld. eur alebo do 100 mld. všetkých európskych daňových poplatníkov. Mali by. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Žitňanská, myslím, poukázala na veľmi zaujímavú skutočnosť, že naozaj stojí za pozornosť. My tu počúvame od samého začiatku všetko o tom, ako bohatí zaplatia celú konsolidáciu, ako sa siahne na veľké firmy, ako sa zaútočí proti monopolom, ale pravda je pritom úplne opačná, všetko alebo skoro všetko zaplatia obyčajní ľudia. A ešte aj v tomto prípade, čo sa prezentuje ako siahnutie na peniaze bánk, sa ukazuje, že to sú zasa len peniaze, ktoré majú vzťah k bežným vkladateľom. Vláda ide zobrať si peniaze z Fondu na ochranu vkladov. No to je skutočne pekné. Socialistická vláda sociálne orientovaná ide oslabiť Fond na ochranu vkladov, aby sa s tými bankami dohodla, aby ich to nebolelo, ale aby splnila svoje ideologické poslanie, aby stále ľudí namotávala na to, že ako strašne to tí bohatí zaplatia, ako sa to nedotkne tých ľudí, ktorí patria k nízkym príjmovým skupinám. No vyplýva aj z tohto jediného konkrétneho príkladu, a takých príkladov je tu strašne, strašne veľa, 2. pilier je toho najmarkantnejší príklad, vláda berie peniaze od bežných ľudí. A to je veľmi zlé.

Projekt eura je vo vážnych problémoch. A s ním to prináša aj ekonomické problémy celej eurozóne. Je to preto, že to bol viac politický projekt ako ekonomický. Ale keďže sme jeho súčasťou, musíme teraz hľadať cesty, ako zabrániť tomu, aby to malo negatívne dopady na našich občanov a na našu ekonomiku. Nie som si istý, či tie nástroje, ktoré sa používajú, sú tie správne a či to prinesie tie efekty, ktoré sa očakávajú.
Dva body ma znepokojujú. A chcel by som poznať váš názor na to.
Keď vidím pred sebou projekciu vývoja dlhu verejnej správy Slovenskej republiky, tak vidíme, že sa veľmi rýchlo blížime k 50 %. Keď k tomu prirátame vplyvy, ktoré navýšia tento dlh vplyvom zapojenia Slovenska do Európskeho stabilizačného mechanizmu, a keď už dnes vieme, že tá situácia sa nijako výrazne nezlepšuje, maximálne stagnuje alebo sa skôr zhoršuje, čo to bude znamenať pre budúcnosť Slovenska a jeho ekonomiky z hľadiska jeho zadlženia a ako bude vyzerať Slovensko, keď napriek tomu, že bude robiť hospodársky zodpovednú politiku, napriek tomu, že naši obyvatelia si budú uťahovať opasky, bude sa zvyšovať jeho zadlženie, s následným negatívnym dopadom na hodnotenie Slovenska, na jeho rating, na jeho dlhovú službu a ďalšie veci, jednoducho dlhová špirála, ktorá nás bez nášho zavinenia môže dostať tam, kde sa dnes nachádza Grécko a ďalšie krajiny?
A potom druhá oblasť, kontrola národných parlamentov. Vieme, že tie prístupy sú rôzne a práve tie zodpovedné krajiny, ako je Nemecko, Fínsko, ale aj Rakúsko, stavili na parlamentné procedúry. Takže bol by som rád, aby aj Slovensko išlo touto cestou. Čo si myslíte o tom, že pri takýchto závažných rozhodnutiach, ktoré naozaj ovplyvňujú osudy ekonomiky krajiny, ktorá cesta je najvhodnejšia a či sa neukazuje, že aj tu treba nasledovať cestu zodpovedných krajín, predovšetkým, ako som spomenul, rozhodujúcej krajiny eurozóny, ekonomicky rozhodujúcej, a to je Nemecko, a neposilniť na maximálnu možnú mieru parlamentné procedúry pri schvaľovaní a uvoľňovaní, resp. dávaní mandátov a zaujímaní stanovísk k tomu, akým spôsobom sa budú používať prostriedky v Európskom stabilizačnom mechanizme?

Vážený pán predseda, pred pár dňami náš bývalý kolega priateľ Milan Gaľa neočakávane zomrel, preto by som chcel navrhnúť, aby sme pred rokovaním tejto Národnej rady si uctili jeho pamiatku minútou ticha.

Pán Magala štyri dni po svojom nástupe do funkcie zastavil akciu Gorila. Teraz ho nominujete na veľmi významnú bezpečnostnú funkciu. Je to nesmierne sebavedomie a nesmierna sebaistota od vládnej strany SMER. A je úplne oprávnenou požiadavkou nás všetkých, ktorí si myslíme, že Gorila musí byť vyšetrená, keď máme navrátiť dôveru v politiku u občanov, aby pán Magala, keď si trúfa byť po takomto angažovaní sa v SIS opäť nominovaný, vystúpil v parlamente, aby sme mu to umožnili, aby vysvetlil, ako to celé bolo počas jeho pôsobenia v SIS. Prečo po štyroch dňoch zastavil vyšetrovanie, teda zastavil túto akciu Gorila? Prečo boli prepustení následne mnohí príslušníci SIS? Prečo vlastne sa táto kauza zametala pod koberec? Keď veríte v správnosť tejto nominácie, tak, vážení kolegovia a kolegyne, určite by ste mali podporiť takúto možnosť. My žiadame a my chceme, aby mohol vystúpiť. My nebránime nikomu, aby mohol vysvetľovať svoje počínanie, naopak. A je to váš kandidát, a preto by ste mali podporiť tú možnosť, aby váš kandidát mohol vystúpiť v Národnej rade a očistiť podozrenia, ktoré na ňom uľpievajú počas jeho pôsobenia v SIS. Až to neumožníte, tak naznačujete, že to čisté nebolo, že to nebolo v poriadku a že zostala len naozaj drzá arogancia moci, ktorá toho istého človeka opäť chce vysunúť ako spoľahlivého súdruha na jedno z popredných bezpečnostných miest v tejto krajine.

Ja som veľmi rád počul, že tento návrh je správny, že ideme správnou cestou a že treba takýmto spôsobom ísť, to je podstata veci. Nemyslím si, že je akýmkoľvek spôsobom neodborne alebo akokoľvek inak pripravený. Je to uznesenie, ktoré má väčšiu, tvrdšiu formuláciu alebo mäkšiu formuláciu, závisí od toho, čo nám súčasne platná legislatíva umožňuje. Prijatie tohto uznesenia nijakým spôsobom neobmedzuje to, čo, Richard, si navrhol, poďme vypracovať novelu zákona a tak ďalej. Veľmi to vítame a určite sme za to, ale to sú kroky, ktoré nijako sa nevylučujú vzájomne. A je dobré, že dneska o tom rozprávame, pretože sa naozaj reálne ukazuje silná potreba venovať sa tomuto problému, riešiť tento problém a hľadať cesty a riešenia, pretože keď sa tak vrátim trošku, keby v tom čase, ktorý tak podrobne opísal Jozef Kollár pri tom zužovaní mandátu, bola vôľa na kompromis, lebo naozaj tam išlo len o nesúlad v jednom bode, tak ten mandát mohol byť veľmi výrazne zúžený. Ale práve neochota na akýkoľvek kompromis spôsobila, že nebolo prijaté nič, že niekedy treba vedieť ísť pekne krok za krokom, aby sme sa nakoniec dostali tam, kam chceme, do cieľa.

Pán poslanec Blaha, vy ste povedali, že treba také inteligentné riešenie, nie také, ako navrhujem. Tak ja sa len spýtam, či v Nemecku sú blbci, a nie inteligentní, keď tam o tom diskutujú v pléne, dokonca v obidvoch komorách parlamentu. Neviem, či práve toto slovo bolo to správne, ktoré ste použili.
A z hľadiska toho, že sme to nenavrhovali v predchádzajúcich diskusiách. No to nie je pravda, že sme to nenavrhovali. My sme práve v okamihu, keď sa lámalo to, či bude vyslovená dôvera alebo nedôvera vláde, či padne alebo napadne, ponúkali práve ako riešenie strane SaS, ktorá vtedy mala zásadný postoj, že nielenže budeme o tom diskutovať, ale že jedna strana bude môcť zablokovať akékoľvek rozhodnutie, keď s tým nebude konsenzus. Takže my sme ponúkali omnoho tvrdšie riešenie, ako ho teraz navrhujeme. Teraz navrhujeme diskusiu v pléne, kde, samozrejme, väčšina nakoniec prijme rozhodujúce stanovisko. Takže to nie je to, že by sme zrazu na niečo prišli .
A tá situácia, Medzinárodný menový fond a iné veci. Naozaj všetci sa určite zhodneme na tom, že situácia je úplne iná a zo dňa na deň horšia, že naozaj stojíme možno na prahu ďalšej veľkej krízy. A preto musíme sa k tomu vedieť zodpovedne postaviť a zapojiť sa do toho všetci. Veď my vám podávame pomocnú ruku.