Dobrý deň prajem. Vážené dámy, vážení páni, vážená pani podpredsedníčka, príjemný rokovací deň, ďalší v sérii týchto debát o dôchodkovom systéme a o tom, ako ho zmeniť.
Veľakrát sme už povedali, že je to tak zásadná vec, že si naozaj vyžaduje hlboké uváženie a zváženie, ako postupovať a čo urobiť, aby sme neurobili viac zlého ako dobrého. Do tohto systému sa má vstupovať naozaj veľmi uvážlivo, pretože má širokosiahle dosahy. To nie je, ako keď sa zmení nejaký bežný zákon, a niečo, na čo je konkrétne zameraný, sa zmení. Tento zákon má množstvo presahov a vytvára množstvo súvislosti, ktoré pokiaľ si neuvedomíme, tak potom nám to vystreľuje na rôznych stranách.
Netvrdím, že práve z hľadiska tohto, vždy bolo všetko urobené perfektne a bezchybne, to sa ani nedá. Každý jeden výrobok alebo každá jedna vec, ktorú vytvorila ľudská ruka, nemôže byť dokonalá, to vieme všetci. Aj tie najdokonalejšie produkty, aj tie najšpičkovejšie výkriky, či už techniky alebo ľudského ducha, sa časom vždy inovujú, vylepšujú, pretože aj ľudský duch sa stále rozvíja, prichádzajú nové skúsenosti a je možnosť stále zdokonaľovať systém.
Najhoršie je ale, keď sa vraciame späť, keď sa vraciame späť k veciam, ktoré z objektívnych dôvodov sa ukazujú ako nefunkčné. V tomto vystúpení, keďže diskutujeme v rámci prvého čítania, nepôjdem veľmi do konkrétnych ustanovení zákona, na to máme druhé čítanie, kedy budeme predkladať aj pozmeňujúce návrhy. Zostaneme vo všeobecnej rovine, ktorá hovorí o tom, či sa týmto zákonom máme zaoberať, tak ako je predložený a či nás teda niekam posúva alebo naopak nie.
Na to, aby sme ho naozaj dobre pochopili, je nevyhnutné alebo zaznelo tu naozaj počas týchto dní také množstvo niekedy úplne nepochopiteľných mýtov, legiend, tvrdení, ktoré sa neopierajú o žiadny reálny fakt a ilustrujú to, že mnohí vôbec nerozumia, o čom tu vlastne rozprávame. Že to nejako zvrchu vedia, že sa bavíme o nejakej zmene v dôchodkoch, ale tú podstatu, a to, na čom ten systém je postavený, nepoznajú.
Takže krátky prierez vlastne celým, pokúsim sa teraz urobiť takým systémom dôchodkového systému na Slovensku. Aby sme to dobre pochopili, musíme sa najprv pozrieť na to, aký bol systém na Slovensku pred tým, ako to, čo dneska chceme meniť, vzniklo. Na Slovensku, tak ako v mnohých iných štátoch existoval len priebežný systém dôchodkového zabezpečenia, ten, tzv. bismarckovský model. Charakteristický bol tým, že bol nespravodlivý. Bez ohľadu na to, koľko ľudia pracovali, koľko odviedli do tohto systému, poskytoval temer rovnaké dôchodky pre všetkých, ten rozdiel medzi najvyšším a najnižším dôchodkom bol skutočne nevýznamný, to znamená veľká väčšina prostriedkov sa prerozdeľovala medzi jednotlivých účastníkov, poberateľov tohto systému. Nebol to dôchodok alebo dôchodkové poistenie, aj keď sa tak volalo, bola to sociálna dávka. Bol to ako keby duálny systém k sociálnemu systému, k sociálnej dávke, ktorá je financovaná z daní. Pretože pri daniach platí to, že všetci platíme rôzne vysoké dane, podľa toho, koľko zarobíme, ale dostávame všetci rovnako. Dostávame rovnaké policajné služby alebo ochranu, súdnu ochranu, služby štátu a ďalšie statky, ktoré sa z toho nakupujú. Aj sociálnu dávku, pokiaľ vznikne, pokiaľ sa človek dostane do situácie, že potrebuje sociálnu dávku.
Dôchodkový systém, 1. pilier, priebežný systém, bol pred reformou skoro rovnaký. Bola to sociálna dávka, ktorú s minimálnymi rozdielmi dostávali všetci bez ohľadu na to, koľko do systému zaplatili. To znamená, bol naozaj veľmi nespravodlivý. Jeho ďalšou črtou, tá sa nezmenila a nezmení sa ani v budúcnosti, skôr sa len bude zhoršovať, je tá vec, že demografia naozaj je neľútostná, tú nevieme ovplyvniť žiadnou zmenou zákona, to všetci vieme a stavia nás pred situáciu, ktorá je absolútne v protiklade tej situácii, za ktorej priebežné systémy vznikali alebo vznikli. Máme tu neustále rastúci počet ľudí, ktorí poberajú dôchodok a máme zmenšujúci sa počet ľudí, ktorí platia do systému, z ktorého sa tieto dôchodky vyplácajú. Naozaj na to netreba byť špecialista na dôchodky ani na sociálne systémy, aby každý normálnym, zdravým, racionálnym rozumom pochopil a súhlasil, že keď je malá skupina ľudí, ktorá platí do systému a veľká skupina ľudí, ktorá poberá peniaze z tohto systému, že jednoducho to ekonomicky nie je udržateľné. To nie je ani o pravicovosti, ani o ľavicovosti, ani o nejakých iných variáciách, je to jednoducho tak, pretože tie peniaze si netlačí vláda ani Sociálna poisťovňa v pivnici, ale jednoducho tie peniaze buď musí zobrať ľuďom, vyzbierať od nich na odvodoch a daniach, alebo si ich požičať. Dnes sme v situácii, že si ich, teda jednak ich, samozrejme, zberáme, zberá od ľudí, ale to zďaleka, zďaleka nestačí a dlhé, dlhé roky si požičiava a požičiavať bude a ten objem pôžičiek stále rastie. Pretože dnes tá situácia je taká, že fond starobného dôchodkového poistenia má deficit 1,8 miliardy aj v prípade, že by druhý pilier vôbec neexistoval. Znova to zopakujem, 1,8 miliardy, aj keby druhý dôchodkový pilier vôbec neexistoval.
Keď presunieme časť prostriedkov z 2 piliera z 9 %, teda podľa návrhu, vládneho návrhu 5 % späť do Sociálnej poisťovne, nepresúvame s týmto presunom len prostriedky, ktoré dnes sa ukladajú na súkromné, osobné účty občanov, občanov tejto krajiny. Presunieme zároveň na Sociálnu poisťovňu aj povinnosti, ktoré jej z toho vyplývajú. Takže keď podľa dnešných povinností, ktoré ešte ani nezačala realizovať, pretože ešte neexistuje ani jeden dôchodca, ktorý by poberal dôchodok aj z druhého piliera, aj z prvého piliera, ale tá doba sa blíži, ale keď podľa dnešných pravidiel Sociálna poisťovňa má v budúcnosti vyplácať 50 % dôchodku a druhých, druhú polovicu, pravdepodobne teda väčšiu časť ako polovicu, bude pochádzať z úspor a zdrojov, ktoré si človek nasporil na dôchodku po presune späť na Sociálnu poisťovňu, to nebude polovica, ale podstatne väčšie množstvo. Ja som to presne neprepočítal, ale niekde medzi 70 - 80 %. To znamená, Sociálna poisťovňa sa ocitne pod väčším tlakom na výdavky, väčším finančným náporom, a to bude podstatne väčší nápor ako tie peniaze, ktoré do nej pritečú. Darmo krútite hlavou, pán poslanec, stačí si to prepočítať.
Takže touto operáciou sa, samozrejme, v horizonte dvoch-troch rokov zlepší pozícia Sociálnej poisťovne, ale len v pozícii 2 - 3 rokov. Potom sa bude výrazne zhoršovať a ten prepad bude strmhlavý. To sa naozaj nielenže dá prepočítať, to sa prepočítalo už 100-krát, 1000-krát, aj na ministerstve práce majú tieto prepočty, určite ich veľmi dobre poznajú. A bude to znamenať veľký nápor, samozrejme, pre verejné financie, pretože to tu Sociálna poisťovňa si nepožičiava sama, ale požičiava si za ňu štát, alebo požičiava si štát a štát jej tie peniaze dáva.
Zosumarizované a podčiarknuté, dá sa povedať, že čím je väčší a silnejší druhý pilier, tým v strednodobom horizonte to výraznejšie pomáha udržateľnosti verejných financií. Pomáha znižovaniu deficitu a pomáha znižovaniu dlhu. V strednodobom horizonte. Taký je fakt a naozaj, keď mi neveríte, obráťte sa na hociktorého analytika alebo si na internete pozrite príslušné stránky, či už Národnú banku Slovenska alebo rôzne organizácie, ktoré sa na to špecializujú, napríklad INEKO ale aj ďalšie iné a zistíte sami. Sú tam také modely, viete, kde si sami môžete navoliť aj vek odchodu do dôchodku, aj výšku príspevkov do druhého piliera, hneď vám graficky ukáže, čo to spraví s verejnými financiami a budete to vidieť, budete si to môcť krásne modelovať. Je to veľmi ilustratívne a veľmi jednoduché.
Takže dnes o tomto rokujeme. Že na jednej strane sa zapláta na chvíľu, ale nie zapláta, len sa trošičku obrúbi, to ako keď máte obrovskú dieru na odeve alebo na nejakej látke a teraz ju chcete zakryť, ale máte len kúsok nitky, tak akurát tam môžete tak ofercovať, obrúbiť tú dieru, ktorá tam vzniká, ale nič viac. K žiadnej záplate už nedôjde. Rokujeme teda o tom, či sa verejné financie budú prepadať rýchlejšie do čiernej diery, alebo bude pokračovať ozdravovanie. Takže ešte jednu súvislosť, ktorá tu, myslím, že nezaznela, tá je trošku možno zložitejšia na pochopenie, ale však, ja myslím, že tu sú inteligentní ľudia a keď chcú, tak rozumejú. Dnes hovoríme najviac o dlhu, ktorý je viditeľný. To znamená ten, ktorý je naozaj evidovaný, ktorý má krajina, aj deficit, ktorý vytvárame. O tom sa hovorí najčastejšie, o tom sa aj píše. Ale my tu máme ešte jeden dlh. Implicitný dlh, skrytý dlh. A ten je obrovský. Ten skrytý dlh znamená, že keby sme aj na záväzky, ktoré má Sociálna poisťovňa voči dôchodcom, nazerali takisto ako v metodike Vytváranie rozpočtu na každý iný záväzok, ktorý príjme vláda, keď napríklad podpíše nejakú zmluvu, ktorá do budúcnosti znamená, že musí v budúcnosti zaplatiť toľko a toľko, tak tento záväzok sa okamžite premieta do aktuálnych čísel a vidíme ho. Ale Sociálna poisťovňa z historických dôvodov, pretože až postupne sa tie rozpočty začínajú písať tak, aby naozaj odrážali realitu, ten záväzok sa neuvádza nikde. Ale ten je tak obrovský, že keby sa za rovnakých pravidiel uvádzal ako dlh, lebo ten dlh tam naozaj je, a nemyslím tých 1,8 miliardy, ale to, čo musí zaplatiť v budúcnosti Sociálna poisťovňa z hľadiska svojich záväzkov budúcim dôchodcom, tak by sme rovno, rovno mohli požiadať o pomoc zo všetkých možných mechanizmov a vysoko by sme preskočili všetky zadlženia všetkých krajín, ktoré dnes sú. Ale, samozrejme, u nich je to rovnaké, takže nevymykali by sme sa nijakým spôsobom z tej, radu iných krajín. Chcem tým len povedať, že teraz dochádza len k preklápaniu toho, že máme tu skrytý dlh pod kobercom, a v roku 2005, keď sa rozbehla reforma, sme sa rozhodli, že ten dlh začneme postupne odstraňovať. A to sa prejavuje tým, že jednoducho na ten dlh vyčleňujeme prostriedky, to sú tie peniaze, ktoré odchádzajú na druhý, do druhého piliera, na osobné účty a o tie sa postupne znižuje tento skrytý dlh. A keďže ten dlh je gigantických, astronomických rozmerov, tak, samozrejme, ten proces je veľmi dlhý a, samozrejme, že aj zaťažuje, pretože splácanie dlhu vždy zaťažuje. Keď máte obrovský dlh a začnete ho splácať, no tak, samozrejme, musíte vyčleniť peniaze a tie vám niekde potom možno aj chýbajú, alebo musíte dobre hospodáriť, aby ste tie peniaze mali. Každopádne ale je to zodpovedná činnosť. Zodpovedná voči krajine, voči jej budúcnosti, voči tomu, aby sme nežili len zo dňa na deň, z ruky do úst, od výplaty k výplate, ale aby sme sa chovali naozaj zodpovedne. (Potlesk.)
Po reforme sme sa rozhodli alebo pri reforme sme sa rozhodli, že čím viac prostriedkov sa dá ľuďom na osobné účty, tým viac ľudí oslobodíme. Pretože napriek tomu sa tu mnohokrát povedalo o tom, o DSS-kách a o neviem čom, ako keby to bolo pre nich robené, celý tento systém je robený pre ľudí. Pre jeden a pol milióna ľudí, ktorí do tohto systému vstúpili, dobrovoľne, zdôrazňujem. Nikto nemusel, aj keď aj to už bolo kritizované, je zaujímavé, ako sa predmetom kritiky stane aj to, čo je ťažko kritizovateľné, že nikto nič nemusí a každý môže, tak aj to sa stalo predmetom kritiky, že v iných krajinách museli a niektorí nesmeli. To znamená menšia sloboda rozhodovania sa stala predmetom kritiky, O. K. Otázka účelovosti alebo prístupu. Títo ľudia sa rozhodli vstúpiť a títo ľudia sa rozhodli, že príjmu ponuku prijať na svoje účty každý mesiac 9 %, a tým pádom sa stať slobodnejší, keď odídu do dôchodku, pretože to je o prioritách, ako som tu už raz spomínal, čo chceme viac, či prospech ľudí a ich oslobodenie od závislosti na milodaroch štátu, alebo je pre nás štát prednejší. Pretože ľudia, keď majú svoj majetok v čase, keď odchádzajú na dôchodok, tak naozaj nepotrebujú a nie sú závislí od toho, aká bude v tom čase vláda, nie sú až tak závislí od toho, aká bude v danej chvíli nezamestnanosť a ekonomická situácia krajiny, aj keď od toho sme vždy závislí všetci, ale preto hovorím, nie až tak. Nikto nie je od toho nezávislý, aj keď by mal prostriedkov dostatok, ale nie až tak, ako človek, kedy je len závislý na tom, čo dostane od štátu, čo snemovňa, ktorá tu bude o 20 rokov, sa rozhodne schváliť. Takže naozaj donedávna platilo a ľudia verili tomu, že investovanie napríklad do štátnych dlhopisov je bezpečná vec, že štát nikdy neskrachuje, že štát vždycky bude vyplácať dôchodky a nikdy nepristúpi k zníženiu vyplácaných dôchodkov. No viete dobre, že to už neplatí. Viete dobre, že už tu máme príklady z tejto aktuálnej súčasnosti, že dochádza k znižovaniu vyplácaných dôchodkov v krajinách, ktoré sme možno mnohí ešte donedávna považovali za vzor alebo za krajiny, ktoré ešte len chceme dostihnúť v životnej úrovni. A možno sme im mnohým aj závideli, ako sa dobre majú. Tie krajiny dnes znižujú výšku dôchodkov a znižovať ešte možno aj budú a k nim sa možno pridajú aj ďalšie krajiny. Takže tu už neplatí, že keď máme dnes v zákone napísané, že štát nám raz v budúcnosti niečo dá, že to tak aj je. Štát svoj sľub, je viazaný svojím sľubom len do tej chvíle, kým nepríde do parlamentu v danom roku návrh zákona, ktorý je odhlasovaný a ktorý zmení tieto pravidlá. To myslím, tiež všetci dobre vieme.
Takže hovoriť tu o istote a o predvídateľnosti vypočítania si dôchodku z prvého piliera je nesprávne, iluzórne, zavádzajúce a účelové. Nič neplatí. Jediná, aj tá, samozrejme, relatívna, ale určite väčšia istota pre každého budúceho dôchodku alebo aj každého občana tejto krajiny je istota vlastného majetku, pretože keď to priblížim do takej ľudskej roviny, jednoducho keď máte majetok, keď máte strechu nad hlavou, keď máte dom, keď máte, možno tí šťastnejší, bohatší podiel v prosperujúcej firme, tak jednoducho máte väčšiu istotu ako ten, ktorý nemá nič, ktorý je odkázaný len na to, čo mu iní dajú, aby prežil. Aby každý mesiac dostal nejakú sumu prostriedkov, aby si mohol kúpiť základnú obživu. No ten nemá istotu alebo jeho istota je veľmi maličká. Ale keď niekto majetok má, tak jeho istota je väčšia.
Samozrejme, že môže dôjsť k tomu, že majetok sa znehodnotí, že dôjde k nejakej kataklizme, ktorá hodnoty majetku ovplyvní, zmení, zrelativizuje a tak ďalej. Žijeme v nestálom svete a čoraz v nestálejšom. Všetko môže byť. Ale tak či tak, keď porovnáme týchto dvoch ľudí, človeka bez majetku, odkázaný na milodary a človeka s majetkom, tak určite všetci súhlasíte, že ten, kto disponuje vlastným majetkom, má väčšiu istotu ako ten, kto ten majetok nemá. Tí, ktorí sú v druhom pilieri, tí každým mesiacom majú väčší a väčší majetok určený na zabezpečenie staroby, pretože každý mesiac im pribúda na účte dnes 9 %, vy im to chcete o 55 % znížiť.
Teraz sa dostávam vlastne k tej fáze diskutovanej, často diskutovanej o zhodnocovaní dobrom - zlom, tohto majetku, ktorý tu je. V prvom rade je správne o tom diskutovať, samozrejme, a je správne sa snažiť o to, aby to zhodnotenie bolo čo najvyššie. To je prirodzené. Ale tá podstata tejto veci nie je len zhodnocovanie, ale to, že ten majetok existuje, že ten majetok poskytuje istotu nejakú ľuďom, ktorí ho majú. Že je to zodpovedný prístup, pretože vytvára priestor na šetrenie. Tí ľudia majú možnosť sporiť si.
A teraz mnohokrát sa stretávam s tým, a naozaj nielen z ľavicového tábora, ale cez rôzne, stretávam sa s ľuďmi, chodím medzi ľudí, komunikujem s nimi cez e-maily, cez Facebook a tak ďalej a je paradoxné, ako aj z pravej, takej tej ultra alebo takej tej, tí bojovníci za totálny liberalizmus, ako dokážu kritizovať aj tieto záležitosti, pretože zaznievajú hlasy, veď nech si šetria ľudia, veď nech si šetria, veď si môžu šetriť, veď každý si môže šetriť a je to prejav zodpovednosti a tak by sa mal správať každý človek. No áno, mal, ale buďme naozaj realisti a pozrime sa na svet skutočnými očami, koľkí si môžu šetriť, koľkí nežijú len od výplaty k výplate, koľkí majú toľko disponibilných prostriedkov, že si môžu odložiť každý mesiac nejakú čiastku a mať tak zabezpečenejšiu starobu. No není to väčšina. S tým asi bude súhlasiť aj ľavicová strana tejto sály. Však?
A preto, vážené dámy, vážení páni, druhý pilier je pre týchto ľudí, ktorí nemajú možnosť, pretože nemajú dostatočné príjmy, odkladať si bokom, vlastne jedinou príležitosťou ako šetriť. Pretože to šetrenie, tie úspory nevznikajú z ich voľných zdrojov, z ich disponibilných zdrojov, ktoré majú, ktoré dostanú na výplatu, pretože tie spotrebujú na nákup potravín, zabezpečenie bývania, zabezpečenie potrieb rodiny najnevyhnutnejších, a aj tak toho majú málo. A tieto peniaze pochádzajú práve z toho, čo tak či tak odchádza do okruhu verejných financií, a keď by nebol druhý pilier, tak sa tam aj spotrebujú. V danej chvíli lusknutím prsta už nie sú. Takže toto je pre nich jediná príležitosť, ktorú im vytvorila reforma, ktorú im vytvoril štát, aby si mohli šetriť, aby mohli to, čo každý inak všeobecne uznáva, že sporiť si je správne, že je to zodpovedné voči budúcnosti vytvárať si rezervy a neprejedať všetko, nežiť od výplaty k výplate. Toto je jediná cesta.
A preto nemôžem povedať nič iné, že so strašným podivením počujem, keď niekto povie, že sporiť si 9 % je luxus. Čo je luxusné na tom chovať sa zodpovedne? Vytvárať úspory, ktoré patria občanom tejto krajiny, nepatria žiadnej vyvolenej úzkej skupine. Patria 1,5 miliónu občanov tejto krajiny. A tým ostatným 2 miliónom, aj teda 2-miliónovej armáde dôchodcov, to neznamená, že by im sa uberalo z dôchodku, že ich dôchodky sú ohrozené. Absolútne nie. Ich dôchodky sú zaistené aj vďaka tomu, pretože už som spomínal, že sporiť si má pozitívny dopad na verejné financie, že to znamená, že aj o 15 - 20 rokov sa budú dať vyplácať dôchodky tým dôchodcom, ktorí v druhom pilieri nie sú, pretože tie verejné financie nebudú stáť nad priepasťou. Nebude kvôli tomu krajina zadĺžená tak, že proste padne do platobnej neschopnosti, ako sme to videli v Grécku a ďalej. Sporiť si nie je luxus. Sporenie je to najzodpovednejšie čo každý môže urobiť. A keď nechceme sporiť symbolicky, pro forma, lebo aj tak sa v niektorých krajinách stalo, pretože, samozrejme, nabrať odvahu k tomu, že krajina má tú zodpovednosť a odčlení relatívne veľkú časť prostriedkov na to, aby vytvárala úspory, vytvárala rezervy, na to treba aj odvahu, aj politickú silu presadiť takúto vec. A v mnohých krajinách preto naozaj išli tou cestou menšieho odporu, pretože vždy je mnoho hladných krkov napojených na štátny rozpočet, ktorí hovoria, že potrebujeme tie peniaze, potrebujeme tie objednávky, potrebujeme tie projekty, aby ďalej bežali, potrebujeme nakupovať hento, potrebujeme túto alebo takú inštitúciu, potrebujeme prijať ďalších a ďalších ľudí do zamestnania a vytvoriť na to nejakú špeciálnu inštitúciu. Takých je vždy veľa. A sú schopní napísať vám stohy štúdií o tom, ako je to nevyhnutné. Práve minúť tieto peniaze takýmto spôsobom. Nikdy to nebude iné. Veď v rámci tých Murphyho zákonov platí, že úradník sa rozmnožuje delením, to všetci veľmi dobre viete. A že úradník väčšiu časť svojej pracovnej doby energiu vynakladá na to, aby vytváral prácu, ktorá odôvodňuje jeho existenciu. Takže nečakajte, že zrazu nebude, že budú prebytky a budeme rozmýšľať, že nemohli by sme to niekde ušetriť. No nie, nikdy taká situácia nebude. A keď sa stane teraz to, že to sporenie sa zníži o 55 %, myslíte si, že bude krajina bohatšia, že si menej požičia, ako to bolo doteraz? Nie. Úplne rovnaké peniaze sa minú, možno väčšie. Vôbec to nebude znamenať, že niekde dôjde k nejakej úspore vzhľadom k tomu, že nebudeme musieť vynaložiť tieto prostriedky na doplnenie zdrojov Sociálnej poisťovne. Vôbec nie. Akurát sa minú inde.
Už tu padalo, že na čo všetko vidíme v rozpočte, že sa plánuje míňať, či už na nákup informačného nejakého systému alebo možno na zdravotné poisťovne, ale našli by sme desiatky položiek, ktoré nemusia byť, ale budú, ale budú. Ale to bude aj za peniaze tých ľudí, za tie peniaze, ktoré by inak patrili ľuďom, ktoré by skončili na ich osobných účtoch, ktoré by zvýšili ich majetok. Ako keby mali zvýšené platy, ako keby mali zvýšené príjmy. Rozhodujete o tom, že nebudú mať. Alebo, naopak, že budú mať znížené, nieže že nebudú mať, že budú mať znížené príjmy, aby sme si uvedomili o čom teda rozhodujeme. Toto je také to jadro toho celého, toho zmyslu, o čom tu vedieme diskusiu.
A teraz mi dovoľte, aby som predsa len sa dotkol a pokúsil sa, aj keď mne to niekedy pripadá, že je to naozaj horšie ako hrach hádzať na stenu. Viete, keď tu seriózne sa snažíme diskutovať a aj vyvraciame niekedy zjavné bludy, príbehy, nejaké bájky, ktoré neviem, kto vymýšľa, ale šíria sa, lebo niekto povie, že takto to bolo, a ostatní to preberú. A mnohokrát to vyvrátime, povieme to tu a potom príde pán poslanec, budem úplne konkrétny, nie je tu, žiaľbohu, príde pán poslanec Blanár, zo župy si odskočí do parlamentu, nesleduje, zjavne nesleduje dianie, zjavne nesleduje debatu, zjavne nevie, čo sa tu povedalo, a neviem, či to máte rozmnožené, nacyklostylované alebo ja neviem, aké manuály, že čo treba hovoriť a čo treba vyťahovať z rukáva a povie, znova zopakuje tú nezmyselnú bájku, ktorá je naozaj na smiech a ktorá tu zaznela mnohokrát. No ako máme veriť v zmysel a v serióznosť diskusie, keď toto sa tu recykluje stále a stále.
Takže, prepáčte, musím aj ja znova sa k tejto bájke o tom, ako môj kolega Brocka sa zaslúžil, aj keď určite by to slúžili jemu ku cti, o to, že je tu 9-percentný odvod do druhého piliera. Tá bájka, ktorú som najprv počul od pani Tomanovej, potom najhlasnejšie od pani Vaľovej, za čo si zožala búrku kritiky a uvedenie na pravú mieru a teraz od pána Blanára, tá bájka znie, že prišiel tu návrh do parlamentu na 6-percentný odvod a pán Brocka ho svojím pozmeňujúcim návrhom zmenil, zvýšil na 9 %. No ja skutočne neviem, kde na tieto výmysly niekto, ja neviem kto, ale niekto chodí. Či to na tom nejaká PR agentúra pracuje a vymýšľa si, aby sme zahalili nejakou hmlou a taký odviedli pozornosť od podstaty veci, neviem. Ale pravda je taká, že tento návrh na 9 % vznikol na ministerstve práce, je z mojej dielne alebo pochádza od mňa, takto ten návrh išiel aj do vlády, padli tu veľmi presné dátumy, kedy to vláda prejednala. Vláda to prejednala bez akejkoľvek zmeny a takto prišiel návrh do parlamentu a takto sa aj schválil.
Ďalší, ďalšia bájka, ktorá sprevádza alebo nahrádza niekedy túto, ktorú som spomenul, je bájka o tom, ako na ministerstve a na vládu prišiel návrh najprv na 4 % do druhého piliera a 14 % do prvého piliera a na vláde sa to zrazu nejakým čarovným spôsobom, možno pod tlakom lobistov alebo neviem čo, zmenilo. Opäť rovnaký typ bájky, len čísla sa zmenili a mierne príbeh. Nikdy, nikdy na ministerstve, ktoré som ja viedol neexistovala úvaha o 4 % do druhého piliera. To je jednoducho málo. Mojou predstavou bolo 10 %. O tú som bojoval a po ťažkých debatách a neľahkom... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
