Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, na predloženú novelu zákona o dani z príjmu sa pozerám a komentujem ju najmä z hľadiska dvoch aspektov. A to je daňová spravodlivosť a daňová neutralita. A preto nebudem teraz v tomto vystúpení komentovať tie ustanovenia, ktoré síce zavádzajú na jednej strane isté obmedzenia pre podnikateľov, avšak ku ktorým z hľadiska daňového možno aj na prekvapenie pána Kažimíra poviem, že zmysel majú. A medzi tie opatrenia, ktoré zmysel majú, by som hlavne zahrnul napríklad dokumentáciu k transferovému oceňovaniu medzi tuzemskými osobami alebo napríklad percento toho známeho super odpočtu pri výskume a vývoji, alebo zrušenie zrýchleného odpisovania pri finančnom lízingu, alebo predĺženie doby odpisovania budov na 40 rokov. Toto sú opatrenia, ktoré, opakujem ešte raz, isté obmedzenia a nové povinnosti pre podnikateľov prinášajú, ale na strane druhej podľa môjho názoru zmysel majú.
Poďme sa teraz pozrieť na nesystémové opatrenia a také, ktoré zavádzajú neodôvodnené reštrikcie pre podnikateľov.
Takže k bodu jedna navrhovaných zmien zákona o dani z príjmu. Samotný princíp, že daňovník má sledovať využitie majetku v pomere, aká časť majetku bola použitá na podnikanie a aká jeho časť bola použitá na súkromné účely, v princípe toto platí už dnes v platnej právnej úprave a, treba to povedať, pri všetkom. Totižto aj v súčasnosti ak napríklad daňovník využíva auto, pripusťme, na 40 % na súkromné účely, tak môže do daňových výdavkov zahrnúť len 60 % ceny auta. A rovnako sa to týka pohonných hmôt, opráv a ďalších. Pri niektorých druhoch majetku je však veľmi problematické skutočne preukázať ten pomer využívania majetku na podnikateľskú a súkromnú spotrebu. A v praxi potom sa teda pozornosť upriamuje hlavne na tie najmateriálnejšie položky, ako sú autá, domy, byty, kde, povedzme si to otvorene, sa dá ten pomer celkom exaktne preukázať či už v prípade áut počtom najazdených kilometrov alebo v prípade bytov a budov podlahovou plochou vyjadrenou v štvorcových metroch. (Úprava pultu rečníkovi poslancom Hlinom.) Už som myslel, že nahrávacie zariadenie si tu niekto zabudol. Avšak pri iných majetkoch je to prakticky nemožné.
Použijem ten váš obľúbený prípad, pri ktorom ste, pán minister, naposledy v televízii na TA3 v jednej takej milej rozprave s redaktorom TA3 použili tie slová „kosačky a podobne, spotrebná elektronika, nábytok, televízory a podobne“. Nie je teda jasné, ako môže daňovník vlastne obhájiť skutočnosť, že majetok využíva na 100 % na podnikanie. Vy ste tam uviedli taký jeden síce príklad, ktorý je veľmi zrozumiteľný a na ktorý veľa divákov TA3, predpokladám, aj naskočilo. A to bol ten počet televízorov a počet izieb v prípade hotela s tým, že hotel si môže odpisovať iba tie televízne prijímače alebo v takom ich množstve podľa toho, aký je počet izieb v tom hoteli. A tuto s vami súhlasím, to dáva zmysel.
Ale zoberme si podnikateľa, ktorý má vo firme iPad alebo počítač. Ja sa teraz pýtam, ak dostane na ten iPad čo i len jeden jediný súkromný e-mail, tak ako to odsleduje teraz ten podnikateľ. Vzápätí zaradí ten iPad tak, že teda ho využíva na súkromné účely? A keď je to na súkromné účely, tak akou časťou je to, 10 ku 90, 20 ku 80, 30 ku 70 %, alebo čo s tým urobí ten podnikateľ. Čiže toto mi príde ako nie úplne v poriadku.
Čiže opakujem, nie je jasné, ako môže daňovník obhájiť skutočnosť, pretože vy mu na jeho plecia hádžete ako keby to dôkazné bremeno, že majetok využíva skutočne 100 % na podnikanie, teda tak ako hovorí exaktne zákon, na dosiahnutie a udržanie zisku. A preto tvrdím, že de facto tá zákonná možnosť preukázať jeho využitie na viac ako 80 %, lebo tu magickú osemdesiatku ako nóvum zavádzate v tejto legislatíve, je len teoretická.
Dokonca si myslím, že ten 80-percentný limit je rizikový aj z pohľadu samotného štátu, pretože podnikatelia tento limit môžu celkom prirodzene chápať tak, že 80 % vo výdavkoch je v poriadku, aj keď podiel podnikateľskej spotreby bude v skutočnosti výrazne nižší. Takto je to totižto často aj zjednodušene komunikované cez médiá v rôznych diskusiách. A štát tak de facto môže prísť o daňové príjmy, keď napríklad podnikateľ si s kľudným svedomím zaradí tu vami spomínanú kosačku do majetku firmy a uplatní si tak 80 % vo výdavkoch, teda v nákladoch, aj keď ju bude používať v prevažnej miery na súkromné účely, pretože, opakujem, to nie sú autá a byty, kde môžete ten pomer podnikateľská spotreba verzus súkromná spotreba exaktne vyčísliť v prípade auta najazdenými kilometrami, v prípade bytov a domov štvorcovou podlažnou plochou, teda vyjadrenou v štvorcových metroch. V týchto prípadoch, ako je spotrebná elektronika a ďalšie, tá spomínaná kosačka, tam to jednoducho možné nie je. A preto tvrdím, že pokiaľ ide o ten navrhovaný limit 80 %, de facto je tu vážne riziko, že bude ponímaný podnikateľmi dokonca ako akási paušalizácia daňových výdavkov bez ohľadu na mieru súkromného využitia. A znova sa vraciam k tomu, že je zbytočné takéto 80-percentné limity zavádzať, pokiaľ sa jedná o tovary, v prípade ktorých nie je celkom možné exaktne narysovať, nakresliť tú deliacu čiaru medzi spotrebou podnikateľskou a súkromnou.
Tu môj predrečník kolega Hlina hovoril o nepeňažnom plnení. Podľa môjho názoru celý bod sedem a súvisiace body 31, 47 a 75 až 77 by bolo možné úplne z tejto novely odstrániť, vylúčiť. Tak ani štát by nedošiel o žiadne výrazné daňové príjmy a výrazne by miera zvyšovania zložitosti celej daňovej legislatívy Slovenskej republiky vlastne sa znížila. Inak povedané, ostal by ten daňový systém tak jednoduchý, ako bol doteraz.
Tieto ustanovenia, o ktorých som hovoril pri bode sedem, hovoria o tom, že zamestnávateľ môže navýšiť nepeňažné plnenie o peňažnú sumu podľa prílohy a tak ďalej. A zmätočne tú prílohu ešte navyše označujete ako navýšený nepeňažný príjem. Myslím si, že je úplne zbytočné dávať do zákona možnosť zamestnávateľa navýšiť príjem zamestnanca, keďže takúto možnosť a toto môže robiť zamestnávateľ aj teraz.
Navyše tá celá príloha, ktorá je tam uvedená, je vecne nesprávna, pretože vychádza zo zlých predpokladov. Napríklad príloha nezohľadňuje peňažný príjem zamestnanca, určuje sadzby dane pre výpočet len z výšky nepeňažného príjmu a vôbec nezohľadňuje maximálne vymeriavacie základy pre odvody.
Keď sme už pri tom. Ak ste chceli urobiť daňový systém spravodlivejším, tak si myslím, že bolo veľmi zlým riešením, ktorým ste sa vydali v minulosti. A to je to, že ste chceli, a to ste povedali po volebnej noci v roku 2012 nadránom, na prvej tlačovke, keď ste povedali, že rovnej dane odzvonilo, ale nejdem sa teraz púšťať do polemiky, rovná verzus progresívna daňová sadzba, pravdou je, že ste zaviedli daňovú progresivitu. A opakujem znova, ak ste chceli urobiť daňový systém spravodlivejším, tak bolo načim sa zamyslieť, napríklad nad zvýšením vymeriavacích základov na zdravotné a sociálne odvody alebo, dokonca poviem provokatívny návrh, nad zrušením maximálnych stropov, maximálnych vymeriavacích základov na sociálne a zdravotné odvody. Povedal som v úvode tie slovíčka, že to je provokatívny návrh. Netvrdím, že bohorovne by som ho všetkými desiatimi akceptoval bez akejkoľvek diskusie a bez akýchkoľvek korektúr a úprav, ale to hovorím schválne, aby sme veľmi rýchlo otvorili túto diskusiu o tom, že tade niekde mohla a mala viesť cesta pri diskusii o spravodlivejšom daňovom systéme a nie ísť cez neuveriteľné komplikované mechanizmy od toho bodu A, nie rovnej dane, ale rovnakej daňovej sadzby, lebo o tomto sú neustále polemiky, k tomu bodu B, keď ste pozavádzali rôzne daňové progresivity predovšetkým pri dani z príjmu fyzických osôb. Je to tých 19 % a potom neviem koľko násobok neviem čoho. A to už je potom 25 % pri približne troch tisícoch mesačne a podobne.
Čo ma vyrušuje na predloženom návrhu, to sú body 10 a 15, kde hovoríte dokonca o zdaňovaní náhrady nemajetkovej ujmy. Toto absolútne postráda akýkoľvek zmysel, pretože ak je prisúdená nezávislým rozhodnutím súdu niekomu nemajetková ujma, tak ten príjem by mal kryť naozaj jeho ujmu. Nevidím absolútny dôvod, prečo by z takejto náhrady daňovník zaplatil daň. V takomto prípade jeho ujma by nebola krytá celá, ale len z 81 %, ak platí 19-percentnú daň, alebo zo 75 %, ak platí 25-percentnú daň. Ak máte na to vecný a racionálny argument, že takto je správne zdaňovať aj príjmy, ktoré dotyčnému prináležia ako nemajetková ujma, tak potom sa pýtam, prečo nezdaňujete aj poistné plnenie? Niekto má nehodu, poisťovňa mu prizná nejaké poistné plnenie a teraz čo ďalej? Tiež z toho zaplatí dotyčný daň? Veď to postráda úplne také to elementárne rácio. Veď to poistné plnenie v podobe poistnej náhrady má slúžiť práve na nahradenie škody, ktorá bola dotyčnému majiteľovi auta spôsobená. Tak ak sa dnes nezdaňuje poistné plnenie, pýtam sa, prečo sa majú zdaňovať náhrady nemajetkovej ujmy, navyše už nehovoriac o objeme, keby sme toto kvantifikovali, aké to bude predstavovať naviac príjmy pre štátny rozpočet. To budú určite zlomky, promile. A nechcem ísť do nejakých vyčíslení.
A toto sú presne také tie maličkosti, a ich je tam strašne veľa, ktoré zbytočne ten celý systém komplikujú, vzďaľujú ho od tých princípov, o ktorých som hovoril pred chvíľou. A predovšetkým to sú tie dva princípy, o ktorých som hovoril v úvode. A to je daňová spravodlivosť a daňová neutralita.
K bodu 12. Rovnako považujem za veľmi reštriktívne limitovať daňovú uznateľnosť úrokov pri predaji bytu len na úroky z hypotekárneho a stavebného úveru. Toto opäť mohlo vzniknúť iba v dielni sociálnych inžinierov, ktorí asi nikdy žiadnu komerčnú banku nevideli zvnútra, pretože ak by ju videli zvnútra, tak určite by mi dali za pravdu, že nie všetky úvery poskytované bankami na bývanie, to znamená na zabezpečenie bývania, na kúpu bytu alebo výstavbu rodinného domu, spĺňajú charakteristiky hypotekárnych úverov. Banky majú na trhu množstvo produktov, ktoré príjemca toho úveru použije na zabezpečenie bývania. A vy im v takto nadefinovanej novele zákona o dani z príjmu takéto úroky jednoducho ako nákladovú položku neuznáte, lebo ste to zúžili len na úroky z hypotekárnych a stavebných úverov. Opakujem ešte raz, banky poskytujú na bývanie aj klasické spotrebné úvery a verejnosť ani nerozlišuje, či o hypotekárny úver v zmysle zákona o bankách ide alebo nejde. Naozaj nedáva zmysel limitovať uznateľnosť takýchto úrokov len na hypotekárny úver, domnievam sa, že uznateľný by mal byť úrok z každého úveru priamo poskytnutého na financovania obstarania nehnuteľnosti. A v praxi to navyše absolútne, ale absolútne nie je problém preukázať, pretože v samotnej úverovej zmluve predsa je uvedená kolónka, ktorá sa volá účel poskytnutia úveru, teda na aký účel ten úver bol poskytnutý, už nehovoriac o tom, že v prípade takéhoto spôsobu financovania sa banky väčšinou posadia ako záložný veriteľ na tú nehnuteľnosť a figurujú proste v kolónke záložného veriteľa tak, že je úplne exaktne preukázané pre vašich daňových kontrolórov, že tento finančný produkt bol poskytnutý na zabezpečenie bývania. Preto by som ho ako produkt sociálneho inžinierstva naozaj nezužoval iba na hypotekárne úvery.
K bodu 26. Tu je rovnako administratívne veľmi komplikované sledovať daňovú uznateľnosť, ktorú navrhujete uplatniť až po zaplatení, a časovo navyše rozlišovať 36 mesiacov. Pritom význam tohto opatrenia z pohľadu štátu mi je rovnako nejasný, pretože postačí daňová uznateľnosť po zaplatení, poskytovateľ služby má zdaniteľný výnos, príjemca ale má daňovo uznateľný náklad, ale tento náklad si musí odpisovať tri roky, teda 36 mesiacov. Opäť sa pýtam, o aký racionálny argument opriete túto asymetriu, že na jednej strane ten daňový príjem alebo výnos poskytovateľa toho, kto poskytol tú službu, je zdaniteľný po zaplatení a príjemca na strane príjemcu tejto služby si to môže dať do daňovo uznateľných nákladov rozbalené do 36 mesiacov? Takže toho, kto má výnos, poviem to ľudovo, štát oberie o tú daň sofort, okamžite, a ten, kto má náklad, tak to bude rozkladať do troch rokov. Je to jasná asymetria, ktorá podľa môjho názoru nemá oporu v nejakom racionálnom zmýšľaní. A opäť sa vzďaľuje týmto náš daňový systém od spomínaného kritéria spravodlivosti.
Rovnako maximálne uznaný limit pri, teda hovorím o 10-percentnom limite, províziách. Ten považujem tiež za zbytočne reštriktívny, pretože nie je jasný účel tohto obmedzenia. A pýtam sa, ako ministerstvo financií dospelo práve k tomuto magickému číslu 10 %? V praxi, opakujem, sú opäť úplne bežné prípady, ale úplne bežné prípady, vôbec nehovorím teraz o množine, o kategórii nejakých daňových podvodníkov, keď poznajú takéto obchodné transakcie aj, podčiarkujem, odôvodnené provízie vyššie ako 10 %. Prečo je opäť takýto reštriktívny limit práve na Slovensku? Myslím si, že ak chcete, pán minister, zamedziť optimalizácii daňovej v tom zlom slova zmysle, tak práveže by to obmedzenie malo byť nastavené tak, aby zbytočne nezasahovalo do reálnych obchodných transakcií. A preto opäť niekedy tí, ktorí písali tieto ustanovenia, bolo by to dobré, keby z toho laboratória, z toho sociálneho inžinieringu vystúpili trochu von a pozreli sa reálne, ako to vyzerá vo finančnom svete.
O motorových vozidlách tu bolo povedané strašne veľa od začiatku diskusie k tomuto predloženému návrhu zákona. Takže toto celé teraz vynechám. Ako povedal predrečník Hlina, tomu sa venujú len tí, čo nosia tie flaušové saká či modré saká (Reakcia z pléna.), fialové saká a ružové ponožky a biely nápis adidas na tých ponožkách. Takže nebudem k tomuto diskutovať.
Pravdou je, že je to dosť komplikovane nastavené už aj preto, lebo, spravodajca kolega Kamenický z finančného výboru, ak som ho dobre počúval v jeho faktickej, tak tiež tam v tom vašom vystúpení, pán kolega, bolo veľa, veľa faktických nepresností, keď ste hovorili o tom, že podnikateľ si môže odpísať aj z obstarávacej ceny vyššej ako 48 000. No nie je to tak. A tam máte dokonca priamo v dôvodovej správe uvedené aj casy, také tie prípady, príklady teda, že ak je to 48 000 delených štyrmi rokmi, to je 12 000 na jeden rok. A pokiaľ by mal v danom roku ten daňový základ 9 000 a ten 12-tisícový odpis by ho dostal do straty mínus 3 000, tak vtedy môže si odpísať, ale už nie 12 000, ale iba 9 000, no ak mal daňový základ 9 000, aby ho ten odpis nestlačil do straty. Takže opustíme tému áut.
K bodu 38, limitovanie odpisov do výšky príjmu, aha, tu sme znova, áno, teraz nejdem hovoriť o autách, ale idem hovoriť o majetku, ktorého reálna životnosť je dlhšia ako doba odpisovania podľa daňových predpisov. A teraz naozaj mimo diskusie kto má na akom drahom aute jazdiť? Predstavte si príklad, že auto môže mať očakávanú životnosť 10 rokov. To je aj prípad predrečníka Hlinu, keď hovoril, že on mení autá raz za sedem alebo raz za deväť, desať rokov. Takže všetci si to vieme živo predstaviť, že auto reálne takúto životnosť môže mať, a teda stále počas tej celej doby životnosti si plní aj rýchlosť, aj bezpečnosť, aj pohodlie, aj všetky tieto parametre. Teraz si ale predstavte, že niekto takéto auto bude prenajímať a podľa toho bude mať na desať rokov nastavené aj to nájomné, takže daňovo sa auto bude odpisovať len štyri roky, je zrejmé, že prvé štyri roky budú odpisy vyššie ako príjmy z prenájmu, avšak ďalších šesť rokov nebudú odpisy žiadne, pretože ho odpisoval štyri roky, čiže od piateho roku už sú odpisy nula, ale budú rovnako zdaniteľné príjmy z nájmu ďalších šesť rokov. A táto úprava, ktorú ste navrhli, potom vlastne pripraví daňovníka o časť odpisov, aj keď celkový výnos presiahne odpisy. Čiže opäť tu budeme mať dosť výraznú asymetriu a opäť sa budeme vzďaľovať od, nazvem to, princípu daňovej spravodlivosti. A treba povedať, že toto obmedzenie vlastne likviduje všetky štruktúry, kde je prenájom majetku za jedno euro, pričom celý biznis je založený na poskytovaní ďalších doplnkových služieb, materiálu, náplní a podobne. Takže pre zachovanie daňovej neutrality by bolo naozaj potrebné, aby si daňovník mohol neuplatnené odpisy presunúť do ďalších období po uplynutí štandardnej doby odpisovania, a to vlastne až do výšky ďalších príjmov z prenájmu takéhoto majetku. Nemusí sa zďaleka jednať iba o autá, ale aj ľubovoľný majetok, ktorý podnikateľ prenajíma.
Nakoniec k bodu 63. To sú pravidlá nízkej kapitalizácie, ktoré limitujete v predloženom návrhu výškou 25 % egidy. Ja tvrdím, že to nie je v súlade opäť s princípom daňovej neutrality. Súhlasím s tým, čo je uvedené v dôvodovej správe, pán minister, že podobnú úpravu má aj Nemecká spolková republika, avšak v Nemecku je táto úprava rozpracovaná tak, že ak daňovník nedokáže zahrnúť do nákladov úroky v nejakom období, tak môže si ich za určitých okolností presunúť do ďalšieho obdobia z dôvodu zachovania daňovej neutrality. U nás sa, žiaľ, zavádza len tá prvá časť, teda limit 25 % egidy, čo efektívne neumožňuje daňovú uznateľnosť úrokov pri start upoch napríklad alebo rozbiehajúcom sa biznise, kde štandardne prvé roky firmy dosahujú straty celkom objektívne. A myslím, že start upov z veľkej miery nie je možné považovať za podvodníkov. Že? Práve, naopak, to je niečo, po čom určite dychtivo túži aj pán minister financií. Kiež by sme na Slovensku mali start upov čo najviac a čo najúspešnejších. To som povedal v úvode, že keď hovoríme o ekonomicky prepojených osobách, ale aj o transferovom oceňovaní, že toto vítam. Proste tie úpravy, ktoré ste v poslednej dobe urobili, pokiaľ dcéra je na Slovensku, matka je v zahraničí, a robil som v takomto nadnárodnom koncerne, tak viem, o čom hovorím, a viem aké transfery odchádzajú, nazvem to, od dcéry k matke, pre zjednodušenie, aj pre tých, ktorí sa nezapodievajú financiami a ekonomikou. A to sú niekedy obrovské sumy, ktoré si naozaj málokto z nás vie predstaviť. Takže tam to riešenie, ktoré ste prijali, je, myslím, mimo tejto úpravy, už bolo to transferové oceňovanie (dcéra – matka), pokiaľ je to v zahraničí. Teraz hovoríte v tejto úprave o tom, že takéto princípy sa budú aplikovať aj doma medzi ekonomicky prepojenými subjektmi tu na Slovensku. To som povedal v úvode, že to sú opatrenia, ktoré komplikujú podnikateľom trochu život, ale že dávajú zmysel. A tieto opatrenia plne, plne podporujem.
Takže na záver mi dovoľte povedať, že vplyv, tak ako je vyčíslený potom v doložke vplyvov na rozpočet verejnej správy, na budúci rok sa odhaduje vo výške 265 mil. eur. Pre ďalšie roky 2016 a 2017 to bude každý rok ďalších 300 miliónov eur. To je, plus-mínus ako keby ste zvýšili sadzbu dane z príjmu právnických osôb približne o jeden a pol percentuálneho bodu, možno až do dvoch percentuálnych bodov.
Opakujem opäť, nič nemám proti naháňaniu daňových podvodníkov, ktorí majú tie jednomužné eseročky, aby optimalizovali, v tom zlom slova zmysle aby optimalizovali, lebo samotná optimalizácia je v poriadku, pokiaľ sa odohráva na hrane, ale ešte stále vnútri zákona. Optimalizácia sa stáva „optimalizáciou“ alebo nežiaducou, až keď je za hranou zákona. Takže toto všetko vítam, ale, myslím si, nie spôsob, aj keď nie úplne u všetkých navrhovaných zmien, ale u tých s určitosťou, o ktorých som teraz konkrétne hovoril. A bude priestor o nich hovoriť aj v druhom čítaní. Predpokladám, že pre niektoré pozmeňujúce návrhy, ktoré predložím v druhom čítaní, určite nájdeme priestor s tým, aby sme ich spolu prediskutovali. A budem veľmi rád, keď niektoré z nich aj podporíte. Ja neviem poviem úplne drobnosť, o ktorej som hovoril vo svojom vystúpení. A to je to dodaňovanie priznaných náhrad nemajetkovej ujmy napríklad a ďalšie opatrenia. Takže myslím si, že spôsobom, ktorý ste zvolili, alebo cestou, ktorou ste sa vybrali, v mnohých týchto prípadoch, nech akokoľvek účel bol veľmi žiaduci a veľmi, nazvem to humánny, znižovať daňové podvody, v mnohých opatreniach dosahujete presný opak, keď sa znižuje daňová neutralita a daňová spravodlivosť a navyše celý systém sa úplne, ale úplne zbytočne stáva komplikovaným.
Pre ja neviem iba takú názornú ukážku. Myslím, že na balkóne zvyknú sedávať ľudia z vášho prostredia, ktorí sa touto normou niekoľko týždňov a mesiacov zapodievali a sú priamo autormi toho výsledného wordingu, keď sa už písalo paragrafové znenie predloženej novely. Tak teraz sa prihováram k týmto profesionistom z balkóna. Pozrite si čísla strán z dôvodovej správy 26 až 32, prosím vás, na šiestich stranách v dôvodovej správe sa uvádzajú príklady, ako má zamestnávateľ dodaňovať peňažné navýšenie nepeňažného príjmu zamestnanca. To je katastrofa proste. Ja by som nechcel byť skutočne v koži účtovníka vôbec v obchodnej spoločnosti. To je presne potom ten tenký ľad, o ktorom tu hovoril môj predrečník Alojz Hlina, keď hovoril o tom, že je to také, že treba sa toho zbaviť, je to na tenkom ľade a zase tam bude strašne veľa pochybení a následne na to strašne veľa daňových kontrol a veľké ryby nám budú stále utekať. Takže preto hovorím, nechoďme cestou toho sociálneho inžinierstva a nechoďme cestou, keď potrebujeme v dôvodovej správe na šiestich stranách vysvetľovať účtovníkovi v obchodnej spoločnosti, ako má zamestnávateľ dodaniť peňažné navýšenie nepeňažného príjmu zamestnanca. To je veta, ktorej vôbec celkovo ťažko porozumieť. Ale toto je naozaj zlá cesta. A myslím si, že bude sa potom veľmi, veľmi ťažko takto skomplikovaný daňový systém naprávať v nasledujúcom volebnom období.
Posledná veta. Daňový systém, som vždy tvrdil a vždy to budem tvrdiť dookola, ja chápem, pán minister, ako jednu z komparatívnych výhod krajiny. Slovensko nemá ani ropu, ani plyn, nemá nejaké valné nerastné suroviny ani diamanty, ani nič podobné. Ak hovoríme, že máme kvalifikovanú pracovnú silu, tak tvrdím, že jednou z mála komparatívnych výhod tejto krajiny mohol byť a bol do istej doby aj daňový systém. Je naozaj na škodu veci, keď sa tejto komparatívnej výhody začneme dobrovoľne zbavovať tým, že budeme robiť stále hlbšie a detailnejšie zásahy do stávajúceho daňového systému, budeme sa stále vzďaľovať od jeho neutrality, princípu spravodlivosti a solidarity. Preto som v úvode povedal takú provokatívnu myšlienku alebo nápad, návrh, ak sme chceli byť spravodlivejší, tak ste možno mohli rozpútať spoločenskú diskusiu. A by som sa veľmi rád zúčastnil tej diskusie, napríklad o navýšení maximálneho vymeriavacieho základu pre výpočet sociálnych a zdravotných odvodov, dokonca možno, ako som povedal, aj diskusie o zrušení takýchto maximálnych vymeriavacích základov. A vtedy by sa naozaj vyššie príjmové skupiny podieľali väčšou mierou na daňových príjmoch Slovenskej republiky a naopak. Ale nechoďme takouto cestou sociálneho inžinierstva.
A ešte raz opakujem, nepaušalizujem všetky návrhy, ktoré sú tam. Niektoré návrhy sú tam dobré. A tie podpisujem všetkými desiatimi. Ale niektoré návrhy sú naozaj také, ktoré v tej podobe, v akej sú teraz, pokiaľ nedoznajú zmeny a úpravy v druhom čítaní, tak si myslím, že si zbytočne budeme všetci komplikovať život a náprava potom týchto pochybení v daňovom systéme bude pomerne dlhotrvajúca a zložitá. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, budem pomerne stručný.
Toto je predložený návrh, ktorý v každom prípade si postavil veľmi dobrý cieľ. To znamená zvýšiť predovšetkým špecializáciu, efektivitu využitia a hospodárnosť pri správe majetku štátu. Ten cieľ je bezpochyby správny. A tak ako povedal predkladateľ v úvodnom slove, vyspelé krajiny už dávno idú týmto smerom, zatiaľ čo u nás na Slovensku, myslím, že som práve vchádzal do miestnosti, keď to pán minister hovoril, neexistuje komplexná evidencia nehnuteľného majetku štátu. A dokonca aj tá účtovná evidencia, ktorá je, tak nie je úplná a často jednotlivé rezorty ani celkom presne nevedia, čo majú alebo nemajú vo svojej správe. Takto hospodár určite sa nespráva. A privátna firma keby sa takto správala, tak skrachuje v krátkej dobe. Čiže ten vytýčený zámer je bezpochyby správny a treba ho všetkými desiatimi podporovať.
Trošku, čo mi chýba na tom. A to bolo povedané v závere vystúpenia predkladateľa pána ministra financií Kažimíra, keď povedal, že tých organizácií alebo počet tých správcov, a myslím, že sa to uvádza aj v dôvodovej správe, by nemal, citujem, presiahnuť počet 20. A tu vzniká práve otázka, či sme nemohli naozaj urobiť, pán minister, výraznejší krok dopredu. Nemusel to byť až taký krok, ako urobil Armstrong na Mesiaci, že to bol malý krok preňho a veľký pre ľudstvo. Ale predsa len ja tomu rozumiem, že metódou postupných krokov nemôžeme očakávať zázraky a že po prijatí tejto legislatívnej normy budeme mať jedného jediného správcu, ktorý bude spravovať komplet celý vyčerpávajúcim spôsobom veškerý majetok štátu. To je úplne jasné, že do takéhoto ideálneho stavu sa nevieme prehupnúť jedným skokom.
Ale predsa len obrátim sa teda späť k tej dôvodovej správe, kde sa hovorí, že počet správcov by nemal presiahnuť 20. Keď si zoberieme počet rezortov, ktorých je 14, ak sa nemýlim, 16 je členov vlády, no je ich 14, 13, to je jedno, tak toto je v princípe stále číslo, ktoré je výrazne vyššie ako počet rezortov. Mne to skôr tak príde, ako keby aj medzi jednotlivými rezortmi nebola celkom, a možno to potvrdí aj pán minister, vôľa odovzdať ten majetok takpovediac do rúk akéhokoľvek jedného centralizovaného správcu, a veď si to povedzme celkom úprimne a otvorene, lebo potom sa zase zúži priestor na nehospodárne, a teraz som veľmi jemný a citlivý k predkladateľovi, a neefektívne využívanie nehnuteľného majetku štátu. Čiže ono pomenujme veci pravým menom a povedzme úplne nahlas, že rezorty nikdy nemali a ani nebudú do budúcna mať nejakú vôľu ten majetok presúvať do rúk centrálneho správcu, no lebo priestor na kradnutie a korupciu sa výrazne zníži. A z tohto dôvodu mi príde trošku málo ambiciózny cieľ. V novele sa uvádza, že nebude ten počet správcov väčší ako 20. Čiže ak sa teraz pohybujeme niekde v intervale na ľavej strane 1 (jeden jediný výlučný správca), ako ste uviedli správne, ako je to vo Francúzsku, nehnuteľného majetku štátu, a na druhej strane toho intervalu 20 správcov, tak bez toho, aby sme išli úplne hlboko do témy, sa asi všetci zhodneme, že mohli sme byť a mali sme byť výrazne ambicióznejší, pretože v opačnom prípade sa dobrovoľne nikdy nezlomí taký ten prirodzene existujúci odpor, taká rezistencia jednotlivých rezortov toho majetku sa dobrovoľne zbaviť a previesť ho do rúk jedného centralizovaného správcu. Takže pýtam sa, prečo teda zákon dáva možnosť takýmto spôsobom, ktorý, opakujem ešte raz, je bezpochyby správny, účelný, efektívny, hospodárny, a neukladá priamo povinnosť centrálnej správy a evidencie majetku štátu, prečo je tá formulácia tak vágna, že počet správcov by nemal presiahnuť počet 20. Pýtam sa, prečo si ten zákon nepostavil ambíciu priamo... (Reakcia z pléna.) Správne ste povedali, možno v cieľovom stave budú štyria, piati správcovia, pripúšťam, podľa jednotlivého typu majetku, s ktorým sa nakladá, aby tá miera špecializácie mohla byť čo najúčinnejšia, najefektívnejšia. Takže ak ostaneme pri tom čísle 20, tak ako som uviedol, ide v princípe o centralizáciu nehnuteľného majetku štátu, nazvem to, menej ako po úroveň rezortu, ak teda tých rezortov je, nepozrel som to číslo, exaktne pripusťme 13 – 14, hej, tak my ideme vlastne menej ako po úroveň rezortu.
Dopad na rozpočet verejnej správy, to je druhá pripomienka k predloženému návrhu. Tam sa uvádza v doložke dopadov len slovíčko, citujem, „pozitívny". Toto mi tiež príde ako celkom vzdialené od kvalitného návrhu novely zákona, pretože neverím, že nebolo možné urobiť minimálne to, čomu sa hovorí kvalifikovaný odhad. Čiže rozumiem tomu, že nie je možné uviesť číslo s presnosťou na stovky alebo nebodaj jednotky eur. Ale s určitosťou uspokojiť sa s tým, že dopad takejto novely na štátny rozpočet bude pozitívny, to je príliš odfláknuté. A možno aj pán minister bude so mnou súhlasiť, že kvalifikovaný odhad bolo možné urobiť. A myslím si, že bolo by aj poctivé tuto poslancom povedať, že dopad takejto novely bude. Tak to zaokrúhlite aspoň na celé milióny eur alebo, ak chcete, státisíce eur. Ale povedať, že dopad bude pozitívny? Veď ľubovoľný poslanecký návrh zákona, ktorý vzíde z opozičných lavíc a dostane teda to vyjadrenie ministerstva financií, tak spravidla tam do radu všetkým opozičným poslaneckým návrhom vyčítate, že nie je vyčíslený dopad na verejnú správu, na štátny rozpočet. A vy sám v tomto predloženom návrhu konštatujete, dopad bude pozitívny, chvalabohu. No veď keby bol negatívny, tak dúfam, že s takým návrhom by ste ani do pléna neprišli. Takže nemať ambíciu aspoň povedať s presnosťou, teraz budem veľmi benevolentný, na státisíce alebo, ak chcete, na milióny eur, že toto bude dopad 4 mil., 7 mil., 8. mil., 13 mil. eur, tak toto mi príde naozaj ako trošku odfláknutá robota. (Reakcia navrhovateľa.) No v každom prípade, pán minister, pretože to neberte, toto nie je personálny nejaký atak ani personálna výmena nejaká názorov, ale pri tak závažnej zmene, ktorú som ja v úvode pochválil a uvítal, že je najvyšší čas, aby sme mali nejakú centrálnu evidenciu a dokonca... (Reakcia navrhovateľa.) Ale veď opusťme teraz tú debatu typu, že vy ste boli, my sme boli a vy ste mali dva roky a mohli ste urobiť a neviem čo. Ja som za tento rezort, pán minister, nezodpovedal nikdy. Takže akože keď už pôjdeme do tejto osobnej roviny, tak sa držme zase faktov.
Ale vrátim sa k tomu, aby sme nedopadli potom veľmi obdobne, ako to bolo v prípade reformy ESO, ktorá tu bola s takou veľkou pompou a slávou predložená v parlamente. A nehovorím, že ste vy osobne, ale ľudia z vášho rezortu a z rezortu ministra vnútra pána Kaliňáka práveže sa o tú kvantifikáciu pokúsili. Ako to dopadlo? Opravte ma, ak sa mýlim. Prišli ste s kvantifikáciou, že ESO prinesie v rámci 4-ročného volebného cyklu úsporu 700 mil. eur. Teraz sme sa prehupli cez polčas, sme sa prehupli do druhého polčasu vášho vládnutia, no a možno už ani vy dnes tomu celkom neveríte, že reforma verejnej správy pod značkou ESO prinesie úsporu v rámci 4-ročného vládnutia 700 mil. eur.
Takže, ešte raz, toto sú dve základné pripomienky k predloženému návrhu, ktorý ja osobne vítam, považujem za veľmi správny. A, áno, na rozdiel od vás nebudem osobne útočiť a súhlasím s vami, že mohla a mala tak urobiť aj vláda minulá, ale aj tá vláda n mínus dva, teda vláda Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010. A kam pôjdeme dozadu? Veď sú to od roku 1989 všetky vlády, ktoré tu vládli, podčiarkujem slovíčko „všetky". Čiže ja nejdem teraz argumentačne po rovine naša vláda – vaša vláda. Proste toto mi príde naozaj detinské, tam, kde dochádzajú argumenty alebo sila argumentov, tak nastupuje argument sily. A znova to skĺzne na takú tú úplne po povrchu plávajúcu diskusiu o tom „a my a vy a naša vláda, vaša vláda“. Tak sa zhodnime na tom, že mohli a mali tak urobiť všetky vlády od novembra 1989, bodka. S tým nemám najmenší problém. Len skúste trošku pochopiť vy mňa a prijať takisto férovo tie argumenty, ktoré tu kladiem. Opakujem, nejdú v rovine osobnej, ale predsa len ten cieľ, aby tých centrálnych správcov majetku nebolo viacej ako 20, mi príde ako veľmi soft, ako naozaj veľmi mäkký cieľ. A vy veľmi dobre viete, pán minister, že nie je hlavná príčina, že je to tak naformulované soft, ani tak v tom, že by sme nemali na to dostatok vedomostí, informačných technológií, riešení hardvérových, softvérových, ktoré takúto centralizáciu dokážu zvládnuť, ale hlavný problém je v ekonomických záujmoch jednotlivých rezortov. Hlavný problém je toto, nie v tom technickom riešení problému, aby na to neboli IT-čkarske technológie a nástroje, ako previesť centralizáciu majetku štátu, ale v ekonomických záujmoch jednotlivých rezortov. Pomenujme opäť veci pravým menom. A preto pracujeme s tým číslom 20. Ale nenahovárajme si tu, že no je to preto, lebo sa to skokovo urobiť nedá. V každom prípade sa to urobiť dá.
A naprosto s vami súhlasím, že netreba ísť do extrému pri tej centralizácii a urobiť na konci dňa jedného jediného správcu nehnuteľného majetku. Súhlasím s vami, čo ste uviedli vo vašom úvodnom slove, že nech to ide po tej línii obsahovej, po tej línii typu toho majetku. No ale potom tí správcovia, veď sám ste to uviedli, by mohli byť štyria-piati. Sám ste to v úvodnom slove uviedli. Na strane druhej náklady alebo negatívne dopady na rozpočet viete kvantifikovať pomerne presne a tu sme v tej symetrii, že výnosy alebo tie pozitívne dopady kvantifikovať nechcete, neverím, že to neviete, ale že to nechcete robiť, tak napíšete, že dopad je pozitívny, bodka, tým je to vybavené. Ale náklady kvantifikujete na vytvorenie centrálnej evidencie majetku v predpokladanej sume, citujem, 225 000 eur. Dokonca v tej presnosti a detailnosti sa ide tak ďaleko, ale, opäť podčiarkujem, v oblasti nákladov, že prevádzkové náklady na prevádzku a údržbu systému na jeden rok predstavujú 10 % obstarávacej ceny, čiže 10 % z 225 000 eur, čo je 22 500 eur. No a toto je vlastne na záver v tej plnej nahote ukázané, že na jednej strane v prípade nákladov čo to bude stáť, vieme to povedať s presnosťou na jednotky tisíc eur, aj ročné prevádzkové náklady že budú stáť 22 500 eur, to všetko vieme, a v prípade výnosov sa uspokojíme všetci s jedným jediným slovíčkom, že ten dopad bude po-zi-tív-ny, bodka. Takže tam mi chýba trošku tá symetria a tá poctivosť pomenovať aj ten pozitívny vplyv naozaj keď nijako inak, tak, ako som povedal pred chvíľou, formou nejakého kvalifikovaného odhadu.
Takže vítam tento návrh a v každom prípade ho podporím. Opakujem, považujem to za premrhanú príležitosť, za premrhanú šancu, že sa nešlo v predloženom návrhu výrazne ďalej, aj za cenu toho, že ten proces v tej oblasti implementácie by trval, pripusťme, výrazne dlhšie. Ale na konci sme mohli v jednom kroku mať naozaj štyroch, možno piatich centrálnych správcov nehnuteľného majetku štátu. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni. Ja začnem na úvod po tom, čo som si veľmi pozorne pozrel diskusiu aj z uplynulého týždňa, aj tá, ktorá pokračovala v druhej časti dnes, tak na úvod začnem takým konštatovaním. Možno mnohí z vás na vysokých školách študovali predmet, ktorý sa volal logika, to bol taký predmet v prvom semestri na ekonomickej univerzite a tam ten predmet začínal takou otázkou, odpovedzte, či je ten výrok správny, alebo nesprávny: Jano má uši, somár má uši, je Jano somár? To bolo úplne na prvej hodine, proste na predmete logika, ktorý sa prednáša na univerzitách v prvom semestri.
Prečo hovorím toto na úvod? Celý uplynulý týždeň, keď prebiehala rozprava k tomuto predloženému zákonu, tak nás pán minister Žiga ubezpečoval o tom, že tento predložený návrh zákona vôbec, ale vôbec neumožňuje vývoz vody zo Slovenska. Pýtam sa, čo sa zmenilo medzi piatkom minulého týždňa a dnešným dňom, že zrazu tá pompézna tlačovka premiéra o zmene ústavy?
Tak ak platí ten prvý výrok – samozrejme, že vrátim sa k tej logike, ten výrok je nesprávny, že keď Jano má uši aj somár uši, to ešte neznamená, že Jano je somár, že? – to znamená, že ak platí tento prvý výrok, ktorý hovoril pán minister Žiga, a teraz ho presne odcitujem, nechajte si prehrať záznam vášho vystúpenia z minulého týždňa – ste povedali, pán minister, že tento predložený zákon v tej podobe, v akej je predložený, vôbec neumožňuje vývoz vody zo Slovenska, vy sám ste sa uplynulý týždeň odvolávali na čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky, keď ste ho, myslím, aj citovali, že prírodné zdroje, medzi ktoré patrí aj voda, sú vlastníctvom, vo vlastníctve štátu Slovenskej republiky, a že opozícia sa mýli a že opozícia zavádza, a proste okolo toho bola veľká, veľká argumentačná vojna, že tento predložený návrh zákona, ale vôbec neumožňuje vývoz vody zo Slovenska – pýtam sa, čo sa stalo, čo sa zmenilo medzi koncom uplynulého týždňa a dneškom, že ste ráno, nie vy, ale pán premiér, museli urobiť tlačovku, v ktorej ste teda oznámili pompézne, že prídete s návrhom, alebo že ste pripravení zmeniť ústavu, kde by to bolo explicitne zapísané?
Na strane druhej ste hovorili, pán minister, to bolo tesne pred obedňajšou prestávkou minulý týždeň v rozprave k tomuto zákonu, ste hovorili o tom, že preto je tento zákon nevyhnutný, pretože vývoz vody zo Slovenska je možný už dnes podľa súčasne platných predpisov, len v súčasnosti o tom môže rozhodnúť, citujem opäť vás, "úradník z odboru životného prostredia". A vy týmto zákonom chcete posunúť túto kompetenciu na úroveň ministra až nakoniec teda vlády, vláda o tom rozhodne, a že teda zavádzate konečne poriadok do týchto vecí. Vy ste priamo hovorili o tom, že toto je jeden z účelov zákona, že chcete, citujem teraz opäť vás, nechajte si to prehrať, "chcete umožniť vláde, aby zakázala vývoz vody zo Slovenska". Týmto zákonom to chcete vláde umožniť, to ste doslova povedali, lebo dnes o tom podľa súčasne platných zákonov môže rozhodnúť úradník z odboru životného prostredia.
No tak, nehnevajte sa, keď si dáme teraz naozaj na jeden stôl všetky tieto argumentaria, všetky tieto argumenty, ktoré tu odzneli, tak z toho mi naozaj, ako prvé mi to napadlo, že som si zaspomínal na ten predmet logika z prvého semestra ekonomickej univerzity. Niečo proste potom nesedí.
Preto aj ja považujem predložený návrh zákona za nič iné ako bohapustú, skrytú privatizáciu pitnej vody na Slovensku a myslím, že na podporu tohto tvrdenia v rozprave aj uplynulý týždeň, aj dnes odznelo množstvo argumentov, ktoré už by bolo mrhaním času opakovať dookola.
Po druhé, prečo hovorím o skrytej privatizácii? No preto, lebo predmetný návrh sleduje cieľ legislatívne prikryť vývoz vody do zahraničia, len nehovorí priamo o exporte vody, ale o poskytovaní vodohospodárskych služieb. A hovorí vlastne priamo predložený návrh zákona o tom už známom prideľovaní licencií a o povolení, však koniec koncov ste ich aj nacenili, keď tam v zákone hovoríte – myslím, že je to § 17 – , hovoríte o tom, že a za kubík sa bude platiť 40 centov. Takže, pán minister Žiga, usvedčujete sa sám, keď hovoríte o tom, že takýto zákon potrebujeme, lebo, citujem,  "dnes štátne orgány nemajú oporu v legislatíve, ak by chceli vývoz vody zakázať". To ste povedali pred tou obedňajšou pauzou minulý týždeň v rozprave. A ráno potom na nasledujúci deň, opäť som v minulom týždni pri tej prvej, prvej veľkej procedúre, diskusii o tomto zákone, ste zase, naopak, sa odvolávali na ten spomínaný čl. 4 ústavy. No tak fakt logický chaos, ktorý z toho vznikol, a myslím si, že nielen v mojej hlave.
Po tretie, ak platí, že Slovensko má pitnej vody prebytok, tak potom, a tu chcem predoslať dve veľmi kľúčové podmienky, tá prvá, pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany životného prostredia, a tá druhá, ak je správna – ja nie som vodohospodár, ak nepoužijem úplne presnú terminológiu, tak sa ospravedlňujem, lebo nikdy som sa nesnažil byť univerzálnym politikom, ktorý sa vyjadruje úplne k všetkému –, tá druhá podmienka, ak je dodržaná jednoduchá reprodukcia. Poviem to mojím slovníkom, to znamená, že ak máme vybilancované na strane jednej obnoviteľné zdroje pitnej vody, ktoré sa dokážu reprodukovať, a na strane druhej našu spotrebu pitnej vody, ak táto bilancia je v poriadku, tak potom tvrdím, že pri dodržaní týchto dvoch podmienok, opakujem, tú prvú podčiarkujem, pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany životného prostredia, som za, aby sa v takomto prípade prebytky pitnej vody mohli aj vyvážať. Hovorím ešte raz: prečo nie? Ale musím jedným dychom dodať, nie na základe takej regulácie, takého zákona, ktorý ste priniesli do parlamentu. Budem o chvíľočku hovoriť, nazvem to, o nejakom konštruktívnom riešení, ktoré by malo spomínaný vývoz vody, ale jedným dychom podotýkam, za uvedených dvoch podmienok umožniť.
Hovoril o tom veľa aj kolega Chren, že ak má o tom rozhodnúť teda dnes podľa platnej legislatívy referent odboru životného prostredia, podľa vášho návrhu, minister príde do vlády, predloží návrh, vláda rozhodne. Ak tvrdíte, že chcete týmto zákonom umožniť vláde zakázať vývoz vody, tak sa potom pýtam, prečo tam priamo sa hovorí o tých 40 centoch za kubík? To je čo? To je, 40 centov má stať kubík zakázaného vývozu? Alebo ako tomu treba rozumieť? (Vyslovené s pobavením.) Čiže jednoznačne chcete legislatívne prikryť vývoz vody zo Slovenska, alebo aby som bol korektný, použijem minulý čas, chceli ste, pretože po dnešku zdá sa, že aj predseda SMER-u zareagoval na to trochu inak. Ja si myslím, že celkom pochopil obrovské politické náklady, ktoré so sebou predloženie takéhoto zákona nesie, a že to je to úplne primárne, prečo zrazu takýto zvrat v tejto téme dnes ráno. Len opäť mi chýba tá logika. Opäť som u toho Jana a u toho somára, jeden má uši, druhý má uši a z toho nevyplýva, že Jano je somár. Opäť mi chýba v tom logika, lebo ak platí, ak máme veriť, že vyjadrenie premiéra z dnešnej tlačovej konferencie o snahe zmeniť ústavu, ktorou by sa zakázal vývoz, tou zmenou, vývoz vody zo Slovenska, tak sa potom pýtam, prečo ste minútu po tej tlačovke tento zákon nestiahli? To mi opäť nedáva, nedáva logiku.
No a teraz k tomu spomínanému konštruktívnemu riešeniu. Teda ak budú splnené tie dva predpoklady, dve podmienky, o ktorých som hovoril, čiže bilancia je v poriadku, poviem to po lopate, zjednodušene, krajina si môže dovoliť prebytok vody vyvážať, lebo vieme pokryť našu vlastnú spotrebu, a súčasne sú dodržané všetky pravidlá ochrany životného prostredia, tak teraz pár slov, ako by takýto vývoz vody mal byť a mohol byť systémovo riešený.
Tu chcem predoslať, že nie je potrebné objavovať objavené. Nie je potrebné objaviť opäť koleso ani oheň, ani peniaze, stačí, ak sa pozrieme na to, čo bolo objavené pred takmer dvadsiatimi rokmi v roku 1995 v Nórsku. A tu stačí k slovíčku voda, ak si za písmenko v) dosadíme písmenko r) a za písmenko d) dosadíme písmenko p). Áno, na miesto slovíčka vo-da dostaneme slovo ro-pa. Teraz nejdem porovnávať tieto dve suroviny, ani porovnávať ich trhovú cenu, ani ich zásoby, ani ich mieru reprodukovateľnosti, ani nič podobné. Len hovorím o tom s istým zjednodušením preto, aby sme sa opäť vrátili do roku 1995, kedy bol v Nórsku založený globálny nórsky fond. Moji predrečníci, niektorí, minulý týždeň v rozprave tak útržkom to slovíčko, nórske fondy, nórsky fond tu spomenuli, ale naozaj len útržkom, len tak heslovite. Ja si myslím, že nie úplne každý musí poznať detaily a mechanizmy, ako takýto fond funguje. Chcem povedať, že tento nórsky fond...
Takto. Po druhej svetovej vojne, všetci vieme, že začal veľmi strmý ekonomický rast v Nórsku práve v súvislosti s objavením sa veľkých zásob ropy blízko nórskeho pobrežia. Dnes príjmy z predaja ropy predstavujú v Nórsku 50 až 60 % celkových príjmov z exportu a samotný ropný priemysel sa podieľa približne 30 % na príjmoch štátneho rozpočtu. A teraz tá pointa. Hlúpa vláda by skutočne všetky príjmy z ropy a plynu každý rok prejedla v očakávaní, že tie zásoby sú forewer, že sú nekonečné a že tu budú navždy, raz a navždy. Poznám aj krajinu, ktorej sa v istom bežnom hospodárskom roku, finančnom roku podarilo čiastočne zvýšiť mieru výberu daní a vzápätí v tej krajine prišla vláda s návrhom, čo všetko bude v krajine od zajtra zadarmo. Ja tvrdím, že nič na svete nikdy nie je zadarmo. To tak jednoducho neplatí.
Koloval taký jeden vtip, ja som ho tu myslím niekedy, ešte za nášho vládnutia, hovoril spoza tohto pultu, že keď sa narodilo socialistické zdravotníctvo, tak pri tej kolíske boli tri sudičky. Tá jedna hovorí: Ja ti, milé socialistické zdravotníctvo, prajem, aby si bolo na svetovej úrovni. Celkom fajn veštba alebo prianie pri narodení dieťaťa. Tá druhá sudička hovorí: Ja ti, socialistické zdravotníctvo, želám, aby si bolo pre všetkých občanov. Tiež samo osebe ten výrok je fajn, nemá žiaden protiargument. A tá tretia sudička hovorí: Milé socialistické zdravotníctvo, ja ti želám, aby si bolo zadarmo. Ako dopadlo socialistické zdravotníctvo? Zase z logiky, z povahy veci vyplýva, že ak má byť na svetovej úrovni a pre všetkých, potom nikdy nemôže byť zadarmo. Ak bude zadarmo, čo chceli socialisti a komunisti, a súčasne malo byť pre všetkých, tak nemohlo byť nikdy na svetovej úrovni. A ak malo byť na svetovej úrovni a pre všetkých, tak nemohlo byť zadarmo. To jednoducho z logiky veci toto všetko vyplýva.
Múdra nórska vláda však postupovala úplne inak. Bola si vedomá troch kľúčových rizík. To prvé riziko je v podobe nevyspytateľnosti ropného trhu a hlavne volatility cien. A tu keď sme u vody, tak v istom okamihu možno budeme navzájom súhlasiť, viacerí v tejto miestnosti, že sa môžme, možno my už nie, možno generácie, ktoré prídu po nás, dožiť toho, že tá voda raz môže byť ale sakramentsky drahá. Teraz nechcem dávať nejaké zásadné súdy typu, že bude podobne drahá ako ropa, alebo že v istom okamihu môže aj prevýšiť dnešnú cenu ropy, ale nechajme špekulácie bokom. Ja len hovorím, že múdra nórska vláda si bola vedomá nevyspytateľnosti trhu s ropou, stále si dosaďme za slovíčko ropa slovíčko voda, aby sme mali tú paralelu stále na pamäti, najmä pokiaľ ide o volatilitu cien. Po druhé, si bola vedomá nórska vláda druhého rizika, ktoré je v podobe vyčerpateľnosti zásob ropy. Ja keď som bol dávno, pred pätnástimi rokmi v Dubaji, tak sme boli v takom jednom krásnom múzeu, kde nám ukazovali, ako celý ten zázrak odštartoval, keď vytryskla ropa. Tak pred tým, než sa tak stalo, tak tí beduíni naozaj žili v stanoch, ktoré boli ušité, myslím, že z mechúrov, a teraz neviem, myslím, tiav, tie beduínske stany. No, mám obavy, že v istom okamihu, keď zásoby ropy dôjdu, no tak Dubaj sa zmení opäť na krajinu beduínov, ktorí budú žiť v stanoch. Prečo? Pretože pôžitky, benefity, efekty z tej ropy dokázali prejesť v rámci päťdesiatich, sedemdesiatich rokov nejaké tri, štyri generácie. A po tretie, tá múdra nórska vláda si bola vedomá teda tretieho rizika, a to je straty sociálnej inklúzie v spoločnosti, alebo sociálnej súdržnosti spoločnosti. Keď už nič iné, tak socialistom aspoň toto riziko by malo byť jasné. Sociálna súdržnosť, sociálna inklúzia, o chvíľočku uvidíme, prečo tento tretí bod tak zdôrazňujem.
No a tak sa teda nórska vláda rozhodla v tom roku ´95, že vytvorí systém, ktorý by garantoval medzigeneračný transfer bohatstva. Teda to, že sa objavila po druhej svetovej vojne, že sa objavili veľké zásoby ropy blízko pobrežia, aby to neskonzumovala, neprejedla jedna jediná generácia, aby došlo k transferu, podotýkam, bohatstva, aby z toho mali pôžitok a benefity aj ďalšie generácie v budúcnosti. A tak teda zriaďuje v tom roku ´95 nórska vláda globálny penzijný fond, ktorý má skratku GPFG (The Government Pension Fund – Global).
Nórsko sa stalo štátom, ktorý má najväčšie kapitálové rezervy na hlavu na svete. To si treba dobre zapamätať. A prognózy hovoria, že nórsky penzijný fond sa stane najväčšou kapitálovou rezervou sveta, mal by dosahovať hodnotu až 900 mld. USD.
Vedel by som siahodlho hovoriť o tom, z čoho pozostávajú príjmy takého nórskeho fondu a z čoho pozostávajú výdavky, ale chcem uviesť jeden kľúčový bod, a to je ten, že takýto nórsky penzijný fond je plne integrovaný do štátneho rozpočtu a je manažovaný Centrálnou bankou Nórska. Žiadne, žiadni politicky nominovaní, takí, onakí ašpiranti, nominanti, so vzdelaním, bez vzdelania, so skúsenosťami, bez skúseností, žiadne handrkovanie o tom, ktorá, aká komisia, kedy, akého nominanta, kam vymenuje. Jednoducho Centrálna banka Nórska manažuje tento fond. A že ho manažuje dobre, o tom svedčí to, že dnes nórsky penzijný fond drží 1 % akcií celého sveta, podotýkam, a jeho hodnota brutálne z roka na rok narastá. Nielen tým, ako rastú príjmy z predaja ropy a plynu, ale samozrejme tým, ako Centrálna banka Nórska tento fond dokáže zho-dno-covať. Myslím si, že ešte išli tí Nóri ďalej a okrem tej spomínanej medzigeneračnej solidarity alebo transferu bohatstva na budúce generácie dokázali o to svoje bohatstvo sa podeliť aj v medzištátnej solidarite a mnohí z vás poznajú benefity nórskych fondov aj na Slovensku. Ročne myslím, že tam tečie až 1,7 mld. eur na tie granty rôzne, ktoré idú pre rôzne krajiny podľa zase prísne stanovených podmienok. Čiže chcem len na margo pri tom jednovetnom odbočení hovoriť aj o medzištátnej solidarite, nielen medzigeneračnej v rámci ľudí, obyvateľov Nórska.
No a teraz, čo je úplne podstatné? Príjmy nórskeho fondu plynú zo spoločností, ktoré podnikajú v odvetví. Ale, pozor, ropné a plynárenské spoločnosti odvádzajú okrem bežnej firemnej dane, korporátnej dane z príjmu vo výške 28 % ešte ďalších 50 % dane z príjmu. Dalo by sa to vo voľnom preklade uviesť ako daň za pridanú ziskovosť. Keď si to sčítame, to je 78-percentná daň z príjmu.
A tak sa teda pýtam, pán minister Žiga, čo tak vycestovať do toho Nórska, pozrieť sa ale úplne detailne na mechanizmus, ako taký nórsky globálny penzijný fond funguje a ak niekedy v budúcnosti povoliť vývoz vody zo Slovenska pri splnení, podčiarkujem, dvoch podmienok, dodržaní pravidiel ochrany životného prostredia a tým, že nám to kvantita a kvalita tej vody umožní, čiže tá bilancia bude surplus, bude v prebytku medzi zdrojmi, obnoviteľnými zdrojmi a spotrebou na strane druhej, tak čo tak zriadiť presne identický mechanizmus aj na Slovensku?
To si ale myslím, pán minister, dve veci. Nemali by sme tu dvojtýždňovú prekáračku o tom, či ten zákon, ktorý ste predložili, umožňuje vývoz vody, alebo ho zakazuje. Raz ste tvrdili, že ho vlastne neumožňuje. Tak prečo to chcete zakazovať od dneska ústavou? Potom zase hovoríte, že len zavádzate do veci poriadok. No toto všetko by išlo bokom.
A viete, prečo by to išlo bokom? Pretože by sme sa tu nebavili o udeľovaní licencie alebo povolení na vývoz vody za tých 40 centov za kubík. Nebavili by sme sa o transparentnosti, netransparentnosti. Súťaž taká, onaká, hentaká. Ja osobne už som stratil po relatívne krátkej dobe štyroch rokoch pobytu vo vrcholovej politike dôveru alebo očakávanie v to, že na Slovensku sa vôbec niekedy nejakú súťaž podarí transparentne doviesť do konca. A dosiahli by ste nastavením princípov fungovania nórskeho globálneho penzijného fondu na podmienky Slovenska, ale namiesto komodity ropa by tam bola komodita voda, dosiahli by ste naozaj dve veci. Po prvé, benefity z výťažku z predaja vody v takomto prípade by neplynuli do vrecák úzkej skupiny ľudí. Akokoľvek by sme to prikryli zase súťažami, kritériami, pravidlami, čímkoľvek, vieme na konci dňa, ako to celé vždy spravidla dopadá. Veď teda nežijeme prvú hodinu po nežnej revolúcii, ale odvtedy uplynulo takmer 25 rokov. Tak máme dostatok historických skúseností, ako to vždy s tými verejnými súťažami na Slovensku dopadlo. Čiže benefity by plynuli do toho fondu. A súčasne by platilo, že boli by rozložené medzigeneračne. Dochádzalo by k spomínanému transferu bohatstva na niekoľko generácií, ktoré prídu po nás.
Toto by som považoval za solidárne, za transparentné a za správne. Len hlúpa vláda to urobí tak, že vlastne prírodné zdroje skonzumuje, skonzumuje ich tu a teraz a benefity z toho bude mať naozaj zopár vybraných jednotlivcov. Veď koniec koncov tak to bolo aj v prípade fotovoltaiky, v prípade CO2 a ďalších vecí. Ale veď o tom už tu bolo v rozprave prediskutovaných množstvo a množstvo slov a viet.
Takže nech si divák alebo poslucháč alebo v tejto sále sediace kolegyne a kolegovia urobia názor, do ktorej kategórie potom naša vláda patrí. Či do tej kategórie múdrych vlád alebo menej múdrych, alebo hlúpych vlád. Takže nehrajme sa tu teraz na slovíčka, na všelijaké prestrelky, chceme, nechceme prikryť legislatívne vývoz vody zo Slovenska. Ak je ten váš úmysel naozaj čistý a poctivý, tak to urobte tak. Neprenášajte kompetencie udeľovania licencií na vývoz z úradníka odboru životného prostredia na ministra, z ministra na vládu. Potom, keď ste pod verejným tlakom, tak poviete, že vy chcete týmto zákonom vláde umožniť zakázať vývoz vody zo Slovenska. Toto sú naozaj tanečky, ktoré chtiac alebo nechtiac ma prinútili sa vrátiť do roku ´75, keď som študovať, ospravedlňujem sa, ´79, keď som študoval ten prvý semester a ten predmet logika na Ekonomickej univerzite.
Toto je práve potom dôvod, prečo som podpísal aj ja tú petíciu. Nehnevajte sa na mňa, zabudol som meno toho kolegu z prvého radu, ktorý tu pred chvíľou diskutoval a udržiaval ten oheň za stranu SMER - sociálna demokracia, keď tu uviedol takú vetu, z ktorej sme sa tu všetci smiali, že ktosi platil tých protestujúcich, čo tu stanovali minulý týždeň pred vchodom do hradného areálu. No toto mi už naozaj pripomína takú atmosféru spred roka ´79, ´89, pardon, hej, keď vždy komunisti podozrievali disidentov a disidenti komunistov, kto koho kedy za čo platil. No proste zlé, zlé, zlé.
Proste priznajte si, pán minister Žiga, že bol tu a verím, že je a stále bude úplne jasný a merateľný spoločenský tlak, že už trošku také malé svetielko na konci tunela, že už ten prostý pospolitý slovenský ľud vám naozaj nenaletí na všetko. Že už nemôžte prísť do tejto snemovne s čímkoľvek, kedykoľvek, rehotať sa a byť arogantný. Veď koniec koncov o arogancii moci vám hovoril sám vlastný váš predseda na ostatnom sneme, ktorý ste nazvali pracovný.
Takže naozaj nerobme si z ľudí na Slovensku hlupákov. Pomenujme veci pravým menom. Ak vám ide o zákaz vývozu vody, tak to, preboha, urobte, ale nie takýmto zákonom. Ak vám ide o umožnenie vývozu vody, ktorý paradoxne, možno pre vás paradoxne, aj ja podporujem, ak budú dodržané dve podmienky, ochrana životného prostredia a že nám to umožní kvalita a kvantita tej bilancie medzi zdrojmi a spotrebou pitnej vody, tak potom prečo nie. Ale robme to tak, aby z toho mali benefit a profit naozaj všetci obyvatelia Slovenska. A dokonca nielen tí, ktorí tu žijú dnes, tu a teraz, ale aby ten benefit bol, to bohatstvo bolo naozaj v tom medzigeneračnom transfere posúvané aj na generácie, ktoré prídu po nás. Potom vášmu zámeru, pán minister Žiga, uverím, ak prídete s takouto veľmi analogickou a obdobnou schémou, ako fungujú nórske globálne penzijné fondy. Len namiesto výťažku z predaja, výťažku z predaja ropy na Slovensku by to toho v budúcnosti plynuli výťažky z predaja vo-dy.
Ak s takýmto návrhom prídete, všetkými desiatimi ho podporím.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády a minister financií, dámy a páni, štátny záverečný účet Slovenskej republiky, ako koniec koncov štátny záverečný účet akejkoľvek krajiny, je veľmi závažný dokument.
Tí z vás, ktorí pracovali v súkromnom sektore, tak by som to prirovnal možno k ročnej účtovnej závierke korporácie, kde sa akcionári korporácie zapodievajú vždy po skončení roka tým, aké dosiahla spoločnosť výsledky, akú dosiahla súvahu, výsledovku, čiže nejaké aktíva, pasíva, bilanciu na strane jednej a výnosy a náklady a na konci rozdiel, čiže zisk alebo strata na strane druhej. Keď zostanem pri tejto voľnejšej paralele, tak to je presne to isté pri štátnom záverečnom účte. Rozdiel je len v tom, že namiesto akcionárov tu máme občanov, ktorí by mali byť v tom dobrom slova zmysle akcionármi štátu (vyslovené s pobavením), s troškou nadsádzky. A ďalší rozdiel je v tom, že keď si porovnáme výnosy a náklady, tak v prípade korporácie dostaneme zisk alebo stratu a v prípade štátu by sme mali dostať prírastok alebo úbytok bohatstva, keď to opäť s troškou zjednodušenia a nadsádzky poviem. Ale koniec koncov po tom, čo sme schválili v parlamente zákon o rozpočtovej zodpovednosti, tak ide sa, predpokladám, z roka na rok aj toto zdokonaľovať a doviesť do nejakej hodnoty, kvality, kedy to bude mať dobrú vypovedaciu schopnosť, či vláda, akákoľvek vláda krajiny bohatstvo za štyri roky zvýšila alebo, naopak, znížila.
Takže toľko na úvod, na odľahčenie. A preto, preto chcem povedať nasledovné dve poznámky k predloženému štátnemu záverečnému účtu, ktorý, ako som povedal v úvode, by mal niečo hovoriť o tom, ako korporácia, v tomto prípade Slovenská republika, hovorím, pracovala pre svojich akcionárov, v tomto prípade pre svojich občanov. Tá prvá poznámka sa týka dosiahnutého schodku verejnej správy alebo deficitu. A tá druhá sa bude týkať ako obvykle hrubého verejného dlhu.
Takže poďme teda po poriadku. Pokiaľ ide o schodok verejnej správy, chcem konštatovať, že je naozaj dobrou správou pre Slovensko, že sme sa dostali von z tej trestnej lavice a že sme ukončili pobyt v procedúre nadmerného deficitu. Skutočne dobrá správa. Na strane druhej ale, aby sme vnímali takéto posolstvá v celom komplexe, nielen nominálne, nielen ako suché konštatovanie, tak treba povedať pre objektivitu, že sú stále krajiny, ktoré v takejto procedúre nadmerného deficitu nikdy neboli. Napríklad Luxembursko, napríklad Švédsko, ale aj krajina z toho postkomunistického bloku, napríklad Estónsko, nikdy v procedúre nadmerného deficitu neboli. Takže aby sme naozaj videli vždy obidve, obidve strany tej, tej mince.
A chcem povedať ešte jedným dychom, že my sme sa dostali do procedúry nadmerného deficitu v roku 2009. A teraz naozaj nejde o to, tie prekáračky naša vláda, vaša vláda, nechajme toto bokom. Ale holou pravdou je, že v roku 2009, keď tá kríza dorazila na Slovensko, lebo vypukla v septembri 2008, tak pravdou je, že ja si to vtedy celkom dobre pamätám, vtedajší minister financií Jano Počiatek prišiel do parlamentu a požiadal o schválenie, novelu zákona o štátnom rozpočte. Myslím, že to bol november 2009 alebo október 2009. Nehrajú rolu teraz tie tri-štyri týždne hore-dole. Proste na sklonku roka prišiel s novelou o štátnom rozpočte do parlamentu. Pritom zákon o štátnom rozpočte je preto zákonom, že by sa mal dodržiavať presne rovnako ako ktorýkoľvek iný zákon.
No a čo tá novela mala vtedy obsahovať? Mala obsahovať dve veci. Konštatovanie, že príjmy nám klesli o 2 mld. eur, lebo kríza. A na strane druhej o rovnakú sumu 2 mld. eur vzrástol deficit. Poviem okrúhle čísla, namiesto 3 mld. 5 mld. eur. Prečo to hovorím? Vtedy, v roku 2009 sa vláda s krízou vyrovnala tak, že predložila parlamentu novelu zákona o štátnom rozpočte s konštatovaním, že príjmy budú o 2 mld. nižšie, ako bolo plánované, a teda deficit bude o približne 2 mld. eur vyšší, ako bolo plánované. S výdavkami sa nestalo vôbec nič. Vláda v tej spomínanej novele na sklonku roka 2009 s výdavkami neurobila vôbec nič.
A nie je pravdou, že opäť s výdavkami nebolo možné nič robiť because of crisis, lebo nám vypukla kríza, ale okolité krajiny, netreba chodiť ďaleko pre príklad, tu susedia z Českej republiky v tej dobe znižovali medziročné výdavky o 16 percent práve preto, lebo kríza. Dobrý hospodár v tej kríze musí trošku zatiahnuť ručnú brzdu primárne na tej výdavkovej strane. No a tak sa stalo v tom roku 2009, že sme vyprodukovali deficit vo výške približne 8 percent. To bol ten, ten prvý okamih, keď sme sa dostali do procedúry nadmerného deficitu. Takže aby sme nežili tu v nejakej ilúzii, že v tej procedúre sme boli niekoľko rokov a že sme tam chvíľu boli a potom zase neboli. Proste to má nejaké svoje opodstatnenie, má to nejaké svoje dôvody. A teraz som sa pokúsil naozaj bez emócií konštatovať holé fakty a čísla. A myslím, že v tom sa aj s pánom ministrom Kažimírom zhodneme.
Takže vrátim sa teraz, pre objektivitu zase otočím tú mincu opačne, a konštatujem, že je to dobrá správa pre Slovensko, že sme von z procedúry nadmerného deficitu a že nedostaneme finančnú pokutu vo výške 0,2 % HDP, čo v absolútnom vyjadrení by mohlo predstavovať 140, 150 mil. eur. Dobrou správou je to preto, lebo napríklad pre ľudí, ktorí nepracujú s číslami v oblasti makroekonomiky a verejných financií, ak sa nemýlim, na zvýšenie platov sestier a pôrodných asistentiek sme potrebovali sumu okolo 50 mil. eur ročne, čiže ak by takúto pokutu Slovensko dostalo, tak by napríklad nám chýbali zdroje na tri roky v spomínanej oblasti. Čiže naozaj toto je dobrou správou.
Ale treba súčasne povedať, že dobrým signálom je to aj preto, že finančné trhy nám prinajmenšom nebudú zvyšovať náklady na obsluhu verejného dlhu. Chcem ale povedať, že akokoľvek ozdravíte verejné financie, tak má to dve roviny. Môžme to vyjadrovať či už absolútnych číslach alebo v percentách v pomere k ekonomickému výkonu štátu, ale treba povedať, že má to rovinu kvantitatívnu a kvalitatívnu. Ja sa na chvíľu zastavím pri tej kvalitatívnej rovine. Náš deficit v uplynulom roku naozaj klesol pod 3 percentá. To číslo 2,77 je fajn. Ale treba si položiť súčasne jedným dychom tri fundamentálne otázky.
Tá prvá, správa sa vláda zodpovedne k verejným financiám aj z dlhodobého hľadiska? Pretože, opakujem, nominálne sme pod 3 % a tešme sa tomu vystúpeniu z procedúry nadmerného deficitu, ale vzniká otázka, či sa vláda správa zodpovedne aj z dlhodobého hľadiska k verejným financiám. To magické slovo, ktoré sa v týchto diskusiách používa najčastejšie, slovo sustainability alebo udržateľnosť verejných financií. Druhá fundamentálna otázka je, či má vláda zásadnú predstavu ako tlmiť dopady ekonomickej krízy. Pretože nie nadarmo som spomenul ten krátky historický, s troškou nadsádzky historický, to je staré päť rokov, ten príklad z roku 2009 o tej jeseni, ako sa novelizoval zákon o štátnom rozpočte. Tretia fundamentálna otázka, vyrovná sa vláda so záväzkami z európskej fiškálnej zmluvy a so záväzkami, ktoré plynú z domáceho zákona o ústavnej dlhovej brzde?
No a ja tvrdím v odpovedi na všetky tri otázky: nie, teda rovnaká odpoveď na všetky tri otázky.
Keď sme pri tej prvej otázke či sa vláda správa zodpovedne aj z dlhodobého hľadiska a dbá na dlhodobú udržateľnosť verejných financií, tak chcem povedať, že akýkoľvek strednodobý, podčiarkujem, strednodobý plán ozdravenia verejných financií ten je vždy dôveryhodným až v okamihu, keď vedie k stabilizácii hrubého verejného dlhu. Vtedy sa strednodobý plán konsolidácie verejných financií stáva kredibilným, dôveryhodným pre domáce a zahraničné entity, ale myslím si, že primárne aj pre ľudí, ktorí nesú priamu politickú zodpovednosť za takúto stabilizáciu.
A teraz sa pýtam opäť, možno považovať kroky vlády na ozdravenie verejných financií za vierohodné, ak vláda prelamuje v tom verejnom dlhu jedno ochranné pásmo za druhým? Prelomili sme 50 %, potom 53, 55 a tohto roku sa dotkneme hranice 57 percent. Teraz nebudem polemizovať o tom, či ju prelomíme alebo nie. Pevne verím, že nie. Ale pravdou je, že sme vlastne štyri ochranné pásma prelomili, pokiaľ ide o hrubý verejný dlh. A obzvlášť podčiarkujem, že tá hrozba povinnosti predloženia vyrovnaného rozpočtu pre volebný rok 2016, ten Damoklov meč tu visí stále. Budem držať aj osobne palce ministrovi financií, aby sa mu podarilo na jednej strane neprelomiť spomínaných 57 % v tomto roku, to by bola naozaj katastrofa pre slovenskú ekonomiku. Boli by len dve možnosti, buď získať niekde opäť 2 mld. eur, čo je takmer nemožné, alebo prelomiť teraz nie ochranné pásmo, ale prelomiť priamo zákon o rozpočtovej zodpovednosti, čo myslím, že som správne vyčítal z médií, sa už pán minister financií vyjadril, že touto cestou určite nepôjde, minimálne, že ju sám nebude iniciovať, otváranie zákona o dlhovej brzde.
No ale na strane druhej sme nie tak dávno mali na výbore pre európske záležitosti tému o tom, že nám hrozí zastavenie preplácania eurofondov. Vtedy sa hovorilo o sume od 300 do 500 mil. eur, neviem, ako sa medzitým v ostatných dňoch a hodinách táto situácia vyvinula. Ale ešte pár dní dozadu to riziko bolo úplne reálne. A preto aj Európska komisia samotná v tých country-specific recommendations, v tých špecifických odporúčaniach pre krajiny, sama hovorí, uvádza, že Slovensku hrozí riziko, že sa odkloní v strednodobom horizonte od tých MTO, od tých strednodobých cieľov, ktoré sú niekde zapísané do kameňa. Čiže pokiaľ ide o štrukturálne deficit, čo je deficit očistený od cyklických vplyvov a nákladov na obsluhu verejného dlhu, nám stále hrozí, že sa v strednodobom horizonte od stanovených cieľov odkloníme. Konštatujem nie ja, konštatuje Európska komisia.
A dokonca Slovenská republika ostáva v skupine rizikových krajín, pokiaľ ide dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Tu nechcem ísť do technických detailov, hovorím teraz o tých ukazovateľoch S1, S2. Myslím, že vieme obaja, o čom hovorím (poznámka rečníka adresovaná predkladateľovi). To znamená, že stále platí, že sme v skupine rizikových krajín, pokiaľ ide o schopnosť udržať hrubý verejný dlh pod 60 % aj v roku 2030. To riziko tu stále platí. Posun je len v tom, že sme sa dostali zo skupiny veľmi rizikových krajín do skupiny ri-zi-ko-vých. A slovíčko riziko je tu stále.
A v tejto súvislosti by som chcel povedať, že dlhodobo z tých špecifických odporúčaní pre krajiny si príliš tie krajiny ťažkú hlavu nerobia a nelámu si ju. A vo všeobecnosti som niekde zachytil taký údaj, že v priemere tie špecifické odporúčania pre krajiny sa plnia na 15 %, v priemere podotýkam. A tu sa chcem, opýtať, a využiť možnosť a priestor, pána ministra financií, že ako tipuje on, že tie country-specific recommendations pre Slovensko pre nasledujúce dva roky, že asi na koľko percent si trúfa táto vláda, teda do konca volebného politického cyklu splniť. Či budeme nad priemerom 15-percentným, alebo budeme pod priemerom plnenia týchto odporúčaní.
Takže konštatujem k tej prvej poznámke, stále, stále platí, že z dlhodobého hľadiska sme aj v schopnosti udržať verejný dlh pod 60-percentami v roku 2030, sme stále krajinou, podčiarkujem, ri-zi-ko-vou. Bolo by veľmi dobré, keby sme, ono je to už vlastne takou prirodzenou vlastnosťou takmer všetkých politikov, že to, čo je bližšie, to, čo je v krátkodobom horizonte, to nejakým spôsobom cítime vierohodnejšie, alebo to riziko, ten Damoklov meč je nám tak, povedal by som, veľmi viditeľný a veľmi vyvolávajúci mráz po chrbte. A to, čo je v strednodobom alebo dlhodobom horizonte, ako keby už sa nás, nikoho, nikoho z nás netýkalo, lebo to je niekde tam, ďaleko, kam nedovidíme. Kto by sa, preboha, dnes zapodieval rokom 2030, že?! Veď žijeme tu a teraz, tak poďme všetko minúť a prejesť a rozdať a zabezpečíme si, keď nič iné, tak znovuzvolenie na konci politického cyklu. Ale v istom okamihu tá realita, dôjde k tomu stretu s realitou, pretože tomu stretu s realitou sa vyhnúť nedá.
Dovoľte mi teraz druhú poznámku, ktorá sa týka dlhovej, dlhovej brzdy. A to, čo v poslednej dobe veľmi rezonuje aj v tej skupine odbornej verejnosti, ale aj v skupine menej odbornej verejnosti, medzi politikmi s určitosťou, to sú tie diskusie o tom, že kde sa vlastne slovenská ekonomika dnes nachádza. Sme v období po kríze, alebo sme len v nejakom tvare písmena W. To znamená, že momentálne to je ten prostriedok v tom dvojitom W, že sme trošku, trošku hore. Je to veľmi fragile, veľmi také krehké, veľmi labilné, ale predsa len akési oživenie, podčiarkujem to slovíčko krehké, a či nedôjde teda k opakovanému, opakovanému prepadu, najmä po tom, čo budú na jeseň zverejnené stress testy, záťažové testy európskych systémových bánk.
Takže je veľa diskusií o tom, kde sa nachádzame, či sme v období po kríze alebo nás čaká ešte nejaká ďalšia, ďalší pád smerom dole. Teraz nehovorím o Slovensku, ale obecne o celej eurozóne a celej Európskej únii. Potom z toho vyplývajú diskusie o tom, či otvoriť alebo neotvoriť ústavný zákon o dlhovej brzde. A nakoniec diskusie o tom, ktoré sa veľmi zintenzívnili po eurovoľbách aj na európskej úrovni, či zjemniť alebo nezjemniť, rozumej oslabiť alebo neoslabiť rozpočtové kritériá na úrovni celej skupiny krajín Paktu stability a rastu.
No a tu sú hneď dva aktualizačné momenty k týmto diskusiám. Tým prvým bola nedávno skončená misia Medzinárodného menového fondu na Slovensku, kedy zástupcovia MMF konštatovali, že ako keby sme mali zjemniť náš domáci zákon o rozpočtovej zodpovednosti, pretože, teraz to voľne parafrázujem, zväzuje vláde ruky. Zväzuje vláde ruky tým, že po prelomení už ochranného pásma 55 % verejného dlhu je povinnosť viazať výdavky vo výške 3 % a navyše v tomto roku a navyše v budúcom roku hrubé verejné výdavky nesmú byť vyššie ako výdavky tohto roka. Čiže medziročne prírastok zero, nula. A ako keby toto malo zväzovať vláde ruky, či má ozdravovať verejné financie len teda na tej strane výdavkov, v tomto prípade viazaním, 3-percentným viazaním výdavkov alebo medziročným nulovým nárastom a že teda nemôže variovať na obidvoch stranách rozpočtu jak na stane výdavkovej, tak aj na strane príjmovej. Tu chcem ale upozorniť, že, a opäť je to holé konštatovanie faktu, bez nejakých emócií, že 3-percentné viazanie výdavkov sa v princípe udialo tak, že vlastne minister financií rozpustil rezervu, ktorú mal vytvorenú, myslím vo výške okolo 240 - 250 mil. eur pre prípad, že vláda nevyberie na daniach takú sumu, ako predpokladala. Koniec koncov samotný štátny záverečný účet konštatuje ďalšie jednorazové vplyvy typu, že napríklad bola vytvorená rezerva na otvorenie druhého piliera tiež vo výške asi 230 mil. korún. Vy keď otvoríte druhý pilier, tak sporujúci, ktorí z neho odchádzajú, tak odchádzajú aj tak, že si, odchádza spolu s nimi samozrejme aj ten našetrený kapitál, tá istina. Takže boli povytvárané takéto rezervy a v princípe ich rozpustením sa dosiahlo 3-percentné viazanie. Ja som dodnes nevidel nejaký relevantný detailný materiál, detailnú analýzu, 3-percentné viazanie výdavkov, z čoho sa skladalo, ako postihlo jednotlivé rozpočtové kapitoly a jednotlivé rezorty, kde všade došlo proste k úsporám, reálnym úsporám, podotýkam. A po druhé, je treba povedať, že vláda už manévrovací priestor na príjmovej strane nemá takmer žiaden. Teraz abstrahujem od dlhodobo, a správne, že sa tak deje, pripravovaných napríklad úprav daňových sadzieb, pokiaľ ide o majetkové dane, dane z nehnuteľností, príprava cenových máp a všetko, čo s tým súvisí. Toto je veľmi správne, že sa tak deje. Ale ak teraz od toho abstrahujem, pretože to ešte bude stáť istý čas, kým sa dostaneme do použiteľného, do vykonateľného štádia týchto daní, tak konštatujem, že na príjmovej strane vláda vyčerpala takmer úplne celý manévrovací priestor. A teda naozaj ostáva len tá strana výdavková.
A tu chcem povedať, že tie odporúčania Medzinárodného menového fondu považujem za veľmi, veľmi nebezpečné, ak hovoria teda o tom, že zákon o rozpočtovej zodpovednosti príliš zväzuje vláde ruky, že mala by mať vláda väčšiu volatilitu, pokiaľ ide hlavne o výdavkovú stranu. Za nebezpečné to považujem hlavne preto, alebo vedel by som to ešte pochopiť v prípade, ak by verejné výdavky na Slovensku, buď všetky alebo aspoň veľká väčšina z nich, boli vynakladané produktívne, efektívne a hospodárne. Všetci dobre vieme a určite sa zhodneme aj s pánom ministrom Kažimírom, že tomu tak nie je. Predsa nemôže nikto, kto trochu pozná verejné financie, vysloviť vetu, že verejné výdavky na Slovensku z veľkej miery alebo takmer všetky sú vynakladané hospodárne, efektívne a účelne. Tomu tak jednoducho nie je. Tak opäť by som chcel len varovať, že buďme veľmi opatrní pri takýchto odporúčaniach akokoľvek renomovanej inštitúcie a nepopusťme opäť uzdu tým výdavkom tak, ako sme to urobili na jeseň v roku 2009, alebo teda urobil to vtedajší minister Jano Počiatek, a výsledkom bolo, že sme nemali deficit už spomínané 3 mld., ale 5 mld. V percentách voči výkonu ekonomiky, ak chcete, takmer osem percent. A také roky sme zaknihovali po sebe dva.
Druhý aktualizačný moment, ktorý je ešte robustnejší, pokiaľ budeme hovoriť o otvorení, neotvorení zákona o ústavnej dlhovej brzde, je nedávno skončené stretnutie lídrov socialistických a sociálnodemokratických strán v Paríži, na ktorom sa zúčastnil... Tu má niekto problém vypnúť mobil? To je celkom jednoduché, to tlačítko (reakcia rečníka na zvonenie mobilu v sále). Nedávno sa v Paríži uskutočnilo spomínané stretnutie lídrov socialistických a sociálnodemokratických strán, na ktorom sa zúčastnil aj náš premiér Robert Fico. A tam sa odohrala jedna veľmi, opäť pre celú eurozónu a celú Európsku úniu veľmi nebezpečná, nebezpečná vec. Vytvoril a sformuloval sa obrovský tlak, hlavne Francúzska a Talianska, tlak na to, aby sa práveže zmiernili v Európe rozpočtové pravidlá, pravidlá Paktu stability a rastu. A ten tlak išiel naozaj, on tak nominálne, keď počúvate tie zdôvodnenia, tie sa počúvajú naozaj dobre a neznalý veci alebo neekonóm by aj tomu, aj uveril. To sú tie odvolávania sa na to, že potrebujeme ekonomický rast za každú cenu, nech to stojí, čo to stojí, potrebujeme vytvárať nové pracovné miesta. Opäť za každú cenu, nech to stojí, čo to stojí. Ale opakujem, z toho strednodobého hľadiska príde neuveriteľne krutý stret s realitou. A tam sa nechali počuť zástupcovia Francúzska a Talianska, najmä teda bolo počuť francúzskeho prezidenta Hollanda, že napríklad náklady na ekonomické reformy by sa nemali započítavať do deficitov. No ja sa teraz chcem opýtať tak úplne zrozumiteľne, ak, lebo isté prirodzené ekonomické zákony platia ako na úrovni domácností, tak na úrovni korporácií, tak aj na úrovni krajiny alebo tej makroekonomickej sféry. A teraz si predstavte, že domácnosť si rekonštruuje dom. To je tiež reforma. Alebo si ide dať nový systém kúrenia, aby bol úspornejší. A náklady na rekonštrukciu kúrenia, tá rodina povie, že síce sme si to požičali z komerčnej banky v podobe nejakého spotrebáku, nejakého úveru, ale budeme sa tváriť, že to nie je náš dlh, že to ako keby bol dlh nejakého suseda. No to jednoducho, jednoducho nejde. Opäť ten stret s realitou v jednom okamihu nastane.
Prvý, ktorý sa ozval a začal veľmi razantne kričať proti takýmto tlakom Talianska a Francúzska na zmierňovanie rozpočtových pravidiel Paktu stability a rastu, bol guvernér Bundesbanky Jens Weidmann. Preto ja vždy rád spomínam, že Nemci sú v súčasnosti pomaly jednou z posledných krajín, ktoré držia ako taký, v dobrom slova zmyslše žandár a policajt, držia proste ten, tú supervíziu, ten dohľad nad tým, aby sa nám úplne tá Európska únia a eurozóna nerozsypala ako domček z karát. Jens Weidmann povedal doslova, že takéto ústupky v zmierňovaní alebo zjemňovaní Paktu stability a rastu a ostatných rozpočtových pravidiel by mohli byť pre celú eurozónu fatálne. Podotýkam, ja nie som lekár, ale myslím, že to je niečo podobné ako smrť, nie? Keď lekár konštatuje exit, to znamená, pacient zomrel. Ak je niečo fatálne, to znamená, že už je to nezvratné, že to je proste koniec. Opäť toto nehovorím ja, toto povedal guvernér nemeckej Bundesbanky, čo je obdoba našej Národnej banky Slovenska. A ten určite vie, o čom hovorí. Varoval, že takéto zmiernenie rozpočtových pravidiel v eurozóne a v Európskej únii by mohlo viesť dokonca k šokovým vlnám a pripomenul Francúzom, a to treba pripomenúť aj na pôde slovenského parlamentu, že z pätnástich rokov pobytu v eurozóne Francúzi deväť rokov porušovali Pakt stability a rastu. Z pätnástich rokov, ktoré sú v eurozóne, 9 rokov porušili pravidlá Paktu stability a rastu. Čo sa stalo? Nič. Po každé dostali výnimku.
A preto vravím, že aj v tomto kontexte, aj v tejto optike sa pozerajme na naše vystúpenie z trestnej lavice, z toho pobytu v tej procedúre nadmerného deficitu, že my sa síce tešíme, že nedostaneme finančnú pokutu vo výške 0,2 % hrubého domáceho produktu, tých 150 miliónov eur. Francúzi tiež mali zapísané v strednodobom cieli ozdravenie svojich verejných financií a tiež mali v roku 2013, minulý rok dosiahnuť deficit pod 3 percentá. Nedosiahli. Dostanú pokutu? Nedostanú. Budú desiaty rok z pätnástich rokov pobytu v eurozóne porušovať pravidlá Paktu stability a rastu. A nielen to, že tie pravidlá nie sú vymožiteľné, lebo keď nie sú sankcionované, tak nie sú ani vymožiteľné, ale navyše budú vyvíjať a už vyvíjajú obrovský tlak spolu s Talianmi, aby sa ďalej zmäkčovali pravidlá Paktu stability a rastu, rozpočtové pravidlá. Toto, varujem, je naozaj cesta do pekla.
A viete prečo? A viete prečo sa to týka veľmi, veľmi tesno sa to dotýka aj Slovenska? No dôvod je jednoduchý. Na jednom z ostatných zasadnutí výboru pre európske záležitosti, kde sa zúčastnil aj pán premiér, ktorý si došiel vypýtať mandát pred odchodom na Európsku radu, ja som sa ho práve na ten jeho pobyt vo Francúzsku spýtal, na to stretnutie lídrov socialistických strán a chcel som vedieť, a to ma zaujíma nielen ako poslanca, ale primárne ako občana Slovenska, aký je postoj, aká je pozícia Slovenskej republiky k týmto tlakom Francúzska a Talianska? No a presne sa stalo to, čo som čakal. Pán premiér povedal, že takéto snahy budú zástupcovia tiež socialistickej strany SMER podporovať, snahy na zmäkčovanie rozpočtových pravidiel, lebo je to dobré, lebo to vytvorí ekonomický rast, to vytvorí nové pracovné miesta. Len opakujem, že žijeme na kyslíkový dlh. A tí z vás, ktorí chodia občas aj pod vodu sa ponárať ako aspoň v rámci športového potápania, tak vedia, že donekonečna na ten kyslíkový dlh sa ísť nedá.
A preto chcem poprosiť pána ministra Kažimíra, aby on ako ekonóm vo vláde SMERU - sociálnej demokracie vysvetlil premiérovi, že zníženie odvodov neznamená odvodovú reformu. Narážam teraz na ten darček deda Mráza v podobe 250 mil. eur, ktorý je tu nachystaný. Teraz nechoďme do detailov, že prečo zadarmo doprava a prečo len vlaky? Prečo nie autobusy? A prečo nie rýchliky, len osobné vlaky? Toto ma teraz naozaj skutočne v tejto téme nezaujíma. Podotýkam, že z toho celého packingu 250 miliárd, miliónov, pardon, je 170 mil., práve má rezultovať zo zníženia odvodov pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Stosedemdesiat miliónov. A premiér Fico na výbore pre európske záležitosti s plnou vážnosťou povedal, že áno, on by uvítal, keby sa týchto 170 mil., počúvajte dobre, nezapočítavalo do slovenského deficitu. To sme opäť pri tej rekonštrukcii rodinného domu. Neefektívne kúrenie, systém kúrenia, kde nám, alebo fučí nám cez okná, ideme si vymeniť okná, ktoré budú mať vyššiu izoláciu. Nebude dochádzať k úniku tepla. Neefektívny systém vykurovania budeme nahrádzať efektívnejším, požičiame si v banke a budeme sa tváriť, že to nie je dlh tejto rodiny. No a koho je to teda dlh? Skôr alebo neskôr sa s tou opäť realitou zrazíme. Aj tá rodina. A potom tá banka si bude tie pohľadávky vymáhať, napríklad aj v podobe takej, že ako záložný veriteľ si siahne na ten rodinný domček a vám ho zoberie. Zoberie vám strechu nad hlavou.
Tak si nenechajme aj my ako občania Slovenskej republiky vziať strechu nad hlavou takýmito bludnými úvahami o tom, že 170 mil. eur, čo je cena za zníženie odvodov alebo nižšie príjmy alebo vyššie výdavky, ak chcete, to je jedno, budeme sa tváriť, že: a my by sme uvítali, keby sa to tak nezapočítavalo do deficitu. A ja sa pýtam: a kam sa to má započítať? Veď pred pol hodinou najvyšší šéf NKÚ, Najvyššieho kontrolného úradu, tu jasne povedal, keď konštatoval, lebo tak si to vyžaduje zákon, že náš deficit vo výške, a teraz to nebudem citovať, plus-mínus 2 mld. eur je krytý vydanými štátnymi dlhopismi. No ale tie štátne dlhopisy niekto kúpil! A ten, kto ich kúpil, keď budú tie dlhopisy expirovať, tak si bude pýtať naspäť nielen tú istinu, ale aj tú úrokovú, ten úrok teda, úrokový výnos. Takže nechoďme naozaj touto cestou ani doma na Slovensku a nikdy nehovorme, a toto je moja prosba adresovaná ministrovi financií, aby on ako ekonóm vo vláde vysvetlil premiérovi, že ak zníži odvody, po prvé, to neznamená reformu odvodov, a po druhé, nech sa nikdy na Slovensku nezačnú otvárať témy, celospoločenské témy, a je jedno či v laickej, v odbornej verejnosti, o tom, že ako keby ten kyslíkový dlh, tých spomínaných 170 mil., že by sme všetci uvítali, keby sa nezapočítavali do nášho deficitu.
Takže chcem povedať, že je zlou správou pre Európu, ak takéto dočasné upokojenie finančných trhov, ktoré práve teraz pár mesiacov zažívame, ak vyvolalo u socialistických lídrov v Európe, predovšetkým talianskeho a francúzskeho premiéra, ale ten náš sa k tomu pridal všetkými desiatimi, okamžitú stratu pamäte. Ako keby tí socialistickí lídri zabudli, akú lekciu nám tu uštedrila dlhová kríza v Európe. A podotýkam, nechcem byť zlým prorokom, ale nie je všetkým tým zlým správam koniec. Kto bude lepšie pripravený na obdobie, ak príde opäť prepad, ak príde opäť tá druhá v podobe písmena dvojitého W, ten druhý prepad ekonomický, kto bude na to lepšie pripravený? Rodina, korporácia alebo štát, ktorý má premiéru dlhov, je predĺžený, alebo rodina, korporácia a štát, ktorý tie dlhy má pod kontrolou? Pod kontrolou znamená, že ich dokáže z vlastných príjmov splácať.
Chcem konštatovať, že nezabúdajme na takéto kruté lekcie, ktoré sme tu mali v rokoch 2010, 2011, 2012 a ešte aj čiastočne 2013. A chcem konštatovať, že žiaden ekonomický rast sa nedá postaviť na zvyšovaní dlhu. Žiadne zvyšovanie zamestnanosti, nominálne môžte naprijímať mladých ľudí, ak to bude všetko postavené na spomínaných dotáciách alebo eurofondoch, takých, onakých, v istom okamihu tie dotácie skončia, čo bude potom s tými mladými ľuďmi? Čiže nechoďme touto cestou takých nominálnych uspokojení sa v konštatovaní, že: ale však v tom deficite sme neviem ktorí, siedmi, a trinásti sú horší od nás a v tom ekonomickom raste sme neviem ktorí a hentakí sú horší od nás. Proste toto je čiste plávanie po povrchu a chýba mi v tejto diskusii akákoľvek minimálna snaha ísť po jadre veci. Takže na tomto bode končím moje vystúpenie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci, za slovo. Vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, ja by som chcel v úvode môjho vystúpenia nadviazať na ten bod, kde vlastne končil môj predrečník poslanec Martin Chren, keď kritizoval práve tú zbabelosť alebo neochotu SMER-u znížiť daň z pridanej hodnoty z 20 na 19 %. A tu, ak dovolíte, by som okomentoval nielen spôsob a formu, akou to bolo urobené, že pod rúškom nejakej tmy pri zhasnutom svetle zrazu pristál v poslaneckých laviciach pozmeňujúci návrh, ak sa dobre pamätám, tak kolegov Kamenického a Demiana, aby teda sa daň z pridanej hodnoty neznížila z 20 na 19 %.
A mám vo veľmi čerstvej pamäti ešte ako predseda výboru pre financie a rozpočet, vtedy kolegovia zo SMER-u robili ako na bežiacom páse tlačové konferencie práve v tej zadnej malej kinosále, keď si pamätáte, a v okamihu, keď vláda Ivety Radičovej prišla s návrhom na zvýšenie dane z pridanej hodnoty z 19 na 20 %, tak televízni technici naozaj niekoľkokrát týždenne rozmotávali tie bordové káble a naťahovali tú techniku popred finančný výbor dozadu do tej malej kinosály a predstavitelia SMER-u robili ako na bežiacom páse jednu tlačovku za druhou, kde toto všetko kritizovali.
A ak dovolíte, pripomeniem jeden výrok, ktorý možno by bol hodný zápisu aj do nejakej Guinnessovej knihy, kedy premiér vtedy povedal občanom Slovenskej republiky: "Ak zvýšite daň z pridanej hodnoty o jeden percentuálny bod, milí občania, tak to neznamená, že výsledný produkt, napríklad rohlík, zdražie o 1 %." Citujem, vtedy povedal, že, viete, ono sa to kumuluje, pretože zdražie voda, droždie, múka, elektrická energia a na konci dňa bude ten rohlík drahší o viac ako o 1 %. Veľmi voľná parafráza, také voľné citovanie pána premiéra. No tak ak by tento výrok platil, samozrejme, že je z kategórie ekonomických bludov, ale pokiaľ by tento výrok platil, no tak teraz, pán minister, zníženie dane z pridanej hodnoty z 20 na 19 % by malo ten rohlík zlacnieť nie o jeden percentuálny bod, lebo, opakujem, vtedy výrok pána premiéra, zlacnie múka, droždie a neviem čo všetko, čo sa používa na pečenie rohlíkov.
Takže jednak forma a spôsob, ako ste to urobili tým, že pristál v poslaneckých laviciach spomínaný pozmeňujúci návrh kolegov Demiana a Kamenického. Ale myslím si, že bolo potrebné tiež urobiť vtedy v malej kinosále tlačovú konferenciu a oznámiť občanom Slovenskej republiky, že daň z pridanej hodnoty sa nechystáte znížiť. Takže aj obsah zlý, aj forma zlá.
A teraz, ak dovolíte, k samotnému predloženému návrhu novely zákona o dani z pridanej hodnoty. Vy ste, pán minister Kažimír, keďže máme teraz takú trošku domiešanú schôdzu, pokiaľ ide o program, každú chvíľu sa to presúva, mení, odkladá, prerušuje a podobne, počul som aj taký výrok na chodbách parlamentu, že väčší bordel v rokovaní Národnej rady nebol ani za Richarda Sulíka.
Ale poďme naspäť k meritu veci. Keď sme otvorili rozpravu k tomuto predloženému návrhu, tak ste, pán minister, povedali, že vy si nemôžte osvojiť predložené pozmeňujúce návrhy, ktoré odznejú v druhom čítaní, pretože máte obavu, že sa dopracujeme k právnej neistote. Že potrebujete tieto pozmeňováky dlhšiu dobu skúmať, nechať ich valuovať, proste preskúmať legislatívcami aj z vášho rezortu a že nemôžte takto na pozmeňováky, ktoré odznejú v rozprave v druhom čítaní, reagovať jednotka - nula, čiže prijímam alebo odmietam, že to by mohlo viesť k vážnej právnej neistote.
No ale na strane druhej povedzme si pravdu, že napríklad spomínaný pozmeňujúci návrh kolegu Kamenického a Demiana neznížiť daň z pridanej hodnoty je presne z tejto kategórie, čiže zase na druhej strane platí, že tu a tam vám vyhovuje, keď použijete, ospravedlňujem sa za tento pejoratívny výraz, keď použijete niektorého z poslancov, aby vám rýchlo doručil nejakú zmenu, ktorú si predkladateľ želá, ale predsa len vsadili ste na to, že verejnosť si to tak menej povšimne, keď to urobíte takouto formou cez poslanecký pozmeňujúci návrh.
Na strane druhej celkom úprimne vítam vašu ponuku, ktorá znela približne takto, že vy ako predkladateľ, ako podpredseda vlády a minister financií, podávate pomocnú ruku, ak tie pozmeňujúce návrhy majú ratio, ak majú, naozaj sledujú dobrý cieľ a dobrý úmysel, takže ste v stave napríklad odložiť alebo požiadať o odloženie hlasovania o tomto zákone, preskúmať spomínané predložené pozmeňováky aj napriek tomu, že prichádzajú zo strany opozície, a pokiaľ sú dobré, tak že ste pripravený sa týmito pozmeňujúcimi návrhmi zapodievať a nakoniec ich aj zapracovať do predloženého návrhu novely zákona o dani z pridanej hodnoty.
Takže ak dovolíte, pán minister, ja by som dva takéto pozmeňováky predsa len predložil, keďže už máme otvorený, a podotýkam, nielen zákon o dani z pridanej hodnoty, ale máme teraz touto novelou otvorené, myslím, ďalšie 4 zákony, medzi ktoré patrí aj zákon o elektronických pokladniciach a je tam práve aj zákon, ktorý sa volá daňový poriadok.
Takže pristúpim k tomu prvému pozmeňujúcemu návrhu, ktorý sleduje teda tento účel. Dnes je prax taká, že pokiaľ dve spoločnosti, dva daňové subjekty, podnikajú v jednom odvetví a podnikajú na jednom a tom istom trhu a v istom okamihu sa jeden podnik, jedna spoločnosť rozhodne, že konkurenčne zničí a zlikviduje iný podnik, podčiarkujem, obidva podniky podnikajú na rovnakom trhu v rovnakom odvetví, tak niet podľa súčasnej aplikačnej praxe daňových kontrol, niet jednoduchšej cesty ako to, že stačí mať známeho na finančnej správe na daňovom úrade. Stačí mu odoslať jednu esemesku alebo telefonát, že, prosím ťa, choď do tohto podniku a vykonaj tam daňovú kontrolu. V praxi potom ten nasledovný vývoj alebo postupnosť krokov je taká, že dostane daňový subjekt kontrolu, ktorá podľa platného daňového poriadku môže síce trvať maximálne jeden rok, ale súčasne prax je taká, že tieto kontroly, a teraz dobre počúvajme všetci, môžu trvať aj tri, aj štyri, a sú konkrétne prípady, keď trvajú päť rokov. Čiže nie jeden rok, ale päť rokov.
Čo sa deje počas priebehu takejto daňovej kontroly? Subjektu, daňovému subjektu je pozdržaná vrátka dane z pridanej hodnoty, alebo teda ten nárokovateľný odpočet, nadmerný odpočet DPH. Nemusím nikomu zvlášť vysvetľovať a myslím, že to pochopí každý, aj ten, kto nemá ekonomické vzdelanie, že toto sa dá zneužiť ako nástroj nekalého konkurenčného boja. Ak podnikáme obaja v tom istom odvetví, v tej istej ekonomickej brandži, na tom istom trhu, tak stačí konkurenčnej firme poslať daňovú kontrolu.
Prax je zároveň taká, že síce daňový poriadok hovorí o tom, že daňová kontrola môže trvať maximálne jeden rok, ale môže byť v ľubovoľnom okamihu, na základe svojvôle daňového kontrolóra môže byť takáto daňová kontrola prerušená. Ja rozumiem argumentom ministra Kažimíra, keď hovorí o tom, že častokrát, hlavne pokiaľ ide o daňový subjekt, ktorý realizuje exporty, má proste cezhraničný tok tovarov alebo služieb, tak je potrebné medzinárodné dožiadanie informácie alebo to, čomu sa hovorí MVI, čiže medzinárodná výmena informácií, a že tá niekedy trvá dlhšiu dobu.
Ale mám konkrétne sťažnosti konkrétnych podnikateľov, ktorých kvôli existencii daňového tajomstva nemôžem tu v tejto rozprave menovať, ktorí potvrdili, že častokrát na riaditeľstve finančnej správy v Banskej Bystrici už dávno MVI sa nachádza, to znamená, príde to medzinárodné dožiadanie informácií, príde na riaditeľstvo finančnej správy a opäť svojvoľne, proste na základe subjektívneho úsudku ľubovoľnej osoby bude táto informácia zo zahraničia niekoľko mesiacov trčať na Finančnom riaditeľstve v Banskej Bystrici a ten daňový subjekt, ktorý je kontrolovaný, a teraz je jedno, či je z Trebišova, z Kráľovského Chlmca alebo odkiaľ, bude proste čakať. A čo je úplne zlé a je to niečo, čo je neakceptovateľné, že vy ako kontrolovaný daňový subjekt nemáte právo, ak daňový kontrolór príde k úsudku, že dôjde k prerušeniu daňovej kontroly, nemáte právo sa nikam odvolať. Nemáte právo nechať toto rozhodnutie preskúmať súdom a nemáte absolútne žiadnu šancu dĺžku prerušenia daňovej kontroly akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť.
A tak teda situácia dospela do takého štádia, že nielenže daňové kontroly cez osobné väzby a vzťahy na niektorých pracovníkov na finančnej správe alebo na konkrétnych daňových úradoch sa stali nástrojom nekalého konkurenčného boja, ale dokonca mám indície, že častokrát sa začína s nárokovateľnými nadmernými odpočtami dane z pridanej hodnoty obchodovať. To znamená, zadržiava ti teraz daňový úrad nadmerný odpočet, lebo prebieha kontrola, chceš naspäť tú vratku, no tak treba dať nejakú malú domov vo výške 20-30 % a ja ti to vybavím, že ti bude daň z pridanej hodnoty vrátená. Tomuto "obchodovaniu" sa nedá, to obchodovanie nazvať inak ako štátne výpalníctvo.
Mám indície od viacerých podnikateľov, že toto sa na Slovensku, bohužiaľ, deje, a preto som minulý týždeň na zasadnutí výboru pre financie a rozpočet inicioval poslanecký prieskum na Daňovom úrade v Košiciach. A tu chcem byť teraz objektívny, keďže máme niekoľkoročné vzťahy s pánom ministrom veľmi korektné, a myslím, že vždy sme dokázali diskutovať v rovine odbornej a vecnej a málokedy, alebo takmer nikdy sme sa neuchýlili k nejakým osobným invektívam alebo šťuchancom, aby som parafrázoval pána ministra, ktorý používa tento pojem, tak pevne verím, že aj táto diskusia sa ponesie v rovine vecnej a odbornej a nepôjde do roviny nejakých osobných invektív.
Hovorím túto vsuvku kvôli tomu, že teraz chcem objektívne pochváliť aj pána, donedávna ešte štátneho tajomníka, Pellegriniho na rezorte financií, ale aj pána ministra, ktorý povedal, že, dobre, ak máte potrebu vykonať poslanecký prieskum na Daňovom úrade v Košiciach, takže my to podporíme. To sa stalo uplynulý týždeň, teda, áno, aj poslanci za stranu SMER - sociálna demokracia vo finančnom výbore môj návrh uznesenia na výkon poslaneckého prieskumu v Košiciach podporili. A tak teda v pondelok budúci týždeň do tých Košíc vycestujeme a budeme sa pýtať na, myslím si, že vcelku zaujímavé veci. A opakovane, spolieham na to, že je aj v záujme rezortu ministerstva financií, aby, ak sú myši alebo blchy v kožuchu, ako sa hovorí, na tej finančnej správe, na tom Daňovom úrade, že bude naozaj v záujme pána ministra, aby sa veci pohli k lepšiemu.
Pretože na jednej strane si myslím, že boj proti daňovým únikom je naozaj veľmi cnostný, veľmi žiaduci, a myslím si, že proti tomu nebude namietať absolútne nikto v tejto sále, že musíme bojovať proti daňovým únikom, ale na strane druhej už dobré dva roky som v presvedčení, že sa nám tu ten systém vymkol spod kontroly v tom zmysle, že sa porušila akási pomyslená rovnováha medzi efektívnym bojom proti daňovým únikom, a teda efektívne vykonávanou daňovou kontrolou na strane jednej a tým, čo sa nazýva právna istota alebo právna predvídateľnosť podnikateľov daňových subjektov na strane druhej.
Ja by som skutočne nechcel byť v koži podnikateľa, majiteľa spoločnosti obchodnej, daňového subjektu, ktorý sa dostane na tento štatistický zoznam.
V rámci chystaného poslaneckého prieskumu na finančnej správe v Košiciach, som požiadal prezidenta finančnej správy pána Imreczeho, aby nám predložil zoznam právnych subjektov, v ktorých prebieha daňová kontrola dlhšie ako šesť mesiacov. Prišiel naozaj tučný zoznam, bohatá excelovská tabuľka, v ktorej je viac ako 400 daňových subjektov, stále sa bavíme len o Daňovom úrade Košice, podotýkam, vyše 400 daňových subjektov, v ktorých nielenže prebieha daňová kontrola dlhšie ako šesť mesiacov, ale z tej štyristovky je 127 daňových subjektov, kde, počúvajte dobre, daňová kontrola prebieha viac ako tri roky. Čo hovorí daňový poriadok? Maximálne rok. No len vďaka tomu, že častokrát ide o to MVI, o tú medzinárodnú výmenu informácií, alebo dožiadanie informácií, súhlasím aj s pánom ministrom veľmi korektne, že nie sú vylúčené ani prípady, kedy súčinnosť kontrolovaného subjektu nemusí byť optimálna, ale je proste vylúčené, aby v 127 daňových subjektoch, ktoré sú pod dáždnikom Daňového úradu Košice, prebiehala daňová kontrola dlhšie ako tri roky. Našiel som tam dokonca 32 subjektov, kde daňová kontrola prebieha päť rokov.
Viete si predstaviť podnikateľa, ktorý má zadržiavanú vratku dane z pridanej hodnoty, nadmerný odpočet päť rokov? Veď k tomu dajme rovnítko, že to sa rovná ekonomickému kolapsu a vy ten podnik jednoducho zničíte. Dokonca ak to nie je štatistická chyba, tak - lebo tomu som už ani ja nechcel veriť - sú tam dva prípady, kedy daňová kontrola trvá od roku 2008. To je šesť rokov. Ja sa pýtam, ako potom efektívne funguje finančná správa, pokiaľ štátny úradník, v tomto prípade daňový kontrolór, nie je schopný ani po troch rokoch, ani po štyroch rokoch, ani po piatich rokoch, potrebuje šesť rokov na to, aby dospel k poznaniu, či ten daňový subjekt porušuje daňové predpisy, alebo nie?
Sú tam potom aj ďalšie veľmi, veľmi zaujímavé zistenia, vyžiadal som si napríklad súpis prípadov, kedy prebieha medzi kontrolovaným subjektom a daňovým úradom súdny spor. To znamená, že už poslednú inštanciu, poslednú možnosť, ktorú mal ten kontrolovaný subjekt, je obrátiť sa na súd, aby to preskúmal. Požiadal som aj o súpis prípadov, kedy vnútorné oddelenie kontroly inšpekcie, neviem, ako sa presne nazýva na finančnej správe, na daňovom úrade, vlastne preskúmava súlad vykonávanej daňovej kontroly s platnou legislatívou, pretože nie sú ojedinelé prípady, kedy v priebehu daňovej kontroly dochádza k výraznému porušovaniu platnej legislatívy zo strany tých, ktorí kontrolu vykonávajú, čiže zo strany pracovníkov daňového úradu. Takže počkajme si na ten pondelok, aké ďalšie nové zistenia budú, ku ktorým sa poslanecký prieskum dopracuje.
Opakujem ešte raz, toto naozaj nie je politickou témou ani ľavo-pravou, ani konzervatívno-liberálnou. Toto je čiste téma, aby sme vrátili ten nerovnovážny systém, ktorý sa dostal do spomínanej nerovnováhy medzi efektívnosťou žiadanej nutnej daňovej kontroly, pretože všetci všetkými desiatimi podporujeme boj proti daňovým únikom na strane jednej a situáciou, kedy ten kontrolovaný subjekt, jednoducho povedané, podnikatelia na Slovensku majú des a hrôzu z toho, že bude otvorená daňová kontrola. Tu boli niektoré daňové kontroly otvorené v roku 2008, ako som povedal, čiže prebiehajú šesť rokov, a vy nemáte šancu sa domôcť pravdy a nápravy. Musíte to jednoducho strpieť.
A hlavne teraz v tom prvom pozmeňujúcom návrhu, ktorý som predložil, ide mi o to, aby, ak daňový kontrolór na základe vlastného úsudku rozhodne o prerušení daňovej kontroly, podľa súčasne platného právneho stavu prestávajú plynúť lehoty. To je tá maximálna ročná lehota, ktorú ustanovuje daňový poriadok, že daňová kontrola môže trvať maximálne rok.
Predstavte si, že v jedenástom mesiaci sa rozhodne daňový kontrolór, že prerušuje daňovú kontrolu, vy nemáte právo nechať toto jeho rozhodnutie preskúmať súdom a nemôžte ovplyvniť čas, na ktorý tú daňovú kontrolu preruší. Tak keď ju preruší na šesť mesiacov, tak jedenásť a šesť už máte sedemnásť mesiacov. V sedemnástom mesiaci bude pokračovať ten dvanásty mesiac, lebo v jedenástom mesiaci to prerušil a počas prerušenia, počas obdobia, kedy je daňová kontrola prerušená, tak plynutie lehôt sa zastavuje, podotýkam. Čiže jedenásť, na šesť mesiacov to preruší, to je sedemnásť, a potom ešte bude bežať ten dvanásty k tomu roku, čo hovorí daňový poriadok, že môže daňová kontrola trvať maximálne rok. Tak ste už na osemnástich mesiacoch, podotýkam, v tom lepšom prípade, že máte šťastie. Niektoré daňové subjekty to šťastie nemajú a tie daňové kontroly sú otvorené dva, tri, štyri, päť, šesť rokov, podotýkam, rokov.
A preto sa pýtam, je teda oprávnené konštatovať, že sa nám systém vymkol z rovnovážneho stavu? Medzi potrebnou, žiaducou a efektívnou daňovou kontrolou na strane jednej a tým, kedy sa už ten podnikateľ, obchodná spoločnosť dostáva do stavu právnej neistoty a nepredvídateľnosti. Proste ste ponechaní napospas rozhodnutiam daňového kontrolóra.
Čo je ale zarážajúce, že aj v prípade, že daňová kontrola skončí podpísaním protokolu, podčiarkujem, bez nálezu, rozumej, daňový subjekt neporušil ani jedno jediné ustanovenie platných daňových predpisov, čiže kontrola skončila bez nálezu, tak štát vám, v tomto prípade daňový úrad, s veľkou pompou vráti zadržiavaný nadmerný odpočet DPH a nič sa nedeje. Pýtam sa, nedostali sme sa do štádia, že kontrolovaný subjekt bezúročne financoval rok, dva, tri, štyri, päť, šesť rokov, financoval bezúročne štát? To znamená, že ak nechcel zbankrotovať, tak mal jednu jedinú možnosť, obrátiť sa na jednu z komerčných bánk, požiadať o kontokorentný úver alebo o zaručený komerčný úver v jednej z bánk. No lenže ten úver niečo stojí, tie peniaze niečo stoja. A to je úrok. To znamená, že mal ďalšie finančné náklady, ktoré musel znášať, podčiarkujem, nie vlastnou vinou.
Ja teraz neobhajujem podvodníkov, opakujem, padni, komu padni, nech sa kontroluje, a pokiaľ porušil, porušil, tak nielenže mu štát nevráti nadmerný odpočet DPH, ale malo by nasledovať aj trestné stíhanie atď., to je všetko okej. Ja hovorím o tých čestných a slušných podnikateľoch, ktorí sú naozaj hodení napospas úsudku daňového kontrolóra, ktorý ten úsudok, podčiarkujem, zďaleka nie v každom prípade je správny.
Tu kolega Mičovský, myslím, hovoril včera pri interpeláciách jeden z konkrétnych prípadov, teraz nechajme konkrétne prípady bokom, ja si ctím daňové tajomstvo, ale v každom prípade platí, že sú prípady, kedy existuje oficiálne vyjadrenie viceprezidentky finančnej správy pani Meager, kde ona priamo konštatuje, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade s platnými predpismi. Inými slovami, diala sa práve tá svojvôľa, kedy ten kontrolovaný subjekt, ten podnik, bol ponechaný napospas úsudku kohokoľvek. A keď ste v nemilosti niekoho, napríklad v politike, no tak dostanete len facku v podobe nejakých slovných hádok. Keď sa dostanete do nemilosti konkrétneho človeka na finančnej správe, ktorý má takmer bezmedznú moc, ako som spomínal, môže bezdôvodne prerušiť výkon daňovej kontroly, môže ho prerušiť na neobmedzený čas a vy to musíte strpieť. Tak toto už nie je potom o nejakej nemilosti, výsledkom ktorej je iba slovná prestrelka, ale výsledkom ktorej môže byť kolaps celého podniku, celej korporácie. Ak je to malá, stredná firma, rodinná firma, no tak kolaps celej rodiny, proste to je tak. Banky vám zoberú, siahnu vám na záložné práva, zoberú vám strechu nad hlavou a vy končíte, lebo ste sa dostali proste do nemilosti niekoho, kto nie je nikým kontrolovaný.
A tak teda pozmeňujúci návrh spočíva v tom, a tu chcem predoslať, pán minister, opäť v tej rovine vecnej a odbornej, bez osobných invektív, že vás chcem poprosiť, že informujte svojich ľudí v rezorte alebo na finančnej správe, verím, že to nebol názor prezidenta pána Imreczeho, ale že to mu niekto z jeho okolia podsunul, tento názor, že Kollár dnes nemôže podať pozmeňujúci návrh, pretože my dnes prerokovávame novelu zákona o DPH, a ten pozmeňovák, ktorý predkladám, sa vraj týka daňového poriadku, čo je iná právna norma. Tak len odkazujem tým pánom, ktorí prišli s týmto názorom, že vy ste, pán minister, novelou zákona o DPH otvorili ďalšie štyri zákonné veci, medzi ktorými sa práveže nachádza aj daňový poriadok. Takže to, čo navrhujem, je úplne prísne v súlade s právom. A nemôže platiť ten výrok, že vy nemôžte rešpektovať pozmeňováky, ktoré prídu v druhom čítaní, lebo by sme sa dostali do stavu právnej neistoty.
Navyše chcem povedať, že toto je môj konzistentný názor, ktorý som prvýkrát otvoril pri tomto rečníckom pulte, myslím, že to bol november minulý rok, keď sa prerokovával zákon o štátnom rozpočte na tento rok, tak už vtedy som predložil pozmeňovák, aby daňová kontrola trvala maximálne šesť mesiacov. Po šiestich mesiacoch, pokiaľ nebol schopný štát preukázať, lebo dôkazné bremeno je na daňovom úrade v tomto prípade, ak nebol zástupca daňového úradu, teda štát, schopný preukázať kontrolovanému subjektu, že porušil niektoré daňové predpisy, tak vtedy po šiestom mesiaci nech sa vráti zadržiavaná vrátka DPH, ten oprávnený nárok na nadmerný odpočet. A pripadne pripúšťam, nech tá kontrola pokračuje ďalej a nech pokračuje ďalej forever, proste na open end, na neobmedzený čas nech pokračuje skutočne ďalej až do okamihu, kým nebude schopný štátny úradník dospieť k digitálnemu záveru áno alebo nie. Teda porušil podnikateľ niektoré ustanovenia daňovej legislatívy alebo nie? Skončila sa daňová kontrola protokolom bez nálezu alebo s nálezom? Nech to trvá donekonečna, ale, opakujem, po šiestom mesiaci vráťte tomu podnikateľovi nárokovateľný nadmerný odpočet, lebo ho ekonomicky zlikvidujete.
Toto som predložil v novembri minulý rok a vtedy bola reakcia pána ministra Kažimíra, že si je vedomý, že, bohužiaľ, sa dostávame do toho nerovnovážneho stavu, o ktorom som tu už opakovane hovoril, ale, ako to býva zvykom, my predložíme opäť lepší, komplexnejší návrh. Stalo sa, aj keď teda bol prísľub, že bude urobený, myslím, na jar, myslím, že mesiac dozadu alebo dva, opravte ma, pán minister, ste prišli s tým novým právnym inštitútom, ktorý sa volá predbežný protokol? To znamená, opäť na základe ľubovôle daňového kontrolóra, ktorý môže v treťom, šiestom alebo deviatom mesiaci urobiť ten predbežný protokol, vrátiť vám aj alikvotnú časť, tú odkontrolovanú časť vám vrátiť, ten admerák, a potom vlastne kontrola môže pokračovať ďalej. No, len to nie je že lepší, komplexnejší návrh, to je návrh, ktorý nerieši nič. Zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky nový inštitút, ktorý sa volá predbežný protokol - alebo dočasný? Myslím, že predbežný sa volá ten nový inštitút, ktorý len zvyšuje tú nepredvídateľnosť alebo právnu neistotu pre kontrolovaný subjekt. Lebo tá novela, ktorú ste dali o tom predbežnom protokole, nehovorí absolútne nič o tom, že sú nejaké taxatívne, presne stanovené podmienky, za splnenia ktorých musí ten daňový kontrolór tú odkontrolovanú časť vrátiť, a teda podpísať s daňovým subjektom nejaký predbežný protokol bez nálezu. To je opäť na subjektívnom posúdení daňového kontrolóra. Čiže ako keby nedošlo k zmene žiadnej, hoci som o to žiadal, prosil som to v novembri, som prosil o to aj pána ministra minulý rok, keď sa tu prerokovával zákon o štátnom rozpočte na tento rok. Takže predbežný protokol nerieši nič.
A preto predkladám spomínaný pozmeňovák, ktorý má len dva riadky, čiže budem veľmi stručný. Týka sa, podčiarkujem opäť, túto správu, túto massage teraz adresujem tým ľuďom okolo prezidenta Imreczeho na finančnej správe, pretože verím, že to nebolo z jeho dielne, z jeho osobnej dielne, čiže z jeho hlavy, ale že mu to podsunuli jeho ľudia, že nemôžem takýto pozmeňovák dať, lebo sa týka daňového poriadku, takže ešte raz hovorím, touto novelou ste otvorili štyri ďalšie zákony, medzi ktorými je aj daňový poriadok.
Takže pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, čiže tam je ten daňový poriadok.
A keďže to ukladá zákon o rokovacom poriadku, tak doslova prečítam ten pozmeňujúci návrh.
V čl. IV bod 1 znie: V § 46 ods. 10 sa na konci druhej vety za slová "§ 61" dopĺňajú slová "okrem ustanovenia v § 61 ods. 5."
Zvyšné body sa primerane prečíslujú. That´s it, to je všetko. Dvojriadkový pozmeňovák, ktorý, teraz v preklade do zrozumiteľnej reči, by znamenal, že ak daňový kontrolór preruší tú maximálne rok trvajúcu daňovú kontrolu, tak to prerušenie, a ľubovoľne z akého dôvodu, napríklad z dôvodu medzinárodného vyžiadania informácií, tak nekončí alebo nepozastavuje sa plynutie tej ročnej lehoty. Čiže o tú dobu prerušenia naďalej na pozadí plynie tá ročná lehota. Vtedy to prerušte na koľko mesiacov chcete. Nehovoriac o tom, pán minister, že aj smernice Európskej únie hovoria o tom, že tá medzinárodná výmena informácií by mala trvať tri, maximálne šesť mesiacov. Čiže už aj Európa na to pamätá, že tam musia byť nejaké limity. To nemôže byť bezbrehé open end, donekonečna, bez časových obmedzení. Takže toto by bol pozmeňujúci návrh číslo jedna.
A teraz, ak dovolíte, prikročím k druhému pozmeňováku. A ten, na úvod chcem povedať, že predkladám z dvoch dôvodov.
Po prvé preto, čo som už čiastočne naznačil v predchádzajúcich vetách, že dnes keď štát zadržiava nadmerný odpočet DPH podnikateľovi a uzatvorí daňovú kontrolu protokolom bez výhrad, opäť rozumej, podnikateľ nepochybil, neporušil žiaden daňový predpis, tak mu vráti tú istinu, čiže tú zadržiavanú čiastku, ale už nie úroky. Pričom elementárny zákon ekonómie hovorí, že v takomto prípade podnikateľ bezúročne financoval štát. Poskytol mu bezúročnú pôžičku. Kto by ju nechcel dnes, že? Aj každý z nás na hypotéku by možno chcel bezúročnú pôžičku, I not, však niet lepšej cesty.
Ale druhý dôvod, prečo to predkladám, tento pozmeňujúci návrh, čiže ten prvý dôvod je ten, že to poškodzuje podnikateľa, vyvoláva mu to nejaké zvýšené finančné náklady, pretože sa musí refinancovať na korporátnom trhu a vziať si úver z komerčnej banky. Ale druhý dôvod, ktorý predkladám, je možno rovnako dôležitý, ak nie dôležitejší, a to je ten, že ak nebude takýto pozmeňovák prijatý, a teraz je jedno, či budúci týždeň, alebo v septembri, ak sa rozhodnete to posunúť na september, tak budeme konzervovať súčasný stav, ktorý je v priamom rozpore s platnou úpravou Európskej únie.
Chcem upozorniť na riziko, do ktorého Slovenská republika vstúpi alebo už dnes s určitým objemom toho rizika musí pracovať, ak nezačne úročiť zadržiavané vratky DPH podnikateľom, tak dnes sme v rozpore s judikatúrou, pretože existujú nálezy Európskeho súdneho dvora vo viacerých prípadoch. Ja tu tri prípady krátke spomeniem, kedy priamo Európsky súdny dvor vlastne vydal rozsudky, ktoré úplne jasne postavili právo na stranu kontrolovaného subjektu alebo podniku, ak chcete. Boli to prípady, ktoré boli všetky opreté vlastne o čl. 183 smernice o dani z pridanej hodnoty, ktorá hovorí, citujem: "Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH", opäť zrozumiteľne po slovensky, to je rozdiel medzi dépeháčkou na vstupe a na výstupe, "tak členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia." Koniec citátu čl. 183 o DPH, smernica o DPH.
Chcem však podotknúť, že autonómia členských štátov v tomto prípade naozaj nedáva členským štátom proste nejakú neobmedzenú volatilitu, že môžu robiť to, čo uznajú za vhodné. Pretože, ako som hovoril pred chvíľou, Súdny dvor Európskej únie vo viacerých svojich rozsudkoch uviedol, bol to napríklad konkrétne prípad sporu Talianska s Európskou komisiou, tu má ten súdny prípad aj svoje označenie spisové, nebudem teraz citovať tieto čísla, tak tam priamo uviedol, že vrátenie nadmerného odpočtu sa musí uskutočniť:
Po prvé v primeranej lehote - už tu sme vlastne mimo hry, sme v ofsajde, aby som použil futbalovú terminológiu, keďže nám bežia majstrovská sveta vo futbale.
Po druhé to vrátenie nadmerného odpočtu sa musí uskutočniť vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom - tu by sme boli v rámci obliga.
Ale po tretie spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osoby predstavovať finančné riziko.
A ja sa teraz pýtam, keď kontrolovaný subjekt nedostane vratku DPH, podčiarkujem, v prípadoch, keď skončil protokol bez nálezu, a keď nedostane 1, 2, 3, 4, 5, 6 rokov, najstarší prípad som našiel 6-ročný, tak sa pýtam: Znášal kontrolovaný subjekt finančné riziko alebo nie? No znášal. Pretože sa musel refinancovať na bankovom trhu. V tom lepšom prípade, že ekonomicky prežil. Veľa podnikateľov práve na základe tohto musí skončiť podnikanie. A nie preto, že by podnikať nevedeli alebo nechceli, ani nie preto, že by boli podvodníci, podčiarkujem.
Takže slovenská právna úprava nie je v súlade s požiadavkou stanovenou Súdnym dvorom Európskej únie v tom treťom bode, pokiaľ ide o spomínané finančné riziko.
Takéto prípady sú tu, podobné teda judikatúry sú tu ďalšie dve, nebudem ich teraz všetky, všetky čítať. A preto pozmeňujúci návrh spočíva v tom, že by uložil povinnosť zadržiavanú vratku DPH úročiť.
A skôr než, teda opäť, ako mi to ukladá zákon o rokovacom poriadku, skôr než prednesiem tento pozmeňujúci návrh, lebo ten je trošku dlhší, tak ešte chcem dodať jednu vec aj pre neekonómov, lebo tu boli diskusie o tom, že, no dobre, bude musieť v istom okamihu Slovenská republika pristúpiť k takejto zmene, k tomuto úročeniu - ale teda akou úrokovou sadzbou? Tak chcem povedať v rámci toho odôvodnenia toho pozmeňováku, že vcelku je jednoduché riešenie, pretože predsa Národná banka Slovenska pravidelne publikuje, zverejňuje priemernú mieru úročenia, v tomto konkrétnom prípade napríklad zaručených korporátnych úverov. Čiže aby sme použili analogický prípad, tak v takomto prípade by to bola úroková sadzba, za ktorú komerčné banky požičiavajú korporátnemu sektoru, čiže podnikom, pri zaručených, podotýkam, úveroch. A tie úrokové sadzby sa nepohybujú na úrovniach ani 15, ani 13, ani 12 %, sú možno niekde v úrovni 2, 3, 4 %. Ale chcem povedať, že nech by bola tá úroveň úrokovej sadzby ľubovoľná, tak tu predsa musí platiť nejaká reciprocita, musí tu platiť istá symetria. Pokiaľ ten podnikateľ má blokovanú vratku DPH, refinancuje sa od komerčnej banky, no tak presne takéto náklady by mu mal štát vrátiť v prípade, ak teda skoční ten protokol bez nálezu. Čiže neporušil žiaden daňový predpis.
A navyše spomínaný pozmeňujúci návrh číslo dva, ktorý predkladám, hovorí o tom, že nech tú úrokovú sadzbu stanoví ministerstvo financií napríklad vyhláškou. Ale nech pri stanovení zohľadní spomínané úrokové sadzby v komerčnej sfére medzi korporáciou a bankou. A tie úrokové sadzby máte zverejňované v pravidelných intervaloch, ako som hovoril, Národnou bankou Slovenska.
A rovnako súhlasím aj s tým, aby ministerstvo financií pri stanovovaní takejto úrokovej sadzby, nech napríklad zohľadní aj výšku alebo objem zadržiavanej čiastky DPH. Pretože súhlasím s tým, a, pozor, máme mnoho prípadov, o ktorých som hovoril, opäť nemôžem menovať tie podniky, ale máme aj prípady, kde sa tá suma zadržiavaná pohybuje v státisícoch a miliónoch. Keby nad touto sumou sa stanovila nejaká neúmerne vysoká úroková sadzba, tak by to mohlo priviesť možno až do stavu, nejak nerád to používam, ohrozenia verejných financií.
Takže, fajn, nech ministerstvo financií pri zohľadnení objemu alebo výšky tej zadržiavanej sumy a úrokovej sadzby, ktorú zverejňuje NBS v podobných prípadoch, nech rozhodne samotné ministerstvo financií. Myslím, že to je návrh veľmi korektný pre obe strany, aj pre ministerstvo financií a je rovnako korektný pre korporátnu sféru, teda pre kontrolované daňové subjekty.
Takže pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V čl. IV sa za bod 5 vkladá nový bod 6, ktorý znie: 6. Za § 79 sa vkladá nový § 79a, ktorý vrátane nadpisu znie, a teraz samotný § 79a:
"§ 79a
Úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu
(1) Ak nadmerný odpočet nebol vrátený v lehote podľa osobitného predpisu44b) z dôvodu začatia daňovej kontroly, daňový úrad je povinný rozhodnúť o priznaní nároku zo zadržaného nadmerného odpočtu, ak jeho výška presahuje sumu 5 eur. Daňový úrad rozhodne o priznaní úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu v lehote do 15 dní odo dňa vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Za deň vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti sa považuje deň, keď bola príslušná suma odpísaná z účtu daňového úradu.
(2) Úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu sa priznáva za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni, kedy by uplynula lehota na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu44b), ak by daňová kontrola nebola začatá, až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Pri výpočte úroku sa použije ročná úroková sadzba, ktorú určí ministerstvo financií, s prihliadnutím na celkovú výšku zadržaného nadmerného odpočtu a trhovú úrokovú mieru pre zaručené úvery poskytované nefinančným spoločnostiam podľa údajov Národnej banky Slovenska.
(3) Daňový úrad zaplatí daňovému subjektu úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu v lehote do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku, ak úrok nemožno použiť primerane postupom podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu podľa § 55 ods. 6 a 7.
(4) Ak daňový úrad zaplatí úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu po lehote ustanovenej v odseku 3, zaplatí daňovému subjektu aj úrok podľa § 79 ods. 3. Za deň zaplatenia úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu sa považuje deň, keď bola príslušná suma odpísaná z účtu daňového úradu, ak nedošlo k použitiu úroku primerane postupom podľa § 55 ods. 6 a 7.
(5) Odvolanie proti rozhodnutiu daňového úradu o priznaní úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu podľa odseku 1 nemá odkladný účinok."
Koniec pozmeňujúceho návrhu.
Takže, pán minister, teraz verím, že vecne v tej opäť odbornej a vecnej rovine si obidva pozmeňujúce návrhy osvojíte. Ak v prípade že nie, tak sa naozaj bude ten spomínaný nerovnovážny stav viac a viac, tá nerovnováha sa bude zvyšovať. Nerovnováha systému, podotýkam, že na jednej strane chceme všetko zaobaliť do veľmi, a ja tvrdím, žiaduceho boja proti daňovým únikom, ale na strane druhej sa nám ten systém skutočne vymkol v týchto prípadoch spod kontroly a dostal sa do nerovnovážneho stavu, kedy pod rúškom boja proti daňovým únikom sa dostávajú daňové subjekty skutočne do veľmi silného, do veľmi silnej pozície už spomínanej právnej neistoty a nepredvídateľnosti. Toto výrazne poškodzuje podnikateľské prostredie na Slovensku. A opakujem, vytvára to aj podhubie pre spomínané nekalé praktiky, to som hovoril v úvode, daňová kontrola ako nástroj nekalého konkurenčného boja. Necháva to podnikateľa napospas častokrát svojvôli a ľubovôli daňového kontrolóra. A takýto stav, si myslím, jeho konzervovanie naďalej nie je ani v záujme ministerstva financií, ani ministra, ktorý tento rezort vedie.
Ďakujem veľmi pekne, skončil som. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán navrhovateľ, dámy a páni, predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a osvojujem si názor, že zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý aj účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení pre mňa ako spravodajcu, ktoré pre mňa vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 4. septembra a gestorský výbor do 8. septembra.
Ďakujem pekne. Poprosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ja už len doplním, teraz mi napadli dve kľúčové poznámky, tá prvá, jedna vec je mať k dispozícii informácie, ktoré sú dnes na nezaplatenie, pretože ten neinformovaný volič je ľahko manipulovateľný, alebo mať dve iné voľby, buď sa rozhoduje neefektívne, alebo volebný akt ignoruje úplne. A v tejto súvislosti chcem povedať, že dnes sú vlastne dve také, nazvime to, vzorové členské krajiny Európskej únie, ktoré už v tejto oblasti urobili výrazný pokrok. Na jednej strane, ak máte k dispozícii kvalitné informácie, dobre roztriedené, a informácie, o ktorých sa dokáže ten, kto po tých informáciách sa teda chce dopátrať, tak dokáže sa veľmi rýchlo zorientovať, ale druhá vec je potom, ako s týmito informáciami naloží.
A preto chcem spomenúť dva, ako som už hovoril, vzorové príklady alebo dve vzorové krajiny v tejto oblasti, a to je práve Holandsko, ktoré začalo veľmi intenzívne testovať celú európsku legislatívu na princíp proporcionality a subsidiarity a nielen tie právne normy, ktoré už sú prijaté, schválené a platné, ale aj tie, ktoré sú v procese vzniku.
Druhý taký príklad je Veľká Británia, kde priamo pri vláde vznikla jedna pracovná, silná pracovná skupina, ktorá sa volá Business task force, veľmi silný, kvalifikovaný analytický aparát, ktorý testuje komplet celú platnú, ale aj pripravovanú európsku legislatívu práve na princíp, či zvyšuje, alebo znižuje konkurencieschopnosť britskej ekonomiky.
Toto je niečo, čo na Slovensku chýba, čiže otvoriť a vytvoriť tú databázu je len to á, potom je to bé, ako s týmito informáciami ďalej nakladať. Pretože kolega Viskupič si bude iste pamätať jeden z mnohých výborov pre európske záležitosti, na ktorom bol prítomný podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitosti pán Lajčák. Keď som sa ho pýtal, či týmto smerom neuvažujeme aj vo vláde Slovenskej republiky, smerom, mám na mysli Holandsko a Veľkú Britániu, lebo práve v jeho rezorte by mala v budúcnosti vzniknúť takáto silná analytická skupina, ktorá by bola v stave testovať európsku legislatívu práve na princíp, či zvyšuje alebo znižuje konkurencieschopnosť našej ekonomiky, tak odpoveď bola, že nie, že nemáme na to ľudí a nemáme na to peniaze. Toto je práve smutné na súčasnom stave, pokiaľ ide o ten assessment alebo ten impact, proste schopnosť vyhodnotiť vplyv európskej legislatívy na slovenskú ekonomiku, či európske normy, nariadenia a smernice zvyšujú alebo znižujú konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky.
Bohužiaľ, ak v tejto oblasti nenastane v krátkej dobe zásadný prelom, zásadný progres, tak sa dostaneme tiež do stavu, že budeme vlastne pápežskejší ako pápež, budeme preberať úplne všetko, čo chodí z Bruselu, a potom ex post s odstupom niekoľkých mesiacov, prípadne rokov zistíme, že vlastne to je niečo, čo konkurencieschopnosť Slovenska výrazne poškodilo. To nemá nič spoločné so žiadnym delením politikov na euroskeptikov, eurooptimistov a podobne, to je nič iné, len racionálny, zdravý rozum. Začali takto postupovať Holanďania a Briti v oblasti informácií v záležitostiach EÚ, susední Rakúšania, hovoril som o tom celkom otvorene na úvod, že sme sa pri príprave tohto návrhu nechali inšpirovať práve susedným Rakúskom. Pýtam sa, prečo si nechceme aj na Slovensku otvoriť oči a ísť presne týmto smerom. Môžeme z toho inkasovať len a len pozitívne efekty, ekonomické efekty s veľkým znamienkom plus pre slovenskú ekonomiku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, dámy a páni, dovoľte mi na úvod stručne uviesť účel predkladaného návrhu zákona o informáciách v záležitostiach Európskej únie. Cieľom tohto zákona je v princípe, keď to môžem zhrnúť do jednej vety, zvýšiť mieru informovanosti všetkých občanov Slovenskej republiky - ako fyzických, tak aj právnických osôb -, pokiaľ ide o informácie v záležitostiach Európskej únie. Uvediem, prečo je toto práve veľmi, veľmi dôležité a veľmi aktuálne. Podľa všeobecne dostupných informácií - a ony rezonovali práve nie tak dávno, keď finišovala kampaň v rámci eurovolieb aj na Slovensku -, tie informácie hovoria o tom, že niekto uvádza 65 percent, niekto 80, niekto 85 percent domácej legislatívy, ktorú síce formálne schvaľujeme tu v Národnej rade Slovenskej republiky, že je buď priamo, alebo nepriamo ovplyvnená, táto legislatíva, práve európskymi normami, smernicami a nariadeniami. Jeden údaj, ktorý zaznel úplne oficiálne, pretože hovorím, tie údaje sa pomerne líšia, tak oficiálne podľa ministerstva spravodlivosti Spolkovej republiky Nemecko, a to podotýkam, je údaj rádovo 10 rokov starý, až 85 percent legislatívnych aktov, ktoré schvaľuje dvojkomorový parlament Spolkovej republiky Nemecko, je ovplyvnený, opakujem - či už priamo, alebo sprostredkovane - cez európske normy.
Tento údaj hovorí sám osebe o tom, do akej miery dianie v Európskej únii vplýva na kvalitu života občanov na Slovensku, do akej miery vplýva na formovanie podnikateľského prostredia na Slovensku, a myslím si, že sa všetci zhodneme na tom, že tá miera vplyvu toho, čo sa deje v Európskej únii a v orgánoch Európskej únie, bude časom naozaj ešte ďalej narastať. Z tohoto dôvodu si myslím, že je dôležité, aby sme naozaj poznali všetky dokumenty, ktoré sú pre fungovanie na Slovensku záväzné, a preto je vhodné vytvoriť a prevádzkovať databázu, v ktorej by boli všetky takéto materiály zhromažďované, triedené, ale aj prehľadným spôsobom usporadúvané tak, aby boli prístupné nielen orgánom štátu a odborným pracovníkom jednotlivých rezortov, ale aj širokej, ako som hovoril, širokej verejnosti, samosprávnym jednotkám, orgánom súdnej moci, mimovládnym organizáciám a podobne.
Inými slovami povedané, takáto databáza by mala charakter verejného portálu, bola by prístupná fyzickým a právnickým osobám tak, aby v tej databáze boli v princípe všetky dôležité dokumenty nielen tie, ktoré boli orgánmi Európskej únie schválené a prijaté, ale aj dokumenty zachytené vlastne v procese svojho vzniku, v procese schvaľovania, aby už v procese vzniku a tvorby takýchto dokumentov bola tu možnosť kontroly ochrany záujmov Slovenskej republiky pri samotnej tvorbe takýchto dokumentov.
Rovnako predložený návrh predpokladá, že by v spomínanej databáze, ktorá by mala, ako som uviedol, charakter verejného portálu, boli nielen výsledné dokumenty, ale aj predbežné správy, správy zo zasadnutí orgánov Európskej únie, na ktorej sa zúčastňujú zástupcovia Slovenskej republiky, ale aj napríklad programy rokovaní jednotlivých orgánov Európskej únie, či už Európskej komisie, Európskej rady, rady a ďalších.
Chcem ešte povedať, že predložený návrh nepredpokladá negatívny dopad na životné prostredie, na miestnej regionálnej celoslovenskej úrovni nezakladá žiadne nároky na tvorbu nových pracovných miest vo verejnej správe. Ten minimálny nárok, ktorý sa tam v dôvodovej správe predloženého návrhu uvádza, je summa summarum dvaja, dvaja pracovníci v Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky. Keďže práve po vzore Rakúska, kde takýto zákon už je platný a účinný, a práve riešením tejto problematiky, teda zvyšovaním miery informovanosti, pokiaľ ide o informácie v záležitostiach Európskej únie, sme sa inšpirovali zhodou okolností práve susedným Rakúskom, tak tam takúto databázu charakteru verejného portálu spravuje práve rakúsky parlament, kancelária rakúskeho parlamentu.
Ja som o predmetnom návrhu rokoval aj na pôde ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, keďže som mal celkom vážny záujem získať aj podporu, podporu vládnych poslancov za stranu SMER - sociálna demokracia, a rokoval som so štátnym tajomníkom pánom Javorčekom. Zaujímavé bolo, inak musím objektívne skonštatovať, že to bolo naozaj v kolegiálnom duchu rokovanie, ktoré prebehlo, a zaujímavosťou bolo, že niečo podobné, ako ma informoval pán štátny tajomník zo "zaminy", niečo podobné pripravuje tento rezort, ale až po 1. januári 2016, keď bude Slovenská republika mať to polročné predsedníctvo. Môže ostať už iba otáznik vo vzduchu, že prečo práve čakať opäť nejaký rok a pol na prijatie podobného riešenia. Ale v čom spočíva najväčší rozdiel, to, čo pripravuje rezort ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, nebude mať charakter zákona, bude mať charakter nejakej vyhlášky alebo proste nejakej právnej normy nižšieho stupňa. A navyše nepredpokladá, a to je to kľúčové, slobodný prístup fyzických a právnických osôb, teda najširšej verejnosti - či už laickej, alebo odbornej verejnosti - do tejto databázy.
Hovorím o tom preto, lebo nie tak dávno sme, myslím, že bez rozdielu politického zafarbenia, ľavica - pravica, opozícia - vládna strana, všetci skonštatovali, že Slovensko opäť raz potvrdilo ten smutný rekord, pokiaľ ide o volebnú účasť, najnižšiu zo všetkých členských štátov EÚ, s tou našou približne 13-percentnou účasťou. Myslím si, že v značnej miere je to spôsobené aj práve tým, že občania na Slovensku nemajú naozaj predstavu o tom, do akej miery európske smernice, normy a nariadenia vplývajú na kvalitu života ľudí na Slovensku. A európske témy sú stále pre našich občanov - a teraz je úplne jedno, či zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov - niečím vzdialeným v Bruseli, niečo tam ďaleko, niečo imaginárne, čo sa nás netýka, a pritom, ako som spomenul v úvode, presne pravý opak je pravdou.
Spomeniem na záver jednu informáciu; ako iste viete, v uplynulých dňoch sa Slovensko dostalo von z procedúry nadmerného deficitu, čo opäť pre objektivitu treba povedať, že je to dobrá správa pre Slovensko. Ale napríklad už veľmi málo sa aj na pôde odbornej verejnosti na Slovensku diskutuje o tom a vie o tom, že aj Francúzsko malo strednodobý cieľ za uplynulý rok skončiť s deficitom pod 3 percentá, čo sa Francúzsku nepodarilo, a tá kľúčová informácia je, že dostalo Francúzsko výnimku a teda nebude postihnuté finančnou pokutou vo výške 0,2 percenta hrubého domáceho produktu.
Čiže opäť sa udiala vec, ktorá hovorí o tom, alebo potvrdzuje to konštatovanie, že ešte stále v Európskej únii sú krajiny, ktoré sú si rovné a ktoré sú si rovnejšie, ak to môžme tak trochu zjednodušiť a parafrázovať. A práve preto je dôležité, aby sa o všetkých týchto dianiach proste mali možnosť občania, široká verejnosť naozaj dozvedieť. To je jedna, jedna z ciest, ako potom o 5 rokov pri ďalšom volebnom cykle do Európskeho parlamentu, aby sme sa konečne mohli ako krajina odlepiť z tých smutných, smutných rekordov. A preto chcem požiadať o podporu predloženého návrhu zákona.
Ďakujem pekne, skončil som.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, dámy a páni, ako spravodajca konštatujem, že návrh spĺňa záležitosti, ktoré predpisuje rokovací poriadok a legislatívne pravidlá tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že predmetný návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
A v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokoval Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor a výbor pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, žiadam z návrhu programu 35. schôdze vypustiť nasledovné dva body: Bod č. 1, návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a bod č. 2, samotný vládny návrh zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku.
Odôvodnenie: Slovenská republika mala mať dostatočne dlhý čas, prechodné obdobie, počas ktorého sa na predaj pôdy nevzťahovali predpisy Európskej únie, teda počas tohto obdobia malo ministerstvo dosť času na to, aby takýto predpis pripravilo a chránilo Slovensko pred výpredajom jeho pôdy. A po druhé, neboli naplnené podmienky k skrátenému konaniu, čiže dochádza opäť k zneužívaniu tohto inštitútu na sebaprezentáciu vlády, kedy sa vytvára dojem, že vláda opäť na Slovensku niečo zachraňuje. Ďakujem.