Vážená pani predsedajúca, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja budem trošku tak v mojom štýle, je to taký mix možno. Vecné riešenia alebo nejaké veľmi odborné riešenia ani skúmať nebudem, sú na to povolanejší. Budem čítať ten text, aby som neuletel, lebo ja sa potom dostanem do pátosu a by to možno stratilo ten zmysel.
Keby som bol zástancom jednoduchých skratiek, povedal by som, že najviac choré je naše zdravotníctvo, najviac nespravodlivá naša údajne nezávislá justícia, najviac protiľudová naša sociálna legislatíva, najviac ohrozená bezpečnosť bezpečným tunelovaním spravodajských služieb pod rúškom utajenia všetkého pred všetkými, nemenej naša odkresťančená kultúra pod ústavnou vlajkou cyrilo-metodskej tradície. A najviac nemúdre a nevychované, aby som v tých paradoxoch pokračoval, je naše školstvo, ktoré sa rúti z jednej reformy do druhej a zastiera, že je to iba provizórna forma, ako vtesnať do formičiek obsah, ktorý nám prerástol cez hlavu. Keďže ale nie som vyznávačom takýchto propagandistických skratiek, ktoré skôr či neskôr vedú ku skratom, dovoľte mi, aby som to skúsil, ako hovorieval starý rabín, inak. Čiže nie takto. Mám strach z tribún a z propagandistickej rétoriky.
Predpokladám, že veľká väčšina kolegov vystupujúcich v rozprave k úctyhodnej správe o stave školstva sa bude venovať alebo už sa aj venovala tomu istému okruhu tém, ako je školstvo financované, aké systémové zmeny sa udiali, aké sa zamýšľajú v dlhodobom horizonte, čo všetko a ako impresívne, čím prekvapuje neraz samého seba, spustil nevyspytateľný minister Čaplovič. Vrátane pristrihnutých krídiel, ba neraz až existenčného ohrozenia centier voľného času miesto sprísnenej kontroly ich režimu, vrátane nešťastne nastavených známkových priemerov ako pomerne zásadného kritéria pre prijímacie konania na stredných školách, o ktorých počte, štruktúre, regionálnej dislokácii, obsadenosti v tieni demografického výpadku sa môžeme baviť. Vrátane centralizačných tendencií, ktoré posilňujú autoritatívne kompetencie štatutárov samospráv na úkor demokratických prvkov v rozhodovacom a riadiacom systéme, teda najmä na úkor kľúčového vplyvu municipálnych klientov, partnerov a rodičov.
Zaiste v tejto rozprave príde, a už sa to aj ukazuje, aj na možnú resuscitáciu niekdajšej jednotnej socialistickej školy, ktorej produktom som aj ja. S čím by som sa azda nemal veľmi chváliť, no nemôžem o tom hovoriť ani s dešpektom. Určite v tejto rozprave zaznejú aj kritické hlasy volajúcich na púšti, aby aspoň jeden minister financií bol konečne natoľko osvietený, že pochopí vážnosť situácie v školstve a do systému naleje viac korún. Skrátka, aby bol podiel kapitoly školstva z hrubého domáceho produktu, alebo ešte lepšie, z verejných výdavkov, zásadne väčším. Nie som si istý, či okrem učiteľov jestvuje ešte nejaká iná profesijná skupina, ktorá by toľké desaťročia dokázala živoriť za prahom citlivosti sebaúcty a dôstojnosti.
Predpokladám, že v tejto rozprave zaznie aj názor, že za mizériu súčasného školstva môžu všetky vládne garnitúry po roku 1989 a že aj z tohto dôvodu by bolo spravodlivé distribuovať vinu na všetkých ponovembrových pontifikov školstva. Viem, boli snahy o výraznejšie reformné posuny, od Harachovho projektu Konštantín, ktorý zakapal s mečiarizmom a s nacionálnym treštením Evy Slavkovskej, cez Ftáčnikov, a teda Turekov a Zelinov projekt Milénium, cez Froncovu zásadnú zmenu financovania škôl a decentralizáciu školskej správy, čo však nebolo možné potiahnuť k vyššiemu levelu z dôvodov opustenia druhej Dzurindovej vlády. Mikolajovo tápanie viedlo k nepripravenému systému štátnych a školských vzdelávacích programov, v dôsledku čoho sa spustil nebývalý byrokratický formalizmus a teatrálne predstieranie koncepčnosti aj tam, kde školy nemali nijaký zásadný koncept, víziu, či individuálny program, na základe ktorého mohli byť komparatívne identifikované. Minister s turistickým vakom v pléne Národnej rady Slovenskej republiky za pár mesiacov stihol iba trochu vybalansovať informatickú asymetriu v školstve. Myslím Eugena Jurzycu.
Odhliadnuc od tohto vládneho kontinua, máme pred sebou slušnú, impozantnú správu. Myslím si, že prvú svojho druhu v ponovembrovom školstve, o ktorej si aj experti a glosátori myslia, že nech sa súčasný minister v nej vymácha a prípadne zblázni, ak bude chcieť spraviť aspoň časť z toho, čo mu napísali jeho experti a poradcovia. Predpokladám, že toto všetko v rôznych významových alternáciách a variantách zaznie aj v dnešnej rozprave.
Chcel by som si preto dovoliť taký rétorický luxus, ak dovolíte, trošku na môj spôsob, aby som sa teraz veľmi osobne venoval tomu najdôležitejšiemu, čomu sa správa explicitne nevenuje. Totiž dieťaťu, žiakovi, študentovi a učiteľom, teda fundamentálnej vzťahovej väzbe týchto dvoch základných prvkov školstva. Ak totiž ony a oni nebudú v centre našich rozmýšľaní, tak tam budú zákonníci, byrokrati, sociálni inžinieri, ktorí zabudli, že raz boli deťmi, ak vôbec nimi niekedy boli, a ktorým je detstvo zväčša ukradnuté, pretože je veľmi málo racionálne, nejasné a jeho šťastie sa nedá empiricky kvantifikovať, testovať, ani známkovať.
Na tomto mieste si teda dovolím byť osobný až intímny, pretože bez takejto empatie môžeme len špiritizovať a kresliť trajektória takpovediac v lufte, najlepšie na večné veky a nikdy inak.
Neviem, či niekto z vás, a teraz budem veľmi osobný, odpustite mi to, či niekto z vás mal ako prváčik problémy so sykavkou "s". Nie z hľadiska výslovnosti, ale z dôvodov písomnej motoriky. Aby nám to naša pani, vtedy súdružka, učiteľka zjednodušila, doniesla z parku zopár dokonalých listov, kde tie zrkadlovo postavené "eská" krásne harmonizovali. Obkresliť ich, to sa ešte dalo. Horšie však bolo vykúzliť takú ladnú volútu písacím perom. Keď mi zo škrípajúcej špičky vyšlo to spľasnuté atramentové čudo a blížila sa pani učiteľka Nováková, moje sebavedomie sa začalo rúcať. Slzy a soplíky padali na riadky a ja som gumoval, gumoval, až zostala v papieri diera, ktorou sa videl ďalší nenásytný priestor, pažravý po mojom rukopise. Pani Nováková však s neomylným materinským inštinktom uznávala veci, v ktorých sme boli dobrí. A len vďaka tomu dnes píšem čapaté "eská" bez komplexov menejcennosti, ba dokonca veľmi rád.
Pani učiteľka Milová, aby som v tomto osobnom duchu ešte pokračoval, to som mal už desať rokov a hormonálnu búrku na dohľad, nám dala písať sloh na tému Moje najkrajšie Vianoce. Napísal som to tak, ako som to cítil. Na mojich aktuálnych Vianociach bola najkrajšia spolužiačka Terka. V práci som, teda v tej slohovej práci, som riešil najmä pre mňa pamätnú sánkovačku na Dubovci pri Novej Dubnici, kde som svoju nemotornú lásku k Terke vedel vyjadriť akurát tak, že som sa snažil do sánkujúcej sa spolužiačky naraziť a predstierať, že som to tak nechcel. Vtedy ešte nikto neriešil gender equality, politickú korektnosť, ani diskrimináciu vo veciach pohlavia. Najzaujímavejšie bolo, finálne, keď som Terku odprevádzal domov, vo svetle neónového večera ma elektrizovala chvíľa, keď sa spojili dva pominuteľné obláčiky dychu z našich úst v tom treskúcom mraze. Presne ten okamih korunoval môj sloh. Odvtedy pani učiteľka Milová pozerala na mňa akosi inak. Mal som chvíľu takú fantáziu, že by azda rada bola v Terkinej koži. Aj to sa učiteľkám niekedy stáva.
Moja mama, vtedy účtovníčka v škole, po prečítaní slohu premýšľala, či nemá ísť domov kanálmi. Nechala to však na najvyššieho, o ktorom tušila, že s jej synom má len tie najlepšie plány. Na tom už nič nezmení ani mimoliterárna skutočnosť, že jej druhorodený, teda ja, hneď, ako zišli snehy a povolil mráz, svoju nesmelo milovanú spolužiačku predal staršiemu bratovi za filatelistickú zbierku a kolekciu pohyblivých obrázkov z amerických žuvačiek.
Pýtate sa: o čom to je? O stave školstva v hlbokom socializme 60. rokov, do ktorých presakovala vábivá vôňa limitovanej slobody, o psychológii vzťahovej väzby, pocitoch a emóciách, o interpersonálnej kultúre a obcovaní v školstve, čoho je v správe napriek rozsahu pomerne málo, ak vôbec.
Na gympli už to bolo zložitejšie. Za oknami krajina s ruskými tankami a v triedach zneistení učitelia, ktorí skúšali ako ďaleko môžu s pravdou zájsť. Na druhej strane žiaci a študenti, ktorí na vlastnej koži zakúšali hranice pýtania sa. A predsa spomínam na profesora Pavloviča, ktorý sa uprostred výkladu Jána Kalinčiaka neuroticky zastavil, až stratil pojem o čase, o mieste, o osobách a obsadení, po dlhej chvíli ticha nad jeho spisovateľskou hlavou vyrástol výkričník stvoriteľa. A hneď nám aj predniesol svoj aktuálny básnický výtvor. Dovoľte, aby som ho citoval: "Vyšli ježe z krovia. Kdeže, súdruhovia? Na hrušky, súdružky." Celý Jožko Pavlovič.
Riaditeľ Jožo Hunák bol nomenklatúrny káder, ale inak bohém a tajný priateľ študentov, ktorých formálne šikanoval za dlhé vlasy, šminky, ľúbostné prejavy, rifle a fajčenie. Dodnes si pamätám, ako ma zjazdil za výber básne v školskom kole Hviezdoslavovho Kubína a potom nad ránom na stužkovej so mnou oduševnene recitoval hedonické verše Jána Smreka z básne Bacardi. Pre ilustráciu kúsok: "Štyridsať druhov rumov ochutnávať, štyridsať druhov koňakov ovoniavať, to bola, Bože, to bola sloboda. To bolo spíjanie sa nesmiernosťou, až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo. Duch objímal sa s božskou velebnosťou, hoc pod stôl padlo telo." A ešte tam bol aj taký ten mierový koniec. (Potlesk.) Hej, hej, hej, vďaka, že, a to sa hodí možno, keď tu vedieme vojny: "Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nenavrátia sa ku plneniu fliaš. Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje! Nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš!" Tak toto môj riaditeľ so mnou recitoval, aj keď ma predtým za to zvozil.
Pýtate sa, o čom to je? O stave školstva v čase brutálnej normalizácie a pofiderných poučení z krízového vývoja. No a na výške to nebolo iné. Profesor Kresánek nás infikoval hudobnou vášňou, ktorá nepozná hranice, o ideologických ani nehovoriac. Profesori Ondruš, Stanislav, Pišút, Bór, Bunčák, Števček, docenti Rúfus, Bagin a Dušan Kováč boli natoľko osvietení, že ctili akademickú diskusiu, aj keď občas poriadne bolela. Nebohý docent Mihálik nám dávno pred perestrojkou a glasnosťou v Dome československo-sovietskeho priateľstva premietal filmy prohibičných režisérov a trezorové snímky československej novej vlny. V študovni filozofickej fakulty sme bez problémov čítali mladú tvorbu a spisovateľov vyhnaných z normálneho literárneho obehu. Jediné, čo ma ozaj zabolelo, bol verdikt docentky Fišerovej na estetike, keď mi vrátila na prepracovanie moju diplomovú prácu s tým, že vôbec v nej, predstavte si, tá hrôza, necitujem Marxa a Lenina.
Takže školstvo a dvaja kľúčoví hráči, sparring partneri, konkurenti, zápasníci, účastníci dialógu, o ktorý ide až v prvom rade: osobnosť učiteľa a osobnosť žiaka. Ako učiteľ zodpovedne môžem prehlásiť, že najviac ma naučili moji žiaci a študenti. Táto vzťahová idyla mojej skúsenosti, našťastie, nikdy nebola stigmatizovaná ani korupciou, ani klientelizmom, ktoré tak hrubo, a obávam sa, že stále viac, demoralizujú aj súčasné školstvo a pred deťmi, žiakmi a študentmi kreslia hanebné, aj keď z hľadiska časnosti, zaiste úspešné vzory. Možné násilie, ktoré sa takisto zjavuje na našich školách, je len vedľajším produktom spoločensky nedocenenej sily a bezmocnosti školstva. A deti sú navyše učenlivé. Tušia, že nereflektované a nepotrestané hriechy sa nám raz trpko vrátia. No zároveň sú aj pragmatické. Na svojich dospelých vzoroch objavujú, aké výnosné je niekedy nevidieť a nevedieť.
Školský systém, alebo lepšie, systémy po roku 1989 zmenili základnú paradigmu. Miesto autoritárskeho modelu veľký nástup pedocentrizmu, teda systému, kde dieťa určuje dramaturgiu a rytmus. Myslím, že tento model úspešne skúšajú v mnohých alternatívnych výchovno-vzdelávacích modeloch. Chcel by som oceniť aj možnosti škôl, ktoré okrem normatívnych výkonov plnia aj úlohy formačné, ktoré sa týkajú charakteru, svedomia, vôle, emócií a kvalít srdca. Teda nielen intelektu. Myslím, že je to veľký, že je to veľký posun od čias, keď Ľubo Feldek písal dnes už kultovú báseň na obranu detí pred fyzickým a mentálnym preťažovaním. V tej istej súvislosti Feldek napísal aj takú zvláštnu vetu, že "ďakuje za každý deň, ktorý jeho deti nemusia stráviť v škole". Oceňujem aj vytrvalý literálno-pedagogický prístup francúzskeho spisovateľa Daniela Penaka, učiteľa francúzštiny, ktorý zásadne nabúrava mýtus neúspešného dieťaťa. Také nejestvuje, také nejestvuje, prosím pekne. Ďakujem aj Danovi Hevierovi za báseň o význame vedomostí, ktoré nikdy nebudeme k ničomu potrebovať. A musím spomenúť aj nebohého motorkára Joža Urbana a jeho báseň o hodinách dejepisu, kde sa dozvedel fakty o popravách kráľovien a kráľov, ktorým hlavy padali do nádob s pilinami, no nikto mu nepovedal, ako im vtedy bolo, ako sa cítili.
Vážení, toto je kľúčové. Je to najmä o citoch a pocitoch, lebo až to sú dôveryhodné fakty. Teda ja to mám takto, city a pocity sú najsilnejšie fakty. Na oboch stranách, aj na strane učiteľskej, aj na strane našich klientov, detí, žiakov, študentov, rodičov. Bez toho, aby som bol sentimentálny, si myslím, že toto je aj hlboký dôvod, prečo nás vždy nanovo zasahujú všeobecne známe filmy so školskou problematikou. "Cesta do hlubín študákovy duše", "Škola základ života", "Obecná škola", "Pánovi učiteľovi z lásky" alebo "Dangerous minds", ak by som mal menovať iba niektoré. Možno len snímok "Môj vodca", neviem, či ste ho videli, otvára aj Pandorinu skrinku, ktorá ide s učiteľovaním, a to je možnosť manipulácie, sfanatizovania, brainwashingu a davovej psychózy, sugescie, demagógie a iracionality. Tieto temné kúty a atavizmy, našťastie, ešte vždy nie sú relevantné pre klinický popis situácie nášho školstva a nezjavujú sa ani v správe, ktorú nám predložil pán minister.
Na záver mi ešte dovoľte malú odbočku k môjmu pedagógovi Milanovi Rúfusovi, ktorý vo svojej eseji "Prosba k dospelým" opisuje takúto príhodu z detstva: "Ako prváci, len čo zišiel sneh a z hôr to zavoňalo jarou, sa s dievčatami hrávali pri potoku tak, že piekli koláče z blata, ktoré v ich imaginácii mali nádhernú vôňu a chuť. Celkom boli pohltení týmto iluzórnym kulinárstvom. Až okolo išli nejakí štvrtáci, ktorí sa im primitívne vysmiali: "Idioti, veď je to obyčajné blato!" Odvtedy sa tú hru už nikdy nemohli hrať, prišli o čaro ilúzie a o radosť z úžasu. A tak to robíme aj my dospeláci, keď príliš skoro zobúdzame zo sna svoje deti a vťahujeme ich do sveta svojich strachov, úzkostí a frustrácií. Miesto hračiek, len si to všimnite, im dávame do rúk kópie našich starostí a potom sa divíme, že prázdnotu po ilúziách po večeroch a nociach nahrádzajú predčasným ovocím poznania, z ktorého potom obrazne aj fyzicky zvracajú."
Môj otec a brat, obaja detskí psychiatri, už len z povahy svojej profesie, vždy stáli na strane preťažených, vysilených, dolámaných a trpiacich detských duší. Nie však proti učiteľom, ani proti rodičom, pre ktorých deti často bývajú iba baranidlom ich nenaplnených ambícií. V tomto pedopsychiatrickom diskurze som začul čosi, čo považujem za uholný kameň všetkých našich diskusií o stave školstva a napísal by som to do tej správy červenými literami: Sú naše deti šťastné? Myslí vôbec niekto na to? Ráta s touto konštantou pri našich večne pohyblivých stratégiách, nevynímajúc ani prítomnú správu, ktorú práve diskutujeme?
V tomto duchu som čosi povedal aj redaktorovi Českého rozhlasu počas tlačovky po okrúhlom stole Ľudovej platformy o stave školstva. Inak ten okrúhly stôl za účasti odborových, profesijných, stavovských, konfesionálnych, súkromných i verejných inštitúcií a združení bol symptomatický aj tým, že nikoho nezaujímajú naše politické pohľady a marketingové rezolúcie, ale vecný a odborný postoj, pomoc, zlepšenie, aj finančné. Takže, aby som to skončil, ten redaktor sa spýtal, aké boli naše priemery známok, keď sme išli na strednú školu. Majúc pred očami imperatív šťastia, ako veľmi významný aspekt školského curricula, som odpovedal podľa skúsenej pravdy. Medzi mojimi kamarátmi boli aj pomerne šťastní štvorkári, no bez toho, aby som sa nejako vyťahoval, musel som povedať, že ja som bol nie vždy šťastný jednotkár.
A teraz ten koniec. Moji kamaráti, aj tí štvorkári, sú dnes v Silicon Valley, len ja tu tvrdnem a tvárim sa, ako by som vedel. Všetko je však, ako hovorieval starý rabín, inak.
Ďakujem. (Potlesk.)
