Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, nakoľko som jedným z navrhovateľov predkladaného zákona, chcel by som aj ja, aj keď bez ekonomickej a sociálnej erudície, pretože ten zákon sa týka naozaj oblastí, ktoré sú závažné a zložité, chcel by som pridať aspoň malé polienko do tohoto osihoteného ohníka. Pôvodne som si, aj pod vplyvom teatrálnych spôsobov týchto dní v parlamente, chcel doniesť rekvizitu. Dokonca rekvizitu živú - vlastných rodičov. Potom ma však od tohto úmyslu odhovorila neúprosná realita. Obaja sú už na večnosti. Otec zahynul neskôr, ale dôchodkový systém si ešte užil rovných 15 rokov. Mama to zabalila skôr, čím štát odbremenila o ťarchu, ktorú by s ňou ako s vyslúžilou dôchodkyňou a matkou štyroch detí mal, ak by žila. Napriek ľahkému tónu týchto strát boleli a bolia až dodnes. A najviac bolí skutočnosť, že im už nemám ako splatiť ich námahy, obete, vklad, ktorý do mňa dali. Aj keď, som presvedčený, to robili bezpodmienečne. Nechceli za to nič, nič za to nečakali.
Návrh, ktorý predkladáme, vstupuje do tejto zóny bezpodmienečnosti s ambíciou solidarity, ktorá je opakom sebectva, pohodlia a vlastného komfortu. Navyše, kým štát je abstraktný inštitucionálny moloch, rodičia sú celkom určití, konkrétni, adresní. Takže ešte raz. Reč je o najsilnejšej, totiž o rodovej a rodinnej solidarite.
Keďže ešte vždy mám v sebe reflex učiteľa literatúry a rád sa k nemu aj priznávam, dovoľte aj teraz niekoľko alúzií alebo narážok, alebo súvislostí, ktoré hovoria o solidarite alebo jej absencii v literatúre.
Keď som rozmýšľal nad touto témou, sa mi vybavil prudko jeden román amerického spisovateľa, držiteľa Nobelovej ceny, Williama Faulknera, anglicky sa to snáď volá "As I lay dying" ("Ako som zomierala"). Je tam krásny príbeh solidarity. Nejde o solidaritu v dôchodkovom systéme, ale solidaritu rodiny s jedným členom, konkrétne s mamou, ktorá zomiera na rakovinu, a to, ako to prežívajú ľudia, ktorí sú okolo nej. Nebudem sa teraz zapodievať formálnou časťou, pretože ten istý príbeh dal Faulkner vyrozprávať každému jednému účastníkovi alebo členovi tej rodiny. A treba povedať, že napokon vyšlo najavo, že každý mal okrem solidarity aj iné dôvody.
Jednoducho, mama zomrela v chudobnej, neviem, v ktorom štáte americkom to bolo, v chudobnej dedinke a mala veľkú ambíciu, keďže pochádzala z okresného mesta, aby bola pochovaná dôstojne v okresnom meste. Tak sa táto rodina, otec, syn, dcéra a ešte malé dieťa, ktoré bolo idiotické, sa vybrali s maminou truhlou, na koníkoch sa vybrali, do okresného mesta. Nanešťastie prišla povodeň, keď koníkom brodili cez rieku, tak im truhlu zobrala. A ten tragický príbeh získava komediálne kontúry. Napokon po dvoch týždňoch, už aj teda s patričným zápachom rozkladajúceho sa maminho tela, konečne teda ju dovezú do okresného mesta.
Druhá vec je, čo spočiatku nikto netušil, že za tou solidaritou v tomto prípade, v tej existenciálnej krajnosti, v krajnosti smrti, aj u príbuzných pri každom type solidarity môžu byť aj iné, než viditeľné dôvody.
Tak manžel tej zosnulej, otec rodiny, chcel ísť do okresného mesta tiež, pretože tam mal milenku. Dcéra preto, že si chcela dať spraviť interrupciu. Ten syn jeden, to si už nepamätám, ale pamätám si, že jediný, ktorý išiel úprimne, zo solidarity a naozaj to veľmi prežíval, bol ten idiotický chlapček.
Toľko Villiam Faulkner v románe "As I lay dying".
Keby sme chceli hľadať rôzne modely a rôzne módy vzťahov v rodine, možno by poslúžil Franz Kafka "Dopisom otcovi", kde je tá téma solidarity nabúraná, je konfrontačná. To, čo mu nevedel povedať, kým bol živý, mu hovorí po smrti. Píše list otcovi, ktorý nežije.
Mohli by sme spomenúť Meira Šaleva, vynikajúceho židovského autora, ktorý v knihe "Štyri hostiny" opisuje obdivuhodný príbeh súdržnosti rodovej, rodinnej solidarity v jednej židovskej komunite. Prekrásny metaforicky bohatý obraz, prečo je dobré, aby deti sa starali o svojich rodičov tak, ako sa rodičia starali o svoje deti. Aj keď hovorím znovu, ten imperatív platí, že je to bez kondicionálu, je bez kondicionálu. Je to láska bezpodmienečná a nič za to nečakajú.
Iný príklad by mohol byť Rudolf Sloboda, ak by som mohol trošku spomenúť aj našich. Krásne spracoval tému matky a takého hľadania sa so synmi v divadelnej hre, ktorú napísal tesne pred tým, ako spáchal samovraždu, možno. A aj preto, že tam tá téma solidarity sa stratila, alebo bola nejaká tragická, divadelnú hru "Armagedon na Grbe". Ak ste mali možnosť to vidieť so Zitou Furkovou, už sa to nehrá, ale bolo to nádherné.
Témou rodiny, rodu, solidarity, materstva, otcovstva sa hlbinne zaoberal Dominik Tatarka. Za všetky jeho prózy spomeniem možno titul "Ešte s vami pobudnúť". Hlboký príbeh solidarity syna s mamou. S mamou, ktorá je, by som povedal, taká folklórna alebo tradičná katolíčka, a so synom, ktorý spretŕhal korene s vierou a stal sa pokrokárom marxistického typu. Čiže tam tá téma solidarity je ešte aj ideologicky problematizovaná.
Chcem dať do pozornosti tomuto plénu, že v tomto čase, pokiaľ ešte bude prebiehať schôdza, ale myslím, že to pôjde aj celý október, je v kine Lumiere, bývalé Chaplinovo centrum, ide film rumunského režiséra, ktorý sa volá "Pozícia dieťaťa". Tam je obraz solidarity medzi deťmi a rodičmi, konkrétne medzi mamou a synom, by som povedal, taká pervertovaná, alebo obrátená vo svoj opak a navyše ešte zničená korupciou. O čo ide? Je to rumunský film, hromadu cien dostal. Mama, teda syn spácha dopravnú nehodu, pri ktorej tragicky teda zabije jedného účastníka premávky cestnej a teraz začína séria vyšetrovaní, výsluchov a, samozrejme, súdu. A tá mama, ktorá sa nevie oslobodiť od vlastného syna, mu preukazuje falošnú solidaritu a začne, ja neviem, či to je o Rumunsku, ako myslím, že takýto príbeh by bol možný kdekoľvek, začne korumpovať sudcov, vyšetrovateľov, dokonca úspešne skorumpuje aj tých pozostalých obete teda s tým, že aby svojho syna ochránila, uchránila. Ale toto už je, myslím, taká odvrátená strana toho, čo je rodová a rodinná solidarita.
Napokon z tých literárnych alúzií, ak mi dovolíte, ešte krásny príbeh, ja ho tu mám celý, nebudem ho čítať, lebo nebudem zdržiavať. Príbeh márnotratného syna, lebo podobenstvo o márnotratnom synovi poznáte. Ako si vybral svoj diel od otca, premrhal ho s neviestkami, hýrivým životom. Ako potom spolu so sviňami v nedôstojných podmienkach žil. Ako sa vrátil, ako ho otec prijal. A je tam aj téma toho druhého syna, ktorý bol verný, takpovediac solidárny svojmu otcovi, a predsa mal pocit, že ten ničomník bol akosi zvýhodnený, privilegovaný.
Vždy som mal rád tento príbeh, ale vždy mi chýbalo také pokračovanie, a to je, myslím, aj o tomto návrhu zákona, čo potom ten syn, ktorému bolo odpustené, zabudnuté, ktorý bol veľkoryso prijatý, čo s týmto obohatením, s týmto riešením, čo vlastne v živote spravil?
Ja mám tiež pozíciu alebo pocit, že aj my sme niekedy tými márnotratnými synmi. Viac riešime vlastný komfort, pohodlie, snažíme sa tú starobu odtláčať od očí. A ten príbeh o márnotratnom synovi ma konfrontuje s tým, že nielen rodič je k nám milosrdný, ale malo by byť aktom milosrdenstva a prirodzenosti byť rovnako naporúdzi vlastným rodičom, keď sú nevládni, keď nestačia.
Ak ešte môžem krátko. Zmyslom týchto zákonov, a to je osud skoro všetkých opozičných návrhov zákonov, nerozumiem tomu príliš, ale rešpektujem to, je potom otázka: Že načo teda zákony, ktoré sú síce pekné, majú aj hlboký duchovný, dokonca metaforický, religiózny, aký len chcete, sociálny, v neposlednom rade, význam, či nie sú kontraproduktívne? Či to nie je populizmus?
Ja si myslím, že nie, že má význam robiť aj veci, ktoré vyzerajú beznádejne. Má zmysel robiť aj veci, ktoré majú rozmer gest alebo posolstva. Myslím, že zmysel toho posolstva veľmi správne vyjadril jeden z predkladateľov Julko Brocka. Pozrite sa, bolo to tu viackrát spomínané aj v inom kontexte, Pochod za život, ktorý je v Košiciach cez tento víkend, resp. v nedeľu, nie je len o ochrane nenarodeného života. Je to o všetkých formách prirodzených, ktoré sú v súlade so zdravým rozumom, s prirodzeným étosom, s kresťanskými tradíciami alebo, ak chcete, humanistickými tradíciami tejto civilizácie. A ja myslím, že do tohoto kontextu ochrany života, ktorej sme veľa dlžní, patrí aj rodina, manželstvo a, samozrejme, aj medzigeneračná solidarita.
Ja viem, že my, ktorí sme v produktívnom veku, sme často v takej sendvičovej pozícii, že na jednej strane je na nás tlak, aby sme sa zodpovedne starali o vlastné deti, na druhej strane je tlak, a my teraz k tomu tlaku prispievame, aby sme sa starali o svojich rodičov. Ja viem, že tá sendvičová pozícia môže byť stresujúca a môže byť existenciálne aj finančne náročná. Preto je tam ten inštitút dobrovoľnosti. Samozrejme, predpokladá sa, ak tie možnosti sú.
Mohol by som v tomto kontexte hovoriť o viacerých potrestaných mamách, ktoré strávili gro svojho života pri svojich deťoch. Moja mama pri nás štyroch, pri každom bola, kým sme nešli do prvej, základnej školy, lebo otec tak rozhodol a považoval to za správne. Moja švagriná, takisto matka štyroch detí, napriek možnej kariére, akademickej kariére ako doktorky sociológie a neskôr odborníčky na psychoterapiu toxikomanov a drogovo závislých ľudí, takisto dnes už je na dôchodku, potrestaná, lebo padla do tej vekovej kategórie, že nemá šancu, nebyť toho, že jej manžel, môj brat, ešte pracuje, nemá šancu svoj život ustáť a udržať.
Samozrejme, Jožko tu spomínal aj demografický vývoj a myslím, že ten zákon okrem toho, že rieši možnú solidaritu detí s rodičmi, má aj rozmer demografickej nádeje, by som to povedal. Demografickej nádeje, že by mohol byť motivujúci, aby, motivovať rodičov, mamy, otcov, že má zmysel, má zmysel mať deti, že je to dobrý, že je to dobrý nápad, napriek všetkým nástrahám a výzvam civilizačným, ktoré sú, a možno aj neradostným, že to má zmysel a že nezostanú na staré kolená v rovnakej, v rovnakej kaši ako ich rodičia alebo ich starí rodičia.
Ak by som to mohol zhrnúť, ja viem, ja tie vážne, vážne, dôstojné témy, pri nich sa nemá a ani nedá žartovať, napriek tomu by som chcel skončiť v ľahšom tóne. Neviem, či Milan Lasica je vzor rodovej alebo rodinnej, no, to by sme sa mohli spýtať, ale každopádne napísal veľmi pekný text o zvláštnej rodinnej solidarite a ten si dovolím vám prečítať. Je to vlastne text piesne, volá sa Rodinné zázemie:
"Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Janka s Jankom žijú ako v nebíčku
a ja mám na krku pôžičku.
Nerozlučne spätí splodili aj deti,
dvaja vnuci veľmi súci, rysujúce sa tretí.
Janka s Jankom žijú z mojej pôžičky
a ja zatiaľ strážim detičky.
Občas príde Janka s Jankom k otcovi a k mame
kontrolovať, či deti zle nevychovávame.
Je to párkrát za rok,
majú na to nárok.
Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Našej Janke s Jankom zle sa nežije,
veď im dávam polovicu z penzie.
Ešte im aj pridám, ak nemajú dosť,
lebo deti, to je naša budúcnosť."
Naša budúcnosť... (Potlesk.) To je text Milana Lasicu. Naša budúcnosť bude aj naša ohľaduplnosť a naša energia a schopnosť obrátiť tú energiu z Lasicovej básne naopak.
Ďakujem. (Potlesk.)