Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, nakoľko som jedným z navrhovateľov predkladaného zákona, chcel by som aj ja, aj keď bez ekonomickej a sociálnej erudície, pretože ten zákon sa týka naozaj oblastí, ktoré sú závažné a zložité, chcel by som pridať aspoň malé polienko do tohoto osihoteného ohníka. Pôvodne som si, aj pod vplyvom teatrálnych spôsobov týchto dní v parlamente, chcel doniesť rekvizitu. Dokonca rekvizitu živú - vlastných rodičov. Potom ma však od tohto úmyslu odhovorila neúprosná realita. Obaja sú už na večnosti. Otec zahynul neskôr, ale dôchodkový systém si ešte užil rovných 15 rokov. Mama to zabalila skôr, čím štát odbremenila o ťarchu, ktorú by s ňou ako s vyslúžilou dôchodkyňou a matkou štyroch detí mal, ak by žila. Napriek ľahkému tónu týchto strát boleli a bolia až dodnes. A najviac bolí skutočnosť, že im už nemám ako splatiť ich námahy, obete, vklad, ktorý do mňa dali. Aj keď, som presvedčený, to robili bezpodmienečne. Nechceli za to nič, nič za to nečakali.
Návrh, ktorý predkladáme, vstupuje do tejto zóny bezpodmienečnosti s ambíciou solidarity, ktorá je opakom sebectva, pohodlia a vlastného komfortu. Navyše, kým štát je abstraktný inštitucionálny moloch, rodičia sú celkom určití, konkrétni, adresní. Takže ešte raz. Reč je o najsilnejšej, totiž o rodovej a rodinnej solidarite.
Keďže ešte vždy mám v sebe reflex učiteľa literatúry a rád sa k nemu aj priznávam, dovoľte aj teraz niekoľko alúzií alebo narážok, alebo súvislostí, ktoré hovoria o solidarite alebo jej absencii v literatúre.
Keď som rozmýšľal nad touto témou, sa mi vybavil prudko jeden román amerického spisovateľa, držiteľa Nobelovej ceny, Williama Faulknera, anglicky sa to snáď volá "As I lay dying" ("Ako som zomierala"). Je tam krásny príbeh solidarity. Nejde o solidaritu v dôchodkovom systéme, ale solidaritu rodiny s jedným členom, konkrétne s mamou, ktorá zomiera na rakovinu, a to, ako to prežívajú ľudia, ktorí sú okolo nej. Nebudem sa teraz zapodievať formálnou časťou, pretože ten istý príbeh dal Faulkner vyrozprávať každému jednému účastníkovi alebo členovi tej rodiny. A treba povedať, že napokon vyšlo najavo, že každý mal okrem solidarity aj iné dôvody.
Jednoducho, mama zomrela v chudobnej, neviem, v ktorom štáte americkom to bolo, v chudobnej dedinke a mala veľkú ambíciu, keďže pochádzala z okresného mesta, aby bola pochovaná dôstojne v okresnom meste. Tak sa táto rodina, otec, syn, dcéra a ešte malé dieťa, ktoré bolo idiotické, sa vybrali s maminou truhlou, na koníkoch sa vybrali, do okresného mesta. Nanešťastie prišla povodeň, keď koníkom brodili cez rieku, tak im truhlu zobrala. A ten tragický príbeh získava komediálne kontúry. Napokon po dvoch týždňoch, už aj teda s patričným zápachom rozkladajúceho sa maminho tela, konečne teda ju dovezú do okresného mesta.
Druhá vec je, čo spočiatku nikto netušil, že za tou solidaritou v tomto prípade, v tej existenciálnej krajnosti, v krajnosti smrti, aj u príbuzných pri každom type solidarity môžu byť aj iné, než viditeľné dôvody.
Tak manžel tej zosnulej, otec rodiny, chcel ísť do okresného mesta tiež, pretože tam mal milenku. Dcéra preto, že si chcela dať spraviť interrupciu. Ten syn jeden, to si už nepamätám, ale pamätám si, že jediný, ktorý išiel úprimne, zo solidarity a naozaj to veľmi prežíval, bol ten idiotický chlapček.
Toľko Villiam Faulkner v románe "As I lay dying".
Keby sme chceli hľadať rôzne modely a rôzne módy vzťahov v rodine, možno by poslúžil Franz Kafka "Dopisom otcovi", kde je tá téma solidarity nabúraná, je konfrontačná. To, čo mu nevedel povedať, kým bol živý, mu hovorí po smrti. Píše list otcovi, ktorý nežije.
Mohli by sme spomenúť Meira Šaleva, vynikajúceho židovského autora, ktorý v knihe "Štyri hostiny" opisuje obdivuhodný príbeh súdržnosti rodovej, rodinnej solidarity v jednej židovskej komunite. Prekrásny metaforicky bohatý obraz, prečo je dobré, aby deti sa starali o svojich rodičov tak, ako sa rodičia starali o svoje deti. Aj keď hovorím znovu, ten imperatív platí, že je to bez kondicionálu, je bez kondicionálu. Je to láska bezpodmienečná a nič za to nečakajú.
Iný príklad by mohol byť Rudolf Sloboda, ak by som mohol trošku spomenúť aj našich. Krásne spracoval tému matky a takého hľadania sa so synmi v divadelnej hre, ktorú napísal tesne pred tým, ako spáchal samovraždu, možno. A aj preto, že tam tá téma solidarity sa stratila, alebo bola nejaká tragická, divadelnú hru "Armagedon na Grbe". Ak ste mali možnosť to vidieť so Zitou Furkovou, už sa to nehrá, ale bolo to nádherné.
Témou rodiny, rodu, solidarity, materstva, otcovstva sa hlbinne zaoberal Dominik Tatarka. Za všetky jeho prózy spomeniem možno titul "Ešte s vami pobudnúť". Hlboký príbeh solidarity syna s mamou. S mamou, ktorá je, by som povedal, taká folklórna alebo tradičná katolíčka, a so synom, ktorý spretŕhal korene s vierou a stal sa pokrokárom marxistického typu. Čiže tam tá téma solidarity je ešte aj ideologicky problematizovaná.
Chcem dať do pozornosti tomuto plénu, že v tomto čase, pokiaľ ešte bude prebiehať schôdza, ale myslím, že to pôjde aj celý október, je v kine Lumiere, bývalé Chaplinovo centrum, ide film rumunského režiséra, ktorý sa volá "Pozícia dieťaťa". Tam je obraz solidarity medzi deťmi a rodičmi, konkrétne medzi mamou a synom, by som povedal, taká pervertovaná, alebo obrátená vo svoj opak a navyše ešte zničená korupciou. O čo ide? Je to rumunský film, hromadu cien dostal. Mama, teda syn spácha dopravnú nehodu, pri ktorej tragicky teda zabije jedného účastníka premávky cestnej a teraz začína séria vyšetrovaní, výsluchov a, samozrejme, súdu. A tá mama, ktorá sa nevie oslobodiť od vlastného syna, mu preukazuje falošnú solidaritu a začne, ja neviem, či to je o Rumunsku, ako myslím, že takýto príbeh by bol možný kdekoľvek, začne korumpovať sudcov, vyšetrovateľov, dokonca úspešne skorumpuje aj tých pozostalých obete teda s tým, že aby svojho syna ochránila, uchránila. Ale toto už je, myslím, taká odvrátená strana toho, čo je rodová a rodinná solidarita.
Napokon z tých literárnych alúzií, ak mi dovolíte, ešte krásny príbeh, ja ho tu mám celý, nebudem ho čítať, lebo nebudem zdržiavať. Príbeh márnotratného syna, lebo podobenstvo o márnotratnom synovi poznáte. Ako si vybral svoj diel od otca, premrhal ho s neviestkami, hýrivým životom. Ako potom spolu so sviňami v nedôstojných podmienkach žil. Ako sa vrátil, ako ho otec prijal. A je tam aj téma toho druhého syna, ktorý bol verný, takpovediac solidárny svojmu otcovi, a predsa mal pocit, že ten ničomník bol akosi zvýhodnený, privilegovaný.
Vždy som mal rád tento príbeh, ale vždy mi chýbalo také pokračovanie, a to je, myslím, aj o tomto návrhu zákona, čo potom ten syn, ktorému bolo odpustené, zabudnuté, ktorý bol veľkoryso prijatý, čo s týmto obohatením, s týmto riešením, čo vlastne v živote spravil?
Ja mám tiež pozíciu alebo pocit, že aj my sme niekedy tými márnotratnými synmi. Viac riešime vlastný komfort, pohodlie, snažíme sa tú starobu odtláčať od očí. A ten príbeh o márnotratnom synovi ma konfrontuje s tým, že nielen rodič je k nám milosrdný, ale malo by byť aktom milosrdenstva a prirodzenosti byť rovnako naporúdzi vlastným rodičom, keď sú nevládni, keď nestačia.
Ak ešte môžem krátko. Zmyslom týchto zákonov, a to je osud skoro všetkých opozičných návrhov zákonov, nerozumiem tomu príliš, ale rešpektujem to, je potom otázka: Že načo teda zákony, ktoré sú síce pekné, majú aj hlboký duchovný, dokonca metaforický, religiózny, aký len chcete, sociálny, v neposlednom rade, význam, či nie sú kontraproduktívne? Či to nie je populizmus?
Ja si myslím, že nie, že má význam robiť aj veci, ktoré vyzerajú beznádejne. Má zmysel robiť aj veci, ktoré majú rozmer gest alebo posolstva. Myslím, že zmysel toho posolstva veľmi správne vyjadril jeden z predkladateľov Julko Brocka. Pozrite sa, bolo to tu viackrát spomínané aj v inom kontexte, Pochod za život, ktorý je v Košiciach cez tento víkend, resp. v nedeľu, nie je len o ochrane nenarodeného života. Je to o všetkých formách prirodzených, ktoré sú v súlade so zdravým rozumom, s prirodzeným étosom, s kresťanskými tradíciami alebo, ak chcete, humanistickými tradíciami tejto civilizácie. A ja myslím, že do tohoto kontextu ochrany života, ktorej sme veľa dlžní, patrí aj rodina, manželstvo a, samozrejme, aj medzigeneračná solidarita.
Ja viem, že my, ktorí sme v produktívnom veku, sme často v takej sendvičovej pozícii, že na jednej strane je na nás tlak, aby sme sa zodpovedne starali o vlastné deti, na druhej strane je tlak, a my teraz k tomu tlaku prispievame, aby sme sa starali o svojich rodičov. Ja viem, že tá sendvičová pozícia môže byť stresujúca a môže byť existenciálne aj finančne náročná. Preto je tam ten inštitút dobrovoľnosti. Samozrejme, predpokladá sa, ak tie možnosti sú.
Mohol by som v tomto kontexte hovoriť o viacerých potrestaných mamách, ktoré strávili gro svojho života pri svojich deťoch. Moja mama pri nás štyroch, pri každom bola, kým sme nešli do prvej, základnej školy, lebo otec tak rozhodol a považoval to za správne. Moja švagriná, takisto matka štyroch detí, napriek možnej kariére, akademickej kariére ako doktorky sociológie a neskôr odborníčky na psychoterapiu toxikomanov a drogovo závislých ľudí, takisto dnes už je na dôchodku, potrestaná, lebo padla do tej vekovej kategórie, že nemá šancu, nebyť toho, že jej manžel, môj brat, ešte pracuje, nemá šancu svoj život ustáť a udržať.
Samozrejme, Jožko tu spomínal aj demografický vývoj a myslím, že ten zákon okrem toho, že rieši možnú solidaritu detí s rodičmi, má aj rozmer demografickej nádeje, by som to povedal. Demografickej nádeje, že by mohol byť motivujúci, aby, motivovať rodičov, mamy, otcov, že má zmysel, má zmysel mať deti, že je to dobrý, že je to dobrý nápad, napriek všetkým nástrahám a výzvam civilizačným, ktoré sú, a možno aj neradostným, že to má zmysel a že nezostanú na staré kolená v rovnakej, v rovnakej kaši ako ich rodičia alebo ich starí rodičia.
Ak by som to mohol zhrnúť, ja viem, ja tie vážne, vážne, dôstojné témy, pri nich sa nemá a ani nedá žartovať, napriek tomu by som chcel skončiť v ľahšom tóne. Neviem, či Milan Lasica je vzor rodovej alebo rodinnej, no, to by sme sa mohli spýtať, ale každopádne napísal veľmi pekný text o zvláštnej rodinnej solidarite a ten si dovolím vám prečítať. Je to vlastne text piesne, volá sa Rodinné zázemie:
"Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Janka s Jankom žijú ako v nebíčku
a ja mám na krku pôžičku.
Nerozlučne spätí splodili aj deti,
dvaja vnuci veľmi súci, rysujúce sa tretí.
Janka s Jankom žijú z mojej pôžičky
a ja zatiaľ strážim detičky.
Občas príde Janka s Jankom k otcovi a k mame
kontrolovať, či deti zle nevychovávame.
Je to párkrát za rok,
majú na to nárok.
Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Našej Janke s Jankom zle sa nežije,
veď im dávam polovicu z penzie.
Ešte im aj pridám, ak nemajú dosť,
lebo deti, to je naša budúcnosť."
Naša budúcnosť... (Potlesk.) To je text Milana Lasicu. Naša budúcnosť bude aj naša ohľaduplnosť a naša energia a schopnosť obrátiť tú energiu z Lasicovej básne naopak.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja by som chcel reagovať len na jeden aspekt, ktorý Jožko Mikloško spomenul. Ja viem, že on netvorí meritum, ale ani jadro tejto problematiky a ani nesúvisí nejak zásadne s návrhom tejto legislatívnej úpravy alebo teda tohto, tohto zákona.
Je to oblasť mentálne retardovaných a inak hendikepovaných ľudí. Jeden taký príklad, že je dôležité, aby sme na túto oblasť boli mimoriadne citliví. Môj otec celý život ako detský psychiater, zakladateľ detskej psychiatrie na Slovensku, chodieval do Ústavu mentálne retardovaných pacientov v Adamovských Kochanovciach. Boli tam veľmi ťažké prípady, často až v pásme imbecility a idiocie. Každopádne populácia, o ktorej sa v odbornej literatúre tvrdilo, že je nepoužiteľná na nič, keď otec mal 40 rokov, tak títo podľa literatúry nepoužiteľní, nevzdelávateľní, nevychovateľní jedinci pripravili jednak kultúrny program za pomoci miestneho pána farára a rehoľných sestier Vincentiek, ktoré sa o nich starali, ale tiež zorganizovali športový turnaj. Vyzeralo to možno trošku bizarne, možno trošku surrealisticky vidieť tie deformované telá v zápase s loptou. Ja si myslím, že by sme na toto mali byť mimoriadne citliví a empatickí. Som presvedčený, že aj tento parlament by sa o týchto ťažko hendikepovaných mal veru, a teraz to po týchto dvoch dňoch vidím veľmi výrazne, mal v čom poučiť.
Ďakujem, Jožko.

Vážená pani predsedajúca, milí kolegovia, kolegyne, vážení páni ministri, pani ministerka, moja interpelácia nemá politický charakter. Je adresovaná ministrovi Čaplovičovi, nie preto, že by problém, o ktorom chcem hovoriť a možno je malicherný, on spôsobil alebo nejakým spôsobom tento problém teda eskaloval, alebo toleroval, je to také dedičstvo celého systémového fungovania školstva. Ja som si tú interpeláciu naformuloval, takže ak dovolíte, budem čítať.
To, že učitelia pôjdu do neba, som ako dlhoročný pedagóg tušil už dávno. Kam by aj išli, keď ich neťažia majetky a za mizernú mzdu ešte vždy dokážu robiť zázraky. Napriek tomu som rád, že ste to, pán minister, vyjadrili aj verejne. Povedané jazykom ulice, bingo.
Napriek tomu by som túto tŕním korunovanú cestu, by sme túto tŕním korunovanú cestu nemali komplikovať slepými uličkami - a tu začína moja interpelácia -, lebo diabol je vždy v detailoch. Počas týchto dní sa na mňa obrátilo viacero pedagógov stredných škôl Trenčianskeho kraja, najmä jazykárov, ale týka sa to aj iných predmetov a, samozrejme, aj iných regiónov, s otázkou - a to už je meritum mojej interpelácie -, o akú legislatívu sa opiera požiadavka mnohých riaditeľov na formu, podobu a obsah časovo-tematických plánov. Viem čosi o legislatívnom rámci pedagogickej dokumentácie, o štátnych aj školských vzdelávacích programoch, ale časovo-tematické plány, vždy som si myslel, majú byť pri všetkých ohľadoch na povinné štandardy výrazom učiteľovej kreativity, flexibility, originality, prejavom jeho štýlu a majstrovstva. Veď keď poznáme cieľ, v tomto prípade maturitu, pramálo záleží na cestách k nemu. Teda pokiaľ nie sme byrokrati so servilne ohnutou chrbticou a s pavlovovským podmieneným reflexom, prepáčte za výraz, predposratosti.
Dovoľte mi jeden príklad za všetky. V rámci maturitných otázok z oblasti anglických reálií sa preberá Londýn. Časová dotácia nech je štyri, päť, šesť hodín. Treba prelúskať históriu, ekonomiku, pamiatky, kultúrny, obchodný život, štýl, módu, cestovný ruch, významné osobnosti, prípadne také delikátnosti, ako je cockney dialekt a podobne. Keďže každá trieda má svoj vlastný temporytmus a do toho navyše vstupujú externé a nepredvídané faktory, priebeh výučby Londýna sa bude v každej triede líšiť. A podľa typov pedagogických osobností sa budú líšiť aj akcenty a radenia učebných priorít. Príkaz však znie inak. Každá jedna hodina musí byť detailne rozpísaná v pláne učiva a takýto plán sa musí zhodovať so zápismi v triednej knihe. Obe úlohy sa pri značnej frustračnej tolerancii splniť dajú, no nie kvôli nejakému zmyslu, ale pre samotný plán. Čo sa však splniť nedá, je, aby sa tento byrokratický výkon zhodoval s realitou. Výsledok je taký, že jedno sa píše a druhé žije, teda učí. Takýchto dadaizmov nájdeme v školskom živote bárskoľko. Tento spomínam, len ako pars pro toto.
Skúmal som - a to je ďalšia časť otázky tejto interpelácie -, odkiaľ pramení takýto formalizmus, ak nechcem hovoriť rovno o hlúposti. Pýtam sa, aká legislatíva, aká vyhláška, aké nariadenie takýto riadiaci teror umožňuje? Skúmal som aj sám, ale nevyskúmal som nič. Ba vlastne hej, že je to interné prianie štátnej školskej inšpekcie, ktorá len takto môže exaktne kontrolovať a nachytať učiteľa takpovediac na hruškách. V mnohých záznamoch z inšpekcií, ktoré som mal možnosť vidieť, som však takúto požiadavku, príkaz či opatrenie explicitne nenašiel. Zdá sa však, že je to už tradícia, ako keď niečo povie jedna pani. Celkom tomu rozumiem. Oveľa ľahšie sa kontroluje, keď sú učiteľky klonovanými sliepkami, než keď sú svojské, dynamické, flexibilné a oduševnené. No ja si práve takéto vážim a len u takýchto mám skoro istotu, že pôjdu do neba, samozrejme, nie inšpektorského.
Vážený pán minister, ak naozaj na pôde vášho rezortu veci fungujú tak, ako som naznačil, veľmi naliehavo vás žiadam, aby ste zjednali nápravu a zabránili ďalšej úradníckej šikane, mrhaniu energie, času a papiera tam, kde nemerateľný, živelný a nekontrolovateľný pedagogický entuziazmus ešte vždy napriek mizérii robí zázraky. Potom aj vy, pán minister, môžete žmurkať na nebo. S úctou.

Ďakujem. Ja možno len parciálne. Mne sa tiež to vystúpenie môjho kolegu exministra zdravotníctva Ivana veľmi páčilo, aj keď mám také zvláštne, zmiešané pocity, najmä v tej partii, kde opisoval obludnosť mechanizmu fungovania tohto farmaceutického preparátu. Mal som takú fantáziu, ako by sa plod, ktorý je z Ústavy Slovenskej republiky hodný ochrany od počatia, dal jednoducho vyzvracať ako pokazený žalúdok. Kladiem si otázku, aj keď ty si bol triezvejší a vecnejší, že aké je to, aká je to úcta k životu, aké kolosálne zneužívanie vedeckého poznania na likvidáciu vlastnej civilizácie. Neviem si predstaviť a porovnať kultúru, ktorá by sa takto správala. Myslím si, že ak to pôjde takto ďalej, a tie trendy legislatívne, či európske, či naše národné, pod zámienkou slobody, o ktorej aj včera pri rozvodoch bola taká plamenná diskusia, či si potom nezaslúžime to, čo nás čaká, ak to budeme robiť, a to je autogenocída. Prihováram sa, podobne ako ty, za nielen vecnú, ale si myslím, že v tomto prípade naozaj aj etickú, dokonca aj konfesionálnu diskusiu, ak trváme na, na našom dedičstve a našich, našich koreňoch.
Chcel by som ešte pre úplnosť, keď si spomínal zákon o pohrebníctve, len uviesť, že dnes už tá možnosť je, že aj plody po takýchto procedúrach a takomto experimentovaní s vraždou je možné pochovávať. Myslím, že prvé boli pochované v Nevoľnom pri pamätníku nenarodeného života a pri hrobe nebohého biskupa Baláža. A som rád, že aj tieto ľudské... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja len krátko. Rozumiem kolegovi Sulíkovi aj Mihálovi, že naozaj tá filozofia rozvodu je u nich motivovaná úplne iným spôsobom a predstavujú si minimálnu ingerenciu štátu do čohokoľvek. Obávam sa ale, že tu sme v takom zvláštnom paradoxe, že tá i tá manželská alebo tá rodinná jednotka je súčasťou spoločenského organizmu a popritom, že nechceme, aby štát ingeroval, mali by sme sa zaujímať o zdravie tohoto národného spoločenského organizmu. Preto som povedal, že tie trendy skôr ho poškodzujú, než by mu pomáhali, a nedá sa to oddeliť.
Pokiaľ ide o kolegyňu Nicholsonovú, ja viem, vy ste senzibilný človek. Ja dokonca si myslím, že vy sa ani nerozvediete, jako ten vnútorný rozmer toho vášho maratónstva jednoducho cítim. Ak vás môžem poprosiť, skúste to ešte nejak reštartovať, podľa mňa aj ten chlap stojí za to a vy bezo sporu. (Potlesk.)
A pokiaľ, pokiaľ, pokiaľ ešte môžem k spontánnej reakcii pani podpredsedníčky Zmajkovičovej, ja som sa, myslím, že som neurážal, expresivita je môj štýl a viete, že keby som to hodnotil rovnakou mierou, poviem, že všetky vaše vystúpenia, ktoré som tu doteraz počul, boli nudné a fádne ako bratislavské žemle. Ale nebudem to robiť, nie je to môj štýl. Buďte taká láskavá a môj štýl a môj spôsob vyjadrovania rešpektujte.

Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa trošku za hlasový diskomfort. Mohol by som to možno vybaviť jednoducho a povedať, že tento zákon, návrh zákona alebo tejto novely zákona o rodine Kresťanskodemokratické hnutie z prirodzených dôvodov nepodporí. Prirodzené dôvody sú, že nepodporujeme kultúru destabilizácie rodiny.
Ale ja som si sformuloval text na taký môj spôsob, ak budete trpezliví, tak možno to bude mať pre vás nejaký význam.
Aby bolo jasné, svoje výhrady voči predloženej novele zákona o rodine neuvádzam ako prorok manželstva. Na to mám dosť nažité aj v pásme adrenalínu, aj v zóne ťažkej depresie a trápenia. Myslím, že dobre rozumiem aj prvým vetám Kreutzerovej sonáty, kde Tolstoj hovorí, že všetky rodiny a manželstvá sú rovnaké, sú rovnaké v čase šťastia, ktoré sa tvárilo, že bude naveky, ale originálne a jedinečné v osudových drámach poníženia, biedy a mizérie. Mám pred očami - a teraz mi dovoľte, aby som bol chvíľu učiteľom literatúry, mám to rád - mám pred očami aj sarkazmus mýtického barda Gregory Corsa, ktorý sa vo svojich litániách Mal by som sa oženiť nazýva metlou bigamie a svätcom rozvodov a opisuje všetky tie školopovinné stereotypy, ktoré v konzervatívnej tradičnej spoločnosti korešpondujú s tzv. ideálom manželského a rodinného šťastia. Na samom konci svojej poémy sa desí predstavy, že sa raz ako starec bude v pyžame zafľakovanej močom túlať prázdnym bytom a prizerať sa samote a hrôze. Ja viem, sebaľútosť nemôže byť konštrukčným tmelom spoločenstva, ale aj tak.
Mám pred očami mikroskopického analytika rozvodových hurikánov Johna Updikea, ktorý v prózach Manželia a milenci zachytil seizmické otrasy vzťahov medzi mužmi a ženami, najmä však frustráciu a stres z rozchodov a rozvodov, čo začalo Gatsbyho koncom po Americkom sne, sa tu končí dezilúziou z oslobodených pudov a novej tyranie tam, kde sexuálna revolúcia sľubovala splended isolation a posledný, jediný priestor ľudskej identity v slobode.
Mám pred očami Čiernu skrinku židovského spisovateľa Amosa Oza, kde rozvedení a znovu s inými zosobášení manželia po rokoch otvárajú čiernu skrinku svojej minulosti, svojich romantických dejov a neromantických jedov svojho stroskotania, aby zistili, že nič nové už potom nevymysleli a že ani peniaze tú veľkú dieru v ich živote nezaplátali. Nie je teraz dôležité, že cestu späť spustila v tomto prípade blížiaca sa smrť jedného z nich.
Mám pred očami Liz Taylorovú a Richarda Burtona v sfilmovanej dráme Edwarda Albeeho Who´s afraid of Virginia Woolf, Kto sa bojí Virgínie Wolfovej. Lepšie a konverzačne dokonalú štúdiu deštruktívnych krajností manželstva ako sadistickej hry na spoločnú skazenosť a manipuláciu som nevidel ani nečítal.
Mám pred očami aj hollywoodsky filmový trhák Kramerová verzus Kramer. Aj po rokoch sa ma zmocňuje plač, keď vidím Meryl Streepovú za záclonou kaviarne, odkiaľ pozoruje Dustina Hoffmanna, svojho bývalého manžela, kráčajúceho po druhej strane ulice s ich spoločným synom, ktorého opustila. Ľadová kráľovná na vrchole feministického trieštenia.
Mám pred očami aj majora Scobieho z románu Jadro veci, kde ho Graham Greene umiestni do vzťahovej dilemy medzi vernou, ale náročnou manželkou a nie menej náročnou milenkou, ktorú zachráni po stroskotaní lode s africkými migrantmi. Konflikt sa odohráva medzi vedomím záväzkov, povinnosti na jednej strane a na strane druhej súcitu. Major Scobie si v takejto konštrukcii z lásky k Bohu vezme život, aj keď to vyznieva paradoxne a možno až rúhavo.
Napokon, nie však na poslednom mieste, mám pred očami starogréckych dramatikov, ktorí vôbec ako prví preskúmali terén medzi osudom a individuálnymi možnosťami a nárokmi šťastia. Keď si trójsky víťaz Agamemnón ako vojenskú korisť privedie domov princeznú Cassandru, jeho manželka Klytaimnestra ho miesto privítania dobyje sekerou. Pre ich spoločné deti Oresta a Elektru tým vznikne fatálny rébus. Ako pomstiť otcovu smrť a zároveň mať v úcte matku, ako kážu zákony?
Médea ide ešte ďalej. V zúfalstve nad zradou manžela vykynoží ich spoločné deti. Už tu sa začala tá hra bez víťazov, ktorú sa dneska snažíme legislatívne podchytiť. Hra o tom, kto z koho. O tejto hre viem pomerne dosť nielen ako učiteľ literatúry, ale aj ako syn detského psychiatra, ktorý ako súdny znalec rozhodoval, komu po rozvode rodičov priklepne dieťa a v akom komunikačnom režime bude táto dezintegrovaná rodina fungovať. Za polámanými detskými srdiečkami, dušami a charaktermi, ak teraz odhliadneme od úchyliek bývalého autoritatívneho alebo autoritárskeho školského systému, najčastejšie môj otec videl rodičovskú zlovôľu, ktorá deti používa ako nárazníkové pásmo vybuchnutej agresivity a partnerskej nenávisti. Spomínam si, ako po jednom takom anamnestickom dni v ambulancii prišiel môj otec domov a spomínal mame, čo sa dialo, a najmä zážitok so ženou, ktorú až do nepríčetnosti, teda do nepríčetnosti uviedli jeho slová, že má povinnosť - tá žena teda - vychovávať svoje deti v úcte k ich biologickému otcovi, aj keby si o ňom myslela len to najhoršie. Otcovia zápasiaci o elementárnu povinnosť tohto typu by vám o tom mohli rozprávať.
Iný prípad bol ešte zlovestnejší. V čase, keď kulminoval manželský konflikt a chýlilo sa k rozvodu, šestnásťročnému dievčaťu týchto rodičov a nádejnej favoritke dorastového zjazdového lyžovania začala spontánne odchádzať stolica. Samozrejme, vždy v najmenej želaných chvíľach a na najmenej očakávaných miestach. Vrátila sa k plienkam táto šestnásťročná dievka, čo samo osebe v psychiatrii má symbolickú hodnotu, nazýva sa regresom, teda návratom do čias, keď sme boli viac milovaní. Keď sa rodičia, prepáčte za výraz, posrali od znovuobjavenej slobody, bolo po športovom talente par excellence.
A mohol by som pridať príbehy o nočných enurézach detí z rozvádzajúcich sa manželstiev, o nočných desoch, panikách, poruchách správania, učenia a mnohých ďalších dôsledkov rozvodových konaní. Koho by to však mohlo zaujímať, keď tu riešime takú veľkú vec, akou je osobné šťastie tatka a mamky? Alebo častejšie len jedného z nich. Zvlášť podlá mi prišla rozvodová udalosť z rodiny môjho vysokoškolského spolužiaka, ktorého otec, univerzitný profesor, opustil starnúcu mamu a narazil si, verný syndrómu funkčnej príťažlivosti, 28 ročnú odbornú asistentku, ktorá sa časom prespala až k dlho túženej docentúre. Môj talentovaný spolužiak odvtedy systematicky pracuje na svojej neúspešnosti.
Poznám dokonca mužov, ktorí prinútili svoje nové pipiny a húževnaté zlatokopky, aby boli kamarátkami ich bývalých žien a aby sa staré aj nové potomstvo navzájom tešilo. Napriek všetkej biede a potupnosti takejto rošády však verím v neomylnú ženskú intuíciu a aj istú lojalitu, ak chcete, lojalitu v zlosti. A viete v akej? Poznám také ženy, že mali alebo majú takého plemenného kreténa. Možno si poviete, že preháňam a vyťahujem bizarné krajnosti a vzťahové anomálie, ktoré ležia za hranicami jestvujúcej normy. Chcem vás ubezpečiť, že nie. Príliš dobre som si vedomý aj silnejších dôvodov rozvodov, napokon sú už spomínané aj v dôvodovej správe, akými môže byť týranie, agresívny alkoholizmus, drogový abúzus alebo akákoľvek asociálna závislosť ktoréhokoľvek z manželov, aj keď je pravda, že štatisticky viac mužov. V paradigme mojej viery, ktorú som si nijako nezaslúžil a o ktorej si až po všetkých tých nakladačkách uvedomujem, aká veľká je to milosť a aké veľké šťastie je manželstvo, nerozlučiteľný, exkluzívny deal jedného muža a jednej ženy s atribútom vernosti, večnosti, a to ako v dobrom, tak aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v lesku aj v piesku.
Ak sú silné dôvody, kánonické právo pozná judikáty nulity a umožňuje aj odluku. Takpovediac z bezpečnostných dôvodov, a to sú dôvody ľudskej dôstojnosti, sebaúcty a cti. Nepodporuje však mentalitu ľahkosti a komfortu, o akú sa usiluje liberalizácia civilného rozvodového konania. Argumentácii zákonodarcov v prítomnej novele rozumiem veľmi dobre. Načo vojna a všetok ten verejný hnus, keď na konci aj tak budú dohody o novom usporiadaní hraníc? Radšej sa hneď dohodnúť, bez šrapnelov, bez nenávistného napalmu, bez chemických zbraní, vierolomnosti a zlej vôle. Aj keď sa takouto náhlivosťou zužuje priestor pre profilaxiu a možný reštart.
Prítomný návrh novely má výrazne inštrumentálnu povahu. Rieši alebo zjednodušuje techniku rozvodu, nie rozvod ako spoločenský, etický, personálny či výchovný problém. Povedané ešte jednoduchšie, rozviesť sa dokáže každý blbec. Základným predpokladom pevného manželstva je predovšetkým odvaha, dobrodružná divokosť, zodpovednosť, úcta k spoločným partnerským dejinám, k tradíciám, a ak chcete, aj k spoločnému majetku rodu a rodiny, ohľad na deti ako predĺženú ruku našich fyzických a mentálnych limitov, rešpekt k prirodzenému zákonu a k dizajnu stvorenia a bez akýchkoľvek pochybností a kompromisov je to predovšetkým námaha, trpezlivosť, vytrvalosť v raste, v dozrievaní a v čistote, podobne ako pri celibáte, tejto vzácnej perle rímskej disciplíny, pokiaľ ju žijú ľudia s dobre integrovanou sexualitou.
V tomto kontexte a svetle sú všetky procesy vedúce k destabilizácii rodiny a manželstva ako nukleárnych faktorov spoločenského a národného blaha naozaj deštruktívne. Neviem, prečo by sme, neviem potom, prečo by sme ich mali podporovať. Podporujú totiž antropologickú kultúru smrti v rozpore s ešte vždy možnou, s ešte vždy možnou civilizáciou lásky. Svojho času som o tom hovoril aj pri agendách LGBTI, aj pri filozofii rodovej rovnosti. Väčšina v tomto parlamente schválila novelu Trestného zákona, ktorý umožňuje trestať tzv. hate speech, nenávistnú reč. Takže radšej to nebudem riskovať s vedomím, že nová tolerancia zrejme znamená aj tolerovanie bludov podobne, ako nadužité ľudské práva otvárajú dvere k bezpráviu. Obávam sa, že väčšina dôvodov, ktoré uvádzajú navrhovatelia tejto novely, má síce pragmatickú alebo praktickú, no v podstate veľmi sentimentálnu povahu. Ak láska nefunguje, treba ju čo najjednoduchšie popraviť a odpraviť. Rýchlo, hneď, bez prieťahov. Všetkým nadšencom takýchto promptných a pohotových riešení vrelo odporúčam Eriksonovu esej Tyrania okamžiku. Mám však po ruke aj iné vysvetlenie. A tým je večný mýtus romantickej lásky, ktorý v Európe panuje od čias trubadúrov a truvérov a našiel svoj výraz pri, unikátny výraz v príbehu o Tristanovi a Izolde. Ženatý vojak a moreplavec írskeho kráľovstva sa ulakomí na Zlatovlasú Izoldu, snúbenicu bretónskeho vojvodu, hoci doma má vernú Izoldu Bielorukú. Opitý nápojom večnej lásky a chémiou žiadostivosti hľadajú vášniví milenci iluzórny azyl v húštinách parku Trox. Švajčiarsky hlbinný psychológ Karl Gustav Jung to pomenoval terminologicky presnejšie. Muž hľadá animu, žena zase animusa, teda ideálne doplnky svojej fyziologickej a mentálnej polovičatosti, ktoré, pochopiteľne, v ideálnej podobe jestvujú len v našich predstavách. Ak o tom chcete vedieť viac, vrelo odporúčam štúdiu Západ a láska, kde sa dozviete aj to, prečo hinduistom a budhistom nestačí na ukončenie partnerského vzťahu vyhorenie zamilovanosti. Nuž jednoducho preto, že táto preceňovaná vzťahová kvalita tam nikdy nebola podmienkou ničoho trvalého a rodiny už vôbec nie. A tento mýtus, myslím, že romantickej lásky, je typický pre európsku kultúru a stigmatizuje aj naše legislatívne aktivity, čoho dokladom je aj prítomná novela zákona o rodine.
Keď si Henrich VIII. nevedel dať rady s rímskym právom, aby obhájil svoj inštinktívny nárok na pekné dvoranky a zároveň ukončil svoj nasýtený vzťah so španielskou kráľovnou a manželkou Katarínou Aragónskou, našiel si svoju parlamentnú väčšinu, ktorá mu lokajsky odhlasovala supremačný zákon. A ten ho ustanovil za hlavu anglickej cirkvi. Posilnený touto politickou výhrou staré objekty nezriadenej vášne - a je taký termín, ktorý sa používa, taký politicky korektný, sukcesívnej monogamie a je to taký termín, ktorým sa skôr maskuje promiskuitné správanie - tak tieto objekty svojej nezriadenej vášne potom poslal na popravisko. Pravda-nepravda, kto má moc, má aj právo. Popravený biskup John Fischer a patrón kresťanských demokratov Tomas Morus by o tom mohli rozprávať, keby mohli. Ich svätosť však môže.
Napokon pred nedávnym časom ma zaujal rozhovor s českou herečkou Eliškou Balcerovou, ktorá okrem iného hovorí aj o svojom nie vždy pokojnom, ale sústavne kultivovanom manželstve a nezabúda ani svojich rozvedených kolegov a kolegyne. Hovorí, ako veľmi sa silia, aby vyzerali šťastní a konečne spokojní, a ako spod tej fasády práva na šťastie veľmi vytŕča kŕč nepriznaného zlyhania. Veru tak, priatelia, rozvod je pre zbabelcov! Pevné, nerozlučné, verné a exkluzívne manželstvo pre vytrvalostných bežcov a maratóncov. Rozvod je skrat a skratka k nejestvujúcemu ideálu. Manželstvo je drina, ale aj šťastie a slasť, pokiaľ vieme dať druhému, ktorý ja našou konštitutívnou polovicou, časťou, jedným telom, pokiaľ vieme dať druhému šancu rásť.
Dovoľte, aby som na záver so súhlasom autora, ktorým je môj spolužiak Daniel Hevier, prečítal jeho nádhernú úvahu o význame vernosti a tradičných partnerských ideálov:
"Napísal som takú básničku. Telo muža je z mäsa a plameňov a on vie, že všetky ženy sú menej ako jedna žena. Čítal som v jednom bulvárnom plátku rozhovor so ženou, ktorá vystriedala stovky, možno tisícky milencov. Cez jej posteľ a stehná sa prehnali armády chlapov. A táto sexuálna desaťbojárka na základe toho tvrdila, že vie o mužoch všetko, že ich dokonale pozná, že ju nič na nich nemôže prekvapiť. Úbohá mašinka na milovanie. Nielenže ešte stále nevie o nich všetko, nevie dokonca o nich nič. Nevie, čo znamená poznať jedného muža. Možno naozaj pozná chlapov, ale nepozná chlapa. Možno naozaj mala stovky milencov, ale nevie, čo je to mať milenca, jediného, jedného. Možno ich naozaj ponapichovala na rozkoš medzi nohami ako očíslované motýle. Možno ich má naozaj roztriedených do čeľadí a podčeľadí ako chrobáky, ale naozaj poznať ich nemohla."
A teraz ide to vyznanie vernosti. "Nedala si totiž tú možnosť poznávať jedného človeka, poznávať ho dlho, pomaly, celý život, vidieť jeho nov i spln, ochutnať jeho jar i leto, jeseň a zimu, mať v ústach jeho med i horkosť, blen a soľ. Poznávať jeho vône, vychutnávať jeho zrelosť a pomaly s ním starnúť. Vnímať ako vláčnie jeho pokožka, ako jeho telo vonia inými vôňami, ako mu v očiach čas necháva stále nové a nové odlesky farieb. A preplávať jeho telom do iného tela, ktoré nemá nijakú váhu, nijakú ťarchu, do krajiny, kam sa nedostane ani jeden, ani traja, ani päťdesiati, do ktorej môžu akurát a práve iba dvaja."
Dano Hevier venoval túto, aj končí to, Mária, toto je pre teba, ja by som to chcel venovať všetkým ženám, všetkým mužom, ktorí vidia zmysel a vykonávajú to namáhavé úsilie, akým je žiť v stabilnej, pevnej, spoločensky a národne konštruktívnej rodine. Pretože ten rozmer rozvodovosti, ktorý tu riešime, ktorý tu riešime, má zásadnú etickú povahu, aj keď ja viem, že pri tých inštrumentálnych normách to nechceme vidieť a nechceme počuť. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Kolega Hlina, ja som ťa počúval a v istej chvíli som si urobil takú poznámku, že surrealizmus, lebo presne takéto slovo si použil. Ja keďže som ctiteľ i tohto smeru, i André Bretona, a dokonca aj tých pokračovateľov Tristana Tzaru a jeho dadaizmu, sa obávam, že to, spôsob, akým si nasmeroval tú svoju úvahu, má silne surrealistické, ba až dadaistické črty. Obávam sa, že si si poplietol bránku. Ja viem, že o slobodu treba stále zápasiť, ale myslím, že to po roku 1989, to, ako si to vyhodnotil, bolo trošku také dehonestovanie celého toho veľmi náročného, zložitého, konfliktného, dramatického úsilia, zober si len roky zápasu s mečiarizmom a so všetkými tými deviáciami štátneho teroru. Ja viem, že tá energia, zápas o slobodu má byť stále v nás, ale podľa mňa takto paušálne to zjednodušiť je naozaj veľmi dadaistické. Je črtou dadaizmu alebo surrealizmu, že spája reálne veci alebo relikty do ireálnych súvislostí, obávam sa, že presne to si spravil aj vrátane toho šampanského. Neviem, či sa ti o tom snívalo, ale podľa mňa to je haluz a fantazmagória.

Pán minister, vy ste taký šaman a musím povedať, ja sa v magických bylinách a lektvaroch a lektvaroch nevyznám. Takto teda, snažil som sa vás počúvať tak podprahovo za slovami a začul som zvláštny taký relativizujúci tón celej problematiky. Na začiatku Vančurovho "Rozmarného léta" stojí taká známa veta, že "tenhle způsob léta zdá se mi poněkud nevhodný". Keby som mohol parafrázovať, pán minister, spôsob vašej apológie a interpretácie podozrení z tunelovania Vojenského spravodajstva mi tiež nepríde najšťastnejší. Poviem, čo ma vyrušuje.
Vyrušuje ma totižto sústavné presmerovávanie viny mimo vlastného politického prostredia. Umelecký dojem je možno impozantný, no obsah je podľa mňa dosť nebezpečný. Keď my, tak aj vy, čo sme si, to sme si, všetci máme tak trochu za ušami, trochu masla na hlave. Napokon, veď sme ako jedna rodina, jeden národ. Prial by som si, aby všetky závažné prúšvihy, akty štátneho teroru Gorila 1, Gorila 2, zneužitie ITP et cetera, nech už sa stali alebo nestali v politickej gescii všetkých ministrov, a v našom prípade i ministrov, všetkých ministrov obrany zvlášť, boli bez rozdielov vyšetrené. Totiž medzi krádežou 100 mil. a 10 mil. nie je morálne nijaký rozdiel. Ak môžem poprosiť, nepožívajme takéto argumenty.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja len krátko. Myslím, že dve témy sa v tých faktických objavili, téma tých dôstojníkov, ktorí vypovedali.
Kolegovi poslancovi Duchoňovi, prečo nekonali vtedy, keď aktívne sa podieľali na tom šetrení, neviem, aká bola ich hierarchia v rámci Vojenského spravodajstva vtedy, neviem, či mali tie kompetencie. Je to, samozrejme, legálna otázka, legitímna otázka, mňa ale zaujíma aj tá druhá, že prečo konajú teraz. Aký to musí byť pocit po 20 rokoch spravodajskej, aktívnej spravodajskej služby so všetkou zložitosťou tej prípravy, výcviku a celého toho mechanizmu, keď títo ľudia vlastne, lebo aj to je predmetom diskusie v médiách, keď sú schopní ísť pred kamery a vypovedať o tom - je to prejav krajného zúfalstva? Ja by som mal strach o ich životy, napokon aj, myslím, že aj Suchodolinský nám to povedal, že si myslí, že jediný výsledok celej tejto kauzy napokon bude jeho krk, že s tým pocitom zaspáva a vstáva. Neviem povedať, prečo vtedy nekonali, som rád, že konajú aspoň teraz a tú tmu utajenia aspoň trochu dekonšpirujú.
Pokiaľ ide o ten môj podpis, jako keď veci nadobudnú dynamiku a rozmer, ktorý je už potom pre kvalifikovanie alebo posudzovanie toho ministra neúnosný, ja bez toho, že by mi to potrebovali kolegovia zo SaS pripomínať, viem, a s mojimi kolegami z KDH, myslím, že v tom sme zajedno, že keď voda pretečie, vždycky sme doteraz spravili to, čo bolo potrebné spraviť. Len ja nemám rád, keď ma niekto naháňa. Ja sa rozhodnem.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, keď som išiel vystúpiť, tak sa ma kolega Přidal pýta, že či bude aj Joseph Fouché, jeden z najznámejších špiónov, krásne opísaný, všetky tie jeho aktivity, Stephanom Zweigom. Lojzko, nebude ani Joseph Fouché, zakázal som si to, nebudú ani krásne typy špiónov, ktorí mali aj stavovskú česť, ako ich zase spracoval Graham Greene v množstve svojich románov so spravodajským pozadím.
Chcel by som predoslať okrem toho, že toto nebude, ešte svoju jednu takú skúsenosť. V roku 2010, keď som sa ako náhradník ocitol v parlamente po tom, ako Daniel Lipšic nastúpil za ministra vnútra, tak som bol zvolený do výboru pre Vojenské spravodajstvo. Bol som, bol som trošku zdesený, lebo som o tom nevedel nič. Dnes som zdesený, že o tom viem viac. Ani jedna pozícia mi celkom nesedí. Bol som tu krátko a parlament ma poslal, myslím po nejakých dvoch mesiacoch, do belgického senátu, kde bola medzinárodná konferencia o fungovaní spravodajských služieb v štátoch Európskej únie a o kontrolných mechanizmoch, o ktorých tu Richard Vašečka rozprával. A pretože som nič o tom nevedel, som sa pýtal teda, že čo sa odo mňa očakáva na takej medzinárodnej konferencii. A dostal som takú špiónsku otázku či špiónsku odpoveď, že sa mám tváriť záhadne. A robil som to tie štyri dni vytrvalo, neviem, daňový poplatník s tým môže mať, môže mať problém, ale nebudem žartovať.
Viete, že ja si tie svoje vystúpenia píšem ako slohové práce, to slovo "slohová práca" tu zaznieva aj v inom kontexte, takže dovoľte mi, aby som vám ten svoj sloh predniesol.
S krádežou ako národným športom je to rovnaké ako s neverou, športom nadnárodným. Kým sa v externom prostredí nič nedeje, tak je kľud a pohoda. Kým začne konšpiratívna omietka praskať, nešťastníkovi zostáva iba jediná stratégia: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Spôsobov zatĺkania je nepreberné množstvo, dokonca aj v jazyku. O čo lepšie znie formulácia o žurnalistickej kačici než presvedčenie, že bez vetra sa listy nehýbu? Nielen milovníci slovenčiny dobre vedia, o čom hovorí pán minister Glváč, keď výpovednú rozbušku spisu, ktorý sa ocitol v našom výbore, označuje ako slohovú prácu. Ja som náhodou mal slohové práce vždy rád. Vždy totiž odhalili viac, ako by si ich autori mysleli. Keby to záviselo od mňa, navrhol by som kvalifikovať kompetentný sloh ako dôkazný argument pri trestných činoch. Nekecám.
Svojho času ma kontaktovala kriminálka vo veci jednej maturitnej slohovej práce, kde študentka pri téme "Mala som taký sen", tak bola tá téma formulovaná, opísala, ako ju ako neplnoletú na dovolenke sexuálne obťažoval jej švagor. Budete sa diviť, ale tá práca, slohová práca sa stala súčasťou vyšetrovacieho spisu a pomohla lepšie definovať trestnoprávnu zodpovednosť chlipníka. V našom prípade podozrenia z tunelovania Vojenského spravodajstva ide určite o viac, no žiadny dôkazný signál by som v záujme vyšetrenia veci nebagatelizoval. A stretli sme sa s tou bagatelizáciou, žiaľ, aj pri ministerských výkladoch v našom výbore.
Dokonca ani slohové práce, ani kompiláty, čo ak je to jediný spôsob, ako odhaliť časť hroznej reality, ktorého povaha tlie v tajomnom tieni utajenia. Je tristné, že zatiaľ čo my riešime, čo a ako môže alebo nemôže kontrolovať osobitný výbor parlamentu pre Vojenské spravodajstvo, odkladáme mobily, hovoríme stlmeným hlasom v zvukovom smogu rušičiek, médiá dokážu investigatívne vstupovať aj do trinástych komnát a zistiť viac než my, ktorí sme takpovediac pri prameňoch. Alebo je to súčasť hry či ilúzie, že tu vôbec o niečom rozhodujeme?
Nikdy som nebol zástancom konšpiratívnych teórií, preto úsmevne vnímam aj ďalšiu ministerskú interpretáciu možnej zlodejiny. Vraj je to len spravodajská hra a vybavovanie si účtov. Stretol som sa dokonca aj s tvrdením, že v takýchto spravodajských hrách sa angažujú aj metahráči, teda spravodajské centrály veľmocí, ktoré dokážu vždy ťažiť z informačnej nestability zvlášť malých štátov. Na západ od nás nie je problém vziať do vyšetrovacej väzby ani šéfov Vojenského spravodajstva za oveľa menšie škandály a ani v nečase nenájdete tvrdenie, že sa tam deje nejaká spravodajská hra. Ja myslím, že je to podmienené kultúrne, geneticky a tiež geopoliticky. V našom území sa stretá byzantínsky, balkánsky a západnícky alebo, ak chcete, franský svet, preto je spravodlivosť taká dýchavičná a korupcia taká čiperná. Český precedens mi dáva nádej, že aj u nás raz svitne na lepšie časy, stačil by aj generálny prokurátor so syndrómom Becketta.
Súčasťou spravodajského žargónu je aj konšpiratívna tma, ktorá kvôli bezpečnosti musí zostať utajená, nenasvetlená. Kým vo voľnom sociálnom kontexte sa kradne s väčším prehľadom, povedal by som, s väčšou radosťou, s väčším adrenalínom, v režime utajenia je to pomerne nudná záležitosť. Nikto z nevedomých o tom nesmie vedieť, je menej rizík, menej divákov. Navyše prípadná krádež sa dá definovať ako súčasť spravodajskej akcie, ktorá ešte nie je ukončená a ktorá môže mať i širšie, než len národné, konotácie, keďže sme členmi väčších bezpečnostných zoskupení.
Ak sa vám podarilo za babku nadobudnúť objekt dom, vilu, zámok, auto či iný majetok, ktorý už bol dekonšpirovaný, môžete si fandiť. Viem si predstaviť tú hrôzu obývať priestory a hnuteľnosti v ešte živej špiónskej dynamike. To ani nemusíte pozerať akčné kriminálne filmy, máte to takpovediac doma. Z prvej ruky, v priamom prenose a niekedy aj s frajerkou. Ekonomický reliéf narábania s takýmito statkami vo väzbe na štátny rozpočet a potom pri ich vyraďovaní ako neupotrebiteľného materiálu a majetku v médiách opísali ľudia, ktorí našli, povedal by som, suicidálnu, samovražednú, odvahu hovoriť o tom. To, čo hovoria, nemá nijaké spravodajské krytie a tiež si nie som istý, že ich baví práve takáto hra. Aká je to vlastne hra?
Dovoľte, aby som citoval z rozhovoru s jedným z dôstojníkov, ktorí v tejto kauze vypovedali na verejnosti.
Pýta sa ho novinár: "Minister Glváč tvrdí, že ide o kačicu, keďže viacero objektov naďalej patrí štátu. Ste si istý, že naozaj došlo k tunelovaniu služby?"
Odpoveď: "Pán minister má pravdu, že niektoré z objektov zo služby neodišli. V správe o vyšetrovaní tunelovania som však hovoril aj o podozreniach, ktoré súvisia s nadobúdaním majetku."
"Čo to znamená?" pýta sa novinár.
"Je to veľmi jednoduchý mechanizmus. Tajná služba si vyberie objekt, ktorý chce kúpiť, potom tam poslala sprostredkovateľa, hoci má dosť možností, aby to vedela zariadiť aj sama. Keď sme si následne dali urobiť výpis z katastra, zistili sme, že v jednom prípade za 14, v inom za 37 dní bola navýšená cena o niekoľko miliónov korún. To znamená, že namiesto za 13,5 mil. sme kúpili objekt za 19,5 mil. alebo namiesto 3,5 mil. za 13,5 mil."
Novinár sa pýtal: "A rozdiel bola teda odmena pre sprostredkovateľa?"
"Zdá sa to veľmi pravdepodobné," odpovedá dôstojník. "Išlo o osoby alebo firmy, ktoré nefigurovali v záznamoch tajnej služby. V princípe to fungovalo nasledovne: prvý človek niečo realizoval, druhý to podpísal, tretí prevzal dokumenty, ktoré už dnes neexistujú. To znamená, že ich skartoval alebo inak zlikvidoval."
Pýta sa novinár: "Inými slovami hovoríte o zahladzovaní stôp?"
"To ste povedali vy. Ale, áno, existuje takéto podozrenie."
Krátky úryvok z médií.
Dovoľte, aby som pokračoval. Najväčším rizikom tajnej služby je, že prestane byť využívaná na ochranu štátu a začne fungovať na iné, temnejšie účely. Ľudia tomu málo rozumejú, preto uvediem názorný príklad.
Predstavte si, že by agent 007 James Bond, v službách Jej Veličenstva britskej kráľovnej, rýchlych žien a pekných koní pod kapotou, nemal charakter alebo by bol podriadený zlým silám. Mohlo by sa ľahko stať, že by superzbrane a odpočúvacie zariadenia prestal využívať na dolapenie zločincov a začal ich využívať na vlastné obohatenie. Pre ľudí by to bola pohroma, pretože by ich viac nechránil, ale ohrozoval.
Toto sa ľahko môže stať, keď minister, a teraz nejde len o pána Glváča, nezvláda riadiť tajnú službu. Obávam sa, že práve toto sa dlhodobo deje pri Vojenskom spravodajstve. Namiesto hrdinských príbehov sa tak na svetlo verejnosti, či sa nám to páči, alebo nie, dostávajú informácie o kradnutí a využívaní agentov na kriminálne činy. Samozrejme, prezumpcia neviny platí, no aj tak považujem za náznak dobrej správy, že Špeciálna prokuratúra vzniesla požiadavku na zbavenie mlčanlivosti viacerých kľúčových exponentov Vojenského spravodajstva, ktorí o viacerých škandáloch vedia, nakoľko boli súčasťou interných vyšetrovaní v nedávnej či dávnejšej minulosti. Na druhej strane ma vyrušujú niektoré indície, ktoré hovoria, že aktuálne v priestoroch Vojenského spravodajstva prebiehajú i procesy zahládzania stôp a prerábania dokumentov.
Pokiaľ som monitoroval dennú tlač, printové aj netové médiá, každý považuje temer za nehoráznosť, a to tu už zaznelo viackrát, ak sa vyšetrovať majú sami domnelí vinníci. Pán minister nám na výbore skuhravým hlasom oznámil, že tie šetrenia sám povedie. Aj keby som pripustil, že možno je to len záchvat jeho justičného mesianizmu - o naivite som neuvažoval vôbec -, aj tak ma vyrušuje, ak ma s dvojnásobným mandátom zatĺkať zatĺkajúci.
Potom mi to ale doťuklo. V krajine, kde sa sami unášajú prezidentskí synovia, kde sa sami vraždia Remiášovia, vlastnými päsťami bijú Hedvigy Malinové, kde sa z parlamentu sám vypoťká Gaulieder a referendum sa samo od seba zmarí, kde sa prezident viac ako s ústavou radí s vlastnou svojvôľou, kde "sa" je kolektivizované "my" s lokajskou oporou 83 hlasov, tam sa naozaj veci podarí vysvetliť a vyriešiť na veľkú spokojnosť zatĺkačov, lebo taká je ob-jed-náv-ka.
Nezávidím ministrovi, ak spraví niečo iné, bude musieť kvôli nepriamej, ale politickej zodpovednosti odísť. Ak spraví ale to, čo treba, ostane v hanbe. Obávam sa, že ho bude mátať tvár a výpoveď Vladimíra Suchodolinského, ktorý prognózuje, že nakoniec pôjde o krky tých niekoľkých statočných. A aj tvár Ivana Macka, ktorý rozsah škandálov vo Vojenskom spravodajstve ešte rozšíril aj so silným príbehom, ako bolo od neho žiadané, aby si napľul na hlavu, lebo u niekoho, s kým sú v spravodajskom priestore veľké plány, jeho správa vyvoláva vraj silný diskomfort.
Práve hrdé výpovede týchto pár statočných, tých krásnych kazov v systéme, ako by povedal Orwel, ma presvedčili o tom, že ani vo Vojenskom spravodajstve sa už nepestuje kult stavovskej cti, kvalifikácie, odbornej formácie spravodajských predpokladov, ale úzko utilitárne politické ciele a nominácie, ktoré relativizujú čo ako biedny krajec spravodajskej serióznosti.
Toto je vec, ktorá, priznám sa, ma desí. Nevdojak som si spomenul na pesničku Karla Kryla, kde hovorí: "Na rohu ulice vrah o morálce káže", čo nie je tento prípad, ale nabáda nás to k parafráze: to naozaj zlodeji majú naháňať zlodejov?
Dal som si ešte záver, ktorý trošku vyplynul z rozpravy, za angažmán v povodniach, samozrejme, patrí vďaka aj ministrovi obrany, aj ministrovi vnútra, obávam sa však, že nijaké hrádze túto spravodajskú povodeň nezastavia a jej dôsledky budú, ba už sú, ničivé.
Ďakujem. (Potlesk.)