Videokanál poslanca

Pán podpredseda, milé kolegyne, kolegovia, milá vláda, ďakujem za možnosť vystúpiť a verejne predniesť interpelácie. Mal som ich viac, ale som to trošku racionalizoval a jedna, ktorá bola myslená, teda alebo adresovaná ministrovi školstva, tak mala takú matériu. Vzhľadom na jeho komunikačnú ústretovosť sme našli riešenie aj mimo takejto prezentácie.
Moja prvá interpelácia je smerovaná Miroslavovi Lajčákovi, podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí a v takom istom znení, keďže tá matéria súvisí, aj pánu ministrovi Jánovi Richterovi, ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ja ju nebudem čítať celú, ja ju, samozrejme, písomne odovzdám, vyberám z nej len to a meritórne.
V utorok 17. 9. 2013 sa v OPEN Gallery v Bratislave v rámci dúhového PRIDE Bratislava konala diskusia organizovaná veľvyslanectvom USA na tému, ako zaručiť akceptáciu LGBTI ľudí na Slovensku. Podujatie organizoval Ján Krc z Veľvyslanectva USA vo Viedni, ktorý má na starosti verejné veci, a zakladajúci, ktorý je zároveň zakladajúcim členom Gays and Lesbians in Foreign Affairs Agencies, a v tejto diskusii sa zúčastnili viacerí predstavitelia diplomatických zborov, z Veľvyslanectva Spojeného kráľovstva v Slovenskej republike, z agentúr Európskej únie pre základné ľudské práva, no a Slovensko tu zastupovala Oľga Pietruchová, riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá na tomto fóre vystúpila takým spôsobom, že v očiach čelných predstaviteľov zahraničných misií na Slovensku ohovárala Slovensko, pričom do zlého svetla stavala nielen slovenskú spoločnosť, ale aj výsledky práce niektorých ministerstiev. Výrazne vo svojom vystúpení prezentovala nedôveru k súdom, veľmi ostrú kritiku venovala práce polície a podčiarkla aj veľmi nekvalitnú prípravu mládeže zo strany školstva.
Takýto postoj a verejná prezentácia sú podľa viacerých indícií nezlučiteľné s jej funkciou a otvárajú otázku, či jej názory sú naozaj vládnou doktrínou alebo skôr privátnou a súkromne zaujatou nadprácou. Nebudem to tu čítať, ale ja som priložil k tejto interpelácii prepis fonetický celého jej vystúpenia, ktoré je na YouTube. Možno len to, čo tam najviac dominuje, je tam obraz Slovenska ako krajiny xenofóbov, fundamentalistov a krajiny, kde sa systémovo pestuje nenávisť.
V tejto súvislosti, ale nebudem to citovať, nechcem vás zdržiavať, v tejto súvislosti sa pýtam a to je otázka teda z interpelácie, či má Oľga Pietruchová mandát rezortu, aby na verejnom vystúpení v prítomnosti veľvyslancov z pozície vysokej štátnej úradníčky ohovárala Slovensko, slovenskú verejnosť a prácu ministerstiev. To je prvá otázka.
Druhá otázka je, že či nejde iba o lokajské napĺňanie zahraničnopolitickej agendy, ktorá zostala pred slovenskými občanmi utajená. Lebo ak nie, nech túto doktrínu explicitne deklaruje aj premiér vlády Robert Fico a potom nech neodsúva stratégiu ochrany ľudských práv až na čas po prezidentských voľbách. A to ani vtedy nie, ak by si to rozhádzal s cirkevnou hierarchiou.
Posledná otázka v tejto časti interpelácie sa týka možnosti, aby v otázkach, ktoré sa týkajú hodnôt a etiky, mali členské štáty Európskej únie suverenitu. Preto sa vás pýtam, pán minister zahraničných vecí a pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny, či vnímate aj tento rozhodovací kontext aj v prípadoch alebo v prípade, o ktorom podávam svoju interpeláciu. Je písomne, odovzdám ju.
Druhá interpelácia je adresovaná ministrovi životného prostredia Slovenskej republiky pánu Petrovi Žigovi a týka sa inej oblasti, je to oblasť nakladania s toxickými odpadmi v Banskobystrickom kraji. Predmet tejto interpelácie vznikol na základe podnetov, ktoré mi poslali občania obce Prestavlky v okrese Žiar nad Hronom, ďalej občania Slovenskej Ľupče v okrese Banská Bystrica a aj z mesta Banská Bystrica. Vo všetkých troch podnetoch ide o rovnaký problém, som si napísal s úvodzovkou "hnojív", ktoré sa vyvážajú na polia v zmienených lokalitách alebo ich blízkosti. Viem, že reguláciu týchto činností upravuje zákon o hnojivách, ktorý predpisuje jednak certifikáciu hnojív a následne aj štátnu odbornú kontrolu vykonávanú Ústredným kontrolným a skúšobným ústavom poľnohospodárskym. Napriek všetkým legislatívnym v úvodzovkách "poistkám", sa znepokojení občania obťažovali najmä neznesiteľným zápachom z polí a chotárov, ale aj udalosťou, že sa tento odpad často a skoro systematicky vyváža najmä v nočnom čase, domnievajú, že sa obsah vyvážaných hnojív, bioodpadu a ďalších, zrejme aj toxických látok z čističiek odpadových vôd a kalov nezhoduje s tým, čo je deklarované v certifikátoch. Pre toto tvrdenie jestvuje viacero argumentov, spomeniem jeden. Obvodný lekár MUDr. Dušan Palay zo Slovenskej Ľupče v čase vývozu týchto odpadov deklarovaných ako hnojivá na poliach v okolí Slovenskej Ľupče zaregistroval zvýšený nápad somatických a zdravotných ťažkostí u svojich pacientov. Išlo najmä o nauzeu, nevoľnosť, dýchacie problémy a alergické reakcie vrátane ťažkých astmatických šokov. Za rubikon tohto ohrozenia považujem udalosť, ktorá sa stala v noci z 30. septembra na 1. októbra 2013, kedy mladý 27-ročný muž z Lučatína tragicky zahynul po tom, ako vošiel do priestoru už vyprázdnenej a vypláchnutej cisterny firmy zo Zvolenskej Slatiny.
Moje otázky sú teda nasledovné:
Aká látka to zabíjala a prečo bola celá pracovná aktivita vývozu realizovaná v nočnom čase?
Druhá otázka. Aké poznatky majú kompetentné orgány s nekalou činnosťou tzv. odpadovej mafie?
A tretia, či by nebolo vhodnejšie, aby rizikové činnosti v oblasti aplikácie odpadov a hnojív vykonával skôr štát ako privátni ziskuchtivci?
Budem na tieto otázky trpezlivo čakať vašu odpoveď v stanovenom čase.
Tretia interpelácia sa rovnakou mierou týka ministra kultúry Mareka Maďariča a zároveň aj rovnakou mierou ministra spravodlivosti pána Tomáša Boreca.
V dňoch 23. až 27. októbra 2013 sa pod záštitou ministra spravodlivosti Tomáša Boreca a s finančnou podporou ministerstva kultúry uskutočnil filmový festival Inakosti, medzinárodná prehliadka filmov propagujúcich životný štýl homosexuálov a lesbičiek. Bez konfrontačného ducha a s rešpektom voči slobode umeleckej expresie však túto skutočnosť považujem za znepokojivý jav, ktorý sa radí ku kampani destabilizácie tradičných hodnôt rodiny, manželstva, rodovej komplementárnosti, teda pilierov, na ktorých stojí prirodzený poriadok nielen našej civilizácie. Vec je o to vážnejšia, že ide o festival, ktorý má putovný charakter a zasiahne všetky väčšie mestá a regióny Slovenska. Som presvedčený, že diametrálne väčšinová populácia našich občanov má oveľa viac a oveľa vážnejších problémov, dokonca aj v kultúre, ktoré nie sú uspokojivo riešené a už vôbec nie saturované. Spomeňme učiteľov, zdravotné sestry, dôchodcov, situáciu mladých rodín, nezamestnaných, kvalitu podnikateľského prostredia a tak ďalej. Moje otázky aj kvôli komparatívnej spravodlivosti sú teda nasledovné:
1. Aké prostriedky vynakladá vaša vláda na podporu tzv. kultúry inakosti?
2. Ide v tomto len o vašu, v úvodzovkách "osvietenú" ambíciu, alebo napĺňate programový zámer, ktorý zostal pred slovenskými občanmi utajený?
3. Akými projektmi a prostriedkami podporuje ministerstvo kultúry prorodinnú a promanželskú osvetu a kultúru?
Toľko k mojim interpeláciám, ktoré, samozrejme, podám v zmysle rokovacieho poriadku. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, kolegovia a kolegyne, zvlášť vítam aj Richarda Vašečku, jeho vzácnu osobnosť, že rozšírila toto úctyhodné auditórium. Hneď sa ľahšie dýcha a lepšie rozpráva a je lepšia motivácia. Martin, aj teba, samozrejme, to ako ty patríš tiež k tej rozmanitosti. Pokiaľ niektorí z kolegov poslancov a poslankýň sledujú legislatívne iniciatívy tria Brocka, Přidal, Kvasnička, nakoľko nejde o prvú novelu tohto typu, zaiste si spomeniete na nedávno pochovanú možnosť dobrovoľne asignovať časť dane v prospech rodičov, a tak zlepšiť ich ťažkú dôchodkovú situáciu, teda novelu, ktorú ľudovo nazývame o troch grošoch, zaiste im neunikla filozofia našich návrhov, ktorá nie je v dôvodovej správe explicitne uvedená, možno čosi z toho, čo Julko Brocka hovoril ako o duchovných a etických otázkach, ktoré s takýmito návrhmi zákonov súvisia.
Pod touto filozofiou rozumiem predovšetkým sociálne i morálne žiadúcu potrebu solidarity. Dnes je to podľa viacerých politologických koncepcií najvýznamnejšia civilizačná kvalita, o ktorej Richard von Weizsäcker povedal, citujem: "Len solidárny svet môže byť spravodlivý a žiť v mieri." Myslím, že v sociologickom kontexte ju prvýkrát etabloval francúzsky sociológ Émile Durkheim vo svojom diele O spoločenskej deľbe práce. Je to práca klasická dnes už, z roku 1893. Vychádzajúc z vtedajšieho spoločenského kontextu, definoval spoločnosti s nízkou mierou deľby práce, ktoré drží pohromade mechanická solidarita skupiny či kmeňa, alebo daného celku, a odlíšil ich od spoločností s pokročilou deľbou práce, kde vznikajú rôzne dobrovoľné spojenectvá, ktoré tak vytvárajú nový typ solidarity. Durkheim ho nazval organickou solidaritou. Vzdialeným predchodcom takejto organickej solidarity bol kresťanský imperatív vzájomnej lásky, pomoci a vzťahu k blížnemu. Nech sa už hranice medzi mechanickou a organickou solidaritou akokoľvek modifikovali a prestupovali, solidarita nestratila energiu, ak môžem použiť obľúbený kultúrny termín Dominika Tatarku, kultúru obcovania, teda vytvárania obce, society, spoločenstva a v prenesenom význame i rodiny, generácie rodu a totum pro parte národného organizmu. Bunečnou formou obcovania v tomto zmysle je prirodzený rozumom i prírodou požehnaný vzťah medzi mužom a ženou. Kde by ste hľadali viac solidárneho tmelu, než v tejto bunečnej vzorke spoločnosti? V našom zákone toto presvedčenie vyjadrujeme aj rečou ekonomického jazyka, kolega Brocka ukazoval aj graf vývoja týchto súvislostí, keď chceme umožniť, aby ženy pri zaopatrovaných deťoch, môže to platiť aj naopak - v manželstve, mohli byť finančne saturované daňovou úľavou alebo daňovou asignáciou svojho manžela a nemuseli tak byť nespravodlivým a nesolidárnym predmetom tzv. konsolidácie verejných financií. Tomuto hovoríme totiž šetrenie na nesprávnom mieste, čo vlastne ani nie je šetrenie, iba zakladanie nášľapných mín už pre blízku budúcnosť s rozvoľnenou predstavou o rodine.
Náš predchádzajúci zákon sa vyznačoval rozmerom medzigeneračnej solidarity detí voči svojim rodičom, aj keď sa o rodičovskej láske, ak je pravá a múdra, hovorí, že vzniká a žije bez podmienok a nič si nežiada. Prítomný zákon sa vyznačuje solidaritou, ktorú by som nazval intergenderovou, medzirodovou. Táto terminológia je dnes veľmi populárna, no ja ju v tomto kontexte používam v úplne inom význame. Nie ako zameniteľnosť, nivelizáciu, výberovosť, selektívnosť pohlavia ako stieranie biologických rozdielov, ale ako fyziologickú danosť, ktorá jestvuje mimo akejkoľvek diskusie vo svojej jedinečnej a nenahraditeľnej dvojpólovej komplementárnosti, teda tak, ako ju zamýšľal inteligentný dizajn Stvoriteľa. Necítime nijakú potrebu rivalizovať. Oba tieto antropologické póly, na čo v konečnom dôsledku doplácajú obe strany medzirodovej transakcie, a zvlášť vtedy, ak sa tejto problematike venujú vysokí štátni úradníci v zajatí nátlakových skupín, ktoré chcú zvrátiť prirodzený poriadok manželstva, rodiny a spoločnosti. Je to boj v mene slobody proti slobode. Je to fenomén tzv. novej tolerancie, ktorá sa snaží redefinovať ľudské práva, a v mene takejto tolerancie chystá našej kresťanskej civilizácii nové otroctvo.
Ak muža symbolicky aj reálne vraciame k žene, a ženu nielen platonicky, ale aj v ekonomickom vyjadrení i konkrétneho zákona prinavraciame k mužovi, tak len preto, že zákony o rodine a ochrane manželstva nepovažujeme len za povinnú legislatívnu a programovú jazdu, ale za pilier našej civilizácie bez verbálneho cirkusu všakovakých inakostí. Aj preto by som chcel podporiť, o podporu prítomného návrhu zákona z dôvodov, ktoré som uviedol a, samozrejme, aj z dôvodov ekonomických, finančných, sociálnych.
Dovoľte mi, aby som na záver svojho krátkeho vystúpenia k prítomnému návrhu zákona uviedol jeden hlboký poznatok, ktorý svedčí o záchrannej povahe tejto medzirodovej solidarity a o posvätnom pute medzi mužom a ženou v manželstve. Uplynulé leto som strávil pár dní na festivale Pohoda v Trenčíne. Žiadny z umelcov a hudobníkov nehovoril a nespieval o tomto vzťahu, presvedčivo o vzťahu muža a ženy, presvedčivejšie ako Marek Eben so svojím bratským bandom. Stále vidím tie čisté, empatické oči, múdry úsmev, ktorý vie, čo je bolesť, pristrihnutú ofinu a hrabličky zubov, charizmu bez hystérie, bez potreby verejnej onánie a mediálnej exhibície. Možno viete, že táto hviezda Českej televízie a šoubiznisu, idol mnohých českých žien podľa prieskumov, žije temer tri desiatky rokov s Markétou Fišerovou, niekdajšou hereckou divou a vychýrenou krásavicou, ktorá v roku 1986 prekonala ťažkú cievnu príhodu, kómu a následnú úpornú rehabilitáciu, po ktorej našťastie prežila, hoci naveky pripútaná k invalidnému vozíčku.
Nepoznám veľa takýchto manželských príbehov skutočnej lásky, solidarity a vernosti. Prepáčte, že som si na to spomenul, keď hovoríme o takej, o takej konsolidácii verejných financií, ktorá z našich žien, manželiek a mám robí sociálnych invalidov. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Isteže násilie je pedagogická a výchovná slabosť. Myslím, že v tom nemáme pochybnosti. Na druhej strane, keď môžem byť osobný, mám v živej pamäti spomienky z detstva, kedy môj osvietený otec, inak známy detský psychiater, a ten čosi o tom vedel, pri mojom formovaní použil otcovskú ruku. Dnes, keď na to myslím, som presvedčený, že otec mal byť ráznejší. Možno by som bol viacej, možno by som bol viacej otesaný.
Viem, že je to prejav politickej nekorektnosti hovoriť v takomto zmysle v takomto kontexte. Nech je akokoľvek, vyrušuje ma hystéria, ktorú tu ventiluje a čiastočne aj Martin Poliačik, a dovolím si tvrdiť, že za štatisticky smiešnu, ale veľmi vplyvnú skupinu z prostredia homoloby a spriaznených blúznivcov. Nechcem ale ísť do detailov.
Čo mi chýba v tejto diskusii, je exaktná definícia, čo je už týranie a čo je ešte len legitímna tvrdosť nastavovania sociálnych mantinelov. A nebudem spomínať kultúry, kde, alebo národy aj Európskej únie, ktoré v tomto majú trošku iný, iný feeling. Španieli, ktorí vodia svoje deti na býčie zápasy a potom v tej ich kultúre je väčšia rezistencia na to, na čo my sme takí precitlivelí. Alebo elitné školy v Anglicku, kde tvrdosť aj pri výchove, nenazývajme ju týraním, bola cestou k tomu, ako z chlapa urobiť džentlmena. Takže ale hovorím, že tieto príklady spomínať nechcem.
Ďakujem.