Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, ďakujem. Profesor Mistrík na štylistike nás učil, že nikdy nemáme svoje vystúpenie začínať ospravedlnením. Odvtedy to robím často. Takže sa chcem ospravedlniť, že idem hovoriť k téme, o ktorej mám akési také povedomie v tej rovine empatie, ale pokiaľ ide o exaktné veci, taxatívne určené v legislatíve, je to pre mňa rovnako zložitý systém, ako bol systém, v ktorom funguje naše zdravotníctvo. Naozaj tie...
Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, ďakujem. Profesor Mistrík na štylistike nás učil, že nikdy nemáme svoje vystúpenie začínať ospravedlnením. Odvtedy to robím často. Takže sa chcem ospravedlniť, že idem hovoriť k téme, o ktorej mám akési také povedomie v tej rovine empatie, ale pokiaľ ide o exaktné veci, taxatívne určené v legislatíve, je to pre mňa rovnako zložitý systém, ako bol systém, v ktorom funguje naše zdravotníctvo. Naozaj tie legislatívne pravidlá sú mimoriadne obtiažne a akosi je umožnené do nich nazrieť iba ľuďom, ktorí sa tomu venujú zasvätene, con amore, profesionálne, erudovane, na základe vlastnej empírie, čo je úctyhodný príklad aj mojej vzácnej kolegyne Moniky Gibalovej, málokto, prinajmenšom v opozičnom priestore je tak fundovaný hovoriť, a teda modelovať veci, meniť, modifikovať veci v tejto mimoriadne citlivej oblasti ako ona.
Ja si význam sociálnej situácie uvedomujem ešte možno z detstva, keďže som vyrastal v špecifickom prostredí, kde sa tie témy objavovali cez kontakt s kňazským prostredím. Bol som konfrontovaný cez otca, cez rehoľné sestry, ktoré sa pohybovali v blízkosti môjho otca ako detského psychiatra, aké sú všelijaké formy, aká je pestrá varieta sociálnych vzťahov situácií a problémov, ktoré toto prostredie obnáša. A neskôr som bol konfrontovaný aj s tým, ako systémovo, systematicky sa tejto problematike venujú nielen svetské, ale aj cirkevné inštitúcie. Napokon svedčia o tom aj sociálne encykliky významných pápežov, či je to Ján Pavol II. a jeho encyklika Sollicitudo rei socialis alebo encyklika Benedikta XVI. Caritas in veritate, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes z II. vatikánskeho koncilu, ktoré hovoria o základných pilieroch fungovania sociálne orientovanej spoločnosti, kde takými princípmi, na ktorých to celé stojí, je sociálna spravodlivosť, sociálna solidarita, subsidiarita a participácia na tomto systéme.
Samozrejme, v prípade problému, o ktorom hovoríme, ide o osoby a ako Štefan reagoval, nie je to len pohľad na ženy, ale aj na partnerov z tej mužskej strany v predpoklade, že tam, kde žena zomrie skôr, naozaj sa dostávajú do znevýhodneného pásma. A je síce ušľachtilé hovoriť o počte detí, ktoré priviedli na svet, ale ten dnešný demografický trend, čo mi je veľmi ľúto, ide trošku odchodne od tej ideálnej predstavy mnohodetných rodín, ako to bolo kedysi. Nič menej zostáva pravda, že u tých žien alebo mužov po smrti svojho manželského partnera, a som rád, že tie sociálne zákony sú stavané na inštitút manželstva, a znovu to potvrdzuje, že je to inštitút významný a, by som povedal, taký bazálny pre tvorbu spoločenského jadra v zdravej spoločnosti, tieto problémy sú veľmi vypuklé.
Ja som rozmýšľal, viete, že vždycky zvyknem trošičku pozerať smerom k literatúre ako učiteľ literatúry, a nič lepšie ma nenapadlo, keď som rozmýšľal, samozrejme, každý z vás má nejakú skúsenosť s ľuďmi, ktorí sú poškodení, ktorí sú zranení po strate životného partnera, keď poznáte ich peripetie, ich ťažké životné okolnosti po strate partnera, o to viac, ak sú v znevýhodnenom veku, keď len veľmi ťažko nachádzajú priestor na trhu práce.
Ale ja by som sa vrátil k tej literatúre. Je možno dobré aj pri vnímaní tohto zákona vnímať aj taký ten empatický, povedzme, priestor reflektovaný v literatúre. Mňa tu nič iné nenapadlo, nehovorím, že je to ideálna báseň o vdovách, ale Vojtech Mihálik v šesťdesiatych rokoch, keď písal Apassionatu a Sonety pre tvoju samotu, napísal jednu skvelú báseň, dnes by som povedal, že je to skôr taký sociálny katechizmus písaný básnickou rečou žien alebo ľudí, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom hendikepovaní v partnerskom živote, vo vlastnom osude, Vdovy. Ja si dovolím vám uviesť úryvok z tej básne Vdovy, len kvôli ten empatickej rovine legislatívy, ktorú navrhujeme s kolegyňou Monikou Gibalovou a s Martinom Froncom, ja myslím, že trochu poézie nikoho nezabije ani v tomto inak nepoetickom priestore: „Na rakvu hádžu prvú hrudku, ale posledné odchádzajú. Onemel cintorín, vystretý pod rubášom smútku. Tam teda leží ich láska, ich korbáč, tam ležia oči a ruky v mazľavej hline. A oči už nebudú ich páliť a ruky nebudú ich bíjať. Bože, predsa len úľava! Posledné odchádzajú, vracajú sa bočnými cestami do domu, aby v ňom otvorili obloky, vyhnali stuchlinu a tymian, aby zažali lampu a uvarili čaj. Tam teda leží ich dávno zabitá láska, hoci až dnes ju vložili do zeme. A vdovy potom sedia pod svadobným obrazom a skláňajú tváre, aby nik na nich nevidel vytesanú krivdu, roky otroctva, opité vášne, bujdošstvo vládcu a sebca, sliny a päste. A vdovy sedia, sedia pod svadobným obrazom a skláňajú tváre, aby nik na nich neuzrel žiarivú hviezdu, čo z močiara života vzlietla a nesie dávne svetlo a páľu a chuť prvého bozku, ktorý si urval ten tyran.“ Tá báseň bola napísaná v šesťdesiatych rokoch, keď ešte nebola tá hystéria rodového mätenia a emancipačný proces nebol v takej histriónskej rovine, ako je dneska. Tá báseň, samozrejme, nevrhá dobré svetlo najmä na toho strateného partnera. A ja myslím, že je aj reálna v tom, že dodnes mnohé tie manželstvá takto vyzerajú, že sú v kríze kvôli hriešnosti jednotlivcov.
Na druhej strane poznám množstvo príbehov, žiaľ, skúsenosť je taká, že básne sa lepšie píšu o negatívnych než o pozitívnych veciach. Čiže nepodarilo sa mi nájsť pozitívny text, pretože tá ťarcha vdovectva je tak náročná, že na nej veľmi ťažko nájdete niečo veselé, niečo príjemné, niečo povzbudzujúce. Mnohokrát je to len čakanie na vlastnú smrť, keďže ako v mýte o Filemonovi a Baucide v Ovídiových Premenách tí ľudia jednoducho bytostne k sebe patria a stratou jedného aj ten druhý stráca, ako hovoria Horehronci, Razer DeathAdder. Vilko, to som povedal kvôli tebe, lebo vidím, že ma počúvaš, že som si myslel, že ťa to trošku poteší.
Preto som rád, že takýto zákon, ktorý zdanlivo sa venuje malej, drobnej, nepovšimnutej oblasti sociálnej solidarity, je tu, a chcel by som vás poprosiť o jeho podporu, máme naozaj veľmi vážne resty aj proti takto postihnutým ženám, aj mužom, ktorí sú v takej situácii, aj proti ľudskému rodu a je čas, najvyšší čas to napraviť. Ďakujem.
Skryt prepis