Videokanál poslanca

Ďakujem kolegom, ktorí reagovali.
Petra Osuského si vážim za to, čo povedal, aj keď teda viem, že má tiež dilemu tohto typu a niektoré tie veci sa mu zdajú radikálne.
Kolega Mičovský, myslím že v tej výchove sa robí, teda v istom školskom prostredí sa robí, je len otázka, že ako sa definuje sexuálna výchova.
Ale chcel by som reagovať na teba, môj milý kolega Lojzko Přidal. Vieš, zas sa vrátim sa k tomu Rúfusovi. Vieš, ja osobne nemám čo skrývať, ja nemám rád farizejstvo a nemám rád predstieranie čohosi, čím nie som, ale vrátim sa k Rúfusovi, pretože ho mám rád aj ako jazykár. Lexikológia sa zaoberá rôznymi vrstvami jazyka. Medzi tieto vrstvy patria aj slová expresívne. Rúfus o všetkých slovách slovenskej lexiky hovorí: slová nie sú ani dobré, ani zlé, dôležitý je zámer a kontext. Ja, použitím tohto slova, som chcel povedať, s akou ľahkosťou robíme závažné veci bez toho, aby sme boli ochotní niesť zodpovednosť, a v tej chvíli mi to použitie prišlo funkčné. Naozaj je to jazyk, ktorý keď nepoužiješ, tak ti nebude nikto rozumieť a nikto ho nebude počúvať. To je jediné, čo som mal na mysli, určite nie nejakú oplzlosť, alebo určite nie nejaké morálne podprahové. Určite nie. Čiže chcem, aby si to takto vnímal a nebral to tragicky.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, pán podpredseda, milí kolegovia, kolegyne, som si tak včera pozeral, že aké knihy mám na nočnom stolíku, a som zistil, že nejak majú takú podobnú problematiku. Jedna tá kniha sa volá, že Teror cností. Neviem, či vám niekedy prišla cnosť ako teror, ale hovorí najmä o tom, kam tá naša tolerancia bez limitov, kam dospela a aká začala byť amorfná, že už dneska tolerujeme všetko a všetko nám príde normálne, nič nás nevyruší. Druhá kniha tohoto typu je Meze smířlivosti, že kde je hranica toho, čo ešte je zmierlivosť, a kde už treba povedať rezolútne nie. A tretia kniha trošku hovorí o jazyku, ktorý sa používa aj pri hodnotových témach, a má teda silný náter politickej korektnosti. A je to štúdia úprk, Úprk rozumu. Ale najviac, k čomu som sa vrátil, počúvajúc aj kolegu Miškova, aj Jura Drobu, aj niektorých kolegov v kuloároch, bola knižka maďarského autora Tibora Déryho, ktorú napísal v roku 1963 alebo ´64. Bola preložená len do češtiny, kniha sa volá Cesta pána A. G. do X. A je to taká dosť pochmúrna science fiction, ktorá zobrazuje, ako dopadne spoločnosť, ktorá zbožství slobodu, ako ktorá si z nej urobí idol. Je to spoločnosť, kde každý môže milovať akýkoľvek čas kohokoľvek, kde každý môže kohokoľvek kedykoľvek zabiť. Je to vízia, v ktorej sa konanú masové popravy tých ľudí, ktorí už to chcú zavesiť, majú toho plné zuby, sú frustrovaní. Takáto vízia s otázkou, či je sloboda naozaj tým prvkom, ktorý konštituuje poriadok. Hovorím to len preto, že v tej našej novej tolerancii a v tom humanizme bez brehov sa črtajú kontúry tejto pochmúrnej vízie Tibora Déryho. To som si len tak včera skoncipoval.
A teraz, ako viete, ja, ja si zvyknem veci formulovať, aby som nejak neuletel. V prvej časti rozpravy, viete, že k tým filozofickým a politickým ohľadom som sa vyjadroval.
Ešte, Števko, poprosím ťa, keby si mohol tie sviečky adventné zapáliť, lebo ten kolorit je veľmi dôležitý. Zapaľovač ti dám.
V prvej časti rozpravy som hovoril o politicko-etickom diskurze, ktorý sprevádza zásadný spor medzi prívržencami za život v každej forme a v každom štádiu, vrátane počatia a aj zmaru prirodzeného, a na druhej strane zástancami zbožstvenej individuálnej vôle, eufemisticky nazývanej ľudským právom. Hovoril som tiež, že tento chronický konflikt nemá nijaké kompromisné riešenie a že zlyhávajúce kresťanské demokracie, ľudové strany a ich sebazáchovní lídri túto podstatnú energiu sporu o život, o prirodzený zákon a étos elementárnej úcty k životu rozriedili, rozriedili na nevídanú žbrndu. Žbrndu falošného humanizmu, nebývalej tolerancie a, tak by som povedal, kabinetného kresťanstva bez farby, vône a zápachu, nad akým by zaplakal aj obesený Judáš. V prvom vystúpení som krátko predstavil môj projekt rozpravy, ako som si ho prichystal.
V druhej časti sa teda budem venovať, nech tému trošku možno aj odľahčíme, zmyslu sexuality. Lebo práve toto je podľa mňa kľúčový fenomén, ktorý odomyká trinástu komnatu dôvodov, prečo spomínaný konflikt kultúry života, civilizácie lásky a kultúry smrti, ak už nechcem použiť slová ako genocída a holokaust, v tieni dampingových ľudských práv naberá dynamiku, ktorá má rovnako šancu zachovať, ako aj pochovať našu krásnu Európu.
Sigmund Freud, ktorého meno sa nám najčastejšie asociuje so sexualitou a azda aj s podvedomím, kam vytesňujeme spoločensky nežiaduce pudové priania a nepriznané pohnútky, na prelome 19. a 20. storočia vo svojej štúdii Za princípom slasti popísal fyziológiu správania európskeho človeka. Samozrejme, že bola zjavná aj predtým, nikto však o nej nehovoril takým spôsobom, ako to urobil Sigmund Freud. V sexualite orgazmatická slasť, v živote hedonizmus, konzumná mentalita, pohodlie a pohoda, individualizmus ako právo, narcizmus ako privilégium najlepších, a na druhej strane obeta, služba, zodpovednosť ako slabosť, Freud by možno povedal sublimácia, alebo v lepšom prípade ako spoločensky prijateľné a tolerované mimikry. Aj keď si niektoré kolegyne, teraz mám na mysli, nebudem menovať, vo svojom živeno vzdelávacom ošiali budú myslieť svoje a vo vzťahu ku kresťanstvu, urobia to celé štyri roky, zvlášť, môj podpis pod prítomným ústavným zákonom nemá nijaké konotácie k zraňovanej sexualite a už vôbec nie k jej neurotickým či hysterickým podobám, jako mi to bolo pripomenuté v kuloároch.
Ja osobne celý návrh zákona vnímam ako labutiu pieseň kresťanskej minority na Slovensku. Roky triumfalizmu sú dávno za nami a priznám sa, neľutujem. Myslím si, že geto a katakomby nám, kresťanskej menšine, svedčia oveľa viac a oveľa autentickejšie vedia preveriť rýdzosť našich myšlienok, postojov a snaženiu. Znovu som si to uvedomil aj počas týchto dní a týždňov po Paríži, že sme na konci jednej utopickej multikulturálnej, racionalistickej, relativistickej sebastrednej paradigmy, ktorá mnohými atribútmi veľmi silne pripomína zánik Rímskej ríše, a že do našich zdanlivo pokojných brán kopú iné kultúry, iné náboženstvá, iné práva, ktoré netrpia našou infantílnou slabosťou pre všeobjímajúcu toleranciu a pre naivný humanizmus bez hraníc, ako ho vykreslil Tibor Déry vo svojom výnimočnom románe. Na rozdiel od nás sú to kultúry, ktoré nepracujú na svojej demografickej samovražde a rodinu nepovažujú za nutné spoločenské zlo, a najmä o nej toľko nekecajú.
Rád by som sa však vrátil k Freudovi, ktorý chcel oslobodiť sexualitu z pút puritanizmu a odriekania. Ten vývoj bol potom celkom strmý. Signifikantne a zreteľne sa prejavil v štatistikách rozvodov, rozpadov rodín, v akejsi antikultúre, ktorá celkom vedome a zámerne vymanila koitus, pohlavný pud a styk – Lojzovi Přidalovi som sľúbil ešte jedno slovo, ale nemám odvahu ho tu povedať, trtkanie – spod zodpovednosti za dôsledky za ochotu prijať počatý život. Všetky tie bláboly, kedy sa spojenie spermie s vajíčkom už dá, alebo nedá považovať za vedomú bytosť, osobu, je to veľmi arbitrárne rozhodnutie aj v zákone. Jeden deň pred koncom trimestra áno, deň po trimestri už nie, je to veľmi ľubovoľné, arbitrárne. Ako aj striktné konštatovanie, že žena má právo rozhodovať o jej tele v jej tele, čo je geneticky samozrejme úplne nezmysel. O vertikále a eschatológii, posvätnosti vzťahu jedného muža jednej ženy sekulárna spoločnosť ani nechyruje.
Teda takéto predsudky chcú zamaskovať to podstatné, čo iné kultúry v takom rozsahu nepoznajú. Chceme si užiť, žijeme predsa len raz, ešte to prifarbíme šminkami sentimentu a lásky každého s každým, bez ohľadu na pohlavie, aj keď to, teda aspoň formálne anatomicky nepasuje. Láska, ak európsky človek dokáže vôbec niečo také cítiť, sa vykĺbila zo svojho zmyslu. Zmyslom je totiž zodpovednosť a úcta k životu, nie jeho vraždenie.
Možno ešte k tomu konceptu lásky, súvisí to so sexualitou, samozrejme. Sme jediná kultúra, pokiaľ mi je známe, a píše o tom veľmi zasvätene spisovateľ, psychoterapeut Moore v knihe Večný príbeh romantickej lásky (pozn. red.: autorom je Robert A. Johnson). Ona znamená byť za-mi-lo-va-ný. Ja sa pýtam, dokedy taká zamilovanosť dokáže trvať? Ja viem, že sa tam premieta kult kurtoáznej lásky, kult rytierstva, podedený od čias možno príbehu o Tristanovi a Izolde. Je ale pravda, že táto zamilovanosť, čo ako spôsobuje motýle v bruchu a aktivizuje chémiu blízkosti medzi mužom a ženou, je čosi, na čom sa nedá, nedá postaviť trvalý zväzok. Najmä keď chýbajú ďalšie vrstvy, ako je filia a agapé, aj z vertikálov, ktorá k tomu patrí. V tej sexualite na toto zabúdame.
Ochota prijať plod hoc aj v hriechu, hoc aj v slabosti, hoc aj zlej sociálnej situácie, hoc aj nechcenia, hoc aj násilia, hoc aj pofidérnych prognóz o budúcnosti plodu. Spomínal to aj Štefan a ja som sa k tomu vrátil. Je tam taká dilema, že naozaj sú situácie, kedy žena môže zomrieť, ak to dieťa vynosí. Pýtal som sa lekárov, či takú istotu niekedy mali. Nikdy ju nemajú. Je to vždycky len hypotéza. A teraz ja sa pýtam, ak žena zomrieť môže, dieťa zomrieť musí? Hovorím to preto, hovorím to preto, že toto je najviac zneužívaný inštitút aj pri informovanom súhlase, povedali mi to gynekológovia, nemám to z vlastnej hlavy, ktorý sa využíva. Deväťdesiat percent interrupcií sú kryté zdravotnými indikáciami takými, ktoré nie sú medicínsky opodstatnené, ale sú ľahkou cestou.
Vráťme sa však k láske vyviazanej zo zodpovednosti. Tomuto cieľu skvele poslúžila sexuálna revolúcia šesťdesiatych rokov, najmä však rozvoj antikoncepčného priemyslu zasahujúci do biochémie a hormonálnej prirodzenosti najmä ženského tela. Sex sa stal sám osebe cieľom bez prokreatívnej intencie. Z rannej puberty si pamätám, že aj Druhý vatikánsky koncil pozvoľna začal v sexualite vnímať nielen kreatívnu, plodivú, ale aj rekreatívnu funkciu, pravda, vždy otvorenú životu. Do týchto rokov západoeurópskej eufórie z oslobodenej slasti ako blesk z jasného neba zasvietil prorocký hlas Pavla VI. a jeho encykliky Humanae vitae. Prorocký v tom, že dnes nemáme dostatok detí, zato kritický prebytok starcov, ktorým dôstojné dožitie nemá kto financovať. Demografická samovražda na základe zákona nezamýšľaných dôsledkov, azda aj proti vlastnej podlomenej vôli, vtiahla do hry tisícky migrantov, ktorí idú za naším blahobytom, šťastím a iným haraburdím, nevediac, že tieto nezaslúžené dary sú vykúpené krvou mláďat a neviniatok. Našťastie, sú to zatiaľ národy, ktoré nemajú nijaké zábrany, ako osvietenské pokrokárstvo lásku vnímať v kontexte stvoriteľského dizajnu: množte sa a podmaňte si zem. Obávam sa, že iné kultúry budú tie, ktoré tieto slová naplnia.
Po encyklike, ktorú spomínam, cirkev stratila liberálnych kresťanov, ktorí si vždy beztak žili podľa seba, o sekulárnych Európanoch ani nevraviac. Na intímnom správaní tzv. osvietených Európanov anglosaského sveta nič zásadné nezmenila ani pandémia AIDS, číhajúca za dverami sexuálnej slobody, výberovosti, nahraditeľnosti, vymeniteľnosti, promiskuity. Nie náhodou čelný predstaviteľ anglického univerzitného románu Kingsley Amis aj fabulu svojho majstrovského diela Jack´s problem, Jackov problém, konštruoval tak, aby bolo zrejmé, že za bránami nových slobôd a nových práv zákerne číha nové otroctvo. Nebudem vám hovoriť detaily tej fabuly, možno osobne.
Z iného uhla o tom istom hovoril Milan Rúfus v eseji, kde si všíma správanie potkanov pár dní pred veľkou povodňou na Žitnom ostrove. "Kto chce," hovorí Rúfus, "viesť poctivý zápas proti pokrytectvu, nemôže začínať na ohanbiu a už vôbec nie na právach, ktoré s ním domnele súvisia." Toľko Milan Rúfus.
Mám, samozrejme, plný rešpekt voči súkromiu. Prial by som si však, aby do dôsledkov takéhoto súkromia nebol nijako zaťahovaný štát ani rodina ako jeho konštitutívny prvok. Rovnako je pre mňa neprijateľná predstava platiť intímnu nezodpovednosť z verejných a teda aj mojich peňazí. Sentimentalizmus je iba iným menom pre egoizmus. Toľko k časti o sexualite.
A ešte som vám sľúbil, že sa vrátim k otázke, ktorá je možno ešte dôležitejšia než tieto parciálne témy, a je to téma úcty k životu, pretože my redukujeme aj v tej diskusii, myslím, že sa to trošku redukuje, upozornil na to správne Jožo Mikloško, najmä na otázku interrupcie počatého života a pritom si nevšímame tú novosť rôznych foriem života, ktoré súvisia s úctou k životu. V tejto časti, ak dovolíte, budem najviac osobný aj naratívny. Mám tie rozprávania rád, predpokladám, že vás nebudú nudiť. Aspoň trošku vám osvetlia, ako ja vnímam úctu k životu.
Môj otec, zakladateľ detskej psychiatrie na Slovensku, vyše 30 rokov svojho profesionálneho života, okrem mnohých iných lekárskych a ľudských aktivít, zasvätil mentálne retardovaným deťom v Ústave sociálnej starostlivosti v Adamovských Kochanovciach. Tie mentálne retardované, v tej filozofii ničenia života sa dá povedať také, ktoré by hádam, lepšie hádam spravili aj nám pomohli, keby neboli. Popri ťažkých formách Downovho syndrómu tam boli umiestnení aj ležiaci pacienti s hroznými telesnými deformitami bez zvyčajnej sociálnej emocionality, s veľmi nízkym prahom rozumového vývoja vrátane imbecility a idiocie. Keď socialistický štát v rámci ateizácie vyhnal z ústavu rehoľné sestry a tieto nahradil sestrami civilnými, ústav išiel do kolapsu. Chtiac-nechtiac opäť museli povolať rehoľníčky vincentky, lebo náročné dielo lásky a služby, služby najmenším, sa jednoducho nedá robiť bez pevnej viery a bez presvedčenia o stvoriteľskom dizajne, ktorým je podstatne formovaný náš biodróm, od počatia až po prirodzený skon. Našťastie, gynekologická a embryologická diagnostika v tom čase neboli na takej úrovni, aby dokázali vývoj plodu odhadnúť a naordinovať, ako sa hovorí, v tom "juspiku" politickej korektnosti, umelé prerušenie tehotenstva, teda celkom vedomé zabitie plodu, a keďže je úmyselné, teda vražedné. Prečo našťastie? Vo všeobecnosti sa akceptoval názor, že u mentálne retardovaných nie je príliš veľa nádeje na intelektový rozvoj a akýkoľvek rast v plnej "sapienciačnej" humanite, že sú vzdelávateľní veľmi obmedzene, ak vôbec, a socializačné úlohy u nich majú veľmi, veľmi úzke limity.
Div sa svete, takíto zbytoční a spoločnosť len obťažujúci ľudia, či čo to vlastne je, môjmu otcovi k 40-tim narodeninám nacvičili dvojhodinový kultúrny program. Samozrejme nie sami, ale v sprievode rehoľných sestier a miestneho staručkého kňaza, kňaza na dôchodku. Najprv to bola divadelná hra Jánošík, v ktorej by sa Hrajnoha, Ilčík a Surovčík zrejme nespoznali, ani keby vypili všetku slivovicu tečúcu z prameňov Gaderskej doliny. Aničku, Jánošíkovú milú, hralo zvláštne dievčatko, ako z obrazov Hieronyma Boscha alebo Edvarda Muncha. Nemalo lícne kosti a miesto ušných bolcov iba vráskavé diery. Jej tvár pripomínala exotického vtáka zo surrealistických snov. Keď ten zjav začal spievať, naskočili mi zimomriavky, bol to totiž hlas z večnosti. Hlas žiaľu a lásky, prosba o milosť. Hoci som bol drsný pubertiak, neubránil som sa potláčaným slzám. Program končil spoločnou kreáciou dvanástich downikov, ktorým pán farár kúpil akordeóny a naučil ich hrať ľudové piesne. Aj dnes po 50-tich rokoch počujem tú zvláštnu ázijskú tonalitu Drietomskej doliny a nezvyčajnú dikciu hôr a lesov, ktoré zahučali.
Keď sme s otcom a mamou odchádzali z dojímavej oslavy, z parku pribehol dospelý trpaslík s vykrútenými rukami, vyskočil otcovi do náručia a bozkával ho na tvár. Dve downičky sa v parku objímali so stromami. Nad Kochanovcami poletoval anjel milosrdenstva. Tak som to vtedy cítil. A tak sa, nazdávam sa, zrodila aj moja úcta k životu v každej forme, v každej podobe, v každom štádiu vývoja, v intencionalite aj v zrelosti, ale aj v infantilnom úpadku, aký prináša staroba.
Ak dovolíte, z tých nadácií ešte dve, ktoré s tým súvisia a mám ich rád. Na sklonku komunistickej éry v lete 1989 sme s manželkou prvýkrát boli na tzv. Západe, aj keď Taliansko vlastne, zemepisne vzaté, je juh, a možno aj mentalitou je viac južné ako západné. Akokoľvek bol autobus infiltrovaní eštebákmi, ktorí nám "spríjemňovali" cestu do Loreta aj pobyt v Ríme a tajnú návštevu v Ústave saleziánov, nevynímajúc ani potupnú prehliadku na hraniciach v Bergu a zhabanie kníh, ktoré som si niesol z Ústavu svätých Cyrila a Metoda, predsa len úžas a obdiv vyhrával nad skepsou a hnevom. Okrem ohromnej architektúry umeleckých pamiatok, palácov a galérií a, samozrejme, fungujúcich toaliet na diaľničných odpočívadlách, nás nadchol ešte jeden silný zážitok priamo z prímorského mestečka Marotta, kde sme bývali v hoteli. Keďže nás ubytovali na 8. poschodí a hotel bol naplno obsadený, v čase obeda som vyhladovelý absolvoval cestu dole peši po stovke schodov asi tretí deň. Ako som schádzal, vyrušil ma veľký hluk a krik, dupotanie a inštrukcie vychovávateľov, ktorí sprevádzali veľkú skupinu mentálne retardovaných a inak deformovaných ľudí. Boli na prázdninách a bývali v tom istom hoteli. Stretnutiu sa nedalo vyhnúť, priznám sa, nebol som na to pripravený, niektorí sa ma dotýkali, s úsmevom na šikmookých tvárach ma hladkali po hlave. Niektorí sa smiali ústami plnými slín. Niektorí nezúčastnene zízali na schody alebo do svojho zdanlivo iracionálneho vnútra. Neviem, či to bol strach, úzkosť z nečakaného, stres z kontaktu alebo šok z čohosi, čo sa u nás vtedy vôbec nedalo vidieť, a už vôbec nie v takej podobe a v takom počte. Chvíľu mi trvalo, než som sa z tejto "nepríjemnosti" otriasol.
Najväčšie prekvapenie nás však čakalo večer, keď sme išli s manželkou tancovať. Medzi tancujúcimi pármi sa freneticky a bez zábran roztancovalo 40 božích detí so šikmými očami. Figu borovú sme vtedy vedeli o integrácii v tzv. normálnom sociálnom prostredí a začlenení, ktoré robí zázraky napriek predsudkom. Hlboko som snímal imaginárny klobúk pred západnou humanitou. Vtedy som ešte netušil, že všetko má aj svoje tiene, zábrany, ten istý život aj tieň, že aj kultúra, ktorá fandí životu, nemá zároveň zábrany ten istý život aj kynožiť.
Za 25 rokov sa z nepatrných symptómov, aspoň ja som to tak cítil, stala epidémia. Ale už sa z politicky korektných dôvodov, ak sa už z politicky korektných dôvodov máme vyhnúť hanebnému pojmu genocída alebo, ak chcete, holokaust nenarodených.
V tejto vzácnej forme života, prepáčte (rečník si odpil z pohára vody), mimo rámec tzv. normality mám ešte jeden silný zážitok. V roku 2007 sme s manželkou boli navštíviť našu dcéru v Dubline, kde vtedy žila a rozbiehala hudobnú kariéru. Keďže manželka je angličtinárka a rada sprostredkúva reálie, takpovediac z prvej ruky, okrem barov, guinessov a jamensov v štvrti Temple Bar, sme sa v sobotu večer vybrali na muzikál West Side Story v historickom Gate Theathre. Keď sme prišli do pokladne, dostali sme na výber medzi hrôzostrašnými lístkami a hroznými lístkami. Dozvedeli sme sa, že hrôzostrašné vstupenky znamenajú sedieť vysoko nad javiskom, ale za hlavami hercov a tanečníkov, teda vidieť všetko odzadu. Hrozné miesta boli v prízemí, ale boli tak situované, že boli za mohutnými nosnými stĺpmi, ktoré niesli balkón. Šanca čosi vidieť bola pre každého zhruba 30 %, ale povedali sme, že 30 a 30 je 60 a nejak tých 40 % si domyslíme. Keď sme vošli do sály, hľadisko už bolo zväčša zaplnené, iba náš rad zíval prázdnotou, no aj tak sme sa slušne posadili za stĺp a zabávali sme sa na takpovediac neviditeľnej udalosti, lebo naozaj sme videli veľmi málo. Krátko pred 20.00 hodinou sa do sály vrútilo 40 sympatických mentálne retardovaných pacientov s veľkými krabicami popcornov. Keďže sme ich prirodzenú societu narušili našimi miestami a keďže vystrájali a pokrikovali po sebe, ich vychovávatelia nás poprosili, či by sme sa nemohli, či by sme si nemohli vymeniť miesta, aby ich dokázali mať pod kontrolou ako celok. A tak sme sa s manželkou ocitli uprostred hľadiska s úžasným výhľadom na hercov a živý orchester. No rôznorodosť života sa prejavila už vo chvíli, rôznorodosť, ktorú si vážim, preto, že hovorím o úcte k životu, keď sa portorikánski chlapci dali do boja s americkými žralokmi, naši susedia začali hurónski fandiť, raz jedným, raz druhým. Keď sa Portorikánka Mária mala stretnúť naposledy s milovaným Tonym, na ktorého už číha žiarlivý vrah z druhého tábora, naši susedia to nevydržali a začali kričať na Antona, aby si dával pozor, že v podchode číha vrah: "Stojí za tebou, nespievaj! Ide ťa zabiť. Otoč sa, nie tam, ale tam!" Keby ich zdravý inštinkt života bol protagonista poslúchol, dnes ešte mohol byť živý. Aj Leonard Bernstein by sa azda čudoval, že multikulti jeho amerického Rómea a Júlie môže, ba musí znamenať nielen rešpekt k rovnosti, starosť o bezbranných, úctu k zázračnej polychrómii sveta, najmä však ohľad na všetky formy života, čo ako exotické, vyrušujúce nás z pohodlia a blahobytu, bizarné a neužitočné sa nám zdajú.
Samozrejme úcta k životu môže mať, a keďže je život rôznorodý, tak aj má rôzne podoby. Keďže nemám rád plané špekulácie typu, kedy vlastne vzniká ľudský život, kedy už je a kedy ešte nie a kedy je osoba, a kedy je vedomie, kedy je sebareflexia, navyše mám problém s tzv. exaktnými špekuláciami o rozumovej sebareflexii a vedomom prahu citlivosti na bolesť, o humanizácii vraždy vysatím mozgu a miešneho moku, plodu a ďalších ušľachtilých kravinách medicínskej vedy, ktorá pod zámienkou legality šliape po Hippokratovej prísahe, radšej ešte uvediem príbeh, ktorý som sledoval zblízka, a predpokladám, že tú skúsenosť máte viacerí.
Môj blízky príbuzný s manželkou 17 rokov opatrovali mamičku, ktorá bola postihnutá demenciou. Neviem, ako vyzerá mozgová kôra pri demencii, ale predpokladám, že retikulárna formácia a subtikortikálne centrá a fungovanie synaps je tam nejakým spôsobom ohrozené alebo nefungujúce. Bola dezorientovaná v priestore a čase. Rozumovo organicky sploštená, emociálne vyprázdnená, pamäťovo vygumovaná, hygienicky nesebestačná. Rokmi sa zhrbila, bolo ju treba kŕmiť, utierať jej zadok, plietla si deň s nocou, narážala do stien. Myslím si, že funkčnejší život má aj nevedomý, ale oduševnelý plod v tele matky. Aj keď ten môže byť podľa našej legislatívy diskriminovaný na základe rozvoja rozumových funkcií. A aj keď to asi, asi nie je prekvapenie, nikto nemal potrebu tú nepotrebnú vegetáciu, uzlíček šliach a vymiešovania zabíjať. Prišlo mi to logické: keď to môžeme na začiatku, urobme to aj na konci. Môj príbuzný občas v bolestnom sarkazme vyslovil pocit, že ich mama ich zrejme prežije.
Keď myslím na všetky tie bezmocné nenarodené deti, často sa mi vybavuje táto vetchá, bezbranná starenka, ba všetci starci, ktorí mĺkvo hľadia do povaly a v maternici samoty čakajú na smrť. Je ich stále viac, tak ako je detí stále menej.
Aká úcta na konci, keď zomieranie ordinujeme na samom začiatku?
Nemám rád, keď sa na politických fórach cituje biblia. Je to naša posvätná kniha, ktorá sa nemá marketingovo znesväcovať. Keďže v tejto rozprave už neriešim nič okrem života ako zázraku a zázraku v každej forme, v každej podobe, v každom štádiu, nech mi je dovolené citovať aspoň raz: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili." A platí to, samozrejme, aj naopak, čokoľvek ste neurobili.
Mysliac na maličkých, vrátane nenarodených downikov, autistov, mentálne retardovaných, aj starcov, chcem na záver poďakovať všetkým, ktorí ten zápas o maličkých v spupnom svete tak veľkých a dôležitých nevzdávali a nevzdávajú. Musím spomenúť Lojza Rakúsa, Fera a Joža Mikloškovcov, Vlada Palku, Mira Mikolášika, Annu Záborskú, Tona Neuwirtha, môjho otca Laca Kvasničku, Kolégium Antona Neuwirtha, spoločnosť Ladislava Hanusa Fórum života, organizátorov pochodov za život, Evu Greovú, Renátu Ocilkovú, Pala Kosseya, Martina Dilonga, Mareka Michalčíka, Tomáša Kováčika, Maroša Čaučíka, Juraja Šusta, Martina Luterána, Borisa Bartu, Antona Chromíka, Patrika Danišku, Janu Rey-Tutkovú, Vlada Krčméryho, Maroša Kuffu, Antonína Srholca a mnohých, mnohých ďalších. Naozaj v nich vidím nádej na vzkriesenie. A keď o tom hovorím, napísal som si takú vetu, že: naši mŕtvi sú paradoxne naším najsilnejším elektorátom.
Celkom na záver by som rád poďakoval mojej manželke, ktorá aj v tomto legislatívnom podaní bola mojím citovým oponentom a úprimným imperatívom pred fundamentalizmom, ani ja ho nemám rád, pred pýchou a hnevom. Zvlášť pri tejto príležitosti cítim potrebu poďakovať aj duchovnej formácii, ktorú mi poskytli saleziáni Dona Bosca z Novej Dubnice v detstve a v mladosti aj z Dubnice nad Váhom, školské sestry Notre Dame v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom. A kolegom piarisom z Trenčína, vďaka ktorým viem, že veda a viera nie sú antagonizmami.
Máme dnes Deň ľudských práv, je to možno symbolické, je adventné obdobie, čakáme na narodenie dieťaťa a ľudia chodia, hľadajú, aký najväčší dar, aký najlepší, najdrahší, najexkluzívnejší dar by dali svojim najbližším. Ja myslím, že najkrajší dar je ten, ktorý je najcennejší. Chcem vám dať tip: darujte život.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som oceniť podpredsedníčku Eriku Jurinovú. Ja som nebol spokojný s tým včerajším vyjadrením kolegu Jarjabka, akože, ženy, vybavte si to, ako proste je to váš problém. A ja si myslím, že ten stvoriteľský dizajn hovorí o tom, že muž a žena sú komplementárne biologicko-sociálno-psychologické, aké len chcete, konštitúcie a len ako také majú zmysel. Čiže oceňujem, kolegyňa, že ste ocenili aj ten rozmer maskulinity v tomto probléme.
Pokiaľ ide o tie pomáhajúce inštitúcie. Ja viem, že to je cesta, a ona aj reálne jestvuje. Možnože nie je ešte dostatočná. Asi najlepšie viete, že dneska jestvuje niečo ako informovaný súhlas pacientky alebo teda klientky, ktorá si ide pýtať potrat. Aj keď je tá cesta jednoduchšia, ale ten gynekológ je povinný práve na základe toho informovaného súhlasu ponúknuť všetky alternatívy tej pacientke, ktoré by ju vyviazali z tej najväčšej bolesti rozhodnúť o smrti možného nenarodeného života a toho svojho plodu. Čiže áno, jedna z dobrých ciest je aj cesta týchto pomáhajúcich inštitútov. A, našťastie, chvalabohu, je ich stále viac.

Ďakujem veľmi pekne. Iste podnetné vystúpenie, po každej stránke veľa aspektov, o ktorých by sa dalo diskutovať, aj keď vo faktickej, samozrejme, nie je ten priestor.
K Hippokratovej prísahe: je pravda, že je tam formulácia o tom, že nesmie lekár, alebo teda vlastne skladá prísahu, že nevyženie plod z tela ženy; ale je tam aj, je aj pravda, že sú tam, je tam aj prísaha na antických bohov. Bol to polyteistický systém. Nechcem zľahčovať Hippokratovu prísahu.
Ďalej, keď si hovoril o tých prioritách v zmysle kanonického práva, iste aj ten represívny rozmer tam funguje a možno je taký rušivý. Chcem pripomenúť, že Svätý Otec vyhlásil nedávno Rok milosrdenstva pred, myslím, 8. decembra. Čiže napriek ako takej nulovej tolerancii, ktorú razila rímska rota a orgány cirkevných súdov, predsa je to len trošku iná perspektíva posudzovania aj vo svetle milosrdenstva.
Hovoril si o Thomasovi Becketovi, ktorý narazil na chúťky svojho kráľa. A podobný prípad bol prípad Thomasa Morusa takisto, aj keď tam je ten kontext zložitejší.
K sekularizácii, som včera spomínal a chcel by som to ešte raz teda akcentovať, sekularizácia si zle vysvetľuje pojem, alebo teda sekularizácia neznamená, že vypustím a nebudem brať do ohľadu prirodzený zákon aj pri formulovaní svetských zákonov.
O tých ťažko chorých a nevyliečiteľných, ktorých aj rozumové dispozície, aj schopnosť sebareflexie, sú limitované, by sa dalo uvažovať v tom istom kontexte ako dieťa pred tým, než sa definitívne utvorí, a teda myslím, že aj tam by sme to mohli v tej logike beztrestne zabíjať.
No, a inštitút zdravotných dôvodov. Už som hovoril v tom prvom vystúpení, ktoré... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja som aj v prvom vystúpení avizoval, že ja osobne nemám problém s tým polarizovaným táborom pro-life a pro-choice, ani to nepovažujem za problém. Za problém považujem, ak sa kresťanské demokracie nevenujú tomu, čomu by sa venovať mali. To znamená aj hodnotovým otázkam. Napokon aj kolega Droba to spomenul, keď povedal, že KDH je konzervatívnejšie ako ostatné kresťanské strany v Európe. Neviem, do akej miery kresťanské, a neviem, v akej Európe, lebo si myslím, jak som vám to aj hovoril pri prvom vystúpení, tie argumenty, ktoré uvádza Vlado Palko v tej knihe Levy prichádzajú, hovoria veľmi, veľmi výraznou rečou.
Vyprosujem si právo hovoriť o pochode za život ako o nejakom truce, ktorý proste je pochodom proti potratom a právam žien. Obávam sa, že to, čo voláte sekulárne, je len iná forma svetonázoru, ktorý zbožstvil jeden rozmer ľudskej slobody. V tomto prípade slobody ženy.
Hovoril som vám v prvom vystúpení, že to, čo sa deje v jej tele, nie je len jej telo a dá sa to aj biologicky, embryologicky aj sociálne, emocionálne, akokoľvek inak dokázať.
Pokiaľ ste hovorili o perverznosti v ústave, predpokladám, že ste mali na mysli hviezdnu hodinu alebo hviezdnu chvíľu KDH, keď sa podarilo presadiť formuláciu, čo je manželstvo podľa ústavy, že je to vzťah muža a ženy, lebo je to v súlade s prirodzeným poriadkom, so zdravým rozumom, s prírodou, čiže neviem, prečo perverznosťou nazývate niečo, čo je prirodzené a normálne a zdravé a záchovné.
Hovorili ste, že je to vyvetraná téma. Áno, spôsob, akým ste sa toho zmocnili vy, je, bol naozaj veľmi vyvetralý, lebo ste to veľmi ideologizovali. Ja sa k tomuto spôsobu nechcem utiekať.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja len tak parciálne na tú jednu časť, o ktorej hovoril Štefan, spomínajúc môjho otca, ktorý bol detským psychiatrom a časť jeho klientely tvorili aj mamy, mamy s postabortívnym syndrómom, a najmä sa venoval, aj štatisticky to podchytil, jednej takej forme tohto syndrómu, ktorý nazval vtedy, neviem, ako sa dneska terminologicky volá, nazval ho niobin syndróm. Niobe bola tébska kráľovná, ktorá mala 14 detí a, nechcem spomínať celú tú mytologému, prišla o všetkých týchto 14 detí a v ikonografii sa zobrazuje ako kameň, ktorý neustále, neustále plače.
Prečo to spomínam? Okrem toho teda, že tá Nioba dala meno jednému chemickému prvku, ktorý sa volá niób, v Mendelejevovej tabuľke, tak je aj takým symbolom plačúcich žien, to znamená, je to jeden z postabortívnych syndrómov, teda jeden zo syndrómov postabortívneho komplexu viacerých okolností, súvisí s ťažkou depriváciou, ktorá tieto ženy, nech už boli formované v takom či onakom prostredí, sprevádza fakticky celý život. To je jedna vec, ktorú som chcel spomenúť.
Druhú, najznámejší judikát v americkom práve je judikát z roku 1973, súvisí s týmto, je to známy rozsudok Roe verzus Wade. Myslím, že bolo to, tá Roe žalovala štát Texas, ktorý jej neumožnil právo na súkromie, teda zobrať tomu dieťaťu život, ale už sa nehovorí, že táto osoba neskôr oľutovala tento svoj čin aj to, že sa súdila, že priviedla na svet zdravé dieťa a povedala, že to bola fatálna chyba, fatálna chyba jej života.
A osud potratára amerického Bernarda Nathansona, to len rýchlo dávam do pozornosti knižku Božia ruka, tam hovorí ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Podnetné vystúpenie v každom ohľade, dá sa vnímať aj konfliktne, dá sa vnímať, ja napríklad, keď ma obviní niekto z katolicizmu, tak to beriem ako kompliment, hovorím to veľmi pozitívne, lebo sa za tú vieru nehanbím, ale o tom nechcem. Hovorili ste o právnych normách Európskej únie a dohodách a ľudskoprávnych konštruktoch. Treba ale si uvedomiť a myslím, že aj v tom, v tej formulácii tých našich dvoch teda návrhov sa to uvádza, že v etických a hodnotových otázkach sú štáty Európskej únie zvrchované, čiže ich judikatúra v takýchto otázkach nemusí nevyhnutne podliehať právu Európskej únie alebo nejakému takému globálnemu právnemu poriadku, to je jedna vec.
Druhá vec je, pokiaľ hovoríte o sekulárnych princípoch, samozrejme, súhlasím, ale aj sekulárne princípy, si myslím, že nemôžu znamenať absenciu ohľadu na prirodzené právo. Absenciu ohľadu na zdravý rozum a na úctu k životu, a dokonca si myslím, že aj všetky judikatúry, pokiaľ sú humanistické, s týmto rátajú. Čiže sekulárny neznamená, že nerešpektujem, a v našom prípade o to viac, že sme židovsko-kresťanská civilizácia, tak ja myslím, že o tomto vôbec nemusíme diskutovať.
No a pokiaľ ide o ten holokaust, Jožko Mikloško mi to trošku zobral z jazyka. Ja si myslím, že ten trend, ktorým sa Európa uberá pod tlakom či Leninových bratrancov, alebo neoliberálnych snáh, to je skutočný holokaust. Naozaj tie štatistiky sú zúfalé a podľa mňa nedá sa to celkom, ani ako hovoril kolega Jarjabek, celkom redukovať len na rozhodovanie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Ja by som sa chcel poďakovať jednak teda, že si sa k tejto iniciatíve, ktorej ak sa nebudú venovať kresťanskí demokrati, neviem si predstaviť, že kto by sa jej venoval, že si sa pridal. Jedna vec, ktorá sa mi tak vybavovala, keď si trošku išiel do tých reminiscencií a celého toho pro-life hnutia, aj politických aktivít ešte po ´89. a spomínal si tú formuláciu, ktorá je aj v našej ústave, že ľudský život je hodný ochrany pred narodením, pamätám si od môjho otca, ktorý v tom čase bol pri tých hlasovaniach, že aj s tým bol problém, hoci to bola minimalistická verzia, že ľudský život je hodný ochrany pred narodením, pôvodne bola formulácia, že od počatia, samozrejme, že neprešla. Dôvody, prečo kádeháci nehlasovali pri prvej ústave za také znenie ústavy, boli, samozrejme, mnohé, bolo tam mnoho nástražných mín, ktoré čas potvrdil, ale v tejto jednej veci to bolo aj preto, že v platnosti napriek novej ústave zostával ten zákon, ktorý si spomínal, potratový zákon z ´86. roku. Nehovorím, že to bol jediný dôvod, ale si myslím, že to bol silný dôvod, prečo vtedy kádeháci hlasovali tak, ako hlasovali.
No a ešte k tým veciam, lebo ja nevidím problém medzi nami a tým liberálnym spektrom, ja som povedal, tam je stena a komunikácia takmer nemožná a nie je mi to ľúto. Ľúto mi je, ak kresťanské demokracie, najmä po celej západnej Európe, dneska tento priestor, angažmán v prospech života opúšťajú, pretože im to neprináša politické body. To ma mrzí viac.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia. Chcel by som, ja to vystúpenie mám tak trošku štruktúrovane zložitejšie, lebo tá prvá časť je taká, povedzme politologická, súvisí nejak s legislatívou, ktorá sa dotýka týchto veľmi, veľmi vážnych problémov, či teda prvá časť, neviem, jak to stihnem.
V druhej časti som si urobil takú analýzu zmyslu sexuality, lebo si myslím, že to je taký veľmi silný dôvod, prečo táto diskusia, prečo táto diskusia vzniká a tretiu časť mám o úcte k životu a súvisí to najmä s tou finálnou časťou fyzickej existencie človeka a najmä s tými formami, ktoré sa nám nepáčia a ktoré nám prídu obťažujúce.
Keď som ráno vstával, tak sa mi vybavila jedna pesnička českého pesničkára Petra Skoumala. Myslím, že zložil ju Ján Burian, ale preslávil ju práve Skoumal. Bolo to ešte za bývalého režimu a bola to taká predvianočná balada. Ten text mi prišiel taký silný, že som si ho teraz na internete našiel. Možno aj preto, že je advent. Tam horí sviečka a chystáme sa na, neviem, na čo sa chystáte vy, ale ja sa chystám vítať narodený život, takže ja len odčítam z tej ten text. "Zas budou Vánoce, kdekdo je před problémem, jak urvat aspoň tu hvězdu nad Betlehemem, jak vyhrát ve frontě a sehnat to, co není (to je bývalý režim) zas budou Vánoce, ty svátky zapomění." Sviatky sú dobrý dôvod na všeličo možné zabúdať a najmä na veci, ktoré nás obťažujú a sú nepríjemné. Aj tá téma je taká. "Zas budou Vánoce, ty svátky vkladních knížek. Dav najde Ježíška a hned ho sejme z kříže. Bude z nej manekýn tak do výkladních skříní, nade vším zakrouží solventní cherubíni. Zas budou Vánoce, proč chodit proti větru? Kdo na to doplatí? Těhotná Marie mačká se někde v metru, bojím se, miláčku, mám strach, že potratím." Na úvod báseň a text, ktorý mám veľmi rád a korešponduje aj s našou témou.
Štatisticky vzaté by konzervativizmus na Slovensku nemal byť neviditeľným Dávidom, ktorý bojuje so stále viac sa rozdrapujúcim Goliášom a liberalizmom. Štatistiky sú však veľmi zradné. Pamätám si jeden stranícky míting tesne po voľbách 2012, keď jeden z odborníkov na evaluáciu štatistických údajov vystúpil na tribúnu so záhadným kufríkom. O jeho obsahu povedal asi toľko: "Vážení, mám tu absolútne všetky štatistické údaje súvisiace s aktuálnymi voľbami." A teraz bola tá dôležitá otázka: "Aké? Aké výsledky chcete počuť? Dobré alebo zlé?"
Obávam sa, že tak je to aj s kresťanmi na takzvanom kresťanskom Slovensku. Folklór, púte, pochody, tribúny pre kresťanské VIP, to áno, konvencia do hĺbky bez marketingového kalkulu a zbožných fráz, to nie. Karikatúry kresťanstva nevstupujú do pálčivých problémov, ktoré ani náhodou nehrozia nečakaným ziskom nového elektrátu. Nie nadarmo Tomáš Halík v Reflexe slovenskej religiozity hovorí o potrebe novej rekatolizácie. Tá formálna totiž prestala prinášať plody a vybíja sa predovšetkým vo formalitách viery bez jej vnútorného ukotvenia v živote a v realite. Vleklá nediskusia, nie diskusia, ale nediskusia v ochrane počatého života s výnimkou Pro-life hnutia, aktivít, ktoré sú bohumilé, ale s nulovým praktickým dosahom na spoločenský život, je toho veľmi dobrým dôkazom.
Áno viem, sú za nami dva veľmi úspešné pochody za život, rozporuplné referendum, ktoré nedokázalo revitalizovať prirodzený pud národnej sebazáchovy zoči-voči trendom kultúry smrti, maskujúcej sa ako rozťahovanie zóny ľudských práv ad absurdum a donekonečna. Samozrejme, po všetkých týchto namáhavých podujatiach hraničiacich temer so zázrakom vznikli všelijaké deklarácie, dokonca veľmi podporné stanoviská cirkevnej hierarchie, nadšenie a tichý triumfalizmus v srdci, no v praktickej, spoločenskej a politickej praxi sa neudialo celkom nič. Ticho.
Pamätám si, že Milan Rúfus po jednej veľmi euforickej národnej slávnosti napísal esej, ktorej dal názov Prázdno po sviatku. Bez skúmania, či je vhodný čas, či zmena ústavy je adekvátny legislatívny nástroj, či vôbec má právo nezaradený poslanec, ak bol z iniciatívy straníckych orgánov dobrovoľne nasilu nezaradený, či má teda právo podávať návrhy takéhoto zásadného typu, neviem, skúšame to. Temer 25 rokov cítim a čítam tú našu konzervatívnu bojazlivosť a politickú mentalitu, o ktorej Jevgenij Jevtušenko napísal skvelú báseň "Len aby som nenarazil isti". Kedy je vhodný čas? Práve teraz, alebo už bol? A prepásli sme ho? Alebo ešte len príde? Najneskôr na svätého Dindy? Podľa zvláštnej, aj keď zrejme jedinej logiky, ja to tak vnímam, keď vlastne nikdy, keď vlastne nikdy nie je vhodný čas, tak je podľa mňa každý čas dobý. Brániť zdravý rozum a prirodzený zákon. Dokonca si myslím, že vždy je už neskoro. Ak si uvedomíme, že nožnice medzi populačným prírastkom, vlastne výpadkom a eskaláciou staroby sa rozdrapili nad akúkoľvek vitálnu, aj sociálnu ekonomickú udržateľnosť. Nielenže Slovensko vymiera, skapína, ešte aj legálne bránime možnú renesanciu vlastnej vitálnosti.
Počas uplynulých týždňov od podania nášho legislatívneho návrhu som podprahovo viackrát zaznamenal pochybnosť, či to robíme vážne a či nechceme z akéhosi trucu len maskovať vlastnú politickú frustráciu. Najmä som však zachytil výčitku, že niekto jak prihrávame na smeč liberálom, ktorí sa na tejto téme môžu profilovať pred svojím voluntaristickým voličom. Počas uplynulých týždňov som sa snažil prečítať všetky mne dostupné informácie a zdroje z oboch táborov, aj z tábora Pro-life, aj z tábora Pro-choice. Zistil som, že priepasť medzi týmito tábormi sa nedá prekryť nijakým kompromisom alebo strednou cestou, na konci ktorej by bola nejaká spoločná múdrosť.
Pri strednej ceste ma napáda jeden taký, jedna taká spomienka, myslím, že bol minister zahraničných vecí v Benešovej vláde Ján Masaryk, veľmi rád o tretích cestách, cestách kompromisu hovoril takým žartovným spôsobom jednu príhodu z Moravy, kedy sedliak majúci veľa detí potreboval orať a nemal koníky, tak vyslal synka, aby išiel za pánom grófom, že teda, či nemôže požičať kone. A ten gróf sa tak zamyslel a hovorí: "No keď mu ich požičiam, tie kone, tak mi ich strhá, zničí. Keď mu ich nepožičiam, bude hovoriť, že som lakomý a skúpy." A hovorí: "Vieš čo, povedz otcovi, to je tá tretia cesta, nech ide do riti."
Všetky tie múdre spisy, všetky tie múdre spisy sa točia okolo dvoch základných otázok. Teraz trošku vážnejšie. Kedy vlastne vzniká život a aký morálny, etický a ľudsko-právny status má, alebo môže mať plod druhu homo sapiens? Okolo týchto dvoch otázok rotujú všetky biologické, embryologické, filozofické, teologické, psychologické, aj sociálno-ekonomické právne odpovede, ale aj právne odpovede. Nepopieram, meritórnym kritériom je viera, dokonca viera tak povediac eschatologická, že náš stvoriteľský dizajn siaha za horizont fyzického zrodu a zmaru. Zistil som, že dorozumenie v tejto veci nie je možné, pretože každý tábor sa pohybuje v inej paradigme a komunikuje v kóde dvoch odlišných jazykov. Dvoch odlišných kultúr, kultúry života, kultúry smrti.
Preto cteným kolegom z liberálneho spektra nezazlievam celkom nič. Ani Jurovi Drobovi. Robia svoju prácu najlepšie, ako vedia a svoju slobodu opierajú o definíciu sekulárneho občianskeho štátu. Napokon robia to tak aj pravicoví liberáli, aj tí liberáli, ktorých Vlado Palko vo svojej štúdii "Levy prichádzajú" nazval "Leninovými bratrancami". Ak sa v tejto veci dá niečo vyčítať, tak sú to kresťanské demokracie, dá niekomu niečo vyčítať, tak sú to kresťanské demokracie a ľudové strany po celej Európe, ktoré rezignovali na konzervatívne hodnoty a postupne sa podriadili politicky korektnému mainstreamu, dampingových ľudských práv. Všetkých záujemcov o tento ničivý trend veľmi rád odkazujem na už spomínanú knihu a výborný zber, výnimočný zber informácií, ktoré priniesol Vladimír Palko v knihe Levy prichádzajú. Valuzína, hádzanie kresťanov levom v rímskych amfiteátroch. Nestranní čitateľ sa tam okrem mnohých káuz ľudsko-právnej povahy dočíta, ako "vzorne" presadzovali konzervatívne fundamenty takí páni ako Van Rompuy, Jose Barroso, pán Junker o takzvaných progresívnych ľudových stranách napríklad v Rakúsku, v Španielsku, v Portugalsku ani nehovoriac.
Mňa najviac prekvapila informácia o konzervatívnom senátorovi Kennedym, aj keď je to teda z amerického priestoru, keď za ktorý si americký štát parafoval právnu normu umožňujúci takzvanú nebolestnú humanizáciu interrupcie. Spočívala v tom, že plod sa v maternici otočí tak, aby mohol vychádzať dole nôžkami, keď už vyjde temer celé telíčko okrem hlavy, operatér vpichne do krku zariadenie, ktorým vysaje plodu mozog a miešny mok. Odborníci hovoria, že to vôbec nebolí. Nie som odborník, takže neviem. Každopádne, kým subjekt felácia prezident Clinton túto praktiku ratifikoval, prezident Busch ju zrušil ako nehoráznu a nehumanistickú. Myslím si, že Obamova administratíva sa vrátila k takzvanej humanizácii vraždy a nechcem o tom hovoriť, nechajme Američanov, nech si riešia svojich Indiánov.
Samozrejme, že náš návrh je brutálne maximalistický, no vari najviac preto, že za ostatné roky sú iniciatívy kresťanských demokratov opatrne minimalistické, ak už nechcem nespravodlivo povedať, že celkom nijaké. Mrzí ma, že moji bývalí kolegovia sa k iniciatíve verejne nepridali, no vari ešte viac skutočnosť, že sa ani nedištancovali. Vaša reč nech je áno, áno, nie nie. Píše sa v biblii. Farizeji s tým imperatívom mávajú problém vždy, pred voľbami ale zvlášť. Rovnako ma mrzí veľmi výrazne počuteľné mlčanie nových evanjelizátorov, ktorí sa pred pár rokmi nadrapovali takzvanou kresťanskou alternatívou, no ako všetky vajatajúce hory porodili myš, alebo ništ, alebo nič. Priznám sa, s tým maximalizmom som mal trochu problém aj ja. Majúc pred očami všetky dôvody, motivácie a pohnútky, pre ktoré sa žena či dievča rozhodne - ak môžem použiť citovo zavádzajúci pojem feministiek - ukončiť život a teraz citujem to feministické: "jej tela v jej tele". V tom stvoriteľskom dizajne, ktorý ja osobne v nemom úžase vnímam ako zázrak, to naozaj bez jej tela nejde. Aj keď mám na pamäti napríklad inkubátorovú substitúciu, kde to dneska medicína, neviem, od ktorého týždňa vie aj bez jej tela.
Otázka znie, či v jej tele je naozaj len jej telo. O vlastnom semene mám aký-taký prehľad. Nikdy by som si však nedovolil tvrdiť, že moje dcéry sú len ženine dcéry. Ale aj keby som to pripustil, ešte vždy je tu intervencia zhora, teda ja v to verím, bez ktorej by nepočala ani hruška. Ani hruška by bez intervencie zhora nerodila. Tak to cítim, tak v to verím.
Ale ešte k tomu maximalizmu. Pred dvomi týždňami som večer telefonoval známemu trenčianskemu gynekológovi basákovi legendárnej skupiny Bez ľadu a skladu primárovi Petrovi Kaščákovi. Netušil som, že práve odohrali koncert na spoločnom turné so skupinou Para. No napriek únave, aspoň mi hovoril, mi predsa len zdvihol telefón. Pýtal som sa na jedinú vec, myslím, že v odbornom diskurze sa jej hovorí problém dvojitého účinku. Myslím, že to je právna formulácia. A tá otázka znela: "Podľa našej legislatívy, ak matka môže zomrieť, dieťa alebo plod zomrieť musí. Dokážeš ty, Peter, ako lekár mať vôbec niekedy nejakú odbornú istotu, že matka by zomrela, keby sa rozhodla plod zachovať?" V prvej chvíli mi odpovedal, že takú istotu nemá lekár skoro nikdy. A že toto, teda vitálne konzekvencie, že práve toto, tieto vitálne konzekvencie sú najčastejšie zneužívaným dôvodom interrupcií. Na 90 % zavádzajúce zdravotné dôvody, o ktorých nikto, ani lekár nemôže mať stopercentnú istotu. Tie zdravotné dôvody sú takým maskotom vraždy, ťažko spochybniteľné alibi pre lekára, pre spoločnosť. O hodinu neskôr mi ten istý Peter Kaščák volal, že si predsa len spomína na tehotnú ženu, ktorá dostala infarkt myokardu, kde nespraviť nič by vlastne znamenalo usmrtiť oboch. Pravda, je to veľmi krehká pôda. Ako vždy, keď sa jedno ľudské právo dostane do kolízie s druhým právom.
Vie, dokáže v tejto sále niekto odpovedať, ktoré ľudské právo má väčšie právo? Našťastie na jeho, teraz myslím na Petrovom, Kaščákovom oddelení majú lekári právo uplatniť si právo vo svedomí, výhradu vo svedomí, aj keď nie je toto právo nikde formalizované.
V čítanke pre tretie ročníky gymnázií som našiel inšpiratívnu báseň predstaviteľa katolíckej moderny Janka Silana, farára z Važca pod Tatrami. Má názov Dievčatko a opisuje ťažkú chvíľu budúcej mladej ženy, ktorá sa v spovednici priznáva, že je gravidná a má problém, čo bude doma, v škole, v obci. Kňaz miesto moralizovania a planého mentorstva prijíma toto vyznanie s láskou a milosrdenstvom. Hovorí svojej penitentke: "Kašli na všetku hanbu, na zlú sociálnu situáciu, na potupu. Základná vec - zachovaj život vo svojom živote." A ešte jej povie, že keď bude v núdzi, aj sám jej pomôže v rámci svojich možností. Silanova báseň je ódou na život, nech už okolnosti jeho vzniku boli akokoľvek dramatické a mnohokrát tie okolnosti vzniku, alebo ak môžem v tej filozofii, o ktorej hovoril Števo, že život nezačína, že len pokračuje, tie okolnosti toho pokračovania naozaj niekedy môžu byť veľmi, veľmi dramatické.
V roku 2005 - 2006 Robert Fico a potom Richard Raši, nie som si istý, ale teda určite to bolo za Ficovej prvej vlády, parafovali zákon, ktorý umožňuje pochovávať nenarodené a v rozpore so svojou mohutnou intencionalitou teda, že je tam ten program v tej genetickej informácii muža a ženy, ja to nazývam intencionalitou, zabitie, vlastne zavraždenie plodu. V roku 2012 som mal česť v deň pohrebu otca biskupa Baláža odhaľovať jeden z pamätníkov nenarodeným deťom v obci Nevoľné nad Kremnicou, kde sa narodil. Neviem si predstaviť, že by niekto súdny mohol podpísať takúto právnu normu, kedy potratené dieťa - alebo ak chcete, iba tkanivo bez sebareflexie - nevnímal ako súčasť živého ľudského spoločenstva. Hoci tie možné deti a možno aj talenty a géniovia celkom určite však donátori dôchodkov vlastných aj iných rodičov a starých ľudí, nedostali šancu dôstojne zrieť, dôstojne žiť. A som rád, že takáto norma je a môžu byť aspoň dôstojne pochované. Tým nenarodeným deťom som napísal báseň, ktorá zaznela v Nevoľnom a ktorú s odstupom troch rokov rád dávam k dispozícii aj vám. Nie ako prejav pýchy, či, nebodaj, triumfu. S tým som sem nešiel, od toho mám ďaleko. Skôr ako výraz smútku nad našou pomätenou sexualitou, ktorá sa vymkla z krásnej hoci ťažkej zodpovednosti za splodený život.
A ak dovolíte, teraz tú báseň, bola to náboženská oslava, takže je tam trošku aj ten slovník religiózny, ale hádam vás neurazí a tým budem končiť a poprajem vám pekný obed.
"Nech je to všetkým známe,
ja veľmi rád to priznám bez akejkoľvek pýchy
až zo dna pokory.
Mali ste tvár, aj význam, aj písmo hovorí,
čokoľvek spravili ste, mne spravili ste vtedy.
Na kríži dodnes kričí krv detí po Bohu,
žíznivo pije z biedy a hľadá oblohu.
Povedzme pravým menom,
že zabíjať, najmä úmyselne, je vražda.
Tvár mali ste, aj meno, aj pečať osoby.
Mnohých tie slová dráždia, no pravda pôsobí.
Zvečnelí otec Rudolf nám do pamäti vštepil,
že nesmieme sa poddať zlým duchom včasných čias,
viac uvidia aj slepí.
Náš otec, otče náš,
ak nechránime život, už nás nič neochráni.
Toto je boží projekt k nám z lásky vysnený.
Vážené dámy, páni, bez detí my sme nič.
Veď nezabiješ, platí.
Mali ste tvár, aj meno.
Originálnu šancu už v lone mamičky,
v tom svete zauzlenom žmolíme pátričky,
voláme Pannu Máriu, nech rodiny nám chráni,
čo vedia prijať jarmu starosti o deti.
Nech život požehnaný nám v deťoch posvätí.
Nech otcovia a mamy si bránia to,
čo vzniká z dvoch milujúcich ľudí v manželskom objatí.
Veď čo je Boží príkaz, to sa vždy oplatí.
Pochovávame život, ktorému prišlo nežiť.
Tvár, meno, význam, dieťa, čo z pýchy mŕtve je.
Nad smrťou nádej sneží, nádherné záveje."
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja naozaj len krátko. Pán kolega, ma vaše vystúpenie zaujalo, taký dobrý duch z neho išiel, taký, by som povedal, turgenevovský alebo sa vybavovali myšlienky o lese amerického filozofa Thoreaua z knihy Walden - Život v lesoch, že však naozaj tá komplexná starostlivosť o les asi má aj svoju racionalitu, dokonca aj emocionalitu a úzko súvisí s ľudským životom.
Ale nechcel som o tom, chcel som len jednu vec, ktorej som asi nerozumel, lebo je to odborná téma, aspoň pár vetami, keby ste mi vedeli osvetliť, čo presne znamená slovo taxácia. Neviem.
Vďaka.