Vážená pani predsedajúca, ministri, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som sa vo svojom príspevku zameral iba na jeden politický sektor diskutovaného programového vyhlásenia vlády, konkrétne na oblasť kultúry. Problém, o ktorom chcem hovoriť, som artikuloval aj v parlamentnom výbore pre kultúru a médiá. Nič menej, tu ide o pomerne komorné, intímne prostredie, pritom sa nazdávam, že problém alebo matéria môjho...
Vážená pani predsedajúca, ministri, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som sa vo svojom príspevku zameral iba na jeden politický sektor diskutovaného programového vyhlásenia vlády, konkrétne na oblasť kultúry. Problém, o ktorom chcem hovoriť, som artikuloval aj v parlamentnom výbore pre kultúru a médiá. Nič menej, tu ide o pomerne komorné, intímne prostredie, pritom sa nazdávam, že problém alebo matéria môjho vystúpenia má nielen národné, ale aj európske konotácie, ktoré presahujú rámec takejto internej rozpravy vo výbore. V nich, v týchto širších súvislostiach európskeho lesku i biedy, beriem nádej na potrebu takejto diskusie.
S potešením som zaregistroval, ako pán premiér Fico viackrát akcentoval široký sociálny dialóg, ktorý predchádzal formulácii programového vyhlásenia vlády, vrátane cirkví, a ak si spomínam, menoval zvlášť katolíkov a evanjelikov. Rovnako som vnímal, a to nielen v tomto volebnom období, záujem našich politických partnerov, oponentov o sociálnu náuku formulovanú v najdôležitejších encyklikách významných pontifikov v uplynulom storočí. Rád by som veril, že to nie sú len povinné folkloristické tance a gestá devótnosti, ale výraz skutočnosti, že sa navzájom potrebujeme napriek všakovakým animozitám.
Propagandistický, imidžový a marketingový rozmer premiérovej expozície programového vyhlásenia ma v tejto chvíli zaujíma najmenej, čo neznamená, že vôbec. Napriek konštatovaniam, že politický segment kultúry je v programovom vyhlásení vlády spracovaný pomerne koncízne, dokonca konkrétne, na rozdiel od iných oblastí, a má aj niektoré dôležité systémové vízie, čo sme napokon konštatovali aj vo výbore, v jednej veci predsa len zásadne kríva. Keď som sa to snažil vysvetliť v spomínanom výbore, dostal som politicky korektné ponaučenie, že naša kultúra nemôže byť iná, než hodnotovo neutrálna. A že aj v tejto hodnotovej neutralite sa nájde dosť miesta pre saturovanie celej množiny kultúrnych potrieb všetkých vrstiev našej spoločnosti. Napriek tomu, že táto formulácia bola vyjadrená bona fide, v dobrej viere, myslím, že ju vyjadril pán poslanec Číž, a že čiastočne zrkadlí rešpekt všetkých vládnych garnitúr voči pluralizmu kultúrnych a estetických potrieb, zostal vo mne pocit akéhosi povedzme alibizmu, ktorý sa ostýcha pomenovať veci nahlas. Možno aj preto, že dnes, ako to svojho času správne diagnostikoval výnimočný ruský spisovateľ Jevgenij Jevtušenko, sa patrí patriť k spoločenskej vrstve, "lenabysomnenarazil istov." To je Jevtušenkova formulácia.
Dovoľte mi, aby som tak trochu narazil.
Naozaj si nemyslím, že politická práca poslanca má suplovať katechézu. Ani nemám ambíciu svoj krehký dar viery v hlinenej nádobe vnucovať sekulárnemu prostrediu. Viac, než apokalyptické vízie a eschatologické treštenia, ma zaujímajú konkrétne riešenia. Napríklad a najmä v oblasti kultúry, ak sa dohodneme na tom, že v nej ide o najhlbší substrát nášho života, jeho zmyslu a étosu. Práve nedostatok tohto duchovného statku potom spôsobuje všetky tie tenzie, beznádeje, vyprázdnený hedonizmus a vražedné pohodlie, letargiu i depresiu, v akých sa uvelebila naša vyžitá Európa, ako vyšitá pre kolaps.
Aby som nechodil okolo horúcej kaše. Mám na mysli víziu, ktorú formuloval zvečnelý Ján Pavol II. slovami, že 21. storočie buď bude hodnotové, alebo nebude vôbec. Buď budeme budovať civilizáciu lásky, alebo nás pohltí kultúra smrti, čo ako maskovaná za agendu individuálnych ľudských práv a inakostí. Ešte skôr ako prikročím k meritórnym otázkam kultúry aj vo svetle programového vyhlásenia vlády, nech mi je dovolené uviesť axiómu, z ktorej vychádzam. Je to presvedčenie, že sa nachádzame v čase antropologickej revolúcie, ktorá stratila zmysel pre sacrum a vertikálu. V čase, v ktorom sa nám kedysi z obdivovaného západu vysmieva kultúrny marxizmus, krstný otec bezhraničnej slobody, ktorý najmenej, ak vôbec, rešpektuje prirodzený zákon vpísaný do nášho kultúrneho archetypu a dedičstva. Príbeh Lisabonskej zmluvy, bohorovné apatie k Bohu, všakovaké kríže s krížmi, ale aj Rocco Butilione by o tom mohli rozprávať. Tým nijako nechcem vsugerovať, že práve toto je tendencia, ktorú ako ponorný prúd vidím pod programovým vyhlásením vlády a jeho kapitolou o kultúre. Je to však latentné nebezpečenstvo, aj isté pokušenie. Privítam všetky kroky našich politických oponentov, ktorí mi dokážu, že sa mýlim. A to o to viac, že v našej bývalej bolestnej koalícii sme tieto kardinálne nuansy museli dať kompromisne stranou, hľadajúc prijateľný prienik neľahkej dohody.
Takže, ak dovolíte, k veci. Východiskom aj v programovom vyhlásení vlády musí byť realita, s akou sa ráta pre oblasť kultúry. No ani pri najvľúdnejšom čítaní programového vyhlásenia vlády som nenašiel temer nič, aby som nemusel konštatovať, že celý súčasný štátny finančný, odborný, aj inštitucionálny potenciál Slovenskej republiky je nasmerovaný na podporu iba profánneho svetského umenia a osvety. Výrazne tu absentuje ekonomická podpora, odborná starostlivosť o sakrálnu tvorbu, kultúru, umenie, zvlášť o kresťanské tradície a osvetu. Tento fakt nemôže zachrániť ani explicitný záväzok podporovať obnovu historických pamiatok, a to aj tých, ktoré sú vlastníctvom iných subjektov ako subjektov štátu. Argumenty typu sekulárna spoločnosť, dovoľte, neberiem. Nie z fundamentálnych dôvodov, ale z dôvodu sebazáchovnej logiky našej najhlbšej historickej a duchovnej identity. A tá nemôže byť len akýmsi súkromným ostrovom pozitívnej deviácie, ktoré vytesníme do pastoračného geta, kde živorí. Napokon k tomuto tvrdeniu ma oprávňuje aj niekoľko zásadných faktov, ktoré sa nedajú prehliadať, pokiaľ nechceme marginalizovať národnú hodnotovú majoritu.
Dovoľte mi, aby som v naznačenom zmysle uviedol niekoľko všeobecno-spoločenských východísk, ktoré považujem za dôležité. Ak odhliadneme od zámerne zmanipulovaného a odfláknutého sčítania obyvateľov v roku 2011 a budeme sa opierať o reálnejšie proporcie z roku 2001, tak 83 % obyvateľov Slovenskej republiky sa prihlásilo k niektorému z vierovyznaní. Z toho 73,9 % ku katolíckej cirkvi oboch ritov a temer 7 % obyvateľov k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Značná časť z nich patrí k aktívnym tvorcom hodnôt a sú aj platcami daní, preto sa pri ich prerozdeľovaní majú právo uchádzať ako občania i ako veriaci o uspokojovanie svojich potrieb aj v sakrálnych oblastiach. V mnohých regiónoch a lokalitách Slovenska a zvlášť v obciach po roku 1990 úplne zanikli kultúrne inštitúcie. Na mnohých miestach ich nahradili cirkevné subjekty, farské úrady, pastoračné spoločenstvá, spolky, združenia, ktoré často ako jediné uspokojujú nielen duchovné, ale aj kultúrne, vzdelávacie a umelecké potreby, a to aj neveriacich. Pri plnení celospoločenských úloh takto cirkvi v daných oblastiach suplujú štát, samozrejme, bez finančného krytia. Za vrchol tohto stavu považujem nesplnenie alebo iba minimálne plnenie požiadaviek, ktoré formulovalo 49. riadne plenárne zasadanie Konferencie biskupov Slovenska v roku 2004 a po ňom aj vedenie Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike. Okrem iného sa v týchto dohodách s ministerstvom kultúry sľubuje zabezpečenie odbornej starostlivosti o kresťanské tradície v Slovenskej republike, inštitucionálne aj vytvorením odborného útvaru na ministerstve kultúry a Ústavu kresťanských tradícií v Národnom osvetovom centre.
Myslím si, že vonkoncom nejde o trúfalé požiadavky. Je mi však ľúto, že sa nijako nepremietli do programového vyhlásenia vlády, hoci boli a stále sú naporúdzi aj veľmi silné právnopolitické východiská a dôvody k ich akceptovaniu.
Dovoľte mi, aby som uviedol niektoré z nich, v ktorých by som pri formulácii programového vyhlásenia vlády videl oporu. Na prvom mieste je to základný legislatívny rámec, akým je Ústava Slovenskej republiky, ktorá okrem cyrilo-metodskej tradície priamo v preambule uvádza aj právo a povinnosť každého chrániť kultúrne dedičstvo (robí tak v článku 44). Uvedomujem si, že ide o pomerne vágnu formuláciu, ale predsa. Aj v programovom vyhlásení vlády sa v diskutovanej kapitole uvádza skoro v synonymickej rovine kultúrne dedičstvo a historické dedičstvo. Stačilo by sa však povrchne pozrieť na dejinný príbeh tohto územia a jeho ľudu, aby bolo zrejmé, že kresťanstvo tvorí jeho konštitutívnu fundamentálnu časť, a to svojou silou, osobnosťami, ale aj rozsahom a významom. A pritom sa tento fakt explicitne neobjavuje v kapitole programového vyhlásenia o kultúre. Jedinú zmienku v celom programovom vyhlásení vlády som našiel v kapitole o vzdelávaní, kde je formulácia o úcte ku kresťanským tradíciám. Myslím, že je to reflex na projekt, ktorý v roku 2009 spracoval Štátny pedagogický ústav pre túto oblasť ako vzorový vzdelávací program pre stredné školy, kde okrem kresťanských tradícií sú aj témy vlastenecké a témy národné.
Okrem Ústavy Slovenskej republiky by som rád pripomenul Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky č. 91/2001 Z. z. o ochrane kultúrneho dedičstva, kde sa aj taxatívne vymenúvajú jeho integrálne časti, vývoj spoločnosti, filozofia, náboženstvo, veda, technika, umenie, vzdelanie a kultúra slovenského národa, národnostných menšín, etnických skupín i jednotlivcov. Ešte dôležitejšie než toto taxatívne vymenovanie oblastí historického a kultúrneho dedičstva ma zaujala formulácia, že jednotlivé druhy a časti kultúrneho dedičstva sú rovnocenné. Rovnocenné, čiže nie je možné ani jeden z nich umenšovať na úkor iného. Tristne pôsobí unavujúci dôraz na folklór, ktorý je v programovom vyhlásení vlády, akoby iba on bol naším jediným bohatstvom. Z iných významných dokumentov s medzinárodnou platnosťou môžem ešte menovať Parížsku konvenciu o ochrane svetového, kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972, alebo ak chcete Istanbulskú deklaráciu z roku 2002 prijatú na zasadnutí 3. okrúhleho stola ministrov kultúry. A napokon Medzinárodný dohovor na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva prijatý generálnou konferenciou UNESCO v Paríži v roku 2003, ktorý akcentuje kultúrnu rozmanitosť a rovnocennosť, rovnocennosť jednotlivých segmentov kultúrneho dedičstva a tradícií.
V týchto intenciách cítim ešte potrebu uviesť aj základnú zmluvu Slovenskej republiky so Svätou stolicou alebo aj zmluvu medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými denomináciami. Všetky tieto právne dokumenty riešia bazálnu potrebu kultivácie kresťanských tradícií, na ktoré programové vyhlásenie vlády akosi zabúda, a to aj napriek dojímavej konkordancií so sociálnymi partnermi a cirkvami, čo sa tu obhajuje aj počas rozpravy temer ako mantra a akosi všestranné požehnanie.
Aby ste si dokázali predstaviť, čo všetko rozumiem pod kresťanskými tradíciami, rád by som uviedol jeden silný príbeh a možno aj na odľahčenie textu. Ak by ste mali niekedy čas a zavítali do obce Naháč neďaleko od Trnavy, mohli by ste byť konfrontovaní s jednou zaujímavou kresťanskou tradíciou, na ktorú sa akosi zabúda. Je to fara, dnes múzeum, obecné, v ktorej pred viac ako dvesto rokmi pôsobil Juraj Fándly. V roku 1960 sa do obce priženil učiteľ, potom riaditeľ školy, pán Kašák, ktorý si dal tú námahu, oprášil knižky Bernolákovcov, zvlášť Juraja Fándlyho a našiel také zvláštne veci v známej knižke Pilní domajší a polní hospodár, až také zvláštne, že si myslel, že Juraj Fándly mal halucinácie, lebo v tej knižke okrem iného píše, že v chotári obce Naháč rastú obrovské hrušky čiernej farby, ktoré keď jete, tak máte ústa ako upír krvavé, že rastú slivky, ktoré nemajú kôstky, a dokonca jabĺčka veľmi dobrej chuti, ktoré nemajú jadrovník a nekvitnú.
Pán Kašák, inak včelár a taký naozaj, taký domestikovaný Naháčan, dlhé chvíle strávil chodením po chotári a hľadal, hľadal, hľadal, až naďabil na plánku, ktorá naozaj nekvitla, a rodila také malé zakrpatené jabĺčka. Zobral štep, spolu so svojimi deťmi naštepil túto jablonku, naštepil na strom pod oknami školy, čakali na zázrak. Sedem rokov trvalo, kým jablonka naozaj zarodila veľmi chutné ovocie, veľmi chutné ovocie, ktoré nemalo jadrovník. Aj exkurzie, a nielen veriacich a nielen žiakov cirkevných škôl, ktoré tam prichádzali, vítal spravidla s veľkým košom, prúteným, plným jabĺk a s nožíkom v ruke, aby každý z tých študentov si mohol verifikovať, že naozaj ide o jablonky, ktoré nemajú jadrá, nekvitnú a predsa rodia. Dnes tých stromov v Naháči je sedem, pokiaľ sa nemýlim, sú zapísané dokonca v knihe alebo v kronike UNESCO. Toto je pre mňa premostenie k tomu, čomu hovorím kresťanská tradícia, že i to, i to kresťanské, i to, čo bolo na Fándlym kritizované, prinášať do súčasnosti.
A ešte jednu a možno inú, oveľa bolestnejšiu kresťanskú tradíciu. Túto schôdzu, plenárnu, sme začínali minútou ticha za v utorok pochovaného Dr. Vladimíra Jukla. Aj to je kresťanská tradícia, veľmi špecifická. Viem, že sa jej venuje Ústav pamäti národa. Nič menej je to príbeh, veľmi bolestný príbeh dvadsaťšesťročného muža, ktorého zobrala Štátna bezpečnosť, ktorého tĺkla takým spôsobom, že ho posadili na stoličku a bili ho obuškami po pätách, a potom dostal ešte druhú nakladačku, keď na tých zakrvavených pätách nemohol chodiť, a potom, keď sa dostal do väzenia na dvadsaťpäť rokov ako dvadsaťšesťročný a dostal veľké nohavice, ktoré mu padali a nemal si ich čím zachytiť, za to, že si dovolil pýtať od bachara pomoc, tak dostal korekciu na chladnej zemi, bez lôžka, v tme. To je, to sú pre mňa kultúrne tradície, ktoré pri všetkých tých oficiálnych programoch a niektorých veciach, ktoré sú explicitne spomenuté v programovom vyhlásení vlády, myslím, že by bolo treba ošetrovať aj v tej rovine podpory duchovného a kultúrneho života. To sú veľké témy.
Ak dovolíte, vrátim sa ešte k tomu zamysleniu, hovoril som o tých spoločensko-politických i právnych dôvodoch. A teraz mi dovoľte, aby som uviedol niektoré všeobecno-spoločenské východiská, ktoré by som si vedel v programovom vyhlásení vlády predstaviť a ktoré mi tam, priznám sa, chýbajú. A myslím a mám nádej, že ony budú akosi konkretizované, aj keď explicitne nie sú v programovom vyhlásení vlády, aspoň v nejakej miere v nasledujúcich rokoch i tejto vládnej garnitúry.
Prvé, čo by som očakával, je legislatívna úprava štátnej odbornej starostlivosti o kresťanskú kultúru, umenie, kresťanské tradície a osvetu, a to ako v exekutívnej, tak aj v odbornej rovine. Okrem toho mi v programovom vyhlásení vlády absentujú podporné aktivity, ktoré by garantovali nielen akési udržiavanie, tezauráciu súčasného stavu v oblasti kultúrnych tradícií, ale najmä ich ďalší rozvoj a rast.
Čo mám na mysli a čo by som očakával od nastupujúcej vlády? Spomeniem niekoľko podnetov. Pomoc štátu pri vytváraní materiálnych podmienok pre pastoračnú činnosť cirkví v mestských aglomeráciách, či už pri výstavbe pastoračných centier a sakrálnych objektov, alebo podporu vzdelávacích a kultúrnych projektov realizovaných cirkvami, zvlášť pokiaľ pomáhajú prevencii patologických spoločenských javov, napr. sociálnej maladaptácii, abuzu drôg, alkoholu, iných toxikománií. Ďalej vytváranie podmienok zriadeniu pastoračných centier pre evanjelizáciu Rómov. Podporu projektov registrovaných cirkví a denominácií v Slovenskej republike zameraných na oživenie duchovného a národného života krajanov v zahraničí. Podporu projektov sakrálnej tvorby v umení, literatúre, hudbe, filme a v architektonickej oblasti.
Ak by totiž vaša vláda jednej strany a jednostranných istôt mala takéto ambície, mimoriadne dôležité pre zdravý rozvoj, morálny a duchovný rozvoj nášho národného spoločenstva, potom by vpísala aj akútnu potrebu odborného krytia v diskutovanej oblasti. Mám tu na mysli komplexný výskum, analýzu, zber, vyhodnotenie odborných informácií, štatistických údajov dokumentujúcich stav a smerovanie kultúry a kultúrno-osvetovej činnosti v oblasti sakrálneho nehmotného kultúrneho dedičstva (hmotné je zmienené v programovom vyhlásení vlády), tvorbu databázy, prípravu teoreticko-metodických východísk a prognózu rozvoja kresťanskej kultúry. Najmä mám však starosť o aktívnych účastníkov, osobnosti, tvorcov a interpretov, ako aj o umelecké zoskupenia, ktoré na budovaní kresťanského kultúrneho dedičstva participujú, či sú to spevácke zbory, liturgické telesá, divadelné súbory, poetické združenia, výtvarné, literárne kluby a mnohé ďalšie.
Aspoň zmienku by si zaslúžili podujatia celoštátneho významu a zvlášť tie, ktoré majú medzinárodné presahy, napr. Etika, ekuména, ekológia, interdisciplinárne vedecké bienále k tvorbe a ochrane životného prostredia a úcty k stvorenstvu, ale aj festivaly, prehliadky, sympóziá, semináre, kolokviá a tvorivé dielne s vertikálnym hodnotovým programom, napr. medzinárodné umelecké sympózium Ora et ars na rozvoj benediktínskeho kláštora Skalka pri Trenčíne, a to aj v kontexte rozvoja cestovného ruchu. Rovnako by som privítal širšiu podporu cyrilo-metodských dní slovenského písomníctva a kultúry a všetkých aktivít Svätogorazdovských dní na Slovensku, vrátane literárneho Prešova, festivalu sakrálnych skladieb v Trebišove, výtvarného Námestova, organových dní vo Zvolene, Kováčovej, umeleckého Vrbového, Dni chrámovej piesne a sakrálnej výtvarnej tvorby, Gorazdových mostov v Nitre, duchovnej piesne v Humennom, Gorazdovho slova v Kláštore pod Znievom, Svätogorazdovskej žatvy v Bratislave.
Zvláštnu pozornosť si zasluhujú, a opäť mi to absentuje v náčrte kultúry v programovom vyhlásení vlády, oduševnelé aktivity mladej generácie, zvlášť z prostredia Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže. Za všetky spomeňme gospelové festivaly, literárne súťaže, interpretačné podujatia s prednesom duchovnej poézie a prózy, vianočné a pašiové muzikály, ktoré majú špičkovú úroveň, no pre médiá sú zväčša málo morbídne a vulgárne. Nedá mi nespomenúť strešné podujatie s evanjelizačným a populárno-rockovým kontextom Godzone. A to som načrel do vejára aktívnych kresťanských podujatí len skraja. Zdôrazňujem, ide o aktivity, ktoré zväčša fungujú con amore. Mnohokrát ani len bez symbolickej štátnej podpory, často len z biednej farskej priazne alebo z dlhej ruky napriahnutej voči podnikateľom, ktorí nezabudli na svoj kresťanský rodokmeň. Chcel by som na tomto mieste ale predsa len pochváliť vedenie Národného osvetového centra, inštitúcie, ktorej zriaďovateľom je ministerstvo kultúry, pretože je to jediná inštitúcia, ktorá aspoň malú časť týchto aktivít koordinuje a podporuje v rámci svojich zúžených možností. Chcem veriť, že finančný dlh spomínaný v programovom vyhlásení vlády aj pre kapitolu kultúra alebo najmä tam, nezostane iba lacným sľubom.
Ešte mi dovoľte v závere spomenúť jednu zásadnú kresťanskú tradíciu, ktorá je explicitne menovaná v programovom vyhlásení vlády, konkrétne okrúhle výročie príchodu vierozvestov na naše územie. Zdržím sa prednášky o tejto najhlbšej národnej misii, ktorá má nielen duchovný, náboženský, kultúrny, ale aj lingvistický, ba dokonca právny rozmer. Pokiaľ viete, svätý Metod a jeho žiaci kodifikovali aj prvé právne normy Veľkomoravskej ríše, tzv. Nomokánon. Isté je, že táto tradícia ide stáročiami aj cez katolícku inteligenciu Benedikta Seléšiho, Jána Baltazára Magina, bernolákovcov, Jána Hollého, Štefana Moyzesa, Andreja Kmeťa, Andreja Hlinku a básnikov katolíckej moderny, ale aj cez evanjelických intelektuálov a kazateľov, Daniela Sinapiusa, Daniela Krmana, Jána Kollára, štúrovskú generáciu, Karola Kuzmányho a mnohých ďalších. Nie náhodou Ján Pavol II. svojou encyklikou Slavorum Apostoli povýšil svätého Konštantína Cyrila a Metóda na spolupatrónov Európy.
Tisíc stopäťdesiate výročie ich príchodu je kľúčovou kultúrnou udalosťou Slovenska v roku 2013. Pýtam sa, ako je na tento fakt pripravená vláda Roberta Fica? Bude pokračovať v prípravnom úsilí predošlej vlády, ktorá začala pripravovať zriadenie štátnej komisie pre koordináciu príprav na veľké jubileum?
Podľa ostychu voči svätosti týchto veľkých mužov, teraz myslím na to, že napriek tomu, že sú kanonizovanými svätými, v programovom vyhlásení vlády sú uvedení sucho ako Cyril a Metod, podľa toho by som sa nazdával, že vláda potrebuje túto úlohu najmä odfajknúť. A rád by som sa mýlil.
Dovoľte mi ešte jednu spomienku k tej svätosti. Ja som ju už spomínal aj vo výbore, lebo sa mi vybavila jedna taká spomienka z čias, keď som robil výstavu pražského maliara Otta Janečku, ak sú tu členovia výboru pre kultúru, ospravedlňujem sa, že sa opakujem, tá spomienka je ale veľmi živá. Bolo to pred rokom 1989 a vznikol problém, skôr než sa mohla výstava významného pražského maliara Otta Janečku otvoriť, chodieval ideologický tajomník ústredného výboru, teda okresného výboru strany, ktorý málokedy pozeral na to, čo je namaľované na obrazoch, ale veľmi na to, čo je napísané na štítkoch. A mne sa podarilo z ateliéru majstra Janečku v Svätom Jáne u Sedlčan doniesť obraz s asketickou figúrou muža, ktorý stojí v lese, komunikuje s vtákmi a so šípkami a s plodmi. A ten obraz, keď som sa pýtal Ottíka, hovorím: "Otto, a ten obraz, ako sa bude volať?" Hovorí: "Tak, jak se jmenuje, Svatej František z Assisi." Tak sme ho nazvali, Svätý František z Assisi. A keď prišiel na kolaudáciu výstavy ideologický tajomník a zbadal svätý, tak ako prišiel do tranzu a ako zvykli tykať, mi hovorí: "Sssúdruh, ččččo to je? Kde žijeme? Aká je to spoločnosť? Aký svätý? Aký svätý?" Mal som konflikt s riaditeľom, lebo tá titulka sa musela odstrihnúť, čo som odmietol spraviť, a po dohode s majstrom sme dali názov obrázku Přítel ptáků. Ten obraz mám dnes na stene a pripomína mi tento problém so svätosťou, ktorá, žiaľbohu, sú to svätí, Cyril a Metod sú svätí a nemali by sme mať ostych toto napísať aj v programovom vyhlásení vlády, keď si chceme takúto zásluhu, ktorá ide ponad politiku, samozrejme, privlastniť.
Na záver, celkom k záveru už len poznámka. Sľubovali ste istoty, ktoré sú v mnohých ohľadoch veľmi neisté. Jedna veľmi dôstojná, leží takpovediac na tácke - hlboká istota kresťanských tradícií bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť, pretože nielen samým chlebom, a ešte na počiatku, to už asi viete, bolo slovo.
Ďakujem.
Skryt prepis