Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, nikdy som nemal tú česť ako minister spravodlivosti zastupovať vládu v takej závažnej veci, ako je ratifikácia asociačnej dohody, takže vám gratulujem, pán minister, čo teda nie je vaša chyba, samozrejme, a sme radi, že ste tu, ale nie sme tak radi, že tu nie je pán minister zahraničných vecí, lebo je to dôležitá vec a dôležitá rozprava. A myslím si, že pokiaľ, pokiaľ, isteže je v zahraničí, predpokladám, mohli sme potiahnuť v piatok dlhšie rozpravu, nebol problém, myslím si, viem, pretože to je tak vážna téma, že si podľa mojej mienky zaslúži prítomnosť ministra zahraničných vecí. Je to náš kľúčový partner na východ, na východ od nás. Nemám nič proti ministerstvu spravodlivosti, ale je to téma predsa len pre ministerstvo spravodlivosti tak trochu odťažitá.
Najskôr som chcel, a aj to urobím, pochváliť načasovanie tohto bodu programu, keďže minulý týždeň parlamenty Európskej únie a Ukrajiny schvaľovali asociačnú dohodu symbolicky v jeden deň a je preto dobré, že ministerstvo zahraničných vecí predložilo do Národnej rady tak promptne návrh schválenia asociačnej dohody. Je to správne aj preto, že Ukrajina je naším kľúčovým východným partnerom a je to vec, kde môžeme napomôcť europeizácii Ukrajiny. V princípe asociačná dohoda v dlhodobom horizonte je o znižovaní rozdielov medzi Michalovcami a Užhorodom, čo by mal byť náš záujem.
Podpisom tejto dohody Ukrajiny s Európskou úniou sa, samozrejme, začala, a to je fakt, geopolitická konfrontácia na východe. Ale nie som prívržencom názoru, že to je konfrontácia Spojených štátov amerických a Ruskej federácie, ako mylne tvrdí predseda vlády. Hlavným spúšťačom a aktérom tejto situácie bola ponuka Európskej únie pre Ukrajinu, aby sa postupne začlenila do európskeho obchodného a politického priestoru. Tento dokument, ktorý dnes schvaľujeme, označila Ruská federácia za nepriateľský akt. Reakciou na rozhodnutie Ukrajiny vstúpiť do asociačného procesu s Európskou úniou ešte za bývalého prezidenta Janukovyča bol geopolitický nátlak Moskvy, aby sa Kyjev začlenil do svojho projektu euroázijskej colnej únie. Rusko vníma Európsku úniu, čiže nás, ako konkurujúce impérium a svojich slabších susedov ako vazalov či figúrky na šachovnici. Čiže mali by sme si byť vedomí, kde tá konfrontácia prebieha a čoho súčasťou sme my.
Viacerí kolegovia, aj pán minister zahraničných vecí, spomínali, že boli na Ukrajine, chodia tam, rokujú. Ja som bol s dvomi kolegami na Ukrajine ešte v čase, keď bol pri moci prezident Janukovyč, vo februári tohto roku. Vtedy sme nemali stretnutia vo vykúrených kanceláriách a za prestretým stolom, ale boli to úplne iné stretnutia s lídrami vtedajšej opozície. Môj názor je, samozrejme, keď je nejaká revolúcia, sa k nej pričlenia aj radikálne prvky, tak to proste vždy je, žiaľ, ale sú vo veľkej menšine. Ale kľúčové podľa mojej mienky dnes nie je rozprávať sa o tom, kam by Ukrajina mala patriť, či k Európskej únii, alebo k Rusku, ale mať jasno v tom, že ak sme demokrati, tak by to malo byť slobodné rozhodnutie občanov Ukrajiny. Ak sa rozhodnú mať bližšiu spoluprácu s Ruskom a nebudú reflektovať na asociáciu s Európskou úniou, je to ich slobodné rozhodnutie. Držím palce a nech idú do toho.
Minister zahraničných vecí povedal na rokovaní výboru zahraničného, že je to trošku predsa len iné. Samozrejme, na Ukrajine väčšina dnes je za Európsku úniu, ale je veľká časť regiónu na východnej Ukrajine, kde ľudia majú aj iný názor. Varoval by som trochu pred takýmto zjednodušovaním, pretože ani východná Ukrajina nie je tak celkom homogénna. Inými slovami, na východnej Ukrajine tie mestské aglomerácie sú výrazne proruské, ale vidiek na východnej Ukrajine je vidiek, ktorý je kozácky, ale ukrajinsky kozácky. Čiže splošťovať to, že je to úplne iná civilizácia Východ - Západ je zjednodušenie problému, a myslím, že by sa toho minister zahraničných vecí nemal, nemal dopúšťať.
Viacerí poslanci vládnej koalície, a mrzí ma to, vystupovali, vystupovali ak nie prorusky, kritizujúc len Ukrajinu v zásade, tak minimálne vyzývajúci k tomu, že treba byť neutrálny. Aj tam robia chyby, aj tam robia chyby, my sme ale tak niekde v strede.
Dante napísal v Božskej komédii, že ľudia, ktorí zostávajú v čase najväčšej krízy neutrálni, majú vyhradené tie najhoršie miesta v pekle. Tým chcem povedať, že to nie je žiadna cnosť zostať v čase krízy neutrálny a tváriť sa, že mali by sme nejako vyvažovať, však každý je nejak, trošku nejakú chybu urobil. To bol Mníchov a musím to veľmi otvorene povedať. Postoje niektorých vládnych poslancov sú postoje mníchovských politikov. Však na tých Sudetoch, tam tí Česi utláčajú tých Nemcov, boli tam nejaké excesy, ale musíme to riešiť. Ani tí nemajú úplne... To je Mníchov. A rétorika niektorých vládnych poslancov SMER-u je rétorika mníchovských politikov. Je mi to ľúto.
Áno, tá dichotómia ide v súčasnosti vo vzťahu k Rusku na tej línii Západ – Východ a musíme si my uvedomiť alebo sa dohodnúť, alebo súčasťou čoho my sme. Ja osobne som bol presvedčený, že sme súčasťou Západu. Neznamená, že máme byť nekritickí k Bruselu, vôbec nie. Ja som šesť rokov bol členom Rady ministrov a mnohé veci v Bruseli som namietal. A bol proti, ale nie tak, že som ich namietal v Bratislave a v Bruseli som len hlasoval. Čo som tvrdil v Bratislave, tak som hlasoval aj v Bruseli. Ale len na pripomenutie alebo na ilustráciu chcem povedať jednu vec. Čím to je? Čím to je, že aj ruská politická, ekonomická elita, ale aj tá ukrajinská politická, ekonomická elita, dokonca ešte za čias prezidenta Janukovyča, kedy kritizovali výrazne Západ; a je tam čo kritizovať, nehovorím, že nie je tam nič čo kritizovať; tak ich deti chodili na univerzity na Západe, nie do Moskvy, svoje bankové kontá mali v zahraničných bankách na Západe, vo Švajčiarsku a inde a v Amerike, nie v Moskve, a svoje nehnuteľnosti mali tiež na Západe, vo Viedni, a nie, nie niekde za Uralom? Čiže je paradoxné, keď politické, ekonomické elity Ruska a dajme tomu tej projanukovyčovskej Ukrajiny boli veľmi k Západu kritické, a pritom konkrétne kroky vo vzťahu k vlastným deťom a k vlastnému majetku riešili vždy na Západe. To je naozaj akože skvelá, skvelá propagácia východných, východných hodnôt.
Samozrejme, že problém Ukrajiny, ale musím povedať, že nielen Ukrajiny, to sa, žiaľ, posúva aj k nám, je, je problém výrazného vplyvu oligarchie na spoločenské veci. Teraz, samozrejme, že to bolo aj za Janukovyča a nerobím si ilúzie, že moc oligarchie na Ukrajine výrazne, výrazne poklesla. By som povedal, že ak je jedna vec, z ktorej by sme si z Ukrajiny brať príklad nemali, tak to je práve dominancia silných skupín a silných oligarchov na verejný život, na justíciu, na médiá. Problém na Slovensku ale je, že to dnes nikto z vládnej koalície nekritizuje, práve naopak, my sa čoraz viacej aj za tejto vlády a v týchto rokoch posúvame smerom k oligarchickej demokracii. Ak by sme mali mať nejaké varovanie, tak je to v tomto práve Ukrajina, ale zdá sa, že mnohým z vládnej koalície – a možno nielen im – to až tak veľmi nevadí. Ak budú krajinu vlastniť a všetky rozhodovacie mechanizmy v nej a poslancov a ministrov a médiá a sudcov vplyvné skupiny, oligarchovia, tak to je koniec demokracie. A preto by som bol rád, keby na rozdiel od všetkých iných výhrad ku krajine, ktoré častokrát sú fiktívne, si vládni poslanci všimli aj túto vec. A keďže si ju zatiaľ nevšimli, tak mi je ľúto, ale predpokladám, že im to až tak neprekáža.
Chcem povedať aj ale druhú vec, lebo svet sa mení, vidíme to na Ukrajine, vidíme to na Blízkom východe, myslím si, že by bolo dôležité a dobré, aby sa Národná rada vedela zhodnúť na prioritách, ktoré vyplývajú z nových bezpečnostných hrozieb. Ja viem, že niektorí skôr extrémne ľavicoví poslanci majú pocit, že kto hovorí o obrane, je vojnový štváč. Starí Rimania hovorili, že kto chce mier, musí byť pripravený na vojnu. Je to proste fakt. Ak si budeme zakrývať oči pred bezpečnostnými hrozbami moderného sveta, tak na to Slovensko, jeho občania a naše deti môžu doplatiť. Mali sme pocit dlhé roky, a možno mal nejaké svoje ratio, aj keď bol naivný ten pocit, že keďže v našom priestore už nebola 70 rokov žiadna vojna a žiaden konflikt, tak minimálne ďalších 70 rokov žiaden nehrozí. Bodaj by to bolo tak! Všetci by sme to chceli. Vojna je hrozná, prináša obete aj medzi tými najbezbrannejšími. Ale ak niekto rozmýšľa racionálne a podľa mňa aj štátnicky, tak vie, že niekedy k takémuto konfliktu môže, môže prísť, a preto si myslím, že je krátkozraké, ak vláda a prednedávnom ešte predseda vlády tvrdil, že navrhne znižovať slovenské výdavky na obranu. V tejto situácii, hovorím to veľmi otvorene, považujem tieto slová za vlastizradu. Za vlastizradu. Ja viem, že navyšovať výdavky na obranu nie je populárne, populárne je navyšovať sociálne dávky, niekedy aj pre tých, ktorí si ich nezaslúžia a neodpracujú, ale sú to voliči v každom prípade. Ale v dnešnej dobe znižovať výdavky na obranu považujem za krok, ktorý ohrozuje bezpečnosť Slovenska a bezpečnosť našich detí. Ja preto plánujem navrhnúť, a je to otvorený návrh, ústavný zákon, ktorý by zabezpečil zvyšovanie rozpočtu pre rezort obrany o 0,1 % HDP každý rok, výhľadovo do roku 2020 na 1,6 %, čo teda mala byť dohoda akoby vlády a prezidenta pred summitom NATO, pred summitom NATO vo Walese.
Ja si uvedomujem, že rozpočet je napätý a že musíme spĺňať, spĺňať kritériá Maastrichtu, ale povedzme si otvorene, toho priestoru v rozpočte je pomerne veľa, ja poviem, kde konkrétne, aby som nehovoril všeobecne. Daňové úniky. Na Slovensku máme stále, ak nie prvý, tak druhý najvyšší únik na DPH v Európskej únii. Narástol na dvojnásobok v roku 2006 až 2010. Dovtedy malo Slovensko približne 17-percentný únik na DPH, od roku 2006 do roku 2010, teda za roky prvej Ficovej vlády, sa zvýšil dvojnásobne. To je viac ako 2 miliardy eur. To znamená, len keby sme znížili daňové úniky o polovicu, tak by sme vedeli ušetriť približne 1 miliardu eur. Teraz 0,1 percenta, percenta HDP môže byť, neviem, približne 80 - 90, opravte ma, ak sa mýlim, miliónov eur. Čiže to je malý zlomok z toho, o čo Slovensko prichádza na daňových únikoch každý rok. Boli tu veľké výzvy, že budeme mať daňovú kobru, zatiaľ rieši mäsiarov daňová kobra a skôr mi príde ako taký daňový leňochod ako kobra. Mnohé závažné kauzy sa zametajú pod koberec. Mali sme nedávno na výbore pre obranu a bezpečnosť kauzu Budamar, firmu, ktorá je podozrivá z daňových únikov v rozsahu niekoľko desiatok miliónov eur. Boli tam menení vyšetrovatelia, operatívci, ktorí potom prešli polygrafom z dôvodov, že mohli byť ovplyvnení. Tá kauza sa vlečie, nič sa nedeje aj napriek prísľubom ministra vnútra, že ako v tej veci budú konať a idú po tom, sa nič meritórne, odkedy to bolo, február, to je pol roka, nestalo. Proste, žiaľ, táto vláda nemá odvahu – v lepšom, možnosť alebo slobodu – v tom horšom, ísť po tých naozaj veľkých dépéháčkaroch, ktorí okrádajú štát a občanov o desiatky miliónov, ak nie viac eur.
Korupcia, o tom nebudem hovoriť dlhšie, lebo je to téma, ktorá by si zaslúžila, samozrejme, dlhšie pojednanie. Podľa prepočtu novej nadácie, ktorú, ktorú zriadil Miroslav Trnka, Slovensko prichádza približne asi o miliardu eur ročne v rámci korupcie pri verejných tendroch a dotáciách. Ale to nie je len tá jedna miliarda, musím povedať, to je oveľa viac. Pretože pokiaľ tu bude vládnuť investičné prostredie, ktoré bude korupčné, pokiaľ bude veľká miera korupcie v justícii, tak záujem investovať na Slovensku bude výrazne nižší, ľudia budú mať horšiu prácu, horšie platenú alebo ju nebudú mať. Povedzte mi, ako je možné, dám len krátke porovnanie medzi Slovenskom a Rakúskom, máme rovnako talentované deti, vyhrávajú rovnaké olympiády, možno Slováci sú ešte talentovanejší, vyhrávajú tých olympiád viac. Ako je možné, že v Rakúsku je viac ako trojnásobne vyššia priemerná mzda a malo by to znamenať, že všetci investori pôjdu na Slovensko. Sú tu kvalifikovaní pracovití ľudia, môžu im dať nižšiu mzdu, majú nižšie náklady, mali by ísť sem. Ako je potom možné, že v Rakúsku je trojnásobne nižšia nezamestnanosť? Popri trojnásobne vyšších mzdách? No to je práve to prostredie, miera korupcie, vymožiteľnosti práva, byrokracia, o tom to, žiaľ, je. A pokiaľ to nezmeníme, pokiaľ si neuvedomíme jednu jasnú vec, že korupcia, možnože ľudia majú pocit, že je to zlá vec, ale dôležité sú tá práca, aj ako je zaplatená, ale to priamo súvisí. Ak budeme na Slovensku takto fungovať, ako fungujeme doteraz, tak na Slovensku nebudú nové pracovné miesta a nebudú dobre zaplatené.
Verejná správa, veľká téma ministerstva vnútra, ESO, ktoré nakoniec vyšlo tak, že sa presunuli tabuľky a, z rôznych úradov, a sa niektoré škatule pomenili, ale v princípe nepriniesla žiadnu výraznejšiu úsporu. Keď som bol na ministerstve vnútra, tak sme mali návrh, ktorý som odovzdal ministrovi vnútra, na reformu verejnej správy, ktorej, a vrátane teda samosprávy, ktorá by ušetrila približne, ak by sa spustila, 700 miliónov eur ročne. Nie za štyri roky, ale ročne. Ten materiál stále je vraj nedostupný. Len zrejme nie je odvaha ísť do takých závažnejších škrtov, ktoré by priniesli aj reálnejšie, reálnejšie úspory.
Pani predsedajúca, to je pár mojich poznámok k návrhu zahraničného výboru a pevne verím, že rozprava, ktorá bude pokračovať, nebude – aspoň zo strany vládnych poslancov – taká jednostranná, ako bola, ako bola doposiaľ. Pretože uvedomiť si, že Ukrajina je náš kľúčový partner a že by ľudia na Ukrajine mali byť tí, ktorí rozhodnú o svojej budúcnosti, je to kľúčové. Keď sme v 90. rokoch rozhodovali sa na Slovensku, či pôjdeme na Západ alebo na Východ, tak tiež by nám nevyhovovalo, keby v Nemecku povedali, o tom by nemali rozhodnúť Slováci vo voľbách alebo v referende, nech proste, ak to má problém s tým Rusko, ale tak proste, tak radšej nie. To by nám asi vadilo, keby Nemci tvrdili, že to je vec veľmocí, ako sa dohodnú, a ľudia na Slovensku k tomu nemajú čo povedať. A pociťujem v tom veľmi slabú empatiu niektorých našich poslancov, ak tvrdia, že to rozhodnú veľmoci a ukrajinský národ nech v princípe sklapne opätky a ide tak, ako sa dohodnú veľmoci, aby nebol nikto iritovaný. Tak buď veríme v demokraciu a myslíme si, že aj ľudia na Ukrajine na ňu majú právo, alebo neveríme. A tá nízka miera empatie voči našim ukrajinským priateľom, voči občanom Ukrajiny ma naozaj zaráža a bol by som veľmi rád, keby sa v tomto parlamente zmenila.
Ďakujem veľmi pekne.
