Pani predsedajúca, po prvé, s ľútosťou konštatujem, že vy neviete odpovedať na otázku, v čom sa tá právna situácia líši od situácie ministrov a štátnych tajomníkov. Ja si myslím, že ako predsedajúca by ste mali mať naštudovaný rokovací poriadok.
Po ďalšie. Považujem to za určitú veľkú mieru ignorancie, pretože v piatok o druhej popoludní, keď sme tu boli, s tými, ktorí sme tu boli, aj pani spravodajkyňa tu bola, pán predseda parlamentu...
Pani predsedajúca, po prvé, s ľútosťou konštatujem, že vy neviete odpovedať na otázku, v čom sa tá právna situácia líši od situácie ministrov a štátnych tajomníkov. Ja si myslím, že ako predsedajúca by ste mali mať naštudovaný rokovací poriadok.
Po ďalšie. Považujem to za určitú veľkú mieru ignorancie, pretože v piatok o druhej popoludní, keď sme tu boli, s tými, ktorí sme tu boli, aj pani spravodajkyňa tu bola, pán predseda parlamentu sa dohodol, že v utorok sa môže pokračovať v rokovaní za účasti pána generálneho prokurátora. Boli sme tu viacerí. To bolo v piatok o 14.00 hodine. Ak by pán generálny prokurátor povedal, že v utorok o 9.00 hodine nemôže a môže v stredu alebo v iný termín tu byť, fajn, tak je s tým všeobecný súhlas, že sa pokračuje v rokovaní o tomto bode programu v inom termíne. To ja považujem za vec, ktorá sa v Národnej rade v tejto súvislosti ešte nikdy nestala. Je to hrubá neslušnosť a hrubá arogancia vládnej väčšiny, ktorá nevie to ani zdôvodniť, ani právne, ani vecne, ani ľudsky, ani nijako.
A ešte raz musím povedať, že to absolútne nie je nič voči prítomnosti pána prvého námestníka Vaneka, on je tu na to, aby tú situáciu riešil a nie je to jeho chyba, je to chyba vedenia parlamentu, akým spôsobom rokujeme.
A to, že sa vedenie parlamentu nechá dotlačiť do situácie, keď dehonestuje plénum Národnej rady, tak to je veľmi smutné. My rokujeme o správe Generálnej prokuratúry raz do roka, nie viackrát ani často a musím na úvod povedať, že by som bol rád, keby sme v budúcnosti rokovali o správe prokuratúry za minulý rok skôr ako na prelome októbra a novembra. Je to lepšie ako v minulom roku, keď to bolo v decembri, ale dnes je desať mesiacov po začiatku roku a rokujeme o správe, ktorá už v mnohých veciach nie je úplne aktuálna, lebo prešlo desať mesiacov. Čiže by som navrhoval, aby správy a všeobecne aj táto správa o činnosti Generálnej prokuratúry bola do parlamentu doručovaná skôr ako koncom októbra alebo na prelome októbra a novembra.
Mal by som také tri okruhy tém, o ktorých chcem hovoriť. Z nich prvá sa týka vecí, ktoré spomínal pán generálny prokurátor v úvodnom slove, v piatok. Potom by som prešiel na jednotlivé pripomienky, ktoré mám, alebo poznámky k tejto správe. A potom by som sa pristavil pri veci, ktorú považujem za dôležitú. A to je, akým spôsobom dnes, si myslím, Generálna prokuratúra rieši alebo nerieši prípady podozrení alebo trestných stíhaní, kde sú podozrivé aj osoby z vysokých politických kruhov.
Začnem teda tým prvým, čo spomenul pán generálny prokurátor nad rámec správy vo svojom úvodnom slove.
Po prvé, pán generálny prokurátor spomínal oblasť domáceho násilia a problémy, s ktorými sa stretávajú poškodené osoby, ktoré sú demotivované podávať trestné oznámenia, lebo menia svoje výpovede, pretože nie sú adekvátne chránené. Musím povedať, že to celé má nejakú genézu. A tá genéza vznikla pred možno dvanástimi rokmi, keď sa výrazne sprísnil postih páchateľov domáceho násilia. A to bola jedna z príčin, prečo sa pomerne výrazne v tom čase zvýšil počet väzobne stíhaných osôb, pretože po tragédii v Tušiciach v roku 2002 bola, by som povedal, prevažná väčšina prípadov domáceho násilia riešená väzobne. Vtedy, musím povedať, to vyvolalo veľkú kritiku justície, že prečo tie trestné sadzby sú také prísne a prečo riešime väčšinu prípadov väzobne, keď často ide akoby tvrdenie proti tvrdeniu a následne sa trestné sadzby pre domáce násilie sčasti znižovali, myslím, to bolo za prvej vlády Roberta Fica, z dôvodu aby sa akoby zreteľnejšie odlíšilo fyzické a psychické násilie. Ja si myslím, že v týchto komplikovaných prípadoch domáceho násilia, veľmi citlivých prípadoch domáceho násilia, keď je niekedy aj veľmi zložitá skutková situácia, je vždy z hľadiska prevencie lepšie stáť na strane poškodených ako na strane podozrivých, pretože tie tragédie, ktoré následne nasledujú, sa týkajú nevinných ľudských životov. A by ma zaujímalo asi dnes od Generálnej prokuratúry alebo od ministra spravodlivosti, aké kroky chce prijať pre to, aby ešte výraznejšie buď sa právna oprava vrátila, alebo sa posilnila ochrana poškodených.
Druhá vec, ktorú spomenul pán generálny prokurátor, sa týkala prípadov na súdoch, keď nekonaním sudcov, spomínal konkrétny prípad na Okresnom súde Bratislava I, sudca, ktorý mal tieto veci v agende, už sa vzdal funkcie sudcu, keď došlo nekonaním sudcov k premlčaniu niekoľko desiatok prípadov. Tam by som sa ja rád spýtal na konkrétnosti tých vecí, pretože, samozrejme, premlčacia doba sa prerušuje podľa Trestného poriadku vznesením obvinenia a následnými úkonmi aj súdu. To znamená, ak sa preruší úkonom súdu, akýmkoľvek v princípe úkonom súdu smerujúcim k trestnému stíhaniu páchateľa, tak plynie nová premlčacia lehota. Samo osebe skutočnosť, že boli prieťahy v súdnom konaní, neznamená, že trestné činy boli premlčané. Čiže mňa by teda konkrétnejšie zaujímalo, z akých dôvodov boli tieto prípady premlčané a kto teda rozhodol o tom, že sú premlčané, lebo to mi aj z mediálnych správ nejako uniklo.
Boli názory svojho času v justícii, ale už sú našťastie prekonané, že prieťahy v súdnom konaní môžu byť jedným z dôvodov pre zastavenie trestného stíhania. Ale tento názor našťastie nezískal nikde väčšinu a aj podľa judikatúry štrasburského súdu prieťahy v konaní nie sú samy osebe dôvodom zastavenia stíhania, môžu byť dôvodom na uloženie nižšieho trestu, ale nie zastavenia trestného stíhania. Preto by ma zaujímalo, čo konkrétne sa udialo v týchto niekoľko desiatok prípadov, keď boli trestné činy premlčané.
Zároveň pán generálny prokurátor spomínal v závere svojho úvodného slova, že štatistiky ohľadne trestných stíhaní korupcie síce môžu vyzerať na prvý pohľad zaujímavo, ale v minulom roku nebol odhalený žiaden závažnejší prípad korupcie. Ja sa potom k tomu v závere vrátim, ale považujem to za vyjadrenie, ktoré je jednak pravdivé, ale aj zarážajúce. Ak naozaj jediné prípady korupcie, ktoré na Slovensku riešime, sú prípady lekárov vypisujúcich neprávom potvrdenia o PN, tak máme vážny problém. Aj tých lekárov treba stíhať, s tým súhlasím, a to nie je problém Generálnej prokuratúry, s tým súhlasím, ale ak policajné útvary v dnešnej dobe z rôznych dôvodov zrejme neodhaľujú závažné prípady korupcie, tak si myslím, že je skôr snaha tie závažné prípady podozrenia z korupcie zametať pod koberec, na úrovni útvarov Policajného zboru. Sú možné len totižto dve alternatívy. Z nich jedna je, že žiadna korupcia, tá veľká korupcia sa nedeje. Ak by to niekto v tomto pléne chcel aj verejne povedať, asi to nepovie, lebo ak by to povedal, tak by bol zrelý na vyšetrenie duševného stavu. Tá druhá alternatíva je, že sa to deje a dejú sa prípady veľkej korupcie, ale táto nie je odhaľovaná a nie je stíhaná. A obávam sa, že všetci v tomto pléne vieme, že je to ten druhý prípad, že to je tá druhá alternatíva.
Ja keď som nastupoval na ministerstvo vnútra v roku 2010 a mal som stretnutie s policajnými funkcionármi, vtedajšími, tak som sa každého z nich pýtal, v ich agende aké mali najzávažnejšie prípady. A spýtal som sa aj vtedajšieho riaditeľa Úradu boja proti korupcii, dnešného policajného prezidenta generála Gašpara, aký najväčší, najvýznamnejší prípad korupcie riešil jeho úrad za prvej Ficovej vlády. A odpovedal mi, že to bola kauza Wänke. Ak si spomínate na kauzu Wänkeho, to bol prípad futbalového funkcionára, ktorý preraďoval futbalistov z jednotlivých klubov alebo líg za debničky jabĺk. Ak toto bol najväčší prípad odhalenej korupcie prvej Ficovej vlády a za druhej Ficovej vlády nie je zrejmý ani taký prípad korupcie, len sú lekári, ktorí vypisujú neprávom PN, tak to svedčí o tom, že záujem odhaľovať korupciu je nulový, je nulový. Je len verbálny.
Teraz možno si pamätáte, keď terajšia vládna väčšina a predchádzajúca opozícia za našej vlády navrhla v tomto pléne odvolať vtedajšiu premiérku Radičovú za to, že sme trestne stíhali korupciu, v ktorej bol zapletený jeden z jej poradcov vo vzťahu k výstavbe biatlonového štadióna Osrblie. Ja si myslím jednu vec, že pokiaľ niekto berie boj proti korupcii ako dôležitý, tak ten lakmusový papierik úprimnosti boja proti korupcii je, či stíhate aj vlastných ľudí. To je to kľúčové. Vtedy vtedajší líder opozície, dnešný premiér vyhlásil, že nikdy nebola korupcia tak blízko premiérovi ako v čase, keď sa stíhala, a dneska je to už aj odsúdené, kauza biatlonového štadióna v Osrblí, za jeho vlády by sa taký prípad nemohol nikdy stať. A to mal pravdu, nemôže sa stať, že by za jeho vlád bol niekto trestne stíhaný za korupciu z okolia vládnej strany SMER, ale nie preto, že tam korupcia nie je, ale preto, že nie je vôľa tieto korupčné prípady stíhať. A ja budem v závere hovoriť o konkrétnych prípadoch, kde sú, žiaľ, zastavujúce rozhodnutia tentoraz prokuratúry vo vážnych veciach, ktoré vzbudzujú pochybnosť aj o tom, či prokuratúra koná tak, aby chránila verejný záujem.
Teraz by som prešiel k tej druhej časti, ktorá bude možno trošku technická, za čo sa vopred ospravedlňujem. A týka sa samotnej správy. A potom v tej tretej časti sa budem zaoberať závažnými prípadmi, kde trestné stíhanie bolo zastavené v minulom roku a bolo zastavené na základe aj orgánov prokuratúry.
Čiže k tej správe. Pôjdem podľa jednotlivých strán, tam, kde ma niektoré veci zaujali, a by som povedal buď svoj názor, alebo otázku, ktorú mám na vedenie Generálnej prokuratúry.
Na strane 17 sa píše o modernizácii Eurojustu a aj o tom, že by Eurojust v budúcnosti mohol a mal úzko spolupracovať s Európskou prokuratúrou hneď po jej zriadení. Ja som sa už pýtal generálneho prokurátora, ktorý prednášal minulý rok správu o činnosti prokuratúry, či prokuratúra, aj keď to nie je, samozrejme, na jej rozhodnutí, súhlasí so vznikom inštitúcie Európskej prokuratúry, pretože podľa mojej mienky to nie je celkom správna cesta, vytvára to dve trestnoprávne jurisdikcie. A koniec koncov nie je to ani úplne aktuálna cesta, lebo rozhodnutie o vzniku európskej verejnej prokuratúry je vecou jednohlasného rozhodnutia Rady a k tomu tak skoro nepríde, ak vôbec k tomu niekedy príde. Nerobím si ilúzie, že by to bolo kvôli vetovaniu nášmu, nášho ministra spravodlivosti, ale určité viaceré krajiny, v prvom rade Veľká Británia, s tým súhlasiť nebudú. Tu sa nepíše v správe nič o postoji prokuratúry, skôr sa evokuje ako nevyhnutnosť potreba úzkej spolupráce Eurojustu s budúcou európskou verejnou prokuratúrou, pričom neviem celkom, aká je o tom predstava, ale ja si myslím, že paralelné fungovanie Eurojustu a Európskej prokuratúry je ťažko predstaviteľné, ak nechceme len zmnožovať mnohé inštitúcie.
Na strane 21 v správe sa píše, že ohľadne uplatňovania nemajetkovej ujmy, ktorá sa týka trestných stíhaní, ide o prípady, keď osoby, ktoré boli trestne stíhané, následne žalujú orgány štátu v občianskoprávnom konaní o náhrade nemajetkovej ujmy. Podľa mojej mienky je tento stav potrebné riešiť zákonom. A môj názor je, že pokiaľ je niekto zákonným spôsobom trestne stíhaný, keď je to nezákonným spôsobom, je to trošku iná šálka kávy, ale pokiaľ je zákonným spôsobom trestne stíhaný, tak s výnimkou, samozrejme, náhrady aj nemajetkovej ujmy za väzbu priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy len za samotné trestné stíhanie je veľmi unikátny jav. A nie som si istý, či existuje v ktoromkoľvek inom vyspelom štáte.
Tu prokuratúra spomína osobitné prípady, keď dokonca sudcovia, ktorí nie sú ani trestne stíhaní, len sa vo veci u nich začne trestné stíhanie, následne žalujú prokuratúru alebo ministerstvo vnútra a, samozrejme, od kolegov si vysúdia obrovské sumy peňazí za spôsobenie nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním vo veci, čo považujem za úplne absurdné. Aby sme, samozrejme, nehovorili všeobecne, tak to sú prípady, keď tie nemajetkové umy, tie náhrady zaplatia daňoví poplatníci, nikto iný ich nezaplatí. A preto by som bol rád, keby pravdepodobne aj zmenou zákona boli tieto výrazné excesy, čo je termín používaný v správe, napravené zmenou zákona. Už som na to upozorňoval dlhšiu dobu, ale zjavne nie je vôľa zákon o zodpovednosti za škodu v tomto rozsahu zmeniť. Ale považujem to za úplne absurdné. A naozaj by ma zaujímala informácia, či existuje krajina, ktorá umožňuje žalovať štát za spôsobenie nemajetkovej ujmy vo vzťahu k osobe, ktorá je legitímne a legálne trestne stíhaná na slobode, pričom následne je z rôznych dôvodov buď trestné stíhanie zastavené, alebo je osoba oslobodená, pokiaľ trestné stíhanie bolo vedené lege artis.
Ďalšia otázka, ktorú mám, sa týka dohodovacieho konania. V tejto správe som si nevšimol, že by boli uzavreté dohody o vine a treste rozdelené podľa jednotlivých krajov všeobecne. Ale sú rozdelené podľa jednotlivých krajov na strane 34 vo vzťahu k mladistvým obvineným. A myslím, že to bude podobné aj pri dospelých obvinených. Je tam pomerne výrazná disproporcia v jednotlivých krajoch, pokiaľ sa to týka dohodovacieho konania, sú kraje, ako je Trenčiansky a Trnavský, kde dohodovacie konanie tvorí 37 – 36 % z celkového počtu skončených trestných stíhaní mladistvých, a sú kraje ako Bratislava, kde to tvorí len 5,8 %. To je veľmi výrazná disproporcia vo využívaní tejto formy mimosúdneho ukončenia veci. A zrejme podobné percentá alebo plus-mínus podobné by sa možno týkali aj všeobecne všetkých trestne stíhaných, nielen mladistvých. A čo by ma zaujímalo, je, čo robí Generálna prokuratúra, aby zjednotila postupy podriadených zložiek pri dohodovacom konaní.
V správe Generálnej prokuratúry sa zároveň opakuje problém v trestnom stíhaní, ktorý je, že často svedkovia, obvinení krivo svedčia, krivo obviňujú, maria spravodlivosť. A tým pádom jednak sa naťahuje čas trestného stíhania, ale sa aj marí trestné stíhanie ako také. Vždy ma zaujímalo a rád by som tú odpoveď poznal, v koľkých veciach prokuratúra alebo polícia začala trestné stíhanie pre trestný čin krivej výpovede, lebo je pravdou, že mnohí svedkovia krivo vypovedajú, vypovedajú inak v prípravnom konaní, v konaní pred súdom, ale potom je nepochopiteľné, že títo svedkovia nie sú tresne stíhaní pre krivú výpoveď, lebo ak nie sú pre to trestne stíhaní, tak to len podporuje ten stav, že sa krivé výpovede stávajú národným športom, lebo za ne koniec koncov žiaden postih nehrozí.
Zároveň by som mal ďalšiu poznámku k strane 44, ktorá sa hore zaoberá uplatňovaním Trestného zákona vo vzťahu ku krádežiam v obchodoch, a k tomu ustanoveniu, ktoré sankcionuje druhú krádež počas stanovenej doby, aj keď je to drobná krádež ako trestný čin. Prvá krádež je priestupok a druhá krádež potom už je trestný čin. Správa konštatuje, a k tomu som už vystúpil minulý rok, že toto ustanovenie neprispelo k zníženiu drobných krádeží v obchode. Ja som vtedy tu mal aj vyjadrenie z roku 2008 alebo 2009 nejakého zväzu obchodu, ktorý konštatoval pravý opak, že tieto ustanovenia výrazne prispeli k zníženiu drobných krádeží v obchodoch. Preto by ma možnože naozaj zaujímalo, z čoho Generálna prokuratúra čerpá, lebo to tu nie je uvedené, názor, ktorý je opačný.
Pán generálny prokurátor v úvode spomínal zameranie prokuratúry na daňové trestné činy, ale aj na hospodársku kriminalitu ako takú a v správe na strane 45 sa v zásade popisuje stav, ktorý je, samozrejme, dlhodobo nie veľmi prijateľný, keď sa využívajú na rôzne daňové delikty „biele kone“, ktoré figurujú ako štatutárne orgány nejakej spoločnosti, pričom následne tá ide do krachu a nikto nie je zodpovedný, nikto nie je postihnutý a bývalý spoločník už pôsobí v novej spoločnosti. Moja otázka znie, či prokuratúra má návrhy riešenia, ktoré by zamedzili takémuto konaniu, aj keď to nie je v jej kompetencii celkom, či má aj návrh, ktorý by vedel preventívne zamedziť takémuto podvodnému konaniu.
Ja sa potom alebo sa možnože aj teraz vyjadrím k jednej vážnej téme. A tá sa týka daňových trestných činov. Vláda tvrdí, že prioritou pri hospodárskej trestnej činnosti sú daňové podvody, najmä podvody vo vzťahu k DPH. Verbálne to znie fajn. Koniec koncov Slovensko má druhý najvyšší únik na DPH v krajinách Európskej únie. Z dôvodov asi rôznych, ale ja nechcem nikoho tu teraz obviňovať, ten nárast v únikoch DPH vznikol na prvej Ficovej vlády. Do roku 2006 bol na úrovni priemeru Európskej únie, to znamená asi 17 %. Za štyri roky sa zdvojnásobil na asi 34 %. Čiže treba tomu venovať pozornosť. Otázka znovu moja je, aké veľké prípady podvodov na DPH boli v posledných dvoch rokoch odhalené, lebo máme také prípady mäsiarov, čašníkov, čo je tiež fajn aj to stíhať, ale aké veľké prípady to boli.
Poviem to na jednom prípade, ktorý sme riešili aj na našom výbore pred nejakou dobou. A veľmi sa odtiaľ ten prípad nepohol. Je to kauza firmy s názvom BUDAMAR, kde podľa informácií, ktoré boli zverejnené v médiách, sa pohybovali aj osoby blízke vládnej strane, viacerí pomerne vysokí predstavitelia vládnej strany SMER. Ten prípad je zaujímavý aj tým, že ide o podozrenie z daňového úniku v rozsahu niekoľko desiatok miliónov eur, čiže o pomerne veľkú kauzu. A v tejto veci boli vymenení aj vyšetrovateľ plk. Ambróz, aj operatívec. Keď sme tento prípad riešili na výbore, tak nám predstavitelia rezortu vnútra dali prísľub, že tá výmena nesúvisí so snahou zamiesť veci pod koberec, vyšetrovatelia konajú a v krátkej dobe príde k ďalším procesným úkonom, ktoré nám minister vnútra avizoval. Keďže to bolo rokovanie neverejné, tak nebudem spomínať, aké úkony to mali byť. V každom prípade tam však k žiadnym úkonom neprišlo. To bolo niekedy v marci tohto roku. Dnes po pol roku nie je v tejto kauze nikto obvinený. Tá zmena vyšetrovateľa a operatívca bola zdôvodňovaná tým, že prišli na nich anonymné podania, ktoré spochybňovali ich nestrannosť v danej veci. Pýtal som sa, prečo nešli na polygrafické vyšetrenie, ktoré by vyvrátilo alebo potvrdilo tie podozrenia. A mohli by tak pokračovať ďalej. Príslušná odpoveď bola, že však na polygraf pôjdu, ale najskôr ich vymenia. Oni na polygraf išli a polygraf potvrdil, že ich odpovede boli pravdivé. To znamená, že nijako neboli zaangažovaní do snahy prípad mariť, zrejme, práve naopak, je koniec koncov pomerne primitívna taktika potenciálnych podozrivých podávať na vyšetrovateľov a prokurátorov trestné oznámenia s cieľom docieliť ich výmenu. Ak by toto malo platiť, tak je to naozaj klasická príručka všetkým podozrivým, ak majú nespochybniteľného tvrdého vyšetrovateľa, prokurátora, treba podať anonym a bude vymenený. To považujem za absurdný nápad. A preto mne sa skôr zdá, že prípady vážnych podvodov na DPH sa dnes nevyšetrujú. A budem o tom hovoriť zrejme v budúcnosti. Mám aj konkrétne informácie, že dochádza akoby k vypaľovaniu niektorých podnikateľov, na ktorých sú dôkazy o tom, že podvádzajú na DPH, že buď zaplatia, alebo budú obvinení. A tie informácie, ktoré mám, sa týkajú aj predstaviteľov prokuratúry, nielen Policajného zboru. Ak ich budem mať zdokumentované, ubezpečujem vás, že ich zverejním. Ale tie informácie sú veľmi vážne.
Pretože my nepotrebujeme pri daňových únikoch zmeniť zákony, ale pokiaľ budú daňové úniky odhaľovať alebo mať na starosti ľudia, ktorí sú v nich sami zaangažovaní, tak ich veľa neodhalíme. A poviem to znovu na jednom príklade, ktorý je pomerne známy spred niekoľkých rokov. To je kauza Vareha. Ako je, prosím vás, vážené kolegyne, vážení kolegovia, možné, že tento páchateľ, už je právoplatne odsúdený, unikal tak dlho spravodlivosti? Ako je možné, že roky na juhovýchodnom Zemplíne, oberal štát o desiatky miliónov eur a nič sa mu nestalo? Až v roku 2011 sme ho obvinili, zatkli a potom bol odsúdený. Ako je to možné? Bol problém v zákonoch taký, že zákony naňho nestačili? Ale, nie, zákony na neho stačili. To, čo on robil, bola trestná činnosť. A nebola ani tak ťažko odhaliteľná. On nerobil nejaké sofistikované Ponziho schémy, on obchodoval s lykožrútom. To bolo tak ťažké zistiť, že to je podvod? Kto dnes obchoduje reálne s lykožrútom? Kto si nakupuje tony sušeného lykožrúta na neviem aké účely? To bol úplne primitívny podvod. A roky mu to prechádzalo, mal konexie v politike, na daňových úradoch, v polícii a tak ďalej, žiaľ.
Teraz sa vrátim k tej správe ešte a k pár poznámkam k tej správe.
Na strane 55 prokuratúra konštatuje počet vecí skončených v super skrátenom vyšetrovaní, ktorý z roka na rok narastá a v roku 2013 bol na úrovni takmer 7 000 vecí, čo považujem za úspech.
Ale by som sa pristavil pri otázke väzobného stíhania na strane 56, kde úspešnosť podaných návrhov na vzatie do väzby bola podľa správy prokuratúry 69 %, pričom proti nevyhoveniu návrhu na vzatie do väzby podali prokurátori len 17 sťažností, z ktorých súdy akceptovali 5. Ja nechcem ísť teraz do právneho rozboru, ale keď bolo podaných viac ako 2 000 návrhov na vzatie do väzby, dokonca zrejme aj viac ich bolo, 2 500, z toho nebolo akceptovaných viac ako 30 %, čiže rádovo stovky prípadov, prečo prokuratúra podala len v sedemnástich z nich sťažnosti proti nevzatiu do väzby? To sa mi zdá byť dramatická disproporcia, ak prokuratúra má pocit, že sú splnené väzobné dôvody, prečo na nich netrvá aj po prvostupňovom rozhodnutí a nepodáva sťažnosť voči nevzatiu do väzby alebo ju podáva v takom minimálnom počte prípadov, ako sa uvádza v správe o činnosti prokuratúry.
Ďalšia vec, na ktorú by som len chcel pre budúcnosť v správach o činnosti prokuratúry upozorniť, týka sa to teraz mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora, čo už je tá netrestná oblasť na stranách 101, 102. Tak tam konštatuje táto správa, že Najvyšší súd zo 163 mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2013 rozhodol celkom v 65 veciach. Bolo by asi vhodné tam uviesť aj čísla, ktoré sa týkajú rozhodnutí vo veciach podaných v predchádzajúcom roku alebo starších vecí. Nie vždy rozhodne Najvyšší súd v tom istom roku. A tento údaj tam chýba. A tým pádom to dosť skresľuje tú samotnú štatistiku.
Pár poznámok k činnosti špeciálnej prokuratúry, ktorá je osobitnou časťou správy generálneho prokurátora. Ja to len prečítam, aby bolo zrejmé, z čoho vychádzam. Podľa správy o činnosti špeciálnej prokuratúry vo väzbe bolo stíhaných 55 osôb, čo je mierny nárast oproti roku 2012, keď ich bolo 43, ale veľký pokles oproti roku 2011, keď ich bolo 91. Na vysvetlenie je potrebné uviesť, že v roku 2011 bolo realizovaných viacero prípadov veľmi závažnej skupinovej kriminality, ktorá je typická práve tým, že obvinení sú väčšinou stíhaní väzobne. Fajn, a prečo neboli aj v rokoch 2012 a 2013 stíhané veľké prípady organizovanej kriminality? To tiež nie je problém prioritne prokuratúry, ale jednotlivých zložiek Policajného zboru a najmä Národnej kriminálnej agentúry.
Pozitívne hodnotím aj informáciu o využívaní ustanovení o spolupracujúcom obvinenom, teda korunnom svedkovi v rámci správy o činnosti špeciálnej prokuratúry, čo je kľúčový inštitút pri odhaľovaní organizovanej kriminality. A ja som rád, že aj vďaka tomu, ako sa osvedčil v praxi za posledných jedenásť rokov, už prestali prípady spochybňovania tohto inštitútu.
Zároveň správa konštatuje na strane 112, že sa znížil počet prípadov využívania agenta na odhaľovanie najmä teda korupcie, pričom nebol ani v jednom prípade využitý aktívny agent. Aj to podľa mojej mienky svedčí o slabom odhodlaní odhaľovať korupčné prípady, o čom svedčí veta, ktorú prečítam na záver tejto časti môjho vystúpenia, ktorá je napísaná v správe na strane 115 a ktorú odcitujem: „Skutočnosť, že v roku 2013 nebol odhalený nijaký závažnejší prípad korupcie, nie je ovplyvniteľná prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry.“ To je, samozrejme, pravda. Otázka na možnože mojich kolegov z vládnej strany a na ministra vnútra, samozrejme, tiež znie, prečo v roku 2013 nebol odhalený ani jeden jediný prípad závažnejšej korupcie. To konštatuje správa Generálnej prokuratúry, z ktorej som citoval.
Teraz sa dostanem k pár veciam, ktoré sa týkajú priamo prokuratúry a kde ma rozhodnutie prokuratúry, aj v tomto roku, nie len v minulom roku, sa priznám, prekvapilo. A prekvapilo ma nepríjemne. Spomeniem dva prípady, ktoré boli pomerne medializované a ktoré sa týkali podozrení z veľmi závažných zločinov.
Prvý prípad sa týkal zastavenia kauzy, kauzy emisie, teda predaja emisných kvót CO2, kde trestné stíhanie bolo zastavené v princípe, aj teda orgánmi prokuratúry, z dôvodu, že nie je zrejmé, aká bola spôsobená celkom škoda a nie je zrejmé, aké bolo zavinenie alebo nemožné preukázať úmyselné zavinenie zaangažovaným predstaviteľom ministerstva životného prostredia. No ja už počúvam od kolegov z vládnej strany často tú legendu, že naozaj to v princípe bol dobrý predaj, lebo všetky iné krajiny, ktoré predávali za vyššie ceny emisné kvóty, ich mali viazané na rôzne zelené projekty, na rôzne ďalšie projekty, to znamená, že nedostali tých, dajme tomu, 10 eur za tonu, ale stále majú menej. To znamená, že v princípe to bol celkom dobrý obchod. Myslím si, že je to tvrdenie absurdné, ktoré nekorešponduje so skutkovým stavom, pretože firma Interblue, ktorá kúpila emisné kvóty za plus-mínus 5 eur za tonu, ich následne predala bez zelených projektov Japoncom. A získala na tom 47 mil. eur. Nieže my by sme to nezískali, proste tá firma to reálne získala. To je fakt. A Slovensko nemohlo na tom získať? Samozrejme, mohlo. Čiže otázka vzniku škody a príčinnej súvislosti tej škody s konaním páchateľov je podľa mňa úplne evidentná. Vo vzťahu k úmyselnému zavineniu musím povedať, že cez rôzne formy dožiadaní do zahraničia bolo podľa mojich informácií aj podľa konštatovania v uznesení o zastavení stíhania konštatované, že podozrivé osoby vedeli o tom, že v iných krajinách, konkrétne v Maďarsku predávajú emisné kvóty za vyššie ceny, čo je dôkaz o tom, že mali úmysel alebo minimálne vo forme nepriameho úmyslu vedeli o tom, že konajú nezákonne, že tá cena mohla byť vyššia. Napriek tomuto dôkaznému stavu bolo trestné stíhanie vo veci predaja emisných kvót zastavené. A to už nie je len podľa mojej mienky chyba polície, lebo prípad bol dôkazne zdokumentovaný, to už je aj problém podľa mojej mienky prokuratúry a skutočnosti, že prokuratúra tieto rozhodnutia potvrdila svojím rozhodnutím.
Druhý prípad, a ten je pomerne aktuálny, sa týka zastavenia trestného stíhania vo veci falšovania analýzy na stavbu diaľnic formou PPP projektov. Len na možno pripomenutie kolegom poslancom, išlo o situáciu, keď vláda Roberta Fica pred voľbami v roku 2010 rozhodovala o tom, ktorou cestou bude stavať diaľnice, či to bude konvenčnou metódou, teda zo štátneho rozpočtu, alebo formou Private Public Partnership, teda formou PPP. Na základe toho bola poskytnutá jednou audítorskou firmou analýza, ktorá preukázala, že forma PPP, aj keď je to, samozrejme, odhad do budúcnosti, analýza, je drahšia približne o 500 mil. eur. Následne keďže to by sa ťažko zdôvodňovalo, že chceme ísť potom formou PPP, vysoký úradník ministerstva dopravy na pokyn, pýtajme sa, koho to bol pokyn, tú analýzu sfalšoval, čo bolo dokázané. On ju sfalšoval tak, aby to vyznelo v princípe, že je to skoro narovnako, že PPP je drahší len o 20 miliónov (Reakcia z pléna.), 29 miliónov, fajn. To bolo preukázané skutkovo. A bol obvinený. Napriek tejto skutočnosti prokuratúra trestné stíhanie zastavila, a to v princípe z dôvodu, že, po prvé, veď tou analýzou ministerstva dopravy nebolo viazané ministerstvo financií, ktoré dávalo vláde odporúčanie k danému materiálu, a nebola ním viazaná ani vláda, napriek tomu, že trestná vec bola kvalifikovaná ako pokus zločinu podvodu. Teraz ak si pozriete zverejnené rozhodnutie prokuratúry o zastavení trestného stíhania, tak sa dočítate, že všetci svedkovia vypovedali, že bez tohto sfalšovania týchto čísiel by ministerstvo financií nikdy nedalo odporúčanie s materiálom súhlasiť. Druhá vec je tiež tá, že sa nikdy nestalo v minulosti na žiadnej vláde, pokiaľ viem, že by vláda rozhodla v rozpore s tým, čo odporúča ministerstvo financií. Ale aj keby vláda nebola tým viazaná, tak predsa to nijako nemá žiaden vplyv na kvalifikáciu tohto konania ako pokusu zločinu podvodu.
Predstavme si inú situáciu, predstavme si, že niekto predáva motorové vozidlo a stočí na ňom tachometer s cieľom dosiahnuť vyššiu cenu. To je, samozrejme, podvod. Teraz ten kupujúci, dajme tomu, ho nekúpi, lebo posudzuje aj iné faktory, posudzuje vek auta, posudzuje farbu auta, všetko možné na aute. Ale to neznamená, že ten predávajúci sa nepokúsil ho podviesť, že ho neuviedol do omylu, aj keď boli iné faktory, ktoré ten kupujúci mohol zvažovať, nie len kilometre, ale aj mnohé iné veci. A čo to je za logiku, že z toho dôvodu už nebol spáchaný pokus podvodu? Čo je to za právnu argumentáciu? Rozhodnutie prokuratúry tejto veci sa venuje na mnohých stranách popisu skutkového stavu a v princípe na záver (také dva odseky) rieši právne otázky a v zásade prichádza k záveru, že tá analýza nebola jediným podkladom pre závery stanoviska. Ešte raz, dokonca aj keby vláda zistila, že analýza bola falšovaná, a nesúhlasila s tým, tak či tak bol spáchaný v štádiu pokusu trestný čin podvodu. To znamená, že tá právna argumentácia je neuveriteľne slabá. A ja sa obávam, že to zastavenie trestného stíhania alebo jeho motív mohol spočívať aj v tom, že ten obvinený bývalý vysoký funkcionár ministerstva dopravy nerobil dané falšovanie čisto z vlastnej iniciatívy. A pokiaľ by bol trestne stíhaný ďalej, tak by zrejme vypovedal o tom, na základe koho iniciatívy toto falšovanie robil.
Ja som podal v tejto súvislosti pred dvomi týždňami podnet na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, kde z môjho pohľadu daný stav analyzujem po stránke právnej aj skutkovej, registroval som, že generálny prokurátor v ten istý deň povedal, že on si nechá vec preskúmať a rozhodne ako ďalej. Ale musím povedať, že práve takéto prípady neuveriteľne, neuveriteľne demotivujú nielen prácu vyšetrovateľov a časti možno prokurátorov, ale aj verejnosť. Ak každá jedna veľká kauza vážnych podozrení z podvodu, sprenevery, korupcie je následne zastavená, tak to úplne podľa mojej mienky deštruuje pocit občanov k právnemu štátu. O tom som presvedčený. A myslím si, že v justícii bez výrazných personálnych zmien sa veľmi ďaleko nepohneme.
Ak porovnáme situáciu na Slovensku a v Čechách dnes, tak je dramaticky odlišná. Je dramaticky odlišná aj preto, že pred asi dvomi rokmi prišlo k veľmi výrazným zmenám v systéme českého štátneho zastupiteľstva, teda v systéme českej prokuratúry. Konkrétne, bol tam vymenený najvyšší štátny zástupca a vrchná štátna zástupkyňa v Prahe. Odvtedy sa začali diať veci, ktoré boli v Čechách dovtedy nevídané a na Slovensku, žiaľ, nevídané sú. Začali sa tam zatýkať páchatelia závažných korupčných deliktov aj z vrcholovej politiky. Jeden známy z Prahy mi prednedávnom hovoril, že dnes pre českého politika je riziko zostať v Prahe v piatok, lebo v Prahe v piatok sa zatýka. Je to 15 ľudí každý týždeň. Takže je lepšie z Prahy v piatok odísť, pre politikov. To je trošku nadsázka, samozrejme. Ale chcem povedať, že jediná cesta, obávam sa, nie je v zmene parciálne zákonov, ale ľudí.
Mali sme tu viacero prípadov vážnych podozrení z nelegálneho financovania rôznych strán, ktoré boli zastavené tiež prokuratúrou v minulosti. Ale trestné stíhanie napriek absurdnosti tých zastavujúcich uznesení nebolo nikdy znovu začaté. Ja to znovu spomeniem, pretože je dôležité o tom asi hovoriť. V roku 2010 som poskytol orgánom Policajného zboru originál zmluvy, ktorá sa týkala predaja kandidátnych miest a miest v exekutíve jednému podnikateľovi pánovi Blaškovi. Išlo o predaj za 20 miliónov korún, kde príjemca bola strana SMER. Išlo o originál zmluvy podpísanej pánom Flašíkom a pánom Blaškom. Nebol problém vyhotoviť znalecký posudok, ak bola pochybnosť o vierohodnosti tejto zmluvy, či sú alebo nie sú na nej podpisy pravé. Nebol s tým problém. Polícia začala trestné stíhanie v tejto veci. Asi o týždeň na to prokuratúra to zrušila a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, a teraz vám to poviem, dôvod bol taký daný, že, po prvé, pán Flašík svoj podpis poprel, že to nie je jeho podpis, to bola jeho výpoveď, a po, druhé, predstavitelia strany SMER povedali, že pán Flašík nebol zodpovedný zo stanov strany SMER za prijímanie darov, za to bol zodpovedný len predseda a podpredseda strany SMER, a preto nedáva logiku, že by pán Flašík nejaké dary prijímal, lebo, naopak, logiku dáva, že ten, kto je zodpovedný za legálne financovanie, preberá aj nelegálne dary, nelegálne úplatky. To dáva logiku. To je vždy ten istý človek. Čiže čo nie je v stanovách strany napísané, to nie je. Napriek takémuto absurdnému zdôvodneniu bolo trestné stíhanie zastavené a v princípe bola zmarená možnosť, aby boli znaleckým dokazovaním preskúmané podpisy jednotlivých zmluvných strán. Ak už nevieme takýto úplne jednoznačný prípad odstíhať, jednoznačný prípad odstíhať a zametieme ho pod koberec, tak potom čo v tejto krajine z vrcholovej politiky odstíhať vieme? Obávam sa, že v dnešnej konštelácii a dnešnej situácii je to nič, absolútne nič, kvôli stavu, ktorý je v justícii. A ten je podľa mojej mienky varovný.
Čiže uzavriem to tým, čo som už spomínal. Môžeme diskutovať aj veľmi dlho o rôznych aspektoch trestného práva, je to zaujímavá diskusia, ale pokiaľ nepríde na kľúčových pozíciách v justícii, vrátane prokuratúry, vrátane, samozrejme, potom Policajného zboru, k personálnym zmenám a veľmi radikálnym personálnym zmenám, tak dovtedy sa budeme stretávať s tým, že žiadne väčšie prípady korupcie, sprenevery, daňových únikov stíhané nebudú, pretože vytvoríme a vytvárame kastu ľudí, ktorí stoja nad zákonom. A pár rokov to tak môže fungovať a môžeme tu v parlamente si myslieť, že však nejako to ešte možno pôjde. Ale ubezpečujem vás, že to natrvalo, dlhodobo fungovať nemôže a, som presvedčený, ani nebude. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis