Vážená pani podpredsedníčka, milé dámy, milí páni, pôvodne som nechcel vystúpiť k tomuto bodu, ale tá rozprava sa zaujímavo vyvinula, že chcem, aj keď možno kratšie. V tej rozprave som tak postrehol v podstate také možno tri prístupy k veci, alebo k danej problematike. A jeden by som ešte tak chcel navrhnúť.
Možno ten prvý, taký liberálny od predkladateľov, ktorý naozaj, je to o tom, ako veľmi dobre to Lucia ráno vystihla a nazvala hneď v prvej vete manželstvo výsostne intímnou vecou, do ktorej sa nemá nikto nič starať, a podľa môjho názoru si doslova pomýlila pojmy s dojmami, kde áno, vzťah dvoch ľudí je výsostne intímna vec a záležitosť, ale manželstvo je inštitút, ktorý po formálnej stránke tomuto vzťahu dvoch ľudí dáva aj nejaký iný charakter, dáva na základe tohto aj nejaké práva, nejaké povinnosti. Ale toto je ten liberálny prístup možno k všetkému tomu životu okolo nás, že na začiatku je to manželstvo o sobáši, možno o nejakom tom vzdelávaní, myslím, že Erika Jurinová to tu povedala, že vlastne keď ľudia idú uzavrieť cirkevný zväzok, tak vlastne dvaja budúci manželia chodia vlastne na nejaký, neviem ako sa to presne nazýva, také, na prípravu na manželstvo a náuky. Tu sa mi páčila aj teda vlastne taká pripomienka Štefana Kuffu, že áno, tento štát nás dva roky učil bojovať alebo zabíjať ľudí alebo chrániť vlasť, ale ako náš štát, ako nám štát pomáha trebárs v príprave na manželstvo, na veľmi dôležitý zväzok, o ktorom všetci a hlavne politici veľakrát hovoria, že teda tá rodina je tá základná bunka spoločnosti a veľmi dôležitá. Ale čo pred, teda tú rodinu robíme? Čo robíme pre to, aby tá bunka bola kvalitná, aby tie základy boli dobre postavené, aby, aby potom, keď pri prvom otrase, alebo druhom, treťom, štvrtom, aby sa automaticky tá základná bunka spoločnosti nerozbila, nerozpadla?
No a ten liberálny pohľad na vec je taký, že neblbnime, na čo tu takéto nejaké formálne školenia budúcich manželov robíme. Zjednodušme to, však sme slobodní! Avšak sloboda jednotlivca začína alebo končí tam, kde začína sloboda druhého. Tak v tomto sme si slobodní, zjednodušme to, teraz urobíme rozvody dohodou, hoci teda pri tých bezdetných manželstvách, a postupne to zjednodušíme naozaj tak, že to bude sms-ka a potom už na ulici žmurknem na začiatku ulice na jednu ženu a bude moja manželka a na konci ulice žmurknem na druhú a bude moja zase druhá manželka. A potom zase, keď ju stretnem znova na ulici, tak znova žmurknem ľavým očkom a to manželstvo a to manželstvo skončí. Trošku preháňam, ale naozaj mi to v tom liberalizme niekedy takto pripadá, že ideme veci až príliš zjednodušovať.
Ale chytil by som sa možno toho vášho argumentu, liberálov, s ktorým ja veľakrát súhlasím, ako nemám s tým problém, že sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda iného. Ak raz hovoríme o tom, že deti, ktoré vyrastajú v neúplných rodinách, sú ochudobnené, možno na Slovensku vo väčšine prípadoch, nieže možno, ale určite, o vlastne taký nejaký pozitívny vzor otca alebo o tú nejakú výchovnú úlohu otca, a že tieto deti pravdepodobne, ktoré vyrastajú v neúplných rodinách alebo v rozvrátených rodinách alebo nie so svojim biologickým otcom, pravdepodobne, ja nehovorím, ja som nevidel takú štúdiu a nezaujímal som sa, vy možno máte také štúdie k dispozícii, pravdepodobne majú možno horšie výsledky aj v škole. Možno majú horšie výsledky následne pri uplatňovaní sa na trhu práce a pravdepodobne takéto kvality alebo menšie predpoklady na uplatnenie sa na trhu práce vyvolávajú väčšie náklady zo strany spoločnosti na to, aby týmto ľuďom alebo týmto deťom z rozvrátených rodín následne pomáhali pri uplatnení sa. Alebo možno na, ako pri, pritom, aby im teda vlastne vynahradili nejaký príjem z toho, keď nemajú prácu. Ako zjednoduším, ale myslím si, že je to tak, že dieťa, ktoré vyrastá bez príkladu otca, vyrastá v rozvrátenej rodine, nevyrastá vlastne v úplnom a harmonickom manželstve, tak pravdepodobne štát má s ním väčšie náklady a možno je menším prínosom pre spoločnosť trebárs v tom pracovnom procese. Inak povedané, čím viacej rozvrátených manželstiev, čím viacej detí, ktoré vyrastajú v takýchto rodinách, tým väčšie náklady má spoločnosť. A inak povedané, začína sloboda ľudí, ktorí sa rozhodli veľmi jednoduchým spôsobom u notára sa rozísť, začína zasahovať do slobody tých druhých, ktorí svojimi daňami majú prispievať na to, aby sa riešili problémy v rozvrátených rodinách.
Čiže myslím si, že je to naozaj o nájdení tej, tej miery. Uznávam, že vy navrhujete, aby sme zjednodušili rozchod ľudí, ktorí tieto deti nemajú, ale je to podľa mňa začiatok cesty. Je to naozaj taká erózia toho inštitútu manželstva. A keď urobíme si z toho inštitútu manželstva trhací kalendár, ktorý v prípade bezdetných rodín urobí naozaj veľmi iba taký formálny zväzok, prirovnám to možno aj k tej druhej vašej agende, pomaly na úrovni registrovaného partnerstva heterosexuálov, kde vlastne to bude už iba v podstate zmluvný záväzok, do ktorého sa veľmi ľahko dá vstúpiť, z ktorého sa veľmi ľahko dá vystúpiť, tak myslím si, že nepriamo by to korodovalo alebo erodovalo aj manželstvo, ktorého súčasťou sú aj deti. Alebo teda aj tieto rodiny by sa takto vlastne k tomu manželstvu možno stavali omnoho benevolentnejšie. Jednoducho znížime mu vážnosť v spoločnosti.
To bol možno ten liberálny prístup, ako som ho tu vnímal.
A ten druhý, možno taký ten konzervatívny, ktorý zase hovorí o tom, nie, nenazvem ho konzervatívny, v tomto prípade dovolím si bez ponúknutých riešení, dovolím si ho navrhnúť, farizejský. Farizejský v tom, že počul som tu ľudí, ktorí povedali, že znížme počet počet rozvodov tým, že vlastne dáme súdom inú prácu, aby nemali čas rozvádzať ľudí, alebo aby nerozvádzali, aby nerobili rozvody. A ak si niekto naozaj myslí, že toto je cesta, ako zmenšiť počet rozvodov, že budeme komplikovať, nabalíme sudcom viacej práce, potom nebudú stíhať rozvádzať manželstvá, tak tým pádom sme vyriešili problém, tak to nie je konzervatívny prístup, to je farizejstvo. To je akože riešenie, ale to jednoducho skutočné riešenie nie je. A počul som to práve od politikov, ktorí sú tu dlhé desiatky rokov. A toto ma mrzí.
Zároveň v tej debate som ale počul niečo, čo si myslím, že práve, kde by sme sa mali spoločne liberáli, konzervatívci, ľudia jednoducho akéhokoľvek zmýšľania, ktorýmu záleží na tom, aby tento štát fungoval, kde by sme sa mali zamerať a kde by sme mali pozerať, že kde ten problém trebárs vzniká. Veľa z nás sa tu čudovalo tomu, že máme veľký počet vlastne rozvedených manželstiev. Lucia síce povedala, že prvýkrát po dvanásťtisíc manželstiev sa iba rozvádzalo, a na základe toho by si niekto mohol myslieť, že však vlastne počet rozvodov klesá. Ale v absolútnom v absolútnom vyjadrení áno, ale percentuálne nie, keďže zároveň nám klesá aj počet manželstiev. Takže vlastne rozvodovosť nám percentuálne stúpa, čiže ten problém nám narastá. A zalepovať si oči tým, že vlastne však celkový počet klesá, tak je hlúposť. Ale zamýšľajme sa nad tým, že či vlastne my nemotivujeme ľudí, aby sa rozvádzali. Či my nemotivujeme ľudí, aby zostali možno v takom voľnom nejakom zväzku. A tuto niekto spomenul, neviem presne, kto to presne bol, iba tak ako, tak okrajovo, a je to práve napríklad spoločné posudzovanie osôb v jednej domácnosti. My vyslovene motivujeme ľudí, ktorí žijú v manželstve, pri napríklad vypočítavaní sociálnych dávok, ľudia neblbnite, rozveďte sa a žite na voľno v tej istej domácnosti, dostanete od štátu viac. To je v situácii, keď žijú spolu už. V inej situácii, keď na voľno žijú v domácnosti, v spoločnej a nežijú vlastne vo formálne nejako kodifikovanom v tom zväzku manželskom, ale sú ako na voľno, nikto o tom nevie, nie sú nijako registrovaní, jednoducho na voľno tam žijú, vtedy sú posudzovaní samostatne, lebo oni to nepriznajú, že žijú v tej spoločnej domácnosti. A keďže človek je homoekonomikus, tak si povie, že čo by sme boli blbí? Pozrú na seba tí potenciálni manželia, odpovedajú si sami sebe, že veď nebuďme blbí! Načo by sme sa sobášili, ak potom by nám štát vlastne za odmenu za to, že sa zosobášime, dal nám menej peňazí, lebo odrazu nás bude posudzovať spoločne v tej jednej domácnosti. Tí ľudia si povedia o. k., budeme dostávať dávky každý, vypočítaný, vypočítané na seba a budeme mať viac. A toto je naša chyba a toto je vlastne problém, ktorý by sme mali riešiť. Povedať si nie, dajme každému človeku rovnakú dávku, bez ohľadu na to, v akom zväzku žije a tým vytvoríme mechanizmus, kde budeme ľudí prirodzene motivovať k tomu, že žite spolu. Čiže odrazu, už keď budú dvaja žiť na voľno, tak zistia, že či teda, keď vstúpim do toho manželského zväzku, tak nebudem, nestratím na tom, ani nezískam. Keď sa rozídeme, nestratím na tom, nezískam. Ale dnes vyslovene ľudí motivujeme, rozveďte sa, motivujeme ľudí, nezoberte sa. Tak potom sa nečudujme, že nám rastie počet rozvodov percentuálne.
Čiže toto si myslím, že by sme sa mali touto cestou vydať a hľadať riešenia, ako by sme naozaj dali aj obsah tým našim slovám, pekným slovám, vznešeným slovám, ktoré hovoria, a všetci to tu hovoríme, že naozaj rodina je základná bunka spoločnosti, je dôležitá, manželstvo je posvätný zväzok a podobne. Dajme tým slovám aj nejaký obsah! Urobme naozaj pre tie rodiny spoločne niečo a pozrime sa na podmienky, ako teraz momentálne motivujeme ľudí, aby sa brali, alebo aby sa rozvádzali, alebo či ich náhodou nemotivujeme. Pri tomto jednom jedinom príklade som, a teda nemal som ho v hlave predtým, kým ste ho nepovedali, niekto z vás, a tým by som chcel aj upozorniť na to, že je omnoho dôležitejšia v tejto téme, je omnoho dôležitejšia diskusia ako nejaký výstrel.
A dnes možno aj sa nestotožňujem s tým, že stiahnite ten návrh. Prečo nie? Považujete to za dôležité. Ja to považujem za dôležité zas trošku možno z iného pohľadu. A práve to, čo som teraz povedal, aby sme otvorili diskusiu na túto tému, aby sme sa o tom bavili, aby sme naozaj si nadstavili zrkadlá a pozreli sa, či pre tú rodinu robíme maximum, čo by sme mohli robiť, či pre manželstvo robíme maximum, čo by sme mohli robiť, a poďme sa týmto zaoberať. A možno potom dôjdeme aj na to, že naozaj sa netreba čudovať, že tak máme nadstavené podmienky, že keď máme druhú najnižšiu natalitu alebo pôrodnosť v Európe, že vlastne my sme asi tak nadstavili podmienky. A tu by sme si mali uvedomiť aj tú našu zodpovednosť, že týchto stopäťdesiat ľudí, ktorí tu sedíme, my nadstavujeme systém. Tak ako pri riešení rómskeho problému, keď tu vidím Petra Polláka, keď ľudia na ulici, 90 % ľudí povie, Cigánov pomaly do plynu, si neuvedomujú, že ten problém máme v rukách my, že my nadstavujeme systém. A hlavne my sto päťdesiati, my môžeme zmeniť podmienky tak, aby sme vyriešili veľmi veľa problémov spoločnosti aj v takýchto zväzkoch, možno intímnych a formalizovaných formou manželstva, o ktorých tu už jeden deň pomaly rozprávame.
Čiže ja som, nie som za to, aby ste ten návrh sťahovali. Považujem to za vašu legitímnu agendu a v podstate vítam, aj keď nesúhlasím hlboko s tým návrhom, ktorý dávate, vítam to, že ste tú problematiku otvorili. Lebo možno práve to, že ju budete otvárať, nás ostatných, ktorí inak zmýšľame, prinúti rozmýšľať. A to si myslím, že je veľmi dobré pri akejkoľvek iniciatíve.
Včera sme tu mali diskusiu o imunite a ak by ju permanentne tu niekto možno tých dvadsať rokov neotváral, tak nikdy by sa ten problém neriešil. A možno dnes tým, že liberáli tento problém otvorili, možno nakoniec liberáli budú mať zásluhu na tom, že my pomôžeme inštitútu manželstva, dáme mu vážnosť, dáme mu obsah, dáme obsah našim slovám, že nám na rodine, na manželstve záleží. To je všetko.
Ďakujem.