Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážení občania na balkóne, keď som sa pripravoval na toto vystúpenie, uvažoval som, ako to uchopiť, ako k tomu pristúpiť. A, samozrejme, z pozície opozičného politika by som mal ísť veľmi kriticky. A aj tak pôjdem.
Mrzí ma, že práve vládni poslanci, ktorí by mali hľadať tie pozitíva, ich nenachádzajú alebo minimálne nevystupujú. A podľa mňa by mali vystúpiť. Čítam to tak, že asi nie sú tam. Ale ja vám poradím, tie pozitíva v tom zákone predsa len sú, lebo tá novela je pomerne rozsiahla.
Ale tie negatíva by som zhrnul do celkom arbitrárnych povoleniek pre dispozíciu s vodou, ďalej, nie je žiadna garancia pre občanov, že nebude voda predaná, prevedená, akokoľvek sprivatizovaná voda mimo občanov. Toto prevažuje nad tými pozitívami, ktoré v tom zákone v závere ja som našiel.
Ako prevažná časť legislatívnej iniciatívy v poslednom čase vyvierajúca z dielne strany SMER, a to hovorím o reforme justície, hovorím teda o previerkach, o ochrane spotrebiteľa, o ochrane poľnohospodárskych pozemkov, rovnako aj novela zákona o vodách absolútne nahrádza odbornosť a verejné blaho, a to vládnym záujmom. Áno, vládny záujem by mal byť totožný s tým, čo chcú ľudia, teda so záujmom ľudí a voličov strany SMER, avšak platí to, čo tu už naznačil jeden z predrečníkov, jeden z tých, myslím, že to bol pán Frešo, a podobne aj pán Chren, ktorý povedal, že nejde len o to, čo sa hovorí, ale aj o to, kto robí a čo kto už urobil. Ide teda o elementárnu dôveru k tomu, čo je predložené, a k tomu, kto to predkladá.
Tak ja len pre pripomenutie, nebudem to rozvádzať, urobili to už kolegovia, spomeniem si na tri veci a to sú emisné povolenky, teda predaj „teplého vzduchu", kde Slovensko prišlo údajne o 50 mil. eur, pripomeniem kauzu dotovanej energie zo slnka, teda solárne panely, kde Slovensko bude prichádzať o 300 mil. eur ročne 15 rokov, ako aj obmedzenie nakladania s poľnohospodárskymi pozemkami v prospech najväčších družstiev, kde škody sa teraz vyčísliť podľa mňa ešte nedajú. Toto je možnože na dotvorenie obrazu o tom, kto nám tento zákon predkladá. A to všetko, pán minister, bolo vždy robené pod rúškom toho, že sa chráni občan. Vždy sa chránil občan, ten bol na prvom mieste, to bolo povedané, výsledky toho boli ale iné. Ľudia ako keby zabudli, ale zdá sa, že nezabúdajú a zabúdať nebudú na to. Možno zaslúžene, možno nie zaslúžene ten hriech dopadne aj na vás, pretože ste členom vlády Roberta Fica, ktorý pri týchto kauzách bol. Čiže naozaj je to aj vaše maslo na hlave a musíme sa na vás pozerať minimálne z pozície toho, že toto nie je úprimná snaha o to, pomôcť občanom.
Čelní predstavitelia strany SMER sa neorientujú na spravodlivé váženie sociálneho dobra, solidarity a presadzovania spoločensky najviac vyžiadaných hodnôt, ale na pripisovanie si politických bodov v tom lepšom prípade a koristnícku ideu v tom pravdepodobnejšom. Rovnako rozhorčený ako minule, keď som na tomto mieste vystúpil k správe o pôsobení nebankových spoločností, kde som sa trápil s fatálne formálnymi nedostatkami a neodbornými podkladmi, musím vystúpiť aj k tomuto bodu. Aj pri ňom je zrejmé, že tá potreba nevyviera z odborných analýz a poznatkov, ale sleduje odlišné ciele. Tak možno označiť tento návrh zákona za nekompetentný, sociálne dezorientovaný a pri najhoršom možnom variante aj za koristnícky. Žiaľ, tak sa to javí.
Ak aj pripustíme, že odplatný vývoz slovenskej vody za hranice môže slovenskému spoločenstvu priniesť úžitok prostredníctvom prerozdelenia takto získaných prostriedkov, prvé, čo na tomto mieste napadne aj päťročné dieťa, bude, či máme tej vody dosť. Ak to tak nie je, niekde sa stala chyba, pretože čo potom ostane nám? A to je to, na čo som sa vás pýtal vo faktickej, pán minister. Koľko je tej pitnej vody, to nevieme povedať, nemáme žiadnu perspektívnu analýzu do budúcna, či jej bude dosť aj o jeden rok, dva roky, päť, desať, päťdesiat rokov. Iste sa nikto triezvo rozmýšľajúci nevzdá vody v čase, keď jej máme relatívny dostatok, spôsobom, ktorý z nej môže v budúcnosti spraviť podpultový tovar. To, či sa tak stane, neviem, a otvorene priznávam, že nemám to ani na základe čoho vedieť, a pre mňa Slovenský hydrometeorologický ústav niečo poskytol, ale z toho sa nedá vyčítať to, čo je naozaj v tejto chvíli potrebné. Z toho vyčítame akurát vodnú bilanciu. A tu ma opravte, ja sa nepasujem za odborníka v tejto časti, takže nechám sa poopraviť. Ste mi neodpovedali na faktickú, žiaľ, som sa nedozvedel odpoveď na to. To je fakt. Myslím si, že neviete to povedať ani vy, pán minister, keďže tá výpovedná analýza podľa tých poznatkov, ktoré mám ja, neexistuje.
Ja nerozumiem jednej veci, prečo sa nevieme správať strategicky, prečo naše rozmýšľanie smeruje iba po najbližšie voľby. Napríklad keď si zoberieme také Holandsko, kde ich trápi stúpajúca hladina mora, oni tam musia rozmýšľať pár rokov dopredu. A preto musia nastavovať stratégiu naprieč politickým spektrom tak, aby sa im, poviem to tak zjednodušene, nič nestalo. Myslia strategicky. Tým, ako tu pristupuje tento parlament k niektorým otázkam, sa javí, že voda pre nás nie je strategická vec, surovina, tovar, akokoľvek nie je to strategická vec, ktorou by sme mali nejako nakladať.
Preto sa pýtam, či je to, alebo nie je to strategické, a vy mi možno na to odpoviete, že v predloženom návrhu zákona hneď, myslím, upravuje sa § 1 ods. 1 alebo 2, citujem: „Voda ako životne dôležitá zložka životného prostredia je nenahraditeľná surovina a prírodné bohatstvo, ktorá má strategický význam pre bezpečnosť štátu,“ je tu odkaz 1, to je veľmi dôležité, k tomu sa vrátim, „a ktorej nedostatok môže spôsobiť ohrozenie života a zdravia obyvateľstva,“ je tu odkaz 1a, „alebo ohroziť plnenie základných funkcií štátu." Toto je naozaj všetko veľmi pekné, je to uvedené v úvode zákona, v takom nejakom uvádzajúcom ustanovení, možnože preambule, ktorý má určiť účel toho zákona, až na tie odkazy pod čiarou.
A, dámy a páni, počúvajte, čo sú tie odkazy pod čiarou. Prvý odkaz pod čiarou je odkaz na ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a druhý odkaz hovorí o zákone o hospodárskej mobilizácii a o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu a tak ďalej. Tieto všetky odkazy naznačujú, pripúšťam to, že odkaz nemá záväzný charakter, ale keď hovoríme o úvodnom ustanovení, kde sa má vyjadriť účel toho zákona, to, že voda je strategická surovina, platí iba vo výnimočných situáciách. Teda... (Reakcia z pléna). Páni a dámy, tak to tam máte napísané. Cez tie odkazy sa k tomuto účelu, tzv. teologickému výkladu úplne v pohode dostaneme. To je obrovské riziko. Ja vám tu dám aj riešenie. Teda v momentálnej situácii a podľa mňa ani po prijatí tohto zákona nebudeme v krízovej situácii. Čiže podľa tohto výkladu, ako som to povedal, nebude voda strategická surovina. Pre mňa je toto obrovský problém. A to je práve to, čo trápi ľudí, aj nás tu poslancov, ktorí ten zákon čítame. A miestami je naozaj neprehľadný a nevieme, aké práva a povinnosti z neho vyplývajú. Ale to nie je teraz predmetom môjho vystúpenia.
Ešte možno k tej neprehľadnosti a nejasnosti. Práve ak formulujeme takto právne normy, môže nastať veľmi nepríjemná situácia, teda pre niekoho možno bude príjemná, keď vytvoríme priestor pre argumentáciu, veď to nebolo v rozpore so zákonom, alebo ešte inak: „Ja som nič protizákonné neurobil, pretože moja povinnosť jasne z toho nevyplýva.“ Takéto formulácie, aké sú tam, presne toto umožňujú, umožňujú povedať: „Ja mám čisté ruky, konal som v súlade so zákonom.“ Myslím, že tohto by sme sa mali vyvarovať.
Pán minister, ak skutočne chceme hovoriť o tom, že voda je pre nás strategická surovina, a mala by ňou byť, ukotvime vetu, to je prvý, myslím, bod, ktorý som citoval, do ústavného zákona a možno aj do ústavy, je tak výpovedná a má tak všeobecný charakter, že by do tej ústavy naozaj patrila, presne takýmito princípmi ukazujeme, aký charakter má náš štát, takých viet v tej ústave už je, ak chcete vyvrátiť všetky pochybnosti, a ja teda budem za to veľmi rád hlasovať a budem presviedčať aj svojich kolegov, aby za to hlasovali, dajme vetu do ústavy, ja ju ešte raz prečítam: „Voda ako životne dôležitá zložka životného prostredia je nenahraditeľná surovina a prírodné bohatstvo, ktorá má strategický význam pre bezpečnosť štátu a ktorej nedostatok môže spôsobiť ohrozenie života a zdravia obyvateľstva.“ Ak toto bude v ústave a bez odkazov, myslím si, že veľa diskutujúcich už vystupovať napríklad nebude, nebude mať na to dôvod, pretože tá hrozba, ktorá tu je tým, čo je predložené, minimálne pre mňa pominie.
Ešte sa na moment vrátim k strategickému mysleniu.
Keď som prišiel do parlamentu pred dvomi rokmi, ja som bol až celkom zhrozený, že časť poslancov tu rozmýšľa v intenciách volebného obdobia, teda štyroch rokov. A v zásade mi je ľúto výroku „po nás potopa“. Nedávno vyšla správa z Dánskeho kráľovstva, kde oni sa opäť naprieč politickým spektrom zhodli, že do roku 2050 budú mať všetku energiu stopercentne z obnoviteľných zdrojov. Vedeli sa na tomto uzhodnúť. Ja priznám sa, v tejto klíme čo tu je, neviem si predstaviť, aby sme sa my na takomto niečom dohodli. Toto je to strategické rozmýšľanie, toto je tá kooperácia, nejaké konsenzuálne, možno teda kompromisné riešenie pri takejto závažnej veci, akou voda nepochybne je.
Čo sa týka, keď sa vrátim k vode, tých kapacít, momentálne existujúce dohady, je to len z tzv. vodnej bilancie, o ktorej sme už hovorili. A aj keď sa podľa nich môže zdať, že zásoba vody na Slovensku je to číslo, pán minister ma, dúfam opraví, ak bude chybné, 79 tisíc litrov vody za sekundu, pričom spotreba je 11 000 litrov za sekundu, nemôžme im pripísať inú ako chabú výpovednú hodnotu, preto, lebo sa nezohľadňuje reálny stav, neevidované odbery vody zo studní či podzemných prameňov, napríklad. Ak k tomu ďalej pridáme veľmi dôležitý faktor kvality vody, môžeme sa dopracovať k záveru, že porovnávame export slovenských halušiek s exportom potravín všeobecne, kde kvalita je určite odlišná. Inými slovami povedané, nevieme dnes relevantne povedať, koľko exportne spôsobilej vody máme a aké následky na domáci dopyt po nej bude umožnené jej vývozu mať. Pritom objem vody, ktorú Slovensko nepotrebuje a môže bezpečne predať, nie je nikde odborne vyčíslený, ale povedané nebráni súčasnej vláde strieľať čísla od pása a podľa objednávky, kde skutočná orientácia ostáva aj naďalej po tom všetkom pochybná.
Ak aj pristúpime na to, že Slovensko má prebytok pitnej vody, vôbec to nemusí znamenať, že sa jej hneď má aj zbavovať. Benefity, ktoré by z odplatného vývozu vody mohlo slovenské spoločenstvo mať, môžu byť totiž prevažne negatívnymi dopadmi, ak by sme sa naozaj na to pozreli trhovo. Ja nie som, musím sa priznať, človek, ktorý by bol za to, aby sme úplne zakázali predaj vody, pokiaľ jej máme dostatok, pretože voda bude mať v budúcnosti určite veľkú hodnotu. A ak vieme sa správať podnikateľsky a vieme z tej vody vyťažiť tak ako iné štáty napríklad z ropy, prečo to neurobiť? Ale k tomu sa treba aj postaviť tak, teda trhovo. Teda pokiaľ je po nej dopyt, tá cena musí sledovať krivku dopytu. Čím je dopyt vyšší, tým tá cena musí ísť vyššie. To tento zákon absolútne nerieši a, pokiaľ viem, nebude to riešiť ani to nariadenie, o ktorom ste hovorili, že bude v septembri.
Nielenže voda môže zdražieť, ale aj môže sa začať s kvalitnou vodou kupčiť alebo, toho sa hrozím, čo pozorujeme už pri slovenských potravinách, nemusí byť dostatok kvalitnej vody doma. Toto je ďalšie veľké riziko pre obyvateľov tejto krajiny a pre, myslím, budúcu mladú generáciu, pre ktorú bude mať tento zákon fatálne dôsledky.
Dámy a páni, dnes sa po prvýkrát vôbec zavádza možnosť vyťažiť slovenskú pitnú vodu, vyviezť ju a za hranicami ju použiť. Ak by sme prijali, že máme dostatok exportne spôsobilej vody a jej vývoz negatívne neovplyvní domáce spoločenstvo, takýto proces musí byť nanajvýš transparentný, už len preto, že voda je skutočne nad zlato v mnohých kútoch sveta. Pritom sa takou rýchlo môže stať aj u nás doma. To by však nemohlo ísť o legislatívnu iniciatívu z dielne strany SMER. SMER nám totiž žiadnu súťaž neponúka, ale vnucuje nám on svoje rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o udelenie povolenia s následkom, ktorý je pre SMER obzvlášť charakteristický, čo potvrdzuje, žiaľ, historická skúsenosť, teda že ku kupčeniu s vodou sa dostanú znova práve a len tí vyvolení. A to nehovorím o účastníkoch televíznej šou.
