Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážené dámy a vážení páni, dnes je 28. októbra a ja sa ešte pamätám na tie časy, keď sme tento deň mali voľno, nešli sme do školy, bol som vtedy ešte školák, lebo to bol štátny sviatok Česko-slovenskej republiky. Dnes je to pamätný deň Česko-slovenskej republiky alebo pamätný deň Slovenskej republiky a štátny sviatok v Českej republike. A návrh novely zákona z dielne SDKÚ – DS navrhuje, aby bol 28 október znovu štátnym sviatkom aj v Slovenskej republike, nielen v Českej republike, aby nebol len pamätným dňom, a to z jednoduchého dôvodu, aby sme v tento deň pripomenuli nielen vznik Česko-slovenskej republiky, ale aj dielo Milana Rastislava Štefánika.
Ak dovolíte, vo svojom vystúpení sa trochu budem viacej vracať k historickým udalostiam, lebo môj predrečník pán poslanec Kaník pomerne zrozumiteľne vysvetlil, prečo je tento poslanecký návrh zákona z dielne SDKÚ – DS dnes v pléne Národnej rady, o čom rokujeme. Možno si dovolím, keďže som taký samozvaný historik amatér a veľmi rád sa v česko-slovenských, ale aj svetových a v európskych dejinách prehrabávam, uviesť trošku taký exkurz do vzniku Česko-slovenskej republiky, ale hlavne do diela Milana Rastislava Štefánika a hlavne do tej časti diela Milana Rastislava Štefánika, ktorá je neoddeliteľne spojená so vznikom Česko-slovenskej republiky.
Chcel by som na úvod hneď povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky, tak ako to povedal môj kolega pán poslanec Kaník, zavŕšil emancipačné snahy Slovákov. Slováci sformulovali svoj národný politický program už od polovice 19. storočia. A spája sa určite s menom asi najvýznamnejšej osobnosti meruôsmych rokov Ľudovíta Štúra a jeho družiny slovenských národovcov. Tento národný politický program vychádzal z toho, že Slováci sú samostatní, svojbytný národ, z čoho vyplýva, že majú právo spravovať si svoje veci sami. Tento národný politický program Slovákov, ktorí od polovice 19. storočia existoval, bol na stole, uvažoval o slovenskej samospráve v rámci Uhorska. To je veľmi dôležité možno podčiarknuť, pretože dejiny sa veľmi veľkou radosťou politikmi rady dezinterpretujú a používajú. Slováci v meruôsmych rokoch rozmýšľali o tom, že by bolo dobré, ak by sme akúsi autonómiu v rámci Uhorska, ak by slovenský národ svoju svojbytnosť a svojprávnosť vedel pretaviť aj do samosprávy svojich vecí v rámci Uhorského kráľovstva. Treba ale povedať, že politické udalosti hlavne po roku 1848 v Rakúsko-Uhorsku alebo, keď chcete, v Uhorsku viedli k tomu, že na naplnenie tohto národného politického programu Slovákov bola veľmi malá príležitosť, veľmi malá šanca. Čiže to, aby sa takýto program splnil, bolo skoro beznádejné. Prispelo k tomu aj to, že v rokoch 1848 a 1849 sa Slováci, dá sa povedať, vojensky postavili proti Maďarom a Maďarskej revolúcii, ktorá vtedy v Pešti prebiehala, čo, samozrejme, nezlepšilo vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, skôr, naopak, určite k tomu prispela aj skutočnosť, že došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu alebo rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, volajte to, ako chcete, v roku 1867.
A tak prvý okamih, kde by som sa rád pristavil, je niekde, kde sú prvé roky 20. storočia, vtedy, keď slovenskí národovci, otcovia slovenského národa niekde posedávali v kaviarni v Bratislave alebo v Martine. Mali zrejme veľmi pochmúrne myšlienky. Kdesi som to čítal v diele niektorého zo slovenských historikov. Niekedy okolo roku 1900 alebo roku 1905 to, že Slováci budú mať nejakú autonómiu v rámci Uhorska, nedajbože, samostatný štát alebo sa vytvorí nejaký iný štát ako Rakúsko-Uhorsko, v ktorom budú mať Slováci svoju samostatnosť a svoju samosprávu, bolo absolútne nepredstaviteľné, absolútne nezrealizovateľné. Slováci boli vo veľmi komplikovanej a ťažkej situácii politicky aj národne v týchto rokoch.
A hovorím to preto, a preto som sa tu možno vo svojom vystúpení trošku pozastavil, že práve v tejto ťažkej chvíli pre Slovákov a slovenský národ vystupuje do popredia v našich národných dejinách osobnosť Milana Rastislava Štefánika. A treba ju veľmi, veľmi zvýrazniť a podčiarknuť.
Milan Rastislav Štefánik bol vychovaný v národoveckom duchu. Študoval v Bratislave, v Šoprone, v Szarvasi. Vysokoškolské štúdiá techniky a astronómie absolvoval v Prahe. Potom odišiel „vedecky dobyť“ Paríž, odišiel za svojou ďalšou kariérou do hlavného mesta Francúzska, kde nielenže sa dokázal uplatniť v profesii, ktorú vyštudoval, v astronómii, začal študovať techniku v Prahe, ale potom pokračoval v astronómii, ale aj sa mu podarilo ako Slovákovi z Uhorska preniknúť do odborných francúzskych kruhov, etablovať sa nielen veľmi vážne vo vedeckej komunite, ale aj sa dokázal etablovať, a v ďalšom mojom rozprávaní to budem podčiarkovať, že to bolo výhodné a dôležité, aj v parížskych salónoch, kde sa stretávala vtedajšia elita francúzskej spoločnosti, politická aj spoločenská.
O tom, že sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pred prvou svetovou vojnou podarilo dosiahnuť skoro závratnú kariéru v Paríži v hlavnom meste Francúzska, svedčí aj skutočnosť, že v roku 1912 získava francúzske štátne občianstvo a, dámy a páni, v roku 1914 za svoje obrovské úspechy na poli astronómie získava Čestný kríž Čestnej légie. Veľmi by sme museli hľadať v slovenských dejinách takých významných Slovákov, ktorí dosiahli toto vysoké štátne vyznamenanie vo Francúzsku, stali sa rytiermi Čestnej légie. Preto to možno podčiarkujem.
No a v tejto chvíli prichádza do určitej miery komplikácia vo veľmi sľubnej kariére Milana Rastislava Štefánika. A táto komplikácia prichádza aj do dejín celej Európy. V konečnom dôsledku sa ale pre Slovákov ukáže ako veľmi pozitívna. A to je vyhlásenie prvej svetovej vojny. V konečnom dôsledku, v konečnom zúčtovaní prvá svetová vojna napomohla vzniku Česko-slovenskej republiky, takže ako keby mala dobrú pointu napriek tomu obrovskému utrpeniu, ktoré Slováci spolu s ostatnými národmi v Európe museli prežiť.
Po vyhlásení prvej svetovej vojny je Štefánik už ako francúzsky občan pridelený k 102. pešiemu pluku, neskôr ho maršal Foch poverí organizovaním armádnej meteorologickej služby. Stáva sa veľmi úspešným a zdatným pilotom francúzskej armády.
Keby som mal Štefánikovu vojenskú kariéru, aby som vás teraz nezahltil všelijakými údajmi o jeho povyšovaní, v skratke zhodnotiť, tak Štefánikova vojenská kariéra je plná povýšení na vysoké hodnosti. Získal napríklad Vojenský kríž s palmovou ratolesťou alebo 20. októbra 1917 sa stal dôstojníkom a neskôr veliteľom Čestnej légie, čiže dosiahol na jednu z najväčších hodností, ktorú v Čestnej légii môžete dosiahnuť, ináč povedané, jedno z najväčších francúzskych štátnych vyznamenaní.
Toľko snáď k jeho vojenskej kariére a úspešnej kariére vedca a k tomu, ako sa etabloval vo francúzskej spoločnosti a v Paríži.
Ale znovu by som sa vrátil k tomu, čo je veľmi dôležité a prečo tu dnes stojím, k vzniku Česko-slovenskej republiky.
Bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska, dámy a páni, nebol možný alebo by bol veľmi komplikovaný. Na tomto svojom tvrdení trvám aj na základe toho, čo sa mi podarilo o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi zistiť, prečítať, naštudovať. Ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa Milan Rastislav Štefánik zoznámil s Tomášom Garriquom Masarykom a stal sa prívržencom ideí česko-slovenskej vzájomnosti, neskôr česko-slovenského štátu. V Paríži vo vojnových rokoch v ateliéri svojho priateľa maliara Ludvíka Strimpla sa Štefánik zoznámi s Edvardom Benešom. Masarykovi a Benešovi práve Štefánik otváral dvere do vyššej francúzskej spoločnosti. Začiatkom februára 1916 pomohol Śtefánik Masarykovi dostať sa medzi francúzsku politickú špičku. Tomáš Garrique Masaryk je určite jedným z významných nositeľov a presadzovateľom myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti a česko-slovenského štátu. Len na to, aby ste takúto myšlienku univerzitného profesora vedeli pretaviť do reality, potrebujete ju hlavne predstaviť vtedajším mocným sveta, politikom dohodových mocností a získať ich na svoju stranu. Niekto musel tomuto univerzitnému profesorovi otvárať dvere v Paríži. Bol to práve Milan Rastislav Štefánik, takisto oddaný prívrženec ideí česko-slovenskej vzájomnosti. Masaryk sa stretol vďaka Milanovi Rastislavovi Štefánikovi s ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí Francúzskej republiky Aristidom Briandom, ktorému predložili dve memorandá. V nich prezentovali vedúcim francúzskym činiteľom svoj povojnový plán Európy, ktorý sa nevyhnutne spájal s myšlienkou rozdelenia Rakúsko-Uhorska.
A znovu by som možno zastal na chvíľočku, lebo dohodové mocnosti hlavne v prvým rokoch vojny vôbec neuvažovali o tom, že by po víťaznej prvej svetovej vojne mali nejakým spôsobom deštruovať Rakúsko-Uhorsko. Naopak, mnohí, hlavne Američania uvažovali s tým, že by mohlo byť aj posilnenie ako akási protiváha Nemecku. Čiže to dôležité, čo tu bolo, že títo traja páni, pán Masaryk, pán Štefánik a pán Beneš, z nejakých českých krajín a jeden z Uhorska museli najprv presvedčiť elity dohodových mocností o tom, že projekt Česko-Slovenska je lepší projekt ako zachovanie Rakúsko-Uhorska. Hovorím to len preto, lebo sme politici tu v tejto miestnosti, nie je to také jednoduché vysvetliť Francúzom, že niekde tam v strednej Európe je nejaký taký veľký štát, proti ktorému bojujeme, a tam sú nejakí Slováci pod Tatrami, ktorí s Čechmi, ktorí niekedy mali kráľovstvo, chcú vytvoriť nejaký spoločný štát, ktorý bude spojencom dohodových mocností, a je to lepšie ako zachovať Rakúsko-Uhorsko. Predstavte si ten rozhovor medzi Tomášom Garriquom Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Aristidom Briandom, významným politikom Tretej, Francúzskej republiky, keď mu to vysvetľovali, opakovane, a argumentovali a museli prinášať nejaké dôkazy pre toto svoje tvrdenie.
Treba povedať, že počas roka 1916 (znovu veľmi významný okamih) v Paríži položila táto budúca vládna trojica, Masaryk, Štefánik a Beneš, základy politického orgánu, neskôr premenovaného na Česko-slovenskú národnú radu. Tento triumvirát sa pritom oficiálne ujal emigračnej správy v spojeneckých krajinách a urobil z Paríža skutočné politické a vojenské centrum zahraničného odboja, čo pre novo vzniknutú organizáciu znamenalo riešiť mnohé problémy spojené s emigráciou, postarať sa o českých a slovenských vojnových zajatcov, presadiť sa popri vedúcich politických činiteľoch Dohody. Musel ich tiež presvedčiť, že zánik Rakúsko-Uhorska je jediné možné východisko pre utláčané národy monarchie, o tom som už pred chvíľou hovoril.
S týmto rozhodnutím, a to je znovu dôležité povedať, v tej chvíli však zďaleka neboli stotožnení politici dohodových mocností. V priebehu roka 1918 sa však definitívne ujasnilo, akú úlohu budú hrať spojenci v osude česko-slovenského odboja a národov podunajskej monarchie. Najviac naklonené česko-slovenským požiadavkám bolo Francúzsko, ktoré ako prvé uznalo Česko-slovenskú národnú radu v Paríži. Neskôr sa pridali aj Spojené štáty americké, americký prezident Woodrow Wilson, ktorý jednoznačne 8. januára 1918 podporil právo národov Rakúsko-Uhorska na sebaurčenie.
Pre Milana Rastislava Štefánika sa utvoril česko-slovenský štát úplne prirodzene. A môžeme povedať, že vznikol pomocou česko-slovenskej armády.
Milan Rastislav Štefánik, a to je znovu ďalší jeho rozmer jeho osobnosti, o ktorom treba možno viacej povedať, hral kľúčovú úlohu pri zostavovaní budúcej česko-slovenskej armády. Veľmi dobre totižto vedel ako vojak, že všetky predpoklady na vytvorenie štátu sa musia opierať o konkrétnu vojenskú silu. Štefánik preto znásobil potrebné kroky, zhromaždil stúpencov, snažil sa obmäkčiť vedúcich činiteľov krajín Dohody vo veci česko-slovenských légií.
Milan Rastislav Štefánik povolal do Francúzska kontingent česko-slovenského vojska, ktorý vyslobodili z väzenského tábora v Rumunsku, podobne aj v Spojených štátoch získal Štefánik vyše dve tisícky dobrovoľníkov, ktorí vstúpili do česko-slovenských légií.
Všetky tieto jeho iniciatívy vyústili do podpísania ústavného dekrétu česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý podpísal 16. decembra 1917 ďalší velikán francúzskych dejín, francúzsky prezident Raymond Poincaré. Raymond Poincaré, tak ako to hovoria Francúzi, v tej chvíli tiež zapožičal Milanovi Rastislavovi Štefánikovi hodnosť francúzskeho generála. Preto je Milan Rastislav Štefánik francúzskym generálom. Na čele tejto česko-slovenskej armády stáli vyšší francúzski dôstojníci a česko-slovenskí poddôstojníci pod vedením francúzskeho generála Mauricea Janina, ktorý bol počas vojny šéfom francúzskej vojenskej misie v Rusku a neskôr vrchným veliteľom česko-slovenskej armády. Vo francúzskych táboroch v Cognacu a Jarnacu sa od januára do júna 1918 cvičilo 277 dôstojníkov a viac ako 6 000 vojakov. Po vyškolení ich zaradili do 21. a 22. roty pešieho pluku, čím sa vytvorila 1. česko-slovenská brigáda.
Dňa 14. októbra 1918 vznikla prvá dočasná česko-slovenská vláda. V nej si Masaryk, Beneš a Štefánik rozdelili vládne právomoci a Milan Rastislav Štefánik zastával post ministra vojny.
Dámy a páni, ak by som v tomto príbehu mal pokračovať ďalej, mal by som možno hovoriť aj o tom, a budem o tom hovoriť, čo sa dialo v týchto rokoch, hlavne v rokoch 1917 a 1918 na Slovensku. Sme v Národnej rade Slovenskej republiky, teda mali by sme hovoriť o tom, čo sa dialo na Slovensku. Možno lepšie by sme mali hovoriť o tom, čo sa dialo v českých krajinách a na Slovensku v týchto rokoch, ako slovenskí politici, ktorí nepôsobili v Paríži, nepôsobili v emigrácii, ale boli na Slovensku, vnímali tieto procesy a pripravovaný vznik česko-slovenského štátu.
Treba povedať, že veľmi významný posun nastal v máji 1917, keď českí politici využili zvolanie ríšskeho parlamentu a na jeho zasadnutí predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Toto vyhlásenie podporil aj ďalší významný slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý neskôr 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Podporu česko-slovenskej štátnosti začali vyjadrovať už aj domáci politici. František Staněk v prejave v Ríšskom sneme oznámil, že Česi sa už s Rakúsko-Uhorskom rozišli. Zo Slovákov sa najostrejšie vyjadril ďalší významný slovenský politik Ferdinand Juriga v prejave v Uhorskom sneme z 19. októbra 1918, v ktorom vyhlásil, že Uhorský snem už nemá právo rozhodovať o Slovákoch, ale toto právo prislúcha iba Slovenskej národnej rade, ktorá neoficiálne vznikla 12. septembra 1918.
Je veľmi dôležité možno hovoriť aj o aktivitách Čechov a Slovákov, ktorí boli v tom čase v Spojených štátoch, o našich rodákoch, Slovákoch, ktorí žili v Spojených štátoch v období prvej svetovej vojny, ktorých takisto nenechávala chladnými otázka česko-slovenskej vzájomnosti a vzniku spoločného česko-slovenského štátu. Tu treba podčiarknuť predovšetkým aktivity Tomáša Garriqua Masaryka v Spojených štátoch, ktoré vyvrcholili 30. mája 1918 podpísaním Pittsburskej dohody medzi Čechmi a Slovákmi a vydaním Washingtonskej deklarácie 18. októbra 1918.
A teraz už prichádzame k tomu dňu, ktorého výročie si dnes pripomíname, k 28. októbru 1918. Dňa 28. októbra 1918 prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a v Prahe Česko-slovenský národný výbor vydal zákon o vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorý podpísali znovu významní slovenskí politici Vavro Šrobár a Antonín Švehla, ale aj českí politici Alois Rašín, František Soukup a Jiří Stříbrný. Týmto aktom 28. októbra 1918 vznikla Česko-slovenská republika.
Ďalší významný dátum, ktorý si treba pripomenúť práve v Národnej rade Slovenskej republiky, bezprostredne súvisí s tým, že Česko-slovenská republika nebolo niečo, čo Slováci nechceli, alebo niečo, čo im bolo nanútené dohodovými mocnosťami, alebo niečo, čo vytvorili českí politici, ako sa to mnohokrát v tridsiatych, štyridsiatych rokoch a potom aj v čase socializmu možno interpretovalo, často sa to interpretovalo aj v deväťdesiatych rokoch takýmto spôsobom, hlavne po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nie, vznik Česko-Slovenska bol dielom aj slovenských politikov, nielen Milana Rastislava Šfefánika, ale aj politikov, ktorých som menoval, Vavra Šrobára alebo Ferdinanda Jurigu.
A ten dôkaz, ten najkrajší rukolapný dôkaz toho, že Česko-slovenská republika bola vyjadrením stáročnej túžby Slovákov po svojbytnosti, samosprávnosti a samostatnosti, je Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Na zasadaní v Martine sa vtedy vytvorila Slovenská národná rada, tentoraz už oficiálne, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa. V nej sa stotožnila so spoločnou republikou Čechov a Slovákov. Martinská deklarácia Slovenskej národnej rady odobrila schválenie základných štátoprávnych dokumentov a vzniku Česko-slovenskej republiky.
Existenciu Česko-slovenskej republiky a jej hraníc neskôr potvrdili mierové zmluvy, Versaillská s Nemeckom, Saintgermainská s Rakúskom a Trianonská s Maďarskom.
Žiaľ, tohto dovŕšenia, celého tohto procesu uznania Česko-slovenskej republiky sa už náš národný hrdina, nebojím sa ho takto pomenovať, Milan Rastislav Štefánik nedožil, 4. mája 1919 pri vajnorskom letisku v Bratislave pri leteckom nešťastí zahynul. Táto tragická udalosť však v mysliach Slovákov a v kolektívnej pamäti nás všetkých len posilnila pozíciu hrdinu Milana Rastislava Štefánika, ktorý zomrel pre svoj národ.
Dámy a páni, záverom mi dovoľte povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 zachránil slovenský národ. Dovoľte mi povedať, že to vnímam tak a budem to vždy aj tak interpretovať, že nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky, nebyť diela Milana Rastislava Štefánika, ktorý spolu s Tomášom Garriquom Masarykom a Edvardom Benešom sa najvýznamnejšou mierou pričinili o vznik Česko-slovenskej republiky, budúcnosť, samostatnosť slovenského národa by neprichádzali do úvahy.
Dámy a páni, vznik Česko-slovenskej republiky má výrazný podiel na zachovaní národného bytia Slovákov a dovolím si tvrdiť, že bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska nebol možný alebo bol veľmi komplikovaný.
Preto podporujem návrh poslancov SDKÚ – DS, aby 28. október bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky, tak ako tomu bolo aj v minulosti, aby to bol deň, keď si budeme spomínať a keď si budú mladí ľudia spomínať na to, ako sa podarilo napriek veľmi ťažkej situácii, v ktorej sa slovenský národ nachádzal na začiatku 20. storočia, vtedy urobiť malý zázrak, ako sa podarilo politikom, medzi ktorých významnou mierou patril aj Milan Rastislav Štefánik, zachrániť slovenský národ, zachrániť ho na troskách povojnovej Európy po prvej svetovej vojne, ako sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi podarilo využiť svoje kontakty, svoj vplyv a svoju závratnú spoločenskú a politickú kariéru v prospech slovenského národa, na ktorý nikdy nezabudol, na ktorý nikdy nezanevrel. 28. október 1918 je dňom, keď sa stal zázrak, keď sa slovenský národ, ktorého šance na čo i len samosprávnosť v rámci Uhorska boli minimálne až nulové, zachránil a stal sa štátotvorným národom spolu s Čechmi a vytvoril Česko-slovenskú republiku. Nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky dnes by som asi nehovoril na pôde Národnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho zákonodarného orgánu samostatnej Slovenskej republiky.
Dámy a páni, chcem vás poprosiť o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. V mene štyroch poslaneckých klubov, SDKÚ – DS, KDH, strany MOST – HÍD a OĽaNO, dávam návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky požiadala ministerku zdravotníctva Slovenskej republiky o správu o pripravovanej výstavbe novej nemocnice v Bratislave, ktorá by obsahovala informáciu o doterajších nákladoch na projektovú štúdiu, informácie o výbere a nákladoch na poradcu, informáciu o tom, z akých zdrojov bola štúdia, bude poradca financovaný, informáciu o projekte, špecifikáciu jeho účelu, charakteru a rozsahu, ako aj vzťahov k ostatným zdravotníckym zariadeniam a lekárskej fakulte, informáciu o predpokladaných nákladoch na výstavbu a spôsobe financovania a podklady k projektu financovania a návratnosti investície novej nemocnice.
Krátke odôvodnenie. Keďže projekt výstavby novej nemocnice v Bratislave je v pozícii utajenej štúdie, poslanci parlamentu, ale ani odborná verejnosť sa nemôžu dozvedieť potrebné informácie o tomto prvom PPP projekte v zdravotníctve, ktorý by mal stáť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No viete, začnem od konca. Pán poslanec Bublavý, môžte mať rôzny pohľad na to, kedy zdravotníctvo fungovalo lepšie, kedy fungovalo horšie. Je to váš pohľad, ja mám svoj pohľad zjavne odlišný od vášho, ale zhodou okolností ale príklad Veriteľ nebol veľmi dobrý. Veriteľ bol projekt, vďaka ktorému sa podarilo oddlžiť naše zdravotníctvo. Mimochodom, Najvyšší kontrolný úrad skontroloval celého Veriteľa a nenašiel žiadnu chybu. Je k tomu uznesenie vlády Roberta Fica. Môžem vám ho tu niekedy prečítať. A viete, čo je ešte dôležité? Nebol problém Veriteľ, ale zostatok Veriteľa, ktorý sa rozšafáril pred Vianocami roku 2006, keď bol ministrom pán Valentovič. To bola tá oftalmologická smršť. Raz vám o tom tu porozprávam. Možno, keď príde ten zdravotnícky zákon, aby ste vedeli, jak to bolo s tým Veriteľom.
Ale poďme k meritu veci. Viete, aby sme si dobre rozumeli. Ja chápem, že pán minister financií Kažimír chce zaviesť registračné pokladnice, lebo príjmové bločky sa akosi zle evidujú a vznikajú veľké daňové úniky. Ja s tým súhlasím. To, o čom som ale ja hovoril, je, že sme v tejto chvíli prichytili SMER in flagranti pri tom, ako priznal, že bezplatné zdravotníctvo, o ktorom rozpráva od roku 2006, nefunguje. Ľudia doplácajú v hotovosti stále viac.
A to druhé, čo som chcel povedať, je, že súhlasím aj s tým, čo hovoril pán poslanec Uhliarik. Viete, my môžme postupovať spôsobom, že v zákone zakážeme, za čo sa, alebo vymenujeme, za čo sa nesmú vyberať poplatky. Môžme určiť zoznam legitímnych poplatkov. Môžme zaviesť registračné pokladnice, ale stále neodstránime ten problém, že ľudia doplácajú stále viacej v hotovosti.

Dobrý večer, dámy a páni. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené dámy a páni, ktorí ste vydržali až do tejto pokročilej hodiny dnešného rokovacieho dňa, musím hneď na úvod povedať, že nie je veľmi charakteristické pre poslanca, ktorý je členom výboru pre zdravotníctvo a v danej chvíli aj predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, aby vystupoval k zákonu o dani z príjmov, ale ako to už mnohí predrečníci v rozprave povedali, tento zákon je možno jedným z najdôležitejších zákonov, o ktorých sa rokuje v Národnej rade, aj keď ako zdravotník si stále myslím, že najdôležitejší zákon je zákon o zdravotnej starostlivosti, ale prosím, pretože určovanie daní bolo vždy tou najvýhradnejšou a najdôležitejšou úlohou, o ktorej rozhodovali parlamenty.
Ja sa, ak dovolíte, dámy a páni, ospravedlňujem sa všetkým ekonómom aj pánovi ministrovi, možno nebudem venovať tým hlavným nosným okamihom tohto zákona o dani z príjmu, ale chcem sa dohodnúť, respektíve chcem sa vyjadriť k dvom oblastiam, ktoré sa bezprostredne dotýkajú aj rezortu zdravotníctva a budú mať premietnutie v každodennom živote v zdravotníctve. Tá prvá oblasť, o ktorej by som chcel hovoriť, je asignácia 1,5 % dane z príjmu právnických osôb pre tretí sektor aj preto, ako sa to možno konkrétne prejaví v živote zdravotníckych organizácií, a tá druhá téma je zavedenie registračných pokladníc v zdravotníckom zariadení alebo v zdravotníckych zariadeniach.
Takže, ak dovolíte, idem hneď k veci, k asignácii 1,5 % dane z príjmu právnických osôb pre tretí sektor. Dámy a páni, je už pokročilejšia hodina, takže budem hovoriť možno trošku ľahšie, ako sa patrí pri tak vážnom návrhu zákona. Určite sa pamätáte, ako v letných mesiacoch prebiehal na internetových stránkach, ale hlavne na Facebooku taký ošiaľ, ktorý sa volal, že Ice Bucket Challenge, pamätáte sa možno na to. Tak sme sa navzájom oblievali ľadovou vodou, teda nie že navzájom, ale každý sám, ale vyzývali sme sa navzájom cez Facebook, cez internet sme si dávali výzvy. Každý sa oblial, teda kto prijal túto výzvu a nabral tú odvahu obliať sa pätnástimi alebo dvadsiatimi litrami ľadovej vody. Ja som to podstúpil, ale teraz už pokračujem ďalej, aj keď väčšina ľudí to vnímala ako "challenge", ako výzvu, ako vtip, ako niečo, čím ukážeme svoje chlapátstvo alebo ženy svoju odvahu, ako niečo, čo je zábavné, lebo ľudia to chcú vidieť na Facebooku, zmyslom tejto akcie, a teraz už idem do zdravotníctva, bolo, aby sme tí, ktorí to podstúpime, na chvíľočku, na chvíľočku pocítili pocity pacientov s amyotrofickou laterálnou sklerózou.
Dámy a páni, amyotrofická laterálna skleróza je zriedkavé ochorenie, ktoré, žiaľ, končí smutne, lebo je nevyliečiteľné. Vieme amyotrofickú laterálnu sklerózu liečiť, ale nevieme ju vyliečiť. Takže viac-menej spomaľujeme jej priebeh a do určitej miery sa snažíme pacientom zlepšiť komfort. A tí, ktorí sme Ice Bucket Challenge naozaj nevnímali len ako púťovú atrakciu alebo ako možnosť lacného zviditeľnenia, ale ktorí sme si uvedomovali tú súvislosť, že je to len pripomenutie toho, že medzi nami žijú aj ľudia s amyotrofickou laterálnou sklerózou, sme pochopili aj to, že zmyslom toho celého nebolo len obliať sa, ale aj poslať peniaze na pomoc pacientom s amyotrofickou laterálnou sklerózou. A tieto finančné prostriedky zbieralo Združenie sclerosis multiplex Nádej. Prečo o tom vlastne teraz hovorím? Preto, lebo práve Združenie sclerosis multiplex Nádej bolo včera v Národnej rade Slovenskej republiky. Keď ste si všimli, bol tu leták pri našom prezenčnom stole a včera o jednej hodine prezentácia Združenia sclerosis multiplex Nádej v Národnej rade Slovenskej republiky na výbore pre zdravotníctvo prebehla, pozval ich pán predseda Raši, oni prišli a hovorili o tom, v akom stave je momentálne liečba pacientov so sclerosis multiplex, hovorili o tom, s akými problémami žijú pacienti so sclerosis multiplex v našej spoločnosti.
Pre mňa bol veľmi dojemný aj okamih, keď jedna z našich kolegýň, priamo z tejto snemovne, povedala, že takisto sa lieči na sclerosis multiplex a napriek tomu je aktívna v spoločenskom, ale aj pracovnom živote. Je to naša kolegyňa z Národnej rady, ja ju menovať nebudem, ale ona sa k tomu verejne včera priznala alebo vyznala pred ostatnými kolegami.
Chcem povedať aj to, že bol tam simulátor, do ktorého sa pán predseda Raši a potom aj ja sme sa doňho obliekli, možno ste to niekde zachytili aj v médiách, vyzeralo to trošku ako taký čiastočný skafander, do ktorého sa navlečiete, ale nádherným spôsobom to simulovalo, v úvodzovkách nádherným spôsobom, tie pocity, s ktorými žije pacient v pokročilom štádiu choroby sclerosis multiplex, a poviem vám, že vybrať päť centov z peňaženky, napiť sa a naliať si do pohára vodu alebo nabrať si lyžičkou polievku, boli skoro neriešiteľné problémy, keď som to mal na sebe oblečené.
Títo pacienti ale medzi nami žijú, zapájajú sa do spoločenského života, no a, samozrejme, potom, ako skončila táto časť tohto, môžem to tak povedať, milého a obojstranne obohacujúceho stretnutia na výbore pre zdravotníctvo, začali sme diskutovať aj o problémoch. Ten prvý problém, o ktorom hovorili ľudia zo Združenia sclerosis multiplex Nádej, je skutočnosť, že tak ako sa nám podarilo, dámy a páni, v zákone o službách zamestnanosti pokriviť chránené dielne, spôsobuje aj pre nich problém, pretože ľudia so sclerosis multiplex, ktorí vedeli pracovať doteraz v štatúte chránenej dielne, to majú dnes omnoho komplikovanejšie. Prosili nás o pomoc. A viete, o čo nás ešte prosili? Aby sme zachovali asignáciu dane, a preto o tom hovorím. Prepáčte, že s takým dlhším úvodom, ale je už tak pred siedmou, tak môžeme trošku voľnejšie možno diskutovať. Veľmi nás o to prosili a povedali nám, že nevedia si celkom predstaviť, ako budú fungovať, ak to pôjde na 1 %, ak to nebude zachované v tom rozmere 1,5 % z dane z právnických osôb a pol percenta zo zisku spoločnosti, ak teda právnická osoba sa takto rozhodne prispieť ešte týmto pol percentom.
Preto, dámy a páni, ja chcem podporiť pozmeňovací návrh, ktorý predložil pán kolega, pán poslanec Lipšic. Ja som ho nepodpísal, podobne ako pán poslanec Huba, jednoducho z technických dôvodov, ináč by som ho, samozrejme, podpísal, ale nejak som tu nebol v tej chvíli, keď sa zbierali podpisy. A nechcem teraz veľa už rozprávať o tom, že viete, že aké rôzne sú organizácie tretieho sektora a či sú niektoré bohaté a niektoré menej bohaté a niektoré sú tučné nadácie a chudobné nadácie. Ja hovorím len o tých, o tej nadácii, resp. o tom združení, s ktorým som bol včera, o Združení sclerosis multiplex Nádej.
Dámy a páni, keby ste si ten simulátor obliekli a predstavili by ste si, že ho nebudete mať na sebe desať minút, ale celý život až do konca, lebo sclerosis multiplex je tiež ochorenie, ktoré nevieme vyliečiť, vieme ho liečiť, vieme zmierňovať príznaky pacienta, vieme spomaľovať priebeh tohto ochorenia, žiaľ, nevieme ho vyliečiť, tak keď by ste ten simulátor mali na sebe oblečený desať minút a uvedomili si, že niekto žije s týmito pocitmi celý život a nevie si to po desiatich minútach dať dole tak ako vy, tak v tej chvíli by sa vám tých 1,5 % asignácie dane z právnických osôb ani nezdalo tak veľa na to, aby pomohli pacientom s touto diagnózou nájsť si miesto v spoločnosti. Lebo viete, ja som lekár, ja to dobre poznám, ambulujem pravidelne v univerzitnej nemocnici v Košiciach. Vojde pacient, sadne si, opýtam sa, ako sa má. On povie, ako sa má, ja mu predpíšem ďalšiu liečbu, poviem mu, ako ju má užívať, kedy má prísť na kontrolu, podám mu ruku, a tým pádom je vybavený pre mňa. Toto urobíme pacientom so sclerosis multiplex, resp. takto k nim pristupujú moji kolegovia neurológovia, to je úplne normálne. Lenže on musí ráno vstať a ísť do potravín si kúpiť rožky. On si musí nejak natrieť tie rožky maslom a v tomto, aby tento jeho život, táto jeho situácia, do ktorej sa nie vlastným zavinením dostal, bola preňho zvládnuteľná, aby vedel nájsť svoje spoločenské uplatnenie, na to je organizácia tretieho sektora, na to je Združenie sclerosis multiplex Nádej. Ale keď im zoberieme peniaze, keď budú mať menej peňazí, tak menej pacientom s touto diagnózou budú vedieť reálne v živote pomôcť.
Dámy a páni, prihováram sa za to, aby sme hlasovali za pozmeňujúci návrh pána poslanca Lipšica. Ja som veľmi dobre počúval, čo hovoril pán minister Kažimír, a rozumiem mu. Rozumiem financovi, ja mu rozumiem, čo vysvetľuje. Ja mu rozumiem aj to, že musí byť viaczdrojové financovanie tretieho sektora, má absolútnu pravdu. Prepáčte mi, keď to neviem možno tak komplexne poňať ako minister financií, som z iného rezortu. Ja len viem, že keď v tejto chvíli urobíme škrt a nebude to 1,5 %, ale 1 %, tak aj ľudia v organizáciách tretieho sektoru, ktoré pomáhajú pacientom s takýmito nevyliečiteľnými chorobami – a nie je to len sclerosis multiplex, mohol by som ich tu menovať mnohé, ale aj organizácie tretieho sektoru, združenia, nadácie, ktoré pomáhajú pacientom, ktoré pomáhajú ľuďom so sociálnym znevýhodnením, ospravedlňujem sa, teda ktoré pôsobia v sociálnej oblasti – budú mať jednoducho menej peňazí v budúcom roku na to, aby vedeli takýmto ľuďom pomôcť. Toľko teda k tejto téme.
A keď dovolíte, prejdem k registračným pokladniciam v zdravotníctve. Chcem hneď na úvod povedať a zostanem v takom možno ľahšom tóne, že keď som si prečítal pred časom informácie o tom a vyjadrenia v médiách o tom, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky uvažuje so zavedením registračných pokladníc v zdravotníckych zariadeniach, predovšetkým v ambulanciách, tak som sa trošku pousmial. A túto ľahkú iróniu alebo satiru by som rád preniesol teraz aj na vás, dámy a páni, a podelil sa s ňou. Viete, prečo som sa zasmial? Pretože keby som to mal jednou vetou zhodnotiť, tak pán minister Kažimír sa práve rozhodol zdaniť Ficovu bezplatnosť v zdravotníctve.
Prosím, dámy a páni, skúste sa vrátiť niekde do roka 2003, 2004. Vtedy totižto začala veľmi silná a pre stranu SMER, by som povedal, nosná agenda politiky, a to agenda, že zdravie nie je tovar a zdravotníctvo nie je obchod so zdravím. Iste sa na to pamätáte, bolo to v čase, keď sme v Národnej rade zavádzali slávne Zajacove dvadsať- a päťdesiatkorunáčky. Teda za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sa platilo na ambulancii 20 slovenských korún a v nemocnici za jeden deň pobytu 50 slovenských korún. Nie na zdravotnú starostlivosť, ale na služby s tým súvisiace. Bola vtedy obrovská diskusia v spoločnosti. Viedla sa v podstate od 2003. roku až do parlamentných volieb 2006.
Strana SMER nenechala na druhej vláde Mikuláša Dzurindu nitku suchú, spoplatnili sme zdravotnú starostlivosť!Neumožňujeme ľuďom dostať sa k zdravotnej starostlivosti! Zdravie predsa nie je tovar, zdravotníctvo nie je obchod! Nemôžme obchodovať so zdravím! A Robert Fico, terajší predseda vlády, vtedajší líder opozície, sľuboval, že okamžite, ako prídu k moci, vrátia bezplatné zdravotníctvo.
Treba povedať, že naozaj tak aj urobili. Jedna z prvých, na jednom z prvých zasadaní prvej Ficovej vlády v roku 2006 sa stanovila výška poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v ambulanciách a nemocniciach na nulu. Čiže zo zákona sa nevymazali služby súvisiace, iba sa určilo, že výška poplatku pri návšteve v ambulancii a za jeden deň pobytu v nemocnici je nula. A tak vznikol mýtus o tom, ako SMER obnovil bezplatné zdravotníctvo. Toto je bezplatné zdravotníctvo a la SMER. V princípe je doteraz takto platné alebo takto fungujúce, v týchto intenciách.
No lenže, dámy a páni, ambulancie sa týchto peňazí dobrovoľne vzdať nehodlali a našli tisíc a jeden inovatívnych spôsobov, ako vyberať od pacientov rôzne poplatky a doplatky. Ja som si to tu aj tak pripravil, ak dovolíte, je to určite inšpiratívne, ak nájdem ten správny papier. Je tu. Takže, dámy a páni, pre poriadok, za čo sa dnes oficiálne platí v slovenskom bezplatnom zdravotníctve a la SMER:
Služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou, ktoré reguluje vláda, recept a poukaz na zdravotnícku pomôcku : 0,17 eura.
Doprava dopravnou zdravotnou službou: 0,07 eura na kilometer.
Pohotovosť, teda návšteva pohotovosti, prídete sa ošetriť v poobedňajších hodinách: 1,99 euro.
Hospitalizácia v kúpeľoch, kategória A: 1,66 euro, kategória B: 4,98 v zime a 7,30 eura na deň v lete.
Prednostné ošetrenie reguluje vyšší územný celok, platíte si zaňho.
Výpis zo zdravotnej dokumentácie reguluje vláda, môžete zaňho zaplatiť sumu maximálne do výšky troch percent zo životného minima.
Vyšetrenia na administratívne účely sú v súčasnosti neregulované, určuje ich poskytovateľ, napr. potvrdenie na vodičský preukaz, pomerne časté.
Výkony, ktoré nie sú indikované zo zdravotných dôvodov, sú neregulované, táto cena, určuje ich poskytovateľ.
Takže keď vláda Roberta Fica zrušila poplatok za službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v ambulancii vo výške 20 korún a za jeden deň pobytu v nemocnici vo výške 50 korún, všetky tieto ostatné poplatky nechala v platnosti. Ale čo je teraz dôležité? Za čo sa ešte platí v slovenskom zdravotníctve? Tak napr. platia sa tu poplatky za to, čo už beztak hradí zdravotná starostlivosť. Preventívna prehliadka napr. bežne spoplatnená, návšteva u lekára, zavedenie zdravotnej karty. Skúste ísť do nejakého zdravotníckeho zariadenia a popýtajú od vás za to 2,60, 4, eurá, 20 eur, už som počul, lebo viete, to nám nehradí zdravotná poisťovňa, vám na to povedia. Vypísanie receptu, a potom sú to ešte aj poplatky od výmyslu sveta, napr. za klimatizáciu v čakárni, za vodu v čakárni, za vstup do čakárne, ktorá je teda jedinou cestou k lekárovi, lebo cez okno asi pacient nepríde, za sedenie v čakárni, za poskytnutie lekárovho telefónneho čísla a mohol by som pokračovať ďalej, je na to jedna krásna štúdia, ktoré robila HPI, za čo sa dnes za všetko vyberajú poplatky v ambulanciách. O parkovaní pred nemocnicou a poliklinikou by som mohol hovoriť zvlášť, ale držím sa len toho, že už ste prišli k lekárovi, za čo od vás sestrička popýta peniaze.
Takže, dámy a páni, mal som zapotreby to tu povedať, aj keď hovoríme o zákone o dani z príjmu.
A hneď idem k registračným pokladniciam, pokračujem ďalej, aby som vás teda nezdržiaval. Vymenoval som to tu len preto, aby bolo jasné, za čo sa dnes všetko platí v takzvanom Ficovom bezplatnom zdravotníctve, lebo o tom tu dlhodobo rozprávame. Treba povedať, že keď v roku 2006 prvá vláda Roberta Fica zaviedla to takzvané bezplatné zdravotníctvo, lebo zakázala dvacky a päťdesiatky v ambulanciách a v nemocniciach, tak na konci prvej vlády Roberta Fica v roku 2009 ľudia v hotovosti doplácali v ambulanciách a v lekárňach na liekoch o 60 % viac ako v čase Zajacových 20- a 50-korunáčok. Dobre počúvajte, 60-percentný nárast keš doplatkov v zdravotníctve za štyri roky prvej Ficovej vlády.
Navrhol som vtedy, v roku 2010, to bolo ešte pred voľbami, bola to súčasť nášho volebného programu, zaviesť strop na spoluúčasť v hotovosti pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia vo výške 10 eur. Čiže zaviedol som, chcel som zaviesť pravidlo, že 10 euro, ani o cent viac na doplatky a poplatky. Len preto, aby som vás trošku možno pred koncom schôdze pobavil, vtedajší minister Richard Raši mi na to povedal, že asi chcem zaviesť nejaké poplatky v zdravotníctve. Viete, nárast hotovostných platieb bol 60 %, ale on sa mňa pýtal, či ja chcem zaviesť nejaké poplatky v zdravotníctve, lebo veď ináč je všetko bezplatné, hovoril vtedy pán minister Raši. Na jednej zábavnej tlačovke ukázal, že štatistici zahŕňajú do súkromných výdavkov v zdravotníctve aj predaj harmančekových čajov či kondómov a on to tak povznesene povedal, že teda nie je ochrana ako ochrana, vo vzťahu k môjmu ochrannému limitu.
Dámy a páni, za vlády Ivety Radičovej sme už toľko nevtipkovali o harmančekových čajoch a kondómoch v lekárňach a zaviedli sme, aj vďaka spolupráci a pomoci pána ministra Uhliarika, ktorý tu sedí, ochranný limit spoluúčasti na lieky pre dôchodcov a zdravotne ťažko postihnutých. Teda len na doplatky za lieky predpísané na recept, ktoré si vyberiete v lekárni. Tam bol zavedený ochranný limit vo výške 30 euro pre zdravotne ťažko postihnutého za kvartál a 45 eur pre dôchodcu s nízkym príjmom za kvartál. Nejdem vás zabávať touto tabuľkou, mám ju tiež tu k dispozícii. Chcem len povedať, že keď to spriemerujeme od druhého kvartála 2011 po štvrtý kvartál 2013, tak kvartálne sa zhruba 25-tisíc pacientom vráti pol milióna eur. Čiže naozaj toto opatrenie malo svoje miesto a v praxi sa uplatnilo.
Dámy a páni, veľmi rýchlo prišiel ale pád Ivety Radičovej a musím povedať, že s poplatkami na ambulanciách, napriek snahe a príprave určitých verzií toho, ako by sa malo postupovať, sa nám už poriadok nepodarilo urobiť, a vtedy prišla znovu vláda Roberta Fica a vrátili sa tí s tou bezplatnosťou. Viete, že okrem harmančekového čaju vlastne za nič tu netreba doplácať v tom zdravotníctve. No a tak som si myslel, že celé štyri roky s tým aj vydržíme, že teda ministri nám budú hovoriť, že všetko je bezplatné, ľudia neplaťte, ľudia budú veselo platiť na ambulanciách za kdečo, za klimatizáciu, za vodu vo vodovode, za podanie injekcie, za zavedenie zdravotnej dokumentácie, za vydanie nejakého papierika, proste za všetko. No ale vtedy, musím povedať, že na moje milé prekvapenie zafúkalo z iného konca. Zafúkalo z ministerstva financií od pána ministra Kažimíra, ktorý po dvoch rokoch bezplatného Ficovho zdravotníctva zrazu oznámil, že chce zaviesť registračné pokladnice do ambulancií.
Dámy a páni, znovu budem trošku ironický, bol som milo prekvapený, no len čo chcú registrovať, keď je to bezplatné? Tomu som nerozumel. Viete, načo registračná pokladnica, načo pokladničný bloček, keď nič nedoplácate? Takže asi doplácame, dámy a páni! Toto je in flagranti prichytenie pri čine. Doplácame, doplácame. Vie to aj Ficova vláda, len politicky sa to ťažko hovorí, tak to nechali na chudáka ministra financií. Ten to povedal, síce tak kulantne, z iného pohľadu, ale pravdivo. Áno, treba, treba registračné pokladnice.
Aby ste mi teraz dobre rozumeli, ja nie som proti registračným pokladniciam, lebo veľmi dobre rozumiem, že tie pokladničné bločky, viete, také tie papieriky, vypísané príjmové doklady, sa veľmi zle evidujú, veľmi kulantne som sa vyjadril, veľmi zle evidujú. A niekedy sa ani tak veľmi neevidujú a potom sa z toho aj zle platia dane. Áno, je to tak, keď niekto platí nejaký poplatok v ambulancii, treba z toho zaplatiť dane, je to príjem tejto ambulancie. Pán minister na to vymyslel registračnú pokladnicu. No len viete, keby toto zavádzal zlý Ivan Mikloš z SDKÚ, nejaký taký, viete, človek, ktorý naozaj ako tých ľudí chce len zdierať, ako to hovoria väčšinou kolegovia zo SMER-u, to by sa to dalo vysvetliť. Ale keď minister socialistickej vlády, ktorá tvrdí, že je bezplatné zdravotníctvo, chce zaviesť registračné pokladnice, musí uznať, že pri tomto sa treba pristaviť, treba pristaviť na chvíľočku.
No a možno ešte pre spestrenie by som si dovolil citát šéfa jedného lekárskeho združenia, Slovenskej lekárskej únie špecialistov, ktorý vtedy odkázal pánovi ministrovi financií, že neverí, že neverí, že pán minister chce z ambulancií urobiť hypermarkety. Viete, že zelenina a tak, idete k pultu, mlieko a tá pani to tam tak blokuje, a tak podobne to sestrička bude blokovať. Síce už len virtuálnou elektronickou pokladnicou, no ale v princípe rovnako. Tiež vám vydá bloček z registračnej pokladnice. Tak musím povedať, že toto vyjadrenie šéfa Slovenskej lekárskej únie špecialistov považujem za gól. Čiže už žiaden obchod so zdravím, rovno hypermarket so zdravím sa tu bude zavádzať.
Veľmi zaujímavé je aj vyjadrenie šéfa Asociácie súkromných lekárov, znovu v tejto intencii, preto som vybral tieto citáty, alebo v týchto intenciách. Pán Pásztor hovorí, pre väčšinu najmä všeobecných lekárov na vidieku, ktorí možno vyberú poplatky za vodičský preukaz či zbrojný pas, pretože na vidieku niet čo vyberať na poplatkoch, to bude veľká administratívna záťaž. Bude to veľká administratívna záťaž.
Ja len tak pripomeniem, že veľa ambulancií všeobecných lekárov je dnes obhospodarovaných všeobecnými lekármi vo veku 60 rokov a viac a na mnohých nie je ani internet. Takže takzvaná elektronická virtuálna pokladnica bude dosť značný problém. Takže možno si kúpia nejakú takú staršiu, takú ozajstnú. Viete, takú ako v tých potravinách.
No ale veľmi vtipná je druhá časť vyjadrenia šéfa Asociácie súkromných lekárov, neskončilo ešte pripomienkové konanie k novele zákona, ktorý má stanoviť pravidlá vyberania poplatkov od lekárov. Takže keď nebudú žiadne poplatky, tak potom registračné pokladnice žiadnych 70 miliónov neprinesú, hovorí šéf Asociácie súkromných lekárov.
Dámy a páni, v závere môjho vystúpenie mi dovoľte zhodnotiť celý tento počin zavedenia registračných pokladníc. Po prvé, SMER nám jasne priznal, že bezplatné zdravotníctvo a la Robert Fico neexistuje. SMER nám povedal, že áno, v zdravotníctve, milí občania, napriek veľkej snahe už druhej socialistickej vlády si nezabudnite zobrať svoju peňaženku, lebo vás chcú pumpnúť o peniaze a vymýšľajú si rôzne poplatky. SMER nám priznal, že s tým nevie nič urobiť. No lebo keby s tým totižto vedel niečo urobiť a spoliehal sa na to, čo momentálne píše, naozaj šéf Asociácie súkromných lekárov mal pravdu, pani ministerka zdravotníctva píše zákon, ktorým chce regulovať poplatky. Tak keby SMER veril tomu, že tie poplatky pani ministerka tým zákonom zreguluje, tak platí citát pána predsedu Asociácie súkromných lekárov, že keď nebudú žiadne poplatky, tak potom registračné pokladnice žiadnych 70 miliónov neprinesú. No načo potom registračné pokladnice? Čiže SMER už teraz dobre vie, že ten zákon sa síce napíše, bude sa o tom veľa marketovať, niečo ako zrušenie 20- a 50-korunáčok, ktoré mali vyriešiť bezplatnosť slovenského zdravotníctva, ľudia budú ďalej cálovať v hotovosti, pekne sestrička to bude cez registračnú pokladnicu evidovať, bude vydávať bločky, pán minister to zdaní a všetko je v poriadku.
Problém je len jeden, že pacienti doplácajú v hotovosti stále viac v zdravotníctve. A jediné opatrenie, ktoré ich malo ochrániť, zaviedla, v úvodzovkách, zlá pravicová vláda Ivety Radičovej, a to bolo ochranné opatrenie, aby za doplatky za lieky predpísané na recept nedoplácali invalidi a dôchodcovia viac ako 30, respektíve 45 eur za kvartál. Žiadne iné opatrenie tu nie je. Dámy a páni, žiadne. A to je to merito veci, o ktorom by sme možno mali v tejto chvíli hovoriť.
Záverom mi už len dovoľte, ja nebudem čítať to, čo chce pani ministerka vo svojom zákone, je ešte v pripomienkovom konaní, môže doznať zmien. Veľmi jednoducho by som to dvoma vetami len zhodnotil, že pani ministerka chce povedať, za čo nemožno vyberať poplatky, to je prvá vec. A tá druhá vec, že nemožno podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti vyberaním nejakých poplatkov nad rámec toho, čo predpisuje zákon o rozsahu. V praxi to ale nič nemení na veci, že keď prídete do ambulancie, pani doktorka vám povie, že viete, ja by som vám tú injekciu aj podala, ale mne to nepreplatí zdravotná poisťovňa. Ale za dve eurá vám to pichnem, viete, lebo musím tú ihlu jednorazovú a tieto veci. Alebo keď nie, no musíte ísť potom do okresnej nemocnice, tam im to preplatí poisťovňa. Čo urobí pacient, povedzte mi, čo urobí? No vytiahne peňaženku. O tomto pani ministerka ani neuvažuje.
Dámy a páni, záverom len chcem povedať toľko, že ten problém, ktorý v zdravotníctve máme, je, že môžete skúšať regulovať tie poplatky a obmedzovať ich a zakazovať na tých ambulanciách. Vždy to, čo nie je zakázané, je povolené. A vždy sa nájde nejaká finta, ako tieto poplatky vyberať. Napríklad, že ich nebude vyberať ambulantný lekár na ambulancii, ale poliklinika. Lebo viete, evidenciu zdravotnej dokumentácie nakoniec musí urobiť tá poliklinika. Takže za novú zdravotnú dokumentáciu od vás zoberú 10 euro, keď tam prídete. Takže viete, vždy sa to dá nejakým spôsobom obísť.
Ja som bol, a tým už skončím, ja som bol v januári v Holandsku, kde sú pacienti najspokojnejší s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Dlhodobo to tak vychádza v opakovaných prieskumoch, kde si kupujú od poisťovne svoj poistný plán na celý rok, majú zmluvu, kontrakt s poisťovňou, ktorá im to zabezpečuje, a čuduj sa svete, v Holandsku, v takej bohatej krajine, sa na ambulanciách v hotovosti nedopláca nič. Povedali mi na to, že nie je predsa dôstojné, aby lekár a pacient, keď sa bavia o diagnóze a o tom, aby sa pacient mal lepšie, narábali s nejakými mincami a bankovkami. Viete, jak je to vyriešené? Úplne jednoduché, vzťah peňažný medzi pacientom a poisťovňou sa rieši poistnou, teda zmluvou a poistným plánom a medzi lekárom a pacientom prebieha iba zdravotnícky vzťah. Poskytuje sa zdravotná starostlivosť. Ak náhodou je vám poskytnutá taká služba, ktorú nemáte vo vašom poistnom pláne, vznikne pohľadávka poisťovne voči vám a rieši sa v rámci ročného zúčtovania zdravotného poistenia. A vy potom viete budúci rok, čo by ste si mali upraviť vo svojom poistnom pláne, aký poistný plán si máte vybrať, aby ste povedzme mali aj takéto ďalšie poplatky, ktoré vám vzniknú na ambulancii alebo v nemocnici, kryté v budúcom roku. Alebo nie, potom si to doplatíte na konci roka v rámci ročného zúčtovania zdravotného poistenia. Krásne.
Myslím si, že vzťah lekár a pacient, narábanie s mincami, vydávanie pokladničných bločkov, vymýšľanie rôznych poplatkov, ako obísť zákon, nectí. Myslím si, že ani zavedenie registračných pokladníc nevyrieši náš kardinálny problém. Lebo tým nie je to, aby poplatky u lekára boli zdanené. Pre pána ministra financií áno, je to príjem do štátneho rozpočtu. Tým problémom je to, aby pacienti stále viacej nedoplácali v hotovosti na ambulanciách a v nemocniciach.
Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som vás na záver ešte raz poprosiť o podporu pozmeňovacieho návrhu, ktorý predložil pán poslanec Lipšic.

Ja sa chcem poďakovať pani poslankyni, pani doktorke Horváthovej, za jej veľmi podrobné vystúpenie. A čakal som, ako vystúpi, ako bude diskutovať, priznám sa, so zvedavosťou, lebo spolu sme v podstate, tak nie priamo, chvíľu diskutovali na výbore pre zdravotníctvo, kde som aj povedal pani podpredsedníčke Zmajkovičovej, že ako lekár tomuto návrhu rozumiem. Rozumiem tomu, že je naším záujmom viesť deti k zdravému stravovaniu, k zdravej životospráve. Rozumiem aj tomu, že podobne, ako to používame pri tabakových výrobkov a v niektorých krajinách aj pri alkohole, sťažiť prístup k nezdravým potravinám je cesta ako chrániť povedzme mládež pred nadmernou konzumáciou týchto nezdravých potravín Na druhej strane som ale hovoril aj to, že, a odznelo to mnohokrát v rozprave, nechcem sa opakovať, je to tu všade prítomné vo vašich vystúpeniach, aj vo vašom vystúpení, že naozaj ten rodič tú kolu tomu dieťaťu zabalí do tašky alebo mu ju kúpi, alebo mu dá peniaze a dieťa si tú kolu alebo tú sladkosť kúpi naproti v potravinách pri vchode do základnej školy. Takže nič s tým v praxi nevyriešime.
Ale čakal som na vaše vystúpenie, lebo keď sa dobre pamätám, na zdravotníckom výbore ste povedali, že to podporíte, ale že naďalej analyzujete, ako to vyzerá. Pre mňa ste v tomto omnoho väčší odborník ako ja, predsa len som skôr chirurg ako odborník na zdravú výživu mládeže. A to, čo ste na záver povedali, budem sa toho držať v hlasovaní aj ja. Povedali ste, že ak nedôjde k zásadnej zmene nejakým pozmeňovacím návrhom, tak nepodporíte, zdržíte sa hlasovania pri tomto návrhu zákona. Tomu rozumiem.
Ale znovu chcem len podčiarknuť, zdržím sa nie preto, že idea je zlá, ale že to riešenie podľa mňa treba ešte vyprecizovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som chcel aj vystúpiť ako ústne prihlásený, ale myslím si, že vystúpenie pána poslanca Přidala povedalo mnohé z toho, čo som chcel ja, aj keď som nemal taký list ako pomôcku k tomu.
To prvé, čo chcem povedať, my sme na výbore pre zdravotníctvo o tom diskutovali, o tomto poslaneckom návrhu zákona. A súhlasím s pánom poslancom Přidalom, že by sme možno mali vyzdvihnúť a podčiarknuť dobrý úmysel. Určite je tu dobrý úmysel. A, viete, môžme sa trošku vysmievať z toho, že či to takto je možné riešiť v praxi, ale pozrite sa, nie raz a nie dvakrát sme v tejto snemovni novelizovali zákon o ochrane nefajčiarov, a ten prístup je rovnaký. Chceme komplikovať fajčiarom prístup k fajčeniu a prístup k tabakovým výrobkom a tým chrániť, aj tým chrániť nefajčiarov. Podobný je prístup povedzme v krajinách, kde je čiastočná prohibícia, v Škandinávii, k alkoholickým nápojom. No fľašu pálenky si nemôžte len tak kúpiť v potravinách vo Švédsku. Je na to špecializovaný obchod, kde sa k tomu môžte dostať.
Pani navrhovateľka prichádza s tým, že keď sťažíme prístup k takýmto nezdravým potravinám a nápojom deťom, ktoré chodia do školy, tak ich do určite miery budeme chrániť. Áno, tá druhá strana je presne tá, o ktorej hovoril pán poslanec Přidal, že buď im mama zabalí tú čokoládovú tyčinku k desiate alebo si ju kúpia v potravinách naproti základnej škole. A tretí rozmer celého problému je ten, ktorý takisto pomenoval pán poslanec vo svojom vystúpení, a to je tá skutočnosť, že za nejakých podmienok tam prišli živnostníci, ktorí tam prevádzkujú ten bufet, a keď im takýmto radikálnym spôsobom z kroka na krok obmedzíte sortiment, ktorý predávajú, tak oni s veľkou pravdepodobnosťou skrachujú a nebudú tam, alebo odídu a nebude tam vôbec žiadny bufet. Takže hľadať tú mieru vyváženia nie je jednoduché, ale dobrý ú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Áno, je to pravda, nikdy som nezamestnával ľudí a beriem tú pripomienku, že to vidím možno z teoretického pohľadu. Ale do určitej miery to vidím aj z toho, ako fungovali podobné projekty.
No, viete, včera sme diskutovali o tom, že 6-mesačný príspevok pre dlhodobo nezamestnaného k minimálnej mzde nefunguje a teraz ho pán minister mení na 12-mesačný. Zďaleka to nedonieslo ten efekt, ktorý od toho ministerstvo čakalo. Lebo keby to ten efekt donieslo, asi by to pán minister nemenil. Jednoduchá logika.
Pamätám sa na 200 mil., ktoré s veľkou slávou na jar 2012 oznámil pán premiér Fico, že ich získal z Bruselu na zamestnanosť, zďaleka sa to neprejavilo na trhu práce tak, ako to možno aj pán premiér Fico očakával.
Myslím si, že aj tieto finančné prostriedky dopadnú presne tak isto. Áno, určite poctivý zamestnávateľ si radšej nechá skúseného zamestnanca, ako by bral mladého absolventa. Ale, viete, keď nemáme hlavný problém s nezamestnanosťou vysokoškolských absolventov, pretože vo veku 25 až 29 rokov máme podobnú nezamestnanosť ako od 45 rokov vyššie. My máme hlavný problém s nezamestnanosťou ľudí so základným alebo neúplným stredným vzdelaním, alebo stredným odborným vzdelaním. Teda v kategórii niekde od 18 do 25 rokov.
A ak, tak ako to včera vypočítal môj kolega pán poslanec Mihál, získa zamestnávateľ dotáciu vo výške okolo 400 euro na takéhoto mladého človeka a človeku vo veku nad 45 rokov platí tiež 400 euro a tak by vlastne absolventa mohol mať zadarmo, no, veľa zamestnávateľov bude rozmýšľať o tom, či náhodou to nevymení za nového.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, tak som rád, že ešte pred hlasovaním o 17. hodine sme sa vrátili k zákonu, ktorý sa rozdiskutoval včera poobede, k zákonu, k vládnemu návrhu novely zákona o službách zamestnanosti.
Myslím si, že môj kolega pán poslanec Jurzyca, ktorý včera k tomuto zákonu vystúpil, vysvetlil vnímanie SDKÚ - DS tohto vládneho návrhu zákona, ktorý dnes prerokúvavame v druhom čítaní v pléne Národnej rady, a v intenciách, ja viem, že bola medzitým nejaká prestávka, a ono je to potom veľmi ťažké nadviazať na tú diskusiu, ale ktorí ste včera počuli vystúpenie môjho kolegu Eugena Jurzycu, tak pochopíte, že vlastne sa snažím z údajov, o ktorých on hovoril, alebo s myšlienkami, ktorými on operoval, v týchto intenciách sa snažím pokračovať ďalej.
Chcel by som na úvod povedať, že toto opatrenie, ktoré obsahuje vládny návrh zákona o službách zamestnanosti, je jedným z opatrení tzv. sociálneho balíčka, ktorý na pracovnom zjazde strany SMER oznámil pán premiér Fico v letných mesiacoch, ktorý sa nachádza aj na tej povestnej tabuli na Úrade vlády, kde sa dávajú fajky pri splnených bodoch, takže predpokladám, že aj tento bude po schválení v Národnej rade už odfajknutý.
Musím povedať, že toto opatrenie, o ktorom budeme dnes rokovať, je vedené určite šľachetným úmyslom. To by som hneď na úvod chcel povedať. Že cieľ je určite šľachetný, vláda chce riešiť zamestnanosť mladých ľudí na Slovensku, chce nájsť nejaký mechanizmus, aby mladí ľudia po skončení školy si vedeli nájsť pracovnú príležitosť a získali pracovné návyky, získali mzdu za svoju prácu, a musím povedať, že skutočne hlavne ľudia s nízkou kvalifikáciou, mladí ľudia, ktorí majú základné vzdelanie alebo učňovské vzdelanie, ako sme to niekedy hovorili, teda skončenú strednú odbornú školu, hlavne v tých chudobnejších regiónoch Slovenska, na východe a strede Slovenska, majú veľký problém nájsť si prácu. Stačí sa ísť pozrieť do nejakého menšieho mestečka na Slovensku, koľko mladých ľudí hľadá prácu a nemá prácu. Možno trošku zloprajne by som povedal, že asi tak veľa ich nikdy nebolo, ako práve za vlády istôt Roberta Fica.
Faktom ale je, že títo ľudia mnohokrát buď za prácou musia cestovať ďaleko, hľadať si ju v Českej republike alebo v Bratislave, čo je pre človeka z východu ďaleko, alebo dokonca hľadajú túto prácu v zahraniční.
Musím ale povedať, že keď chcete riešiť problém zamestnanosti, a tu už sa budeme výraznejším spôsobom líšiť v pohľade s pánom ministrom Richterom, ale aby som bol férový, nie je to iný pohľad medzi Viliamom Novotným a pánom ministrom Richterom, ale skôr medzi občianskou demokraciou a pravicovou SDKÚ - DS a socialistickou stranou SMER. A predpokladám, že táto dilema, o ktorej teraz budem hovoriť, je prítomná v celej Európe. Lebo tá predstava, ako chce riešiť tento problém vláda Roberta Fica, je, že vymyslela ďalšiu dotáciu. Vymyslela ďalší príspevok. A ja veľmi dobre viem, že na to sú finančné prostriedky z Európskej únie a existuje dohoda s Európskou komisiou. To je všetko v poriadku. Nič to ale na veci nemení, že vláda sa chce vysporiadať s problematikou nezamestnanosti mladých ľudí tým, že vymyslela ďalší príspevok pre zamestnanie týchto mladých ľudí.
Keby som teraz ešte zostal chvíľu v politologickej rovine pohľadu na riešenie ekonomiky a riešenie zamestnanosti, tak by som si možno pomohol známym citátom, ktorý budem voľne parafrázovať, amerického prezidenta republikána Ronalda Reagana, ktorý onehdy hovoril, že "keď chcú ľavičiari riešiť ekonomiku, tak používajú tri nástroje: keď sa to hýbe, tak to zdania, keď sa to stále hýbe, tak to regulujú, a keď sa to prestane hýbať, tak to dotujú". Tak tento zákon je práve o týchto príspevkoch, takýchto dotáciách.
Musím konštatovať, že aj keď je cieľ šľachetný, pohnútka je šľachetná, to, že cieľ je sám osebe šľachetný, ešte nestačí na to, aby naozaj pomohol ekonomike, aby naozaj pomohol zamestnanosti, aby naozaj pomohol mladým ľudom, pre ktorých je tento príspevok na zamestnávanie určený.
A znovu zopakujem, nech nás nemýli ani skutočnosť, že Brusel odporúča venovať maximálne úsilie zamestnávaniu mladých a dáva nám na to aj finančné prostriedky, celkový objem by sa mohol pohybovať niekde okolo 200 mil. eur, keď mám teda dobré informácie. Obávam sa, že tieto finančné prostriedky budú vyhodené von z okna, že dlhodobo - podobne ako sme o tom diskutovali včera či už pri zákone o pomoci v hmotnej núdzi, či už pri ostatných zákonoch, ktoré opravovali len škody, ktoré spôsobila Ficova vláda - nebude to fungovať. Bude to fungovať krátkodobo. Krátkodobo určite, ale dlhodobo to problematiku zamestnávania mladých ľudí a hlavne kontinuitu v zamestnaní mladých ľudí nevyrieši.
Obávam sa, že to dopadne ako veľa podobných projektov, tieto peniaze skončia vo vreckách vyvolených zamestnávateľov, ktorí akože budú vytvárať obrovské množstvo pracovných príležitostí pre týchto mladých ľudí, získajú na tom nemalé, veľmi zaujímavé finančné prostriedky, ale je to veľmi ďaleko od reálnych potrieb mladých ľudí.
Spomeňme si na sociálne podniky, evergreen prvej Ficovej vlády, tiež tu boli oznamované s veľkou pompou a veľmi dobre vieme, s koľkými škandálmi boli tieto sociálne podniky spojené, veľmi dobre vieme, že zďaleka nepomohli zamestnanosti tak, ako si to prvá vláda Roberta Fica od nich sľubovala.
Alebo si spomeňme, aby som teda nešiel do archeológie, o tom hovoril dneska pán poslanec Hlina pred chvíľou, aby som sa venoval aktuálnemu obdobiu. Určite sa pamätáte na jar 2012, keď sa pán premiér Fico s veľkou pompou vrátil z Bruselu a ohlásil, že s predsedom Európskej komisie pánom Barrosom vyjednal 200 mil. eur na podporu zamestnanosti. Ako to skončilo s týmito finančnými prostriedkami? No skončili na účtoch vyvolených firiem zamestnávateľov, ktorí na papieri vytvorili pracovné príležitosti, ale žeby sa to nejako dramaticky prejavilo v poklese nezamestnanosti na Slovensku alebo vytvorení trvalo udržateľných pracovných miest, to by sme klamali.
Aj to je jeden z dôvodov, ten opomenul jeden z mojich predrečníkov pán minister Kaliňák, z dôvodov, prečo bruselskí audítori dnes odmietajú, resp. veľmi opatrene zvažujú preplácanie eurofondov pre Slovensko. Aj to bol jeden z dôvodov. Nielen tie formálne chybičky, o ktorých tu pán minister Kaliňák hovoril.
Takže sa, dámy a páni, veľmi obávam, že ak to dnes alebo zajtra Národná rada Slovenskej republiky schváli, schválime ďalšiu fintu, ktorá reálne bude stáť veľmi veľa peňazí, v praxi ale nepomôže vytvoriť udržateľné pracovné príležitosti pre mladých ľudí, naopak, tento príspevok na podporu vytvorenia pracovných miest v prvom pravidelne platenom zamestnaní pomôže vyvoleným zamestnávateľom, ktorí si prídu na veľmi pekné finančné prostriedky.
A budem veľmi konkrétny a znovu si pomôžem tým, čo už tu včera prezentoval môj kolega z poslaneckého klubu SDKÚ - DS Eugen Jurzyca. Naozaj v skupine mladých ľudí, ktorí majú základné alebo stredoškolské vzdelanie bez maturity, prípadne odborné vzdelanie, je pomerne veľká nezamestnanosť a, ako to hovorím, čím ďalej od Bratislavy, tým ťažšie si títo ľudia vedia nájsť pracovnú príležitosť. Vláda sa to snaží riešiť práve týmto príspevkom pre zamestnanie týchto mladých ľudí.
Moje veľké prekvapenie, ale tam je zaradená aj skupina, keď si prečítate dôvodovú správu, na ktorú sa pán minister Richter, alebo pre ktorú chce pán minister Richter takisto použiť tento príspevok na získanie prvého plateného zamestnania, a to sú mladí ľudia vo veku 25 až 29 rokov. Faktom ale je, že nezamestnanosť v tejto kategórii mladých ľudí vo veku 25 až 29 rokov nie je o nič väčšia, ale ani o nič menšia ako v kategórii 45 až 49 rokov, alebo v tých ďalších, 50 až 54, 55 až 59 rokov. Vytváranie pracovných príležitostí v týchto vyšších kategóriách nad 50 rokov už aj dnes je zvýhodnené určitou minimálnou dotáciou. Ale čo sa týka kategórie medzi 45 až 49 rokov, tak títo zvýhodnení nie sú vôbec.
Takže poďme sa trošku zamyslieť nad tým, ako to v praxi bude fungovať. Vysokoškolák doštuduje vysokú školu, má 24-25 rokov a vďaka tomuto príspevku na prvé platené miesto mladého človeka vo veku 25 až 29 rokov získa prácu u určitého vybratého zamestnávateľa. Bude sa tešiť. Veď to je dobré, že získa prácu, získa nejaké pracovné návyky. Čo bude o dva roky? O dva roky sa tento mladý človek zapracuje, bude podávať dobré výkony, zamestnávateľ by mu aj zvýšil plat. Ale nebude pre zamestnávateľa v tej chvíli výhodnejšie zamestnať niekoho nového, nového absolventa?
Čiže sme znovu pri tom istom modeli, ako sme tu riešili včera pri zákone o hmotnej núdzi, že, viete, na 12 rokov príspevok pre dlhodobo nezamestnaného k jeho mzde do výšky dvojnásobku minimálnej mzdy. (Reakcia z pléna.) 12 mesiacov, ďakujem. Ale čo po 12 mesiacoch? Po 12 mesiacoch o tento príspevok príde. Znovu je v pasci chudoby, má len tú minimálnu mzdu. No tak možno bude preňho zaujímavejšie byť dlhodobo nezamestnaným.
A tu sme v tej istej rovine. Čiže 26-27-ročný mladý človek, už by sa pomaly aj oženil, dneska sa to všetko posúva do vyššieho veku, už by si zobral aj nejakú hypotéku na byt, chce mať dieťa, a vtedy príde o prácu. No príde o prácu, lebo pre zamestnávateľa bude zaujímavejšie si zobrať nového absolventa, na ktorého dostane túto vysokú dotáciu. A toto je problém takejto dotačnej politiky. Toto je problém takýchto príspevkov.
Argument, že nám na to Brusel dá peniaze, no tak ich teda miňme, je podľa mňa nedostačujúci argument, pretože treba riešiť problémy, ktoré reálne máme na trhu práce, aby sme vytvárali trvalo udržateľné zamestnanie a trvalo udržateľné pracovné miesta.
Preto, dámy a páni, tvrdím, že záruka pre mladých ľudí v Slovenskej republike, tak ako to honosne volá vláda Slovenskej republiky, je dosť vzdialená od reálnych potrieb mladých ľudí, ktoré na Slovensku majú. Znovu zopakujem, nemám nič proti tomu, aby sme hľadali možnosti, aby mladí ľudia získali prácu. Je to veľmi dôležité, aby získali pracovné návyky. Ale takto nastavený dotačný mechanizmus povedie k tomu, že sa vyhodí strašne veľa peňazí. Vyvolené firmy na tom veľmi dobre zarobia a mladí ľudia získajú možno prvú prácu, ale po dvoch rokoch budú nezamestnaní. Čiže ten problém len posunieme ďalej. To je celé, k čomu povedieme.
Nehovoriac už o tom, že keď už má existovať, a pán minister Richter o tom rád hovorí, o nejakej medzigeneračnej solidarite, tak si predstavte tohto mladého človeka, na ktorého dostane firma, keď ho zamestná po skončení vysokej školy, dotáciu, a predstavte si tohto kmeňového zamestnanca vo veku 45 až 49 rokov. Otec dvoch detí, jedno končí základnú školu, druhé je pred maturitou. No čo poviete, čo by ste vy urobili ako zamestnávateľ? No vyhodím ho, nie, a zoberiem si absolventov, tak keď mi ich dotujú. A jednoduchá logika, nie? A mám 10 takých zamestnancov vo veku 45 až 49 rokov a ja si zoberiem 15 mladých absolventov, lebo tí ešte nemajú také skúsenosti, a dostanem na nich plnú dotáciu. A z tohto starého čo mám pred päťdesiatkou? Ten akurát má doma dve deti a hypotéku na krku. To je ten problém, to je tá medzigeneračná solidarita!
A, viete, to je vždy tak, keď si vyberiete jednu konkrétnu skupinu, tú začnete dotovať, tej dáte nejaké výhody na úkor iných skupín. To je tá diskriminácia, o ktorej som hovoril, znovu sa vrátim, pri zákone o pomoci v hmotnej núdzi. Že, viete, no, dlhodobo nezamestnaný, ktorý bol nezamestnaný 12 mesiacov a viac, získa prácu a dostane 12 mesiacov nejaký príspevok k jeho minimálnej mzde. No ale čo ten, ktorý po 10 mesiacoch si našiel prácu? No tak ten nenastúpi do práce, lebo ešte musí počkať 2 mesiace, aby tých 126 euro prvých 6 mesiacov získal a potom 63 euro. Rozumiete tú scestnosť? Znovu sa deformuje trh práce. Znovu sa deformuje prirodzené správanie ľudí.
Takže, dámy a páni, na záver, aby som už veľa nerečnil, možno som si znovu pomohol s grafom, ktorý pripravil môj kolega Jurzyca, ale žiadalo sa mi to možno ešte raz podrobnejšie vysvetliť.
Na záver mi dovoľte, aby som skonštatoval len toľko, že zamestnanosť mladých ľudí nevyrieši ani nejaký príspevok, ani nejaká dotácia. Zamestnanosť mladých ľudí dokonca nevyriešia ani daňové úľavy pre zamestnanie týchto mladých ľudí, ani nejaké odvodové prázdniny, keď zamestnáte mladých ľudí. Udržateľné pracovné miesta pre mladých ľudí budeme vedieť v tejto spoločnosti vytvárať vtedy, keď sa poctivo naštartuje ekonomika, keď prebehne odvodová reforma, nie diskriminačná pre vybratú skupinu nejaká úľava alebo dotácia, ale pre všetkých rovnaká, a keď sa zlepší kvalita našich škôl, aby absolventi z týchto škôl boli omnoho lepšie pripravení pre prax a boli teda zaujímavou pracovnou silou pre zamestnávateľov.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. Ja nepodporím tento vládny návrh zákona.

Áno, ďakujem pekne Ľudovi Kaníkovi, že upozornil práve na ten moment, o ktorom hovorila aj pani poslankyňa Gibalová. Ja som to vo svojom vystúpení nepovedal, že za tie ostatné dva roky sme tu mali niekoľko opozičných poslaneckých návrhov zákona, ktoré riešili práve odvody z dohôd pre študentov. Odvody zo všetkých dohôd, odvody z niektorých, do nejakej výšky, proste v rôznych alternatívach sme to tu mali predložené. SMER fungoval presne ako teflón, teda keď sme to hodili na ten SMER, tak to z nich stieklo, absolútne na to nereagovali, toto tu musí fungovať a teraz s tým prichádzajú ako s veľkým riešením, lebo idú pomôcť študentom. Rok a pol pred parlamentnými voľbami je kampaň v plnom prúde, veľká tabuľa na úrade vlády je už vyložená, červenou fixkou sa tam robia fajky za splnené jednotlivé úlohy, takže predvolebná kampaň je už spustená, ale krásne na tejto predvolebnej kampani je, že keby, ako to niekedy SMER rád hovorí, opravovali tie obrovské škodlivé vplyvy Dzurindovej a Radičovej vlády, tak to by som tomu rozumel. Ale oni opravujú vlastné škody, ktoré spôsobili a ešte to aj marketingovo predávajú. Musím povedať, že ako obchodníci s dažďom sú vynikajúci. Ďakujem pekne.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte mi veľmi krátko vystúpiť k tomuto vládnemu návrhu novely zákona o sociálnom poistení. Ja som už dnes vo svojich vystúpeniach hovoril o tom, že tento balíček sociálnych zákonov, o ktorých rokujeme na tejto schôdzi, teda Zákonník práce, zákon o pomoci v hmotnej núdzi, ale aj tento zákon o sociálnom poistení by sa dal nazvať ako výspravky. Viete, to sú opravy škôd, ktoré spôsobila vláda Roberta Fica na trhu práce, ktoré spôsobila dohodárom, zamestnancom, pracujúcim ľuďom v tejto krajine. Oni si to uvedomia po čase, oni si to všimnú, že to nefunguje, síce je to pekné marketingové populistické opatrenie, po nejakom čase sa ale ukáže, že na tom trhu práce to nielenže nefunguje, ale vyslovene to škodí. A potom prídu znovu s veľkým populistickým marketingom opraviť vlastnú škodu, ktorú urobili. Musím povedať, že tento vládny návrh zákona to najdôležitejšie, čo obsahuje, je, že vláda ruší jeden z najškodlivejších nezmyslov, ktorý za posledné dva a pol roka spáchala na slovenskej verejnosti.
Dámy a páni, zavedenie plných odvodov z dohôd pripravilo na Slovensku desaťtisíce ľudí o zdroj príjmu, alebo ich prinútilo pracovať načierno. A to je realita. Viete, môžme si to tu teraz maľovať, prepočítavať, faktom je, že skutočnosť, že z dohody museli platiť plné odvody, ich buď pripravilo o to, že to bolo pre nich už nezaujímavé ďalej takýmto spôsobom pracovať, alebo hľadali inú možnosť na prácu na kešovku, ako to dnes pomenoval na tlačovej besede predseda vlády Robert Fico.
V tejto novele pán minister práce navrhuje zvýšenie hranice oslobodenia príjmu študentov z dohôd od odvodov na úroveň 200 eur. Chcem povedať, že je to správny krok. Študenti sa určite potešia, aj ja som úplne potešený, dokonca budem hlasovať aj za. Chcel by som sa ale v tejto chvíli opýtať, že čo bude s tými ostatnými dohodármi, ktorí nie sú študenti? Má štyridsaťpäť rokov, má nejaké zamestnanie a popri tom má niekde dohodu, tlmočí, pomáha po večeroch, robí titulky k filmom, robí, pomáha v nejakej IT firme, privyrába si, lebo chce, aby jeho rodina, o ktorú sa stará, sa mala lepšie. Čo bude s týmito dohodármi? My im nepomôžeme? Oni už raz platia plné odvody zo svojej mzdy zo závislej činnosti. O nich už sa nehovorí v tejto novele zákona o sociálnom poistení. Nevadí. Aspoň tých študentov do výšky príjmu 200 eur ochráňme od týchto odvodov.
Musím povedať, že treba to pochváliť. No je, ťažko sa, viete, chváli, ale aj keď neskôr si človek všimne, tak ako Ficova vláda touto novelou zákona, že spôsobila vážne škody ľuďom, ktorí si prostredníctvom dohody zarábali alebo privyrábali k svojej činnosti, treba pochváliť skutočnosť, že dnes sa to snažia aspoň pre tých študentov opraviť. Len moja otázka, znovu rečnícka, zrejme na ňu nedostanem odpovede, že dokedy budeme opravovať chyby spôsobené škodlivými opatreniami vlády? To nie je systémové riešenie. Viete, akože najprv urobiť nejaké síce marketingovo dobre vyzerajúce opatrenie, potom zistíme, že nefunguje, potom ho opravíme znovu iným marketingom. Toto nie je systémové riešenie. Hlavne to nerieši ten hlavný problém, aby bolo viac práce, aby bolo viac zamestnanosti, aby mali ľudia lepší príjem za svoju prácu.
Som rád, že ono ten vývoj, aj keď možno s nejakým dozápalom prebieha aj v strane SMER. Ja som dával veľký pozor už na tú spomínanú tlačovku, kde bol pán premiér a pán minister práce, sociálnych vecí Richter. Okrem iného, keď ste tak v kontexte dávali pozor, tam zaznela aj tá myšlienka, že teda idú zvýšiť minimálnu mzdu, ale zároveň idú znížiť odvody do zdravotného poistenia. Čiže uvedomujú si tú skutočnosť, že znižovanie odvodov a teda nezvyšovanie ceny práce je dôležité. Áno, na Slovensku pomaličky prichádzame k jednoznačnému záveru, ktorý síce ako my, "zlá opozícia" už vieme dávnejšie, ale som rád, že na to prichádza aj SMER, že nižšie odvody rovná sa nižšia nezamestnanosť.
Tak poďme sa rozprávať o tom, ako nájsť systémové riešenie, aby boli nižšie odvody pre všetkých dohodárov, nielen pre nejakú teraz marketingovo znovu vybratú skupinu, aby bola fajka na tej veľkej tabuli na úrade vlády, ale aby sme riešili všetkých dohodárov, ale hlavne všetkých zamestnancov aby sme riešili. Lebo tam je hlavný problém. Hovoríme o tom pri Zákonníku práce, že teda agentúry dočasného zamestnávania nie sú riešením, lebo náš cieľ je, aby boli kmeňovými zamestnancami títo ľudia, ktorí prostredníctvom agentúr majú pracovnú príležitosť. Ono fajn, ale pomáhajme tým zamestnávateľom, aby sa pre nich oplatilo zamestnať toho človeka a nezaťažujme ich rozširovaním bázy odvodov, zvyšovaním daní a podobnými opatreniami, ktorými nás tu teda zásobovala vláda Roberta Fica v ostatných dva a pol rokoch. Takže skúsme si povedať ako poučenie z tohto obdobia, naším spoločným cieľom by malo byť vytvárať pracovné miesta znižovaním odvodového zaťaženia a nielen v prípade nejakých marketingových výnimiek, ktoré sa práve hodia vláde Roberta Fica v nejakej fáze kampaní alebo v štarte predvolebnej kampane pred parlamentnými voľbami 2016, ale poctivou odvodovou reformou, ktorá by mohla pomôcť tomu, aby sa oplatilo pracovať a aby sa aj zamestnávateľom oplatilo zamestnávať.
Ďakujem pekne.