Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, vládny návrh zákona o poplatkoch, ktorý prerokujeme v druhom čítaní na dnešnej schôdzi, je marketingový ťah. Nebude v praxi fungovať. Bude fungovať rovnako ako zrušenie 20- a 50-korunáčok v roku 2006.
Prvá vláda Roberta Fica vtedy hovorila o tom, že nastala doba bezplatného zdravotníctva a ľudia za nič už nebudú platiť. Skutočne je bezplatné...
Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, vládny návrh zákona o poplatkoch, ktorý prerokujeme v druhom čítaní na dnešnej schôdzi, je marketingový ťah. Nebude v praxi fungovať. Bude fungovať rovnako ako zrušenie 20- a 50-korunáčok v roku 2006.
Prvá vláda Roberta Fica vtedy hovorila o tom, že nastala doba bezplatného zdravotníctva a ľudia za nič už nebudú platiť. Skutočne je bezplatné zdravotníctvo? Nie, ľudia platia z roka na rok viac v zdravotníctve na poplatkoch a doplatkoch. A hovorím len o tých platbách, ktoré sú viac-menej oficiálne vyberané v ambulanciách alebo v lekárňach ako doplatky na lieky či už predpísané na recept alebo lieky, ktoré pacienti kupujú v hotovosti.
Musím povedať, že poplatky v ambulanciách sú z pohľadov pacientov jedným z najzávažnejších problémov slovenského zdravotníctva. Pacienti omnoho menej vnímajú narastajúce dlhy nemocníc, omnoho menej vnímajú, akým spôsobom sú odmeňovaní lekári alebo nemocnice za ich zdravotnú starostlivosť a ich poskytnuté služby, omnoho menej vnímajú, či bude alebo nebude eHealth alebo DRG, teda témy, ktorými sa ako odborníci v zdravotníctve ťažiskovo zaoberáme. Ale pacient veľmi citlivo vníma to, že keď príde v súčasnosti k lekárovi, musí stále za niečo platiť, stále za niečo doplácať. A čo trápi pacientov najviac, je, že nevedia, za čo platia a koľko majú platiť. Pacienti nerozumejú tomu, prečo v jednej ambulancii za podanie injekcie museli doplatiť 3 eurá a v druhej ambulancii na tej istej chodbe ich suseda nedoplácala za tú istú službu poskytnutú lekárom nič. Čím to je? Prečo sú takéto rozdiely?
Ale rád by som sa tejto problematike venoval naozaj detailnejšie vo svojom vystúpení, a preto by som začal možno medzinárodným porovnaním. Treba povedať, že na Slovensku dávame do zdravotníctva 8,1 % hrubého domáceho produktu. V porovnaní s ostatnými, povedzme, susednými krajinami V4 je to veľmi pekné číslo. Teda časy, keď sme hovorili o tom, že do zdravotníctva ide málo, veľmi málo peňazí, zjavne neplatia, lebo 8,1 % HDP je porovnateľné dokonca aj s niektorými menej vyspelejšími krajinami západnej Európy. Samozrejme, teraz by sme mohli diskutovať o tom, aké je u nás HDP, aké je HDP na hlavu jedného občana v Nemecku. Ale to percento vyjadruje, koľko dáva Slovensko na zdravotníctvo. To, čo je ale menej potešiteľné, je, že podľa medzinárodného porovnania OECD 22,4 % z tejto sumy sú hotovostné platby pacientov, sú cash peniaze, ktoré musia pacienti doniesť do zdravotníctva a zaplatiť. Teda napriek tomu, že platia svoju poistku z verejného zdravotného poistenia, že sú poistení, napriek tomu viac než jedna pätina peňazí, ktoré prichádzajú do zdravotníctva, pochádza z hotovostných platieb pacientov. Toto číslo predstavuje 1,82 % hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky, teda skoro 2 % HDP, veľké, veľmi veľké peniaze.
Ja si pomôžem týmto grafom, je to graf na základe údajov OECD o tom, ako rástli hotovostné platby do slovenského zdravotníctva medzi rokmi 2005 až 2012. (Ukázanie grafu na liste papiera formátu A3.) Podľa mňa je to korektné porovnanie vzhľadom na to, že v roku 2005 ešte končila druhá Dzurindova vláda, vláda, počas ktorej boli zavedené dnes už spomínané pánom kolegom zo strany SMER platby za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Tu niekde v roku 2006 nová vláda Roberta Fica, prvá vláda Roberta Fica zrušila 20- a 50-korunáčky, s veľkou pompou s veľkým marketingom, podobným, aký sa spája s týmto návrhom zákona. Odvtedy SMER vehementne tvrdil, že slovenské zdravotníctvo je bezplatné. Faktom ale je, používam čísla OECD, že od roku 2006 plynule narastali hotovostné platby do slovenského zdravotníctva až do roku 2009 – 2010. Potom nastal pokles počas vlády Ivety Radičovej spôsobený aj ochranným limitom na doplatky za lieky, aj tým, že sme pri liekoch išli na druhú najnižšiu cenu v porovnaní v Európskej únii. Je faktom, že vznikli s tým aj nejaké neduhy, o ktorých sme hovorili, napríklad reexport a problémy, ale okamžite sa to prejavilo v tom, že ľudia doplácali v hotovosti menej. Áno, keď sa pozriete na absolútne hodnoty týchto čísiel, tak jeden Slovák, jeden občan Slovenskej republiky doplácal v roku 2005 v hotovosti v priemere do zdravotníctva 290 eur a v roku 2012 to bolo 529 eur. Najviac doň doplácal v roku 2009, teda na konci prvej vlády Roberta Fica, keď to bolo 601 eur. Faktom je, že toto je kompletná spoluúčasť. Čiže počítajú sa do toho aj lieky, ktoré kúpite v hotovosti, aj nutričné, podporné prostriedky, vitamíny, ktoré si niekto kúpi v lekárni, aj hotovostné platby, ktoré zaplatíte u zubára, aj u plastického chirurga, čiže celková spoluúčasť. My sme z údajov Štatistického úradu porovnávali, koľko narastali doplatky za lieky. Zistili sme, že v roku 2005 boli doplatky za lieky 120 eur a v roku 2009 to bolo už 210 eur. Čiže to sú trošku iné čísla, ale ako ilustrácia toho, že ľudia doplácajú stále viacej v slovenskom zdravotníctve, sú, myslím, údaje OECD veľmi relevantné.
Prečo nebude fungovať tento vládny návrh zákona? No nebude fungovať preto, pretože nerieši problém. Iba navonok predstiera, že zakázaním piatich poplatkov, ktoré sú explicitne uvedené, a tým, že v zákone je napísané, že lekár nemôže požadovať pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti nijakú platbu nad rámec spoluúčasti určenej zákonom, a tým, že VÚC-ka má schvaľovať, podľa pozmeňujúceho návrhu pána poslanca Blanára už len evidovať a kontrolovať poplatky, ktoré má mať lekár niekde vyvesené vo svojej ambulancii, tým sa vyberanie poplatkov v slovenskom zdravotníctve nezastaví, práve, naopak, tak ako zrušenie 20- a 50-korunáčok nepomohlo tomu, aby ľudia neplatili v zdravotníctve, práve, naopak, to, že sa znejasnili pravidlá, spôsobilo eldorádo a vymýšľanie nových poplatkov, takisto ani tento zákon nezabráni tejto skutočnosti.
Problém, prečo poplatky narastali a dnes riešime ten problém, a to je trošku možno odpoveď aj pánovi poslancovi Blanárovi, ktorý o tom hovoril, nie je to, že tu boli zavedené nejaké poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ale to, že keď sa zrušili 20- a 50-korunáčky, tak SMER až do jesene minulého roka nedával vôbec pozor na to, čo sa deje s poplatkami, koľkokrát sme túto tému začali, napríklad v roku 2009, keď som prišiel s návrhom, aby sme zaviedli ochranný limit na doplatky a poplatky v zdravotníctve 10 eur ani o cent viac. Nikto tak nemôže mesačne zaplatiť viac v hotovosti ako 10 eur, prišli sme s týmto návrhom. Odpoveď vtedajšieho ministra zdravotníctva pána Rašiho bola, že asi chcem zaviesť nejaké poplatky, lebo slovenské zdravotníctvo je bezplatné. No zjavne bolo bezplatné v roku 2009, keď spoluúčasť pacientov v hotovosti bola dvojnásobná v porovnaní s rokom 2005.
Čiže, dámy a páni, to je o tom, že ten marketing, tá rétorika, to predstieranie, že sa vlastne nič nedeje, a zvaľovanie viny vždy na niekoho iného, vás v praxi raz musí dobehnúť. A to je prípad aj tohto vládneho návrhu zákona.
Musím povedať, že jediným, kto sa v skutočnosti snažil niečo urobiť s rastúcimi poplatkami a doplatkami v zdravotníctve, bola vláda Ivety Radičovej za to krátke 1,5-ročné obdobie, keď bola pri moci.
My sme zaviedli takzvaný ochranný limit spoluúčasti za lieky, ochranný limit na doplatky za lieky, aby som to jednoducho povedal, ktorý dodnes funguje. Druhá vláda Roberta Fica ho nezrušila, lebo je to zjavne dobrý mechanizmus. Vychádzal z tej mojej predstavy z roku 2009 o tých 10 eur ani o cent viac a tento ochranný limit na doplatky za lieky funguje tak, že keď dôchodca s nízkym dôchodkom, respektíve ZŤP osoba, zdravotne ťažko postihnutý, invalid, prekročí za štvrťrok doplatky za lieky predpísané na recept vo výške 30 (ZŤP), respektíve 45 eur (dôchodca), tak to, čo preplatí, mu zdravotná poisťovňa vráti.
V praxi to dnes vyzerá asi tak, že zhruba 25-tisíc poistencov invalidov, respektíve dôchodcov na starobných dôchodkoch dostáva štvrťročne naspäť od zdravotných poisťovní 400-tisíc až 500-tisíc eur. Tu sme to aj vyčíslili, že pre 25-tisíc poistencov to raz za štvrťrok znamená priemerne 18 eur, toľko sa im vráti od zdravotných poisťovní. Jedná sa naozaj o nie malé sumy. Tuto mám aj vyčíslené, od roku 2011 vrátili zdravotné poisťovne vďaka ochrannému limitu na doplatky za lieky viac ako 5 mil. eur. Čiže toto je konkrétne fungovanie nejakého opatrenia, ktoré bolo zavedené do praxe. Toto funguje. Funguje to a je to tiež jedna z možností, ako regulovať poplatky, o čom budem hovoriť v závere svojho vystúpenia.
Budem pokračovať ďalej, za čo sa vlastne dnes platí, veď riešime problém, niekedy sa to tu trošku pletie, že úplatky, poplatky, doplatky, dary, čo je vlastne čo z toho, tak teda skúsme pomenovať, za čo dnes ľudia reálne platia poplatky v ambulanciách. Jednak platia za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Teda napriek tomu, že vláda Roberta Fica marketingovo v roku 2006 zrušila 20- a 50-korunáčky, poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ostali naďalej v platnosti. A, podotýkam, sú to jediné poplatky, ktoré sú v zákone. Pán poslanec Blanár sa mýlil, keď tu hovoril, že v zákone je možnosť vyberať rôzne poplatky. V zákone taká možnosť nie je, zákon hovorí, že existujú služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré nariadením vlády vláda určuje výšku poplatku. Vláda Roberta Fica môže ktorúkoľvek stredu otvoriť nariadenie o poplatkoch za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a povedať, že ich výška je nula, tak ako to urobila s 20- a 50-korunáčkami. Tento mechanizmus je v zákone, nič sa na tom nezmenilo od roku 2004, keď bol tento zákon schválený.
Ale teda by som sa držal vysvetľovania problému, čo sú teda služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou.
Je to recept a lekársky poukaz, ktorý je spoplatnený vo vydaní zdravotníckych potrieb, respektíve v lekárni.
Ďalej je to dopravná zdravotná služba, poplatok za pohotovosť, hospitalizácia v kúpeľoch a výpis zo zdravotnej dokumentácie, tam je presne určené v nariadení vlády, koľko presne je možné vybrať za túto službu.
Potom tu máme prednostné ošetrenia, o tom už tiež bola dnes diskusia, výšku poplatku určuje VÚC-ka. Čiže keď chce Žilinský samosprávny kraj určiť výšku poplatku za prednostné ošetrenie nula, môže to urobiť. Je to kompetencia VÚC-ky.
Potom tu máme poplatky za vyšetrenia na administratívne účely, ktoré sú neregulované. A to je úplne voľný priestor. Čiže keď potrebujete potvrdenie na zbrojný pas alebo na vodičský preukaz, tak pán doktor vám za toto potvrdenie môže vyúčtovať, čo uzná za vhodné, pretože je to absolútne neregulované.
A potom sú tu ešte výkony, ktoré nie sú indikované zo zdravotných dôvodov. Čiže keď prídete k lekárovi a poviete, že máte taký zlý pocit a radi by ste absolvovali vyšetrenie na onkologické markery, lebo sa bojíte toho, či nemáte nádorové ochorenie, a nemáte pritom žiadne príznaky, samozrejme, to môžete absolvovať, ale musíte si to zaplatiť, poviete, že chcete v tejto chvíli EKG, lebo máte taký čudný pocit alebo sa niečoho bojíte. To znamená, nie je to indikované, lekár to neindikuje, ale vy takéto vyšetrenie požadujete, treba ho zaplatiť.
Za nič iné, dámy a páni, za nič iné v slovenskom zdravotníctve dnes netreba platiť podľa platnej legislatívy. Nič také iné nie je v platnej legislatíve.
Faktom ale je, že dnes sa vyberajú ešte ďalšie dve skupiny poplatkov.
Prvá skupina sú poplatky za to, čo už beztak hradí zdravotná poisťovňa. Poznáte to, prídete k lekárovi a on povie: „No, viete, ja vám tú preventívnu prehliadku teda urobím, ale mne tie skúmavky, do ktorých naberiem vašu krv, poisťovňa nepreplatí, viete, tak je to, by bolo dobré, keby ste 5 eur dali.“ A to môže byť 20 eur, 10 eur, každý si v tom tvorí svoju cenu sám. Alebo vám povie: Viete, no ja vám predpíšem na recept infúzie, vy si ich vyberiete, ale tú infúznu súpravu, ktorou vám podám tú infúziu, mne už nepreplatí zdravotná poisťovňa, takže za to každé podanie zaplatíte 3 eurá.“ Alebo vám povedia, že: „Chcete cétečko vydať na CD-ROM-ke, aby ste to vedeli odniesť k špecialistovi? Tak zaplatíte 10 eur.“ Napríklad prídete prvýkrát do polikliniky a povedia vám: „Založíme vám zdravotnú dokumentáciu za 5 eur, lebo, viete, náklady, ktoré s tým máme, nepreplatí zdravotná poisťovňa.“ Čiže mohol by som pokračovať donekonečna ďalej, veľmi veľa podnetov mám, ale nejdem vás teraz zabávať príbehmi. Hovorím to len preto, že toto sú všetko výkony, ktoré už aj tak hradí zdravotná poisťovňa, len pacient sa proti nim nedokáže ubrániť, lebo vedenie zdravotnej dokumentácie je súčasť zdravotnej starostlivosti.
A poslednú skupinu tvoria poplatky od výmyslu sveta. Tak som ich nazval. To je napríklad za poskytnutie telefónneho čísla lekára. To je napríklad za klimatizáciu v čakárni, vodovod v čakárni, aby ste sa napili vody. Za čaj, kávu, dnes tu už odzneli takéto verzie. Čiže tu je eldorádo poplatkov, voľná tvorba, každá ambulancia alebo poliklinika si vymyslí, čo len chce. Toto ale nie je v zákone, dámy a páni.
No hovoril som to preto, aby sme si dobre rozumeli, čo vlastne dnes na Slovensku v problematike poplatkov máme.
A teraz sa znovu vrátim k tomu návrhu, s ktorým prišiel pán minister, prišla vláda Slovenskej republiky, ktorý v praxi nebude fungovať, pretože tým, že pán minister povie, že vypísanie lekárskeho predpisu alebo poukazu na špeciálnu zdravotnú pomôcku nemôže byť spoplatnené, že povie, že vypísanie poukazu na kúpeľnú liečbu nemôže byť spoplatnené, nemôže byť spoplatnené ani potvrdenie o návšteve lekára, ani objednanie pacienta a že za prednostné vyšetrenie možno vyberať poplatok iba vtedy, keď je daný jeho termín do desiatich dní, nerieši skutočnosť, že všetky ostatné poplatky ako keby nerušene mohli pretrvávať ďalej alebo sa premenujú, aj to je jedna možnosť, lebo ani dnes, dámy a páni, za potvrdenie, že ste boli u lekára, lekár nemôže vyberať poplatok. A on ho vyberá, lebo nikto mu v tom nebráni. Dobre, teraz ho už nebude vyberať, bude to volať nejako ináč. Nazve ináč tento poplatok, ako poplatok za zavedenie zdravotnej dokumentácie, alebo poplatok bude vyberať správca. Veľmi často ste sa s tým možno stretli, že prídete do nemocnice, ktorá má ambulantnú časť, a za zavedenie zdravotnej dokumentácie budete platiť na centrálnom príjme, nie v ambulancii. Čiže v ambulancii bude litera dodržaná.
A potom prichádzajú tie dve opatrenia, že lekár nesmie podmieňovať zdravotnú starostlivosť akoukoľvek úhradou nad rámec spoluúčasti a že zoznam výkonov, za ktoré sa budú vyberať poplatky, musí schváliť VÚC-ka, teda už len kontrolovať tieto poplatky má VÚC-ka.
Dámy a páni, poplatky to neodstráni. Lekári, ambulancie nájdu sto a jednu možnosť, ako to obísť, tak ako obchádzali platnú legislatívu aj v súčasnosti.
Mám tu už len posledný slajd, takže na chvíľu odbočím, ale hneď sa k nemu vrátim.
Keď hovoríme o poplatkoch, akoby sme nemohli obísť ani tému, ktorá rezonuje v slovenskej verejnosti v ostatných týždňoch. A neobídem ju ani ja. Traja známi lekári čelia vážnemu podozreniu z brania úplatku. Odpovede na to, ktoré ale prichádzajú z terénu, sú veľmi zaujímavé: „Poisťovne nám platia málo, a preto to nejako musíme kompenzovať.“ To je priama odpoveď na otázku poplatkov, ktorú sme napríklad dostali aj od prezidenta Asociácie súkromných lekárov. Ten otvorene hovoril o tom, že jednoducho keď poisťovne platia, koľko platia, a jednoducho to nestačí na krytie zdravotnej starostlivosti, tak poplatky sú akýsi kompenzačný mechanizmus.
Nikto nejde ospravedlňovať úplatky, je to nejaká úplne iná kategória, len preto o tom hovorím v tejto súvislosti, že aj poplatky pomáhajú spoluvytvárať korupčné prostredie v slovenskom zdravotníctve. A problémom, prečo na Slovensku dnes máme tieto problémy, je, že sa tu veľmi darí korupčnému prostrediu. A narastá. Narastá toto korupčné prostredie. Máme tu totižto zdravotníctvo pre lekárov, lekár určuje, kto či vôbec ako a kedy dostane nejakú službu. Všetci máme poistku, platíme verejné zdravotné poistenie, ale o tom, či nejakú službu dostaneme dnes, o týždeň alebo o rok alebo či vôbec ju nedostaneme, rozhoduje len a len lekár. Napríklad prídete do nemocnice, máte bolesti a povedia vám: „Potrebujete plánovanú operáciu a tá bude o tri alebo štyri mesiace, ale mohla by byť tiež budúci týždeň.“ Pritom na ambulancii vám povedia, že potrebujete infúznu liečbu, a vás odošlú na hospitalizáciu na nejaké oddelenie do nemocnice, ale tam sa čaká na tú plánovanú hospitalizáciu dva-tri mesiace, ale teoreticky by ste tie infúzie mohli od nasledujúceho dňa brať na tej ambulancii za nejaký doplatok. Napríklad potrebujete CT vyšetrenie, dnes sme už o tom hovorili v tomto pléne, ten termín je o šesť týždňov, ale aj budúci týždeň v utorok a všade, kde prídete, od vás niekto vyberá nejaké poplatky. Pritom pacienti nevedia, za čo platia, prečo platia a koľko platia. Nezdá sa vám, že takto fungujúci systém je priam vhodný na to, aby v ňom fungovala korupcia? Totiž o všetkom rozhoduje lekár, všetko má v rukách on a pacient nevie, na čo má nárok.
Hovorím to preto, aj keď som trošku odbočil, ak chceme riešiť znižovanie korupcie v zdravotníctve alebo jej úplné zastavenie, ak chceme riešiť tie poplatky, musíme riešiť nárok pacienta, musíme zdravotníctvo otočiť naopak, musíme do stredu zdravotníctva postaviť toho, kto platí poistku. A to je pacient.
Bol som v Holandsku, videl som taký model. Treba tam ísť a treba si ho naštudovať. Nie je tak vzdialený od nášho slovenského, až také radikálne zmeny nemusíme robiť. Zmenený je v tom, že pacient uzavrie zmluvu so svojou zdravotnou poisťovňou a vie, na čo má nárok, kedy čo dostane, a vie, na čo nemá nárok, za čo si bude musieť potom doplatiť. Je to transparentné a jasné.
Takýmto hraním sa, že týchto 5 poplatkov sa nesmie vyberať a lekár samosprávneho kraja tie ostatné potom schváli alebo vlastne len tak skontroluje a oni to zašlú a nezašlú, to nevyriešite, pretože pacient stále nevie, keď mu na ambulancii povedia, že má doplatiť 5 eur za podanie injekcie, či má alebo nemá to urobiť. On to nevie. Kto to vie? Zdravotná poisťovňa by mala vedieť, či túto službu platí alebo neplatí. Pacient nemá ako na to prísť, ako to má skontrolovať.
Čiže situácia je vážna a musím povedať, že mne v ostatných dvoch alebo troch dňoch chýba hlas pána ministra, aby ste mi dobre rozumeli, neočakávam od neho, že bude suplovať nejaké orgány činné v trestnom konaní, ale očakávam od neho, že povie, čo s tým systémovo ideme urobiť.
A poplatky sú súčasťou toho, že sa tu vytvára korupčné prostredie v slovenskom zdravotníctve, vrcholom ľadovca sú tu príbehy tých troch lekárov a vyjadrenia pána MUDr. Liptáka, ktoré, myslím, zatriasli každým súdnym človekom v tejto krajine, lebo ak lekár povie, že keď chudobný človek nemá na zaplatenie, tak má smolu, tak myslím, že to zatriaslo každým, kto verí, že solidárny systém verejného zdravotného poistenia môže efektívne fungovať, tak ako funguje aj v iných krajinách.
Blížim sa teda k záveru svojho vystúpenia a vrátim sa teraz už len k poplatkom. Čo s tým vieme v praxi urobiť? V praxi na to máme tri možnosti.
Prvá možnosť je to, čo chcú súkromní lekári a čoho sa dožadovali aj u nás na výbore, aby pán minister Čislák, aby vláda neprehadzovala horúci zemiak na VÚC-ky. Ja rozumiem pánovi županovi poslancovi, že VÚC-ky s tým môžu mať problém. Tak tiež celkom nechcú suplovať vládu, úplne legitímne prehadzujúci horúci zemiak. Vláda by mala povedať, tak ako to máte v zákone napísané, koľko sú poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za čo sa môžu vyberať na Slovensku, koľko sa ich môže vyberať, koľko je tá spoluúčasť presne vyčíslená, vyžadovať to a kontrolovať to. Ak by takýto systém, poviem to, taký trošku socialistický, veľmi represívny, ale jasný fungoval, nebol by problém, že pani nevie, prečo ona doplatila za podanie injekcie 3 eurá a jej suseda o troje dvier ďalej na tej istej chodbe v poliklinike nedoplácala nič. Teraz by bolo jasné, za čo a koľko treba doplatiť. Tá cena by bola regulovaná. To je prvá možnosť.
Druhá možnosť je táto možnosť. Druhá možnosť je pokračovať v tom, s čím sme začali za vlády Ivety Radičovej. To znamená ochranný limit a doplatky za lieky pre dôchodcov a zdravotne ťažko postihnutých, môže byť ochranný limit na lieky pre všetkých, ktorí platia verejné zdravotné poistenie, respektíve ktorí ho majú, teda všetkých občanov, alebo to rozšíriť, ale zatiaľ len na deti alebo matky na materskej. Závisí to znovu od ekonomických prepočtov. Ale čo je tu dôležité? Tento ochranný mechanizmus môže takisto platiť pre poplatky v ambulanciách. Treba len znovu jasne zadefinovať, ktoré poplatky tam patria a nepatria, aby vám tu niekto teraz s tým, že on si nechal urobiť porcelánové zuby alebo nejakú silikónovú náhradu. To asi by nepatrilo do ochranného limitu na poplatky vo verejnom zdravotníctve. Čiže to je druhá možnosť, pokračovať v tom tam, kde skončila po roku a pol vláda Ivety Radičovej.
A tretia možnosť je to, čo už som naznačil, preniesť celú túto ťarchu poplatkov na poisťovne. V Holandsku sa v ambulanciách neplatí nič. Ambulancia nie je hypermarket. To som hovoril, keď som tu bol v rozprave k návrhu pána ministra Kažimíra, ktorý sa rozhodol zaviesť registračné pokladnice. A vlastne priznal, že slovenské zdravotníctvo nie je bezplatné. SMER musel už na jeseň pod ťarchou skutočnosti priznať, že slovenské zdravotníctvo nie je bezplatné. Registračná pokladnica hovorí o tom, že asi niečo musí registrovať, z čoho treba zaplatiť daň a z čoho vám vydajú bloček. To znamená, asi nejaké tie poplatky fungujú a určite bude fungovať aj po tomto marketingovom návrhu zákona z dielne vlády strany SMER, ktorý nič nevyrieši v praxi, len sa tak niektoré poplatky premenujú. Veď pán minister Kažimír aj počíta s tým, že príjem z registračných pokladníc v ambulancii do štátnej pokladnice prostredníctvom dane bude 50 mil. eur. Veď tú kalkuláciu všetkým povedal aj tu v pléne Národnej rady. Takže tá tretia možnosť, ktorá vyplýva z toho holandského modelu, je, aby sme komunikáciu a finančné vyrovnanie preniesli na vzťah ambulancia – poisťovňa, lekár poskytne zdravotnú starostlivosť, poskytne všetky služby, ktoré s tým súvisia, vyfakturuje to zdravotnej poisťovni, zdravotná poisťovňa to zaplatí a keď to pacient nemá všetko hradené z verejného zdravotného poistenia, lebo ide o niečo, čo nie je plne hradené, tak vznikne pohľadávka poisťovne voči pacientovi v rámci ročného zúčtovania zdravotného poistenia. Tým vzťah lekár – pacient nie je traumatizovaný poplatkami, znižujeme korupčné prostredie a poisťovňa sa tak konečne bude starať o svojich poistencov, čo má robiť, čo je jej úloha. Len pri modeli jedného poistného plánu, ktorý tu na Slovensku máme, to nevie reálne v praxi urobiť.
Takže, dámy a páni, ak chceme riešiť tie poplatky, ja vidím tri riešenia, prídete so štvrtým, budem sa len tešiť. Z toho prvá možnosť je striktne ich regulovať, povedať, koľko sa má za čo doplácať a kontrolovať to, druhá možnosť je zaviesť ochranný limit na poplatky v ambulanciách a tretia možnosť je zrušiť v ambulanciách poplatky úplne a preniesť to na zdravotné poisťovne, ktoré si to následne budú vyúčtovávať s pacientom.
Tá tretia možnosť má ešte jedno veľké pozitívum. Zdravotná poisťovňa totižto vie skontrolovať, či vydanie cétečka na CD-ROM-e alebo či vedenie zdravotnej dokumentácie, alebo tá infúzna súprava, o ktorej lekár povedal, že ju nemá preplatenú, tá sklenená skúmavka alebo injekčná striekačka sú alebo nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Vy ako pacient nikdy nemáte šancu vedieť, či to súčasť zmluvy medzi zdravotnou poisťovňou a lekárom je alebo nie je.
Dámy a páni, na záver mi dovoľte povedať už len toľko, že znovu prerokovávame marketingový návrh zákona, rozumiem tomu, že SMER chce ukázať v blížiacom sa predvolebnom roku, že vyriešil poplatky v slovenskom zdravotníctve. Nič takého nevyriešil. Tie poplatky sa budú naďalej vyberať, kým neprikročíme ku skutočnému riešeniu tohto problému. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
