Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán minister Pavlis, navrhovatelia na odvolanie vás z funkcie ministra hospodárstva namietajú, že ste porušili článok 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a vysvetľujú, prečo je tomu tak. Vy ste podľa môjho názoru vo svojom vystúpení neodpovedali a nevyvrátili ste tieto podozrenia, ktoré vyplývajú z porušenia článku 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Ale ja chcem namietať niečo iné. Čo sa týka investičnej pomoci pre spoločnosť Duslo Šaľa, ste podľa môjho názoru, pán minister, v konflikte záujmov a je možné, že ste porušili článok 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ako bývalý predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií som vám 16. júla 2014 napísal list, v ktorom som vás upozornil, že v prípade vášho schválenia investičnej pomoci pre spoločnosť Duslo Šaľa by mohlo dôjsť k podozreniu z porušenia príslušného článku ústavného zákonu. Vy ste mi odpísali, že ste ako minister nevstupovali, neschvaľovali a žiadne relevantné dokumenty nepodpisovali. To ste ale zamlčali v liste z 25. júla, že už 26. júna bola táto investičná pomoc podpísaná. Ďalšou skutočnosťou je ale fakt, že schválenie tento investičnej pomoci prebehlo v Európskej komisii v Bruseli až v januári 2015. Vaše ministerstvo pod vaším vedením poskytovalo dokumenty na to, aby došlo k súhlasnému stanovisku Európskej komisie.
Pán minister Pavlis, podľa môjho názoru ste porušili článok 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a ja podám podanie na výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, aby začal voči vám konanie.

Ďakujem pekne. Začnem odzadu.
Štefan Kuffa, máš absolútnu pravdu, len k tomu dodám, vtedy, keď prvá vláda Roberta Fica hovorila o tom, že chce minúť 480 mil. na dostavbu komplexu Rázsoch, som hovoril presne to isté, čo hovoríš teraz ty v tejto chvíli, aby sme postavili za tie isté peniaze, za tých 480 mil., keď už ich vláda chce minúť, 8 nových plne vybavených budov pre nemocnice v ôsmich krajských mestách. Neboli by také veľké, ale možno len 200- alebo 300-lôžkové, ale tá medicína, to zdravotníctvo by si v každom tom jednom krajskom meste oddýchli a nadýchli sa. Dostali by tak nový impulz, peknú modernú budovu. A znovu tam sa niečo vie uložiť, niečo sa podarilo z eurofondov, skoro v každej z tých krajských nemocníc bývalých, dneska sú to univerzitné, fakultné nemocnice. Skúsme ísť takouto cestou. Tento projekt už má stáť len 250 mil. A má to byť obrovská nemocnica s pomaly 900 lôžkami a s ďalšími funkciami, ktoré má plniť, takže je to trošku iná filozofia. Logická otázka by bola, že keď tu v štúdii aj v informácii pre poslancov minister Čislák hovorí o tom, že sú potrebné ďalšie budovy, tak či teda o tomto PPP projekte by aj uvažovali o ďalších budovách.
Čo sa týka toho, čo povedal pán poslanec Bastrnák, chcem povedať len, že súhlasím s tým, aby sme možno boli informovaní o takýchto závažných krokoch vopred, ale dnes je úplne namieste, aby Národná rada diskutovala o tejto téme, z jednoduchého dôvodu, že aj keď vláda Roberta Fica všetko odsúťaží, trápiť sa s tým bude budúca vláda a potom tá ďalšia vláda potom. Podľa mňa do konca vlády Roberta Fica to by sa museli veľmi ponáhľať stihnúť tak poklepať základný kameň. Nič viac sa pritom nestihne postaviť. Takže je namieste, aby sa parlament zaoberal tým, čo sa bude diať v najbližších 30 rokoch.

Ďakujem za pozvanie, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dámy a páni, na úvod zhrniem možno to, čo ešte raz zopakujem aj v závere, Slovensko potrebuje nové nemocnice. Tu sme v zhode s pánom ministrom a, myslím si, s každým daňovníkom, s každým občanom v tejto krajine, ktorý v posledných týždňoch alebo mesiacoch navštívil niektorú okresnú nemocnicu alebo krajskú nemocnicu, aby som sa vyjadril starým spôsobom vyjadrovania, Slovensko potrebuje nové nemocnice. Naozaj tu máme obrovský modernizačný dlh. Tie nemocnice vyzerajú katastrofálne, česť výnimkám, niektoré sa podarili zrekonštruovať alebo postaviť pomocou eurofondov.
A súhlasím aj s tým, aj keď som východniar, že Bratislava potrebuje novú nemocnicu, pretože, a veľa toho už odznelo v rozprave, nielenže bude to nemocnica pre hlavné mesto, nielenže bude to nemocnica pre spádovú oblasť západného Slovenska, ale v mnohých medicínskych odboroch bude to nemocnica, kde prichádzajú najťažšie prípady z celého Slovenska.
To ale nič nemení na veci, že toto sú jediné pozitíva, ktoré môžem konštatovať vo vzťahu k odtajnenej štúdii.
Tento projekt PPP je pripravený zle. Je to babrácky pripravený projekt. Doteraz je úplne nejasné financovanie celého tohto projektu: Ako bude platená zdravotná starostlivosť? Ako z prevádzkového zisku má ten, kto to bude prevádzkovať, zarobiť toľko, aby zaplatil výstavbu? Čo je tá platba za dostupnosť? A koľko to vlastne bude? Aj napriek tomu, že ministerstvo odtajnilo tú štúdiu, napriek tomu, že pán minister napísal túto informáciu, napriek tomu, a veľmi pekne ďakujem za to, že dnes o 8.30 hodine som teda dostal e-mailom aj to, čo som žiadal na výbore pre zdravotníctvo, teda ako ste počítali tú návratnosť investícií, stále je to absolútne nejasné, ako to bude financované. Celé je to postavené v hmle, že asi to nebude potrebné a asi by to mohlo vyjsť.
Je to nezodpovedný projekt aj preto, lebo robí záväzok pre budúcu vládu. Určite ste si všimli to, že koncesná zmluva má byť podpísaná v prvom štvrťroku 2016. Čiže druhá Ficova vláda podpíše záväzok na tridsať rokov pre všetky budúce vlády a tie nech sa potom trápia s týmto projektom, či bude alebo nebude treba platbu za tú dostupnosť.
A veľmi pokojne tvrdím aj to, že celý tento PPP projekt je pripravený tak, aby vopred vybratý záujemca, a budem o tom ďalej hovoriť, získal veľmi zaujímavú tridsaťročnú rentu od štátu.
Dámy a páni, možno ešte v jednej veci by som „pochválil“ druhú vládu Roberta Fica. Je trošku asi múdrejšia ako prvá vláda Roberta Fica, lebo tá chcela naozaj dostavať komplex Rázsoch za 480 mil. eur. Určite sa na to pamätáte, v roku 2009 nás pán minister Raši tým zabával. Vyberali spôsob, ako sa do toho pustia, ale mali hlavne vyčíslené, koľko to bude stáť, 480 mil. eur.
Dámy a páni, dnes tu komplex Rázsoch už odznel viackrát. Chcem vám povedať, že podľa toho projektu sa to nedá dobudovať. Možno by sa to dalo zbúrať a začať stavať znovu, ale 30-, niekedy 40-ročná architektonická stavba pre zdravotnícke zariadenie je dnes absolútne neaktuálna, lebo technologické požiadavky, medicínske postupy sú niekde úplne inde. Teda dostavať ten komplex bol nezmysel.
A som rád, že to, čo nechápala alebo nechcela chápať prvá vláda Roberta Fica, jeho druhá vláda to konečne pochopila. A tak tu máme PPP projekt na novú nemocnicu za 250 mil. eur. Hneď sa mi núka teda logická otázka, že keď teraz po toľkých rokoch predpokladá, že sa dá postaviť nová nemocnica za 250 mil., prečo tá predchádzajúca dostavba komplexu Rázsoch, keď už niečo stojí, dokonca mala stáť 480 mil. Tam bola asi väčšia vata počítaná. Alebo už ani neviem, ako sa mám k tomuto správne vyjadriť. Toto mi ostalo doteraz tajomné, pretože čo sa týka lôžok, ktoré tam majú byť, čo sa týka obložnosti tej nemocnice, keď si pozriete tie parametre z roku 2009, je to totožné s tým z rokov 2014, respektíve 2015, lebo až teraz rokujeme o tejto štúdii.
To, čo je naďalej nejasné, a už to odznelo aj dnes v rozprave, nechcem sa veľmi opakovať, je skutočnosť, ktorú pani ministerka Zvolenská, predchodkyňa pána ministra Čisláka, veľmi nonšalantne na jeseň minulého roku povedala, že teda to majú už celé pripravené, že je utajená štúdia, lebo teda nechcú nejakým spôsobom nenáležite ovplyvniť verejné obstarávanie, nebolo by to dobré, keby verejnosť to rozoberala, lebo však bude pripravené verejné obstarávanie, ale že je to celé vypočítané tak, že z prevádzkového zisku ten, kto postaví tú nemocnicu, zaplatí jej výstavbu. Je to perpetuum mobile, rozumiete tomu. To znamená, niekto to postaví, zainvestuje do toho 250 mil. eur, dnes už tú cenu poznáme, a tá nemocnica bude tak efektívne fungovať, že z prevádzkového zisku nielenže zaplatí celý chod nemocnice, ale z prevádzky, z toho, čo utŕži zo zdravotných poisťovní, utŕži na poplatkoch, zarobí. Z toho nielenže zaplatí celý svoj chod, vyplatí platy, nebude nič dlžiť na energiách, na sociálnej poistke, na zdravotnom poistení, nič nebude dlžiť, ale ešte bude mať aj taký zisk, že zaplatí celú výstavbu, teda bude splácať zrejme úver, ktorý si súkromník, ktorý to bude stavať, zoberie na výstavbu tejto nemocnice. A predpokladám, že ešte nejaký zisk by mu mal zostať, pretože keď mu nezostane, tak to, čo bude, som sa pýtal aj na výbore, povedal som, že asi taký altruista tu nikto nie je, že si zoberie úver, postaví nemocnicu a bez zisku ju bude 30 rokov prevádzkovať, aby bolo dobre. V to neverím, v to naozaj neverím.
Už vtedy som povedal pani ministerke, v októbri sme o tom spolu diskutovali v jednej z televízii, v diskusnej relácii, že tomu neverím. Neverím tomu preto, lebo dnes je bratislavská Univerzitná nemocnica najzadlženejšou nemocnicou na Slovensku. Bratislavská Univerzitná nemocnica vyrába najväčší dlh mesačne zo všetkých nemocníc na Slovensku. Síce sa vláda Roberta Fica chváli, že to trošku spomalila, podľa mňa ani to veľmi nespomalila, ale odhliadnuc od toho každý mesiac vyrába bratislavská Univerzitná nemocnica dlh.
A teraz stane sa zázrak, postaví sa nová nemocnica. Nielenže nebude vyrábať dlh, ale bude mať taký zisk, že ešte zaplatí aj vlastnú výstavbu. Je to neuveriteľné. Tak som sa logicky pýtal, to budú zdravotné poisťovne platiť za hospitalizáciu pacienta? Alebo v tom čase už bude zrejme DRG systém, lebo dnes platíme za ukončenú hospitalizáciu. To bude platiť DRG systémom o toľko viac peňazí, ako napríklad platí za ukončenú hospitalizáciu alebo za rovnakú diagnózu v Univerzitnej nemocnici v Košiciach, alebo v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici, pretože aj tie sa zadlžujú, čím to bude? Odpoveď bola nie, to je všetko síce utajené, ale, nie, podmienky budú úplne rovnaké.
Ja som žiadal ministerku Zvolenskú o správu na výbore pre zdravotníctvo ešte v októbri a žiadal som aj plénum Národnej rady, vtedy mi to kolegovia zo strany SMER, samozrejme, neschválili s odôvodnením, že je to prísne utajené. No ale po tom, ako tu prišlo k verejnému obstarávaniu a sa štúdia odtajnila, tak sme začali vidieť ďalšie a ďalšie veľmi zaujímavé čísla.
Znovu sa k tomu vrátim, a už nechcem o tom ďalej hovoriť, neverím tomu, že z prevádzkového zisku bude vedieť súkromný investor zaplatiť investíciu na výstavbu novej nemocnice. A po odtajnení tej štúdie, hovorím, ani tí, ktorí ju písali, tomu neveria, pretože v nej používajú pojem ako platba za dostupnosť.
Pani ministerka Zvolenská klamala, lebo ona musela vedieť, že v tej utajenej štúdii je uvedená platba za dostupnosť, a pán minister Čislák to banalizoval na výbore pre zdravotníctvo. Finančná analýza, ktorú mi k tomu poslali z ministerstva zdravotníctva, to tiež banalizuje. A s nádejou hovorí o tom, že asi nebude potrebná platba za tú dostupnosť. Čiže ide sa do PPP projektu, kde asi nebude potrebná tá platba. Pýtal som sa, ak by bola potrebná, zhruba v akej výške by sa mohla pohybovať, ako kalkulujete v najhoršej verzii, z čoho bude táto platba za dostupnosť zaplatená? Bude to zo štátneho rozpočtu? Lebo z čoho iného to môže byť, že? Z rozpočtov zdravotných poisťovní to nebude čiže zrejme zo štátneho rozpočtu to bude? Odpoveď bola na to: „Oni to celé chcú odsúťažiť na ministerstve zdravotníctva, takže tá platba za dostupnosť nebude potrebná.“ Čiže kto tomu verí, nech uteká sa na to pozrieť, ako počítajú. Nemáme na to žiadne relevantné číslo, preto je tento PPP projekt pripravený babrácky. Takto nemôžete ísť do záväzku na 30 rokov.
Niekomu tu pripravuje ministerstvo zdravotníctva krásnu rentu, potom bude v probléme nová vláda. Ja neviem, či SMER bude alebo nebude, či bude Fico premiér, o tom rozhodnú parlamentné voľby, ale faktom je, že keď ten, kto bude mať podpísanú príslušnú koncesnú zmluvu na jar 2016, príde koncom roku 2016 oznámiť ministrovi, že tak sme to celé prepočítali, bude potrebná tá platba za dostupnosť, ktorá bola v podmienkach verejného obstarávania, o ktorej sme hovorili, a vyčísli ju. Tak nová vláda bude mať hneď záväzok na 30 rokov. Tridsať rokov budeme spomínať tento PPP projekt Roberta Fica.
Idem k ďalším číslam.
Neuveriteľne ma prekvapila skutočnosť, že súkromník dokáže postaviť nemocnicu o 40 % lacnejšie a dosahovať o 100 % väčší zisk ako štát. No keďže kolegovia socialisti zo strany SMER a pán premiér Fico ako hlavný súkromníkobijca v zdravotníctve by zrejme pri tých číslach mali sklopiť oči, zjavne ich neklopia a zjavne ich napísali do tejto štúdie. Teda ja som zvyknutý na to, že my zlí pravičiari, ktorí stále presadzujeme to súkromné vlastníctvo v zdravotníctve a ktorí sme spôsobili všetko zlé, škoda, že tu nie je pán poslanec Blanár, ten o tom vie tak pekne rozprávať, čo sme spôsobili, to všetko zlé v slovenskom zdravotníctve, ktoré sa len mohlo spôsobiť práve tým, že sa napríklad prenajali niektoré činnosti v nemocniciach alebo že došlo k privatizácii niektorých nemocníc, ich transformácii, že tu vznikli súkromné zdravotné poisťovne, to je všetko zlé. Toto počúvame od strany SMER od rokov 2004, 2005 nepretržite. A zrazu v tej štúdii, ktorú pripraví ministerstvo zdravotníctva vlády Roberta Fica, sa píše, že o 40 % lacnejšie dokáže súkromník postaviť nemocnicu a prevádzkovať ju o 100 % s vyšším ziskom. To je neuveriteľný ideologický kotrmelec, skutočne, neuveriteľný ideologický kotrmelec od vlády, ktorá ešte nedávno chcela znárodňovať súkromné poisťovne, od vlády, ktorej predchodkyňa, prvá vláda Roberta Fica, zakázala zisk, ktorý bol protiústavný a ktorý nás bude stáť desiatky miliónov eur.
Veľmi zaujímavá je aj skutočnosť, o ktorej sme ešte dnes nehovorili. Keď si prečítate veľmi podrobne predloženú informáciu, aj štúdiu, zistíte, že ten, kto chce byť úspešný vo verejnom obstarávaní okrem iného musí preukázať to, že v ostatných 36 mesiacoch postavil nemocnicu s 200 lôžkami. Preto sa chcem opýtať pána ministra Čisláka, či je nejaký subjekt na Slovensku, ktorý v ostatných 36 mesiacoch postavil nejakú nemocnicu s 200 lôžkami a poskytuje komplexné hospitalizačné služby v ústavnej zdravotnej starostlivosti, lebo ja o takom subjekte neviem. Čiže na mieru koho je to šité? (Reakcia navrhovateľa.) No lebo tak na Slovensku chceme stavať univerzitnú nemocnicu? To znamená, je to šité na mieru nejakého investora zo zahraničia? Naozaj, ja sa na to pýtam. Je to tam napísané, kto má takúto referenciu, že v ostatných 36 mesiacoch postavil nemocnicu s 200 lôžkami, ktorá funguje a poskytuje komplexné hospitalizačné služby, rôzne, veľa odborov. Na Slovensku nie je taký nikto. Pán minister hovorí, prečo sa pýtam na to v súvislosti so Slovenskom. No tak v strednej Európe kto má takúto skúsenosť? Čiže zrejme to vyhrá znovu nejaké konzorcium, ale som o tom presvedčený, že aj táto podmienka svedčí o tom, že je to šité na mieru konkrétnemu záujemcovi.
No a teraz už blížim sa k záveru, aby som to do tej siedmej večer stihol.
Keď hovorím o tom, že tento projekt nie je dobre pripravený a že do takéhoto dobrodružstva, kde ministerstvo zdravotníctva nedokáže pomenovať, ako bude financované fungovanie tejto nemocnice a aká bude návratnosť tejto investície a koľko to vlastne štát v priebehu tých 30 ďalších rokov bude stáť, sa to neoplatí, nesmie sa ísť, do takéhoto projektu.
Ako dôkaz by som chcel uviesť to, čo ministerstvo zdravotníctva zverejnilo na webe Úradu pre verejné obstarávanie, citujem: „Ministerstvo zdravotníctva ako verejný obstarávateľ nie je ani po mesiacoch príprav vzhľadom na množstvo existujúcich technických variantov, prevádzkových riešení, ako aj právnych a ekonomických možností riešenia objektívne schopné presne definovať najvhodnejšie technické požiadavky a právne a finančné podmienky na uspokojenie svojich potrieb.“
Dámy a páni, máme tu štúdiu, ktorú vypracoval Ernst & Young z poverenia ministerstva zdravotníctva v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva za 720-tisíc eur. Ministerstvo zdravotníctva ďalej plánuje minúť na poradcu, tú istú firmu Ernst & Young ďalších 2,2 mil. eur. A ministerstvo zdravotníctva na webe Úradu pre verejné obstarávanie priznáva, že nevie vlastne zadefinovať, čo potrebuje. Toto je pripravený projekt? Toto je projekt, v ktorom ideme minúť 6,3 mld. eur z verejných zdrojov v najbližších 30 rokoch? Takto je pripravený? Ministerstvo zdravotníctva nevie, aké má potreby, ale súťaží, ide robiť súťažný dialóg? Je to pre mňa neuveriteľná nezodpovednosť, do ktorej sa ministerstvo zdravotníctva chce pustiť.
Vo verejnom obstarávaní napríklad ministerstvo tvrdí, že obstaráva vo svojom mene. Je tam taká jedna otázka, či ministerstvo zdravotníctva obstaráva vo svojom mene alebo v mene niekoho iného, a hovorí, že, nie, neobstaráva v mene niekoho iného. Skutočne je to tak? Tých 6,3 mld., ktoré majú z verejných zdrojov postupne ísť do tejto nemocnice, samozrejme, ako platby za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, pôjde zo zdrojov ministerstva zdravotníctva? Nepôjde to náhodou zo zdrojov zdravotných poisťovní? Nie náhodou zdravotné poisťovne budú platiť za poskytnutú zdravotnú starostlivosť (Všeobecná zdravotná poisťovňa, Dôvera, Union)? Možno o päť rokov tu bude šesť ďalších poisťovní. Ja neviem, možno to Fico znárodní a bude potom len jedna, aj to súkromná poisťovňa, PPP projektom. Ja neviem, čo tu bude. Ale ministerstvo zdravotníctva tvrdí vo verejnom obstarávaní, že obstaráva vo svojom mene. No neobstaráva vo svojom mene. Dokonca sľubuje tomu, kto to bude prevádzkovať, istotu zmluvy. Rozumiete tomu? Keď máte nemocnicu v okresnom meste, vy nemáte istotu zmluvy. Ministerstvo zdravotníctva zabezpečí niekomu, kto postaví privátnemu subjektu, ktorý postaví univerzitnú nemocnicu, istotu zmluvy na 30 rokov, pritom dokonca odhaduje, že zo zdravotných poisťovní tam odíde 6,3 mld. eur. Je to neuveriteľné, neuveriteľné.
Dámy a páni, mohol by som ešte dlhšie hovoriť o tomto projekte, ale veľa argumentov tu už odznelo.
To, čo by som možno na záver predsa len zhrnul, je, teší ma, že ministerstvo zdravotníctva druhej Ficovej vlády pochopilo to, čo sa nepodarilo ministerstvu zdravotníctva prvej Ficovej vlády, že dostavba komplexu Rázsoch za 480 mil. eur je nezmysel. Súhlasím, že Slovensko potrebuje nové nemocnice a mali by sme sa trápiť s tým, aby sme modernizovali zdravotnícku infraštruktúru na Slovensku. Súhlasím aj s tým, že Bratislava urgentne potrebuje novú nemocnicu. Nemocnica na Mickiewiczovej a Nemocnica akademika Dérera na Kramároch dosluhujú. Poznám ich veľmi dôverne, aj zvnútra ako lekár, naozaj dosluhujú. Sú už nehodné toho, aby to boli bratislavské univerzitné nemocnice, aby to boli pracoviská Lekárskej fakulty Univerzity Komenského alebo Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity. O tom niet pochýb, ale niet pochýb ani o tom, že tento PPP projekt je zle pripravený, že je tam absolútne nejasné financovanie a návratnosť finančných prostriedkov, že tento PPP projekt je nezodpovedne pripravený, lebo robí záväzok pre budúcu vládu, respektíve budúce vlády, ktoré sa budú trápiť s faktormi, ako je napríklad tá platba za dostupnosť. A som o tom viac-menej na základe toho, čo som načítal, presvedčený, že celý ten PPP projekt je šitý na mieru konkrétnemu záujemcovi, ktorý sa dostane ku krásnej 30-ročnej rente z verejných zdrojov. Ja nepodporujem tento projekt. Ďakujem pekne.

Ja viem, že je márne znovu to vysvetľovať, ale napriek tomu využijem faktickú poznámku, aby som to zopakoval. Opakovanie je matka múdrosti.
Dámy a páni, počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu boli zavedené poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, spomínané už 20- a 50-korunáčky, ďalej, poplatok za lekársku službu prvej pomoci, pobyt v kúpeľoch, recept, lekársky poukaz a dopravnú zdravotnú službu. Za nič iné zároveň nebolo možné vyberať poplatky. Ich výška bola presne stanovená nariadením vlády. V roku 2006 prvá vláda Roberta Fica zrušila 20- a 50-korunáčky v ambulanciách a v nemocniciach a potom nastalo eldorádo poplatkov. Až do roku 2014, kým sem pán minister Kažimír neprišiel s registračnými pokladnicami, ste sa tvárili, že slovenské zdravotníctvo je bezplatné, a tie poplatky veselo narastali. Ľudia tak doplácajú v súčasnosti v hotovosti dvakrát viacej ako za vlády Mikuláša Dzurindu. O čom, o akých poplatkoch, ktoré boli zavedené či zrušené, tu rozprávate? Takže to sú fakty. Faktom je, že tento návrh zákona, ktorý predkladáte, nevyrieši problém poplatkov. Jeho jediné riešenie, o ktoré sme sa pokúsili my počas krátkej vlády Ivety Radičovej, bol ochranný limit na doplatky za lieky, ktorý sa dá kľudne rozširovať aj na poplatky v ambulanciách ako jedna možnosť riešenia spolu s tými ďalšími dvoma, o ktorých som hovoril.
Posledná poznámka. No po tomto pozmeňujúcom návrhu už teraz naozaj tomu nerozumiem, kto šéfuje v tom zdravotníctve. Vy tu za chodu píšete riešenie poplatkov, meníte legislatívu za chodu? Veď vláda povedala, že prednostné vyšetrenie do desať dní môže byť, vláda povedala, že VÚC-ky majú schvaľovať, aké poplatky sa tam majú vyberať. A vy to tu meníte v tejto chvíli.

Ďakujem pekne všetkým, ktorí na mňa reagovali.
Pánovi poslancovi Martvoňovi chcem povedať len toľko, že v závere som hovoril o troch možných riešeniach, ktoré sa dajú aplikovať, treba sa rozhodnúť, ktorou cestou ísť. Nie je celkom pravda, že teda keď to vieme, sme to neaplikovali, lebo z týchto troch riešení, o ktorých som hovoril, práve druhé riešenie, ochranný limit na doplatky, sme za 1,5-ročnej vlády Ivety Radičovej aplikovali na lieky. To funguje. Naozaj to funguje, viac ako 5 mil. eur vrátili zdravotné poisťovne od roku 2011 invalidom a dôchodcom. 18 eur dostáva v priemere 25-tisíc poistencov za štvrťrok naspäť na preplatkoch za lieky. Treba v tom pokračovať ďalej, no len, pán poslanec Martvoň, SMER je pomaly s výnimkou toho roku a pol vlády Ivety Radičovej 7 rokov pri moci, vy ste zrušili 20- a 50-korunáčky, čo boli jediné poplatky, ktoré bolo možné vyberať spolu v rámci služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v ambulanciách a v nemocniciach. A odvtedy tu nastalo toto eldorádo, v ktorom chce minister Kažimír zaviesť registračné pokladnice a minister Čislák regulovať poplatky. Takže, viete, my sme mali predstavu služby súvisiacej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, nič viac v tomto smere sme nemali, jasne nariadením vlády zadefinovanej.
A čo sa týka pána poslanca Blanára, no len ide o to, pán poslanec, aby ste si to vydiskutovali s pánom ministrom, lebo pán minister hovorí o prednostných vyšetreniach do desiatich dní, vy hovoríte, že nechcete prednostné vyšetrenia. Tak teraz budú, či nebudú, si to nejako dohodnite v strane SMER. Pán minister hovorí, že schvaľovať to má VÚC-ka, ktoré poplatky to budú. Vy dávate pozmeňujúci návrh, že nemá to schvaľovať, iba to má kontrolovať. Tak teraz kto rozhoduje v zdravotníctve, je to Čislák alebo Blanár?

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, vládny návrh zákona o poplatkoch, ktorý prerokujeme v druhom čítaní na dnešnej schôdzi, je marketingový ťah. Nebude v praxi fungovať. Bude fungovať rovnako ako zrušenie 20- a 50-korunáčok v roku 2006.
Prvá vláda Roberta Fica vtedy hovorila o tom, že nastala doba bezplatného zdravotníctva a ľudia za nič už nebudú platiť. Skutočne je bezplatné zdravotníctvo? Nie, ľudia platia z roka na rok viac v zdravotníctve na poplatkoch a doplatkoch. A hovorím len o tých platbách, ktoré sú viac-menej oficiálne vyberané v ambulanciách alebo v lekárňach ako doplatky na lieky či už predpísané na recept alebo lieky, ktoré pacienti kupujú v hotovosti.
Musím povedať, že poplatky v ambulanciách sú z pohľadov pacientov jedným z najzávažnejších problémov slovenského zdravotníctva. Pacienti omnoho menej vnímajú narastajúce dlhy nemocníc, omnoho menej vnímajú, akým spôsobom sú odmeňovaní lekári alebo nemocnice za ich zdravotnú starostlivosť a ich poskytnuté služby, omnoho menej vnímajú, či bude alebo nebude eHealth alebo DRG, teda témy, ktorými sa ako odborníci v zdravotníctve ťažiskovo zaoberáme. Ale pacient veľmi citlivo vníma to, že keď príde v súčasnosti k lekárovi, musí stále za niečo platiť, stále za niečo doplácať. A čo trápi pacientov najviac, je, že nevedia, za čo platia a koľko majú platiť. Pacienti nerozumejú tomu, prečo v jednej ambulancii za podanie injekcie museli doplatiť 3 eurá a v druhej ambulancii na tej istej chodbe ich suseda nedoplácala za tú istú službu poskytnutú lekárom nič. Čím to je? Prečo sú takéto rozdiely?
Ale rád by som sa tejto problematike venoval naozaj detailnejšie vo svojom vystúpení, a preto by som začal možno medzinárodným porovnaním. Treba povedať, že na Slovensku dávame do zdravotníctva 8,1 % hrubého domáceho produktu. V porovnaní s ostatnými, povedzme, susednými krajinami V4 je to veľmi pekné číslo. Teda časy, keď sme hovorili o tom, že do zdravotníctva ide málo, veľmi málo peňazí, zjavne neplatia, lebo 8,1 % HDP je porovnateľné dokonca aj s niektorými menej vyspelejšími krajinami západnej Európy. Samozrejme, teraz by sme mohli diskutovať o tom, aké je u nás HDP, aké je HDP na hlavu jedného občana v Nemecku. Ale to percento vyjadruje, koľko dáva Slovensko na zdravotníctvo. To, čo je ale menej potešiteľné, je, že podľa medzinárodného porovnania OECD 22,4 % z tejto sumy sú hotovostné platby pacientov, sú cash peniaze, ktoré musia pacienti doniesť do zdravotníctva a zaplatiť. Teda napriek tomu, že platia svoju poistku z verejného zdravotného poistenia, že sú poistení, napriek tomu viac než jedna pätina peňazí, ktoré prichádzajú do zdravotníctva, pochádza z hotovostných platieb pacientov. Toto číslo predstavuje 1,82 % hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky, teda skoro 2 % HDP, veľké, veľmi veľké peniaze.
Ja si pomôžem týmto grafom, je to graf na základe údajov OECD o tom, ako rástli hotovostné platby do slovenského zdravotníctva medzi rokmi 2005 až 2012. (Ukázanie grafu na liste papiera formátu A3.) Podľa mňa je to korektné porovnanie vzhľadom na to, že v roku 2005 ešte končila druhá Dzurindova vláda, vláda, počas ktorej boli zavedené dnes už spomínané pánom kolegom zo strany SMER platby za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Tu niekde v roku 2006 nová vláda Roberta Fica, prvá vláda Roberta Fica zrušila 20- a 50-korunáčky, s veľkou pompou s veľkým marketingom, podobným, aký sa spája s týmto návrhom zákona. Odvtedy SMER vehementne tvrdil, že slovenské zdravotníctvo je bezplatné. Faktom ale je, používam čísla OECD, že od roku 2006 plynule narastali hotovostné platby do slovenského zdravotníctva až do roku 2009 – 2010. Potom nastal pokles počas vlády Ivety Radičovej spôsobený aj ochranným limitom na doplatky za lieky, aj tým, že sme pri liekoch išli na druhú najnižšiu cenu v porovnaní v Európskej únii. Je faktom, že vznikli s tým aj nejaké neduhy, o ktorých sme hovorili, napríklad reexport a problémy, ale okamžite sa to prejavilo v tom, že ľudia doplácali v hotovosti menej. Áno, keď sa pozriete na absolútne hodnoty týchto čísiel, tak jeden Slovák, jeden občan Slovenskej republiky doplácal v roku 2005 v hotovosti v priemere do zdravotníctva 290 eur a v roku 2012 to bolo 529 eur. Najviac doň doplácal v roku 2009, teda na konci prvej vlády Roberta Fica, keď to bolo 601 eur. Faktom je, že toto je kompletná spoluúčasť. Čiže počítajú sa do toho aj lieky, ktoré kúpite v hotovosti, aj nutričné, podporné prostriedky, vitamíny, ktoré si niekto kúpi v lekárni, aj hotovostné platby, ktoré zaplatíte u zubára, aj u plastického chirurga, čiže celková spoluúčasť. My sme z údajov Štatistického úradu porovnávali, koľko narastali doplatky za lieky. Zistili sme, že v roku 2005 boli doplatky za lieky 120 eur a v roku 2009 to bolo už 210 eur. Čiže to sú trošku iné čísla, ale ako ilustrácia toho, že ľudia doplácajú stále viacej v slovenskom zdravotníctve, sú, myslím, údaje OECD veľmi relevantné.
Prečo nebude fungovať tento vládny návrh zákona? No nebude fungovať preto, pretože nerieši problém. Iba navonok predstiera, že zakázaním piatich poplatkov, ktoré sú explicitne uvedené, a tým, že v zákone je napísané, že lekár nemôže požadovať pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti nijakú platbu nad rámec spoluúčasti určenej zákonom, a tým, že VÚC-ka má schvaľovať, podľa pozmeňujúceho návrhu pána poslanca Blanára už len evidovať a kontrolovať poplatky, ktoré má mať lekár niekde vyvesené vo svojej ambulancii, tým sa vyberanie poplatkov v slovenskom zdravotníctve nezastaví, práve, naopak, tak ako zrušenie 20- a 50-korunáčok nepomohlo tomu, aby ľudia neplatili v zdravotníctve, práve, naopak, to, že sa znejasnili pravidlá, spôsobilo eldorádo a vymýšľanie nových poplatkov, takisto ani tento zákon nezabráni tejto skutočnosti.
Problém, prečo poplatky narastali a dnes riešime ten problém, a to je trošku možno odpoveď aj pánovi poslancovi Blanárovi, ktorý o tom hovoril, nie je to, že tu boli zavedené nejaké poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ale to, že keď sa zrušili 20- a 50-korunáčky, tak SMER až do jesene minulého roka nedával vôbec pozor na to, čo sa deje s poplatkami, koľkokrát sme túto tému začali, napríklad v roku 2009, keď som prišiel s návrhom, aby sme zaviedli ochranný limit na doplatky a poplatky v zdravotníctve 10 eur ani o cent viac. Nikto tak nemôže mesačne zaplatiť viac v hotovosti ako 10 eur, prišli sme s týmto návrhom. Odpoveď vtedajšieho ministra zdravotníctva pána Rašiho bola, že asi chcem zaviesť nejaké poplatky, lebo slovenské zdravotníctvo je bezplatné. No zjavne bolo bezplatné v roku 2009, keď spoluúčasť pacientov v hotovosti bola dvojnásobná v porovnaní s rokom 2005.
Čiže, dámy a páni, to je o tom, že ten marketing, tá rétorika, to predstieranie, že sa vlastne nič nedeje, a zvaľovanie viny vždy na niekoho iného, vás v praxi raz musí dobehnúť. A to je prípad aj tohto vládneho návrhu zákona.
Musím povedať, že jediným, kto sa v skutočnosti snažil niečo urobiť s rastúcimi poplatkami a doplatkami v zdravotníctve, bola vláda Ivety Radičovej za to krátke 1,5-ročné obdobie, keď bola pri moci.
My sme zaviedli takzvaný ochranný limit spoluúčasti za lieky, ochranný limit na doplatky za lieky, aby som to jednoducho povedal, ktorý dodnes funguje. Druhá vláda Roberta Fica ho nezrušila, lebo je to zjavne dobrý mechanizmus. Vychádzal z tej mojej predstavy z roku 2009 o tých 10 eur ani o cent viac a tento ochranný limit na doplatky za lieky funguje tak, že keď dôchodca s nízkym dôchodkom, respektíve ZŤP osoba, zdravotne ťažko postihnutý, invalid, prekročí za štvrťrok doplatky za lieky predpísané na recept vo výške 30 (ZŤP), respektíve 45 eur (dôchodca), tak to, čo preplatí, mu zdravotná poisťovňa vráti.
V praxi to dnes vyzerá asi tak, že zhruba 25-tisíc poistencov invalidov, respektíve dôchodcov na starobných dôchodkoch dostáva štvrťročne naspäť od zdravotných poisťovní 400-tisíc až 500-tisíc eur. Tu sme to aj vyčíslili, že pre 25-tisíc poistencov to raz za štvrťrok znamená priemerne 18 eur, toľko sa im vráti od zdravotných poisťovní. Jedná sa naozaj o nie malé sumy. Tuto mám aj vyčíslené, od roku 2011 vrátili zdravotné poisťovne vďaka ochrannému limitu na doplatky za lieky viac ako 5 mil. eur. Čiže toto je konkrétne fungovanie nejakého opatrenia, ktoré bolo zavedené do praxe. Toto funguje. Funguje to a je to tiež jedna z možností, ako regulovať poplatky, o čom budem hovoriť v závere svojho vystúpenia.
Budem pokračovať ďalej, za čo sa vlastne dnes platí, veď riešime problém, niekedy sa to tu trošku pletie, že úplatky, poplatky, doplatky, dary, čo je vlastne čo z toho, tak teda skúsme pomenovať, za čo dnes ľudia reálne platia poplatky v ambulanciách. Jednak platia za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Teda napriek tomu, že vláda Roberta Fica marketingovo v roku 2006 zrušila 20- a 50-korunáčky, poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ostali naďalej v platnosti. A, podotýkam, sú to jediné poplatky, ktoré sú v zákone. Pán poslanec Blanár sa mýlil, keď tu hovoril, že v zákone je možnosť vyberať rôzne poplatky. V zákone taká možnosť nie je, zákon hovorí, že existujú služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré nariadením vlády vláda určuje výšku poplatku. Vláda Roberta Fica môže ktorúkoľvek stredu otvoriť nariadenie o poplatkoch za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a povedať, že ich výška je nula, tak ako to urobila s 20- a 50-korunáčkami. Tento mechanizmus je v zákone, nič sa na tom nezmenilo od roku 2004, keď bol tento zákon schválený.
Ale teda by som sa držal vysvetľovania problému, čo sú teda služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou.
Je to recept a lekársky poukaz, ktorý je spoplatnený vo vydaní zdravotníckych potrieb, respektíve v lekárni.
Ďalej je to dopravná zdravotná služba, poplatok za pohotovosť, hospitalizácia v kúpeľoch a výpis zo zdravotnej dokumentácie, tam je presne určené v nariadení vlády, koľko presne je možné vybrať za túto službu.
Potom tu máme prednostné ošetrenia, o tom už tiež bola dnes diskusia, výšku poplatku určuje VÚC-ka. Čiže keď chce Žilinský samosprávny kraj určiť výšku poplatku za prednostné ošetrenie nula, môže to urobiť. Je to kompetencia VÚC-ky.
Potom tu máme poplatky za vyšetrenia na administratívne účely, ktoré sú neregulované. A to je úplne voľný priestor. Čiže keď potrebujete potvrdenie na zbrojný pas alebo na vodičský preukaz, tak pán doktor vám za toto potvrdenie môže vyúčtovať, čo uzná za vhodné, pretože je to absolútne neregulované.
A potom sú tu ešte výkony, ktoré nie sú indikované zo zdravotných dôvodov. Čiže keď prídete k lekárovi a poviete, že máte taký zlý pocit a radi by ste absolvovali vyšetrenie na onkologické markery, lebo sa bojíte toho, či nemáte nádorové ochorenie, a nemáte pritom žiadne príznaky, samozrejme, to môžete absolvovať, ale musíte si to zaplatiť, poviete, že chcete v tejto chvíli EKG, lebo máte taký čudný pocit alebo sa niečoho bojíte. To znamená, nie je to indikované, lekár to neindikuje, ale vy takéto vyšetrenie požadujete, treba ho zaplatiť.
Za nič iné, dámy a páni, za nič iné v slovenskom zdravotníctve dnes netreba platiť podľa platnej legislatívy. Nič také iné nie je v platnej legislatíve.
Faktom ale je, že dnes sa vyberajú ešte ďalšie dve skupiny poplatkov.
Prvá skupina sú poplatky za to, čo už beztak hradí zdravotná poisťovňa. Poznáte to, prídete k lekárovi a on povie: „No, viete, ja vám tú preventívnu prehliadku teda urobím, ale mne tie skúmavky, do ktorých naberiem vašu krv, poisťovňa nepreplatí, viete, tak je to, by bolo dobré, keby ste 5 eur dali.“ A to môže byť 20 eur, 10 eur, každý si v tom tvorí svoju cenu sám. Alebo vám povie: Viete, no ja vám predpíšem na recept infúzie, vy si ich vyberiete, ale tú infúznu súpravu, ktorou vám podám tú infúziu, mne už nepreplatí zdravotná poisťovňa, takže za to každé podanie zaplatíte 3 eurá.“ Alebo vám povedia, že: „Chcete cétečko vydať na CD-ROM-ke, aby ste to vedeli odniesť k špecialistovi? Tak zaplatíte 10 eur.“ Napríklad prídete prvýkrát do polikliniky a povedia vám: „Založíme vám zdravotnú dokumentáciu za 5 eur, lebo, viete, náklady, ktoré s tým máme, nepreplatí zdravotná poisťovňa.“ Čiže mohol by som pokračovať donekonečna ďalej, veľmi veľa podnetov mám, ale nejdem vás teraz zabávať príbehmi. Hovorím to len preto, že toto sú všetko výkony, ktoré už aj tak hradí zdravotná poisťovňa, len pacient sa proti nim nedokáže ubrániť, lebo vedenie zdravotnej dokumentácie je súčasť zdravotnej starostlivosti.
A poslednú skupinu tvoria poplatky od výmyslu sveta. Tak som ich nazval. To je napríklad za poskytnutie telefónneho čísla lekára. To je napríklad za klimatizáciu v čakárni, vodovod v čakárni, aby ste sa napili vody. Za čaj, kávu, dnes tu už odzneli takéto verzie. Čiže tu je eldorádo poplatkov, voľná tvorba, každá ambulancia alebo poliklinika si vymyslí, čo len chce. Toto ale nie je v zákone, dámy a páni.
No hovoril som to preto, aby sme si dobre rozumeli, čo vlastne dnes na Slovensku v problematike poplatkov máme.
A teraz sa znovu vrátim k tomu návrhu, s ktorým prišiel pán minister, prišla vláda Slovenskej republiky, ktorý v praxi nebude fungovať, pretože tým, že pán minister povie, že vypísanie lekárskeho predpisu alebo poukazu na špeciálnu zdravotnú pomôcku nemôže byť spoplatnené, že povie, že vypísanie poukazu na kúpeľnú liečbu nemôže byť spoplatnené, nemôže byť spoplatnené ani potvrdenie o návšteve lekára, ani objednanie pacienta a že za prednostné vyšetrenie možno vyberať poplatok iba vtedy, keď je daný jeho termín do desiatich dní, nerieši skutočnosť, že všetky ostatné poplatky ako keby nerušene mohli pretrvávať ďalej alebo sa premenujú, aj to je jedna možnosť, lebo ani dnes, dámy a páni, za potvrdenie, že ste boli u lekára, lekár nemôže vyberať poplatok. A on ho vyberá, lebo nikto mu v tom nebráni. Dobre, teraz ho už nebude vyberať, bude to volať nejako ináč. Nazve ináč tento poplatok, ako poplatok za zavedenie zdravotnej dokumentácie, alebo poplatok bude vyberať správca. Veľmi často ste sa s tým možno stretli, že prídete do nemocnice, ktorá má ambulantnú časť, a za zavedenie zdravotnej dokumentácie budete platiť na centrálnom príjme, nie v ambulancii. Čiže v ambulancii bude litera dodržaná.
A potom prichádzajú tie dve opatrenia, že lekár nesmie podmieňovať zdravotnú starostlivosť akoukoľvek úhradou nad rámec spoluúčasti a že zoznam výkonov, za ktoré sa budú vyberať poplatky, musí schváliť VÚC-ka, teda už len kontrolovať tieto poplatky má VÚC-ka.
Dámy a páni, poplatky to neodstráni. Lekári, ambulancie nájdu sto a jednu možnosť, ako to obísť, tak ako obchádzali platnú legislatívu aj v súčasnosti.
Mám tu už len posledný slajd, takže na chvíľu odbočím, ale hneď sa k nemu vrátim.
Keď hovoríme o poplatkoch, akoby sme nemohli obísť ani tému, ktorá rezonuje v slovenskej verejnosti v ostatných týždňoch. A neobídem ju ani ja. Traja známi lekári čelia vážnemu podozreniu z brania úplatku. Odpovede na to, ktoré ale prichádzajú z terénu, sú veľmi zaujímavé: „Poisťovne nám platia málo, a preto to nejako musíme kompenzovať.“ To je priama odpoveď na otázku poplatkov, ktorú sme napríklad dostali aj od prezidenta Asociácie súkromných lekárov. Ten otvorene hovoril o tom, že jednoducho keď poisťovne platia, koľko platia, a jednoducho to nestačí na krytie zdravotnej starostlivosti, tak poplatky sú akýsi kompenzačný mechanizmus.
Nikto nejde ospravedlňovať úplatky, je to nejaká úplne iná kategória, len preto o tom hovorím v tejto súvislosti, že aj poplatky pomáhajú spoluvytvárať korupčné prostredie v slovenskom zdravotníctve. A problémom, prečo na Slovensku dnes máme tieto problémy, je, že sa tu veľmi darí korupčnému prostrediu. A narastá. Narastá toto korupčné prostredie. Máme tu totižto zdravotníctvo pre lekárov, lekár určuje, kto či vôbec ako a kedy dostane nejakú službu. Všetci máme poistku, platíme verejné zdravotné poistenie, ale o tom, či nejakú službu dostaneme dnes, o týždeň alebo o rok alebo či vôbec ju nedostaneme, rozhoduje len a len lekár. Napríklad prídete do nemocnice, máte bolesti a povedia vám: „Potrebujete plánovanú operáciu a tá bude o tri alebo štyri mesiace, ale mohla by byť tiež budúci týždeň.“ Pritom na ambulancii vám povedia, že potrebujete infúznu liečbu, a vás odošlú na hospitalizáciu na nejaké oddelenie do nemocnice, ale tam sa čaká na tú plánovanú hospitalizáciu dva-tri mesiace, ale teoreticky by ste tie infúzie mohli od nasledujúceho dňa brať na tej ambulancii za nejaký doplatok. Napríklad potrebujete CT vyšetrenie, dnes sme už o tom hovorili v tomto pléne, ten termín je o šesť týždňov, ale aj budúci týždeň v utorok a všade, kde prídete, od vás niekto vyberá nejaké poplatky. Pritom pacienti nevedia, za čo platia, prečo platia a koľko platia. Nezdá sa vám, že takto fungujúci systém je priam vhodný na to, aby v ňom fungovala korupcia? Totiž o všetkom rozhoduje lekár, všetko má v rukách on a pacient nevie, na čo má nárok.
Hovorím to preto, aj keď som trošku odbočil, ak chceme riešiť znižovanie korupcie v zdravotníctve alebo jej úplné zastavenie, ak chceme riešiť tie poplatky, musíme riešiť nárok pacienta, musíme zdravotníctvo otočiť naopak, musíme do stredu zdravotníctva postaviť toho, kto platí poistku. A to je pacient.
Bol som v Holandsku, videl som taký model. Treba tam ísť a treba si ho naštudovať. Nie je tak vzdialený od nášho slovenského, až také radikálne zmeny nemusíme robiť. Zmenený je v tom, že pacient uzavrie zmluvu so svojou zdravotnou poisťovňou a vie, na čo má nárok, kedy čo dostane, a vie, na čo nemá nárok, za čo si bude musieť potom doplatiť. Je to transparentné a jasné.
Takýmto hraním sa, že týchto 5 poplatkov sa nesmie vyberať a lekár samosprávneho kraja tie ostatné potom schváli alebo vlastne len tak skontroluje a oni to zašlú a nezašlú, to nevyriešite, pretože pacient stále nevie, keď mu na ambulancii povedia, že má doplatiť 5 eur za podanie injekcie, či má alebo nemá to urobiť. On to nevie. Kto to vie? Zdravotná poisťovňa by mala vedieť, či túto službu platí alebo neplatí. Pacient nemá ako na to prísť, ako to má skontrolovať.
Čiže situácia je vážna a musím povedať, že mne v ostatných dvoch alebo troch dňoch chýba hlas pána ministra, aby ste mi dobre rozumeli, neočakávam od neho, že bude suplovať nejaké orgány činné v trestnom konaní, ale očakávam od neho, že povie, čo s tým systémovo ideme urobiť.
A poplatky sú súčasťou toho, že sa tu vytvára korupčné prostredie v slovenskom zdravotníctve, vrcholom ľadovca sú tu príbehy tých troch lekárov a vyjadrenia pána MUDr. Liptáka, ktoré, myslím, zatriasli každým súdnym človekom v tejto krajine, lebo ak lekár povie, že keď chudobný človek nemá na zaplatenie, tak má smolu, tak myslím, že to zatriaslo každým, kto verí, že solidárny systém verejného zdravotného poistenia môže efektívne fungovať, tak ako funguje aj v iných krajinách.
Blížim sa teda k záveru svojho vystúpenia a vrátim sa teraz už len k poplatkom. Čo s tým vieme v praxi urobiť? V praxi na to máme tri možnosti.
Prvá možnosť je to, čo chcú súkromní lekári a čoho sa dožadovali aj u nás na výbore, aby pán minister Čislák, aby vláda neprehadzovala horúci zemiak na VÚC-ky. Ja rozumiem pánovi županovi poslancovi, že VÚC-ky s tým môžu mať problém. Tak tiež celkom nechcú suplovať vládu, úplne legitímne prehadzujúci horúci zemiak. Vláda by mala povedať, tak ako to máte v zákone napísané, koľko sú poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za čo sa môžu vyberať na Slovensku, koľko sa ich môže vyberať, koľko je tá spoluúčasť presne vyčíslená, vyžadovať to a kontrolovať to. Ak by takýto systém, poviem to, taký trošku socialistický, veľmi represívny, ale jasný fungoval, nebol by problém, že pani nevie, prečo ona doplatila za podanie injekcie 3 eurá a jej suseda o troje dvier ďalej na tej istej chodbe v poliklinike nedoplácala nič. Teraz by bolo jasné, za čo a koľko treba doplatiť. Tá cena by bola regulovaná. To je prvá možnosť.
Druhá možnosť je táto možnosť. Druhá možnosť je pokračovať v tom, s čím sme začali za vlády Ivety Radičovej. To znamená ochranný limit a doplatky za lieky pre dôchodcov a zdravotne ťažko postihnutých, môže byť ochranný limit na lieky pre všetkých, ktorí platia verejné zdravotné poistenie, respektíve ktorí ho majú, teda všetkých občanov, alebo to rozšíriť, ale zatiaľ len na deti alebo matky na materskej. Závisí to znovu od ekonomických prepočtov. Ale čo je tu dôležité? Tento ochranný mechanizmus môže takisto platiť pre poplatky v ambulanciách. Treba len znovu jasne zadefinovať, ktoré poplatky tam patria a nepatria, aby vám tu niekto teraz s tým, že on si nechal urobiť porcelánové zuby alebo nejakú silikónovú náhradu. To asi by nepatrilo do ochranného limitu na poplatky vo verejnom zdravotníctve. Čiže to je druhá možnosť, pokračovať v tom tam, kde skončila po roku a pol vláda Ivety Radičovej.
A tretia možnosť je to, čo už som naznačil, preniesť celú túto ťarchu poplatkov na poisťovne. V Holandsku sa v ambulanciách neplatí nič. Ambulancia nie je hypermarket. To som hovoril, keď som tu bol v rozprave k návrhu pána ministra Kažimíra, ktorý sa rozhodol zaviesť registračné pokladnice. A vlastne priznal, že slovenské zdravotníctvo nie je bezplatné. SMER musel už na jeseň pod ťarchou skutočnosti priznať, že slovenské zdravotníctvo nie je bezplatné. Registračná pokladnica hovorí o tom, že asi niečo musí registrovať, z čoho treba zaplatiť daň a z čoho vám vydajú bloček. To znamená, asi nejaké tie poplatky fungujú a určite bude fungovať aj po tomto marketingovom návrhu zákona z dielne vlády strany SMER, ktorý nič nevyrieši v praxi, len sa tak niektoré poplatky premenujú. Veď pán minister Kažimír aj počíta s tým, že príjem z registračných pokladníc v ambulancii do štátnej pokladnice prostredníctvom dane bude 50 mil. eur. Veď tú kalkuláciu všetkým povedal aj tu v pléne Národnej rady. Takže tá tretia možnosť, ktorá vyplýva z toho holandského modelu, je, aby sme komunikáciu a finančné vyrovnanie preniesli na vzťah ambulancia – poisťovňa, lekár poskytne zdravotnú starostlivosť, poskytne všetky služby, ktoré s tým súvisia, vyfakturuje to zdravotnej poisťovni, zdravotná poisťovňa to zaplatí a keď to pacient nemá všetko hradené z verejného zdravotného poistenia, lebo ide o niečo, čo nie je plne hradené, tak vznikne pohľadávka poisťovne voči pacientovi v rámci ročného zúčtovania zdravotného poistenia. Tým vzťah lekár – pacient nie je traumatizovaný poplatkami, znižujeme korupčné prostredie a poisťovňa sa tak konečne bude starať o svojich poistencov, čo má robiť, čo je jej úloha. Len pri modeli jedného poistného plánu, ktorý tu na Slovensku máme, to nevie reálne v praxi urobiť.
Takže, dámy a páni, ak chceme riešiť tie poplatky, ja vidím tri riešenia, prídete so štvrtým, budem sa len tešiť. Z toho prvá možnosť je striktne ich regulovať, povedať, koľko sa má za čo doplácať a kontrolovať to, druhá možnosť je zaviesť ochranný limit na poplatky v ambulanciách a tretia možnosť je zrušiť v ambulanciách poplatky úplne a preniesť to na zdravotné poisťovne, ktoré si to následne budú vyúčtovávať s pacientom.
Tá tretia možnosť má ešte jedno veľké pozitívum. Zdravotná poisťovňa totižto vie skontrolovať, či vydanie cétečka na CD-ROM-e alebo či vedenie zdravotnej dokumentácie, alebo tá infúzna súprava, o ktorej lekár povedal, že ju nemá preplatenú, tá sklenená skúmavka alebo injekčná striekačka sú alebo nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Vy ako pacient nikdy nemáte šancu vedieť, či to súčasť zmluvy medzi zdravotnou poisťovňou a lekárom je alebo nie je.
Dámy a páni, na záver mi dovoľte povedať už len toľko, že znovu prerokovávame marketingový návrh zákona, rozumiem tomu, že SMER chce ukázať v blížiacom sa predvolebnom roku, že vyriešil poplatky v slovenskom zdravotníctve. Nič takého nevyriešil. Tie poplatky sa budú naďalej vyberať, kým neprikročíme ku skutočnému riešeniu tohto problému. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Myslím, že pán poslanec Bastrnák sa vyjadril veľmi dobre k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý zrejme odznie v rozprave. A bude ho asi predkladať pán poslanec Blanár.
Len niekoľko poznámok k tomu, ako to on hodnotil.
Ja som čakal túto reakciu samosprávnych krajov, pretože ministerstvo zdravotníctva predkladá skutočne marketingový zákon o poplatkoch v zdravotníctve a tú ťarchu schvaľovania poplatkov chce presunúť na samosprávne kraje, ktoré, tak ako sa píše aj v odôvodnení tohto pozmeňujúceho návrhu, jednoducho veľmi ťažko by sa vedeli vysporiadať s touto úlohou. Ten návrh zákona hovorí o tom, že samosprávny kraj schvaľuje poplatky. No na základe čoho, akou metodikou má lekár samosprávneho kraja v stovkách ambulancií, ktoré má v samosprávnom kraji, schváliť tieto poplatky. Majú byť jednotné alebo majú byť rôzne. Má len schváliť to, čo predloží lekár? Ako má postupovať? No len v tejto chvíli keď pozmeňujúci návrh pána poslanca Blanára zrejme prejde, je už naozaj tento zákon, o ktorom rokuje dnes Národná rada, iba zdrapom papiera, pretože keď to už nebude schvaľovať ani ministerstvo, to si umylo ruky, ani samosprávny kraj a bude to fungovať len tak, ako sa navrhuje, to znamená, že lekár pošle samosprávnemu kraju zoznam poplatkov, ktoré má vyvesiť lekár v čakárni svojej ambulancie, a samosprávny kraj to len bude kontrolovať, preložené po slovensky, jeden lekár samosprávneho kraja a možno ešte jeden zamestnanec alebo dvaja zamestnanci, ktorí sú na odbore zdravotníctva, to veľmi ťažko budú vedieť kontrolovať v celom kraji. Tak sme tam, kde sme práve nechceli byť, eldorádo s poplatkami pokračuje ďalej a nikto to nezastaví.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán navrhovateľ, vážené dámy, vážení páni, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážený pán predseda, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovateľ, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani podpredsedníčka, skočil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. K tomu, čo povedal pán poslanec Beblavý, by som chcel len dodať, že v priebehu toho ostatného roka, čo som predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, sme dvakrát diskutovali o novelizácii ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Najprv som, tak ako každý predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, vykonal vlastnú aktivitu a oslovil som predsedov poslaneckých klubov, aby mi do pracovnej komisie navrhli svojich členov z poslaneckých klubov. Odpovede som však dostával iba z opozičných poslaneckých klubov.
Odpoveď, ktorú som dostal od najsilnejšieho poslaneckého klubu strany SMER, bola, že nie je potrebné vytvárať pracovnú komisiu v Národnej rade, pretože vláda pripravuje novelizáciu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. No tak som chvíľu čakal, potom na Deň ústavy som pre zmenu počul od predsedu Národnej rady, ešte toho bývalého, pána Pašku, že pracovná komisia tu funguje a pripravuje novelizáciu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. K tomu ale tiež nedošlo. Hovoril som o tom s predchádzajúcim predsedom Národnej rady. Žiadna pracovná skupina dnes nefunguje. Takže ja mám trošku z toho taký pocit, že veľa o tom hovoríme, ako to treba zmeniť, ale ten skutočný záujem, hlavne zo strany SMER-u, tu nie je.
Tá moja druhá poznámka je k tomu, čo hovoril pán poslanec Beblavý. Áno, ten problém v tom ústavnom zákone je úplne konkrétny príklad, jedenásti verejní funkcionári nepošlú oznámenia včas. Podľa ústavného zákona musíme začať konanie. Hlasuje však o tom výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. V desiatich prípadoch súhlasí so začatím konania, v jednom prípade, úplne rovnakom prípade nesúhlasí so začatím konania. Podľa mňa takto zákon nemôže fungovať, aby bol na posudzovaní väčšiny vo výbore pre nezlučiteľnosť funkcií.
A k tomu, čo hovoril pán poslanec ohľadom technických vecí, by som vedel rozprávať takisto veľmi dlho.