Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som zareagoval ako spolupredkladateľ na predložený návrh zákona, povedal niekoľko možno myšlienok, ktorou, ktorými posuniem túto diskusiu ďalej, a ak budem reagovať aj na niektoré vyjadrenia z rozpravy, ktorá plynie do týchto chvíľ, tak nech je mi to dovolené ako spolupredkladateľovi, reagovať na tieto vyjadrenia. Nechcel som zdržiavať čas zbytočne faktickými...
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som zareagoval ako spolupredkladateľ na predložený návrh zákona, povedal niekoľko možno myšlienok, ktorou, ktorými posuniem túto diskusiu ďalej, a ak budem reagovať aj na niektoré vyjadrenia z rozpravy, ktorá plynie do týchto chvíľ, tak nech je mi to dovolené ako spolupredkladateľovi, reagovať na tieto vyjadrenia. Nechcel som zdržiavať čas zbytočne faktickými poznámkami, keď mám teda priestor na vystúpenie. Naozaj, tento návrh zákona aj ten ďalší, ktorý po ňom prerokujeme, sa snaží riešiť situáciu v sociálne vylúčených skupinách, ktorú všetci pozorujeme. Všetci ju vidíme, možno kolega Kaník, kolega Frešo a ja sme mali tú odvahu aj v tomto novom funkčnom období otvoriť túto tému konkrétnym návrhom zákona. A chcem povedať, že sme pripravení na túto diskusiu, aj na vecné pripomienky, aj na zmeny tohto zákona v druhom čítaní, keď budú niektoré konkrétne návrhy, ktoré tento zákon vylepšia. Každopádne ale nemôžme privierať oči nad skutočnosťou, že plodenie, rodenie detí sa stalo zárobkovou činnosťou pre veľkú skupinu ľudí, ktorých označujeme za sociálne vylúčených. A nemôžme zatvárať oči ani pred tým, že deti majú deti. A tento jav sa stáva v týchto sociálne vylúčených skupinách bežnou praxou, skôr je výnimkou, že tomu tak nie je.
Pán poslanec Pollák, skôr ako by aj mňa možno obvinil z toho, že mám nejaké predsudky, chcem otvorene povedať, že žijem na východnom Slovensku, celý život žijem na východnom Slovensku a chodím veľmi často okolo rómskych osád a nemám voči týmto ľuďom dešpekt, som lekár. Veľa im som pomohol v bolesti v chorobe. Nemám absolútne žiadne predsudky, rasové, etnické, vidím ale to, že tá situácia tam nie je dobrá. Zo zdravotno-sociálneho pohľadu nie je dobrá v týchto rómskych osadách a potrebujeme nejaké riešenia. Toto je pokus, je zlý, dajte iný pokus, dajte iný konkrétny návrh, poďme o ňom diskutovať. Tento návrh zákona, prosím, vnímajte ako snahu riešiť tento problém, keď rodenie detí je zaujímavejšou zárobkovou činnosťou, ako hľadanie si práce. Naozaj, v týchto skupinách ľudí sa pracovať neoplatí. Ten, kto pracuje, poznáme tie príbehy, že ten, kto pracuje, skôr je na smiech pre tých ostatných, pretože tí ostatní sa vedia dostať k lepším peniazom ako ten, ktorý chodí do práce a nájde si prácu. To nie je dobrý jav, je tu systémová chyba. Veľmi jednoducho si ju pomenujme, nie je predsa normálne, ak máte šikovného zvárača v súkromnej firme a ten vám príde povedať, že dáva výpoveď, a na otázku prečo odchádza, odpovedá, lebo jediný z tej skupiny ľudí chodí ráno do práce a všetci sa mu smejú. Konkrétny príklad živnostníka, môžem ho pomenovať, ktorý mi tento príbeh porozprával, to je zlé. Toto nie je dobré, my tých ostatných musíme motivovať, aby si prácu hľadali. Ja si uvedomujem aj to, čo povedal pán poslanec Brixi, tiež žije na východnom Slovensku, je problém s prácou. Raz som o tom rozprával v Trebišove a prihlásila sa veľmi šarmantná dáma v najlepších rokoch a povedala: "Máte svätú pravdu, pán poslanec, ja tú prácu hľadám, pomôžte mi ju nájsť." A je priestor v aktivačných prácach a prídeme s takýmito návrhmi, je priestor v aktivačných prácach, lebo naozaj nájsť inú prácu v niektorých regiónoch Slovenska, hlavne na východnom Slovensku, je obrovský problém, ktorí tam žijeme, to vidíme. Ale to nič nemení na podstate, že tento návrh zákona má motivovať ľudí študovať, chodiť do školy, chodiť na aktivačné práce a snažiť sa vykonávať aktivačné práce, alebo hľadať si prácu, hoci na dohodu, hoci brigádnickú, hoci len na určitý čas, ale byť motivovaný hľadať si prácu, niečo robiť, nie doma počítať, ako je výhodné mať koľko detí, aby bola efektivita zo sociálneho systému čo najvyššia. Ktorí sme praxovali občas vo východoslovenských pôrodniciach, alebo máme kolegov, ktorí v nich pracujú, túto otázku mnohokrát od žien z týchto sociálne vylúčených skupín budete počuť, keď sa vás opýtajú, pán doktor, to koľko detí musím mať na takú a takú cieľovú sumu? Opýtajte sa tých lekárov, donesiem vám ho tu, spýtajte sa ho, konkrétne z nemocnice z Krompách. Čiže viete, ako môžme sa tváriť, že tento problém neexistuje a nechajme ho ďalej narastať, alebo poďme hľadať riešenia, nie silové, nie agresívne, nie proti deťom, nie proti týmto ľuďom, ale také, ktoré budú motivovať dospelých, tých, ktorí chcú založiť rodinu a mať deti, študovať a pracovať, hľadať si aspoň prácu, snažiť sa hľadať si túto prácu. Chcem hneď povedať, že som veriaci človek a mnohopočetné rodiny nie sú niečím zlým, ale sú žiaducim v našej spoločnosti. Ja mám tri deti a bývam so susedmi, kde majú všetci jedno alebo dve deti. A väčšinou moju ženu prekvapia otázkou, že to ako vlastne my sme prišli k takému veľkému množstvu detí, to ako vlastne žijeme s toľkými deťmi. Skúste si zaplatiť dovolenku, máte problém, dva plus dva je žiaduce číslo, traja je problém, skúste dať tri detské sedačky na zadné sedadlo. A ja tieto problémy poznám. Naša spoločnosť sa nastavila na model dva plus dva, to je tak správne, dvaja rodičia, jedno, dve deti, stačí. Nie, keď tak sledujem zámery našich kolegov z najsilnejšej strany v tomto parlamente, priam budeme nutne potrebovať mnohopočetné rodiny, keď budeme chcieť ufinancovať sociálny dôchodkový systém z prvého piliera. Kolega Uhliarik tiež prikyvuje. Prečo to hovorím? Môj otec pochádza z rodiny, kde bolo päť detí, a moja babička z rodiny, kde bolo jedenásť detí. Môj otec od šestnástich rokov pracoval a popri práci skončil strednú školu a študoval vysokú školu. Ani ich nenapadlo v tej rodine počítať sociálne dávky, bolo úplne normálne, že prácou musíme uživiť deti. No, len iste, keď je systém nastavený tak, že je výhodnejšie poberať dávky ako pracovať, že z dávok získate viac ako z práce, tak to fungovať nikdy nebude. A o tom je tento návrh zákona.
O to viac si dovolím ešte na jednu citlivú oblasť možno poukázať, a nech je mi vopred odpustené, keď to bude znieť tak trošku neotesane. Ale predstava o tom, že tie peniaze naozaj sa dostanú k tým najslabším prostredníctvom týchto rodičovských príspevkov, že naozaj to tí rodičia v týchto sociálne vylúčených skupinách použijú na výchovu detí, na nákup školských pomôcok, na nákup kozmetických prípravkov, liekov, na nákup lepšej stravy, je dosť iluzórna. Mnohokrát, žiaľ, tieto peniaze skončia ako lepší príjem pre rodičov v alkohole a cigaretách a, žiaľ, často končia v rukách úžerníkov. Čiže predstava, že týmito peniazmi pomáhame práve tým deťom a my teraz tým deťom chceme zobrať peniaze, je veľmi iluzórna a veľmi diskutabilná.
Zopakujem ešte raz, návrh tohto zákona je o tom, aby motivoval ľudí, ktorí si chcú založiť rodinu, ktorí majú rodinu, ktorí chcú mať veľa detí, aby pracovať a študovať sa oplatilo. Rád by som zareagoval aj na vystúpenie pána poslanca Mihála a na jeho pripomienku o osemnástich rokoch, veľmi jednoducho to, to skrátim, dostal som veľa mailov a veľa návrhov presne rovnakého znenia, ako ste vy povedali v ostatných týždňoch alebo dňoch po podaní tohto návrhu zákona. Myslím si, že je to naozaj inšpiratívny návrh, treba o tom diskutovať, ako by to vyzeralo, keby sme naozaj explicitne napísali do zákona, že naším záujmom je, aby príspevky dostávali rodičia, ktorí obidvaja majú 18 rokov. Vtedy je, myslím, čas zakladať rodinu a starať sa o svoju rodinu.
Otvorí to ale mnoho iných otáznikov, a nechcem teraz o tom do detailu hovoriť. Pán poslanec Bublavý hovoril o tom, že prečo to predkladáme teraz, prečo sme to nepredkladali v minulosti alebo, respektíve, keď sme to predkladali, pán poslanec Kaník to predkladal aj v predchádzajúcom období, to nezískalo podporu. Chcem na záver možno povedať, že, pán poslanec, nezískalo to podporu, lebo tá diskusia bola veľmi podobná ako teraz. A zrejme veľmi podobná ako bude aj k ďalšiemu návrhu zákona. Chcem ale povedať, že to budeme predkladať vždy znovu a znovu a budeme o tom diskutovať a budeme na tento problém upozorňovať, pretože taká základná, logická spravodlivosť v tejto spoločnosti by mala existovať. Malo by napríklad platiť to, že nebude mať vyšší dôchodok ten, kto nikdy nepracoval. Dnes, keď chodíte medzi ľudí, tak budete počuť, že odpracovali desať, dvadsať, tridsať rokov, a tí, ktorí nikdy nepracovali, keďže sa im dôchodok počíta z priemernej mzdy, ho majú vyšší. To je spravodlivé? To je sociálna spravodlivosť? Malo by platiť v tejto spoločnosti, že pracovať sa oplatí, lebo dnes platí hlavne v týchto sociálne vylúčených skupinách, že pracovať sa neoplatí, lebo dávky znamenajú lepší príjem. Nemalo by platiť, že študovať sa neoplatí, lebo keď študujem, nakoniec aj tak skončím na tých istých rovnakých dávkach, ako keď neštudujem, tak načo chodiť do školy? Nemalo by platiť, že stačí mať veľa detí, lebo oni znamenajú lepší príjem, ale už ďalej neplatí, že sa treba o nich aj poriadne starať, lebo predpokladám, že to nie je naším záujmom. A určite by nemalo platiť, a o tom je aj tento návrh zákona, že je lepšie mať deti ako pracovať, lebo keď máte deti, a nepracujete, ste na tom sociálne lepšie, ako keď pracujete, lebo vtedy sa dokonca neviete ani takto postarať o svoje deti.
Dámy a páni, toľko som chcel povedať a teším sa na vaše faktické poznámky, ktorých, ako vidím, pribúda.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis