Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená snemovňa, na úvod by som začal takou malou epizódou zo včerajška. Počas prestávky nášho zasadania zasadala staromestská mestská rada nad prípravou materiálov na budúcotýždňové zasadanie zastupiteľstva. Jeden z bodov, ktoré sme riešili a o ktorých sme hlasovali, bolo zriadenie školskej rady miestnej časti alebo ani keby "obecnej školskej rady". Ako vieme, školy majú svoje školské rady a teraz v súlade s nedávno prijatým zákonom zriaďujú sa obecné školské rady. Toto stanovisko a hlasovanie bolo potrebné preto, lebo už zajtra bude Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Bratislavy hlasovať, resp. vypočujú si názory jednotlivých miestnych častí Bratislavy na zriadenie týchto obecných rád. Je všeobecne známe, že viaceré miestne časti majú výhrady voči zriadeniu tohto ďalšieho zdanlivo samosprávneho orgánu, čo by zdanlivo mohlo byť uvítaniahodné. Na jednej strane teda vidíme, že samosprávnosť sa formálne posilňuje. Na druhej strane vnímame i v tomto zákone to, čo už zaznelo vo vystúpení mojich predrečníkov, že sa súbežne posilňuje centralizácia.
V iných zákonoch sme prišli k tomu, že riaditeľ bude postupne zbavovaný svojich právomocí. Tu sa dozvedáme, že zriaďovateľ je dávaný do mantinelov, ktoré sú vopred vymedzené. Zároveň v kontraste s tým sa budujú nové štruktúry samosprávnosti. O čom budú tie samosprávne štruktúry rozhodovať, keď už nebude rozhodovať o kdečom ani rada školy a riaditeľ školy a o niečom ďalšom ani len zriaďovateľ? Samozrejme, úplne chápem snahu ministerstva o racionalizáciu siete škôl. Demografia nepustí. A aj sám som prívržencom toho, že je dobré, ak sa deti učia v čo najlepšie vybavenej škole a ak ich učia čo najlepší pedagógovia. Potom "za takýchto okolností" možno nie je na škodu, keď ich bude o jedného či dvoch, či troch viac, pretože sám som chodil, akokoľvek bola socialistická trieda, z hľadiska kvality pedagógov do veľmi dobrej školy a dobrých škôl. A bolo nás tam 34, 35 alebo 36, podľa toho, koľko z nás prepadlo. Treba teda povedať, že to jadro tlaku na racionalizáciu tu nepochybne je, ale oveľa reálnejšie ako mantinelizovanie, je riešenie tejto záležitosti práve tým, že nechám na zriaďovateľovi pri pridelených finančných prostriedkoch, aby sa rozhodol, aké sú jeho priority, a aby sa rozhodol, či chce z nepochybne obmedzených zdrojov, ktoré dostávame z podielových daní, vynakladať ďalšie peniaze na udržanie či neudržanie školy.
Niekto by si mohol povedať, že minister sníma časť kríža z bedier zriaďovateľov, pre ktorých je nepochybne vždy nepríjemné prijať rozhodnutie o redukcii siete, teda o zrušení tej či onej školy a zlúčení s inou školou. Aj tak sa domnievam, že, tak ako je navrhnuté to numerické riešenie s tým, že sa hovorí o osobitnom zreteli, ktorý je síce vymenovaný taxatívnejšie v dôvodovej správe, ale zároveň vieme, že dôvodová správa nie je zákon a nie je záväzná, dôvodová správa je dôvodová správa, je gumové. Zákon je zákon, ak sa napríklad hovorí o osobitnom zreteli s tým, že za dôvody osobitného zreteľa možno považovať aj klimatické podmienky, roztratené osídlenie v podhorských oblastiach, záujem zriaďovateľa dofinancovať si náklady na výchovu a vzdelávanie z vlastných zdrojov, tak je to fajn. Ale keď je v zákone len osobitný zreteľ, dá sa podeň skryť kdečo.
A zároveň keď toto je v dôvodovej správe, tak sa dostávam k ďalšej otázke, ak súkromný zriaďovateľ má vôľu a rodičia dietok či už v súkromnej alebo v cirkevnej škole majú vôľu pre svoje deti udržať školu pri danom počte detí, ktoré do nej chodia, zdá sa mi ťažko odôvodniteľné zasahovať do ich slobodnej vôle. Vždy treba mať na mysli, že rodič, ktorého deti študujú v cirkevnej či súkromnej škole, neodvádza iné dane ako rodič detí, ktorého deti študujú v štátnej škole. A zároveň je, samozrejme, na jeho slobodnej vôli doplatiť rozdiel, ktorý by daná neštátna škola potrebovala na to, aby sa udržala v chode i za numerického stavu žiakov, aký je. To znamená, že si nemyslím, že toto je cesta, ktorou máme zasahovať do právomocí zriaďovateľov. Ak tu zaznelo, že 6 % je v dohadovacom konaní a že sa teda kvázi zužujú dôvody, ktoré by sa vraj museli, mali a za každú cenu aj tak nemuseli zohľadniť pri prideľovaní z tohto balíka peňazí, zdá sa mi ekonomické riešenie, to znamená poctivé financovanie na hlavu, oveľa schodnejšie ako zákonné určovanie čísel. Už tu zaznelo i vo vystúpení kolegyne Janky Žitňanskej, že sa z kazuistík, viď centrá voľného času a podobne, robí záver. Samozrejme, to potom nutne vedie k tomu, že keď sa rúbe les, tak lietajú triesky a niekedy je triesok pomaly viacej ako dreva. Ale, dobre, chcem teda povedať k tej téme centrálneho určovania, že ten faktor, ktorý má pôsobiť, je ekonomický faktor. To znamená, že to, čo ti náleží, dostaneš a to ďalej si rieš. A tobôž to, samozrejme, platí pri súkromných a cirkevných školách, kde považujem za ťažko zdôvodniteľné, aby sa tam zriaďovateľovi zasahovalo do jeho právomocí.
Pokiaľ ide o tému certifikátu, na úvod si dovolím na mikrofón vyjasniť s priateľom Mirom Beblavým, ako je to s tou Novohradskou a s tým gymnáziom, Gamčou alebo dnes späť – Grösslingovou. Univerzita Komenského si roky viedla štatistiku úspešnosti prijímania poslucháčov slovenských gymnázií a iných stredných škôl na svoje fakulty. A tam nepochybne a v tom mal Miro Beblavý pravdu, ako najúspešnejšie gymnázium recidívne vychádzalo Gymnázium na Grösslingovej. Bolo to ale na celé rozpätie 13 fakúlt Univerzity Komenského od teológie až po matfyz. Pravda ale je, že pri posudzovaní úspešnosti poslucháčov pri prijímaní na najtvrdšie vedy vychádzala jednoznačne najlepšie Novohradská. Takže pravdu sme teoreticky mali obidvaja. Aj sám som v rodine rozdelený, pretože ten starší syn absolvoval Novohradskú a skončil na matfyze teoretickú fyziku a ten mladší absolvoval Gamču čiže Grösslingovu a teraz je v druhom ročníku tam tiež – na poistnej a finančnej matematike.
Ale pravda je teda tá, že to, k čomu som sa vlastne dostal cez túto historku, je maturita a uznávanie TOEFL a iných certifikátov. Opäť, ako povedala Janka Žitňanská, je v záujme dobrého fungovania vzdelávania v tomto štáte, že tak ako posudzujeme kvalitu hygieny mäsových výrobkov, dovozových či našich, a ako sa staráme o bezpečnostné zabezpečenie nových stavieb z hľadiska núdzových východov, hasičských noriem a podobne, by sme sa mali starať o to, na akej úrovni sa deje poskytovanie vzdelania, vrátane toho jazykového vzdelania budúcich generácií. Preto je dobré riešenie tých, ktorí podvádzajú, tých, ktorí dávajú certifikáty za nič, nájsť, odhaliť, zlikvidovať, nie snáď fyzicky, ale nepochybne technicky. Je to tá správna cesta, lebo opäť sa vraciam k svojmu zákonu o kuchynskom noži. Preto, že sa tým kuchynským nožom často dejú násilné trestné činy, tak ho zakážeme? Tým, že sa v nejakom, možno nie veľkom percente vydávajú certifikáty nekryté vedomosťami, zrušíme certifikáty? Toto nie je riešenie.
Ako som uviedol, pri olympionikoch na svetových olympiádach v matematike nikto nespochybnil, že povinne robia i maturitu z matematiky. Ja sa napriek tomu domnievam, že certifikáty rangu TOEFL by mali byť i z hľadiska rankingu danej školy uznané ako absolvovanie maturity v tej najúspešnejšej kategórii. Na druhej strane, a teraz to hovorím už len za seba, a to vyzerá akože držím stranu pánu ministrovi a Asociácii riaditeľov štátnych škôl, viete, povedzme si tiež jedno. Ak som absolvoval TOEFL a potom mám ísť v máji na maturitu, tak ju spravím ľavou zadnou. A vonkoncom, ale vonkoncom ma to nestojí viac ako vojdenie do tej miestnosti, predvedenie svojich TOEFL vedomostí a vykráčanie von. Takže ak som wimbledonský víťaz v tenise a morálka mi káže zúčastniť sa majstrovstiev Slovenska v tenise, tak tam proste idem, tých súperov rozbijem a odídem. To hovorím len tak na margo teda toho, či je to strašná záťaž alebo len menšia záťaž. Neviem ja, ako to je v umeleckých školách, ale keby Dalibor Karvay bol poslucháčom gymnázia a už možno v šestnástich laureát Oistrachovej ceny, tak neviem, či by mu na konzervatóriu odpustili, aby im zahral na husliach na maturite. Ale, dobre, nemyslím si, že toto je dôvod na to, aby sme spochybnili kvalitu certifikátov, ktoré sú celosvetovo uznávané a dobré. A na tomto mieste sa teda domnievam, že oveľa dôvodnejšie je zavedenie čo najväčšieho rozsahu objektívnej externalizovanej maturity v tom zmysle, že ak má niekto úvahy, že TOEFL nie je dostatočnou garanciou, tak mám obavu, že existuje dosť maturitných vysvedčení a známok na nich, ktoré nie sú garanciou vôbec ničoho, už vôbec nie vedomostí toho maturanta. Takže ak by sme chceli začať spochybňovať, tak musíme začať s veľmi širokou sieťou a vyloviť kdečo iné okrem TOEFL certifikátov. Ďakujem pekne.
