Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážená snemovňa, návrh zákona, ktorý predložila skupina poslancov, si zasluhuje ocenenie už apriórne preto, lebo sa v ňom pokúšame riešiť niečo, čo síce môže vyvolať kontroverzné názory, ale čo už inde i v susedných krajinách riešili a majú vyriešené. Susedné Poľsko, veľká krajina, i v športe veľká krajina, ktoré som ako člen výboru pre školstvo navštívil asi pred dvanástimi rokmi, malo už v tom čase prijatý zákon, ktorým oceňovalo svojich olympionikov.
Jedna z prvých námietok, ktorá sa vynorí proti takémuto návrhu, je tá, prečo len olympionici, prečo nie majstri sveta, prečo nie majstri Európy, prečo nie strieborní a bronzoví z týchto majstrovstiev sú sem zahrnutí. Pravdou je, že vo viacerých športoch, dlhodobo to napr. je vo futbale, je titul majstra sveta oceňovanejší ako titul olympijského víťaza vo futbale. Naopak, v iných športoch je olympijské zlato vrcholom.
Rád by som povedal, že i história, a presne vzaté, i súčasnosť považuje olympijské hry za vrchol športového súťaženia. Poľsko je významná a veľká krajina s dlhou športovou tradíciou a s mnohými legendárnymi postavami, ako je napr. význačná predstaviteľka poľského olympijského hnutia pani Irena Kirszensteinová-Szewiňska, s ktorou som mal možnosť sa viackrát stretnúť a hovoriť s ňou i o tejto veci. Samozrejme, i tam sa takýto zákon nepresadzoval ľahko, ale chcem povedať, že za zamyslenie to stojí, a na úvod predosielam, že hoci chápem i argumenty z druhých strán a z iných aspektov, domnievam sa, že za druhé čítanie tento návrh stojí.
Ak sa smiem vrátiť do histórie, nerobí mi to veľkú potiaž, pretože dejiny olympizmu sú popri iných veciach, ktoré ma v živote zaujali, jednou z tých vecí, o ktorých niečo viem. Už v starej Olympii dostávali olympijskí víťazi mnohé trvalé a vážne ocenenia. Okrem toho, že si smeli postaviť sochu neďaleko chrámu Hérinho, tak, samozrejme, boli oceňovaní i mestami, z ktorých pochádzali a ktoré na týchto antických olympijských hrách zastupovali. Keď barón Pierre de Coubertin obnovil olympijské hry, bola to doba, keď šport bol v zásade výsadou bohatých, prinajmenšom dobre zabezpečených ľudí, ktorí sa mohli takému niečomu venovať. Bola to doba, keď celkom logicky a z podstaty veci Coubertin ustanovil, dá sa povedať, základné postuláty čistého amaterizmu. Ale, samozrejme, od roku 1896, keď sa konali prvé olympijské hry, začal tento ideál čistého a nezištného športovania, samozrejme, trošku opadávať. Známa legenda hovorí o tom, že hneď víťaz olympijských hier v maratóne, tých prvých, Grék Spyros Louis, a otázka je, nakoľko je to celé pravda, dostal za víťazstvo sľúbenú dcéru najväčšieho mecéna prvých olympijských hier Gréka Averoffa, lodiara v Alexandrii, ktorý zaplatil pentelikonský mramor na obnovu Panathénajského štadióna v Aténach, dejiska tých hier. Louis mal dostať obrovskú sumu v zlatých drachmách, plus dcéru za ženu. Ku cti Spyrosa Luisa treba povedať, že ho to minulo, pretože veno vziať nemohol, už bol ženatý. Ale to bol taký prvý historicky známy moment, keď sa niekomu za veľké víťazstvo niečo sľubovalo. Už v tridsiatych rokoch začali vznikať praskliny na čistom amaterizme, pričom ešte predtým je známy prípad Jima Thorpa, najväčšieho atléta svojej doby, víťaza olympijského desaťboja v roku 1912, ktorý bol nebohatý chlapec a ktorý po legendárnom víťazstve v desaťboji sa pretĺkal životom všelijako. A okrem iného sa zúčastňoval v nie veľmi honorovanej funkcii hráča baseballu za mužstvo, čo potom viedlo k tomu, že mu olympijský výbor, prísne stojaci na coubertinovských zásadách, odňal jeho zlatú medailu, ktorá mnoho rokov po jeho smrti bola rozhodnutím Medzinárodného olympijského výboru vrátená jeho potomkom. Sonja Henie bola významná, hádam najslávnejšia krasokorčuliarka predvojnovej histórie, trojnásobná olympijská víťazka a majsterka sveta mnohokrát a stala sa hviezdou filmov. Už tam vznikali trošku problémy pri jej poslednej účasti na OH, pretože bol pripravovaný film Die Eiskönigin (Kráľovná ľadu). Veľký Paavo Nurmi bol obvinený z prevzatia honorára. A bol vylúčený z účasti na olympijských hrách v roku 1932, hoci bol dovtedy najvýznamnejším atlétom dejín moderných. Až o dvadsať rokov neskôr pri otvorení hier v Helsinkách sa mu dostalo cti niesť ako poslednému olympijskú fakľu, čím sa zmazal dávny konflikt o peniazoch. A teraz sa môžeme v tomto exkurze dostať do šesťdesiatych rokov, keď sa šport stále viacej začal dotýkať sveta peňazí a keď amaterizmus sa stával príťažou. Posledný veľký zápas o amaterizmus, tentoraz v svetle platenia za reklamy na lyžiach, stál olympijské vystúpenie Karla Schranza na olympiáde v Sappore v roku 1972, keď sa na prísnych coubertinovských pravidlách stojaci americký predseda MOV Avery Brundage "vzpriečil" a MOV ho vylúčil z tejto účasti. Potom s príchodom Juana Samarancha, ktorý z Medzinárodného olympijského výboru spravil prosperujúci biznis, klobúk dole, zároveň padli postupne všetky zábrany a vrcholom radosti pre diváka a, verím, i pre účastníkov bol napr. americký dream team, ktorý hral na olympiáde 1992 a vyhral basketbalový turnaj so všetkými najväčšími profi-hviezdami.
Čo znamená olympijský vrcholový šport dnes na rozdiel od časov minulých, keď napr. prvý slovenský olympijský medailista Jozef Herda si zarábal na svoj chlieb ako policajt? A to, že mohol trénovať a trošku lepšie i fyzicky, i "diétne" žiť, mu zabezpečovala firma Waldes. Starý Waldes bol mecén športu, špeciálne zápasníctva. A výrobky firmy Waldes, hlavne dámy by ich mohli poznať v podobe takzvaných patentiek, patentky na blúzkach vyrábala firma Waldes. A pán Waldes podporoval Joža Herdu, Trnavčana, prvého slovenského v česko-slovenskom drese olympijského strieborného medailistu. Na olympiádu sa vtedy chodilo tak, že sa na to poskladali známi, kamaráti alebo zväz. I naši strieborní chlapci z Chile, toho roku si pripomíname náš futbalový triumf, Ján Popluhár a Viliam Schrojf, slovanisti, ktorí sa významne podieľali na tomto úspechu, dostali za tento výkon rádovo pár tisíc korún. Ján Popluhár nedocenený a dlho v podstate zabudnutý mohol chápať, čo znamenal až vtedy, keby sa zo svojej vlastnej rakvy pozeral na to, že sa mu slovenský futbal prišiel pokloniť. Dovtedy, do svojej smrti sa veľkej slávy nedočkal. Chcem teda povedať, že sa dnes vrcholové výkony dosahujú za nepochybne iných obetí osobných ako kedysi. A preto ak hovoríme, že no a čo z toho má obyčajný človek, že no však oni sú platení vo svojich oddieloch alebo ministerstvom vnútra alebo obrany, nuž áno, samozrejme, nejaké tie peniaze dostávajú. Niektorí dokonca dostávajú peniaze za reklamu, čo je dneska tiež nevyhnutné. Neviem si predstaviť, keď vieme, aké sú finančné problémy našej slalomárky Zuzulovej, že si niekto povie, že ale však majú dosť. Viete, tento návrh hovorí o olympijských víťazoch a olympijských medailistoch. Prečo je to o olympijských medailistoch, to som už čiastočne zdôvodnil. Považuje sa to za to najväčšie a najslávnejšie a pre krajinu najdôležitejšie. Námietka je, že majú dosť. Viem si predstaviť, že keby sa Zdenovi Chárovi podarilo doviesť náš tím k zlatej olympijskej medaile, asi by nechcel dostávať mesačne 700 eur. A iste by ich venoval na dobrú vec. Ale keď sa zamyslíme nad portfóliom novodobejších slovenských olympijských víťazov, tak prichádzame na to, že svoje medaily získali v športoch, ktoré ťažko môžeme zaradiť do kategórie tenisu, do kategórie Formuly 1, Tour de France, do NBA alebo do Pohára majstrov vo futbale. Naši športovci, ktorí sa podieľali na tom, že slovenská zástava stúpa na najvyšší stožiar alebo na olympijské oceňovacie stožiare na olympijských hrách, sú v športoch tí, o ktorých si zrejme nikto z vás v zásade nepomyslí, že si tí ľudia za ne stavajú paláce. Nemyslím si, že Gönci alebo Kaliská sú objektmi záujmu reklamných agentúr, tak ako Carolina Wozniacka alebo Serena Williams alebo Ivan Lendl, alebo Indurain, alebo Eddy Merckx, alebo Michael Schumacher. Džudista Krnáč, inak absolvent Univerzity Komenského, podobne ako naša nádej Dukátová "si urobili" školu. Ale to, aby mohli ďalej mať nádej pod piatimi kruhmi, znamená, že nemôžu, presne tak ako Zuzulová, chodiť denne do práce. A ak niekto povie, že niečo dostávajú, nuž áno, ale nemyslím si, že si z toho stavajú vily.
Domnievam sa teda, že ak sa rozhodneme zvážiť ocenenie týchto ľudí, ktorí pre krajinu predsa niečo urobili, a zdalo by sa mi kruté odbaviť to slovami, že no kvôli zlatej medaile zemiaky lacnejšie nebudú, zdalo by sa mi to až nedôstojné, samozrejme, tento návrh otvára možnosť v druhom čítaní diskutovať o vekovej hranici, o výške ohodnotenia a o všetkých ďalších veciach, o ktorých sa diskutovať môže, má a dá. Ale domnievam sa, že počínajúc Jankom Zacharom cez Antona Urbana, kapitána strieborného futbalového mužstva z olympiády v Tokiu, až po Jozefa Pribilinca, ak chceme, sú športovci, ktorí síce v tých svojich Duklách, Slovanoch alebo niekde v Trenčíne nejaký plat dostávali, ale nemyslím si, že ich sociálne postavenie je také, že by príspevok k dôchodku mohol byť pre nich plytvaním verejnými statkami. Ešte raz hovorím, je možné diskutovať o vekovej hranici, odkedy sa má príspevok vyplácať, o jeho výške, aká má byť, ale ak to utopíme, tak to nebude dobrý počin.
Myslím si, že naša krajina, žiaľ, nie je športová veľmoc. Neznesieme nijaké porovnania k počtu obyvateľov s Českou republikou alebo s Maďarskom. Ale o to viac si treba vážiť tých, ktorí obetujú, ako síce niekto povie, pri plnom vedomí že sa tak rozhodli, čo je pravda, niečo pre česť a slávu športu, aby som citoval záverečné slová Coubertinovej ódy na šport. Takže prosím ctenú snemovňu, aby nechala možnosť zvážiť tento návrh a dala mu možnosť prejsť do druhého čítania. V mene Janka Zacharu, ktorý o tom ani nevie, že tu za neho bojujeme, ale i v mene ďalších vám vopred ďakujem.
