Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážený pán predkladateľ, ctená a i obsadením vzácna snemovňa, na úvod si dovolím predniesť návrh v zmysle § 73 ods. 3 písm. a) rokovacieho poriadku o tom, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že vráti návrh zákona navrhovateľovi na dopracovanie.
A teraz k veci samej. Tento zákon už prejednávame niekoľko dní. Nemá zmysel rekriminovať dôvod toho trojdňového tréningu a nemá zmysel viesť debaty, či tu zabíjame, alebo nezabíjame čas, lebo každá strana má na to svoj názor. Je iste historickou výnimkou dejín parlamentarizmu na Slovensku, že parlament zasadá cez prázdniny, a pripusťme, že je našou povinnosťou byť tu a plniť si svoje povinnosti poslancov. Je zrejmé, že každá strana v tomto spore o meritum má svoj názor a opiera sa pevne presvedčená o vôľu svojich voličov. Nie je vonkoncom mojou úlohou skúmať, aká je vôľa voličov SMER-u vo vzťahu k tomuto zákonu a k jeho dopadom na ich budúcu existenciu. Môžem ale s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote povedať, že voliči, ktorí poslali do parlamentu klub SaS a medzi jeho členmi i mňa, sú rozhodne na pozíciách, ktoré bránime, respektíve som presvedčený, že zastupujeme ich vôľu, a to nielen v oblasti druhého piliera, ale i v oblasti ďalších noviniek, ktoré tento zákon ponúka.
Ak sa ale vrátim predsa na úvod k druhému pilieru. V tieto dni, ktoré my tu za pomerne malého záujmu médií i za malého záujmu našich kolegov, trávime, chodievam cez obednú prestávku občas niečo vybaviť, alebo niečo zúradovať. A v rámci toho sa rozprávam s ľuďmi, z ktorých rodného listu, keď sa na nich pozerám, evidentne vyplýva, že sa ich vec týka. A pýtam sa ich, či vedia kvôli čomu a o čom už pár dní zasadá parlament, a zbieram teda reakcie: tie, i tie. Niekedy mi, prekvapivo v banke, kde mám účet, traja mladí ľudia, očividne vysokoškolsky vzdelaní, nie hlúpi, s prekvapením povedia, že vôbec nevedia, že sa také niečo deje. Nemyslím si, že ich to ospravedlňuje, to skôr je ich chyba, ale nepochybne je to i výsledok toho, kedy a za akého, by som povedal, tichého nezáujmu dovolenkujúcej a olympionikom sa venujúcej populácie toto prerokúvanie prebieha. To, že, a už to opakujem štvrtýkrát, táto vesta bola zapísaná od prvého gombíka zle, nám dáva dokonca celkom neoddiskutovateľné právo na obštrukciu. Pretože, ako ukázalo hlasovanie dnes ráno, opozícia, a hovorím teraz za seba, nie je slepá a nie je nenávistná ku všetkému, čo vláda prinesie. Dnešné manifestačné ústavné hlasovanie o exekučnom zákone je dokladom toho, že hádam nikto tu nemôže byť obvinený z čistého fanatizmu. Nie sme fanatici a tak ako sme hlasovali, i ja osobne, za rozumné veci, už to uvádzam opakovane, príklad malých energetických zdrojov kolegu Vážneho, tak sme pripravení hlasovať za čokoľvek rozumné, respektíve korektne diskutovať i o veciach, ktoré boli korektné podané. Ale história podávania tohto zákona ako takého, história jeho verejného pripomienkovania, história jeho zverejnenia na príslušnej stránke, ktoré neexistuje, pretože nebolo, nám nepochybne dáva právo na akékoľvek kazenie dovolenky komukoľvek, vrátane seba samých. Takže to je dôvod, pre ktorý tu stojím, a povedané slovami Martina Luthera, "inak nemôžem".
Keď sme dnes počuli výklady o tom, aké sú ideologické pohľady na vec, ja hovorím, dobrá vec nemôže vzniknúť zo zlej veci. Slovenskú verejnosť pred časom čerili názory na blahobyt za Slovenského štátu. Hej, ten blahobyt bol založený na "vyobčanení" - zbavení občianskych práv desiatok tisícov ľudí, ktorí potom boli následne splynovaní a následne sa dal deliť ich majetok. To, ako sa delil, kto ho dostal, ako s ním naložil, je dlhá téma. Pri minulom vystúpení som spomínal osud mojich jedného i druhého starého otca. Tí si tiež, ako sa to sluší na verejného notára a profesora teológie a filozofie, v pevnej viere v bežný fungujúci beh vecí ukladali peniaze do penzijného poistenia. Prvého júna 1953 bolo po všetkom, ich celoživotné penzijné úspory boli ukradnuté. Samozrejme, i to pomohlo režimu, ktorý túto krádež urobil, aby vylepšil svoju ekonomickú bilanciu. Len to bolo vylepšenie založené na krádeži. Tí, ktorí sa búrili, tí, ktorí pestovali "podzemnú činnosť" alebo rozhadzovali letáky, končili, ako som už dnes hovoril, v Jáchymove a ich detí v PTP, pretože im robotnícka trieda nemohla zveriť zbraň na obranu bašty socializmu.
Dnes, chvalabohu, cyklon B nehrozí. Dnes dokonca nehrozí ani PTP, dokonca sme zrušili i základnú prezenčnú službu. Ale, ako povedal kolega Blaha, trefne, jemne a salónne, dnes by mohla hroziť maximálne tak panvica po hlave. No panvica po hlave fyzicky hádam nehrozí tiež, ale dnešný štyridsiatnik, ktorý si zabezpečuje svoj dôchodok, okrem iného i druhým pilierom, už presne vie, koľkože pracujúcich a dane odvádzajúcich občanov sa bude o dvadsaťpäť, ak mu to predĺžime, možno o tridsať rokov, povedzme starať o jeho dôchodok. To číslo je dané a je tak nemenné, ako máločo iné, je dané matrikou. Nikto už spätne "nevydodá" nových pracujúcich, ktorí doplnia rednúce rady živiteľov a pomôžu mohutnejším radám živených.
Ak sme tu hovorili o rôznych hriechoch a prehreškoch pravice či ľavice na poli dôchodkového zabezpečenia, existuje jeden faktor, ktorý, môžem to tak povedať, nenesie v sebe pečať žiadnej politickej viny. Ani pravica, ani ľavica v zásade neovplyvňuje demografiu.
Demografia je jednoducho tu a tváriť sa, že to nejako vyriešime, je tváriť sa, že urobíme perpetuum mobile, alebo kvadratúru kruhu. V tom je predovšetkým pravdivosť výroku, ktorý tu bol dnes spochybňovaný, že viera v prvý pilier pre dnešných štyridsiatnikov, s ktorými hovorím, je viera v čistú pyramídovú hru. A to hovorím bez urážky kohokoľvek, kto na to prisahá a je o tom možno presvedčený, pretože on až na tú svoju vieru nenesie vinu za to, že to tak nie je. Jednoducho to tak nie je, či to veríme, alebo neveríme. Tak ako môžeme veriť, alebo nemusíme , v Aštara a v medzihviezdne bytostí .
Ale viera v to, že to nejako vyriešime, je proste tak neúnosná, že sa ani nedá nazvať nejakou politickou vinou. To je blud, na ktorého vyvrátenie sa dnes jednoducho stačí pozrieť na sčítanie občanov alebo do matriky. To, čo tu v tejto rozprave zaznelo, však tomu dodáva predsa len aj istý prídych angažovanosti v službe zlej veci. Lebo je samozrejmé, že rýchle siahnutie do tej špajze vyrieši dočasne zásobovací problém v menze. Ale zlovestný "vyháňací" výrok kolegu Martvoňa, právnika z Univerzity Komenského, o tom, čo je skutočným cieľom dvojnásobného zvýšenia poplatkov, z ktorého verím, že minister po zrelej úvahe vycúva a bude to k jeho prospechu, aj k prospechu ľudí, je zlovestným signálom. Signálom toho, že ak hovorí kolega Štefanec, zatiaľ len ako o hypotéze, o tom, že nejde len o tých 12-krát 40 mil., ale že ide v konečnom dôsledku o celú špajzu, nielen o jej odteraz mesačné prírastky, tak potom je dôvod, aby sme do toho zaťahovali aj politiku a hovorili o vine, alebo nevine .
Keď vystupujem z MHD na Obchodnej ulicia pokračujem ďalej pešo domov, tak sa na mňa z budovy bývalého obchodu s mrazenými potravinami (dávno už tam nie je) pozerá šarmantná tvár nášho bývalého parlamentného kolegu Braňa Ondruša a veľkými písmenami ponúka istoty. No ten štyridsiatnik, ktorý má veriť v to, že mu o sedemdesiat rokov najlepšie zo všetkého zabezpečí jeho dôchodok prvý pilier, by musel byť blázon, ak by veril v túto istotu. A pokiaľ ide o peniaze v DSS-kách, už som v minulom vystúpení hovoril, že som vekovo skutočne ťažko podozrievateľný z akékoľvek záujmu na DSS-kách a že nie som z podstaty veci ani živnostník a zrejme ním v živote nebudem, ani dohodár, ale ak tu za niekoho stojím, tak tu stojím za všetkých uvedených.
A keď sa hovorí, že tie peniaze vyberáme zo štátneho, že ich berieme štátu, tak v tomto bode sa s našou ctenou, a to hovorím bez irónie, kolegyňou, pani exministerkou Tomanovou nedohodneme. Priateľsky sme si to po mojom minulom vystúpení asi 10 minút vyjasňovali, pričom o tom rozhovore môžem povedať, že prebehol v krajne korektnom a priateľskom duchu, u mňa nepochybne s úctou k jej šedinám. A dá sa povedať, trošku parafrázujúc výsledky niekdajších rokovaní v Moskve, kde si obidve delegácie vymenili názory, aj my sme priateľsky rokovali, ale tieto názory sme si nevymenili. Ona si nechala svoj názor a ja som si nechal môj názor, nič to nemenilo na priateľskosti toho rozhovoru. Každopádne tých 5 mld. a ďalšie pribúdajúce desiatky miliónov mesačne, sa priznám, by som chápal, ak by išlo o solídny štát a solídne projekty, ako napríklad možný zdroj financovania dlhodobo návratných a potrebných projektov pre túto krajinu. Miesto v čase krízy neistého zháňania investorov, ktorí by dostavali na Slovensku diaľnice, si myslím, že peniaze dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov mohli poslúžiť tejto krajine i ako zdroj napríklad dokončenia infraštruktúry s tým, že by ich zrejme prosperujúca krajina, v čo hádam veríme všetci, ak sme vlastenci, mohla o dvadsať či tridsať rokov vedieť vrátiť. My sa domnievame, že spôsob vyjedania špajze nie je dobrou cestou. A toto bola len jedna ukážka ako sa tie peniaze, ktoré by pritom nestratili svojho poctivého majiteľa, mohli zároveň využiť v prospech celku.
Ak sme tu opakovane počuli o Bismarckovom zákone, tak ako lekár s radosťou konštatujem, že sa tých 48 rokov ako priemerný vek dožitia v časoch Bismarckových výrazne zlepšil. To hovorím vždy, keď ľudia hovoria, aké je na Slovensku nanič zdravotníctvo. A opäť ako lekár, hádam aj v mene svojich kolegov, môžem povedať, že tí ľudia, ktorí to hovoria, si zrejme neuvedomujú, že ich otcovia a mamy koncom roku 1989 umierali vo veku o mnoho rokov nižšom, ako umierajú ich potomkovia dnes. To znamená, že to vynikajúce socialistické zdravotníctvo vás poslalo do krematória o sedem, osem, či deväť rokov skôr, ako sadeje dnes. Ale je zaujímavé, že vtedy to bolo výborné zdravotníctvo a dnes je to zdravotníctvo v rozvrate a kolapse. Tak niekde je asi chyba, očividne nie v štatistikách, asi skôr v tej úvahe. Ale ak sa dožitie spojí s tým, že egoistická Európa, blahobytná, tučná a prežratá, a to nielen tučná grécka svadba, ale tento nárokový prístup prežratosti, tučnosti a neochoty obetovať čokoľvek sa rozprestiera od Nordkappu až po Gibraltar, sa vyznačuje tým, že kedysi kresťanské a bohabojné Španielsko má 1,18 dieťaťa na manželský pár, tak je zlena dvoch ľudí. Veľké negatívum v tom - už zmienenom pozitíve, ktorým je vývoj zdravotníckej starostlivosti a dĺžka dožitia, je, že sa stretávajú dve veličiny, ktoré sú tu a ktoré nezmeníme ničím, ani zákonom, ani osemdesiatimi troma hlasmi, ba ani ústavným zákonom, pretože jednoducho budú pôsobiť bez ohľadu na našu vôľu, ideály, úmysly a čokoľvek ďalšie. A tu sa dostávam takmer k záveru svojho vystúpenia.
V rámci debaty o dôchodkovom zabezpečení sa roky vyťahuje, oprašuje a opäť predkladá veľmi múdra slovenská rozprávka, čítal som ju prvýkrát v Benkom ilustrovanej verzii Dobšinského Prostonárodných povestí, ktoré v detstve čítala asi väčšina tohto parlamentu, a síce rozprávka O troch grošoch. Ja si dovolím urobiť s touto rozprávkou trochu niečo iné, ako je jej zvyčajné prezentovanie, o prvom groši, ktorý vraciame, o druhom groši, ktorý požičiavame, a o tom treťom, s ktorým žijeme. Dovolím si posunúť rozprávku O troch grošoch do polohy rozprávky O troch dôchodkových grošoch. Prvý priebežný pilier vyplácame rodičom, tak to je ten prvý groš. Ten druhý, ten v záujme nášho dôchodku ukladáme do druhého piliera - aby sa to ľahšie zapamätalo, lebo tým myslíme na seba. Ale najdôležitejší v svetle toho, čo som hovoril o demografii a o zdraví ľudu, je ten tretí groš. A ten nedávame nikam inam, ako do svojich detí. Investujeme tu do toho, aby z nich vyrástli slušní, pracovití a pokiaľ možno vzdelaní ľudia produkujúci hodnoty. To je, presne vzaté, možno tá najväčšia istota, akú dnešná mladšia generácia má. Pretože to, že prvý groš - prvý pilier nebude o štyridsať rokov reálny na dôstojné prežitie staroby, je viac než isté, je to isté ako smrť. Ak sa nezmení zázrakom produktivita práce, ak neobjavíme nové sily, ktoré umožnia produkovať hodnoty, tak, že na to bude stačiť bezvýznamný počet ľudí. Ale ak zanecháme takúto science fiction verziu, tak nám ostáva len to, že budeme mať dostatočný počet tých, ktorí nebudú leniví, ktorí nebudú tupí, ktorí nebudú osobnostne degradovaní a ktorí budú tvoriť budúci svet a, presne vzaté, zabezpečovať už nie moju, ale starobu tých mladších z vás.
A tu by som rád povedal, že pred rokmi sa v Nemecku odohrávala nie celkom pochybná, naopak, dosť seriózne vedená diskusia o priamom príjme rodičov-dôhodcov z odvodov ich dobre vychovaných, vzdelaných, pracujúcich a dane platiacich detí. Pred niekoľkými rokmi túto myšlienku na Slovensku ako prvý prezentoval môj vzácny priateľ, predseda KDS, Vladimír Palko. Vladimír Palko, ako sa hovorí, odišiel "s nepořízenou". Vrhli sa na neho všetci. Vrhli sa neho všetci, ktorí chcú mať zavreté oči pred stavom spoločnosti, pred ochotou spoločnosti urobiť niečo iné, ako starať sa o vlastné brucho výlučne v tejto chvíli, v duchu rímskeho, latinského - Carpe diem! Uži dňa! - ktorá nie je ochotná niečo si odrieknuť a vychovať o jedno či dve deti viac, ktorá vymení dieťa za väčší objem motora, pretože kto by do dnešných čias mohol rodiť deti? No moja prastará matka, meštianka v Liptovskom Mikuláši, porodila môjmu prastarému otcovi deväť detí, sedem sa dožilo dospelého veku, dve zomreli na záškrt a na španielsku chrípku. Ale nikto, a to nielen meštianka v Liptovskom Mikuláši, ale ani chudobná žena na Kysuciach nepovažovala štvrté či piate, či šieste dieťa za prekliatie a za dôvod zníženia životnej úrovne. My teda sme svojmu pohodliu obetovali to, že nevychovávame dostatočný počet pracovitých, schopných, vzdelaných a povedzme si otvorene, hodnoty produkujúcich ľudí. A tento účet nám bude predložený.
A preto musím povedať, že aj keď teraz nie je miesto na takýto pozmeňovací návrh, ale i ako laik som presvedčený, že v svete, v ktorom je všetko prepojiteľné cez počítače, v ktorom sa dá veľmi jednoducho zistiť, koľko v tomto mesiaci, či kvartáli, či roku, odviedol daňový poplatník s rodným číslom takým a takým a zároveň sa dá zistiť, či žijú a dôchodok poberajú rodičia tohto daňového poplatníka s rodným číslom takým a takým, a ak existuje akýsi možný krok, ktorým politici ovplyvnia neovplyvniteľné, tak, tak ako Husák vytvoril generáciu Husákových detí zvýhodnením toho či onoho, či tamtoho, toto je možnosť, ktorá nejde ani proti prírode, ani proti zdravému rozumu, ale ktorá má podporiť prírodu a zdravý rozum, ktorá má podporiť to, čo by malo byť prirodzenosťou človeka - obetovať sa v prospech svojich detí. A nech je k tomu ako bonus to, že ten človek potom z toho, že vstával k postieľke nie k jednému dieťaťu, ale k štyrom, a že si odriekal tú či onú slasť v prospech toho, aby tie deti mali dosť, že potom bude honorovaný. Nie je na tom nič zlého. Nie je na tom nič nemorálneho, nie je to nijaké kupovanie si demografie. Je to jednoducho prirodzená podpora toho, čo je prirodzené a správne. A je to hlavne odpoveď na to, že viera v spásonosnosť prvého piliera o dvadsať či tridsať rokov je bludom, ktorý by mal byť liečený elektrošokmi.
Ďakujem za pozornosť.
