Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážená tradične nabitá snemovňa, všímame si, že absentuje kolega predseda parlamentného výboru pre školstvo. Nechcem súdiť, prečo to tak je. Ale zhodou okolností sme mali o téme, ktorou zneli posledné z vystúpení, niekoľkominútovú akademickú debatu na výbore, čiastočne ju tu možno zopakujem.
Začal by som ale pozitívnou reminiscenciou. Pred troma dňami som bol ako hostiteľ – vicestarosta Starého Mesta – v Zichyho paláci pozvaný na oceňovanie bystrých mladých matematických hláv študentov stredných škôl. Na počudovanie sa úlohy zorganizovať európsku súťaž matematikov stredoškolákov podujala Turecko-slovenská spoločnosť. Dialo sa to teda pod okrem iného egidou tejto spoločnosti za účasti tureckej veľvyslankyne. A ja som sa pri tej príležitosti stretol so svojimi kolegami, spectabilis profesorom Masarikom, dekanom Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského a pánom kolegom docentom Jánom Pekárom, prorektorom pre pedagogiku mojej univerzity. A vo vystúpení, ktoré tam mal, kolega Masarik povedal, že ho v tomto roku potešil výrok pána ministra školstva, v ktorom povedal, že treba podporovať matematiku, starať sa o ňu, venovať sa jej. V tomto zmysle sme s pánom ministrom zhruba takmer z jedného brehu. Medicína sa považuje za vedu biologickú a akože tvrdú. Ale pripusťme, že medicína, môj odbor dermatovenerológia a tobôž archeológia pána ministra sú na inom brehu ako matematika. Obidvaja zdieľame názor, že táto spoločnosť zrejme potrebuje menej sociálne vzdelaných a politologicky vzdelaných a o to viac vzdelaných v tvrdých vedách. A tak ma trochu potešil optimizmus pána profesora Masarika, ktorým teda prezentoval ministrov postoj.
Všeobecne, za minulých osemnásť mesiacov predchádzajúceho volebného obdobia sme v našom výbore hovorili pomerne v pracovnej a nekonfrontačnej atmosfére o mnohých veciach, ktoré, keď pán minister nastupoval do úradu, sa ozývali z jeho názorov. A ja som to bral ako istý prísľub, podobne ako kolega Masarik jeho výrok o matematike. Napriek tomu, a tu sme zhodou okolností u lietajúcich profesorov, postupne môj optimizmus o pevnosti línie a postojov pána ministra trochu opadáva. A budem to ilustrovať na pozmeňujúcom návrhu a vývoji práve bodu, ktorý by sme mohli jednoducho nazvať lietajúci profesori. Historici športu vedia, že existovali ešte iní lietajúci učitelia. A tých doslova volali lietajúci učitelia. Keď vznikla česko-slovenská celoštátna futbalová liga, tak Podkarpatskú Rus veľmi úspešne reprezentovali učitelia z povolania, ktorí hrávali za tím Rusj Užhorod a boli jediným tímom, z ktorého v zásade vzhľadom na geografickú polohu museli už vtedy využívať služby Československých aerolínií, keďže chodili hrávať až do Česka a na Moravu. A boli to teda prví lietajúci učitelia, lietajúci profesori.
Keď pán minister prišiel s víziou redukcie rozsahu neobmedzených dovtedy, ten príklad s tým osemdesiatročným a štyrmi, ten je skutočne unikátny, o tom som ani nevedel, ale redukciou možných úväzkov, tak prišiel s číslom, vážená snemovňa, päťdesiatosem hodín. Moji priatelia v senáte Univerzity Komenského vrátane môjho rektora sa vtedy sami prihovárali za to, že tých päťdesiatosem je teda tvrdé číslo a že môže sa uvažovať o zvýšení na šesťdesiatdeväť. Šesťdesiatdeväť sa im nezdalo veľmi dobrým číslom a tešilo ma že si ho pán minister osvojil. Teraz ale, a domyslieť vždy treba i matematickú rovnicu, do konca, sa tých päťdesiatosem skokom na šesťdesiatdeväť vyvinulo nasledovne. Čo hovorí pozmeňujúci návrh, ktorý vznikol v kooperácii spravodajcu kolegu Petráka a predsedu výboru pre školstvo? Pedagóg môže mať jeden plný a dva čiastočné úväzky. Vážení priatelia, ak je plný úväzok štyridsať hodín, už tridsaťdeväť a pol hodiny je čiastočným úväzkom. A ak máš teda nárok na dva čiastočné úväzky, tak máš dvakrát tridsaťdeväť a pol hodiny. My, čo sme v matematike aspoň priemerní, vieme, že to je spolu sedemdesiatdeväť. Ak k tomu prirátame tých základných štyridsať, kde si garantom, tak sa dostávame k číslu stodevätnásť. Stodevätnásť hodín pracovného úväzku týždenne môže mať profesor vysokoškolský pedagóg bez toho, aby porušoval súčasné znenie budúceho zákona pri prijatí pozmeňujúceho návrhu, ktorý zrejme väčšina prijme. A ja tu vidím, a nerád to hovorím, pretože sme, dá sa povedať, priatelia s pánom ministrom, vyprázdnenie pozície najprv z päťdesiatosem na šesťdesiatdeväť, ktoré by som bol ešte podporil, a teraz ústup, ako keď Wehrmacht ustupoval na ruskom fronte a sťahoval sa do vopred pripravených pozícií, na stodevätnásť. Došli sme z päťdesiatich ôsmich na stodevätnásť a budeme hovoriť, že je to "vec dekanov".
A tu vám, priatelia, ako advocatus diaboli poviem, ako je to s tými dekanmi. Áno, je vysoko cenným posunom, že človek môže byť garantom len na jednej škole, len tam, kde má ten jeden plný úväzok. Vďakabohu, za to. Ale čo ďalej? Ak sa chcem popýšiť, a teraz nechcem hovoriť a urážať plošne, ale na univerzite, ktorá vznikla pod vŕbou, a taká je na Slovensku nejedna, že tam učí profesor, doktor vied, práva, filozofie toho alebo onoho, tak je absolútne v záujme toho dekana, aby ho v ročenke mohol mať uvedeného, aby ho mohol hrdo vyvesiť ako najväčší kanón svojho "mužstva" na, dá sa povedať, reklamný materiál, kto u nás všetko učí. A, samozrejme, tomu dekanovi na škole priemernej, eufemicky povedané, úrovne je strašne cenné mať profesora na 39,5-hodinový úväzok týždenne pri plnom vedomí, že pán profesor, keď dobre pôjde, tam príde na dvakrát dve hodiny prednášok a možno ešte v čase nejakých výstupov na nejaké ďalšie hodiny venovania sa študentom. A nebudeme si hádam klamať do vrecka tí, čo do toho trošku vidíme, a akademická obec do toho vidí, pričom je známe, že na slušnej univerzite majú byť otaxované potreby kontaktnej výučby, konzultačnej výučby a tak ďalej, tak si hádam nebudeme klamať, že ten človek na tej svojej druhej a tretej univerzite bude fyzicky v múroch univerzity viac ako desať hodín týždenne. A presne preto sme nemali problém s tým posunom z päťdesiatosem na šesťdesiatdeväť, lebo to je ešte v medziach, povedal by som, matematickej slušnosti, áno. Reálna možnosť stodevätnásť hodín je ďaleko za touto medzou, ale podotýkam, žiaden dekan utisnutý na "meno" vo svojej ročenke mu to neodoprie, pretože ten mu povie: „Chceš ma mať? Tak ma maj za 39,5 hodiny, za 95-percentný úväzok.“ A zaplatí ten dekan, sklopí uši, zrazí opätky, z peňazí daňových poplatníkov 79. a ten tretí 119. hodinu v týždni úväzku toho profesora. Samozrejme, ak si profesor na MIT a je o tvoju prednášku z fyziky záujem na Caltech, tak, samozrejme, si ťa zavolajú, zaplatia ti letenku, najmú ti hotel, aby si ťa dve hodiny vypočuli, áno, a dajú ti k tomu kráľovský honorár, lebo ťa chceli vypočuť. Problém je, že aj tam, aj tam to nie je bezpodmienečne z peňazí daňových poplatníkov. To znamená, Harvard má takú nadáciu, že nie je vôbec odkázaný, ak si zavolá laureáta Nobelovej ceny z Nemecka, že mu platí hotel a letenku a všetku starostlivosť a honorár za peniaze daňových poplatníkov. Takže v tomto zmysle je pre mňa prejavom dobráckej povahy alebo možno aj veľkého tlaku, že pán minister sa v tomto bode "vyvinul" z päťdesiatich ôsmich na stodevätnásť hodín. No nemá to ľahké, ja mu to uznám. A tlaky sú veľké. Je možné sa zaťať, je možné sa nezaťať, nechcem súdiť.
Takže toľkoto ku kapitole lietajúcich profesorov, pretože poznám vysoko kvalifikovaných pedagógov, ktorí prijali úväzok za hranicou, za riekou Moravou, a miestny dekan, za plný úväzok, za štyridsať hodín týždenne ich slušne požiadal, aby boli takí láskaví a prišli na jeho univerzitu na jeden deň týždenne. A to nie je žiadna zlá škola, to nie je žiaden zlý odborník, ale to je presne normálne doba, v ktorej profesor v priamej kontaktnej výučbe môže splniť to, čo sa od neho očakáva. Predstava, že profesor na vysokej škole má štyri hodiny prednášok denne ako fyzikár na ZDŠ, je mimo realitu. Pán profesor z akéhokoľvek odboru príde do styku s prednáškovou sálou na niekoľko hodín týždenne, a to v prednáškovom období.
Tak len toľkoto k tomu, že tých 39,5 budú daňoví poplatníci platiť 366 dní do roka v priestupnom roku, áno, prázdniny-neprázdniny, stále.
Nemyslím si, že Slovensko má dostatok výborných pedagógov. Logicky ho nemôže mať, pretože nerastú na stromoch. A ak táto krajina pred dvadsiatimi rokmi mala šesť vysokých škôl, ktoré sa mohli nazývať vo vtedajších pomeroch univerzitami, a dneska ich má tridsaťpäť, tak je aj matematicky potom vylúčené, aby vyrástol 5,5-násobný počet pedagogických kapacít, ktoré môžu poskytovať skutočne vrcholné vzdelávanie. Logicky potom sa to vzdelávanie niekde poskytuje v duchu toho nemeckého „Diplommühle (mlyn na diplomy), kde proste nahádžem platby a z druhej strany vylezie pre toho čakateľa diplom v rúre, ktorý si zoberie, kvôli čomu tam prišiel. A to je skutočne problém. Iná vec je, že úpadok školstva, úpadok vôle mladých ľudí, ťažko študovať a na sebe tvrdo pracovať je stav, ktorý začína od základných škôl a ktorý rozhodne nie je len výsledkom lietajúcich profesorov. Môj ctený kolega bývalý dekan Matematicko-fyzikálnej informatickej fakulty UK pán docent Boďa povedal celkom verejne, že učia jeden až dva semestre študentov to, čo v matematike, čo pred 20 rokmi vedeli študenti, keď prišli prvýkrát do dverí tej fakulty.
Takže toľkoto k tomu, čo je príčinou a čo je následkom. Ale i toto je jeden z bodov, kde sa podľa mňa zo sľubných predstáv pána ministra nakoniec vycúvalo.
Inou vecou kvalitných škôl je kvalitná práca Akreditačnej komisie, ktorá by nemala pracovať na princípe, že vieme, ktorá univerzita ešte musí byť nad čiarou a my preto musíme dať akreditáciu všetkým až po ňu. To je jeden háčik a druhý háčik na tom je potom to, že keď už Akreditačná komisia nájde nejakú univerzitu, ktorá neznesie pri čestnom pohľade do očí reality názov univerzita, tak jej tento názov nepochybne svojím výrokom navrhne odňať. Ale my sa dočítame v pozmeňujúcom návrhu, že tá univerzita ho môže naďalej používať. Pre mňa je toto v zákone normálny návod na zavádzanie klienta. Toto by nemalo prísť do zákona o obchodných reťazcoch a nemalo by to prísť tobôž v zákone o vzdelávaní. Inými slovami, a ten príklad zopakujem, čo sa dá robiť, lebo sa mi zdá výstižný, ak existoval kedysi hotel, ktorý v blahých časoch minulého obdobia mal štyri hviezdičky a volal sa interhotel, ale medzitým sa nám postupne deterioroval tak, že v ňom behajú potkany a šváby a keď si dáte ruské vajce, máte do šiestich hodín salmonelózovú hnačku, tak môžem síce povedať, že teda stratil všetky hviezdičky, ale zároveň v zákone to mať, ale môžeš ich mať na hlavičkovom papieri, môžeš ich mať na internetovej stránke a môžu ti v neóne svietiť na nočnej oblohe, to je zavádzanie klienta. Ak sa rodič má orientovať aspoň trochu, lebo je pravda, že rodič nebude študovať závery Akreditačnej komisie, na aké to vzdelávanie má poslať svoje dieťa, tak sa, preboha, nemôže v zákone klamať. A my máme štyri školy, o ktorých Akreditačná komisia vyriekla svoj ortieľ. A, pán minister, dobrý človek, mi povedal na ostatnom školskom výbore, ale že je veľmi ťažké tie názvy meniť, tie sú v zákone. No ja som sa dozvedel, že, samozrejme, nemôžeme teraz urobiť malú novelu, kde v jednej novelke na jednom lístku papiera zrušíme štyri názvy. Ale to, čo môžeme spraviť, je, že otvoríme štyri zákony o štyroch univerzitách, ktoré stratili hviezdičky a kytičky, a zmeníme v novele, keď budú celé zákony otvorené, len jeden bod, názov. Milí priatelia, ktorých je 83, a teraz bez urážok a nejakých osobných mien, jednoducho pre vás je to malá operácia. A ja osobne som sľúbil pánu ministrovi svoju podporu a 84. hlas, a zaručene klub SaS dodá všetky hlasy, pretože sa tým urobí jedna vec, zákon neumožní legálne klamať. A, samozrejme, je s tým trošku ceremónia, musia sa tie zákony sem doniesť, musí sa otvoriť rozprava a tak ďalej. Neviem, kto by sa v nej hádal, keby išlo o navrátenie pravdy do názvu školy. A v priebehu krátkeho času i cez výbor, i cez všetkých povinných to prejde. A my budeme aspoň nie "na štíru", ako sa hovorí česky, s pravdou. A, opäť, my vlastne v tejto novele, a pritom pôvodne u pána ministra bola evidentná snaha byť prísny, ísť po kvalite, umožňujeme tým menej kvalitným verejne sa tváriť, že sú kvalitní. No ak je toto normálne, tak ja už neviem, ale mne sa toto nezdá vôbec možné v zákone.
V tejto súvislosti si dovolím podať svoj prvý pozmeňujúci návrh k parlamentnej tlači 223, kde v bode 5 § 2 ods. 16 sa na konci pripája veta, ktorá znie: „Názov vysokej školy, ktorá nie je začlenená medzi univerzitné vysoké školy alebo odborné vysoké školy, obsahuje slovné spojenie „vysoká škola“," teda už nie univerzita. O tom, prečo by to tak malo byť, som, myslím, povedal dosť. A nezdá sa mi, že toto je politikum, nezdá sa mi, že toto by malo deliť ľudí na pravičiarov a ľavičiarov. Skôr by takáto zmena mala deliť ľudí na pravdomluvných a zatĺkačov.
Druhý pozmeňujúci návrh je tiež k téme, ktorá rezonuje. Pán minister si nepochybne i mentálne osvojil to, že mechanické predĺženie dĺžky štúdia nie je garanciou ničoho. Ak my teda sa rozhodneme, že externista bude chodiť o rok dlhšie na bakalariát a o rok dlhšie na magistratúru a neurobíme nič s tým, že je to flákareň, tak je to nič, tak je to vytretie očí a zas je to nepravda. Tu prítomná pani profesorka Horváthová ma ubezpečila a nemám dôvod neveriť mojej kolegyni, že u nej majú externisti absolútne na hrbe naložené tie isté povinnosti a záťaže ako štandardní študenti. To je cesta. Cesta teda nebude podľa mňa v tom, že sa mechanicky otvorí možnosť a budú tam chodiť o dva roky dlhšie, presne vzaté. Zhodou okolností, ako vieme, v rámci podľa mňa niekedy až trošku spornej interpretácie niektorých európskych pravidiel sme zaviedli vysokoškolské vzdelávanie pre zdravotné sestry. Celý život som pracoval so sestrami ako každý doktor. A musím povedať, že boli mnohé vynikajúce. A bolo pre mňa aj radosťou a trošku možno iróniou, pretože vedeli všetko, čo sestra vedieť má, keď som sestry vo veku 48 či 49 rokov ako prorektor Univerzity Komenského slávnostne promoval, aby mohli byť "plnohodnotné zdravotné sestry", no boli to, ako spieva Lucie Bílá, mámy vod dětí a niekedy pomaly už „báby od vnoučat“. I vtedy existovali viaceré opcie. Existovala cesta cez Lekársku fakultu Univerzity Komenského, ale aj cez iné inštitúcie. Bolo všeobecne známe, že u nás to nebola celkom sranda, ak zohľadníme aj to, že 48-ročná žena, mama z rodiny, ktorá na krku má oddelenie a prácu na oddelení a nočné služby, už nemá 19, celkom reálne nám jej mne už zďaleka tak nepáli, ako keď sme mali 19. Ale napriek tomu prešli týmto prešom. Zažili biochémiu môjho vzácneho a najdrahšieho priateľa Braňa Líšku, ktorý nedaruje ani vlastnej materi nič. Toto všetko prešli. A existovala škola, kde bolo skôr dôležité zaplatiť, občas prísť. A bolo to "také isté", bolo to síce drahšie, ale pre niektorých to stálo za to. To znamená, pokiaľ budú také, ako je Horváthová a ako je docent Líška, už dnes dôchodca, a pokiaľ budú tie druhé alternatívy, tak nijaký mechanický časový posun v zákone zázrak neurobí. Takže i tu sa s dovolením prihováram za to, aby vec ostala pri starom a aby sa dbalo na kvalitu tej výučby v čase, aký je pre 46-ročnú sestričku primeraný, teda aby nechodila 7 rokov na tú magistratúru, 5 rokov je tu pre ňu bohato dosť. Domnievam sa teda, že len skvalitnenie a evidentné skontrolovanie toho, čo sa tam deje v rámci zaplatenej výučby, lebo to sú platiace dievčatá a chlapci, to je cesta k zlepšeniu.
A ešte musím povedať k tomu jedno. Ono to externé vzdelávanie, samozrejme, je spoplatnené, samozrejme, deje sa, celkom logicky, keď sa pozerám na sestričky kožnej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, cez víkendy. A, samozrejme, ak jednoducho pridám kvantu študentov rok na bakalariáte a rok na magistratúre, tak ich niekto ďalšie soboty alebo v ďalšej miestnosti ďalší bude musieť učiť. Dozvedám sa, že ich to nebude stáť o nič viac. A ja sa pýtam s Králickou bibliou, či je hoden "dělník mzdy své". Teda nielenže tá dotyčná uchádzačka bude musieť sadnúť na autobus a ísť do mesta, kde je tá škola. A tomu pedagógovi čo dá dekan za ďalšie hodiny, ďalšiu sobotu od rodiny? Ruku mu podá? Alebo dá mu čestné uznanie? Alebo ho vyvesí na stenu pochvál ROH ako zaslúžilého pracovníka? Teda, inými slovami, ak sa toto nepokryje mzdovými nákladmi, tak si neviem predstaviť dekana, ktorý toto niekomu pridá k práci v sobotu, 4 hodiny prednášať ošetrovanie ja neviem vredov predkolenia. Ako? Ako grátis? Neexistuje bezplatný obed, neexistuje bezplatný pedagóg, ktorý v sobotu príde niekoho učiť bez toho, aby nevznikli náklady. Ale tie náklady vzniknú, a ony reálne musia vzniknúť. Kto ich uhradí, ak na to nedostane tá škola presne na osobohodinu normované peniaze? A ak ich dostane, kto ich dá? "Rein theoretisch" by ich mal dať študent. Ale toho to vraj nemá nič stáť. Tak sa pýtam. Z ničoho nič nepochádza, neexistujú peniaze padajúce z neba. Preto si dovoľujem k parlamentnej tlači 223 dať návrh, v ktorom v článku I sa vypúšťajú body 99 až 106, následné body sa primerane prečíslujú.
Tu sme pri žiadostiach, a prípadne ich zamietnutí, o vyučovanie daného študijného programu. Toto je pozmeňujúci návrh, ktorý, sa dá povedať, klasickým výrokom kedysi môjho kolegu poslanca Romana Kováča, nenásobí ani nedelí. Nie je to žily trhajúci pozmeňujúci návrh. Ale podľa dikcie zákona je v rukách ministra, a keďže ministri sa menia, tak takmer aj dvoch ministrov tri- až šesťročná úložná doba na vyriešenie uznania študijného programu a udeľovania akademického titulu a tak ďalej. Ak dôjde k situácii, že to škola možnosť nemá alebo stratí, tak si myslím, že tri roky je bohato času na to, aby to vyriešili. To znamená, ak dávajú šesť rokov na to, tak už hádam medzitým ozaj škole vyrastie z trávy nový profesor a nový garant a nové všetko.
To znamená, šesť rokov sa nám zdá veľmi veľa, a preto si dovolím navrhnúť tretí pozmeňujúci návrh k parlamentnej tlači 223, v bode 166 § 83 ods. 11 sa slová „až šesť rokov po rozhodnutí ministra podľa závažnosti zistených nedostatkov" nahrádzajú slovami „roky“, rozumie sa „tri“, lebo to je predchádzajúce číslo, ktoré sa nemení, len sa tam dávajú tie roky.
No, vážená snemovňa, nakoniec, keď som vybavil povinné cviky v podobe pozmeňujúcich návrhov, chcem povedať jednu vec. Áno, bolo 26 noviel vysokoškolského zákona. Je tu minister, ktorý nepochybne má hádam celkom jasné kontúry toho, odkiaľ a kam chce ísť. Zatiaľ je ten výsledok veľmi hmlistý. A je samozrejmé, že bude treba "komplexné riešenie". Ja sa priznám, že, inak, nemám veľmi rád slová o komplexnom riešení, lebo je to najlepšia šmykľavka, ako niečo poslať do stratena. Moji priatelia zo strany MOST – HÍD tu navrhovali trošku neohrabaný návrh na to, aby olympionici medailisti dostávali k dôchodku prilepšenie. I v mojom klube pravicovej strany SaS to vyvolalo rôzne názory. A ten návrh, tak ako bol postavený, bol postavený veľmi široko, v čase nedobrej ekonomickej situácie, finančne príliš náročne, ale dalo sa s ním pracovať. Dal sa obmedziť, dal sa zúžiť a dal sa z neho spraviť akceptovaný zákon, ktorý takto funguje v Maďarsku i v Poľsku. Spomínam ich, aby som hovoril o susedoch, medzi ktorými Slovensko leží a ktorí majú olympijských víťazov veľa, oveľa viacej ako my, oveľa viacej medailistov, lebo na rozdiel od Slovenska sú to športové veľmoci, menovite Maďarsko. Ale musím povedať, že moji ctení kolegovia na čele s mojím kolegom z výboru a tím, ktorý tu zastupuje športsmanov, teda kolegom Galisom, vystúpili. A všetci, ako by ich jedna mater mala, vystúpili v duchu toho krásneho nemeckého "im Prinzip ja, aber nein". Teda v zásade sú všetci za to, ale v zásade nemôžu byť teraz za to a povedali, že to treba riešiť komplexne. A preto nemám rád komplexné riešenia vo veci, ako je dôchodok pre osemdesiattriročného Antona Urbana alebo Antona Švajlena, strieborných medailistov z olympiády v Tokiu, a pre Janka Zacharu, zlatého medailistu z olympiády roku 1952 v Helsinkách, pre ktorého je "komplexné riešenie" veniec na hrob. Pánboh mu daj dlhý život, áno. To znamená, nemám všeobecne rád komplexné riešenia, mám rád riešenia problémov vtedy, keď sa dá, vtedy, keď sa riešia, vtedy, keď sa rieši výška úväzkov, vtedy, keď sa rieši názov vysokej školy podľa pravdy a Akreditačnej komisie a vtedy nech sa urobí to, čo sa dá urobiť. Čo sa nedá, to sa nedá. A preto si myslím, že vzhľadom na to, a to vám môžem len závidieť, pán minister, že máte 83 hlasov, a, ako som vám povedal, môj k tomu navrch, ten vám bude veľmi platný, ale máte ho, sa dalo ísť hlbšie ku kosti, sa dalo odolať, sa dalo akýmsi spôsobom urobiť viac, aby ten podľa mňa vo vašej hlave nie apriórne zlý a pokrivený zámer mohol mať uchopiteľnejšie kontúry a mohol byť lepší.
Môžem nakoniec vysloviť len nádej, že tá komplexná novela, po prvé, bude, lebo aj to nie je zas tam celkom einfach, a, po druhé, bude komplexná a dobrá.
Školstvo by nemalo byť len pravicovo-ľavicovou politikou. Okrem toho podobne ako kolega Fronc sa domnievam, že to, čo má mať nejakú cenu, musí niečo stáť. A to, o čom sme my uvažovali ako o takzvanom spoplatnení štúdia, nebolo spoplatnením štúdia. Znova zdôrazňujem, že výučba stomatológa stála viac ako 200 000 – 250 000 slovenských korún ročne. A my by sme v tom čase neplánovali brať od študentov viacej ako 19 000 Sk, teda jednu dvanástinu toho, čo to v skutočnosti stojí. Od nikoho by sa nebralo to, čo to stojí, ale oveľa menej. Ale umožnilo by sa to. Stále sa hovorí, že keby sa platilo, tak by chudobní, talentovaní nemohli študovať. Znova a znova hovorím, existujú hlavy, na ktorých musí existovať štátny záujem, aby vyštudovali, a to nieže mu dám len nejaké sociálne štipendium. Existujú proste zrejme bohatí i chudobní talentovaní, nie je ich veľa, podotýkam, hladko by sme tých pár udržali, ktorí nieže majú len dostať sociálne štipko a nejaký internát. Poznám taký jeden prípad kolegu môjho syna, ktorý vyštudoval teoretickú fyziku. A ten chlapec je, myslím, niekde v Amerike. Ale keď prišiel do školy do prvého ročníka na mat-fyz, tak sa ráno napchal šiestimi suchými rožkami a napil sa vody z umývadla v posluchárni, pretože na iné nemal, otec bol asociál. A on sa tam vďaka obrovskému talentu nielen dostal, ale aj udržal. Ale tomu chlapcovi treba z peňazí vybratých od bežných študentov nieže zaplatiť sociálne štipendium, ale kúpiť gate, oblek na imatrikuláciu, kravatu, košeľu a dávať vreckové, a každý týždeň na pivo či diskotéku, aby aj on normálne žil, lebo aj to je zmysel starostlivosti o ozaj talentovaných študentov.
A teraz budem možno neúprosne v tomto smere pravicový. Svet, tobôž v školstve a vo vede, pohne prvých 5 až 10 %. Potom je široká skupina tých, ktorí sú potrební, aby liečili, aby učili, aby vykopávali Púchovskú kultúru a Pustý hrad. A potom sú tí, ktorí študujú, ale ktorí študujú s takým "nasadením", že si dovolím odcitovať moju obľúbenú političku barónku Thatcherovú, ktorá povedala v inej súvislosti: „Posledných 20 % ma nezaujíma,“ možno sa to nedá povedať o občanoch štátu, ale o študentoch sa to teda povedať dá, „posledných 20 % ma nezaujíma.“ Ak nemajú vôľu a schopnosť na štúdium, nech neštudujú, tento štát pôjde na jednej nohe skackajúc ďalej aj bez ich študovania. Takže metóda je spoplatniť štúdium, cielene podporovať chudobných a talentovaných oveľa lepšie ako teraz, oveľa lepšie, lebo oni skutočne často sú v situácii, že aj bežné, takzvané bezplatné štúdium s nákladmi na všetko ostatné je pre nich takmer nedostupné. A tá stredná časť, tá študuje predovšetkým, vravím celkom otvorene, pre svoje lepšie budúce spoločenské uplatnenie, z ktorého má výhodu aj spoločnosť, samozrejme. Ale nie je to one-way route. Aj oni z toho majú výhodu. A preto je finančné prispenie celkom normálne v dnešnej trhovej spoločnosti, ktorá už je iná ako kedysi. Niekto mi povie: „A ty si ako vyštudoval za doktora? Tebe kto platil?“ No áno, vtedy, keď som nastúpil ako doktor, tak som mal tretinový plat baníka a moji rodičia platili celý život dane, takže mne to zaplatili oni, nie Vasil Biľak, a, musím povedať, tiež mali doktorské platy, v tom čase také, aké boli, to znamená, dnes sú v tomto zmysle iné časy, dnes sa všetci skladajú na štúdium hordy právnikov na všetkých možných súkromných, ešte súkromnejších a najsúkromnejších školách, tým, ktorí potom, keď sa Jožo Múranica pôjde rozvádzať so svojou ženou, tak budú od neho chcieť za advokátske zastúpenie pár stoviek korún na hodinu. Ale to budú zároveň tí, ktorým sa Jožo Múranica, drevorubač, skladal na štúdiá.
Takže, prosím vás, v tomto zmysle to nie je ľavicové a pravicové, v tomto zmysle je to o elementárnej spravodlivosti. Je samozrejmé, že spoločnosť potrebuje všetkých dopravných inžinierov, metalurgov, biochemikov a nanotechnológov. Ale pre nich zároveň je titul ich väčší prospech, lepšie spoločenské, ekonomické a iné uplatnenie, a preto je dôležité vyvážiť to v budúcnosti spravodlivo keď už nie pre nič iné, tak preto, aby som mal na podporu toho chudobného teoretického fyzika vo vyššej miere, ako mám na to teraz. Ďakujem za pozornosť.