Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, dovolím si predložiť zákon, ktorý pani predsedajúca uviedla a ktorý sa týka komunálnych volieb, ktoré predstavujú výnimku z daného pravidla, o ktorom budem hovoriť v porovnaní s ostatnými voľbami v Slovenskej republike. Jedná sa v zásade a potom aj ďalej predovšetkým o rovnaký prístup k volebnému moratóriu, čo je jeden bod toho návrhu, a tiež o otázku hrany ústavnosti, na ktorú narážajú niektoré prvky tohto volebného zákona.
Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje slobodu prejavu a práva na informácie ako prvé z politických práv. A presne právo na informácie a sloboda prejavu je témou tohto návrhu. Podľa čl. 26 ods. 4 sa hovorí, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov v § 30 vymedzuje vedenie predvolebnej kampane spôsobom, ktorý obmedzuje slobodu prejavu a slobodu šírenia informácií podľa môjho názoru nad rámec dôvodov uvedených v ústave.
Zákon o voľbách v § 30 ods. 1 vymedzuje volebnú kampaň ako činnosť politickej strany, nezávislého kandidáta, prípadne ďalších subjektov zameranú na podporu alebo slúžiacu na prospech kandidujúcej politickej strany alebo nezávislého kandidáta vrátane inzercie alebo reklamy prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania podľa odseku 4, hromadných informačných prostriedkov, plagátov alebo nosičov informácií. Podľa § 30 ods. 2 kampaň sa začína 17 dní a končí sa 48 hodín pred začiatkom volieb, vedenie kampane mimo určeného času je zakázané.
Drobná reminiscencia. Pri ostatných komunálnych voľbách z vyše 260 podaní na Ústavný súd bolo viac než 240 zameraných na porušenie volebného moratória.
Pokiaľ ide o tento citovaný paragraf, je na pováženie, a informácia o kandidátoch je len informácia, či právo na informáciu o nejakom jave, napríklad o preferenciách jednotlivých kandidátov alebo politických strán, ktoré je právom na informáciu, môže byť obmedzené. A či, v danom prípade, teda ak napríklad strana alebo kandidát v komunálnych voľbách šíri informácie o svojej osobe, sa tým dopúšťa niečoho, čo by ohrozovalo práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia alebo mravnosti. Podľa mňa, nie, tým sa ničoho takého nedopúšťa.
Ak ma pamäť neklame, pred rokmi som videl v televízii záber z krajiny, o demokratickosti ktorej nemôžeme pochybovať. V tom zábere sa objavil vtedajší švédsky premiér Carl Bildt, ktorý na pozadí budovy, v ktorej bol zrejme volebný okrsok a do ktorej smerovali voliči, rozdával týmto voličom pred tou budovou svoje volebné materiály, ten Carl Bildt, ktorý bol ozdobou diplomatického plesu, ktorý sa pred niekoľkými dňami konal, poriadajúceho pánom ministrom Lajčákom u nás. Nemyslím si, že demokratické Švédsko dovoľuje porušovanie akýchkoľvek práv. A domnievam sa, že Carl Bildt rozdávajúci svoj volebný materiál v primeranej vzdialenosti od volebnej miestnosti porušoval čokoľvek, čo by odôvodňovalo ústavný zákrok na obmedzenie práva na informáciu voliča o jeho osobe.
Nedochádza teda k žiadnemu ohrozovaniu ani mravnosti, ani verejného zdravia, ani bezpečnosti, ani ničoho iného.
Podobnou záležitosťou sú prieskumy verejnej mienky. Samozrejme, niekto povie, tie bývajú zmanipulované. A ja na to hovorím, ak si myslíme, že sú zmanipulované, tak zmanipulované sú tie, ktoré sú dva dni pred voľbami, 10 dní pred voľbami, rok pred voľbami a trebárs aj tri roky pred voľbami. Ak si totižto toto myslíte, tak potom by bolo hádam záhodno zakázať prieskumy ako také, lebo zmanipulovať sa dá všetko a kedykoľvek. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, že vás prerušujem, iba sa chcem spýtať, či ešte máte na dlho odôvodnenie. Inak by sme ho prerušili a pokračovali by sme v rokovaní na budúci týždeň.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Nedá sa nič robiť, pani predsedajúca, áno, mám.

Ďakujem pekne. Našou vlasťou sa prehnali v priebehu sotva troch desiatok rokov dve obrovské vlny zločinného kradnutia. Tá prvá, arizačná vlna dopadla "našťastie" pre arizátorov, to hovorím v silných úvodzovkách, tak, že tretia ríša vyriešila v zásade ich problém fyzicky. Tá druhá, vlna komunistických zlodejín, nestihla fyzicky vyriešiť všetkých. A krádež je to stále rovnaká, či na začiatku prvej bolo právo vyššej rasy nad nižšou alebo v tej druhej právo vedúcej triedy nad porazenou triedou. Môj starý otec, biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, profesor filozofie a teológie, nebol továrnik, nebol vlastne ani pravý buržoa, bol učiteľ a teológ, ale napriek tomu vyletel v Akcii B za 24 hodín zo svojho bytu, kde žil so štvorčlennou rodinou, do najmenej 100 km vzdialenej stavby z hlinených nepálených tehál. A do jeho bytu prišiel niekto druhý. A v jeho záhrade na Kolibe vyrástli štyri vily, medzi iným vila význačného komunistického výtvarníka. Samozrejme, to je preč. Nikdy sme za to nikdy nič nedostali. Len chcem povedať, že tvrdenie, že sa nemá odstraňovať jedna nespravodlivosť druhou, tu kríva v tom zmysle, že tí okradnutí už sú poškodzovaní 23 rokov a, presne vzaté, majú za každý deň z tých 23 rokov nárok na odškodné.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Hoci, paradoxne vzaté, som sám obeť reštitúcie a opustil som v päťdesiatke dom, kde som sa narodil a kde som myslel, že aj zomriem, som zároveň ten, ktorý plne súhlasí s tým, čo uviedol Martin Poliačik, pretože aj keď to mňa osobne postihlo, nezadateľné ústavné právo na vlastníctvo je najvyšším zákonom. A ja som musel svoju strechu nad hlavou riešiť v päťdesiatke, možnože som mal na to lepšie možnosti ako iní ľudia, ale, presne ako Martin povedal, niektorí to vedia už 23 rokov a ich rodičia, ktorí by boli akceptovateľní ako "postihnutí", sa dávno pominuli. Oni 23 rokov neriešili tento problém. Viem si ich živo predstaviť, keby sa dozvedeli, že kedysi z ich rodinného majetku odcudzený Medňanského či Benkov obraz sa našiel a je v niekoho držbe, ako by ako levy bojovali o to, aby sa im rodinný ukradnutý majetok vrátil. Keď ale ide o majetok niekoho, ktorý využívajú oni, majú iný meter. Naša užšia rodina zhodou okolností zároveň bola obeťou reštitúcie a širšia rodina zároveň reštituovala, pretože iným rodinným príslušníkom bol odcudzený majetok. A človek nemôže mať selektívny prístup, ale musí mať prístup: „Padni komu padni.“ To znamená, i keď som reštituent a zároveň obeť reštitúcie a dokonca i keď som len obeť reštitúcie, pretože z toho vráteného rodinného majetku som ja nemal nič, jednoducho musím chápať, že rodina panej, ktorá po ukradnutí domu komunistami dožila v sklade uhlia vo svojom vlastnom dome, dožila v ukrutnej biede ako 78-ročná, má právo na vrátenie ukradnutého majetku.

Ďakujem, pani predsedajúca. Je možno celkom plauzibilné zdieľať pesimizmus pána poslanca Matoviča vo veci priznávania sa straníckych sponzorov k tomu, že nejakú stranu sponzorujú. Samozrejme, je otázka, kedy na Slovensku dôjdeme do stavu, keď bude pre stranu cťou ukázať, kto je jej sponzorom. Spomínam si na situáciu z roku 1996, keď som bol v Spojených štátoch na pozvanie amerického Kongresu. A prebiehal vtedy volebný zápas medzi Robertom Doleom a Billom Clintonom o Clintonovo druhé obdobie. Ale zároveň boli lokálne voľby primátora mesta Charlotte v Severnej Karolíne. A na inzertnom úseku titulnej strany miestnych novín sa jeden z kandidátov hrdo chválil tým, že mu 1 500 dolárov poslal nik menej ako človek zo slovenskými koreňmi a neuveriteľnými modrými očami, dnes už nebohý Paul Newman. A pre toho človeka bola nepochybne zmienka o tom, že jeho sponzorom je Paul Newman, hodna podstatne viac ako tých 1 500 dolárov. A aj keď možno nešlo o peniaze, v ostatných prezidentských voľbách za Moravou sme videli, že keď niekto môže na svoje triko povedať, že podporuje ho Zdeněk Svěrák, tak je to možno viac, ako keby Zdeněk Svěrák poslal knížeti pánovi, ktorý to asi tak nepotreboval, 20 000 českých korún. To je k tej stránke, či sa majú sponzori priznávať, ak si za tým stoja.
Pokiaľ ide o samotný zmysel kampane, sám sa držím toho, že som nikdy nebol ovplyvňovaný kampaňami. A nemyslím si, že by či moji voliči alebo vôbec angažovaní občania, voliči iných z vás potrebovali k vášmu zvoleniu megaboardy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No, začnem tou Rodéziou. Kolega Hlina, vy, samozrejme, môžete mať skúsenosť s prosperujúcou rodinnou farmou, ale vedomosti o histórii Afriky to nenahradí. Príbeh Rodézie, Iana Smitha, bielych farmárov, potom vyhnaných resp. zmasakrovaných, ktorí urobili z Rodézie obilnicu Afriky, nebol príbeh novodobého otrokárstva. To, čo tam predvádza ďalších 25 rokov Robert Mugabe, to už bola trošku väčšia tragédia. Takže hovoriť mne o novodobom otrokárstve znamená ukázať, že si niečo musíte doštudovať.
Pokiaľ ide o tie dotácie a nedotácie, chcem povedať znova len jedno. Niekto sa domnieva, že kakaové bôby v Ghane ghanská vláda dotuje? Domnievame sa, že kávu na náhorných planinách Kene kenská vláda dotuje? Domnievame sa, pestovatelia banánov v Kolumbii a Kostarike dostávajú dotácie? Svet fungoval stáročia bez dotácií a Európa začala dotovať. A Európa dotuje a dotuje, dotuje i neobrábanie pôdy, dotuje čokoľvek, ale v oblasti vedy a výskumu zaostáva tak dramaticky, že si kope vlastný hrob. A môžeme diskutovať o tom, čo by sa s tým malo alebo nemalo robiť, ale presne ako povedal kolega Záhumenský, dotujú všetci naokolo a v tom je to prekliatie. Pretože keby všetci naraz prestali dotovať v ten istý deň, v tú istú hodinu, tak sa jednoducho ukáže, že to pôjde aj bez tých dotácií.
A k tomu vysielaču, pán kolega, zabudli ste sa dať zvoliť do rady školy, ktorá nám zastupiteľom navrhla ten vysielač. Tá iniciatíva prišla z radov rodičov, ako ste vy.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Záhumenský veľmi správne a pozoruhodne zmienil príklad Zimbabwe. Pred rokmi som videl na Hard talks na BBC rozhovor s bývalým rodézijským premiérom Ianom Smithom a on s iróniou konštatoval, že aj keď ho vláda Veľkej Británie nemala rada, on bol ten, ktorý spôsobil, že hladomor do Zimbabwe prišiel o sedem rokov neskôr. Áno, bola to kedysi obilnica Európy, v ktorej vládli rasistickí farmári, v úvodzovkách, ale vládli tam, a to chcem dodať k tomu, čo povedal kolega Záhumenský, bez dotácií! To nebolo dotované, to nebola dotovaná obilnica Afriky! A veľmi správne ste povedali, že dotácie dostávajú všetci naokolo, a to je koreň mnohého zla.
Pred rokmi som bol ako prorektor Univerzity Komenského v Bruseli na stretnutí univerzít a švédsky reprezentant z univerzity v Uppsale povedal, že statok a paradajky prežierajú budúcnosť Európy a jej vedeckého pokroku. A ako kedysi člen parlamentu som si všimol, že slovenské ošípané, a to bolo, prosím, za vlády Mikuláša Dzurindu, boli dotované približne rovnakou sumou ako vzdelávanie na Univerzite Komenského. Musím povedať, že bieda nie je to, že u nás sú nízke dotácie. Bieda je, že dotácie existujú, lebo mali by zaniknúť naraz v jednej minúte v celej Európe.
A žiarivý príklad poľnohospodárstva na Novom Zélande, ktoré neopustilo krajinotvorbu, a očividne na Novom Zélande nie je hladomor,  očividne to tam funguje a funguje to bez dotácií Európskej či inej únie.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, personálne návrhy v politicky rozdelených štruktúrach môžu predstavovať problém. Mám pocit, že tento personálny návrh je z tej vzácnej kategórie tých, ktoré by nemali byť chápané ako kontroverzné.
Je pre mňa, priam poviem, cťou, že môžem vystúpiť, a to reprízovo, lebo už som tak urobil minule, s tým, že si dovolím požiadať ctený poslanecký zbor, aby podporil kandidáta Františka Mikloška.
Hovorím to i ako jeden z tých, ktorý ako druh svojho zvečnelého priateľa Jána Langoša presadzoval tento zákon v nie celkom jednoduchej koaličnej situácii časov, keď vznikol. Ku cti niekoľkých poslancov HZDS musím povedať, že  prezidentom Schusterom vetovaný zákon, pomohli svojimi hlasmi prejsť. Bol to rozlúčkový moment parlamentu 1998 - 2002 na poslednej schôdzi. S Jánom Langošom sme vtedy usporiadali, my dvaja, niečo, čo by som nazval dvojčlennou mexickou vlnou. Nebola to veľká mexická vlna, ale vznik Ústavu pamäti národa bola podľa mňa veľmi vážna a dôležitá vec, medzník na našej ceste odniekadiaľ niekam.
To, aby sme nezabudli, odkiaľ sme vykročili, a čo by nám malo byť majákom, svietiacim na cestu, kam pôjdeme, je Ústav pamäti národa. Tragická smrť Jána Langoša bola nielen stratou priateľa, ale aj momentom, keď sa na prvý aj na druhý pohľad nad Ústavom pamäti národa začali zbíjať temné mračná. Pravda je, že vzdialené hrmenie ústav nezničilo. Pravda je, že ústav žije, i keď na jeho dielčie výkony môžeme mať rôzne názory. Hovorím nahlas, vďakabohu, že je tu. A teraz stojíme pred voľbou osoby. Neverím na špiritizmus, ani na spojenie s druhým svetom, ale som hlboko presvedčený, že Ján Langoš by navrhnutého kandidáta odobril. A odobril by ho proste preto, že ako pri takmer žiadnej inej voľbe osoby na Slovensku, niet pochyby, že niet kandidáta, ktorý by lepšie napĺňal zmysel a poslanie Ústavu pamäti národa. Kandidáta, ktorý ako verný katolík sa dokázal ako jeden z prvých stať iniciátorom ospravedlnenia tým, ktorých naši predkovia ako svojich spoluobčanov vyviezli na cestu smrti.
Ako človek, ktorý sa v danej chvíli pre nás možno takmer až nepochopiteľne vybral na pohreb Gustáva Husáka. Ako človek, ktorý bol nad mnohými vecami, ktoré sa pri pohľade z prachu, zo žabej perspektívy zdali možno až nepochopiteľné.
Fero Mikloško je, celkom otvorene priznávam, môj priateľ, ale mám veľa priateľov, a nie každého by som navrhol a podporil a volil ako predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa.
Myslím si, že toto je tá voľba, na ktorej by sa, ako hovoria bratia Rusi, na "poľzu déla", "Vo vyššom záujme", ako znie názov jednej pozoruhodnej poviedky Alexandra Solženicyna, mali spojiť obidve krídla snemovne. A myslím si, že ak sa tak stane, bude to svetlý moment v tej jej zatiaľ krátkej histórii. A budem rád, ak ho budú nasledovať ďalšie. Ak ale tento svetlý moment zhasneme skôr, ako bude môcť vzniknúť, bude to pre túto snemovňu hanba.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. I ťažšie chápavý a dokonca nahluchlý poslanec by po štyroch hodinách rozpravy a po správne rozhnevanom mladom mužovi Viskupičovi mohol prísť k záveru, "vsjo jasno, začem slova".
No, treba povedať, že v dnešnej rozprave nezaznievajú protestsongy o neoliberáloch v podaní dua Marx a Blaha, neznie oslavný chorál na Stiglitza a na úlohu sociálneho zmýšľania oproti hnusnej pravici. A keď je čas adventný, tak si v tomto záverečnom šteku dovolím povedať to, že kedysi v časoch biblických trúby stačili na to, aby padli múry Jericha. Ale posunuli sme sa. Dnes stačí relatívne tichý hlas Martina Danka, aby rozohnal 83 Kolesíkov.
Môžem si to dovoliť povedať, lebo ten, ktorý to nemá rád, kolega Martvoň tu nie je, jednoducho tí, ktorí prišli pred dvoma hodinami pripravení, vždy pripravení, sa rozutekali. Ajhľa, na rozdiel od trúb jerišských stačil Martin Danko.