Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, je možné, že po dvoch hodinách a tridsiatich deviatich minútach rozpravy na túto tému ešte viac rozhnevám kolegu Alojza Hlinu a povie to svoje neúprosné záverečné hodnotenie, či už vystúpenia alebo témy, všetko zlé, zlé, zlé. No, áno, ja nezvyknem známkovať ničie témy ani ničie vystúpenia.
A to, že vystupujem, je možno dôsledok toho, že sa konkrétne s kolegom Kaníkom striedame v predkladaní takýchto, konkrétne tohto návrhu zákona. Bola to naša štvorica z OKS, ktorá presadila pred rokmi 17. november ako najvýznamnejší deň dovtedajších moderných dejín Slovenska a najnovší štátny sviatok.
Ku cti nebohého poslanca Petra Bohunického za SDĽ musím opraviť to, s čím vystúpil kolega Jasaň zo strany SMER a na čo narazil aj kolega Bublavý. Kolega Peter Bohunický vtedy predložil návrh zákona o 28. októbri ako pamätnom dni našich národov. To znamená, že nepredkladal zákon o štátnom sviatku. A celkom čestne a otvorene predložil ho preto, lebo my sme chceli predložiť zákon o štátnom sviatku. Ale pamätný deň bol tým minimom, na čom v koalícii, vtedy širokej, ústavnej aj s SDĽ-kou ako najmenšom spoločnom menovateli bola možná dohoda. Preto bol predložený tento návrh zákona, a ja som zaň hlasoval, ale nemohol byť predložený zákon o štátnom sviatku, pretože vtedy koaličné dohody neumožňovali predložiť nič, na čom nebola dohodnutá celá koalícia. Takže nieže sa prepásla možnosť tak, že sme ju nevyužili, ale nebola možnosť využiť žiadnu možnosť.
A ku cti vtedajšej rozpravy musím povedať, že my sme začínali dnes piati, teraz nás je viac, ale vtedy nás tu tiež bola len hŕstka a okrem kolegu Bohunického sme, myslím, v rozprave vystúpili s mojím váženým priateľom Ladislavom Ballekom. A nebol o to veľký záujem. Každopádne teda tá debata prebehla tak, ako som povedal.
A teraz k meritu. Nebudem hovoriť o generálovi Štefánikovi. Nebudem hovoriť o ňom nie preto, že si nevážim jeho vklad. Nebudem o ňom hovoriť nie preto, že ho nemám rád. Vyrastal som celý život pod bronzovou sochou výšky 64 centimetrov, ktorú v mnohometrovej verzii vidíte pred Národným divadlom. Tú sochu dostal môj starý otec biskup Osuský ako dar, pretože bol predsedom Spolku pre stavbu bradlianskej mohyly. A autor tej sochy Bohumil Kafka mu ju venoval ako jeden z pár exemplárov takého toho modelového Štefánika na pamiatku tých, čo sa o Bradlo zaslúžili.
Chcem teda povedať, že pokiaľ ide o Štefánika a jeho dielo, tiež sa domnievam, že sme si príliš zvykli jeho tragickú smrť nie oslavovať, ale iste pripomínať. Ale vo mne tieto oslavy úmrtí navodzujú citát zo slávnej pesničky Karla Kryla: „Úloha osobnosti v dějinách státu pozůstává z ochoty té osobnosti zemřít nebo se nechat zabít dřív, než stačila odvolat." To bola Krylova skúsenosť so svetom.
Každopádne generál Štefánik zomrel tragicky a teraz poviem kacírske slová: „Možno ho to uchránilo pred tým, aby zabŕdol do bežnej politiky, do hádzania blatom. Mal to šťastie, že zomrel ako heroj, zomrel ako padajúci Ikarus nad dokonaným dielom a nedotklo sa ho nič, čo prišlo potom. I preto vďaka Bohu zaňho, možno nie vďaka Bohu za ten smutný koniec ostala jeho žiarivá osobnosť ako legenda.
Ale ja, naopak, vnímam 28. október ako dielo bezmenných legionárov, ktorí padali pri Bachmači, Vouziers, Doss Alto, ktorí krvácali za to, aby mohli Štefánik, Osuský a ďalší svetu povedať: „Je tu jedna sila, ktorá bojuje na vašej strane a zaslúži si svoj štát." To nie je len oslava diela generála Štefánika. To je oslava x obetí legionárov, ktorí riskovali, po prvé, guľku ako vlastizradcovia monarchie v prípade zajatia na druhej strane frontu, alebo smrť, ktorá mnohých postihla, pretože bojovali statočne, hrdinsky, často v ťažkých bitkách. Tí všetci sú rovnako hrdinami ako generál Štefánik, akurát nemáme mená mnohých z nich. A je to tiež i zásluha dlhých desaťročí práce, ktorá sa začala v roku meruôsmom, keď začal Štúr hovoriť o hornouhorskom okolí.
A ak tu niekto hovorí o náboženskom aspekte, no pravda je, že Milanovi Ďuricovi udrelo do očí, že z ním uvedených 101 signatárov Martinskej deklarácie bolo vraj 95 evanjelikov. Nakoniec, aj v triumviráte Štúr, Hurban, Hodža nebolo veľa katolíkov. Ale pravda je tiež, že ozaj nejde o religióznu záležitosť. Možnože tam bolo šesť katolíkov, ak ich tak narátal Ďurica, nech si už o ňom myslím, čo chcem, ale bol tam Andrej Hlinka a slúži mu ku cti i jeho historický citát o nepodarenom manželstve, čo znamená, nejde o religióznu tému. Martinská deklarácia nebola lepšia alebo horšia, či tam boli luteráni alebo katolíci. Zhodou okolností originálny dokument podpísalo v tom čase, keď sa tam zasadalo, alebo bolo, 64 ľudí. V abecednom usporiadaní tam pod číslom 32 figuruje Ján Krivoss, môj prastarý otec, obchodník z Mikuláša.
Je tiež pravda, že zo šestnástich žúp, ktoré pokrývali naše územie, zo siedmich nebola v Martine ani noha, boli tam len zástupcovia deviatich žúp. A celkom logicky tam boli zástupcovia geograficky k Martinu v tom čase blízkych žúp. Nič to nemení na tom, že tu budeme teraz hovoriť o tom, aký mal kto mandát. Mandát vzniká voľbami a voľby sa môžu diať vtedy, keď je na to príležitosť. Takže nemá zmysel hovoriť o mandáte Dulu, o mandáte Medveckého, o mandáte Hlinku či Krivossa, tak ako nemá zmysel hovoriť o mandáte, ktorý dali niekomu príslušníci Slovenskej ligy v Amerike alebo českých spolkov v Amerike, lebo to neboli tí, o ktorých štát išlo. Mandát mohli dostať tí ľudia len od svojich občanov. A, samozrejme, že ho nemohli mať, tak ako študenti 17. novembra na Národní tříde nemali mandát na zbúranie komunizmu u nás. Proste veci sa dejú bez mandátu. Aj na námestí SNP toho dvadsiateho prvého či koľkého novembra 1989 nemal nikto mandát. Tam proste boli ľudia.
A v tej Prahe po tom, ako ho prepustili z maďarskej basy, bol aj Vavro Šrobár. Bol tam teda Slovák, ktorý tam neprišiel náhodou idúc okolo, lebo s Vavrom Šrobárom súdeným a odsúdeným pre protimaďarskú činnosť sa spája jedna vetva slovenského postoja, ktorý vyústil do prihlásenia sa Slovenska k Česko-slovenskej republike. To nebola žiadna náhodná účasť alebo to, že teda bol tam aj jeden Slovák. No nepochybne ani v Prahe, ani v Martine nebol ani generál Štefánik, ani Štefan Osuský, ani Masaryk, ani Beneš. Ale tiež kvôli tomu ich nebudeme hádam spochybňovať a nebudeme rozmýšľať, aký mal kto mandát.
Myslím si, že sa máme vrátiť k samotnému faktu, k vzniku Česko-slovenskej republiky, a opäť sa vraciam k tomu, že by sme teraz nemali na jej vznik nabaliť všetko to, čo sa dialo potom, lebo to znamená obviniť študentov z bratislavského pochodu alebo z Národní třídy, že sú zodpovední za zlodejiny, privatizáciu, únosy, falšovanie referend a podobné veci. No hádam nie, hádam nepodsúvame tým študentom fakúlt, ktorí sa zhromaždili v aule Univerzity Komenského a vytvorili koordinačný výbor, že hádam v ich úmysle bola privatizácia VSŽ tak úspešná, ako sa udiala poctivým inžinierom Rezešom? To znamená, že my nemôžeme nikdy hľadať triesky ani brvná v očiach tých, ktorí v danej chvíli stáli na Národní tříde alebo bojovali pri Bachmači, alebo sa zhromaždili v Turčianskom Martine a prihlásili sa k niečomu, k niečomu, o čom tí v Martine celkom evidentne nevedeli, že existuje, lebo o tom neboli informovaní.
A ak prišiel podvečer politik Hodža a vykonal niektoré zásahy v texte Martinskej deklarácie, tak tak urobil iste preto, lebo keď si prečítame zoznam signatárov, tak tam v zásade, až na výnimky, medzi Bazovským a Žuffom, čo bol v abecede prvý na písmeno B a posledný v abecede na Ž (Žuffa), nebolo veľa politikov. Boli tam slovenskí vlastenci. A ak ich je v tom v zozname 64, tak je nepochybne isté, že bolo slovenských vlastencov viac. Ale ak si niekto myslí, že ich bolo viac ako päť stoviek, tak sa veľmi mýli. Nebolo ich viac. Toto nebol síce reprezentačný orgán, ale ten počet tých ľudí dáva obraz o tom, koľko ľudí malo potuchy o tom, že by sme to mali robiť inak a žiť inak, inde a v inej konštelácii. A im patrí naša vďaka.
A, samozrejme, veľmi jednoduché by bolo zdôvodnenie, že máme si vybrať 28. október, a nie tridsiaty, lebo najprv niečo muselo vzniknúť a potom sa k tomu dalo prihlásiť. Ručím vám za to, že keď došla z Prahy správa o vzniku Česko-slovenskej republiky, a teraz nejdem za generála Štefánika rozhodovať, nemyslím si, že by generál Štefánik trval na tom, že to budeme svätiť tridsiateho. Preňho bola Česko-slovenská republika naplnením jeho snaženia. Je naplnením toho hesla, ktoré on mal ako osobné, ale ktoré zároveň sa naplnilo v tej republike: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ A tí ľudia, ktorí signovali Martinskú deklaráciu, čítame tu mená ako Pavol Blaho, lekár, publicista, politik, pracovali k tomu dátumu, nevediac, kedy nastane a kedy sa zrútia fronty a kedy podpíše monarchia kapituláciu, ale smerovali k nemu roky a roky trvajúcou prácou. Generál Štefánik ako člen Detvana, pražského spolku slovenských študentov, v priateľskom vedení profesorom Masarykom netušil, že raz bude ministrom vojny krajiny, kde bude Masaryk dezignovaným prezidentom. Ale už vtedy chápali, že k sebe patria.
A ďalšie roky trvalo cez peripetie vojny, ktorú si niekto želal a niekto neželal, nad obeťami ktorej tento rok skláňame hlavu, ale ktorá zároveň nám priniesla slobodu a národnú existenciu. Jednoducho môžeme celkom jasne povedať, že ten dátum nie je o jednom človeku, že je o tisícoch ľudí, je o hŕstke vlastencov a kvante legionárov, ale je o myšlienkovom svete, ktorý sa v ten deň naplnil vyhlásením slobodného štátu Čechov, Slovákov a ďalších, ktorí na tomto území žili. A myslím si, že je primerané, a akokoľvek si povieme, ako hovorí priateľ Mičovský, takmer svätý človek, že nejde o dátum štátneho sviatku a kalendár, ale o to, čo povieme svojim deťom a vnukom. To je pravda.
Len keď sa pozerám na to, v akom morálnom stave je krajina, tak sa pýtam, načo je nám sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Neviem, či nás robí lepším, ale hádam ho nezavrhneme. To znamená, hľadieť na to tak, k čomu ten štátny sviatok vedie, je možno zaujímavá úvaha, ale v tejto krajine kradneme, smilníme, zabíjame deti, robíme všeličo, čo je v prudkom protirečení s mnohými sviatkami tejto krajiny. Takže môžeme odbaviť aj tento sviatok tým, že, čo už sa dá robiť, aj tak to ľuďom do hlavy nevstúpi.
Keď sa človek rozpráva, ako vidíme, s kamerou a s mikrofónom so študentmi, absolventmi stredných škôl, teda nie, povedal by som, ľuďmi úplne nedovzdelanými, tak fakty, ktoré sa dozvie redaktor o Cyrilovi a Metodovi alebo o komkoľvek inom a akejkoľvek inej udalosti, sú tristné. To je pravda. Potom sú dve možnosti, rezignovať na to alebo nerezignovať. A myslím si, že 28. október ako štátny sviatok znamená nerezignovanie na to, že naši predkovia i naši rodinní blízki tiež nerezignovali, v relatívne dosť beznádejnej situácii, lebo v roku 1915, keď odchádzali poniektorí bojovať za fikciu slobodného štátu, nemohli vedieť, ako ten front dopadne. Vonkoncom nebolo jasné, že centrálne mocnosti prehrajú. Na mnohých z nich boli uvalené rozsudky pre velezradu, ten rozsudok bol trest smrti. A tí ľudia nerezignovali a dúfali, že to naplnia. A ono sa to zhmotnilo.
Mám len takú drobnú kacírsku poznámku na ten 30. október. Ja som hrdý na to, že môj pradedo bol jeden z tých 64 signatárov , ale i on mal svoj príbeh Slováka a pansláva. A že Štefan Osuský bol na tej druhej strane, ktorý nebol v Martine? Ale ak menujeme tých troch, tak Štefan Osuský bol ten štvrtý, hneď prvý za nimi, Masarykom, Štefánikom a Benešom.
Ale napriek tomu všetkému sa domnievam, že nejde o tých, ktorých mená poznáme, ide o všetkých ďalších. A ak nerezignovali oni, by sme nemali rezignovať ani my.
A ten 30. október, ktorý sa tu predáva vo vystúpení kolegu Podmanického ako, že keby ste prišli s 30. októbrom, to už tu bolo viackrát. To je taká odpadová jímka. Mrzí ma, že tento prímer používam, ale keď niečo nechcem schváliť, to jest to, čo je predložené tu, tak to posuniem na 30. október skrývajúc sa za Martinskú deklaráciu s tým, že tá keby bola, o tom by sa dalo uvažovať. Ručím za to, že keby bola i tá, tak o nej tí, ktorí toto hovoria, vo veľkej väčšine uvažovať nebudú. Je to pre nich hromozvod, ktorým podľa nich ako skrytým za týmto dátumom odvádzajú pozornosť od faktu, že tento návrh sa im prieči.
Ten 28. október, ktorý sme oslavovali my, keď sme boli mladí a deti, a kreslili sme k nemu výkresy s dymiacimi komínmi a hutami, bol Deň znárodnenia. Áno, viete, história sa krivila všelijako, v detských mysliach dymiacimi komínmi znárodnených fabrík, pretože sa nedalo hovoriť o Masarykovi.
A citát priateľa Mičovského je déjá vu, lebo tú knižku od Jána Juríčka rečeného Bobál, Brezovčana telom aj dušou, som dostal v tom istom čase aj ja. A už sme o tom tuná na tejto pôde hovorili. Ale to, presne ako bola tá venovacia vložka v tej knihe, bolo preto, lebo sa o ňom jeho dcéra nemohla nič dozvedieť. A ak máme možnosť nájsť sviatok, ktorý, pripusťme, a bez ohľadu na religiózny aspekt, podporil v tom čase i najzávažnejší katolícky politik Andrej Hlinka a kvantum luteránov, politikov i nepolitikov, tak ak nachádzam jeden taký bod, kde boli tieto dve inak dosť v tom čase dve hlavné zákopované relígie na Slovensku, najbližšie, tak to bolo presne v ten deň v Martine. Ale i v tomto zmysle treba povedať, že sa ten Hlinka, hovorím bratom katolíkom, prihlásil k mladším bratom vo viere, prihlásil k Česko-slovenskej republike a aby sa k nej mohol prihlásiť, musela byť. A ona bola a bola od 28. októbra. A preto tento návrh podporím. (Potlesk.)