Videokanál poslanca

178.
Ďakujem pekne. No, milý Jozef, ono je to tak, vystúpil si síce proti memorovaniu a proti tomu, že však dnes je to bezpredmetné, keďže máme ten internet, len ono je to presne tak. Práve na mieste, kde si teraz stál, za tým kecpultom, jednoducho buď niečo presne, ako si povedal, pri diskusii s manželkou, a treba uviesť niečo na svoju obhajobu, buď niečo na svoju obhajobu máš, alebo tam, keď stojíš, tak to máš uložené v hlave, a to uložené znamená namemorované, okrem iného, tak potom to môžeš hneď vytiahnuť. Neviem si predstaviť tvoj guľometný prejav, keby si ho mal prerušovať čo tri minúty hľadaním na internete, a práve na tom sa obnažuje slabosť tej tézy o tom, že však všetko je na internete. Áno, ale za tým pultom je ti internet málo platný, lebo ak to nevieš v tej chvíli, tak nemôžeš povedať užaslej snemovni, milí priatelia, počkajte, ja to do troch minút nájdem na internete, vyzeralo by to smiešne.
Takže to, čo ťa má, s čím ťa má škola vybaviť, je primeraná dávka namemorovaných vedomostí, lebo ak učí škola len suverenite a chýba k tomu stavebný materiál, tak si možno suverénny, ale jak si súbežne blbý, nie je ti to nič platné.

130.
Ďakujem pekne, pán predseda. Pani kolegyňa, máte pravdu. Iste, je tam nejaký sediment, ktoré by to potreboval, ktorý by to mal, tu len ide, ešte raz hovorím, o to, na jednej strane človek sa má aj sám trošku hádam starať o svoje zdravie a keď sme už dnes v takej téme motivovania a prinucovania, viete, to máte tak, keďže vieme, ktoré sú hlavné, nebezpečné a život skracujúce ochorenia našich občanov, tak iste by sme mohli zaviesť pomaly do pracovnej až občianskej služby vyšetrovanie rakoviny hrubého čreva, rakoviny prsníka a som presvedčený, že by to z hľadiska vynikajúceho príspevku kolegu Jurzycu znamenalo oveľa väčší prínos zdraviu ľudu, osudom jednotlivcov i nákladom spojeným s ošetrovaním človeka s rakovinou konečníka a rakovinou prsníka. Napriek tomu nikto nezaviedol prsníkovú a konečníkovú službu, je to len opcia. Je to možnosť. Nikoho neprinucujeme, ani nemotivujeme.
Takže v tomto zmysle, samozrejme, že je možné, že vypestovať si lakeť opretý o hranu stola pri počítači je v zdanlivo ľahkej pracovnej kategórii nejakým poškodením a bolo by dobré, aby ani toto sme dokonca nemali, ale znova, ide len o porovnanie to, čo to stojí a čo z toho vyplýva. Inými slovami, mám pocit, že nám unikajú väčšie veci, ale rozbíjame orech bucharom. To znamená, vynakladáme obrovskú silu a náklady, niečie, samozrejme, na niečo, čoho výsledok je oriešok. A v tomto zmysle, aj keď ako lekár úplne chápem, vždy treba rozhodovať, či má mať pre leukémikov napríklad, keby sa to dalo takto chápať, alebo pre sopeľ z nosa, lebo obidvoje je nepríjemné... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

124.
Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážená spolupredkladateľka, vážený spravodajca, vážení verní poslucháči, myslím si, že pani poslankyňa Kiššová veľmi detailne a vyargumentovane zdôvodnila, prečo status quo vyplývajúci zo súčasne platného zákona nie je nakladaním s prostriedkami s vedomím dobrého hospodára.
Dobrý hospodár sa, akokoľvek to znie dnes populárne, stará o costs a benefits, a ja teda poviem, o náklady a pozitíva, ktoré z takto vynaložených peňazí vyplývajú.

Samozrejme, nedá sa poprieť, že z takto vynaložených nákladov existujú ľudia, ktorí z nich profitujú. Prísne vzaté, sú to držitelia pečiatok a ak sa to dotýka i mojich niektorých ctených kolegov, ktorí nakoniec s tou pečiatkou udrú v službách inštitúcií, ktoré na to majú právo, tak je celkom pochopiteľné, že každý cech si bráni svoj biznis. Samozrejme, otázka je, čo to prináša spoločnosti? A treba povedať, že ak novela, ktorú predkladáme, vonkoncom plní európsku smernicu v tomto zmysle, ale i podľa zdravého rozumu plní to, čo by malo byť cieľom i zákonodarcu, to znamená, aby zdravie ľudu, povedané rečou čias minulých, bolo uchránené, tak samozrejme, dôjde vždy nakoniec pri vynakladaní verejných zdrojov na pekuniárnu úvahu, teda na úvahu o tom, či je to, či to za to stojí. Ak sa dozvieme, že z 2,6 mil. necelých 400 by, alebo sa stane nositeľom nejakej choroby z povolania, tak dôjdeme pomerne ľahko k záveru, že zhruba z 26-tis. sú to štyria.
A teraz vám poviem jeden taký príklad o rozumnom uvažovaní so zdrojmi, ktorých nikdy nie je všelikde, ani v tom prípade, ktorý uvediem, dosť. Keď v polovici 90. rokov, teda okolo roku 1985-1986, som patril k hŕstke ľudí, veľmi malej v tom čase na Slovensku, ktorá sa začala ako prvá venovať problematike HIV infekcie, teda infekcie vírusom, ktorý spôsobuje v konečnom štádiu chorobu zvanú AIDS, tak sme pochopiteľne už v tom čase ako civilizovaná krajina, akonáhle sa stali dostupné sérologické diagnostické prostriedky na dôkaz protilátok proti vírusu, vtedy to nebolo veľmi lacné, jeden test stál radovo viac, ako stál o pár rokov, tak sme sa rozhodli, že ako zodpovední ľudia, ktorí ctia zdravie ľudu, sme zaviedli testovanie tehotných. Iná vec je, a to i v tom čase bolo známe, že nebol vírus HIV liečiteľný. To znamená, ak tehotná by bola HIV pozitívna, nič sme s ňou nemohli presne vzaté úplne urobiť, zbaviť sme teda vírusu tehotnú nemohli, mohli sme jej pomáhať na ceste životom, aj zdravím.

Zároveň tiež bolo známe, že prenos na dieťa nie je so stopercentnou istotou, ale i menšie riziko sa nám zdalo dôvodné na to, aby sme tieto vyšetrenia, nie veľmi lacné, ešte raz hovorím, robili. A musím vám povedať, ako sme to potom vyhodnotili. Keď sme urobili na Slovensku 300-tis. testov tehotným občiankam Slovenskej republiky a nenašli sme ani jediný prípad HIV pozitiviti, tak sme zastavili testovanie. Pretože už i vtedy, i potom, i stále zdravotníctvo potrebuje zdroje na všetkých stranách a keby sa nekradlo, aj tak by ich potrebovalo a preto sme sa rozhodli, že costs a benefits, teda vynaložené náklady a možný pozitívny dopad je proste v prudkom nepomere. Za daných okolností, keď máme na 26-tis. vyšetrených štyroch, tak je to jednoducho očividne niečo v tejto istej kategórii. Proste domnievam sa, že nie sme v štádiu, aby sme mohli zaťažovať kohokoľvek pri tomto štatistickom stave takouto záťažou.

A ešte raz hovorím, ak napriek tomu, že tak nebudeme robiť, vonkoncom neporušíme smernicu, ktorá bola vydaná nepochybne pre vyspelé, bohaté a lepšie fungujúce krajiny, ako je Slovensko, tak sa mi zdá hypertrofia, aby sme toto naďalej udržiavali. Je to trošku tak, ako keby sme sa rozhodli vysadiť okolo autostrád alebo na zelených pásoch vzácne a drahé kvetiny a nemali pritom od roku 2010 dokončenú autostrádu do Košíc. Inými slovami, peniaze, tobôž keď sú limitované, sa majú vynakladať rozumne s vedomím dobrého hospodára. Status qou tak nerobí a tento návrh zákona sa pokúša vrátiť veci na miesto.

76.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Milý Juraj, no ja som natoľko liberálny, že si myslím, že je sloboda rozhodnutia občana ísť alebo nejsť voliť najvyššou slobodou v tomto prípade. A natoľko konzervatívny, že sa domnievam, že je zodpovednosťou občana pokúsiť sa využiť svoje elementárne základné právo na to, aby ovplyvnil veci. A dosť konzervatívny tiež na to, aby, ak si túto zodpovednosť neuvedomuje, alebo nechce uvedomiť, aby to ostalo na ňom a nie na niekom inom. Preto by som ako Belgičan čelil tomu zákonu, ktorý prinucuje občana ísť voliť, pretože sa domnievam, ešte raz, že k právu nemožno nikoho nútiť.
Úplne nakoniec ešte taká poznámka, ktorá sa týka viac Ľuda Kaníka a mňa. Viete, my sme včera celkom tradične opäť navrhovali obetovať 1. september 28. októbru a na tomto trvám, že je to dobré riešenie. Samozrejme, nemôžme 1. september klonovať a urobiť si ich zopár, aby sme ich mohli obetovať ešte niektorým iným ďalším bohumilým zákonom. Takže ja trvám na tom, že biele podkolienky a nová taška na chrbát platí 1. septembra tak či onak, ale nemôžeme ho obetovať rôznym dňom.

70.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem všetkým milým kolegom, ktorí reagovali na moje vystúpenie. A chcem len povedať na adresu Jura Drobu, ktorý hovoril o tom, že nežijeme v spoločnosti osvietených a uvedomelých a preto treba zvýšiť účasť. Paradoxne si v tom protirečí, pretože tým pádom neosvietení a neuvedomelí majú rozhodovať? To tým pomôžeme spoločnosti? Ja na rozdiel od neho si nemyslím a v ústave nie je napísané nič o osvietených a neosvietených a uvedomelých a neuvedomelých. Občania sú si rovní vo svojich právach, či sú osvietení podľa niekoho alebo neosvietení podľa druhého. Tak toľkoto k tomu.
Pokiaľ ide o negatívnu rolu bulváru, ktorý nás opisuje ako, neviem akých zlých, ak už toto, čo sa deje, to masírovanie štvrťstoročie verejnosti, nemotivuje verejnosť skúsiť si ísť voliť s väčšou časťou lepších, tak dokonca ešte aj ten bulvár stojí na strane mobilizácie, či už si o ňom myslíme to alebo onô a očividne nefunguje.

A k tomu poslednému, viete, argument, že aj v demokratických, samozrejme, uznávam, to bola téma, v koľkých krajinách je osvienčimská lož, ja vám hovorím ako čestný Texasan, že v mojom štáte Texas je trest smrti a nikto nespochybňuje demokraciu štátu Texas. Takže toľko na margo, že niekde to je.
Rád by som povedal, že je pravda, že uvedieme Austráliu, Luxembursko, Grécko, Cyprus a Belgicko. Zároveň ale existujú desiatky demokratických krajín, kde je sloboda rozhodnúť sa ísť voliť v rukách slobodného občana v súlade s ústavou tej krajiny, takže príklady na niečo nájdem všade a príklady, ktoré uviedli kolegovia, sú pravdivé, ja ich nespochybňujem. Ubezpečujem ctenú snemovňu, že keby som bol poslanec belgickej snemovne budem do posledného dychu čeliť takémuto zákonu. Myslím si, že je vo svojej zásade protiústavný.

60.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, vážení priatelia v stranách, ktorí sa podieľate na predložení tohto návrhu, tak ako som tu včera stál s Ľudom Kaníkom, ako dvojčlenný múr hradný vo veciach spoločného zápasu o pamäť národa, o generála Štefánika a jeho dielo, dnes paradoxne, a to je len ukážka toho, s čím sa občas stretávam na diskusných fórach, že môžu i v jednej strane existovať rôzne názory na niektoré veci. A môj priateľ Droba musí prepáčiť, za to mi prepáčiť to, čo teraz poviem. Považujem apriorne odmeňovanie ľudí za to, že využívajú svoje práva, za nedôvodné. A hneď začnem nami.

My, volení zástupcovia ľudu, a o voľbu nás zástupcov ľudu ide v tomto zákone, máme absolútne právo v súlade so svojím vedomím a svedomím pri hlasovaní sa neprezentovať, teda neprísť k voľbe, zdržať sa, byť za alebo proti. Inými slovami, my chceme honorovať presne túto istú voľbu. Lebo tak, ako nás nikto nemôže prinútiť, ani nás nebude nikto honorovať za to, že sa zaprezentujeme zvlášť, dodatočne, tak je podľa mňa veľmi zvláštne, ak by sme mali občana honorovať za to, že využije právo, ktoré má. Viete, občan má rôzne práva v súlade s ústavou. Napríklad v rámci možností štátu a jeho schopností má právo študovať na vysokej škole. Mali by sme teda logicky možno od prvého dňa platiť občanov, ktorí sa rozhodnú využiť svoje právo a študovať na vysokej škole. Nikoho to zrejme nenapadá. Ďalším takým, a nehovorím, že neexistujú precedenty podľa mňa zlého rozhodnutia o honorovaní niečoho. Typickou ukážkou takého zlého precedentu je rozhodnutie, že platíme rodičom v istých skupinách, ktorí posielajú svoje deti do školy.
Keďže vieme, že zodpovednosť rodiča je starať sa o svoje dieťa a neplnenie tejto starostlivosti je trestným činom - zanedbanie výchovy - a my platíme niekoho za to, že sa nedopúšťa trestného činu zanedbania výchovy, čo je podľa mňa úplne perverzné. Perverzné s plným vedomím toho slova. Jednoducho to, že rodič pošle svoje dietko do školy, čo je jeho psia povinnosť, psia povinnosť pred zákonom a ešte aj pred Pánom Bohom, tak my to na počudovanie honorujeme. Na to ma napadá len Jožo Ráž a slová "Čaba neblázni", ale robíme to.

Pred časom v rámci búrlivých diskusií o jednej z krajín Európskej únie prebiehala médiami informácia, že sú tam ľudia platení za to, že chodia presne do práce. A myslím, že nás to dosť pohoršilo, lebo viem si predstaviť, že keby chirurg k operačnému stolu po traume na diaľnici prišiel o pol hodiny neskôr, asi by dotyčný mal isté výhrady, ak by sa dožil možnosti mať výhrady. Ak by pilot alebo rušňovodič prišiel o pol hodinu neskôr, predpokladám, že by nikoho nenapadlo, že ho budeme platiť za to, že chodí včas na letisko alebo na nádražie, na stanicu.

Takže je podľa mňa absolútnym občianskym právom voliť, ale aj nevoliť. A motivovať niekoho k využitiu práva je podľa mňa cestou do pekiel. Jednoducho domnievam sa, že je slobodnou vôľou občana svoje právo využiť alebo nevyužiť a toto vyzerá nepochybne aj na prvý, aj na pol druhý pohľad rozumne, ale vytvára to jeden ďalší precedens v tom, kadiaľ sa uberať nemáme. A jednoducho musím s ľútosťou konštatovať, že akokoľvek sú mi predkladatelia osobne sympatickí a v drvivej väčšine ich počinov s nimi súhlasím, v tomto prípade súhlasiť nemôžem a budem hlasovať proti.

28.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No musím povedať, že akonáhle počujem slovo, že tú vec treba riešiť komplexne, tak dostávam husiu kožu, lebo znamená to, čomu sa v nemčine hovorí "auf die lange Bank es zuschieben", teda posunúť to na dlhú lavicu a tam to už zapadne. Komplexné riešenia všetkého znamená hodenie to do jamy.

A ja skutočne tak, ako tu zaznelo, toto, čo teraz priatelia predložili a kolegovia, predsa nie je partizán, povedané v americkom zmysle, teda stranícky zákon. To je zákon, ktorý je k všeobecnému blahu, by som povedal a neviem, či má strana SMER vo svojich voličských radoch nadmerný podiel pedofilov, ale neviem si ináč vysvetliť dôvod, pre ktoré by takéto zákonné znenie neprijala.
Inak, pokiaľ ide o to premlčiavanie, tak je známe, že napríklad vojnové zločiny, aké súdil Norimberský tribunál, boli v zásade prijaté ako nepremlčateľné. Inštitúcia Simona Wiesenthala naháňala nacistických zločincov ešte po 60. rokoch a naháňa aj po jeho smrti. A tiež by sa dalo povedať, že sa to buď ťažko naháňa a ťažko dokazuje a tisíc dôvodov, prečo by sme to mali zrušiť, ale nezrušil to nikto. A musím povedať, že prznenie detí, ak nie je zločin proti ľudskosti, tak, prosím, prepáčte, nie som právnik, ale je to zločin proti ľudskosti, lebo sa využíva bezbrannosť a tie najhoršie vlastnosti sa manifestujú pri týchto trestných činoch. Takže domnievam sa, že ak civilizovaná Veľká Británia, historicky a právne ďaleko civilizovanejšia ako naše územia, má teda trvalú nepremlčateľnosť takýchto činov, neviem si predstaviť, aký racionálny dôvod má byť u nás, ak sa má predĺžiť nepremlčateľnosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem, Ľudo, za veľmi potrebné oprášenie a pre niekoho možno aj totálnu informáciu novú o vedomostiach v podobe citátov doslova odcitovaných, pretože niekedy mám pocit aj v tej diskusii, ktorá tu bola pred rokom a roky predtým, že, samozrejme, ľudia majú niečo z tých učebníc dejepisu predsa len v hlavách zachované, veľmi často deformované, veľmi často skreslené, veľmi často úmyselne posunuté. Napríklad tá obľúbená protitéma 30. októbra je fajn, ale musíme si otvorene povedať, že mohli by sa v Martine stretnúť aj dvadsaťkrát zaslúžilí vlastenci vrátane môjho pradeda, ale pokiaľ by neexistovalo dielo légií, neexistovalo dielo zahraničného odboja, mohli by v tej Tatrabanke vydupať dieru do dlažby a nikdy by nič nevzniklo. To, že sme dostali pevnú hranicu vo Versailles, to, že sa Dunaj stal hraničnou riekou, to by sa nikdy nedalo v dvorane Tatrabanky vydupať a jednoducho stelesnením tej zahraničnej práce, ktorá, tvrdím a trvám na tom, bola 90 % vzniku Česko-slovenskej republiky, v nej, v tej triáde hrdinov je žiarivou hviezdou práve Štefánik a znova podčiarkujem, týmto dátumom si uctíme to, čo pre nás urobil, a odmietnuť to, samozrejme, aj vládnuca väčšina môže, ale vyjadrujem spolu s Jankom Mičovským, ktorý to povedal vo svojej faktickej, nádej, že príde deň, a teraz nemienim citovať skrachovaného nemeckého maliara, ktorý sľuboval, že príde deň, a ten aj prišiel, ale nakoniec aj odišiel našťastie, že deň, keď 28. október bude štátnym sviatkom a rozhodujúcim medzníkom našich moderných dejín... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.
Milí kolegovia, ďakujem všetkým za príspevky. Dovolím si poďakovať a podčiarknuť príspevok priateľa Hubu, pretože presne, ak je niekto v širokom okolí, ktorému môže vadiť 28. október, tak je to Jobbik. Nem, nem soha! Nikdy, nikdy, nikdy! Nie viac Trianonu.
Treba povedať, že všetci ostatní vlastenci, nevlastenci, občania by mali chápať, že je to ich rozhodujúci veľký sviatok, a veľmi dobre to podčiarkol Mikuláš Huba, ktorý iste nie je žiaden čiernočižmový hejslovák. Ďakujem aj Vilovi Novotnému a v literárnom okienku priateľovi Mičovskému by som povedal ešte jedno, vrelo odporúčam po tých rokoch, čo uplynuli od tých čias, keď nám rodičia približne v rovnakom veku kúpili tú knižku, prečítať nie veľmi hrubú o tom, dobrú, lepšiu brožúru slovenského kvázi exilového historika Jána Mlynárika, ktorý napísal základný text svojej knihy v roku ’69, ale potom nevyšla a čakala 21 rokov, kým sa dočkala vydania. Vrele odporúčam, je to detailne vynikajúcim historikom spracovaný príbeh generála Štefánika, ktorý by mal v hrubých rysoch poznať každý slovenský vlastenec.