Vážený pán predseda, vážený spolupredkladateľ, vážený spravodajca, vážená snemovňa, bude fajn, ak vzhľadom na nižší počet poslucháčov tu zavládne pokojnejšia atmosféra, ako bola pri predkladaní dôvodovej správy. Ukazuje sa, že do dvadsať poslucháčov je nakoniec lepších ako pred 17.00 hod. 140.
Ale toľko len na úvod k niečomu, čo sa v duchu názvu pekného filmu "Dobří holubi se vracejí" vracia pravidelne k tomuto pultu a na stoly poslancov, t. j. návrh pripomenúť si ako štátny sviatok, tak ako to bolo v období 1920 až ’38 a v období ’45 až potom do konca komunistického Česko-Slovenska, pripomenúť si 28. október nie ako Deň znárodnenia, za aký sme ho dostávali zabalený my, ale ako Deň vzniku Česko-slovenskej republiky, to znamená položenie základov dnešnej slovenskej štátnosti.
Kolega Kaník to už aj v dôvodovej správe podčiarkol a ja, ktorý som už v minulosti predkladal návrh zákona o 28. októbri ako štátnom sviatku, oceňujem veľmi jeho nový vklad do návrhu zákona. A preto si dovolím o ňom trochu pohovoriť a oceniť to, čím doňho prispel výrazne on, to jest, že je to deň, v ktorom si pripomenieme zásluhy Milana Rastislava Štefánika.
My Slováci máme takú akúsi zvláštnu vlastnosť okrem toho plebejstva, o ktorom hovoril Vladimír Mináč, i to, že máme dokonca sami sebou naoktrojovaný pocit, že nemáme dejiny. Samozrejme, hlásime sa k rôznym fiktívnym kráľom z minulosti a staviame im sochy aj s koňmi, všetka česť Svätoplukovi, ale nepovažujeme dejiny tisícročného Uhorska za naše dejiny, hoci boli našimi dejinami, lebo v tisícročnom Uhorsku bol Majster Pavol z Levoče, v tisícročnom Uhorsku Slovensko dodávalo zlato na florény a na kremnické dukáty, v tisícročnom Slovensku tu boli Petzval a mnohí iní ľudia, ktorí hýbali svetom. To boli i naše dejiny toho Uhorska, i my sme do nich prispeli. Bol tu palatín Thurzo, odohralo sa kdečo i so slovenskou účasťou, ale my máme taký zvláštny postoj, že sú to hádam dejiny utlačovateľov, hoci pravda je taká, že národnostný útlak sa dá výrazne vymedziť do obdobia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, to znamená, že ten útlak z tých tisíc rokov, niečo cez tisíc rokov trval intenzívne, stupňujúc sa, možno 50 rokov. Kvôli tomu máme tendenciu nectiť si dejiny, lebo my sme v nich neboli - podľa nás - dostatočne hlavní.
Takouto vecou je i vznik Česko-slovenskej republiky. Tam je tento pocit o to skreslenejší a o to mylnejší, že pri vzniku Česko-slovenskej republiky sme boli hlavní. Áno, neboli sme hlavní v obetiach legionárov. Légie, ktoré boli vojenský základ vzniku republiky, tvorili prevažne českí legionári. To je pravda. Ale Jozef Gregor Tajovský a iní bezmenní slovenskí legionári tiež svojou kvapkou aj kvapkami krvi prispeli k tomu, že sme mohli pred vznikom našej republiky povedať, že už sme tu s naším na strane spojencov bojujúcim vojskom.
Samozrejme, žiariacou postavou tohto vojska bol generál Štefánik. Generál Štefánik je presne ten dôvod, prečo máme 28. október a vznik Československej republiky chápať ako naše dejiny, ako naše víťazstvo, ako slovenské víťazstvo, a bez toho, aby sme mali pocit, že sme sa kamsi len pritreli. Obľúbená a otrepaná argumentácia o tom, že tam v tej Prahe bol len náhodou Šrobár, a koho ten zastupoval, ktorú občas počúvame pri tejto príležitosti a pri tejto téme, je, samozrejme, hlúposť.
Teraz rodina - nerodina, poviem to otvorene. Ďalším významným človekom, ktorý sa podieľal na vzniku tej republiky, bol môj prastrýc Štefan Osuský. To znamená, že to nebolo, že sme spoza plota pozerali, ako nám Česi robia republiku. My sme sa tiež na tej republike podieľali. A, samozrejme, obvyklou námietkou tých, ktorí v skutočnosti nechcú ani jedno, ani druhé, je to, že by sme tento deň mali svätiť 30. októbra. S tým by som sa dovolil vyporiadať veľmi stručne. Tridsiaty október bol pekným prihlásením sa skupiny slovenských vlastencov, prevažne evanjelikov a patriotov, ktorí sa božím riadením, dopravnými možnosťami a informáciou o podujatí dostavili do dvorany Tatra banky v Martine, aby sa zúčastnili zhromaždenia a signovali deklaráciu. Všetka česť. Pravda je ale taká, že keď sa pozriete na distribúciu účastníkov z hľadiska miest, bydliska, z hľadiska náboženského presvedčenia, je úplne smiešne hovoriť, že títo zhromaždení ľudia, medzi nimi môj pradedo, že boli zástupcovia Slovenska. Boli zástupcovia seba, svojho patriotizmu a svojej vôle ísť novou, lepšou cestou, formulované slovami Andreja Hlinku: "Tisícročné manželstvo s Uhorskom sa nevydarilo, končíme." Povedané parafrázujúc.
To znamená, ak niekto tvrdí, že Šrobár nikoho nezastupoval v Prahe, tak môže tvrdiť, že Osuský nikoho v Amerike a Štefánik nikoho nikde. Ale je to hlúposť, lebo neexistovalo žiadne legálne zastúpenie. To, že sa tí dobrí ľudia prezvali Slovenskou národnou radou, je výborné, neboli nikým volení, nemali nijaký mandát a nevznikli z nijakého ľudového zastúpenia a hlasovania. Napriek tomu sú to zaslúžilí ľudia a tých 120 či koľko naviac mien, si zasluhuje navždy našu úctu, lebo to boli odvážni vlastenci.
Ale treba povedať, že generál Štefánik je nosnou súčasťou, presne ako Ľudo Kaník povedal, vzniku Česko-slovenskej republiky, a je zvláštne a, samozrejme, že tá ikarovská smrť k tomu zviedla, to je pravda, že sa vlastne, a nad tým sa zamyslime, slávi jeho smrť, čo je zvláštne. Napadá vás niekoho, ktorí milujete vážnu hudbu, že by sa mala sláviť smrť Ludwiga van Beethovena? Alebo žeby sme slávili smrť, ja neviem, Debussyho? Asi nie. Rovnako je zvláštne považovať v prípade opačného pohľadu na vec bezpodmienečne za výlučne dôvodu hodné oslavovania dátum narodenia. Ideálne - a to sa napĺňa v tomto návrhu zákona a v tom je teda Ľudo Kaník inovatívny - je to, že slávime človeka jeho dielom. A vznik Česko-slovenskej republiky je úplne bez diskusie korunováciou roky trvajúceho snaženia, statočného, krehkého, nie veľmi zdravého a odolného, i vnútorne rozorvaného, ale bojujúceho človeka Milana Rastislava Štefánika.
To znamená, nikdy by mi nenapadlo, že na ňom je najcennejšia jeho smrť, lebo nie je na ňom najcennejšia. Dokonca nie je na ňom najcennejšie ani jeho narodenie. Na ňom je najcennejšie to, čo vytvoril, a to je Česko-slovenská republika. A tá vznikla. A vznikla 28. októbra s jeho levím podielom. A bolo by konečne dobré, aby sme okrem vencov na Bradlo pripomínali, že čo urobil. A urobil to, do čoho sme si zvykli za ostatné štvrťstoročie občas aj kopať, občas o tom hovoriť takmer ako o žalári národov a podobne to znevažovať. Ale ubezpečujem vás, že mohol, ak mal čas, chudák, možno nemal, Štefánik zomierať spokojný, keď sa vracal talianskym lietadlom a s talianskou posádkou do slobodného Česko-Slovenska.
A to je dôvod, prečo si myslím, že je dobré takéto formulovanie štátneho sviatku Slovenskej republiky. Je to dôvodné, je to pravdivé a znamená to vážny krok na ceste k priznávaniu si toho, k čomu sme my dobrej minulosti prispeli. Aby sme konečne prestali mať pocit, že vždy sme stáli za plotom a niekto na nás niečo vybavoval. Treba povedať, že ak existuje taký historický moment, kde sme sa takýmto spôsobom zaslúžili my, tak je to 28. október a Štefánik.
Myslím si, že tento návrh zákona - v duchu najlepších tradícií VI. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky - nemá nádej na schválenie.
Ale ako som povedal, dobrí holubi sa vracajú, a keď nie my tuná s Ľudom, tak raz hádam niekto príde na to, čo je hodné oslavy v našich dejinách. A musím povedať, že tie štyri nosné body našich dejín, moderných dejín, sú presne tie, ktoré Ľudo v dôvodovej správe vymenoval a prečítal, pretože to boli križovatky, kde sme sa odrazili na lepšiu cestu. Vznikol prvý demokratický štát, rozhodli sme sa skončiť s hnedou totalitou v povstaní, skončili sme s červenou totalitou v novembri ’89 a potom sme si mohli založiť štát, ktorý nech vyzerá, ako vyzerá, tak vyzerá ako dôsledok nás samých. Lebo už sa nedalo povedať, že zodpovední sú Česi, Maďari, Nemci, sovietski poradcovia, Židia alebo niekto iný. To už je náš štát. A ak chceme oslavovať 1. január, tak je našou a našich detí a ich detí úlohou, aby ho mohli oslavovať s tým, že ich vklad do toho oslavovania bol dobrý.
Štefánik už nemôže nič vložiť, ale vložil toľko, že dnes môžeme mať pocit, že to, čo prinesie budúcnosť, je naša záležitosť, a že nám to, čo s tou budúcnosťou spravíme, nikto neodpára.
Štefánik bojoval v istých časoch a chvíľach svojho života stratený boj. Nevyzeralo to vždy dobre a jeho múdre heslo: "Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem," je presne to, čo by sme si niekedy, keď mávame nad vecami verejnými, mali povedať aj my, lebo to, čo môžeme a máme v rukách my, je podstatne menej ťažké ako to, pred čím stál Štefánik.
A tak aj keď viem, že je to volanie smädného v púšti, tak vám hovorím, že bude dobré, ak sa nad tým zamyslíte a podporíte tento návrh zákona, a i keď viem, že to možno nebude stačiť, tak že raz príde deň, keď si Štefánika a jeho dielo možno tí ďalší po nás uctia, lebo tak sa to patrí.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
