Pekné dobré ráno. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som ako jeden z predkladateľov návrhu zmeny ústavy zaujal stanovisko k rozprave.
Hneď na úvod chcem povedať, že samotný priebeh rozpravy a dĺžka rozpravy počas dvoch dní ukázala, že témy, ktoré sme sa pokúsili otvoriť, naozaj zaujímajú nielen poslankyne a poslancov, ale i ľudí na Slovensku, a že hlad po riešení problematiky a okruhov, ktoré sme navrhli na riešenie, je zo strany ľudí na Slovensku výrazný.
Hneď chcem ale aj poznamenať, že napriek dvojdňovému záujmu ma desivo prekvapila časť atmosféry, ktorá nepatrí, a dúfam, že už nikdy nebude pri prerokovaní návrhov na zmenu ústavy. Všetkým tým kritikom, ktorí sa obuli od začiatku do návrhu a ktorí používali od biblických výrazov až po vulgarizmy široký expresívny rozsah vyjadrovania, chcem odkázať, že stačilo veľmi, veľmi málo – pozrieť sa do histórie novodobého Slovenska, do histórie slovenskej ústavy a boli by pochopili, že všetky zmeny Ústavy Slovenskej republiky od samotného počiatku jej vzniku, cez menšie novely až po zásadné novely, vždy boli výsledkom akejsi tenzie prirodzeného tlaku a potrieb spoločnosti. Samotný vznik slovenskej ústavy v roku 1992, ako keby predznamenal budúcnosť a naformuloval zásadné atribúty a hodnoty, ktoré aj potom počas ďalších noviel jednoducho boli tabu, a nikto si nikdy ani na laickej, ani na odbornej úrovni nedovolil taký spôsob ataku a taký spôsob napádania, akého sme boli svedkom počas tých dvoch dní.
Nakoniec aj tá najzásadnejšia novela v roku 2001, ktorá mala za cieľ potvrdiť ambíciu Slovákov v európskej integrácii a vysporiadanie sa s obdobím rokov 1994 - 1998, bola výsledkom širokej dohody. A všetkým tým, ktorí tu kritizovali akési politické obchody a dohody, dávam do pozornosti, že bola výsledkom aj vtedy dohody od konzervatívnych predstaviteľov KDH cez stredopravé SDKÚ-DS, ale aj nenahraditeľnej podpory strán Strany demokratickej ľavice, Sociálno-demokratickej strany Slovenska a Strany občianskeho porozumenia. Aký kšeft? Bola to jednoduchá politická dohoda, pretože doba si to vyžadovala a ústava to potrebovala.
Preto som veľmi nešťastný, akým spôsobom niektorí kolegovia túto rozpravu uchopili a obzvlášť, a tu použijem aj meno pána Matoviča, ktorý podľa mňa svojím vystúpením zdehonestoval nielen samotnú ústavu, nielen hodnoty rodiny, manželstva a potrebu reforiem v justícii, ale zdehonestoval celý parlament. Jeho výrazové prostriedky (potlesk a výkrik v sále), jeho expresivita, jeho expresivita prekročila všetky miery slušnosti a jeho vulgarita, dúfam, dá ľuďom na Slovensku odpovedať na otázku, kto to je, aké hodnoty reprezentuje a koho tento človek podporuje. Nech si ľudia urobia vlastný názor. Ale ja verím, že stále je v Národnej rade Slovenskej republiky väčšina kolegýň a kolegov takých, ktorí vedia, čo je náš hodnotový základ, a vedia, akým spôsobom aj kontroverziu a svoj názor vyjadriť tak, aby to bolo argumentačne prijateľné pre ich prívržencov, pre ich sympatizantov, pretože to je prejav demokratického parlamentného politického systému. Dúfam, že politický zabávač, ktorý sa objaví v žiari kamier, aby dourážal ústavu, ľudí na Slovensku, aby predviedol slovník, ktorý zrejme používa, už nebude postupne hrať významnú úlohu ani v tomto parlamente. Je zaujímavé, že človek, ktorý, a ja si to pamätám, tu kedysi sedával od rána do večera, dnes ho nevidíte na rokovaní, zbadáte ho len vtedy, keď potrebuje zaujať takýmto nechutným spôsobom.
Objavilo sa aj množstvo iných prejavov, ale to už ponechajme, ako som povedal, na ľuďoch. Patrí to, ja som sa nikdy netajil tým, že uprednostňujem súboj a konflikt v parlamente a nie na ulici, a je len a len na kolegoch alebo kolegyniach, akým spôsobom budú vystupovať.
Chcem sa zmieniť, alebo chcem uchopiť aj takú tú ďalšiu rovinu, ktorá sa tiahla ako niť tou rozpravou, a to bolo samotné spochybňovanie potreby a najmä ukotvenia a posilnenia inštitútu manželstva ako elementárneho predpokladu pre ďalší rozvoj štandardnej rodiny.
Všetkým tým, ktorí hovorili - a načo a čo si to tu robíte za kampaň a komu to treba? - , chcem položiť niekoľko otázok.
Páni a dámy, vy, ktorí nechápete, čo je to základná hodnota, čo je to naše kultúrno-civilizačné pozadie, čo je to hodnotový fundament, ktorý máme, položím jednoducho otázku. Načo je v ústave potom Cyril a Metód? Tak navrhnite, navrhnite budhizmus. Alebo navrhnite čokoľvek, sekty, čokoľvek tam chcete, môžte tam mať.
Načo je v ústave slovenský národ? Tak vymeňme slovenský národ! Načo, načo, aký to má praktický význam?
Hovorím to preto, lebo všade vo svete je ústava základným rámcom, je akousi bibliou hodnôt s odkazom na pôvod, s odkazom na prirodzený kultúrno-civilizačný vývoj aj preto, aby všetky následné akty, ktoré sa dejú v tomto veľkom rámci, nikdy nemohli prekročiť to, čo považuje národ za svoj fundament. A my, bohužiaľ, a to je ďalšia odpoveď všetkým tým, ktorí spochybňujú návrh na posilnenie inštitútu manželstva, dnes čelíme tendenciám, ktoré sú nespochybniteľné, nepopierateľné, sú prirodzené, pretože sú prejavom názoru, sú prejavom občianskej slobody. Ale práve preto, práve preto, nie preto, aby bol sankcionovaný ten, čo má iný názor, alebo aby sa vytvorila bariéra pre tých, čo majú inú predstavu, ale práve preto, aby nespochybniteľne ďalšie generácie Slovákov žili v rámci hodnôt, ktoré sa stáročia vytvárali. Je naša povinnosť, aby sme týmto tendenciám čelili úplne prirodzeným spôsobom. A niet prirodzenejšieho spôsobu, ako posilňovanie hodnôt v Ústave Slovenskej republiky ako v zákone zákonov.
Preto, dámy a páni, ešte raz, ktorí pochybujete, prečo takýto návrh, odpovedajte si na otázku: Prečo Cyril a Metod, prečo slovenský národ v Ústave Slovenskej republiky?
Chcel by som sa, samozrejme, vyjadriť aj k samotnej podstate. Tá hodnota manželstva a jej posilnenia, ako som ju naznačil v predchádzajúcich slovách, je prirodzeným vyjadrením skutočne dlhodobého záujmu. Netreba snáď ani hovoriť aj o všeobecnej verejnej mienke, kde ľudia aj v prieskumoch na jednoduchú otázku odpovedali veľmi jasne. Preto bolo veľmi dôležité a možno práve v tomto období, kedy sa ľudia rozhodujú a kedy by mala rozhodovať naozaj hodnota, kedy by mala rozhodovať vec, ako je charakter, ako je schopnosť byť konzistentný, byť kontinuálny, nie skákať raz tak, raz tak: raz budem podporovať registrované partnerstvo, potom budem kresťan, potom budem to, potom budem to.
Práve dnes je to veľmi dôležité, aby sme takýto akt urobili. (Potlesk.) A som presvedčený, že ak si ľudia dajú odpovede na otázky, a to –je to téma, ktorá vás zaujíma, máte s ňou zásadný hodnotový problém? – drvivá väčšina ľudí povie: nie, nemáme, toto je spôsob, akým chceme žiť. Lebo tak žili naši rodičia, naši prarodičia a chceme, aby tak žili naše deti a naši vnuci.
Ak si dáte, ak si dajú otázku k justícii a spýtajú sa – chceme, aby sme mali dôveryhodné, efektívne súdnictvo, aby sudca, ktorý rozhoduje možno aj v môj neprospech, pretože tak to jednoducho v súdnych sporoch chodí, bol autoritou? – všetci odpovedia áno. Preto som nechápal aj niektoré nezmyselné ataky, ktoré smerovali k druhej zásadnej časti alebo k druhému základnému okruhu, zásadnému okruhu, ktorý sme v návrhu predostreli, a to bol návrh na zmeny v systéme súdnictva naformulované tak, aby výsledkom bolo to, čo som zmienil: spokojný občan, ktorý má dôveru v autoritu súdnictva alebo autoritu sudcu.
Bol som veľmi prekvapený, že začala v niektorých návrhoch alebo k niektorým návrhom dezinterpretácia, ktorá ma zarážala. Musím zopakovať, že tento návrh bol výsledkom dohody. Politickej dohody, ale s veľmi jednoznačne definovaným cieľom. Musím na úvod ale povedať, že stav justície nie je výsledkom, ako to tu odznievalo od opozičných niektorých poslancov, fungovania vlády SMER-u – sociálnej demokracie. Ale paradoxne tí, ktorí tu predvádzali vo svojich vystúpeniach veľké kotrmelce, ako pán Lipšic alebo, ktorý bol minister spravodlivosti, alebo pani poslankyňa Lucia Žitňanská, ktorá bola štátnou tajomníčkou na ministerstve spravodlivosti, potom ministerkou spravodlivosti, a ktorí takisto nieže niesli zodpovednosť, ale boli autormi formulácií, ktoré dnes v širokej politickej zhode chceme zmeniť, a sú to práve oni, ktorí návrhy, ktoré vzišli zo širšej politickej dohody, spochybňovali a atakovali. Veď to bolo niečo neuveriteľné, čo tu predvádzali! A pre mňa bolo šokom a musím to povedať a každý vie, že tá personalizácia alebo personifikácia pri tvorbe niekde od roku 2002, kde bol aj pán Lipšic zodpovedný ako minister spravodlivosti a potom pani ministerka Žitňanská v rokoch 2010 – 2012, mali jednoznačne politický zámer a boli prejavom politického záujmu. A niet lepšieho dôkazu ako formulácie, ktoré tu odzneli. Napríklad k inštitútu šéfa Súdnej rady alebo kreovaniu Súdnej rady, keď paradoxne sme hľadali spôsob ako v rámci vysokej autonómie súdneho stavu a rešpektu k našim medzinárodným záväzkom vytvoriť mechanizmus, ktorý by bol efektívny, ktorý by bol vnútorne sebakontrolovateľný, prišla kritika na veci, ktoré sme ani nečakali. Navrhli sme: dobre, bude menovať šéfa Súdnej rady pán prezident Slovenskej republiky. Úha, to ide si Fico posilňovať kompetenciu, lebo čo keď to nevyjde a nebude pán Kiska prezident?! Ale nie, lebo to si posilňujete moc. Však vy ste roky po tom volali, aby sa to oddelilo aj, a máme to nakoniec v návrhu – šéf Najvyššieho súdu, a šéf Súdnej rady. Tak sme povedali: dobre, tak bude to Ústavný súd. Úha, no nie Ústavný súd, lebo prečo by to mal byť? A kto to Ústavnému súdu dá? A kto ovláda súdnu moc a kto ovláda Ústavný súd? Niet, dámy a páni, lepšieho dôkazu, ako tieto vystúpenia o tom, že pôvodné nastavenie, ktoré vtedy vyhovovalo, pravicová vláda, potom pravicový zlepenec, samozrejme zákon ušitý. Nuž, ale časy sa menia, ľudia rozhodli pre iný typ vlády, tak zrazu bolo treba všetko zmeniť, pretože ten nevyhovuje, ten nevyhovuje, ten nevyhovuje.
Bolo to pre mňa veľmi prekvapujúce, ale napriek tomu chcem zdieľať optimizmus a som presvedčený, že sú tu v Národnej rade ľudia, ktorí ,jednak oni sami, ale najmä aj ich odborné pozadie a odborné tímy, sú a budú schopné pripraviť spoločne návrh, ktorý, ak ho v druhom a treťom čítaní táto Národná rada prijme, naplní ciele. A tým cieľom, zopakujem, je spokojný občan s efektívnym a dôveryhodným súdnictvom a preverený, dôveryhodný sudca ako autorita, ktorý rozhoduje naozaj na základe práva a povinností. (Potlesk.)
Chcem na záver povedať všetkým tým, ktorí, samozrejme nepochybujem, budú ďalej atakovať, ďalej spochybňovať najmä hodnoty rodiny, najmä hodnoty manželstva, najmä tým, ktorí budú naďalej vŕtať do akýchkoľvek mechanizmov, ktoré sa v záujme cieľa budeme pokúšať formulovať, dať odkaz, že táto Národná rada už takéto časy prežila, ale, chvalabohu, máme za sebou niektoré aj ústavné zmeny, alebo aj niektoré zákony, ktoré boli a sú výsledkom naozaj korektného politického dialógu, pretože sú v tejto Národnej rade ešte stále, chvalabohu, štandardné politické subjekty, ktorých programová a ideová čitateľnosť je ich hlavným cieľom. A preto som presvedčený, že sa nám podarí v spolupráci, tak ako sme prijali zmeny v ústave, keď išlo o Európsku úniu v roku 2004, alebo keď sme menili ústavu z pohľadu rušenia trestnoprávnej imunity, alebo keď sme schvaľovali niektoré zásadné európske akty a niektoré zmeny v medzinárodných zmluvách, ktoré definujú našu európsku budúcnosť, že tak nájdeme aj počas druhého a tretieho čítania, pretože nepochybujem, že tento návrh prejde do druhého čítania, zhodu, aby sme ľuďom na Slovensku ukázali, že okrem zabávačov, ktorých výrazové prostriedky patria všade, len nie do Národnej rady, ktorých spôsob urážania, osobných atakov, ktorých ideová a programová nečitateľnosť je zrejmá, nemajú a dúfam, že nebudú mať navrch ani v Národnej rade Slovenskej republiky, ale ani v živote ľudí na Slovensku.
Ďakujem pekne. (Dlhotrvajúci potlesk.)
