Videokanál poslanca

Ďakujem, pani predsedajúca. Správa o činnosti Generálnej prokuratúry, tak ako tu bola prednesená aj minulý rok, aj tento rok, vo vystúpení pána Čižnára oveľa zaujímavejšie bolo to, čo povedal nad rámec, než to, čo v nej bolo reálne napísané. Koniec koncov myslím si, že pomerne výstižnú situáciu, čo sa týka naozaj závažnej trestnej činnosti a závažných deliktov v spoločnosti, doteraz popisoval pán kolega Lipšic. Ja sa budem venovať len pre niekoho možno okrajovým témam. Ale jednak sú to témy, ktoré tiež zvýraznil pán generálny prokurátor, jednak sú to témy, ktoré sú mi srdcu blízke.
V oblasti domáceho násilia hovoril pán generálny prokurátor o tom, že z dôvodu vysokej latencie a nenahlasovania tejto trestnej činnosti nie je spokojný s dosiahnutými výsledkami. Ja upozorňujem na to, že toto nie je téma, ktorá by bola v parlamente nová, toto je téma, ktorá minimálne posledné dva roky sa sem vracia vo vlnách. A napríklad jedna vec, ktorej ja úplne nerozumiem, viem, že to nie je vecou Generálnej prokuratúry, ale myslím, že to súvisí, je, prečo Slovensko doteraz neratifikovalo Istanbulský dohovor. Istanbulský dohovor ako európska, pomerne dôležitá dohoda o tom, ako zabezpečiť základné podmienky pre ochranu žien na úrovni celoeurópskej, dáva gate lini, návody na to, akým spôsobom by sme vedeli zlepšiť situáciu na Slovensku. Slovensko by sa tak medzinárodne priznalo k tomu, že má snahu v tejto veci niečo robiť, že ochrana žien je preň vysokou prioritou. A takisto pri zdieľaní skúseností s inými krajinami by sme mohli byť schopní situáciu zlepšiť. Takisto je spolupráca s tretím sektorom. Máme tu napríklad portál Nemlčme, na ktorom sa dá nájsť mnoho podnetov práve zo strany obetí násilných činov hlavne v sexuálnej oblasti, máme tu občianske združenie Možnosť voľby, ktoré práve presadzuje ratifikáciu Istanbulského dohovoru na Slovensku, máme tu mnoho pomerne fundovaných tvorcov legislatívy, čo sa týka ochrany obetí. Predpokladám, že pani Šípošová po mne o tom bude hovoriť trochu viac. To, že dodnes nemáme zákon o ochrane obetí alebo nejakým spôsobom ich nemáme ochránené poriadne v legislatíve, takisto prispieva k tomu, že tá nahlasovanosť týchto trestných činov je nízka. Ďalší dôvod je ten, že, bohužiaľ, samotní policajti sú mimoriadne nekvalifikovaní a pri prijímaní nahlásenia takéhoto trestného činu, keď sa pozrieme na výpovede obetí znásilnenia na Slovensku, mnohé z tých obetí hovoria, že samotný popis a vysvetľovanie činu na miestnej polícii bolo pre nich oveľa traumatizujúcejším zážitkom, než to znásilnenie samotné, pretože už to bolo pri plnom vedomí a namiesto toho, aby z druhej strany prišla nejaká základná miera empatie a snahy pomôcť, tak sa často stali skôr predmetom posmeškov. K nim policajti niektorí pristupujú s nejakou základnou nedôverou k tomu, že sa to vôbec mohlo stať. Sú dokonca súčasťou každodenného života reči typu: „Keď si nechcela, aby sa ti takéto niečo stalo, mala si sa viacej obliecť.“ A v prípade, že naozaj nedovzdeláme ľudí, ktorí sú osobou prvého kontaktu pre obete sexuálnych trestných činov, potom sa nemôžeme čudovať tomu, že tá ochota ich nahlásiť je veľmi nízka.
Posledná vec k tejto téme je, som veľmi rád, že to pán generálny prokurátor spomenul, ochrana v podstate obetí domáceho násilia priamo vnútri v rodine. Ten príklad o tom, ako človek stíhaný v podstate za ten istý trestný čin dvakrát, medzitým, ako si odsedí jeden trest a má nastúpiť na ďalší alebo má byť súdený za ďalší, je vpustený naspäť do domácnosti, kde tie obete žijú, presne ilustruje nedomyslenie rizík zo strany kompetentných orgánov. Ja som rád, že prokuratúra upozorňovala v tom čase na možné riziká. Avšak nad tými dvoma hrobmi dnes už môžeme povedať len to, že sa stala chyba. Mňa by veľmi zaujímalo, keď budeme najbližšie rozprávať o tejto téme, aké sú tie systematické kroky a kto ich podniká, aby sa tieto chyby nediali, pretože ja oceňujem síce z úst pána generálneho prokurátora, že jeho kritika ide aj do vlastných radov, že jeho kritika smeruje aj k práci policajtov, že jeho kritika smeruje aj k práci súdov, avšak myslím si, že by sme sa nemali uspokojiť len s kritikou, ale mali by sme možnože aj fundovanosťou príslušnou navrhovať konkrétne kroky, akým spôsobom sa z toho dostať von.
Druhá téma je rasovo motivovaná trestná činnosť. Táto téma prišla už pri minuloročnej správe o Generálnej prokuratúre. Tento rok sa ňou zaoberáme znovu. Bolo nám povedané, že buď dochádza k výraznej snahe ututlávať tie trestné činy a tlačiť ich dole na úroveň priestupkov, väčšinou sú to priestupky, ktoré sa týkajú občianskeho spolunažívania, alebo sa tie rasové motívy z jednotlivých trestných činov vypúšťajú a snažíme sa ako keby z pozície vyšetrovacích orgánov neprisudzovať motiváciu, ktorá je príslušná, ktorá je na základe nenávisti ku konkrétnej rase alebo inej skupine obyvateľstva, a jednáme s nimi, keď sa to tak povie, ako s bežnou dedinskou krčmovou bitkou, čo tak často nie je.
Obávam sa, že jedným z veľkých problémov, ktoré v tejto oblasti máme, je, že v silových zložkách pracujú ľudia, ktorí sympatizujú s extrémistickými hnutiami a sú tam ticho tolerovaní. Prípad podniku Mariachi je jedným z nich, kde človek, ktorý je aktívnym vojakom, kope bezbranného človeka na zemi, čo je ale iba vrchol ľadovca. Ja som sa raz rozprával s jedným kamarátom, ktorý teda pracuje v radoch polície. Hovoril, že keď sa v šatni vyzlečú chlapi, človek by sa až divil, koľko germánskej histórie majú vytetovanej po svojich chrbtoch a ramenách. Toto je niečo, čo by podľa mňa určite v silových zložkách Slovenska nemalo byť tolerované. Ak budeme mlčky tolerovať, že ľudia, ktorí vo svojom súkromnom živote alebo svojimi aktivitami na internete, na sociálnych sieťach podporujú hnutia smerujúce k potláčaniu základných ľudských práv, podporujú nenávisť k iným skupinám obyvateľstva na základe ich rasy, sexuálnej orientácie alebo čohokoľvek iného, potom nemôžeme čakať, že v prostredí, v ktorom sa pohybujú, sa bude odhaľovať rasovo motivovaná trestná činnosť a že v tomto prostredí sa bude dbať dôraz na to, že keď nejaký trestný čin je vykonaný s jasne rasovým motívom, tak že to bude tomu páchateľovi reálne pripísané. Ak máme reálne policajtov, ja nevravím, že sú vo väčšine, dúfam, že nie sú vo väčšine, ale obávam sa, že ich je dosť, ktorí napríklad ľudí z rómskeho etnika nepovažujú za rovnocenných, považujú za niečo menej, potom takíto ľudia majú tendenciu zľahčovať rasovú motiváciu pri trestnej činnosti a my sa nikdy nedopátrame toho, kde bol riešený reálny možno nejaký susedský problém a kde naozaj jedinou motiváciou na páchanie trestnej činnosti bola nenávisť k inej skupine obyvateľstva. Tvrdím, že kým neprebehne osveta a dovzdelanie vnútri v radoch aktívnych silových zložiek, tak sa táto situácia nezlepší. Pán generálny prokurátor hovoril, že vďaka intenzívnej komunikácii dozorujúceho prokurátora často až dodatočne je možné vlastne tú rasovú motiváciu do prípadu vpísať. Ja by som bol rád, keby sme mali natoľko vzdelaných vyšetrovateľov a policajtov, že nie je nutné stáť nad nimi v role dozerateľa. Pre prokurátora nie je toto primárna časť jeho práce. Malo by to byť niečo, čo automaticky do spisu vpíše samotný policajt. A ja verím, že sa toho dočkáme.
Tretia, moja obľúbená téma je drogová trestná činnosť. Novelu Trestného zákona, ktorá mala riešiť aj drogové paragrafy, sme mali mať v parlamente, ak sa dobre pamätám, podľa sľubov aj ministra spravodlivosti, aj vyjadrení premiéra tejto krajiny v novembri minulého roku. To znamená, mala byť pred rokom. Nebudujeme na zelenej lúke. Máme tu skúsenosti z iných krajín. Harm reduction policy v drogovej politike už funguje naprieč celou Európou a má dokázateľne dobré výsledky. My sme sa na Slovensku dostali k jednému kozmetickému zníženiu jednej trestnej sadzby. Aj z toho bol okamžite oheň na streche. A otázka je, kedy sa s tým niečo udeje. Novela Trestného zákona, ktorá je teraz v pripomienkovom konaní neobsahuje zmenu drogových paragrafov. To znamená, že, tak ako bolo povedané, že my to vyriešime v rámci veľkej novely zo strany ministerstva spravodlivosti, tak toto sa celkom určite neudeje, keď nám sem príde novela Trestného zákona, bude riešiť všetko možné, ale paragrafy v oblasti drogovej politiky to nebudú. To znamená, že tie problémy, ktoré popisoval pán generálny prokurátor na tomto mieste pretrvávajú. Policajti si naďalej budú robiť zárezy na tzv. malých rybách, naďalej budú odchytávať deti skateparkoch a študentov pred internátmi, naďalej ich budú šikanovať za jednu cigaretu, dve cigarety. Pri tomto napríklad keby ste sa v Bratislave popýtali na vyčíňanie momentálne stíhaného pána Tiefenbacha, čo bol on schopný spraviť mladým ľuďom, ktorých tzv. načapal s tou jednou cigaretou, to je príklad už extrémneho vymáhania zákona, ktorý nemá so spoločenskou závadnosťou takéhoto konania absolútne nič spoločné.
V posledných rokoch sa množia výskyty veľmi dobre vypracovaných dokumentov, ktoré buď porovnávajú spoločenskú škodlivosť jednotlivých návykových látok, alebo porovnávajú efektivitu jednotlivých politík, ktoré v náväznosti na to prijímajú jednotlivé krajiny. A prekvapivo spoločensky najškodlivejšou omamnou látkou je alkohol. Tu keď sa pozrieme na dopad na spoločnosť, na užívateľov, na ich okolie, keď sa pozrieme na mieru návykovosti tejto látky, tak, áno, existujú iné návykové látky, ktoré dokážu urobiť väčší demič v kratšom čase, ale keď sa pozrieme na ten celkový dopad, alkohol je najškodlivejšou drogou, ktorú medzi sebou v spoločnosti máme. V žiadnom z týchto rebríčkov marihuana nie je na prvých miestach. Napriek tomu pohárik po práci je stále tolerovanou a bežnou súčasťou každodenného života mnohých ľudí. Nikto ho nevníma ako nejaký vážny problém, no zoberme si, kam sme sa dostali. Ľudia, ktorých zasiahla tá prvá vlna príchodu omamných látok po roku 1989, sú dnes 35-roční – 40-roční ľudia. To sú otcovia rodín, ľudia, ktorí platia dane, ktorí zarábajú peniaze, podnikajú. A z nich takýto človek má byť kriminálnikom kvôli tomu, že si cez víkend popri grilovačke dá jointa so svojimi kamarátmi? Hádam nebuďme smiešni. A tu je otázka práve, ktorej ja nerozumiem, pán prvý námestník, prečo je ten tlak na recidívu, ak dokážeme sa zhodnúť na tom, že toto je tlak na to, aby pri recidíve už to bol trestný čin. Ja tomu nerozumiem, lebo ak sa naozaj dokážeme zhodnúť na tom, že toto je spoločensky tak nízka závadnosť konania, že by to nemalo byť trestným činom, potom by nemalo byť dôležité, či sa to stane jedenkrát, dvakrát alebo trikrát. Je úplne jedno, ten človek či si dá jeden víkend toho jointa s tými kamarátmi alebo si dá dva víkendy toho jointa s tými kamarátmi alebo si dá tri víkendy toho jointa s tými kamarátmi. Jeho spoločenská závadnosť a spoločenská závadnosť jeho konania je tak stále tak nízka, že by toto nemalo byť trestným činom. A ak doteraz nie je dokončený Trestný zákon, ktorý by to riešil, tak ja veľmi apelujem na to, aby keď už sa to spravilo, tak aby sa to spravilo poriadne, aby keď už sa to bude posúvať naozaj na úroveň priestupku, tak aby to tam ostalo, aby ten úzus, že nemáme trestať týchto užívateľov, bol dotiahnutý do konca. Ja nevidím jediný dôvod pre to, keď chytíme študenta alebo mladého človeka s trochou trávy a bude to vyhodnotené ako priestupok, lebo popritom nepácha žiadnu trestnú činnosť, nedíluje, nedáva to niekomu inému. Keď sa mu toto isté stane druhýkrát, ja nevidím logicky, prečo by toto mal byť trestný čin. Čo sa zmenilo v spoločnosti, komu uškodil, komu ubral na jeho právach, komu niečo ukradol, komu niečo spáchal, kto tým trpí, že to má byť trestným činom, prosím vás, vysvetlite mi to niekto.
Preto by som veľmi rád nabádal aj zo strany Generálnej prokuratúry, aby ten tlak, o ktorom viem, že on dnes je, pokračoval, aby novela Trestného zákona zobrala do úvahy, akým spôsobom sa vyvinula slovenská spoločnosť, aká je tolerancia nejakého typu správania, aké sú štatistiky ľudí, ktorí takéto správanie vykazujú, aby sa zobrali do úvahy efektívnej metódy drogovej politiky zo zahraničia, aby sme sa konečne začali správať, že sme v 21. storočí, a aby sme pochopili, že vojna proti drogám jednoducho zlyhala a válčiť tu ďalej nemá absolútne žiadny zmyslel. Ja viem, že keď sem prídete s tou novelou Trestného zákona, tak ľudia typu Alojz Hlina sa tu budú zavzdušňovať dva dni, pretože tomu nerozumejú. Ale keď sa pozrieme na štatistiky, čo reálne v krajinách vo svete funguje, tak žiadna iná cesta k efektívnej drogovej politike na Slovensku nie je. Ďakujem.

Ďakujem. No vzhľadom k času, máme päť minút do druhej a máme len otvorenú písomnú rozpravu a k tomu, koľko už máme otvorených časovaných bodov, navrhujem, aby sme v utorok ráno pokračovali v rozprave o tomto bode a za tým potom zaradili všetky body tak, ako boli schválené v predchádzajúcich procedurálnych návrhoch. Všeobecným súhlasom, samozrejme. Dúfam, že sa nájde.