Ďakujem, pani predsedajúca. Začnem príbehom s mojím parlamentným laptopom. Všetci ich poznáme. To sú tie, čo sme dostali v 2010. roku. Keď sa pozriete na internet, tak ich najväčší problém je, že sa prehrievajú. Po tých štyroch rokoch zhruba ventilátor prestane stíhať, začne sa prehrievať procesor a treba to riešiť. No a ja som si teda našiel návod na internete, že čo teraz spraviť s takýmto počítačom, keď sa začne prehrievať. A tam je...
Ďakujem, pani predsedajúca. Začnem príbehom s mojím parlamentným laptopom. Všetci ich poznáme. To sú tie, čo sme dostali v 2010. roku. Keď sa pozriete na internet, tak ich najväčší problém je, že sa prehrievajú. Po tých štyroch rokoch zhruba ventilátor prestane stíhať, začne sa prehrievať procesor a treba to riešiť. No a ja som si teda našiel návod na internete, že čo teraz spraviť s takýmto počítačom, keď sa začne prehrievať. A tam je naspodu taký šróbik, ktorý drží klávesnicu, a ten šróbik musíte odtiaľ vytiahnuť, klávesnicu si môžete potom dvihnúť, dostanete sa k ventilátoru, manuálne ho roztočíte, vyčistíte a nabehne. No a toto som urobil tri- alebo štyrikrát a potom jedného dňa som to urobil tak, že som ten šróbik už nedal naspäť. A predstavte si, odvtedy ten počítač ide. (Reakcia z pléna.) A som si povedal, kurnik šopa, to bude to kurnítko. To bude to kurnítko, kvôli ktorému to nefungovalo. Takže vlastne tento jeden maličký šróbik zjavne zapríčiňoval podľa logiky tohto návrhu, že keď bol vnútri, tak nefungoval po čase ten ventilátor a jak sa mi podarilo ho vytiahnuť odtiaľ von, tak to bola tá vec, ktorá znefunkčňovala, zámerne plánovanou obsolenciou znefunkčňovala počítač. Toto je logika dnešného návrhu, dámy a páni. Toto je logika dnešného návrhu. Niekto dáva do vecí zázračné prístrojčeky, kazítka, aby sa opotrebovali skôr.
A poďme ale naspäť k tomu, čo tu včera povedal pán predkladateľ. Začal tzv. žiarovkovým kartelom Phoebus z roku 1924 s tým, že to malo byť, budem ho citovať, "prvým príkladom použitia takzvaných kazítok" a dokladuje to tým, že v Severnej Karolíne máme žiarovku, ktorá svieti neprestajne 150 rokov. Pamätám si to správne? (Reakcia navrhovateľa.) Hej, 100 rokov tam svieti. Ja ten príbeh zhodou okolností poznám. Ale ktorí sa trošku vyznáte vo fyzike a v žiarovkách toho edisonovského typu, tak viete, že ich životnosť sa oveľa viacej počíta počtom zapnutí a vypnutí ako hodinami svietenia. Pretože žiarovka, tá stará, ona sa opotrebúvala tým, že sa to volfrámové vlákno, ktoré je vnútri, zahrieva, chladne, zahrieva, chladne, zahrieva, chladne. Ak ho necháte zahriate 100 rokov, tak vám bude svietiť. Keby ste tú žiarovku na tej stanici vypli na 10 minút, zase zapli, potom ju zase vypli a potom zase zapli, tak vám ručím za to, že do mesiaca je po nej. Ona svieti iba vďaka tomu, že svieti nepretržite. Iba vďaka tomu. (Reakcia navrhovateľa.) No ale stále počet zapnutí, vypnutí bude menší ako u tradičnej žiarovky.
No ale teda vy tvrdíte, že to, že potom začali žiarovky svietiť menej, bolo dôsledkom toho, že do nich začali dávať kazítka. Ja tvrdím, že, áno, tam bol problém, ale ten problém bol kartelová dohoda. Kartelová dohoda, ktorá zabezpečila ovládnutie trhu alebo väčšinového podielu na trhu, a tým pádom to nebola dohoda na tom, že my budeme zámerne kaziť žiarovky. To bola dohoda na tom, že budeme predávať nekvalitné žiarovky a nikto na trhu nebude predávať kvalitnejšie.
Problém, ktorý takto vznikol, ale riešia protimonopolné úrady. Na to boli vytvorené a dodnes zasahujú a strážia pravidlá trhu alebo sa snažia strážiť pravidlá trhu protimonopolné úrady. To nie je o tom, že by boli montované kazítka do žiaroviek. Ja si neviem vôbec predstaviť, ako sa dá namontovať kazítko do žiarovky, ktorá je zo skla, dvoch kusov kovu a medzi tým volfrámovým drátom? Aké kazítko tam namontujem? No životnosť dokážem znížiť buď tým, že dám menej kvalitné sklo, menej kvalitný kov alebo užší volfrám. To je jediný spôsob. A zrejme to sa aj stalo, a tým pádom tie žiarovky jednoducho svietili kratšie, než tie možno kvalitnejšie predtým. Keby bola na trhu poriadna konkurencia, keby reálne sa rozhodoval každý jeden zákazník na základe ponuky a pomeru kvality a ceny, tak by sa nehovorilo o žiadnom kartele. Žiarovky by normálne sa vyrábali čo najlacnejšie a čo najlepšie. Ale keďže spomínané firmy v roku ´24 ten žiarovkový kartel Phoebus uzatvorili, tak myslím, že až do roku ´42 dokázali žiť s tým, že nikto neprišiel na trh s niečím, čo by ich dokázalo s tými nekvalitnými žiarovkami z trhu vyhnať.
Riešením teda by nebolo to, že by sa zakázali kazítka. Riešením by bolo a bolo to, že začali reálne fungovať protimonopolné mechanizmy. Akonáhle protimonopolné mechanizmy zabezpečili, či už rozhodnutím súdov, alebo tým, že v Škandinávii vznikol nový syndikát výrobcov žiaroviek, ktorý prichádzal s kvalitnejšími výrobkami na trh, tak problém bol vyriešený. Nepotrebovali žiadny zákon na to, aby zakazovali kazítka v žiarovkách.
Druhý bod, s ktorým prišiel pán kolega Martvoň, je mysliteľ Bernard London a jeho "Ending the Depression", čo je taký pamfletík svojej doby. Treba povedať, pán London tuto s pánom Martvoňom a mnohými inými sociálnymi inžiniermi má veľa spoločného, tiež vymyslel blbosť, chcel ju dať do zákona a spasiť tým svet. Paradoxne, ale keď si ten Londonov pamflet prečítame, tak zistíme, že tento koncept vôbec žiadne kazítka nevyžaduje. Dokonca on je postavený tak, že kazítka by ho znepríjemňovali. Pretože to plánované zastarávanie - planned obsolescence, ako ho on definoval, ako ste správne povedali, ono nie je v tom texte definované funkčnosťou, ale je definované zákonom. To znamená, že každý človek, ktorý si bude kupovať dajme tomu toaster, tak ho bude kupovať podľa toho, ako mu zákon povie, dajme tomu na štyri roky. London povedal, na to, aby sme vyživili, aby sme dokázali permanentne živiť ekonomiku, tak nebudeme predávať veci dovtedy, kým vydržia, ale budeme ich predávať iba dovtedy, pokým im to dovolí zákon. To znamená hrubý extrémny etatizmus. Vysávač si na tri roky, toaster na štyri, v momente, keď táto doba uplynie, bez ohľadu na to, či ešte tri roky vydržia, alebo nie, musím ho vrátiť.
Dobrým biznis plánom vtedy by, samozrejme, nebolo montovať kazítka do tých vysávačov a do tých toasterov. Teoreticky totižto výborným biznis plánom by bolo robiť veci také, aby vydržali čo najdlhšie. Lebo keď spravíte toaster, ktorý vám vydrží 6 rokov, a po troch vám ho vrátia, tak mu stačí dať novú kisňu a predáte ho znovu na ďalšie tri.
Takže pri tej logike, ktorú hovoríte, tam by práveže bolo oveľa lepšie vyrábať čo najkvalitnejšie výrobky, lebo zákon podľa Londona kázal, kedy sa má ten výrobok vrátiť, a tým pádom predavači a výrobcovia vôbec nemuseli sa starať mechanicky ani softvérovo, ani nijak o to, aby sa opotrebovala tá vec. Nemuseli tam dávať nekvalitné súčiastky. Práveže keby boli chytrí, tak podľa tohto konceptu, ktorý, samozrejme, je úplná blbosť, ale keby podľa tohto konceptu fungoval svet, tak ich vyrábajú zo súčiastok, ktoré vydržia 20 rokov. (Reakcia navrhovateľa.) No.
Brooks Stevens, som veľmi rád, že o ňom hovoríte, som veľmi rád, že o tom hovoríte. Brooks Stevens totižto, ho zacitujem, hovoril, že "plánované zastarávanie je vsadenie takej túžby do kupujúceho, že vždy bude chcieť vlastniť niečo novšie, niečo lepšie a bude to chcieť vlastniť skôr, než je to naozaj potrebné". To je jeho najznámejší citát.
Jeho teóriu pán predkladateľ pomenoval správne, ale myslím si, že veľmi nesprávne pomenoval perspektívu, z ktorej Stevens hovorí. Brooks Stevens bol svetoznámy dizajnér a ako biznismen v tejto vete popisoval dočasnosť a dochvíľnosť nastavenia zákazníka. On nehovoril o tom, ako má fungovať svet. On hovoril o tom, ako má svet vnímať dizajnér a biznismen na to, aby predával správne výrobky. Také, ktoré sa na tom trhu uplatnia. Hovoril primárne o tom, že navrhovať a tvoriť veci treba pekné a lákavé, a tým vytvárať u zákazníka túžbu, aby sa tej starej veci zbavil skôr, než je to naozaj potrebné. A opäť táto teória žiadne kazítka nepotrebuje. Táto teória sa dá najkrajšie demonštrovať momentom, keď vstúpili iPhony na trh. Väčšina z nás nepotrebovala vtedy nový telefón, ale všetci sme chceli iPhone. A to je presne Brooksov svet. To je presne svet Brooksa Stevensa. Vo svete Brooksa Stevensa sa hovorí o tom: "Robme veci čo najkrajšie, najlákavejšie, aby ľudia ich si chceli kupovať." Keď sa Stevensa pýtali, ktorý je jeho najobľúbenejší dizajn, tak povedal: "Neexistuje taký, lebo každý dizajn by sa musel znovu premyslieť podľa chuti zajtrajška. Podľa toho, aký vkus bude mať človek zajtrajška, čo sa bude páčiť človeku zajtrajška."
To znamená, že Brooks Stevens nepopisuje ideálny stav, ako by mal fungovať svet. On nehovorí, že my musíme manipulovať ľudí do niečoho. On hovorí, že ja ako dizajnér sa na svet pozerám tak, aby som vytváral túžbu u zákazníka, na druhej strane, aby si chcel moje veci kúpiť. A tento svet neobsahuje kazítka ani kurnítka. (Reakcia navrhovateľa.)
No len, pán kolega, vy ste vo svojej uvádzacej reči vždycky dopovedali, že - a to bol príklad, kedy kazítka sa nám objavili vo svete, to bol príklad, kedy sa s kazítkami stretávame. A to je neúprimné a logicky nesprávne. Vy popisujete procesy, ktoré boli súčasťou vývinu trhu. V momente, keď začala stúpať kúpna sila, keď začala stúpať životná úroveň, keď ľudia už si nepotrebovali kupovať jednu práčku na 40 rokov len kvôli tomu, že na ňu šetrili rok a pol, tak výrobcovia zistili, že je jednoducho lepšie vyrábať veci, ktoré vydržia kratšie, a pravidelne ich obnovovať, pretože ľudia túžia potom mať každú chvíľu niečo nové, niečo modernejšie, byť proste prstom na tepe doby, zabezpečovať si okolo seba najmodernejšie prostredie. A to trh samotný si vypýtal, že jednoducho veci, ktoré vydržia dlho, sa predávali menej. Tam nebolo treba nič montovať, tam nebolo treba nijakým spôsobom zasahovať do konceptu tej veci samotnej.
Žiadne, toto nie je kazítko (rečník ukazuje navrhovateľovi skrutku), to len niekto proste nedomyslel. Alebo je to náhoda, ja neviem. Odkedy tam ten šróbik neni, tak počítač funguje. (Reakcia z pléna.) No toto, toto...
Pán Viskupič mi sľúbil kávu, keď sa nebudem venovať tonerom a tlačiarňam. Škoda, že už tu nesedí Rišo Sulík, musím povedať tak, ten by vás zožral na tej téme. Ten by vás zožral úplne. Škoda, že už tu nie je, ale ja to nechám pánovi Viskupičovi, sľúbil mi kávu, keď to preskočím. Takže to preskočím. (Reakcie z pléna.)
A každopádne ja by som strašne rád videl v celom tom predslove všetky tri dôležité časti, s ktorými ste prišli ako s historickým exkurzom, som vám práve teraz vyvrátil v tom zmysle, že nijakým spôsobom nedokazujú úmysel kaziť veci znútra. Čo dokazujú, je, že trh sa začal správať tak, že veci, ktoré vydržia menej, sa predávajú viacej ako veci, ktoré vydržia viac, že túžba ľudí vlastniť niečo nové je väčšia ako túžba ľudí vlastniť niečo kvalitné. Áno, tieto veci sú pravdivé a celá filozofická diskusia potom o udržateľnosti, o ekológii, tá je legitímna, ale jej riešenie nie sú tie štyri riadky, ktoré vy dávate do zákona.
Poďme sa pozrieť na ten francúzsky model. V rámci neho ste tiež klamali včera. Vy ste povedali, že tie veci sú už hotové, hej, že je platná legislatíva, pokuta až do 300-tisíc eur alebo dva roky v base, tak ste to včera povedali. Mám pravdu? (Reakcia navrhovateľa.) No, neschválili, predstavte si. Neschválili! Francúzsky senát mal tento konkrétny návrh na stole, a budem to teraz prekladať z angličtiny: "Bolo by príliš ťažké predvídať", lafespen, "životnosť jednotlivých súčiastok a na základe toho postaviť zákon," povedal francúzsky senát. A preto návrh, ktorý počítal až s 300-tisíc eurovou pokutou alebo dvoma rokmi v base, cez francúzsky senát neprešiel. Čo cez francúzsky senát prešlo, je zákon, ktorý predpisuje každému predajcovi alebo výrobcovi uvádzať životnosť výrobkov, ktoré dáva na trh. Ale to je niečo úplne iné, než robíte vy.
To, že máme zvýšiť informovanosť zákazníkov, beriem za legitímnu motiváciu tvorby zákona, že keď si kupujem mikrovlnku a má záruku dvojročnú a tvrdí mi výrobca, že vydrží päť, tak si ju kúpim na päť a niečo s podobnou cenou, čo mi výrobca tvrdí, že mi vydrží tri, tak si to nekúpim. To je trh. To je fajn. Ale, áno, je to regulovaný trh, hej, tak anarchokapitalisti nebudeme dneska, zjavne sa bavíme o miere regulácie, ale vy zavádzate s tým, čo tvrdíte o francúzskom modeli, páni.
Francúzky model pozostáva z dvoch časti, z troch.
Prvá je. Bolo predpísané výrobcom a distribútorom a predávajúcim uvádzať dobu životnosti výrobkov, ktoré vyrábajú, distribuujú alebo predávajú.
Druhá časť toho zákona je, ktorý ešte nie je tiež platný, ale diskutovalo sa o ňom, bolo to, že tam bude dvojročná povinná záruka vymenenia tovaru. To znamená, súčasťou toho návrhu vo Francúzsku bolo, že do dvoch rokov bude povinný predajca, distribútor alebo výrobca vymeniť ten tovar, ktorý sa pokazí.
A treťou súčasťou bolo, že by sa tá záruka nevzťahovala len na výrobok samotný, ale aj na jeho súčiastky. A tam malo byť tých 300-tisíc pokuty a tam mali byť tie dva roky basy, čo neprešlo cez francúzsky senát. Neprešlo. Toto nie je platná legislatíva. A stavím sa s vami, o čo chcete, že to tak je. Aj s obidvoma. A tam bol návrh ten, že aj pri súčiastkach bude musieť byť uvedená životnosť, aby sa zabraňovalo tomu, že sa budú dávať nekvalitné veci do výrobkov.
Ono treba povedať, že bavíme sa tu o francúzskom parlamente, hej. Francúzsky parlament, cez ktorý prešiel návrh, že daň z príjmu má byť 75 %. To znamená, že ako zastupiteľstvo, ktoré schváli 75-percentnú daň z príjmu, je od začiatku pochybné, hej, a čokoľvek cezeň prejde, treba brať s veľkou rezervou. Ale ešte ani cez tento parlament ten návrh, o ktorom vy tvrdíte, že existuje, neprešiel.
Pán kolega Martvoň tu hovoril o tom, že ako ľudia spomínajú nostalgicky na výrobky tatramatiek a Tesly, hej. Áno, je pravda, existujú napríklad zosilovače Tesla, elektrónkové, ktoré idú dodnes a idú perfektne. To je pravda. Ale v zásade väčšina tých výrobkov, tých pračiek, ktoré museli manželia držať každý z jednej strany, aby im neuleteli z kúpeľky, lebo tak sa triasli, že to išlo každú chvíľu zlietnuť aj s barákom, tak, áno, vydržali 30 rokov a po tých 30 rokov bola narušená statika tej kúpeľky. Na toto tu ideme spomínať, pán kolega, to mi chcete povedať, že dneska naozaj máme menej kvalitné práčky? Veď tá tatramatka zožrala pomaly ešte aj tapetu, čo bola okolo nej. Takýto mali odber elektriky. A my sa tu ideme teraz hrdiť, že jako v starých dobrých časoch tu boli tie kvalitné výrobky, a vracať sa nostalgicky k tomu, jak nám tatramatka išla prebehnúť cez stenu. Sme kde? (Reakcia z pléna.)
No, nebolo treba vôbec zavolať brigádnikov, obkladačky, stačilo zapnúť práčku a spadli samotné. (Smiech v sále.) Takže toto je tá vtipná časť, hej, toto je tá vtipná časť, že je to blbosť, hej. (Zasmiatie sa v sále.) To je tá vtipná časť potiaľto a odteraz to začína byť vážne.
Odteraz to začína byť vážne, lebo včera tu bol pán Kažimír a on vôbec nechápal, že prečo sa ho na hodine otázok pýtam na kazítka, hej, on si myslel, že to je nejaká prdel. A ja mu hovorím, že ale, pán minister, to nie. Ako vy reálne máte vynaložiť peniaze na to, aby toto niekto skúmal. On, že vy to nemyslíte vážne? A ja, že no myslím. Hen Brixi s Martvoňom sem s tým prišli. A on, že tak to teda nie. Hej? (Zasmiatie sa v sále.)
Takže ja viem, jak toto skončí. Ja viem, jak toto skončí, príde Brixi s Martvoňom za Kažimírom a povedia, že ŠOI-ka má mať viacej peňazí, aby skúmala hen proste ghostbusters, hej, budú chodiť a duchov hľadať v mašinách. A Kažimír povie: "Vy ste sa chlapci zbláznili! Ale originál."
To, že Francúzi jako tí istí, ktorí dokázali schváliť 75-percentnú daň, tak dokázali schváliť, že sa nebudú kaziť prístroje. Dobre, to beriem, povie Kažimír podľa mňa. Ale že my tu máme ŠOI-ke platiť, aby rozmontovávala veci a hľadala v nich nejaké kurnítka, kurnik šopa, neviem. Podľa mňa vás s tým pošle kade ľahšie.
Takže si užime túto diskusiu, lebo je posledná na túto tému. Posledná.
Chcel by som ešte povedať k tomu, že ako sa vytvára zbytočná byrokracia, ale aj Jurzyca mi sľúbil jednu kávu (zasmiatie sa rečníka), takže to nechám tak. Dúfam, že sa prihlási do ústnej.
Pekný deň. (Potlesk.)
Skryt prepis
