Videokanál poslanca

Veľmi rád, veľmi rád to poviem. Keď si zoberieme, že vtedy už boli naozaj naštartovaní ľudia, ktorí by prostredníctvom exekúcii boli šiahali na majetok verejnoprávnej televízie, tak v prípade, v prípade, že toto berieme za škodu, keď reálne mohla STV prísť o nejaký majetok, tak tam škody boli reálne. Tu môžeme mať škody len tým, že nedostaneme peniaze, na ktoré ale nemáme právny nárok. A to je rozdiel. Ale ešte raz. Všetky vlády mali svoje momenty, kedy sa posúvali hranice chápania dôvodov pre skrátené legislatívne konanie, ale miera už končí. Tá miera skončila naposledy, keď ste tu mali paroplynový cyklus v skrátenom konaní, a tá miera končí aj práve teraz, keď oveľa viacej ako o obsah samotného zákona ide o to, aby sa čo najskôr dokázali popodpisovať zmluvy, pri ktorých, ja neviem, že či ide o provízky konkrétnym ľuďom, alebo ide iba o konkrétny podpis, či tam má byť pán Vážny podpísaný, ale ak toto má byť dôvod, aby sme niečo teraz nasilu pretlačili cez parlament, tak to nepovažujem za dobré a varujem vopred. Nájde sa poslanec, ktorému toto jedného pekného dňa prestane voňať a ktorý sa bude cítiť, že sú porušené jeho ústavné práva ako zástupcu občanov v tomto parlamente a že nie sú naplnené jeho práva, že sa nemôže poriadne oboznámiť so zákonom, že musí narýchlo hlasovať o niečom, s čím nemal čas sa oboznámiť, a dá to na Ústavný súd. A je možné, že budeme mať na Ústavnom súde ľudí, ktorí to objektívne posúdia a oveľa prísnejšie nastavia pravidlá na skrátené konanie, než sú teraz. Lebo teraz sa ešte stále vychádza z tejto nešťastnej judikatúry, ktorá hovorí, že hlasovaním sa konvaliduje akékoľvek pochybenie, ktoré bolo urobené po ceste. Toto nemusí trvať večne. A ja len čakám na to, kedy sa naozaj na Ústavnom súde jedného pekne dňa povie - buď do litery splníte podmienky, ktoré vám dáva zákon, alebo nebudete schvaľovať validné zákony - keď sa začnú zákony vracať tak ako v Českej republike, a to sa budú ľudia v exekutíve, či už budú modrí, zelení, ale červení sú tam teraz, veľmi, veľmi štípať. Veľmi štípať. Lebo ten jeden inštitút, ktorý sa dal pri rozumnej miere doteraz využívať, už sa využívať nebude. A ak budete pokračovať v tom, pán minister, že budete do parlamentu nosiť takéto nasilu znásilnené legislatívne normy, ktoré šliapu po pravidlách, tak sa bojím, že ten čas, kedy jedného z poslancov to naozaj už dožerie a podá to na ten Ústavný súd, sa blíži. Ďakujem.

Ďakujem, pán podpredseda, ja počkám ešte predkladateľa, lebo predpokladám, že chceme sa držať rokovacieho poriadku, takže nebudeme rokovať bez neho. (Krátka pauza.) Na, už je tu. Poďme sa vrátiť naspäť k tej téme, ktorú, o ktorej máme hovoriť, a to je, či sú, alebo nie sú dôvody na skrátené legislatívne konanie. Pán minister prišiel s tým, že nám hrozia veľké škody a tak sa teda pozrime na to, že ako sa podľa judikatúry slovenskej definuje slovo škoda a čo máme pod ním chápať.
Škodou sa v právnej teórii aj v praxi všeobecne rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné.
To znamená že ja najskôr niečo musím mať nejakú majetkovú hodnotu a až následne po vzniku nejakej udalosti, ktorá mi túto majetkovú hodnotu zníži, môžem povedať, že som utrpel škodu. Tam si rozumieme, pán minister, predpokladám? (Reakcia z pléna.) Tak. V žiadnom prípade teda logicky nemožno tvrdiť, že mi hrozia značné hospodárske škody preto, že nedostanem niečo, čo ešte nemám alebo na čo dokonca nemám ani právny nárok. Lebo eurofondy nie sú niečo, čo by sme mali už vopred napísané v štátnom rozpočte, ako sumu, ktorú môžeme určite čerpať, lebo na ňu máme právny nárok. To je iba suma, to je iba suma, to je iba sumu, o ktorú máme právo sa uchádzať a nemusíme ju automaticky dostať. (Reakcia z pléna.) Áno, že s ňou môžeme rátať, ale nie, že sú to peniaze, ktoré máme vo vačku. To znamená, to znamená, že keď ja, ja takisto, keď som robil ešte, ešte v treťom sektore, a dajme tomu nadácia niektorá vyhlásila grantové kolo na projekty, ja som nemohol povedať, že tým, že sa prihlásim do tej súťaže so svojim projektom a nedostanem ho, že utrpím škodu, pretože, áno, pretože tieto peniaze, pretože tieto peniaze ešte nepatria do sumy, s ktorou ja môžem na ten rok rátať.
To znamená, máme veľa skúseností, ktoré hovoria o tom, že projekty neboli schválené pre rôzne dôvody alebo boli schválené, neboli dobre čerpané, museli sa vracať. Potom sú, z toho vyplýva, že právny nárok tam nie je. Dokonca sa stáva, že vyčlenený objem prostriedkov sa nevyčerpá, nielen že sa to stáva, ono je to u nás priam pravidlom. V žiadnom prípade sa teda ale nedá povedať, že ide o utrpenú škodu podľa môjho názoru, preto nemožno ani tvrdiť, že hrozia hospodárske škody, pretože to skrátka nie je možné, nemôžme utrpieť škody tým, že nebudeme mať niečo, čo si chceme ako keby ešte len v budúcnosti nárokovať, nemáme. Škoda je len vtedy, keď nám niekto niečo vezme. Je možné tvrdiť, že hrozia politické škody pre vládu. Áno. Politické škody, že vám opozícia, tretí sektor alebo akýkoľvek lucidný kritik to dá, ako sa hovorí, vyžrať, že ste nevyčerpali európske fondy, ale to to súvisí s neschopnosťou vlády manažovať svoje vlastné procesy a nie je to dôvod, nemalo by to byť dôvod na to, aby sa znásilňovalo legislatívne konanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
A ja v jednej veci musím súhlasiť aj s Alojzom Hlinom, keď už mám tú výnimočnú príležitosť, tak to urobím. On hovorí o tom, že čo na Slovensku chýba, tak je to miera. Že aj keď sa niekedy nejaké pravidlo ohne, aj keď sa niečo nerobí úplne 100-percentne tak, ako by sa malo, tak by mala byť aspoň zachovaná miera a nejaký zmysluplný koncept a dôvod, že prečo sa tak koná. A toto je presne dôvod prečo sa ohýbanie pravidiel, ktoré sa týkajú skráteného legislatívneho konania na Slovensku stále toleruje. Lebo aj my sme boli vo vláde, vy ste teraz vo vláde, my zas budeme a všetci si pamätáme tie situácie, že zrazu naozaj sa na vláde povie - éj, máme prúser - a potrebujeme silno niečo dať do toho parlamentu, dať tomu nejaký dôvod a pretlačiť, aby sa riešil. Hovorím, vždy sa stáva, áno, tam boli, tam mohli byť obrovské schody v prípade... (Reakcia z pléna.) Pán minister sa ma pýta, aby to bolo teda na mikrofóne, že aké hrozili škody pre RTVS? No tam hrozili obrovské škody... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Jofo, ja oceňujem jednu vec, áno, že sa snažíme o konečné riešenie, ale mne proste stále vadí, že by sme prišli do situácie, keď to konečné riešenie bude stáť 70 miliónov z peňazí nás všetkých. A 70 miliónov je 7 % k platu každého učiteľa v tomto štáte. Pár ľuďom bola spáchaná nespravodlivosť, to beriem, ale my sa musíme jednoducho na veci pozerať zhora. A ja tvrdím, že tu bolo 23 rokov, keď keby bola vôľa na obidvoch stranách, toto tu nemusíme riešiť. Obete sú ľudia, ktorí sa spoliehali na niekoho iného, že za nich problém vyrieši. A jednoducho sa dostali do situácie, že už ho musia riešiť sami. To, že sa niekto nechce vysťahovať z centra Bratislavy na okraj alebo že sa nechce vysťahovať z centra Košíc na okraj, lebo je to byt, v ktorom žil celý život, áno, môže byť emocionálna ujma, ale, hold, taký život je. Ale my naozaj pár ľuďom, ktorí neboli schopní vyriešiť svoju bytovú otázku počas 23 rokov chceme zaplatiť 70 miliónov eur, ktoré nie sú naše, ktoré sú peniaze daňovníkov tohto štátu, a ľuďom, ktorí vlastnia tie nehnuteľnosti, za 23 rokov, čo ich nemohli používať, nikto nedá ani deravý groš. To ja nevolám spravodlivosťou. Ďakujem.

Ešte raz, to nie je o izmoch, pani kolegyňa, to je o principiálnej spravodlivosti. A principiálna spravodlivosť musí byť postavená na nejakých princípoch. A neodňateľnosť majetkových práv je jedným z takýchto princípov.
A keď hovoríme o zrovnoprávnení, učiteľovi v Bratislave, ktorý zarába 600 eur, má na 30 rokov na krku hypotéku, ktorú bude splácať, každé jedno auto musí mať na splátky, všetko musí mať na splátky, tomuto človeku poďme vysvetľovať, prečo niekto v centre mesta býva za 150 alebo 200 eur už 23 rokov. A potom sa budeme baviť o tom, aké máme rovnoprávne podmienky na bývanie. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pani navrhovateľka síce hovorila väčšinu svojho času o tom, čo SMER sľúbil a čo by mal splniť, ale myslím si, že v tejto rozprave by sme sa mali v prvom rade rozprávať o princípoch a spravodlivosti pre každého, pretože riešime problém, ktorý je tu 20 rokov, kde na obidvoch stranách sú ukrivdení ľudia.
A keď teda máme dve zlá, tak ak sa z nich chceme dostať, tak to musíme urobiť tak, že sa pozrieme na princípy, na ktorých má byť táto spoločnosť postavená. A jedným z princípov, na ktorom je postavená táto spoločnosť, demokraticky právny štát, je súkromné vlastníctvo, právo ho využívať, využívať v plnej miere za normálnych trhových podmienok.
A my tu máme 20 rokov ľudí, ktorým bol sprosto ukradnutý majetok komunistami. A oni sa nemôžu dobrať k tomu, aby ho mohli naplno využívať, aby ho mohli predať, aby ho mohli zušľachťovať, aby ho mohli obývať. My tu máme 20 rokov ľudí, ktorí v nespravodlivej situácii oproti iným obyvateľom bývajú v centre Bratislavy, v bytoch, ktoré majú vyše 100 metrov štvorcových, 3 metre vysoké stropy, luxusných bytoch za nespravodlivo nízke nájomné a mali 20 rokov na to, aby túto situáciu riešili. Sú to mnohokrát ľudia, ktorí už ani nie sú tí originálni nájomcovia, buď ktorí tie byty prenajímajú, alebo tam bývajú ich potomkovia alebo ich deti, alebo ich predali. Napriek tomu majitelia týchto nehnuteľností stále k nim nemajú prístup. A toto nie je správne.
Toto nie je správne, my tu po dvadsiatich rokoch ešte stále upierame ľuďom prístup k ich vlastnému majetku, ktorým ho sprosto ukradol totalitný režim, nech to budeme zakrývať akýmkoľvek dôvodom, nech budeme menovať prípady ktorejkoľvek tej starenky.
Ja viem, že tí ľudia majú ťažký život, ja viem, že pre nich je veľmi ťažké sa presťahovať do niečoho menšieho alebo pre ich rodiny je ťažké nejakým spôsobom riešiť túto bytovú situáciu, ale mali na to 20 rokov, alebo 23 rokov. To nie je o tom, že dnes sa dozvedeli, v akých sú podmienkach. Oni sa to dozvedeli v momente, keď padol režim. Oni vedeli, že v momente, keď boli reštituované tie baraky, že bývajú v niečom, čo vlastní niekto iný, ktorému to bolo sprosto ukradnuté.
A pozrime sa na osudy tých ľudí, ktorým komunisti ukradli tie baraky, pozrime sa na to, kde skončili, pozrime sa na to, kde žijú oni. A prídeme tak na to, že, áno, máme tu nespravodlivosť na jednej aj na druhej strane. Ale princípy, na ktorých je založená táto spoločnosť, sú jednoznačne na strane tých, ktorí ten dom vlastnia, pretože sa k nemu nemôžu dostať. Takže po tom, čo im boli ukradnuté tie domy, po tom, čo sa zmenil režim a mali aspoň šancu sa k ním dostať, tu 23 rokov čakajú na to, aby mohli slobodne narábať so svojím vlastným majetkom.
Ja chápem, že všetky vlády, ktoré tu boli doteraz, si prehadzovali tento problém ako horúci zemiak a nebolo to riešené šťastne. Chápem, že tu boli sľubované veci, ktoré potom neboli naplnené, a že títo ľudia, bohužiaľ, žili v klame a v omyle od ľudí, ktorí mohli rozhodnúť. Ale ak budeme neustále posúvať ten problém pred sebou, tak rapídne zvyšujeme nespravodlivosť voči tým, ktorý stále čakajú na to, aby sa dostali naspäť k majetkom, ktoré boli sprosto ukradnuté ich rodičom alebo ich starým rodičom, alebo dokonca im samotným.
Ak teda máme tento problém riešiť, musíme ho riešiť na základe princípov. A princíp, ktorý jasne vyplýva z našej ústavy, je, že súkromný majetok je nedotknuteľný, súkromný majetok má byť využívaný a ak to tak nie je, tak má byť majiteľ kompenzovaný. A ak by sme sa riadili podľa tohto, tak tie stovky majiteľov domov keby si teraz začali uplatňovať na štáte peniaze, o ktoré prišli vďaka tomu, že sa nevedeli dopracovať ku vlastným bytom, to nebude pozitívny vplyv na štátny rozpočet, pani kolegyňa, a ani na rozpočet samosprávy.
Takže ešte raz. Chápem zlú sociálnu situáciu každého jedného toho človeka, ktorý v dobrej vôli si prenajal byt alebo začal bývať v byte za starého režimu a v dobrej vôli ho doteraz zušľachťoval, používal. Ale jednoducho tí ľudia mali 23 rokov na to, aby prijali, že tie byty im nepatria a že bývajú v niečom, čo niekto silou a násilím niekomu inému ukradol. A mali by sme urobiť všetko preto, a by sa títo ľudia čo najskôr dostali ku svojim majetkom naspäť, lebo to je spravodlivosť, o ktorej síce neradi budeme počúvať, lebo je to nepopulárne, lebo nikto z nás nechce mať zástupy dôchodcov pred parlamentom, ktorý nám budú vykrikovať, že ich oberáme o bývanie. Ale toto je správne riešenie, lebo ak naozaj máme ctiť to, kvôli čomu naši rodičia a starí rodičia stáli na námestiach a štrngali kľúčmi, tak si musíme vážiť právo ktoréhokoľvek majiteľov týchto domov narábať so svojím vlastným majetkom. Ďakujem.

Pán kolega, my máme tú úpravu vlastne v bode 2, kde sa zavádza povinnosť uskutočniť referendum na základe petície občanov v čase konania volieb v obci, to znamená, že sa uskutoční v čase konania volieb do samosprávy alebo vyšších územných celkov pri voľbách do Národnej rady alebo Európskeho parlamentu alebo pri voľbách prezidenta. Takže v podstate ono už to je súčasťou toho návrhu. Neviem, či by ste tam chceli nejako sprísniť tú povinnosť, že to musí byť v tých technikách, samozrejme, o tom sa môžeme porozprávať, ale presne na to sme mysleli, aby sa znižovali náklady na konanie tohto referenda, tak sme sa rozhodli ho spojiť s nejakou väčšou volebnou akciou, keď to tak nazveme, ktorá bude v tej obci prebiehať.
K vašej poslednej vete. Ja som chronický optimista. Takže, áno, aj v štáte, kde SMER volilo 44 % ľudí, a aj v štáte, kde občania si zvolili za prezidenta Ivana Gašparoviča, verím, že sa v priamej demokracii vedia rozhodovať správne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Zákon predkladáme spolu s kolegyňou Jankou Žitňanskou a s Miroslavom Kadúcom. A má byť prvým z krokov zvyšovania miery priamej demokracie v podmienkach Slovenskej republiky. V prvom rade to bola reakcia na zákon, ktorý sme tu mali predtým, ktorý hovoril o automatoch v dedinách a o tom, že by o nich mali rozhodovať miestne zastupiteľstvá alebo by mali o nich rozhodovať občania v referende. My sme vtedy povedali, že ak majú naozaj občania v referende o tom rozhodnúť, tak že je nezmyselné, aby sme im na niečo takéto dávali kvórum. A tým pádom sme zareagovali novelou, ktorú práve teraz máme pred sebou na stole.
Cieľom návrhu zákona je zrušiť referendové kvórum potrebné na platnosť konania miestneho referenda a referenda na úrovni vyšších územných celkov. Na prijatie návrhov tvoriacich predmet referenda bude však aj naďalej potrebný súhlasný prejav vôle nadpolovičnej väčšiny účastníkov referenda. Súčasne v snahe podnietiť vyššiu účasť obyvateľov obce a vyššieho územného celku na aktívnom živote územnej samosprávy a posilniť práva občanov sa navrhuje znížiť percentá potrebné na vyhlásenie referenda na základe petície skupiny obyvateľov obce alebo vyššieho územného celku. Ak bude predložená petícia na vyhlásenie miestneho referenda v obci, ktorá bola vyhlásená za mesto, znižuje sa percento zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 20 % oprávnených voličov a v prípade vyhlásenia referenda na úrovni samosprávneho kraja sa toto percento znižuje zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 10 % oprávnených voličov. Zároveň sa návrhom zákona zavádza podmienka, že referendum (či už miestne alebo na úrovni VÚC) vyhlásené na základe petície určitého počtu oprávnených voličov sa bude môcť konať iba v deň volieb do orgánov samosprávy obcí a krajov, prípadne v deň konania volieb s celoštátnou pôsobnosťou, teda volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky alebo do Európskeho parlamentu. Dôvodom pre toto opatrenie vzhľadom na zrušenie kvóra pre platnosť referenda je zabezpečiť prítomnosť väčšieho počtu oprávnených voličov na hlasovaní a významne šetriť peňažné prostriedky na uskutočnenie referenda. To znamená, že tieto referendá aj keď budú bez kvóra, budú vždy spájané s väčšími voľbami, ktoré sa budú konať, či už to budú voľby do parlamentu alebo do Európskeho parlamentu alebo prezidentské voľby. Jednak sa ušetria peniaze tým, že ich organizácia bude spojená v jeden deň a jednak bude možné aj viac referend vlastne podobne, ako to majú vo Švajčiarsku, zoradiť do jedného referendového dňa. A tým pádom občania sa budú môcť vyjadriť možno aj k viacerým otázkam naraz. Táto podmienka sa netýka referenda o odvolaní starostu obce či predsedu samosprávneho kraja konaného na základe petície obyvateľov. To tiež dáva zmysel. V prípade, že dávame občanom do rúk možnosť právoplatne odvolať či už starostu alebo predsedu VÚC a ak nastanú tak závažné skutočnosti, že takéto niečo získa dostatočnú podporu vo forme petície, tak by sa potom takéto referendum malo konať bezodkladne, pretože ak občania tohto človeka zvolili a je s ním tak veľká nespokojnosť, že ho chcú odvolať, tak by sa nemalo čakať na najbližší voľný termín pri nejakých väčších voľbách.
Každý štát, ktorý je založený na zásadách právneho štátu a demokracie, by sa mal snažiť vytvárať priestor pre čo najširšiu mieru účasti verejnosti na verejnom živote. Podľa článku 30 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov. Referendum predstavuje formu priamej demokracie, inštitút, prostredníctvom ktorého môžu občania vyjadriť svoje starosti, návrhy, sťažnosti či problémy a aktívne sa zapojiť do fungovania svojej obce alebo samosprávneho kraja. Začíname na lokálnej úrovni aj z toho dôvodu, že sme presvedčení o tom, že aj na priamu demokraciu si občania budú musieť postupne privykať. Napriek tomu, že si myslím, že kvórum by sa malo zrušiť pri všetkých referendách, je, myslím, rozumné začať pri tej lokálnej úrovni, lebo v prípade, že by sa potvrdili obavy niektorých kritikov priamej demokracie a že by sa naozaj stalo, že by v tom referende bol schválený nejaký nezmysel, tak tu máme stále opravné mechanizmy, keď môže zasiahnuť napríklad Národná rada prostredníctvom redefinície nejakého zákona a vrátiť veci do tých koľají, kde si možno my budeme predstavovať, že by mali byť.
V zmysle súčasnej právnej úpravy zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve je však na platnosť referenda potrebné splnenie dvoch podmienok. Sú to účasť aspoň polovice oprávnených voličov a prijatie rozhodnutia nadpolovičnou väčšinou platných hlasov účastníkov referenda. Tieto podmienky sú presne to, čo väčšinu referend aj na lokálnej úrovni jednoducho diskvalifikuje, pretože väčšina ľudí vie, že ak oni nepôjdu na to referendum, tak nebude dostatočná účasť a tým pádom na referendum idú iba tí, ktorí so znením otázky súhlasia. Tak sa nám stáva, že sa nám na referende zúčastní možno 46 % obyvateľov obce, všetci hlasujú za návrh, to znamená, že je vyjadrená veľmi výrazná vôľa obyvateľov obce niečo zmeniť, ale kvôli takto nastaveným pravidlám jednoducho toto zmeniť možné nie je.
Slovenská republika má doposiaľ prevažne negatívne skúsenosti s využívaním formy referenda na celoštátnej i lokálnej úrovni, a to práve v dôsledku neplatnosti referenda kvôli nízkej účasti voličov. Z názorov odbornej verejnosti zaoberajúcej sa komparáciami foriem priamej demokracie je však možné vyvodiť záver, ktorý preferuje a snaží sa o aktívnejšie využitie priamej demokracie v rámci menšieho teritória, o čo sa opiera aj predložený návrh zákona. Veľmi často tu počúvame o tom, aká je subsidiarita dôležitá pri tom, akým spôsobom máme rozhodovať o veciach verejných. Podľa mňa oveľa výkonnejšia, resp. účinnejšia subsidiarita než rozhodovanie miestnych zastupiteľstiev je vyjadrenie priamo názoru občanov. Účasť verejnosti na správe vecí verejných, najmä obyvateľov tej-ktorej obce alebo samosprávneho kraja, má pritom určitý sociálnopsychologický aspekt (pocit zainteresovanosti na ovplyvňovaní života obce alebo samosprávneho kraja). Zároveň sa obyvatelia obce alebo vyššieho územného celku nebudú môcť spoľahnúť na to, že referendum bude neúspešné, ak nepôjdu hlasovať. Môže to teda podnietiť vyššiu účasť vzhľadom na to, že sa budú musieť zaujímať aj obyvatelia, aj volení zástupcovia o to, ako dopadne miestne referendum, prípadne referendum na úrovni vyššieho územného celku. Tak ako je tradíciou v iných krajinách, volení zástupcovia, ako aj iniciátori referenda si dajú viac záležať na vysvetľovaní dôvodov referenda a jednotlivých rozhodnutí, ktoré sa majú v referende schváliť alebo odmietnuť.
Som presvedčený o tom, že tento návrh skvalitní verejnú diskusiu. Skvalitní ju z toho dôvodu, že nebude jednostranná, že nebude o tom, aby sme presvedčili iba niektorých občanov, aby sa na referende zúčastnili, ale bude potrebné v serióznej kampani do hĺbky vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „áno“, a iní zas budú vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „nie“. Keďže aj keby sa tohto referenda zúčastnili dvaja občania a ich odpoveď bude zhodná, tak je rozhodnuté, bude podstatné pre každého, kto sa zaujíma o život okolo seba, sa na referende zúčastniť a potom bude oveľa reprezentatívnejší výsledok tohto referenda, lebo reálne bude hovoriť o tom, aký je názor ľudí v danej obci.
Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na štátny rozpočet ani rozpočet verejnej správy. Nemá negatívny dopad na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálny vplyv, nemá vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. Toto všetko, samozrejme, platí za predpokladu, že sa efektívne budú využívať prostriedky, ktoré budú potrebné na organizovanie tých väčších volieb, pri ktorých sa tie referendové dni nejakým spôsobom zorganizujú na tej lokálnej úrovni. To znamená, bude vynaložený rozpočet na organizáciu či už parlamentných alebo europarlamentných volieb, alebo prezidentských volieb a na lokálnej úrovni sa budú využívať tieto momenty na to, aby sa mohli konať tieto menšie referendá. Samozrejme, nejaký vplyv tam bude, ale nie tak významný, aby bolo potrebné spomínať ho v návrhu zákona.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Okrem navrhovanej zmeny bude potrebné ešte novelizovať aj zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a o meste Košice, pretože v čase, keď sme podávali vlastne tento zákon do podateľne, tak tieto zákony boli otvorené a my sme nevedeli, v akej podobe budú nakoniec schválené. V prípade, že tento zákon teda prejde do druhého čítania, tak potom zmeny, ktoré sú potrebné vykonať v zákone o Bratislave a v zákone o Košiciach, navrhneme v druhom čítaní.
Dúfam, že tento zákon nájde svoju podporu, pretože jednak zvyšuje úroveň verejnej diskusie, zvyšuje participáciu občanov na riadení vecí verejných, je prvý krokom k širšiemu zavádzaniu prvkov priamej demokracie do slovenskej spoločnosti a môže byť takým testovacím poľom, na základe ktorého či už priaznivci alebo odporcovia priamej demokracie v budúcnosti už budú môcť na konkrétnych príkladoch ukazovať, či priama demokracia na stav vecí verejných vplýva pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Ja som presvedčený, že ten vplyv bude pozitívny, a preto vás žiadam o podporu tohto zákona. Ďakujem.

Alojz, neodpustil by som si nevyužiť príležitosť s tebou v niečom súhlasiť. Takže súhlasím s tebou v mnohých veciach, ktoré si povedal. Podľa mňa celý ten projekt tzv. rómskej reformy sa nám mení na frašku, každý mesiac sme mali čakať a s fanfárami nám mali byť oznamované nové veľké systémové riešenia. A nechodí nič. Stále nám chodia iba výhovorky, na koho sa čaká, s kým sa konzultuje. A za ten čas dobré návrhy neprechádzajú týmto parlamentom, pretože vláda čaká na prácu svojho vlastného splnomocnenca a opozičného poslanca. A miesto toho, aby sme naozaj sa tomu venovali všetci, aby neprebiehali nulové diskusie k takýmto návrhom, ktoré môžu riešiť niektoré zo spomínaných problémov, tak budeme ešte rok čakať a dočkáme sa iba toho, že pán Kaliňák a pán Matovič nakoniec zhodia celú vinu na pána Polláka, že to jednoducho neumanažoval, a nechajú mu to na pleciach. Miesto toho, aby sme sa zapojili všetci, aby sme o tom hovorili všetci alebo aspoň tí, ktorí majú o to záujem, tak sa tu z toho vyrobila politická fraška, ktorá aspoň doteraz, bohužiaľ, nikam nevedie.
Takže podporujem návrhy, s ktorými Lucia prišla, ale na rozdiel od môjho predrečníka pána Kaníka si myslím, že niektoré veci je potrebné riešiť špecificky. A to je tiež dôvod na to, prečo napríklad zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách nám stále chýba a veľmi by nám pomohol. Ďakujem.

Janko, ja ti navrhnem jeden sociologický pokus. Uprostred dediny v prázdnom dome, ktorý je tam novopostavený, pristav k nemu dodávku, vylož pár krabíc a potom povedz v krčme nejakému chlapovi, že ten nový, čo sa nasťahoval, tam má dvadsať plíživiek kruhovastých, čo neexistuje taký had, ale veľmi jedovatých hadov, že ich tam chová a začni spisovať petíciu proti tomu, aby boli chované v tejto dedine. Tá petícia bude mať veľmi veľa podpisov veľmi skoro, dostane sa na to zastupiteľstvo a bude zakázaný tento chov z jednoduchého dôvodu, že ľudia sa neznámeho boja a boja sa jednak neznámeho človeka, ktorý sa im prisťahoval do dediny, a boja sa jednak neznámeho hada, o ktorom v živote nepočuli a ani nemohli, lebo vôbec neexistuje.
Takže toto je presne iracionalita, ktorá takýmto spôsobom vstupuje do toho rozhodovania, a nahrádzame racionálne rozhodnutie odborníka, to znamená veterinára, ktorý určuje pravidlá, iracionálnym rozhodnutím stádovite sa správajúcej masy na tej dedine. A ja nemám nič proti systému subsidiarity, ale keď si mám vybrať medzi racionálnym rozhodnutím a plošnými pravidlami, ktoré majú ochrániť všetkých, ktoré majú platiť pre všetkých a medzi náhodilým rozhodovaním tej miestnej samosprávy, tak si jednoznačne myslím, že v tomto prípade je lepšie nastaviť pravidlá, hoc aj prísne, pre všetkých, ako dať to do rúk zástupcom samosprávy. Ja teraz nehovorím, že sú dobrí alebo zlí, ale konkrétne pri tejto veci si myslím, že je pragmatickejšie a lepšie riešenie nechať o tom rozhodovať veterinárnu správu, ako nechať o tom rozhodovať zastupiteľstvo.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja budem k tejto téme naozaj hovoriť len veľmi krátko. Ja súhlasím s dôvodmi, Martin, ktoré, ktoré uvádzaš ako motiváciu pre toto legislatívne riešenie, ale myslím si, že nie je správna cesta. A to z toho dôvodu, že ak sa máme rozprávať o podmienkach chovu nebezpečných alebo relatívne nebezpečných zvierat, tak potom by mali byť plošne platné tie isté podmienky pre každého. Čo znamená, že keď chovám krokodíla, tak ho musím chovať na takomto pozemku, s takýmto oplotením, musí mať takýto prístup k vode a musí byť toľkotokrát zabezpečené, aby sa ten krokodíl odtiaľ nedostal. Keď chovám tarantuly, musí mať takéto terárium, musí mať takúto miestnosť a v prípade, že je to napríklad ešte jedovatý druh či už toho hada alebo jaštera, alebo, alebo toho pavúka, tak tam musí byť odstupňované, akým spôsobom musí byť zabezpečený chov takéhoto zvieraťa na to, aby pre nikoho nebol ohrozením.
A presne, ako som argumentoval v prípade predchádzajúceho zákona, ktorý tu prišiel z rúk pána Podmanického, tak to isté si myslím aj teraz, nie je dobré nechať svojvoľne rozhodovať o tom mestské zastupiteľstvá alebo miestne zastupiteľstvá, ktoré častokrát odbornú stránku veci berú až ako niekoľkú, častokrát práve nasrdenie toho zastupiteľstva, ktoré je nejakým politickým reprezentantom obyvateľov voči konkrétnemu obyvateľovi, ktorý možno spĺňa všetky predpísané podmienky, môže byť vyšším motivátorom na to, aby mu zatrhli ten chov, než to, že je ohrozením pre tých ostatných. Preto ak by sme sa mali vybrať nejakou cestou, tak je to cesta zákona o veterinárnej starostlivosti a je to cesta toho, aby boli dané plošne pre všetkých záväzné pravidlá pre chov každého jedného toho živočícha, ktorý môže byť kvalifikovaný ako nebezpečný. V prípade, že ten človek tieto podmienky spĺňa a je to overené dajme tomu miestnou veterinárnou správou, tak môže chovať. A nemal by do toho už vstupovať žiadny ďalší orgán, zvlášť nie neodborný, ale politický.
V prípade, že ich nespĺňa, tak by buď mal napraviť to, čo mu chýba, alebo by mu mal byť jednoducho zakázaný ten chov. Takže keď má niekto rozhodovať o tom, že či budú tie zvieratá chované, rovnako levy pána Podmanického ako tvoje krokodíly, tak má o tom rozhodovať odborník na chov tých zvierat. Má povedať, áno, tento chov spĺňa podmienky alebo tento chov podmienky nespĺňa a musí byť učinená náprava. Ale dávať to do rúk zastupiteľstvám považujem za nastavovanie rôznych podmienok pre tú istú vec. A takisto ako na prevádzkovanie reštaurácie alebo kasína, alebo akéhokoľvek iného podniku, alebo inej firmy máme rovnaké podmienky pre všetkých na Slovensku, tak aj čo sa týka chovu zvierat. A samozrejme, môžu tam byť brané do úvahy aj názory okolitých obyvateľov nejakým spôsobom, ale mal by to posúdiť odborník na chov. Nemali by to posudzovať politické orgány, a teda zastupiteľstvá.
Takže ešte raz, schvaľujem tvoju motiváciu, súhlasím s tým, že takéto chovy by mali byť monitorované a mali by mať nastavené pravidlá pre chov takým spôsobom, aby nikoho neohrozovali, ale keď to máme robiť poctivo a keď to máme robiť odborne, tak to máme robiť cez určovanie týchto podmienok, či už formou zákona, alebo podzákonnej vyhlášky, ktorú dá ministerstvo, ale nie je šťastné dávať to do rúk politickým reprezentantom. Preto s týmto návrhom, napriek tomu, že súhlasím s motiváciou aj s tým, čo chceš dosiahnuť, tak s jeho riešením nesúhlasím.
Ďakujem.