Ďakujem pekne za slovo. Je zaujímavé, tak dovoľte mi skonštatovať, že keď sa hovorí o pôde, poľnohospodárstve a lesníctve, životnom prostredí, je vždy sála prázdna, či je to ráno alebo večer, alebo na pravé poludnie, kedykoľvek zdanlivo nezaujímavé témy, na ktorých sa však robí obrovský biznis. Ľudia buď tomu nerozumejú, alebo nechcú rozumieť, alebo utekajú pred touto témou. Je mi to záhadou, prečo to takto vždycky vyzerá. Pritom všetci s pôdou obchodujú, ju nadobúdajú, predávajú, najímajú a podobne.
Zákon č. 140/2014 Z. z. sa zaradil do série zákonov, ktoré sú veľmi nejednoznačné a vnášajú len zdanlivý poriadok do systému zákonov, ktorých úlohou je riešiť problém vlastníctva pôdy. Aj preto je podanie na Ústavný súd, dokonca dve podania na posúdenie ústavnosti tohto zákona. Žiaľ, takmer na každej schôdzi Národnej rady v poslednom čase sa dotýkame tohto zákona a snaží sa vládny SMER cez tento zákon riešiť mnohé problémy, ktoré nastávajú. To znamená, je to takou zbernicou mnohých riešení, z ktorých niektoré možno považovať aj za dobré a potrebné. A ja to cítim ako také nezmyselné, pretože ak ten zákon bude posúdený ako protiústavný, tak potom tieto riešenia zase vyjdú navnivoč a stanú sa zbytočnými a bude ich treba sanovať cez iné zákony a podobne. Čiže nechápem túto logiku.
Som presvedčený, že zákon, ktorý pokladám ako celok za protiústavný, nemôžem pozmeňovať, nemôžem zlepšovať alebo vkladať doň ďalšie nové a nové ustanovenia, ktoré teda, ako som povedal, majú riešiť problém bežného života, preto si dovolím za klub KDH vyjadriť aj stanovisko, že po takomto zdôvodnení nemôžeme podporovať zmeny zákona č. 140/2004 Z. z., ani terajšiu, ani budúce novelizácie tohto zákona, minimálne do rozhodnutia Ústavného súdu. Prosto to pokladáme za nedobré riešenie.
Čo sa týka problémov, ktoré vlastne súvisia s pôdou a aj s riešeniami, ktoré tento zákon sa snaží riešiť, a to sú vlastne reštitúcie a následné problémy, ktoré nesprávne riešené alebo vôbec neriešené reštitúcie stále páchajú, vyvolávajú v spoločnosti, začínam mať taký niekedy pocit, že veď viac sa ublížilo ľuďom, keď sa prijali reštitučné zákony, ako keby tie reštitučné zákony nikdy sa neboli bývali prijali, pretože toľko zloby, toľko násilia na tých ľuďoch, psychického, čo sa napáchalo od roku 1991 po prijatí prvého reštitučného zákona dodnes, sa nestalo ani po roku 1948, pretože tam sa jednoducho s tým zmierili tí ľudia. Tí, ktorí sa s tým nezmierili, tak spáchali samovraždu. Z nich niektorí ušli do zahraničia. Ale jednoducho všetci ostatní sa s tým zmierili. Už ani neverili, že tú pôdu niekedy nadobudnú naspäť. V roku 1991 pred nimi zahorela veľká vatra optimizmom, že jednoducho sa všetky krivdy napáchané napravia, že sa dostanú k majetku.
Ja som vtedy bol podpredsedom veľkého družstva a mal som na starosti aj reštitúcie, kde mali sme dvetisíc oprávnených osôb. To bol osud za osudom. A ja som si tie osudy vypočul. Musel som si pre ne nájsť čas. Boli to strašné osudy, nepríjemné, samozrejme, s následkami, pretože už len ten biľag vlastníctva znamenal pre deti prekliatie. Ale to prekliatie pokračuje dodnes. Nehovorím tu o svojej rodine, ani nebudem hovoriť o svojej rodine. Nechcem byť osobný.
Ďalšiu epizódu reštitúcií a prípadov nedoriešených reštitúcií som absolvoval ako štátny tajomník. Zase to boli strašné osudy. Pred chvíľou som spomenul pani kolegyni Gabániovej jeden prípad reštituenta právnika, ktorý nedokázal otcovizeň, ktorú kúpil od Ostrihomskej kapituly v roku 1946, na ktorú sa nevzťahovali Benešove dekréty, ale iba vyvlastňovanie po roku 1948, za toľké desaťročia získať naspäť. A keď mu z toho v roku 2003 vrátili časť, tak mu vrátili to najhoršie, kriaky okolo močarísk, ostatnú pôdu zreštituoval niekto iný, dom, ktorý postavil jeho otec, zreštituoval niekto iný. Tak som sa ho spýtal: „Pán doktor, a vy ešte žijete?“ Totiž z toho by normálneho človeka mal šľak trafiť. Prepáčte za ten výraz. Rozplakal sa. Rozplakal sa a povedal, že hanbí sa pred svojím nebohým otcom, že to nedokázal urobiť. A nedokázal to urobiť preto, lebo úradníci to nechceli, lebo úradníci boli kúpení, lebo úradníci slúžili vždy niekomu.
Preto si myslím, že, že reštitúcie v takom ponímaní sú katastrofou. Podával som to a som hovoril vo faktickej, že som tu predkladal legislatívu vo výboroch a že som sa stretol s názormi právnikov aj na ústavnoprávnom výbore, tak žasol som nad drzosťou a chrapúnstvom niektorých právnikov, ktorí boli docenti a profesori práva, žasol som nad tým, akí boli chrapúni, čo si dovoľovali a ako sa správali voči reštitučným zákonom a ako ich prznili. Môžete si pozrieť, kto bol vtedy v ústavnoprávnom výbore, nebudem tu menovať. Nestoja tí ľudia za to, aby som si zobral ich meno do úst.
Keď sme rokovali na výbore o novele zákona č. 140/2014 Z. z., tak som uletel a bol som veľmi tvrdý a aj som sa potom za niektoré slová ospravedlnil, ale stále akýkoľvek zákon, ktorý hovorí o vlastníctve a nie je čistý a hovorí o nájme a nie je korektný a nerešpektuje vlastníkov a nectí vlastníkov, pokladám za ďalšie pokračovanie ujmy z roku 1948. A čertí ma to a bude ma to vždy čertiť, pokým sa tieto veci nevyriešia. Ja sa len čudujem tým reštituentom, že sa nezorganizujú. Ja som ich veľakrát na to nahováral, aby sa zorganizovali, tak ako sa zorganizovali ľudia, pokiaľ išlo o nebankovky, pričom to bola, s prepáčením, ozaj hlúposť, že jednoducho ktosi veril, že ten 30-percentný výnos môže byť reálny a poctivý, že sa pri tých reštitúciách nedali dokopy a nezažalovali Slovenskú republiku na medzinárodnom fóre, lebo to je ozaj krivda, ktorá je do neba volajúca, ktorá trvá.
A, páni kolegovia, zo strany SMER ja vám musím povedať, že vy v tom pokračujete. A poviem, ako to je. Povedal som a pripomenul som to aj na výbore, že zákon o nájme poľnohospodárskej pôdy sme so Simonom predkladali spolu, pretože sme cítili a vedeli sme, že jednoducho päťročný nájom je krátky nájom, aj vzhľadom na tú možnosť, ktorá bola daná Slovensku po vstupe do Európskej únie, keď boli ponúknuté investičné stimuly, ktoré jednoducho mali záväznosť päťročnú na využívanie. A to znamená, že ten cyklus bol nepríjemný a nedalo sa z toho vyjsť. Tak sme dali zákon o nájme pôdy, ale čo ste vy s tým spravili? Vy ste prosto zabetónovali nájomný vzťah a povýšili ste nájomný vzťah nad vlastníctvo k pôde, vy ste znehodnotili cenu pôdy. Kto chce kúpiť pôdu, ktorá má pätnásťročný nájomný vzťah, ktorý je nevypovedateľný, pretože tam je posledná klauzula napísaná tak ako v tých siahodlhých zmluvách T-Com-u alebo akéhokoľvek operátora o nevypovedateľnosti. To znamená, že tam je zafírovaných ďalších pätnásť rokov (pokračovanie), dokonca aj bez zmeny výšky nájmu. To znamená, že ani inflačný nárast tam nie je zachytený. Uvedomujete si, čo ste tým urobili? Toto je realita, keď takto sa dneska znehodnotila vďaka vám cena pôdy, trh s pôdou a vy ešte dovolíte si dať zákon, ktorý má ozaj všetky aspekty protiústavnosti. Tak ja som zvedavý, čo Ústavný súd s tým spraví, ale ja neviem, ako chcete toto odčiniť a kedy to chcete odčiniť. Keď sme o tomto hovorili na výbore, tak kolega Záhumenský povedal, že nájomná zmluva je právny akt. Ale vlastníctvo pôdy je ústavné právo. Neviem, čo z toho je viac. V tejto chvíli fakt to neviem, lebo tu sa ozaj s ústavným právom nakladá ako s toaletným papierom a dokonca použitým toaletným papierom.
Utešuje ma jedno poznanie, ale to nemôže utešiť všetkých, to môže utešiť len niektorých, ktorí jednoducho si to uvedomia a ktorí sú nie naviazaní na nejaké hmotné statky, že za minulé storočie a storočia dozadu vlastníctvo pôdy sa zmenilo štyrikrát až šesťkrát, či už to bolo rozhodnutím zákonom, skončením vojny alebo vojnou ako takou, alebo zmenou politického zriadenia.
To pamätné a pamätlivé, že nikto si nič nezoberie so sebou na druhý svet, platí aj pri pôde. A pripomínam to mnohým latifundistom, ktorí pôdu získali kvôli hlúposti šéfov poľnohospodárskych firiem, pričom nezískali ani pôdu, skôr získali nájomný vzťah, a to ešte pri tom nájomnom vzťahu, aby nám to bolo jasné. Tie desiatky tisíc hektárov, ktoré dneska spravujú zahraniční, získali takýmto spôsobom. Oni nepotrebovali kupovať pôdu, oni kúpili nájomný vzťah a následne zabetónovaný nájomný vzťah, ktorý jednoducho nemá hodnotu, ten potom kupovali. A skúste si to pozrieť. A ja mám v počítači asi päť takých projektov, keď zahraničné firmy, ktoré tu už jednoducho omrzelo podnikanie, sa snažia predať takýto podnik. A keď takto kúpili za lacno pôdu, čo myslíte, pôdu, ktorú kúpili, keď to zrátam, je to za tisíc eur, za koľko ju dneska predávajú ako scelenú, skomasovanú tým, že ju nakúpili od tých drobných vlastníkov? Je to za osem tisíc. Pod osem tisíc som ani jeden taký projekt nevidel. Čo sme to spravili ľuďom vlastníkom pôdy? Čo sme s nimi spravili? Nenapľuvali sme im do očí?
V roku 2003 som sa snažil rozbehnúť to, čo všetky normálne krajiny po páde socializmu sa snažili rozbehnúť. A to bol trh s pôdou, a to trh s pôdou tak, aby normálne bez akýchkoľvek predností, ale predsa len ako prejav podpory štátu voči poľnohospodárom prednostne mohli ju mať tí, ktorí na nej hospodária, aby tí mohli nadobudnúť vlastníctvo k pôde.
V Čechách sa to úspešne rozbehlo. Ten projekt vlastne je tam už v dvoch tretinách, pretože to bol projekt tridsaťročných hypoték, kvázi hypoték. Nebolo to nazvané hypotéky, ale bolo to ako hypotéka, produkt, ktorý pre banky mal byť absolútne jednoznačný, pretože čo bolo väčšou a lepšou zárukou ako pôda, keď každému normálnemu by malo byť jasné, že od roku 1990 bude hodnota pôdy len a len stúpať? Predstavte si, tým bankárom to nebolo jasné. A toho projektu sa odmietli zúčastniť. A tým pádom keďže u nich nebola vôľa, ja som to nevedel vtedy pochopiť, ale dneska to chápem, lebo mi to dáva o tom už ucelený obraz, zámerne nebola taká objednávka. Možno povedať, že vtedy banky už boli v zahraničnom vlastníctve sčasti, že jednoducho ony tak to zadiktovali, ale nebola tá objednávka ani vnútri.
Mal som jeden rozhovor pre Roľnícke noviny, ktorý mal titulok Pôda nemá politickú príslušnosť. Ním som chcel vyvolať takú diskusiu o tom, aby sme sa ako odborníci pre poľnohospodárstvo naprieč spektrom poradili a dohodli, ako zasmerujeme slovenské poľnohospodárstvo a čo s ním spravíme, ale, samozrejme, vychádzajúc z toho, akým vzťahom vlastne budeme riešiť grunt, ako vyriešime to vlastníctvo a tie nájomné vzťahy. Dostal som následne len hlúpe a vulgárne odkazy od politických kolegov z iných politických strán. Časom som pochopil, prečo som ich dostal, lebo časom tých káuz len pribúdalo. A všímajte si, že od dneska ako sofistikované pokračujú ďalej. Pokračujú ďalej, či sa vám to páči alebo sa vám to nepáči. Javorina to je u len taká jedna zo špičiek ľadovca. Ale tých havárií je podstatne viac.
Čiže keď si urobíme summa summarum zákon nedobrý, ja som sa vyjadril, prečo vyzerá nedobrý, nemôžeme sa politicky stavať k takémuto zákonu, ktorý pokladáme za protiústavný inak, ako tak, že ho nebudeme nateraz nijakým spôsobom podporovať. Môže to byť akokoľvek dobrá novela, jednoducho nemá zmysel s tak k tomu stavať, pokým tu Ústavný súd nerozhodne.
A, po druhé, tieto vystúpenia, ktoré tu dneska zazneli, mohli by pohnúť svedomím tých, ktorí zodpovedajú za riešenie vzťahov k pôde, za to, aby sme si konečne začali vážiť vlastných občanov. Je to smiešne, keď od tých istých občanov chcete, aby vás volili. A oni vás volia. To je zaujímavé. Ďakujem pekne.