Dobrý deň prajem v tomto nadstavenom čase medzi dvanástou a trinástou. Takže, vážení kolegovia, kolegyne, dosť často sa tu spomínala kázeň otca Cyrila Vasiľa zo Šaštína, chcem sa od nej odraziť, nie preto, že by som nemal iné argumenty, neskôr to vysvetlím aj bližšie, a zdá sa mi, že veľmi dobre vystihol niektoré tie veci a naformuloval ich, tak si rád pomôžem jeho formuláciami. Národná púť v Šaštíne, minulý rok som na nej bol, bola tento rok...
Dobrý deň prajem v tomto nadstavenom čase medzi dvanástou a trinástou. Takže, vážení kolegovia, kolegyne, dosť často sa tu spomínala kázeň otca Cyrila Vasiľa zo Šaštína, chcem sa od nej odraziť, nie preto, že by som nemal iné argumenty, neskôr to vysvetlím aj bližšie, a zdá sa mi, že veľmi dobre vystihol niektoré tie veci a naformuloval ich, tak si rád pomôžem jeho formuláciami. Národná púť v Šaštíne, minulý rok som na nej bol, bola tento rok teraz v utorok, som bol tiež tam pozvaný, kde zaznela tá kázeň. Ale nakoniec som sa rozhodol relatívne na poslednú chvíľku prijať pozvanie na inú púť. Púť ozbrojených síl do Ríma, 10. jubilejná to bola, s otcom biskupom Drábekom. Som členom aj výboru pre obranu a bezpečnosť, takže ten sviatok Sedembolestnej som tento rok neoslávil v Šaštíne ako minule, napríklad aj ako predminule, ale v Santa Maria Maggiore v Ríme, v najväčšej rímskej bazilike mariánskej. Ale o tú kázeň som tak či tak som neprišiel, lebo na druhý deň sa mi, ako človek by som povedal zhodou okolností ako veriaci človek, tam Božím riadením podarilo na recepcii na slovenskej ambasáde stretnúť osobne otca Cyrila Vasiľa. Mal som takú príležitosť, že som polhodinu s ním osobne medzi štyrmi očami o tom hovoril. Dneska som tu zažil rôzne citácie z jednej strany, z druhej strany. Ja som sa ho opýtal priamo na rovinu. Hovorím, veľmi rád by som to počul takto aj mimo kázne. A on mi naozaj povedal veľmi múdre slová, ktoré mi pomohli to pochopiť. A povedal som, že do bodky s ním súhlasím, a teda že to veľmi dobre vystihol. Tiež spomínal, že myslím nejakých pár dní predtým prijímal práve biskupov zo Sýrie. Čiže je to človek okrem toho, že je morálnou autoritou, aj človek, ktorý vie, čo sa deje v tej oblasti. Je sekretárom Kongregácie pre Východné cirkvi, čo sú najmä teda katolícke cirkvi, ktoré sú práve v týchto oblastiach. Sýria je najmä významnou časťou teda týchto východných katolíckych cirkví. A čo bolo zaujímavé, je, že, keď som sa ho opýtal na názor a potom som ho počúval s minerálkou v ruke, začal slovami, že treba rozlišovať postoj jednotlivca človeka ako súkromnej osoby a postoj politika, ktorý má nejaké zase iné povinnosti a iné postoje. Na to by som chcel upozorniť aj ja. Ako človek a veriaci kresťan mám pre utečencov otvorené srdce. Ak by som ho mal zatvorené, tak by to nebolo ani ľudské, ani kresťanské a bolo by to neprirodzené. Cítim voči nim súcit a ich utrpenie mi nie je ľahostajné, či ho nejako vnímam tak osobne alebo cez médiá. Novinári sa opakovane nás poslancov pýtajú, čo sme my konkrétne urobili pre utečencov a či sme ochotní ich prijať. Mne pripadá to také hlúpe, evanjelium hovorí, nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí tvoja pravá ruka. A tak sa mi zdá divné chváliť sa niečím, čo je podľa mňa samozrejmé. Ale môžem vo všeobecnosti povedať, áno, nielen utečencom, ale aj utečencom, aj mnohým núdznym ľuďom pomáhať, to pokladám za normálne nie ako jednotlivec a politik, ale ako rodina.
Ale o čom chcem rozprávať viac, to je moja povinnosť a moja úloha verejného činiteľa, poslanca Národnej rady. Mandátu poslanca som sa ujal tým, že som zložil poslanecký sľub. A už to tu bolo, myslím, spomínané aj včera, ale pripomeniem to, že sľub znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ Pamätám si ešte tú situáciu, bola to pre mňa veľmi silná udalosť. Jediný raz v živote som si ruku položil na dvojkríž na ústave a povedal som, sľubujem toto. A čo som tým vlastne sľúbil? Tak, po prvé, tým som sľúbil vernosť Slovenskej republike, nesľúbil som vernosť Európskej únii, ale ani žiadnym iným krajinám, ani Amerike, ani Sýrii, ani Rusku, ďalej, sľúbil som, že mojou povinnosťou je slúžiť záujmom občanov Slovenskej republiky na prvom mieste ako poslanca Národnej rady, teda nie nejakému všeobecnému ľudstvu, hej, teraz hovorím o sebe ako o poslancovi a politikovi, a, ďalej, sľúbil som, že budem dodržiavať zákony, ktoré na Slovensku platia, aj tie azylové. Nemôžem ako poslanec Národnej rady v mene ľudskosti porušovať tento sľub, ktorý v mojom svedomí nie je v nejakom rozpore. Nemôžem povedať, že čo sa dá robiť, tak prišli sem utečenci, tak bez ohľadu na to, čo hovoria zákony, čo si prajú občania, aký je skutočný záujem občanov, tak ja nechám sa riadiť len nejakým svojím momentálnym pocitom. Nie je to moja ľubovôľa. Je to moja povinnosť ako poslanca, vlastne jediná možnosť. Možno aj na základe osobnej skúsenosti, aj na základe kresťanskej morálky alebo všeobecnej morálky by som to prirovnal k sľubu vernosti svojej manželke. Ako muž mám všeobecne úctu voči ženám a veľmi rád ju prejavím, ale vernosť som sľúbil len svojej manželke. Ona má právo vyžadovať odo mňa vernosť, pomoc, lásku. Ostatným ženám v rámci možností pomôžem, prejavím úctu, aj lásku, ale nie je to niečo, čo by malo ma obrať o možnosť milovať svoju manželku a byť na prvom mieste verný jej. Ostatným ženám pomôžem rád, ale nie na úkor vzťahu s manželkou. A hlavne nikto si nemôže takú pomoc vynucovať. Rovnako rád pomôžem sociálne odkázaným, napríklad bezdomovcom, ktorí boli tiež spomínaní v diskusii. Ale je úplne logické, že si strážim priestor vyhradený pre mojou rodinu, aby bol miestom bezpečným a zdravým a bol miestom pre rozvoj mojej rodiny. Je normálne, že si zamykám dvere do nášho súkromného bytu a rozhodujem o tom, koho vpustím, koho pozvem do môjho bytu. Nikto to nebude vnímať, že je to neľudské a nemorálne. Nemorálne by pritom bolo, ak by ma vôbec nezaujímalo to, čo sa deje za mojimi dverami. Ale keď tie dvere mám, strážim si ich a ja som ten, ktorý o tom rozhodujem, to je úplne v poriadku. A preto teda ako poslanec absolútne odmietam spochybňovanie zákonov a hraníc. O tom nemáme čo debatovať. Ak si myslíme, že nejaký zákon nevystihuje momentálne situáciu, tak treba prikročiť k jeho zmene. To je primárna úloha, povinnosť a samozrejmosť. Deravé vonkajšie hranice a nekontrolovaná migrácia nie je humanizmus ale slabosť, ktorá je trestuhodná voči našim občanom a môže sa nám vypomstiť. My politici sme povinní dbať na záujem našich občanov, samozrejme, ten skutočný, nie strašiť, nie bubákovať, nie vytvárať nereálne nebezpečenstvá, ale reagovať na skutočné reálne hrozby. Na to máme aj inštitúcie, máme spravodajské služby, ktoré nie na základe videí na YouTube alebo nejakých konšpiračných teórií, ale na základe faktov môžu nám politikom poskytnúť informácie.
Ja som spomínal toho otca Cyrila, tak teraz, by som povedal, na dokreslenie tých slov použijem priamo citát z jeho kázne, a túto časť kázne som ešte nepočul citovať, po tom, ako apeloval na našu ľudskosť a ochotu pomôcť utečencom: „Samozrejme, nehodno zľahčovať ani romanticky zjednodušovať poriadok, dodržiavanie zákona a prijatých pravidiel, rozumné zváženie ekonomických i kultúrnych kritérií, skutočnej potreby, vlastných možností, ako aj reálnej pravdepodobnosti a nevyhnutnosti kultúrnej, spoločenskej i duchovnej integrácie migrantov. To všetko je potrebné všestranne brať do úvahy pri hľadaní odpovede na komplikované problémy, problémy explózie migračnej vlny, ktorá začína podmývať základy spoločného európskeho domu i jeho identity. To je ťažkou a zodpovednou úlohou politikov, odborníkov na bezpečnosť, ekonómov, sociálnych pracovníkov. Ich prácou, ich povinnosťou je hľadať optimálne riešenie v prvom rade konkrétnou snahou pri odstraňovaní hlavných dôvodov migrantských explózií ako najlepším spôsobom predchádzania chaotickej migrácie, ďalej, účinnou a solidárnou medzinárodnou pomocou už v domovských krajinách a vytvorením a rešpektovaním spravodlivého mechanizmu posudzovania žiadostí bez toho, aby sa celý proces ocitol v rukách prevádzačských mafií alebo stal nástrojom politického vydierania.“
V rámci púte ozbrojených síl som sa včera zúčastnil aj na generálnej audiencii u pápeža Františka na Námestí svätého Petra v Ríme a veľmi často sa cituje jeho výzva prijať utečencov, pomôcť utečencom. Samozrejme, ako človek a veriaci kresťan som pripravený pomôcť utečencom. Hovoril som doteraz trocha viac ako o úlohe politika poslanca, teraz možno viac tak osobne spomeniem pápežovu výzvu, aby každá farnosť prijala jednu utečeneckú rodinu, pokladám za reálnu a oprávnenú. Bývam neďaleko Žiliny v takej malej obci, kde máme takú radovku, kde býva niekoľko kresťanských rodín. A o tejto téme sa tam pravidelne rozprávame aj v rámci nejakých našich kresťanských stretnutí, ale aj normálne úplne bežne v nejakej ľudskej komunikácii. A práve zhruba pred týždňom sme tam mali taký vážny rozhovor, či sme ochotní prijať do tohto nášho, nazvem to, bloku nejakú utečeneckú rodinu. Pritom výsledok bol taký, áno, že na to sme pripravení. Ja patrím do jednej z týchto rodín, ktoré tam bývajú. Áno, som ochotný mať, to poviem obrazne, za stenou v ubytovacom priestore utečeneckú rodinu. Sme si prípadne tam povedali, okej, nemusíme to takto hrotiť. Ak by naša farnosť napríklad mala nejaký iný priestor, boli by sme ochotní prispieť na náklady na to ubytovanie. Ale, ešte viac, hlavne sme ochotní pomôcť s tou integráciou, to znamená venovať sa tým ľuďom, tráviť s nimi čas, pomôcť im s prácou, s jazykom, s týmito vecami. Čiže, áno, musím povedať, osobne ako človek som na to úplne reálne pripravený, podporujem to a som ochotný ísť do toho aj s vlastnou kožou. Nemyslím si, že by to malo byť niečo, čím by sme sa ale mali nejako politicky vydierať. Čiže to je vec každého jedného z nás. Otázka je, nakoľko sa táto vec uskutoční.
Chcem povedať to, že bavíme sa tu o tých kvótach, odmietali sme ich. Ale poviem, že ak budeme tvrdiť, že prijmeme sto utečencov, sa hovorilo o takomto čísle, tak to sa mi vidí málo aj vzhľadom na to, že podľa mňa na Slovensku je oveľa viacej ochotných ľudí či už z kresťanského prostredia alebo akéhokoľvek profánneho prostredia takto pomôcť. Na Slovensku máme takmer tritisíc obcí a niekoľko stoviek farností. Myslím, že len v našej Žilinskej diecéze je zhruba stovka farností. To znamená, ak by každá farnosť o niekoľkých stovkách ľudí bola ochotná utečencov prijať a pomôcť s integráciou jednej utečeneckej rodiny, tak len jedna diecéza, povedzme, ekvivalent zhruba jedného kraja, je schopná prijať takých sto rodín, nielen sto ľudí. Vláda má slúžiť ľuďom tejto krajiny. Všetkým je povinná zabezpečovať bezpečnosť a ochranu, ale s tými, ktorí chcú pomôcť, má úzko spolupracovať a ich iniciatívu vítať, pričom na medzinárodnej úrovni treba podporovať skutočne dobré riešenia a skutočné riešenia.
Poviem ešte takú malú poznámku. Viackrát tu zaznelo to, že sa majú vyberať ľudia na základe vierovyznania, teda že pomôžeme len kresťanom. To je diskriminácia. Súhlasím s jedným postojom a myslím si, že snáď je nám to zrejmé aj sme pritom ústretoví, že ak ma požiada niekto o pomoc a ja tomu človeku môžem pomôcť a on povie, že nie je kresťan, tak ja vtedy poviem, že mu nepomôžem, no tak to je naozaj neľudské a nelogické. A myslím si, že nikto neuvažuje takto, že by sme odmietli pomoc niekomu, negatívne len preto, že niekto je iného vierovyznania, že sa nehlási ku kresťanstvu alebo teda že je moslim.
Na druhej strane, rozprával som o tom aj s otcom Cyrilom Vasiľom, je vec, že tie potreby možno niekedy prekračujú naše možnosti a musíme si vyberať, či už sa to týka utečencov v Európe alebo celosvetových problémov chudoby, vojny, nemôžeme pomôcť všetkým ľuďom, ktorí žijú v biede, ktorí žijú pod hranicou chudoby, aktuálne okamžite nemôžeme pomôcť všetkým ľuďom, ktorí majú v krajine vojnu a ktorí utekajú z tej krajiny kvôli tejto vojne, ale úplne konkrétne to vidíme aj v tej Sýrii, ale aj inde, že medzi tými ľuďmi, ktorí sú ohrození aj chudobou, biedou, aj vojnou a vojnovým stavom, tak je jedna skupina, ktorá je skupina navyše prenasledovaná z náboženských dôvodov. A nepatria tam len kresťania, aj tu to povedal jeden poslanec, napríklad sú tam tiež jezídi. Ale treba povedať úplne objektívne, že kresťania sú dnes vo svete najprenasledovanejšou skupinou. To znamená, že je úplne normálne, ak z tohto dôvodu chceme pomôcť napríklad sýrskym kresťanom, nie preto, že sú kresťania a keby boli moslimovia, tak im nechceme pomôcť, ale preto, že ak si vyberáme a chceme pomôcť týmto ľuďom preto, že sú prenasledovaní aj z tohto dôvodu a zároveň sú ohrození aj vojnou, aj chudobou, príde mi to rozumné a logické. A ten argument otca Cyrila sa mi zdal veľmi dobrý. Nikto nás tak nebude obviňovať, že sme nedokázali vyriešiť všetko. Možno niekto to urobí, v politike sa to deje, ale reálne, morálne nikto nás nebude obviňovať z toho, že sme nedokázali vyriešiť všetko. Ale ťažko si nájdeme ospravedlnenie na to, že sme v tomto neurobili nič.
A chcel by som teraz uzavrieť svoje vystúpenie a tak ako som začal s odvolaním sa na otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa a jeho kázeň, tak pri ňom aj skončím. Dovoľte mi teraz prečítať veľmi aktuálnu časť jeho kázne: „Každý deň nám ponúka príležitosť a je výzvou k obnoveniu radosti zo života, prejaveniu ľudského súcitu, budovaniu správneho vzťahu k oprávnenej autorite, Bohu za spravodlivosť, dodržiavaniu daného slova, prejavu ľudskej solidarity, k tomu, aby sme sa stali znakom nádeje v tomto svete. Túto príležitosť máme každý deň a každý osobne. Niektoré chvíle a príležitosti sa nám ponúkajú aj na to, aby sme svedčili aj spoločne. Najbližšie budeme mať takúto príležitosť už v nedeľu v Bratislave pri Pochode za život. Verím, že tam prídeme vydať svedectvo presvedčeniu, že má v Božích očiach nekonečnú cenu každý život, môj i jeho i jej, život utečenca uduseného v mraziarenskom voze, život odsúdenca, ktorému pred kamerou odrezávajú hlavu pre jeho vieru alebo len tak na zastrašenie iných, život človeka žijúceho s postihnutím, život človeka oslabeného chorobou či starobou. Vydať svedectvo o cene života vo všetkých týchto a podobných kategóriách je samozrejmé a všeobecne zdieľané. Nie je to kontroverzné.“ A posledný odsek hovorí z jeho kázne: „Na spomienkový pochod pripomínajúci vraždu piatich francúzskych karikaturistov a ďalších obetí atentátu zo 7. januára prišli v Paríži dva milióny ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí svojou prítomnosťou hlásali: „Dosť, nedovoľte, zastavte barbarské zabíjanie.“ Koľko sa zíde nás veriacich i neveriacich na Pochode za život v Bratislave, aby sme si napríklad pripomenuli tých 7 500 nevinných životov, ktoré v minulom roku boli prerušené, či skôr ukončené, v našich zdravotníckych zariadeniach rukami lekárov, ktorí vykonávajú potraty na želanie a na základe našich zákonov? Pred časom ako znak civilizovanosti sme v našich zákonoch zrušili možnosť udelenia trestu smrti aj pre najťažších zločincov, nech by to hneď boli aj teroristi z parížskeho atentátu. V tých istých zákonoch sme ale súčasne paradoxom potvrdili možnosť legálneho zabíjania tých, ktorých jedinou vinou je to, že žijú a že ich tí, ktorí im dali život na tomto svete, už nechcú. Na zmenu týchto zákonov nie je politická vôľa a doteraz sa nenašlo ani 76 spravodlivých reprezentantov tohto ľudu, ktorí by tak učinili. Kedy tu povieme už dosť? Zrušte trest smrti nielen pre vinných, ale aj pre nevinných.“
Prijať sto utečencov je málo, neprijať 7 500 nenarodených detí je strašne veľa. Som ochotný prijať utečencov, som ochotný prijať aj nenarodené deti. Sa ma ako učiteľa pravidelne, prakticky každý rok niekoľkokrát študenti opýtali, že: Koľko chcete mať detí s manželkou?“ Tak postupne som sa dostal k odpovedi, že ich chcem mať s ňou všetky, všetky deti, ktoré sa počnú z našej manželskej lásky, som s radosťou ochotný prijať. Som ochotný prijať všetky deti, a preto aj kvôli utečencom, aj kvôli nenarodeným deťom som ochotný a rozhodnutý ísť v nedeľu 20. septembra na Pochod za život, teda za život každého človeka, zvlášť tých najslabších z mladých rodín, nenarodených detí, starých, chorých, utečencov, sociálne odkázaných.
Za Starého zákona boli také dve zložky, ktoré sa navzájom dopĺňali, králi a proroci. Napríklad Dávid, Šalamún boli králi, viedli, rozhodovali. Áno, mali prorokov, ktorí prišli a apelovali na ich vieru, na ich svedomie, aj na ich rozum. A oni ich počúvali. Myslím, že otec Cyril je aj pre nás v parlamente takým prorokom a môžeme sa z jeho slov poučiť.
Takže ďakujem vám za pozornosť, cítil som za potrebné povedať týchto pár slov k tejto téme. Vďaka.
Skryt prepis
