Vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, pán minister, nie som ekonóm, keď som ale v piatok počúval rozpravu, jej istú časť so slúchatkami na ušiach, keď som išiel cez mesto, počúval som pána Kaníka a ďalších aj zľava, aj sprava, tak som sa rozhodol, že keď bude príležitosť prihlásiť sa do ústnej rozpravy, urobím to a teraz poviem aj dôvod prečo. Boli odprezentované dosť intenzívne a dosť rečnícky kvalitné stanoviská k daniam - konkrétne k zákonu o dani z príjmu - pravicové aj ľavicové s dôrazom najmä na ekonomické a sociálne aspekty.
Len jeden aspekt mi tu chýba a pokladám ho za veľmi dôležitý a je súčasťou riešenia, a možno že je aj samotným riešením, a to je morálny aspekt. Pod morálnym aspektom nemyslím nejaké ideologické, náboženské veci, ale myslím tým samotný fakt platenia daní, akt nevynútenej solidarity, aspekt nejakej pomoci, vzájomnej ochoty si pomôcť. Myslím, že všetci poznáme, nebudem to dopodrobna citovať, výrok Tomáša Baťu, ktorý hovoril o hospodárskej kríze, že jej príčina je v prvom rade morálna bieda. A tak je to aj teraz. Aj naša spoločnosť sa nachádza v morálnej biede, a preto tu musíme riešiť takéto veci. Nemyslím tým nejaké dohady o legislatívnych úpravách a percentách, to je asi súčasť úpravy podmienok, ale myslím si, že je dobré, aby sme o tom hovorili. Jeden z dôvodov je aj to, že máme pána premiéra, ktorý tvrdí, že morálna ho nezaujíma, že on sa zaujíma len o ekonomiku a legislatívu.
Ale keď som tak počúval tieto rozpravy, musím povedať, že aj sprava aj zľava, aj keď mám bližšie k tým pravicovým formuláciám, tak som nadobudol dojem, že mnohí z tých, ktorí sú dlho v politike a sú naozaj veľmi skúsení v ekonomických, sociálnych, legislatívnych veciach, že sú v skutočností slepí na skutočné riešenia.
Riešenie udržateľného rozpočtu tejto krajiny totiž nemá v rukách ani pravica, ani ľavica, ale ľud tejto krajiny. Mám taký dojem, že vy s ním už ale vôbec nepočítate. Že je to v duchu hesla: o nás bez nás. My sa dohodneme, poslanci pravice, poslanci ľavice, vládna strana. Ale chcem povedať a som o tom presvedčený a je to presvedčenie mnohých ľudí, že túto krajinu a jej rozpočet nezachráni ani Kažimír, ale ani Mikloš, ani žiaden iný politik. Že túto krajinu a jej rozpočet môžu zachrániť len pracovití občania, ktorí budú chcieť a budú platiť dane. Nie je to riešenie ľahké s ľahko vypočítateľnými výsledkami a prinášajúce odhadnuteľné percentá popularity. A vyžaduje to veľkú pokoru - obrátiť sa na občanov a poprosiť ich o pomoc. Priznať, že riešenie nie je v rukách politikov, že tým môžu len niečo korigovať.
Viete, mňa vždy fascinovalo, keď som čítal knihy, tak ako pán Blaha, a keď som videl svetových lídrov, čítal som o nich, lebo to bolo ešte predtým, ako som sa narodil, že sa obrátili na ľudí a povedali im: "Situácia je zlá a vás to bude stáť pot a slzy, čo môžte vy urobiť pre túto krajinu?" Že mali tú odvahu a mali tú morálnu autoritu.
Ďalej, ja mám obavu - nielen tu v parlamente a vo vláde, ale všeobecne vo vysokej politike -, že nám chýba odvaha, možno by som povedal aj, že nemáme alebo nemáte tú drzosť ľudí o to požiadať: "Prosíme vás, pomôžte, naozaj plaťte dane." A nemáte na to ani morálnu autoritu. Mal som kolegu, ktorý hovoril o tom, že keď raz povedal medzi svojimi takzvanými priateľmi, že on je verný svojej žene, tak ho vysmiali a váľali sa po palubovke, že aký je blázon. A mne príde toto také isté, že ak by ste možno vy povedali občanom tejto krajiny, možno svojim kamarátom, že, ľudia, potrebujeme, aby ste platili dane, tento štát potrebuje mať spoločný balík, z ktorého chce zafinancovať školstvo, zdravotníctvo a ďalšie veci, že by vás vysmiali. Za tie roky, čo pozorujem politiku, tak tu vzrastá cynizmus. Ale ten cynizmus je výsledkom dlhoročného ignorovania ľudí, arogancie. A taká samozrejmá vec, ako je požiadať, aby si ľudia plnili morálnu povinnosť platiť dane, tak je dôvodom na výsmech, na odmietnutie.
Viete - a pán poslanec Hlina to tu hovoril, aj pán poslanec Brocka to spomenul vo faktických poznámkach -, že sa tu dejú veci, ktoré sú naozaj výsmechom. Že dáme žltú kartu ministrovi, ha, ha, ha. Urobte niečo a potom budete môcť naozaj predstúpiť pred občanov a povedať: "Ľudia, je vážna situácia, prosím, prispejte."
Pamätám si, v piatok hovoril pán poslanec Duchoň o tom, že žiaden podnikateľ nechce platiť dane. To nie je pravda. Možno v súčasnej situácii na Slovensku áno. Ale sú krajiny, kde je to pokladané za česť, za hrdosť, kde sa podnikateľ pochváli, aké zaplatil vysoké dane, lebo si váži svoju krajinu. A to je veľmi dôležité.
Jeden veľmi dobrý pedagóg, volal sa Ján Bosco, poznáme ho ako svätého don Bosca, hovoril o preventívnom a represívnom systéme. A hovoril, že musia byť obidva, ale že z veľkej miery treba pracovať na tom preventívnom, a tam, kde to nejde, ten represívny.
Mne sa zdá, keď hovoríme o dani z príjmu, o štátnom rozpočte, tak stále len hovoríme o tom - a dokonca aj z pravej strany politického spektra - o represii. Ako tých ľudí donútiť, aby neušli s tými daňami, ako ich prinútiť?! Prečo my nepočítame s tým, že by tu mohli byť ľudia, ktorí sú hrdí na svoj štát a chcú dať do spoločného balíka peniaze. My s tým už vôbec ani nepočítame. Nám je to už úplne fuk. A myslíme si, že len čísla, ekonomika, sociálne veci, legislatíva. Len represia, zákon, pokuta, zabezpečenie toľko dopredu, pre istotu mu zobrať, aby náhodou, keby podviedol, tak... (Krátka pauza.) Čestných ľudí to uráža a demotivuje a tým iným je to jedno.
Spomeniem: situácia na ministerstve školstva. Hovoríme tu o štrajku. Dobre, ja viem, že sa dávajú darčeky a neviem aké veci. Ale ľudí to dráždi, keď počúvajú o neviem akej drahej fľaši alkoholu a akom pere. A toto sú absolútne drobnosti v porovnaní s tým, opakujem znovu - hovoril to pán Brocka - o 300 % predražených koľajniciach a ďalších veciach. O tom, že pán premiér, patrí mu všetka česť ako predsedovi vlády, ale keď povie takú vec, že je to zlé stavať lacné diaľnice, z toho až tak čiší to, že my proste potrebujeme dať niekde peniaze ďalej.
Túto krajinu naozaj zachráni a pomôže jej, keď ľudia budú vnímať dôveryhodnosť, keď budú vnímať, že je česť platiť dane a že ja chcem dať do spoločného. Ja vám poviem jeden príklad, aby som nehovoril tak teoreticky. Som veriaci kresťan, a keď som sa obrátil v sedemnástich rokoch, to je pred 22 rokmi, tak som sa rozhodol úplne dobrovoľne, že budem dávať tzv. desiatky. Možno to niektorí poznáte z histórie, je to vlastne už v Starom zákone - to znamená 10 % svojho príjmu - dávam ich do spoločnej nejakej pokladnice kresťanského spoločenstva, podporujú sa z nich veci aj náboženské, ale aj charitatívne a tých 10 % som platil dobrovoľne, opakujem: vždy, aj keď som bol učiteľ s manželkou na materskej. Viete prečo? Lebo kresťanské spoločenstvo alebo cirkev je moja rodina a investujem do svojho.
Viete si vôbec predstaviť ešte, že by sme takto chápali Slovenskú republiku? Žeby som povedal: "Ja chcem zaplatiť dane nie preto, že ma niekto núti, lebo Slovenská republika je moja vlasť a ja chcem dať tie peniaze tam." My sme z toho už úplne rezignovali. A to mi je veľmi ľúto.
Viete, kto by k tomu mohol vyzvať ľudí? Prezident tohto štátu. Lenže, bohužiaľ, bohužiaľ, hovorím ešte raz, bohužiaľ, je mi to veľmi ľúto, kto by nášho pána prezidenta bral vážne. A vôbec nejde o to, o nejaký brebt. Keby mal morálnu autoritu a povedal by aj nejaký brebt, tak by sme to zobrali, že všetka česť, môže sa staršiemu človeku stať nejaký brebt, nič sa nedeje. Nikto by sa neposmieval.
Ja vám poviem, mne je veľmi ľúto, že pred pár dňami, myslím, že pred víkendom sa v SME-čku objavila karikatúra pána prezidenta, ktorého vedú dvaja - zdá sa podľa obrázkov - zamestnanci psychiatrie. V akej republike žijem, keď sme už tak cynickí a nevieme sa inak brániť, že zhodíme prezidenta svojej republiky? Lebo si nevieme inak pomôcť, lebo ľudia nemajú pocit, že si môžu inak pomôcť. Lebo on nevymenuje generálneho prokurátora, ktorého potrebujeme ako soľ. On bude kryť rôzne veci. Je mi to veľmi ľúto. Chcem žiť v krajine, kde si budem môcť vážiť svojho prezidenta a kde naozaj budem chcieť platiť dane - tak ako platím už 22 rokov desiatky do svojho cirkevného spoločenstva - dobrovoľne a s radosťou.
Problém je v tom, a keď som to počul, tak som nadobudol dojem, že sa v tom veľmi vyznáte, že mnohí, možno nie väčšina, ale mnohí sa kamarátite s ľuďmi, ktorým keby ste povedali, počúvaj ma, zaplať plné dane, tak by sa asi váľali po palubovke, vysmiali by vás a prestali by sa s vami kamarátiť. Ale potom o čom to je? Naozaj skásneme len tých, ktorí nemôžu nejak z toho uniknúť? Tých zamestnancov? A povedať ľuďom: "Počúvaj ma, tento štát potrebuje peniaze, ty si ten s tými veľkými príjmami." "Ha, ha, ha!" Chceme, aby tento cynizmus zostal tu v tejto krajine?
Ďalšia vec je, že toto je výsledok podľa mňa dnešnej demokracie. Populizmus. Vy nemôžte používať skutočné riešenia. Vy hráte mediálne hry. Ja som presvedčený o tom, že pán minister je dobrý odborník na financie a na ekonomiku, určite lepší ako ja, alebo to nie je žiadna pochvala, ale je na svojom mieste. Je to minister financií. Lenže on nemôže, ja od neho nechcem, aby to ani komentoval, nemusí, ale on nemôže použiť tie najlepšie riešenia. Lebo tu sa proste hrajú hry a ja verím a som presvedčený, že ani mnohí pravicoví ministri to nemohli tak urobiť, lebo to už je tak. Ľuďom treba hovoriť toto, treba im sľubovať. Keď im oni sľúbia to, my plus 10 %. Čože na to nemáme!
Keď pán Blaha hovoril, že obdivujeme západnú Európu a od nej sa učíme ako sociálni demokrati alebo aj ostatní. Podľa mňa neviem, či na tomto svete v súčasnosti je niečo zhnitejšie ako západná Európa. Ešte aj tá Amerika mi pripadá menej zhnitá. A vidno to na mnohých ďalších veciach.
V katechizme katolíckej cirkvi sa hovorí o takých troch základných prejavoch úcty voči štátu, občana voči štátu. Voliť, brániť krajinu a platiť dane. Ako to vyzerá v súčasnosti v našej krajine? Voliť, pozrel som si posledné voľby, nebolo vyše 40 % oprávnených voličov. Je to 1 800-tisíc ľudí. Prečo? Lebo cynizmus, lebo ľahostajnosť, ktorá sa vybudovala. Chceme byť druhé Švajčiarsko, ale tam sa ľudia zúčastňujú v oveľa väčšej miere. Môžeme povedať je to dané nejakým zákonom, povinnosťou.
Ďalšia vec. Armáda. Aj v tomto rozpočte, dobre, nemáme, ale je znova, ide percento na armádu dole. Švajčiarsko má financovanú armádu oveľa silnejšie. A ďalšia vec je aj o tom, že či teda keď ich nefinancujeme, či by sme boli ochotní my sami brániť túto krajinu. Či nám za to stojí. Viete, ja keď rozprávam s mladými ľuďmi, tak oni urobia takto... (gesto priloženia si ruky k ústam a hlasného vydýchnutia z nafúknutých líc), keď im poviem, že by mali položiť život za krajinu. Je mi to veľmi ľúto. To je druhá vec.
A tretia vec je platiť dane. To je základná morálna povinnosť, z ktorej sa tu už každý vysmieva. Ja vám poviem jednu vec. Teraz treba nastaviť rozpočet. Teraz treba upraviť zákon o dani z príjmu, ale úloha politických lídrov tejto krajiny - ja ním nie som - súčasných aj tých budúcich, exekutívy, ale všetkých, ktorí majú nejaký vplyv, je na tomto pracovať. A keď to škodí, tak si zrátať. Dobre, tak to poškodí, poškodí to mojim kamarátom, nejakým skupinám, ale túto krajinu to posúva dopredu.
Vedieť o najlepších riešeniach a nepoužiť ich v situácii, keď som pri moci, prepáčte, ale mne to hraničí s vlastizradou, aj keď určite nerád používam toto slovo a nemyslím to v trestnoprávnom slova zmysle.
Ešte by som teraz chcel povedať zopár poznámok k takým tým socialistickým rečiam a riešeniam. Chcem povedať, že socialistický štát a dokonca aj sociálny štát je škodlivý, ak nahrádza rodinu, prirodzené ľudské vzťahy a povedzme aj Boha. A viete prečo? Uvediem vám príklad na vianočných príspevkoch dôchodcom. Všetka česť dôchodcom, moji rodičia sú dôchodcovia, zaslúžia si to. Ale toto riešenie je populistické a škodlivé. A poviem vám prečo. Z jedného dôvodu. Keď mňa skásne štát a zoberie mi tých 50 eur, seba uvádzam ako príklad, ktoréhokoľvek občana, a dá to potom tomu dôchodcovi, čo sa stane? Vznikne nejaká väzba medzi mnou a tým dôchodcom? Ja keď prídem a dám svojej matke, svojmu otcovi 50 eur pred Vianocami a poviem - ďakujem vám, niečo si kúpte - alebo priamo im už niečo kúpim na Vianoce - mám vás rád, vážim si, čo ste pre mňa urobili, som vám vďačný - tak oni budú uctení, budú vedieť, že to s nimi myslím dobre, že si ich vážim a posilní to naše vzťahy. Ale čo sa stane teraz? Zoberieme peniaze a dáme ich ľudom. Je to anonymné, neosobné, chladné. Možno, že sa Ficovi zvýšia nejaké percentá.
A treba povedať, že sa tomu populizmu sa nestihla ubrániť ani predchádzajúca vláda, pretože naozaj uznávam, zrušiť to je veľmi náročné, aj keď to určite ako pravicoví ekonómovia nepokladali za správne.
Ako je to v našom štátne? Sú chudobní a sociálne odkázaní ľudia vďační tým bohatým? Že vy vytvárate hodnoty, platíte veľké dane a ja z tých daní môžem byť sociálne zabezpečený? Nie. Ešte viac ich nenávidia, nadávajú na nich. Ak by to bolo tak, že títo ľudia sú vedení k nezištnej slobodnej možnosti podporiť, tak by vznikali lokálne väzby, medziľudské vzťahy.
Ja by som to chcel celé uzavrieť takým tým apelom. Prosím vás, dobrých ekonómov, zrátajte to dobre, tých, čo pracujete so sociálnou oblasťou, prerátajte, ako to dopadne na ľudí, a snažte sa zmierniť tie dopady. Ale prosím všetkých nás, aby sme nezabudli na to, že táto vec má riešenie, ktoré je morálnou obnovou z tej morálnej biedy, v ktorej sa nachádzame. Ak s týmto nikto nič nebude robiť, tak to nevyriešime ani takou sadzbou dane, ani onakou, ani pravicou, ani ľavicou. Ďakujem.
