Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja by som chcel pridať možno len taký praktický pohľad. Pán navrhovateľ vysvetlil tak komplexne, o akú situáciu ide v prípade predkladaného návrhu zákona, a chcel by som teda z veľkej časti súhlasiť s tým pohľadom, ktorý predniesla pani spravodajkyňa Janka Žitňanská a pán poslanec Martin Poliačik.
Ja by som chcel povedať len tak z praxe, 24. mája tohto roku som skúšal maturantov zo školy, z ktorej som teda vyšiel, a boli tam maturanti zo 4-ročnej formy, zo 6-ročnej formy, aj z 8-ročnej formy. Takže som si to mohol priamo overiť v praxi. Musím povedať, že nejaké zásadné obrovské rozdiely som nepostrehol, a preto si nemyslím a chcem zdôrazniť, že to ani netvrdí tento návrh zákona, že 6-ročné gymnáziá, resp. 6-ročná forma gymnaziálneho štúdia je nejaká zázračná, lepšia a prípadne, že ostatné by ani nemali byť. Skôr je to naopak. Hovorí o tom, že je to dobrá forma, je to vyskúšaná forma gymnaziálneho štúdia, konkrétne sa tu spomínalo najmä spomínané martinské gymnázium. Ale ja som učil študentov 6-ročnej formy na inom gymnáziu, ktoré tiež niekoľko rokov túto formu preferovalo, bolo to Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline, a mali sme veľmi dobrú skúsenosť.
Zazneli tu obavy o tom, že budú vznikať nejaké nové školy. My sme to práve urobili ináč. Mali sme 8-ročnú formu a 4-ročnú v rámci gymnázia a tú 8-ročnú sme zamenili za 6-ročnú a 4-ročnú sme, pochopiteľne, nechali. Čiže to bolo podobné ako v prípade martinského gymnázia. A až potom zásah zmeny zákona nás donútil, že sme museli prestať prijímať žiakov do 6-ročnej formy a znova sa vrátiť k 8-ročnej forme.
Ten argument tu zaznel, ja by som ho chcel zdôrazniť ako triedny jednej triedy z 8-ročnej formy, teda veľmi prakticky vyskúšané, aj ako rodič, že mne sa viac páčila 6-ročná forma ako 8-ročná forma práve zo spomínaných dôvodov. Tým nechcem zavrhovať 8-ročnú formu gymnázií, tiež má svoje opodstatnenie, ale práve zo spomínaných dôvodov je ten, tá profilácia tých detí na inej úrovni a naozaj niekedy ten 8. a 9. ročník, pretože my sme prijímali študentov po 7. ročníku, nie po 6. ako, myslím, v tomto prípade, ale to je, myslím, že len nejaký detail alebo posun, že sú, že ten čas je lepšie využitý.
Takže ja by som vás chcel poprosiť, pamätám si, ako naša pani riaditeľka, keď sa o tom zákone pred nejakými rokmi rokovalo tu v Národnej rade, oslovovala listami a mailami poslancov, ale, bohužiaľ, zostala možnosť len 4-, 5- a 8-ročných, my sme prosili o písmenko "ž", že 4- až 8-ročných, aby tam nebolo to "a", iba 4, 5 a 8.
Takže vás chcem priamo na mieste ako poslanec Národnej rady, ale zároveň stále ako učiteľ a rodič poprosiť, aby ste zvážili túto možnosť, aby nie zaviedlo sa množstvo nových 6-ročných gymnázií, ale aby sa dala možnosť tam, kde je to efektívne, tam, kde je to hlavne overené, aby to mohlo prebiehať. Aby sme neboli brzdou toho, čo funguje.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, aj všetkým reagujúcim. Ja by som možno pripomenul, nepovedal som, že nekoncepčné, povedal som, že nekomplexné. To mi totižto prekáža všeobecne pri školstve, že sa niekedy robia také nástrely, také pokusy, len ono to vyvoláva potom v praxi, v priebehu toho výchovno-vzdelávacieho procesu veľké komplikácie.
To znamená, že opakujem, chválim dobrý úmysel a snahu o kvalitu, ale mám, mám taký pocit, že teda buď to nie je dotiahnuté do konca, alebo je to naozaj taký pokus možno ukázať dobrú snahu a nejak si možno na tom nejak prihriať polievočku, neviem, hej. Čiže skúsme naozaj v tom školstve bez ohľadu na to, kde sme, riešiť to koncepčne a komplexne.
A pani Nachtmannová čo hovorila, tam by, myslím, že s vaším návrhom tiež vznikli dosť problémy ohľadom súkromných škôl a cirkevných škôl. Čiže toto je vec, ktorú treba rozdebatovať a urobiť naozaj poriadne.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Kolegovia, kolegyne, príjemné popoludnie prajem, vítam vás. Ja by som chcel k tomuto návrhu možno zopár slov ako učiteľ z praxe, z gymnázia. Jedna vec je istá, že školstvo potrebuje kvalitu. My máme povinnú školskú dochádzku a nepotrebujeme riešiť to, či deti sú v škole, alebo nie sú v škole, teda u niektorých individuálne, bohužiaľ, áno, ale všeobecne nie. Ale potrebujeme riešiť kvalitu a tú kvalitu potrebujeme aj oceniť, potrebujeme k nej motivovať, a to aj finančne. Z tohto dôvodu teda tento návrh vítam ako niečo, čo môže byť ocenením kvality a motivovaním ku kvalite v školstve, a to z dvojakých, z dvojakých smerov. Jednak tým, že ak škola chce dosahovať výsledky, tak potrebuje mať jednak kvalitných učiteľov a jednak potrebuje na prijímačkách prijímať kvalitných žiakov. Samozrejme, ak hovoríme o najlepších školách, tak vo veľkej časti to budú napríklad práve gymnáziá, ale aj iné odborné školy.
A ak si chce škola udržať, získať a udržať kvalitných pedagógov, tak v rámci toho školstva predsa aj malá finančná výhoda môže pomôcť. A z praxe viem, že u mnohých učiteľov možno len nejaký malý príplatok navyše považovali ani nie tak za nejakú finančnú výhodu, ako skôr ocenenie toho, že niekto si ich prácu váži, má o nich záujem, a boli ochotní zabojovať, aj keď celkovo tá konečná suma nebola nejaká vysoká, ale v porovnaní medzi jednotlivými školami to nie je zanedbateľné.
Ďalšia vec je, že keď je financovanie nastavené na kvantitu, tak je pochopiteľné, že školstvo sa snaží, alebo školy sa snažia získať žiakov, aby mali ten počet, aby naplnili triedy. Ja by som povedal taký príklad z nášho gymnázia v Žiline, kde sme niekoľko rokov, možno tri roky, mali taký trend, že nám klesal počet prihlásených študentov. Za tým bol, samozrejme, komplex určitých vplyvov, ale jedným z nich bolo aj to, že začali vznikať ďalšie gymnáziá a mnohé gymnáziá otvárali viaceré triedy. A takisto, že sa znižovali požiadavky. Už sa nerobili prijímačky skoro na žiadnej škole, mohli teda prísť a u nás sa viedla v pedagogickom zbore taká veľká debata o tom, že či by sme aj my nemali naozaj znížiť tie veci. Načo robíme prijímacie pohovory, veď tým si len odplašíme žiakov. A niektorí kolegovia sa začali tak existenčne obávať, že znížia sa úväzky, a teda niekoho bude treba prepustiť, prípadne síce úväzky zostanú, ale tých žiakov bude, povedzme namiesto 30 v triede bude 20, a tým pádom tá suma bude nižšia a ešte aj to, čo zostalo, tak bude osekané.
Vtedy, myslím, že správne vedenie školy povedalo: Nie, my chceme byť kvalitná škola, výberová škola, vydržme a postupne sa to zlepšilo a dnes si môžme naozaj vyberať z dosť veľkého počtu prihlásených študentov. Treba však vedieť, že niekedy netreba naozaj vystavovať, a nezaslúži si to ten učiteľský zbor, vystavovať tých učiteľov takému pokušeniu aj niekoľko rokov, takej existenčnej neistote, že hoci sa teda snažia, tak akoby vyjdú na posmech, že iné školy, kde sa dá dostať ľahšie, tie si naberú ten počet. Takže nie celkom ten spôsob vždy zabezpečil kvalitu. Preto si myslím, že toto by mohlo vniesť, a chcem teda povedať, že ten návrh zákona podporím.
Chcem sa však vyjadriť trocha aj kriticky, že, myslím si, že toto riešenie je také, také nekomplexné, nazvem to, že sa vlastne zmení v tom zákone 597 len jedna časť. Navyše viem, že v júlovej schôdzi bude ďalšia novela tohto zákona. Tak by som sa chcel aj opýtať možno pána poslanca Fronca, že či nejak komunikovali s ministerstvom o tom, že by sa tieto veci dali nejak zlúčiť. Lebo mne naozaj prekáža, že sa tie veci tak nejak rozčleňujú, rozsekávajú na kúsky a že na jednej schôdzi raz novelizujeme ten zákon, potom na ďalšej znova sa ho pokúšame novelizovať, že by som sa prihováral za to, aby zvlášť v školstve bola taká väčšia komplexnosť, a radšej, aby sa počkalo.
Napríklad my sme boli s kolegami poslancami v piatok na ministerstve školstva, sme rozprávali s pánom štátnym tajomníkom a s generálnym riaditeľom sekcie regionálneho školstva o týchto veciach. Vymenili sme si názory, tak by som sa chcel opýtať aj pána Fronca, že či aj v tomto smere niečo podnikli a aký bol výsledok, že aká je relevantnosť teda tohto návrhu.
Ďakujem veľmi pekne.

Dobre. Dobre, ďakujem. Mne, mne sa páčilo v jeho vystúpení to, že zdôraznil, že nemáme toľko uvažovať ani o tom, že ako uľahčiť rozvod, ale skôr vyvolať diskusiu o tom, ako posilniť rodinu. A toto je podľa mňa dôležité. A ešte raz zopakujem, páči sa mi to, že nikomu nič nepredpisoval, ale hovoril o tom, že tieto veci je potrebné naozaj konštruktívne riešiť pre posilnenie spoločnosti.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcel reagovať na to, že Igor a ani nikto z nášho klubu nikomu nepredpisoval, ako má žiť, ako smie, alebo nesmie. Hovoríme stále o zákone o rodine, hovoríme o inštitúte manželstva, ktorý je spoločenskou a zákonnou normou. Nie o súkromnom vzťahu ľudí. A myslím, že takto to aj Igor podal. A nejaké obviňovanie, že jeho klub Obyčajných ľudí, už nie sú Obyčajní ľudia, neviem, nie je to... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem za slovo. Ja ďakujem Štefanovi za to, že povedal tieto veci, ktoré sú aktuálne dnes, podľa dnes platného zákona, ktorý bol prijatý v roku 2005, ak sa nemýlim, čo asi nie je stredovek. Väčšina spoločností, dokonca aj rôznych cirkví sa na všetkých týchto veciach ešte zhodla okolo polovice 20. storočia, čo je ďaleko od stredoveku. Čiže vôbec nepokladám Števov prejav za nejaký ideologický, stredoveký. To sú hlúpostí.
A som rád, že povedal o týchto veciach, pretože naozaj ja sám osobne to nevnímam len ako nejakú technickú záležitosť, ale ako rozdrobovanie, relativizovanie veci okolo rodiny, a preto aj Števo, aj my ďalší reagujeme nie preto, že by sme tejto veci chceli pridávať mediálne na pare, to by bolo možno skôr takticky lepšie nereagovať, ale pretože naozaj máme aj skúsenosť, nemyslím tým len osobnú, ale aj spoločenskú, že relativizácia hodnôt začína z kraja, ako keď sa od kraja drobí cesta, od krajnice odpadne kúsok, lebo je to tam zbytočné a tak ďalej a za chvíľu je vozovka v ťahu. Takže ja ďakujem Števovi, že to celé pripomenul a zdôraznil.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som si dovolil zacitovať z wikipedie, slobodnej encyklopédie: Manželstvo je vzťah medzi osobami, obyčajne intímny a sexuálny, ktorý má štátne, spoločenské alebo cirkevné uznanie. Vytvára sa, často sa vytvára prostredníctvom zmluvy alebo občianskoprávneho konania. Na Slovensku sa spomína zákon o rodine.
Chcem povedať toľko, že naozaj, ako to už spomenuli, že manželstvo je vec verejná, čo sa týka jeho dopadu na spoločnosť. Čo sa týka vzťahu, je vec intímna. Treba to podčiarknuť. Ďalšia vec, máme iný názor. V poriadku. Ja si nemyslím, že tu niekto niekoho obviňuje a vyjadriť, že, ako povedala pani Nicholsonová, že je to spiatočníctvo, inkvizícia, pokrytectvo. No toto sú útoky. Ja mám proste iný názor. Ja vám verím vo váš dobrý úmysel a nemyslím si, že, čo ja viem, ste nejakí šibnutí liberáli, že to navrhujete. Proste mám iný názor, a preto, lebo sa mi to zdá racionálne zdôvodnené a ide mi naozaj o dobro rodiny a manželstva. A nepotrebujem na nikoho útočiť. Takže o toto poprosím aj vás. Ďakujem za to.
A ďalší argument typu, že mladí ľudia nevstupujú do manželstva, lebo sa boja, že bude komplikovaný rozvod. Dovolím si pochybovať o tomto argumente. Je kopa iných dôvodov, ktoré sa nedajú uviesť v rámci faktickej poznámky.
Ďalšia vec, argumentácia inými štátmi EÚ alebo inými štátmi vôbec. Som rád, že sme suverénny štát a sme Národná rada Slovenskej republiky, ktorá o tom rozhoduje. Môžeme sa pozrieť na západ, na sever, na juh, na východ, inšpirovať sa. Ale to nie je argument. To je zvyklosť v tých krajinách. Je to ich vec. My tu debatujeme ako Národná rada Slovenskej republiky.
A posledná vec. Hovorí sa tu veľmi veľa o právach. Ja ako manžel si uvedomujem, že v prvom rade musím hľadieť na svoje povinnosti voči svojej rodine a nie na svoje práva, ktoré si nejak svojvoľne a egoisticky budem uplatňovať.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ďakujem pánu Brockovi za zdôraznenie jednej veci, ktorú som možno ja aj zabudol povedať popri tých spomínaných emóciách, že rozvod je negatívna vec. Ja by som to principiálne možno prirovnal. Teraz neobviňte ma, že robím z toho totožnosť, chcel by som ukázať takú porovnateľnosť s potratom. Nikto, ani obhajcovia práva ženy na slobodné rozhodnutie nepovedia, že potrat je dobrá vec. Ale, povedzme, môžeme debatovať o tom alebo debatujú teda o tom, či je to povolené alebo nie. Tak aj tu treba aby zaznelo, že rozvod je negatívna vec a vstupovať doň nie je nič pozitívneho. Taká možnosť tu je. Ale treba to zdôrazniť, že nemôžeme teda klásť rovnosť a rovnováhu medzi manželstvo a rozvod. Manželstvo je dobrá vec. Umožniť ho, znamená umožniť dobrú vec. Rozvod nie je dobrá vec, ale je existujúca vec, ak máme nejaké zákonne stanovené podmienky, za akých môže nastať. My chceme, aby sme ešte viac otvorili tieto možnosti, aby ľudia podľa možností nemali žiadne polená popod nohy, ak idú robiť vec, ktorá sama osebe nie je dobrá. Ďakujem.

Ďakujem. Ja by som najprv pani poslankyni Nicholsonovej hneď v úvode o tých argumentoch povedal. Vy ste spomínali deti. Ide práve o manželstvá, v ktorých maloleté deti nie sú, takže to tiež nie je argument. Spomenuli ste pocity. Áno, ja sa úprimne priznávam, že rodina, manželstvo vo mne vyvolávajú pocity. Ako niekto hovorí, pocity nastupujú tam, kde je príliš nebezpečné nechať veci len chladnému rozumu. Moje otcovské srdce, moje srdce manžela ma tiež dosť výrazne ovplyvňuje, znie proti môjmu rozumu, ale myslím si, že je dosť dôležité.
Ďalšia vec. Tak ako povedal pán poslanec Droba, myslím si, že to nie je len o nejakých právnických argumentoch, ale naozaj aj o viere, viere v slobodu, liberalizmus. Čiže máme tu v podstate stret ideológií, liberalizmu, konzervativizmu. Obe majú priestor, ale treba vedieť, že to nie je tak, že konzervatívci sú nejakí zaostalí, nevedeckí a liberáli, to sú tí moderní. Moderní sú možno v tých trendoch, ktoré sú teraz in v spoločnosti.
Ja by som to zakončil takými dvoma výrokmi. Na facebooku minule koloval taký obrázok, kde boli takí starí manželia a pýtali sa, ako tak dlho vydržali, možno ešte dlhšie ako pán Galko s manželkou. Tak oni hovorili, že vyrastali v dobe, keď sa veci nevyhadzovali a keď vždy sa ich pokúsili opraviť. To je, myslím, dosť dôležitá myšlienka.
A ďalšia vec. Povedal by som, že manželstvo nie je súkromná vec, ale osobná vec, ktorá sa z veľkej časti stáva verejnou. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán navrhovateľ, pán spravodajca, statočne zotrvávajúci kolegovia a kolegyne, podľa mňa toto je naozaj veľmi vážna téma, nechcem zľahčovať ani jednu stránku, ani druhú stránku, pán poslanec Droba už avizoval, že konzervatívna časť snemovne bude argumentovať, ale mýli sa v tom, z akej pozície budem argumentovať.
Naozaj pripúšťam a uznávam dobrý úmysel navrhovateľa pána poslanca Drobu a pána poslanca Poliačika pomôcť v takých zložitých veciach, ktoré sú potom takým dramaturgickým námetom pre relácie typu Súdna sieň, ktoré sú naozaj asi nie príliš vkusné a povzbudzujúce, ale chcem ja, naopak, skúmať viac vecnú stránku, to znamená vec z pohľadu zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. A keď som si dobre teda preštudoval dôvodovú správu, vypočul som si pána navrhovateľa a navzájom sme aj konzultovali túto vec, chcel by som teda vecne argumentovať.
Ja by som najprv zacitoval z dôvodovej správy: „Predmetný návrh zákona predkladáme s cieľom zmenšovať zasahovanie súdov a štátu do súkromnej sféry jednotlivcov pri rozvode manželstva. Spolužitie manželov a ich vzájomné vzťahy považujeme za súkromnú záležitosť, do ktorej by mal štát zasahovať len vo výnimočných patologických prípadoch, ako je domáce násilie a podobne. Štát má vytvárať podmienky na realizáciu slobodných rozhodnutí jednotlivcov, pokiaľ ide o vstup do manželského zväzku a podľa nášho názoru aj pre zrušenie manželstva rozvodom. Máme dôvod sa domnievať, že by bolo vhodné, aby sa proces rozvodu manželstva zjednodušil, pretože neexistuje dôvod na pomerne rigidnú právnu úpravu, ktorú máme na Slovensku v súčasnosti.“ Ja som presvedčený, že návrh mylne argumentuje nerovnováhou medzi podmienkami pre vstup do manželstva a podmienkami pre zrušenie manželstva rozvodom.
Pomerne podrobne som si pozrel, aká je dikcia zákona. A zákon o rodine sa venuje podmienkam pre vstup do manželstva v § 9 až § 17, teda v celkovo deviatich paragrafoch, a podmienkam na zrušenie manželstva rozvodom v § 22 až § 27, teda v šiestich paragrafoch. Pozrel som si aj rozsah tých paragrafov, je zhruba proporcionálny. Čiže je to 9 paragrafov proti šiestim paragrafom, samozrejme, manželstvo požíva priazeň práva, to znamená, že nesnažia sa klásť nejaké podmienky, ktoré by skomplikovali uzavretie manželstva, a preto zvyčajne nie je problém tie podmienky splniť. Preto nejako nevystupujú do popredia. Je asi málo prípadov, že by sa v svadobný deň pri zisťovaní zákonných podmienok zistilo nečakane, že, čože, my sme brat a sestra, nemôžeme sa zobrať? To je asi pochopiteľné, že takéto problémy zvyčajne nenastávajú. Ale naopak, keďže manželstvo požíva priazeň zákona, tak vyžaduje odôvodnené prípady pre zrušenie manželstva rozvodom. Toto je jedna z vecí, ktorú, si myslím, je veľmi nebezpečné otvárať. A je veľmi nebezpečné pri nej dávať akoby úplne voľný priechod rozpadu manželstva.
Úplne súhlasím s navrhovateľom, že štát tu nie je na to, aby odrádzal ľudí od rozvodu alebo by ich strašil nejakým hrôzostrašným súdnym prejednávaním alebo pojednávaním. To nie je efektívne. A z tejto strany ani nechcem argumentovať.
Nemyslím si, že tento návrh nie je dobrý preto, že by zvýšil počet rozvodov. Ale myslím si, že práve zavádza takú nerovnováhu medzi vstupom do manželstva a zrušením manželstva rozvodom. Prečo? Pretože uzavretie manželstva je verejný akt. Zacitujem zo zákona: „Manželstvo sa uzatvára verejne a slávnostným spôsobom v prítomnosti dvoch svedkov pred orgánom obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku, alebo pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.“ Je to § 2 spomenutého zákona. Ak by zrušenie manželstva bolo ale len nejakým súkromným rozhodnutím, ktoré je teda úradne, samozrejme, potvrdené, lebo dnes naozaj papier potrebujete na všetko, aj na to, že ste odovzdali poklop v zbere, tak to ešte neznamená, že je tam rovnováha. Ak je manželstvo naozaj verejná vec a uzatvára sa verejným spôsobom, uzákoňuje ju nejaký spoločenský status, tak potom urobiť rozvod ako niečo len tak mimochodom, že no poobede bol som na plavárni, nakúpil som v supermarkete, rozviedol som sa a potom som bol v kine, naozaj toto ohrozuje status manželstva. Ja by som povedal, že ak by to fungovalo takto, tak je nebezpečenstvo, že z manželstva sa stane v skutočnosti len nejaké registrované partnerstvo heterosexuálov. A tuto vidím aj určité podozrenie, nemyslím teraz, že by som chcel obviňovať navrhovateľa, ale možno tak nepriamo podozrenie, že toto je spôsob, akým sa práve liberálna ideológia, ja spomeniem kľudne aj liberálne vierovyznanie, snaží tieto vzťahy rozobrať, aby potom mohli postupovať v ďalšej argumentácii z opačnej strany. Čiže myslím si, že návrh je v rozpore s celkovou stavbou a filozofiou zákona o rodine. Preto tento návrh zákona nepodporím. Navrhujem dobrý úmysel riešiť komplikácie a zasahovanie do intímnej sféry manželov riešiť úpravou súdneho poriadku, kde sú určité rezervy.
Takisto chcem povedať, že je mi veľmi ľúto ľudí, ktorí majú negatívne zážitky s rozvodovým konaním. A určite nie som proti tomu, aby sa urobili kroky, podnikli kroky, ktoré takýmto nepríjemným záležitostiam pomôžu, teda v tom slova zmysle, aby sa nediali. Ale myslím si, že tento návrh by okrem toho, že by čiastočne tieto veci vyriešil, zároveň bol proti hodnote manželstva a rodiny, tak ako ho uvádza spomínaný zákon. Čiže by som to možno uzavrel, nejde tu o to, že by sme boli v tejto občianskej spoločnosti proti rozvodu. Nie sme ako donedávna Malta alebo Filipíny, možnosť tu je, štátny zákon to rešpektuje, napriek tomu, že je tu určitý súbeh cirkevného práva, štátneho práva, teda je tu možnosť aj cirkevného sobáša, rovnako uznávaného, je tu rešpektovanie civilného sobáša aj civilného rozvodu, ale myslím si, že by vznikla práve taká nerovnováha, kde by rozvod sa stal niečím, čo by bolo naozaj niečím na poobedie.
A ešte možno taký príklad na záver. V niektorých štátoch je možnosť pomerne ľahko sa dostať ku zbrani, kúpiť si ju bez nejakých dlhých vybavovačiek, ale ten človek keď tam príde, tak ju nedostane hneď do ruky. Dá si žiadosť, príde si pre ňu o dva týždne, bez nejakých dlhých formalít. A buď veľmi veľa ľudí si to rozmyslí, alebo prípadne ak si nerozmyslí to kúpenie, tak si rozmyslí možno nejaké to chvíľkové emocionálne použitie, pretože ak by niekto nahnevaný prišiel, rovno by si vytiahol z pultu búchačku, nabil ju, tak možno by naozaj nastalo niekoľko emocionálnych konaní. Preto si myslím, že je dobré, ak v dnešnom poriadku právnom existuje taká možnosť, že existuje podanie žiadosti o rozvod a o nejaký čas je potom to súdne pojednávanie. Hoci to nie je nejaké štatisticky vysoké číslo, predsa len niekoľko stoviek rozvodov je stiahnutých medzi podaním a súdnym pojednávaním. To nehovorím ako argument, to hovorím na objektívnosť posúdenia. Myslím si, že každé jedno manželstvo akýmkoľvek spôsobom podporené a zachránené má význam.
A opakujem, nemyslím si, že zákazom rozvodov sa posilní manželstvo, ale myslím si, že definovaním manželstva ako nejakého súkromného úkonu jednotlivcov manželstvo naozaj stratí zmysel. A potom v podstate nám zostane už len nejaký romantický obrad, ktorý je, nie je, môže byť, nemusí byť, potom nemá zmysel hovoriť o manželstve, o rodine, ale naozaj už len o nejakých právnych úkonoch. To nemôžem podporiť, pretože si myslím, že je to škodlivé pre manželstvo, rodiny i spoločnosť. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)