Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, my sa pri tejto téme s pánom predkladateľom Ľudovítom Kaníkom nestretávame prvýkrát, ale dnes sa mu podarilo zabezpečiť, možnože to je symbolicky tým dátumom, že nie sme v tejto debate len my dvaja ako za ostatné roky, lebo mám pocit, že viacej poslancov sa bude chcieť k tomu vyjadriť. A ja by som možno voľne pokračoval v tom, čo naznačil pán poslanec Novotný, ktorý sa definoval ako...
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, my sa pri tejto téme s pánom predkladateľom Ľudovítom Kaníkom nestretávame prvýkrát, ale dnes sa mu podarilo zabezpečiť, možnože to je symbolicky tým dátumom, že nie sme v tejto debate len my dvaja ako za ostatné roky, lebo mám pocit, že viacej poslancov sa bude chcieť k tomu vyjadriť. A ja by som možno voľne pokračoval v tom, čo naznačil pán poslanec Novotný, ktorý sa definoval ako insitný či amatérsky historik. A tak to aj beriem, pretože nám sa to stalo teda dvakrát pri tomto dátume a raz si pamätám návrh zákona, aby sme priznali, že naše VÚC-ky sa volajú župy, kde ja som hovoril, že skôr by sme mali iný historický termín použiť (stolice), pretože tak sa väčšinu histórie volali. Ale nestáva sa teda často, že ústavodarný a zákonodarný orgán sa na chvíľku premieňa na plénum, ktoré by malo možno plniť funkcie nejakých historických ústavov alebo iných orgánov. A preto si dovolím pár poznámok k tomu povedať, pretože, áno, jedine ústavodarný alebo zákonodarný orgán vie povýšiť niektoré dni na štátne sviatky a zrovna dátum 28. október v histórii slovenského národa je určitým medzníkom.
Asi nebudem vôbec nový v tej debate s týmto mojím názorom, keď hovorím, že úsilie spojiť čechoslovakistov, národniarov a dokonca aj nacionalistov, keď by sme mohli definovať nejaké parametre našej spoločnosti, ktorá by mala vychádzať morfologicky z toho, že máme niečo spoločné, je predsa len o dátume 30. október. Ja som ochotný sa baviť o prínose. Ak to zadefinujem z toho, čo predkladá pán predkladateľ, že je Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika vznik samostatného česko-slovenského štátu, tak s prvou časťou tejto definície nemám problém. Proste naozaj či už je to pamätný deň májový alebo vyjadrenie sa k prínosu pre vznik Česko-Slovenska z úcty k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi problém nemám.
Tá druhá časť. Vznik samostatného česko-slovenského štátu z hľadiska uhla pohľadu slovenského národa je dátum, i keď by sme ho mali vymeniť za 1. september, je pre mňa omnoho dôležitejší, pretože vytvára predpoklady na spojenie mnohých vrstiev spoločnosti začínajúc od čechoslovakistov po národniarov. A to je 30. október, je to tá Martinská deklarácia, pretože Česko-Slovensko bolo ustanovené dvomi štátoprávnymi aktmi, a z nich jeden je z 28. októbra, ak si pozrieme Vyhlásenie Národného výboru česko-slovenského z 28. októbra, čo je jedna entita, a druhým je Martinská deklarácia. Tak sa dostávame možno aj presne k tomu, čo spomínal Jozef Mikloško, čo by sa bolo stalo. Vtedy 30. októbra všetkých tristo delegátov sa prihlásilo k súčasti vtedajšej česko-slovenskej národnej entity aj čiže k budovaniu česko-slovenského národa pod možným, vtedy aj hrdelným zločinom. Vystúpili proti monarchii, ktorej boli súčasťou. A vtedy ukázalo až tristo delegátov, že túto odvahu majú a chcú sa prihlásiť k tomu. A preto by mal byť z hľadiska prístupu z uhla pohľadu Slovenskej republiky, následne v krokoch budeme hovoriť minimálne o niektorých veľmi skratkovito, federalizačnom roku 1989 a potom aj roku 1993, presne moment 30. október 1918 v tom tým, že dva štátoprávne akty našli vyjadrenie pri kreovaní Česko-slovenskej republiky. Preto ak by sme mali teda dávať nejaký symbolický význam našim pamätným dňom a štátnym sviatkom, mali by sme mať na pamäti to, čo dokáže spoločnosť naozaj spojiť. A z nášho prístupu, a tu sa veľmi zhodujem aj s pánom Podmanickým, je 30. október ten, kde pri vzniku, možno záchrane, možno úcte k dielu aj Milana Rastislava Štefánika všetky tieto parametre sedia aj z hľadiska argumentácie predkladateľa. A zároveň sa dostávame do roviny, že ak máme pre slovenskú spoločnosť hľadať niečo spoločné, tak je to dátum 30. október. Preto napriek tomu, že ja túto snahu podporujem a vždy som hľadal, akým spôsobom sa to dá skĺbiť, tak znovu a opäť odkážem, že pre potreby druhého čítania by bolo možné zváženie posunutia toho dátumu.
Keďže viem alebo predpokladám, že sa asi nenájde 76 poslancov a zhoda, čiže toľko ľudí, koľko by ich to vedeli podporiť, tak k druhému čítaniu nepríde, preto si dovolím možno spomenúť ešte niekoľko faktov a zacitujem a budem voľne pokračovať v tom historizujúcom diskurze, s ktorým začal pán poslanec Novotný, pretože nielen doba, ktorá viedla k roku 1918, k 28. alebo k 30. októbru, ale aj doba tesne potom, bola veľmi dôležitá, pretože vznik Prvej Česko-slovenskej republiky, a v tom sa asi všetci, ktorí sme tu, zhodneme, je najzásadnejší medzník slovenských dejín.
Mne sa totižto dostala taká zaujímavá publikácia. Teda nesledujem vydavateľskú činnosť až do takej hĺbky, ktorú robí Národná rada Slovenskej republiky. A totižto niekto, teda konkrétne pani Natália Petranská Rolková sa zaoberala štúdiom zápisníc takzvaného Klubu slovenských poslancov, čiže z histórie slovenského parlamentarizmu veľmi dôležitých dokumentov, ktoré mali veľmi tristný osud, pretože z hľadiska deľby republiky sa ako keby na čas tieto dokumenty stratili. A majú dosť veľký význam, pretože asi vieme, a tam budem pokračovať v tom historickom momente, ktorý sme pri tejto debate otvorili, že z hľadiska parlamentarizmu, čiže tam, kde my sme, išlo o tak zásadné obdobie s tým, že kde nastalo to preklenovacie obdobie medzi Martinskou deklaráciou, výborom vlastne, kde on bral v tej Prahe legitimitu, a akým spôsobom boli spravované tie parlamentné začiatky spoločnej republiky, kde aj úcta k vzniku samostatného česko-slovenského štátu a aj osoba Milana Rastislava Štefánika boli veľmi dôležité.
Možno pre pamäť je veľmi dôležité povedať, že tento prvý slovenský parlamentný klub bol rátaný na 40 členov. Z nich sú také osobnosti okrem priamo Slovákov a priamo signatárov Martinskej deklarácie, čiže ak si to pamätáme dobre, tak začínajúcich tam bolo 216 poslancov, plus týchto 40 tam bolo. Čiže mal ich 256. Ale medzi tými štyridsiatimi boli aj napríklad také mená ako Edvard Beneš. Súčasťou klubu slovenských poslancov, prvého klubu rátaného v Česko-slovenskej republike, ktorú parlamentarizmus pozná, bol napríklad štátnik, neskorší prezident, dlhoročný minister zahraničia, myslím, že bol aj premiérom rok, ktorý bol ideológom čechoslovakizmu. A toto zaujímavé dvojročné fungovanie klubu slovenských poslancov priamo nadväzuje na Martinskú deklaráciu, pretože okrem napríklad tohto mena sa tam nachádzali ľudia ako Ľudovít Bazovský, signatár deklarácie, pričom nechcem ísť meno za menom.
Odporúčam tú publikáciu, pretože je to zatiaľ mne, čo teda poznám a sledujúc dejiny parlamentarizmu sa mi dostalo do rúk. Je to prvé spracovanie priamo prameňov, ktoré sa nachádzajú tu v knižnici, jednak ich zachovanie, naskenovanie, čiže teda teraz sa používa termín zdigitalizovanie, a prerozprávanie s krátkymi odkazmi na to, že naozaj ten moment 30. októbra a následná legitimita, ktorá nejakým spôsobom mohla nadväzovať aj na Pittsburgh, aj na Cleveland, je dôležitá z hľadiska našich dejín priamo v deklaráciách slovenského národa z 30. októbra.
Z tej knižky ak kúsok zacitujem, tak pomôžem si, že v úsilí prikročiť k riešeniu situácie sa slovenskí činitelia rozhodli pre ustanovenie reprezentatívnych ústredných orgánov. Na prvom mieste tak vznikla v Turčianskom Svätom Martine Slovenská národná rada, ďalej len SNR, ktorá Deklaráciou slovenského národa z 30. októbra 1918 vyhlásila sa za jedinú oprávnenú hovoriť v mene slovenského národa. A ako taká sa prihlásila k vytvoreniu česko-slovenského štátu. Výkonnú moc na našom území prevzala na základe splnomocnenia zo strany pražského Národného výboru, nie od SNR, dočasná vláda pre Slovensko, ktorá pracovala od 4. novembra 1918, od 6. novembra sídlila v Skalici. Na jej čele stál Vavro Šrobár. Svoju činnosť ukončila až po prijatí ústavy namiesto 12-členného krajinského správneho výboru riadiaceho jednotlivé rezorty v rámci výkonnej moci, ktorý mal po prevrate vzniknúť na Slovensku. Po vzore správy v českých krajinách vzniklo následne iba jedno z ministerstiev česko-slovenskej vlády Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska.
Čiže aby sme sa tu naozaj nepremenili na historický ústav, chcel by som možno iba kratučko odkázať na to, že téza alebo dobrozdanie o tom, že Česko-slovenská republika vznikla stricto 28. októbra aj z obidvoch entít, je podľa mňa historicky prekonaná, spôsobuje v našej slovenskej spoločnosti nie ten zjednocujúci prvok. Ale niektorí pasujúci sa do tradície možného čechoslovakizmu alebo v Česko-slovenskej republike stoja proti tým, ktorí by radi videli čosi, čo je tam viacej slovenské. A nepotrebujeme pri interpretácii našich vlastných dejín sa stavať do pozície majiteľov nejakej interpretácie. Nám umožňuje samotná história sa priznať k 30. októbru, pretože jediná možná politologická historická a spoločenská interpretácia dátumu 30. október je z môjho pohľadu tá, ktorá zjednocuje, myslím si, že silu vzniku samostatného česko-slovenského štátu dáva pre Slováka z akéhokoľvek pohľadu priamo Martinská deklarácia, a preto by som sa prihováral, či by sme do budúceho roku, keďže tu vidíme aj nejaký ohlas zo strany vládnych poslancov, sa nezamysleli nad tým, že urobíme pre tú spoločnosť a pre to spoločné, z čoho spoločnosť vníma omnoho viacej, že sa skúsime dohodnúť pre potreby štátneho sviatku na 30. októbri a budeme si vedieť tým pádom uctiť aj dielo Milana Rastislava Štefánika, aj podľa mňa hrdinov, ktorí sa dostali alebo prišli do Turčianskeho Svätého Martina a napriek možným hrdelným postihom, pretože ich činnosť vtedy mohla byť interpretovaná ako vlastizradná a podobne, našli odvahu, urobili Martinskú deklaráciu, čim naozaj my môžeme doteraz hovoriť o tom, že aj keď následné orgány v Prahe vydali sa po inom ako Slovenskou národnou radou reprezentovanom vývoji, napriek tomu tento akt nikto nikdy nemôže spochybniť. Čiže naozaj 30. októbra bola vyjadrená vôľa žiť v spoločnom štáte Čechov a Slovákov a našli sa osobnosti, ktoré šli minimálne v paralele s tým, čo v medzinárodných vodách predstavoval Milan Rastislav Štefánik, a pri tomto dni si, ak ho budeme volať alebo mať za lídra tohto procesu alebo toho, kto urobil spolu so zakladateľmi republiky veľmi veľa práce, tak predsa len vieme uctiť aj pamiatku ľudí, ktorí sa do toho Martina vybrali a legitimizovali vlastne tú časť slovenskosti, ktorú pri vzniku česko-slovenského štátu máme.
Mám ešte ambíciu spomenúť, že mali sme tu predsa zahraničných účastníkov odboja, ako bol generál Štefánik, ako bol Štefan Osuský, ako bol napríklad Ivan Markovič. Ale títo ľudia nemali ten mandát, aký ho mala ustanovená Slovenská národná rada. A tým, že sa vlastne toho 30. októbra spojilo vtedy to zahraničné úsilie a medzinárodné úsilie aj s tým domácim, tak vieme hovoriť o tom, že sú okamihy v dejinách či už slovenského parlamentarizmu alebo slovenského národa, keď sme dokázali ťahať takpovediac za jeden koniec. A myslím si, že práve symbolom okrem uctenia si diela Štefánika, okrem česko-slovenského štátu by sme dostali k symbolu vzniku republiky aj to, že tento národ vie ťahať za jeden koniec, a to zrovna v tých časoch, keď nič nie je isté, keď treba nasadiť svoj vlastný krk takpovediac a vyjadriť sa k dejinným udalostiam aj za cenu obety, resp. možnosti svojej vlastnej perzekúcie. Máme aj iné okamihy, ktoré v histórii pravdepodobne budú zapísané, chcem hovoriť o roku 1989 v tomto príklade, tento zásadný bod aby sme nedegradovali na nejaké úzke politické vyjadrenie jednej z parlamentných strán, ale skutočne hľadali tú zhodu aj tu v tomto pléne. Veď predsa na to sme tu.
Myslím si, že ešte z hľadiska parlamentarizmu okrem toho, že som urobil odkaz na túto podľa mňa veľmi unikátnu publikáciu, ktorú odporúčam, chcem povedať, že z hľadiska legislatívneho a parlamentného sa osobe Milana Rastislava Štefánika dostalo pozornosti tesne po revolúcii. Myslím, že to bolo v apríli 1990, keď vtedy Federálne zhromaždenie schválilo tzv. zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika. A teraz poviem ten symbolizmus, 30. októbra 2000 schválila Národná rada Slovenskej republiky nový zákon, zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko. Čiže tak ako uznávam symbolizmus dnešného dňa 28. október a to, že sa dostal tento návrh zákona z dielne Ľudovíta Kaníka na rokovanie tohto pléna, tak vnímam možno symbolicky presne ten 30. október z roku 2000, keď predpokladám, vtedy som nebol poslancom, že Národná rada, dúfam, že to nebolo omylom, ale že niekto sa nad tým zamyslel, schválila zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko. A myslím si, že z hľadiska legislatívnej činnosti a prijímania zákonov, aby sme sa nepasovali do roly insitného historického ústavu, sme urobili osobe Milana Rastislava Štefánika týmito vyjadreniami zadosť.
Ak by sme teda mali osobu Milana Rastislava Štefánika, vznik česko-slovenského štátu a symbol jednoty a jednotnosti Slovákov, vnímajúc túto požiadavku aj zo strán verejnosti, ustanoviť na štátny sviatok, ja sa prihováram za dátum 30. október. A môžeme toto urobiť vlastne pre všetky tieto tri entity naraz. Preto to neber, pán kolega, ako výčitku, ale skôr na to, že by sme mohli naozaj v roku 2015 prísť s touto iniciatívou.
A dovoľte mi troška sa zasnívať, že by sme to predkladali spoločne viacerí poslanci aj z vládnej strany, aj zo všetkých opozičných politických projektov, ktoré tu máme, zastúpených v Národnej rade, aby sme 30. október mohli vyhlásiť aj za deň jednoty vzniku česko-slovenského štátu a aj si uctiť pamiatku Milana Rastislava Štefánika. Ďakujem.
Skryt prepis
