Ďakujem, pani predsedajúca. Niekedy tie prerušované veci pri rôznych ľudských činnostiach nerobia dobrotu, ale dúfam, že tentokrát to bude dobré. V prvých dvanástich minútach môjho vstupu som sa snažil pomenovať, čiže sme po reklame, tak dáme to o 50 sekúnd naspäť, ako je teraz dobrým zvykom našich komerčných televízií podobne robiť, podľa mňa pre potreby prvého čítania ako ideovej zložky tohto novelizačného úsilia ministra Maďariča, ktorý hovorí v podstate z môjho pohľadu o dvoch podstatných veciach, prvé sú kvóty na hranie hudby a druhé je transpozičná snaha a resp. potreba transponovať niektoré ustanovenia európskej legislatívy. A zaoberal som sa iba tou prvou časťou. A to bolo to, prečo si myslím, že zavedenie kvót do vysielacej alebo programovej skladby našich rádií, či už sú to vysielatelia zo zákona alebo verejnej služby alebo verejnoprávne médiá, alebo vysielatelia z licencií, sa mne ako idea javí ako dobré, dokonca potrebné. A dokonca si myslím, že by sme nemali byť na konci toho európskeho procesu, pretože chcem, aby zaznelo hlavne to, že my nie sme v tomto zámere alebo v tejto iniciatíve prví.
Možnože by bolo veľmi dobré povedať to, prečo sa svojho času Francúzi rozhodli urobiť tu podľa mňa veľmi podstatný krok a to, čo som sa snažil v prvej časti môjho vystúpenia povedať, že si všimli neblahý fakt, že sa im v rámci európskeho priestoru pod diktátom jednotnosti trhu kultúra nie diverzifikuje alebo nerozvíja tým smerom, na čo by Európska únia mala dbať, a teda tým z môjho pohľadu aj pilierovým prvkom Európskej únie, čo je zachovanie kultúrnej diverzity. A keďže sa nám stretli dve proti sebe stojace iniciatívy, a to je zachovanie alebo javy spoločnosti, nazvime ich tak, a to je zachovanie kultúrnej diverzity, pričom oproti tomu stojí jednotnosť trhu, tak presne na pôde tohto sa nám stretáva to v mnohých štátoch podľa mojich informácií. Ja tu mám údaje zodpovedajúce roku 2013. Ale najnovšie iniciatívy v tejto oblasti hovoria nie o dvanástich štátoch Európskej únie, ale o šestnástich týchto štátoch. Čiže mohli by sme aj tak voľne povedať, že keby Únia dokázala vypracovať inú metodiku alebo iný nástroj, ako brániť unifikácii kultúry cez európske spoločenstvo, a tá metodika by nemusela obsahovať národnú reguláciu v oblasti médií a rádií, tak by sme sa tu nemuseli baviť o kvótach.
A teraz si rozdeľme audiovizuálnu tvorbu a audiotvorbu. Myslím, že to tu zaznelo. A ja poviem aj číslo k tomu. My predsa audiovizuálnu tvorbu v našich televíziách máme vysoko, ešte raz, veľmi vysoko regulovanú. Zo zákona u nás platí, že z európskej tvorby tam musí byť umiestňovaných viac ako 50 %. Dlhodobo s tým žijeme. A myslím si, že takáto iniciatíva bola už pri našich prístupových rokovaniach. A takisto keď si pozrieme aj zákon č. 308/2000 Z. z. a podobne viac-menej, ja som nezachytil nikoho, že by proti tomuto nejakým spôsobom protestoval, resp. by to otváral. Keď sme mali v roku 2012 tu v tomto pléne transpozičnú snahu rovnakú, sme zavádzali kvótu do oblasti ponúkania, nazvem to tak, volá sa to anglicky, on demand, čiže naši operátori, ktorí pôsobia v audiovizuálnej oblasti, ponúkajú filmy, ktoré sa dajú vypožičať na nejaký čas, tak tu tento parlament odhlasoval 20-percentnú kvótu európskej tvorby aj do oblastí požičiavania filmov.
Dlhodobo a z mnohých príčin sa tu bavíme, že nám to zostalo ako keby na voľnú reguláciu. Z hľadiska prístupu k Európskej únii to nechali na reguláciu členských štátov. A podľa mojich informácií 12 členských štátov do roku 2013 zaviedlo kvóty do oblasti pôsobenia rádií, vysielateľov, či už z licencie alebo štátnych v niektorých štátoch alebo verejnoprávnych médií. A to sú také neliberálne krajiny, ako je napríklad Holandsko, Slovinsko, Lotyšsko, Maďarsko, Francúzsko, Švédsko a dokonca Írsko. Čiže vo februári ja som dostal správu dokonca z Bundestagu, že nemecký parlament sa zaoberal tým, že postavenie nejakej hrádze unifikácii ich obrovskej kultúry, ktorú Nemecko má, urobí, budú sa baviť takisto o témach a regulácii v tejto oblasti a žiadna iná cesta ako zavedenie kvót pre vysielanie rádiostaníc neexistuje. Možno by tu existovalo pre potreby Slovenskej republiky aj iné riešenie. Po roku 2013 (asi po prvom polroku) sme oddebatovali v tomto pléne to, že tu je tá idea a snaha zaviesť kvóty aj iné riešenie, ktoré by možno viac zodpovedalo liberálnemu pohľadu. A podľa mňa my máme veľmi zle nastavené pravidlá v zákone č. 308/2000 Z. z. A týka sa to cross vlastníctva médií. Podľa toho, ako sa nám to dostalo do právnej úpravy, môžeme to nazvať lex Rusko. Svojho času sa nám stalo to, že pri politickej ambícii jedného pána sa chcel zákonodarca vysporiadať s tým problémom, aby neprichádzalo ku kumulácii vlastníctva médií v audiovizuálnej tvorbe aj audiotvorbe, čiže televízie a rozhlasu, a aby nemohla byť ovplyvňovaná verejná mienka tým, že niekto vlastní priveľa médií, nazvime to tak. Tento relikt, ktorý podľa mňa doteraz v právnom systéme máme, jednak nie je urobený dobre a jednak bráni tomu.
Ak tu my sa teraz bavíme o tzv. monotypových rádiách, ktoré vytvárajú nejakú programovú službu, s touto programovou službou prichádzajú v licenčnom konaní pred licenčnú radu, ak v tejto z môjho pohľadu súťaží krásy, ale máme ju tak v zákone nastavenú, uspejú, dostanú možnosť vysielať, ale viac-menej všetky rádiá sa venujú monotypu. Aby sme si rozlíšili, čo je monotyp, nebavíme sa o tom, či vznikne džezové rádio alebo rádio rockové, ale bavíme sa o tom, či budeme mať spravodajské rádio alebo regionálne rádio, alebo rádio, ktoré sa venuje hudbe. A nám sa stalo, že my máme v podstate všetky rádiá monotypové a hudobné. Keď sme sa bavili o programovom vyhlásení vlády, hovoril som o tom, aby sme sa zamerali aj na zákon č. 308/2000 Z. z., nedostalo sa to do programového vyhlásenia vlády. A myslím si, že tento zákon by zniesol zásadnú revíziu, ale asi to už zostane na program pre iné vlády.
Viem si predstaviť, je to podobné v Čechách alebo v iných krajinách, že ak existuje nosná tzv. mainstreamová stanica pri jednom vlastníctve jedného mediálneho domu, tak si potom môže daný silný vysielateľ, ktorý má celoplošné rádio s jednou programovou skladbou venujúcou sa mainstreamu, sformátovať aj iný ten typ. A vtedy by nám mohli vznikať silné, kvalitné, regionálne rádiá, resp. možno aj hudobne profilované, pretože by si povedal vysielateľ napríklad., že keďže má celoplošné rádio v mainstreame, vie sformátovať pre potreby Bratislavského kraja rádio džezové. Z hľadiska nastavenia parametrov biznisu pravdepodobne viem, a to už máme skúsenosti, že keď niekto sformátuje rádio zaoberajúce sa len nejakým výsekom hudby, napríklad slovenské, to už máme príklad, na trhu neuspeje.
Myslím si, že aj v tejto miere by sme mohli hovoriť o tom, ako pomôcť slovenskej hudbe, ako pomôcť možno tej vážnej hudbe, možno hudbe, ktorá má z východiska predpoklad byť menšinovou. Ak by teda existovali silné mediálne domy, ktoré by dokázali svoju ponuku následne regionalizovať, resp. umiestniť možno, vidím Igora Hraška, aj do folklóru, tak by to vedeli urobiť pri tom, že by sme im to v zákone nieže neumožnili, ale umožnili. Riziko spájania, resp. oligarchizácií médií nám tu ostáva ako stále zdvihnutý prst, takže myslím si, že toto znesie debatu, ale napriek tomuto reštrikčnému opatreniu si myslím, že k oligarchizácii v našej mediálnej sfére prichádza a zákonné nastavenie proti tomu nevieme účinne nastaviť. Preto by sme si mali v tomto radšej priznať, že pre potreby toho dobrého nastavenia treba uvoľniť ruky a zamerať sa na iné mechanizmy, aby nás tu do mediálneho prostredia oligarchovia netlačili. To, čo súčasne ako platná právna úprava tu je, je skôr mimikry a nezodpovedá realite. A napriek tomu sa môžeme pokojne baviť o tom, že ten komerčný svet alebo svet oligarchov si nájde svoje cestičky.
A sme absolvovali asi tri poslanecké prieskumy ohľadom Rádia VIVA. Toto je presne príklad toho, ako sa obišiel zákon, pretože minimálne všetci na výbore vieme, kto mal o to rádio záujem a kto ho nakoniec získal. A tomu, že ho bude vlastniť jeden silný mediálny dom, ktorý vlastní u nás licenciu na vysielanie jednej z komerčných televízií, a ľudia pracujúci pre túto televíziu pôsobia aj v tom novom rádiu, zákonné nastavenie nijako nezabránilo, skôr si myslím, že nášmu mediálnemu svetu ubližuje to, že sa chceme pred verejnosťou tváriť, že máme nastavené pravidlá a dodržujeme zákony.
Aby niekto obchádzal zákon a tváril sa tak, že nekupuje členov, a ja budem možno teraz ostrejší, našej Rady pre vysielanie a retransmisiu, aj to sme sa snažili na jednom poslaneckom prieskume vyskúmať. A mnohí členovia tam potvrdzovali to, že si nevedia vysvetliť, ako môže jednochlapová eseročka, právnická agentúra, s tým, že až potom sa rozhodla stať sa vysielateľom jednej programovej služby jedného konkrétneho rádia, až potom sa stať vysielateľom a získať celoplošné frekvencie, ako k takémuto projektu môže dať táto rada päť radných hlasov, to sme sa inak doteraz nedozvedeli, ako sa to mohlo stať. My sme mali na tom poslaneckom prieskume záver s tým, že tu počkáme na rozhodnutie súdnej moci a v tomto prípade aj Najvyššieho súdu. No a, čuduj sa svete, aj to rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo v tom, že koniec koncov získala toto bohatstvo štátu čiže všetky tieto frekvencie pôvodne jednochlapová eseročka, právnická agentúra. A myslím si, že ak by sme mali zákon, ktorý toto vie postihnúť, tak by sme urobili mediálnemu svetu dobre.
Otázka regulácie je, vrátim sa k predmetnému návrhu zákona, pán spravodajca, nemusíme sa usmievať, pretože stále sme pri novelizácii zákona o retransmisii, takže táto mierna odbočka súvisí presne s témou, že ak sa budeme baviť o kvótach, ja v tejto miere tento zákon podporujem.
Moja výhrada je k tomu nábehovému percentu, čo sa budeme snažiť pozmeniť, teda ak na to nájdem dostatočné množstvo poslancov, aby sme rozložili v priestore a čase to, aby sa či už verejnosť, poslucháči alebo aj tie komerčné rádiá vedeli lepšie vysporiadať s tým, že príde k nejakému vymedzeniu nejakého vysielacieho priestoru medzi 6.00 a 24.00 hodinou hudbou, ktorá bude mať slovenské korene.
Druhá výhrada, ktorú som spomínal, je výhrada, ktorá sa týkala podľa mňa toho kruciálneho a zásadného bodu o tom, čo teda slovenské dielo je. Ak sa pozrieme na účely tohto návrhu zákona, je to tam definované v § 28a. A ja si teda dovolím zacitovať mierne z dôvodovej správy, kde ministerstvo alebo teda navrhovateľ hovorí o tom, že slovenské hudobné dielo je hudobné s textom aj bez textu, pričom podmienkou je, že autor hudby alebo textu alebo výkonný umelec, má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. A tu je problém. Ja chcem veriť, že ohľadom tohto prebehla komunikácia s Európskou komisiou, pretože keď som sa v roku 2013 týmto zaoberal, ja som to chcel riešiť dvomi cestami. Tu mi bola absolútne a priori odmietnutá tzv. rezidentúra alebo pobyt, že ten trvalý pobyt je alebo bol na území Slovenskej republiky. Francúzi to vyskúšali a prehrali s tým. Presne takto to spravili a boli z toho dva súdne spory. A takto to proste urobiť nešlo. Tak som poslal inú žiadosť a to bolo, či by sa nedalo prihliadať pre účely definície slovenského diela s tým, že by to boli umelci, ktorí sú organizovaní v nejakej kolektívnej ochranke predmetného členského štátu. A odpoveď z Európskej komisie na to bola taká, že predsa aj tá kolektívna ochranka má nejakú rezidentúru, niekde sídli. A aj to by bolo diskriminačné. Čiže skúsim to ešte vysvetliť. Ak by sa aj samotný Elton John chcel chrániť alebo svoje dielo chcel chrániť slovenskou SOZA alebo inou ochrankou, tak to by z neho „vyrábalo“ slovenského umelca. Ale ani toto by nešlo, pretože tá kolektívna ochranka predsa sídli v Slovenskej republike a keďže má sídlo v Slovenskej republike, oproti ostatným umelcom z celej Európy by to bolo diskriminačné, čo by išlo proti ustanoveniam základnej zmluvy o fungovaní Európskej únie, a preto to tak nejde urobiť.
Preto vznikol podľa mňa ľudsky nepochopiteľný právny termín. A ten právny termín znel hudobné dielo v slovenskom jazyku. Áno, stalo sa to kritikou, toto kritizoval aj vtedajší predseda kultúrneho výboru, či už mediálne alebo na výbore. keď sme sa o týchto témach bavili. Bohužiaľ si doteraz myslím, že to inak urobiť nejde, pretože ak chceme definovať slovenské dielo a nechceme byť diskriminační a chceme byť v súlade s európskymi normami, tak vieme slovenské dielo zadefinovať iba tak, že budeme chrániť slovenský jazyk ako kultúrne dedičstvo a musí to byť urobené tak, že do oblasti, kde chceme slovenské diela vidieť, potrebujeme teda dať iba a len ten parameter slovenského jazyka, a nie údaj minulého alebo súčasného trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Ja budem čakať na vyjadrenie, ak a priori alebo vopred vieme, že toto spôsobí problém, chcel by som predostrieť, že nás teda potom tí, ktorí budú touto reguláciou dotknutí, a oni sú veľmi nahnevaní, budú napádať, že sa chceme do ich oblasti teraz v tej voľnejšej pôsobnosti dostať, čiže ide o tie komerčné rádiá, ak sa im tento nápad nebude páčiť, o čom vieme.
Tuná je jeden pán poslanec zo strany, ktorá vznikla len nedávno a ktorej predsedníčkou je šéfka komerčného rádia, tak vieme voľne predpokladať, čo to asi s komerčnými rádiami spraví. A nemyslím si, že sú na tom tak kapitálovo slabo, že by niekoho teda nelajzli nejakou žalobou voči Slovenskej republike. A keď teda pre potreby tejto zmeny zákona zažalujú Slovenskú republiku s tým, že ide proti európskym smerniciam, tak urobíme téme toho s tým, že chceme, aby v slovenských rádiách sa hralo viacej slovenskej hudby, viac zlého ako dobrého. Čiže ak budeme riskovať to, že pre potreby tohto zákona zadefinujeme, či ten umelec mal alebo má pobyt v Slovenskej republike, je podľa mňa a teda aj podľa eurokomisárky vtedy Kroes v rozpore s tromi ustanoveniami európskej legislatívy. Preto sa chcem spýtať možno pre potreby záverečného slova a podobne, tá komunikácia či prebehla a ak prebehla, či sme si istí, že tieto spory, ktoré môžu nastať, Slovenská republika vyhrá. Inak radšej zíďme z kratšej cesty dolu a zmeňme definíciu slovenského diela na to, že chceme chrániť slovenský jazyk, a nie ľudí, ktorí mali alebo majú pobyt na území Slovenskej republiky.
Ďalšou témou, ktorej by som sa chcel dotknúť, je téma, ktorú teda tu nie celkom podľa mňa šťastne definujeme. A hovoril o nej pán poslanec Hlina. A naozaj ja už tu volám po otvorení tej kultúrnej debaty širšej, akým spôsobom sú nasadzované reklamné bloky a či našu spoločnosť chránime alebo nechránime proti neblahému vplyvu reklamy na cigarety a alkohol. Ono sa to tu nachádza tak marginálne, ale predsa len by sme si mohli už k tomu raz sadnúť a uzavrieť túto tému jej vyriešením a spravením nejakej zásadnej dohody, pretože inak či populisti alebo ktokoľvek, kto sa touto témou chce zaoberať, nám to sem budú neustále nosiť, ako keby nás tým chceli atakovať. A myslím si, že nejaká zmena v tej oblasti posunúť to po tej dvanástej hodine tu je jeden z nápadov. A podobne je minimálne na zamyslenie, a nechcem to nazývať, že je to o odvahe, aby sme to už raz vyriešili. Ja si viem predstaviť aj absolutizáciu tejto témy. A vôbec by som sa v rámci mediálneho mixu nebránil tomu, aby z audiovizuálnej tvorby a audiotvorby reklama na tento typ výrobkov vypadla úplne. Ale hovorím, že tomuto by mala predchádzať bazálnejšia debata, nie iba taký výkrik s tým, že čo to vlastne urobí s marketingovými mediálnymi plánmi jednotlivých vysielateľov. A mňa by to teda osobne zaujímalo. A potom teda by sa tu malo prikročiť k nejakému riešeniu.
Posledná vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je odpoveď na otázku, čo by mohli priniesť tie kvóty. Mnohí sa boja, že sa im to podobá na ten bývalý režim a že bývalý režim teda tu kvótoval vysoko, dokonca zakazoval hranie nejakého typu hudby.
A ja si myslím, že treba si odpovedať na otázku, čo sú tie dva benefity. Možno tí kritici budú vedieť potom uviesť viac-menej to riziko, ktoré by ale nemalo byť len v nejakej všeobecnej rovine s tým, že obmedzujeme slobodu. Hovoril som o tom, že vo vysoko regulovanom prostredí prichádza k určeniu pravidla. Nemáme dobrú situáciu v hraní slovenskej hudby. V tom roku 2013, a to mi tu teda chýba, neexistovala ani daná štatistika, ktorú som chcel. Ja sa chcem spýtať, existuje už teraz štatistika komerčných rádií alebo vychádzame z nejakých ich vnútorných playlistov alebo štatistík, ktoré si vedú komerčné rady samotné, alebo má štát vedomosť, koľko sa tej hudby hralo pre potreby toho roku 2013? Ale aj teraz sme sa pohybovali v rozmedzí pri komerčných rádiách. A teraz sa podržte, sú rádiá, ktoré hrajú toho menej ako 2 %. A to už bol pohľad, ktorý bol vysoko alarmujúci. Preto mi vypadli z toho dve zásadné veci, ktoré by som chcel do zákona doplniť, alebo možno teda aj otázky. A ono to súvisí s tým, že okrem týchto parametrov, či už o tom, koľko tej hudby bude, ako ju zadefinujeme, sa otvára aj otázka, kto to bude kontrolovať. Bude mať retransmisná rada v tejto miere zvýšený rozpočet?
Mne vadia dve veci pri tom kontrolórovi alebo teda tom orgáne, ktorým bude retransmisná rada.
Prvý problém je, kontrolovať to tá rada bude iba na dožiadanie, neviem, či ste si to všimli v tom zákone, ale... (Reakcia z pléna.) Nie, nie, pani poslankyňa, ono je to zadefinované tak, že ak retransmisná rada o to požiada komerčné rádio, tak komerčné rádio je povinné povedať, koľko tej hudby hrá. Tak je o tom, myslím, rovnako paragraf. Čiže vieme, kde žijeme, si poviem, že tieto dve rádiá ja nechám na pokoji a nikdy sa ich na to neopýtam. Prečo to nie je nastavené tak, že potom zvýšime nejaké rozpočtové parametre retransmisnej rady. A keď už to teda chceme zavádzať, a mali by sme vychádzať z pravidla, padni, komu padni, tak by to mali robiť v nejakom cykle kvartálnom, polročnom, mesačnom, v takom, na akom sa dohodneme, ale automaticky, a nie tak, ako je to za zadefinované v zákone, že na požiadanie má vysielateľ z licencie povinnosť teda predostrieť, koľko je tej hudby a či dodržiava parametre tohto zákona, ktorým mu to nastavujeme. Toto je môj prvý problém.
A druhým problémom je teda naznačená otázka, či pre potreby ustanovení tohto zákona a pre tú novú kompetenciu bol oslovený minister financií a retransmisná rada bude mať opakovane päť rokov, keď sa zaoberáme správou, či už na výbore alebo tu v pléne, hovoríme o finančnom poddimenzovaní retransmisnej rady, keď má kontrolovať všetky komerčné rádiá, a vychádzam z toho, že by teda mala kontrolovať všetky rádiá, či dodržiavajú ustanovenia tohto zákona, paralelne aj zvýšený rozpočet možno na to, aby mohli vybaviť technickými zariadeniami toto vysielanie, a následne ja si myslím, že to bude potrebovať aj nejaký personálny moment, pretože už v troch alebo štyroch posledných správach z retransmisnej rady sme boli oboznámení s tým, že sú na strope s využitím personálnych a technických kapacít retransmisnej rady, a teraz im dávame podľa mňa dosť mohutnú kompetenciu, ak to chcú naozaj relevantne vyhodnotiť, a podľa mňa dosť silný sankčný mechanizmus, ktorý následne nastáva, na to s tým, či to budú mať šancu vôbec zmonitorovať.
Čiže k otázkam, čo prinesú kvóty, tak prvé je, že retransmisná rada dostane kompetenciu a zároveň povinnosť toto monitorovať. A pýtam sa, či to zvládne, či má na to dostatočné peniaze a prečo jej to teda nedávame ako automatickú povinnosť a nezaväzujeme ju tým, ale nechávame to na osobnom rozhodnutí niekoho z rady. Naozaj si myslím, že je 17 tých zásadných vysielateľov, z ktorých niektorí vedia zarobiť. Hovorí sa, že zarábajú u nás len dve-tri rádiá. No ale prečo by mal dostať niekto možnosť rozhodnúť, že od toho-ktorého rádia si to proste žiadať nebude. Tomuto celkom nerozumiem. A keď sa mám tváriť ako zákonodarca, ktorý prijíma všeobecné zákonodarstvo, tak by tu mala byť určená jednotnosť prístupu, pretože ja chcem veriť všetkým radným, ale automatické nastavenie zákona by nemalo zvyšovať ich kompetenciu do tej miery, že budú môcť medzi jednotlivými vysielateľmi rozhodnúť, kde tvrdosť zákona dopadne absolútne a kde sa tvrdosti zákona vedia vyhnúť. Takto sa všeobecné zákonodarstvo podľa mňa prijímať nemá.
Ďalšia odpoveď je na tú rečnícku otázku, čo prinesú kvóty. A to je to. čo som naznačil v jednej z faktických poznámok k tejto téme. A to sú peniaze. Myslím si, že pri tej motivácii mnohé krajiny, ktoré tam pristúpili, tak ako som ich vymenoval, nemali na mysli len kultúrnu diverzitu, ale aj to, že ich územie produkuje pri používaní, a o tom sa bavíme, nejakých umeleckých formátov a teda aj vysielaním rádií nejakú sumu peňazí. A zamerali sa na to, že tá suma odchádza z ich krajín. Ak tu voľne predpokladáme pri analógovej alebo poolovej metóde, že ak sa hrá veľké percento zahraničnej hudby, tak na základe prerozdeľovacieho mechanizmu, nechcem ísť do hĺbky, veľa peňazí odíde z územia Slovenskej republiky. Alebo niekedy to bolo tak vo Francúzsku, keď k tomu prikročili. A preto si myslím, že ten pozitívny dopad pri tomto je. A chcem, aby on zaznel natvrdo a naliali sme si čistého vína. Áno, jedná sa tu aj o peniaze. A tieto peniaze podľa mňa, ak sa zameriame na to, kde majú skončiť, tak budú môcť skončiť viacej na ich prerozdeľovaní medzi slovenskými umelcami, a nie u nejakých Justinov Bieberov a podobne v zahraničí. Je to dobré? Je to zlé? Ide o to, že sa vybrali raz umelci za premiérom, raz za predsedom parlamentu svojho času a podobne a bojovali za svoje vlastné tantiémy. Alebo na druhej strane máme na mysli, že sa tak finančné prostriedky dostanú viac k slovenským umelcom, a teda aj na novú tvorbu. Mám pocit, že návrh zákona chcel toto vybalansovať, a myslím si, že ak si túto otázku položíme, ja odpoviem, že je to dobré. Chcem, aby v tej debate proste boli naozaj všetky karty na stole. A odpovedzme si tu, či naša kultúra netrpí aj finančným poddimenzovaním, tým, že často je to tak metaforicky opisované, že sa stala popoluškou, a či zdroje, ktoré by mohli zostať na území Slovenskej republiky, nie je dobré teda takýmto spôsobom u nás nechať. Áno, súvisí to s tým. A ja so všetkou vážnosťou hovorím pri otázke, čo prinesú tie kvóty, to, že prinesú aj peniaze.
No a posledná vec je, čo teda tie kvóty a debata okolo nich prinesie. A to je to, že je to téma, ktorá podľa mňa nie veľmi šťastne sem bola zaradená. Tu sa diala vtedy kauza VÁHOSTAV-u a minister kultúry s premiérom spravili tlačovku, kde predpokladal celý národ, že príde k nejakému zásadnému posunu a vyjadreniu k tejto kauze. A naraz, hops, tie kvóty sú všeobecne obľúbenou témou. Myslím si, že či už SMER alebo nejaké iné prieskumné agentúry verejnej mienky presne vedia, že toto je téma, s ktorou súhlasí takmer 80 % obyvateľstva. Chcú to zmeniť. Je to pod témou toho, že môžu tu zostať peniaze, zachovať si kultúrnu diverzitu. A odpustite mi, pán minister, myslím si, že keď ku koncu volebného obdobia s parametrami legislatívneho procesu, keď sa touto témou budeme opäť v druhom čítaní zaoberať v septembri, prichádzame do volebného obdobia, tak je to veľmi dobré z hľadiska politického marketingu vymyslené. A tu je pre mňa troška kritika, lebo ja som chcel túto tému vidieť viac-menej vecne a možno aj pomôcť tomu, aby sme vysvetlili, o čo sa jedná a že to s komunistickými kvótami nijakým spôsobom nesúvisí. Stratili sme možno túto zbraň. Vy ste nabili pištole a delá mnohým kritikom, viac-menej pri kritických hlasoch od niektorých oponentov tejto témy, ktorí sa tu ďalej ani nedostali, iba hovorili o tom, že snažíte sa prekryť VÁHOSTAV takto obľúbenou témou. A ja si myslím, že to tej téme ubližuje a mohli sme to vyriešiť omnoho a ďaleko skôr a pri mandáte vašej vlády alebo pléna tohto parlamentu, mať v rukách už nejakú evaluáciu toho procesu. A mohli sme sa tak baviť alebo rozprávať o tom, či tento krok zo začiatku vášho volebného obdobia dobrý bol alebo nebol. Od tohto sme oprostení, ak to prezident podpíše alebo nepodpíše, platnosť toho zákona prechádza úplne skoro na prelomové obdobie funkčnosti tejto Národnej rady. A takisto sa pripájam k tej kritike, že táto téma je kúsok zneužitá pre potreby politickej kampane. A pre mňa to je len na škodu veci, a preto na otázku, čo prinesú kvóty, odpovedám aj to, že je to náboj do politickej kampane, čo nie je dobré, lebo tá téma sa tým pádom automaticky spolitizuje.
No a posledná odpoveď na otázku, čo prinesú kvóty okrem peňazí, zachovania kultúrnej diverzity politického náboja pre stranu SMER, je to minimálne možnosť, že existuje nástroj, kde jeden z ďalších členských štátov, keďže táto oblasť sa nechala z pohľadu európskej regulácie na pôsobnosť od členských štátov, ho zavádza, a teda, keďže to navrhuje strana, ktorá je vo vláde, tak asi sa aj zavedie, prichádza tu k niečomu, čo podľa mňa nesvedčí celkom o dobrom parametrickom nastavení Európskej únie. Čiže myslím si, že či už v agende jednotného trhu, digitálnej agende alebo kultúrnych agendách by sme mohli dať otázku aj na pôde Európskej rady, neviem, ako vy často chodíte na Európsku radu, keďže ja aj v eurovýbore disponujem zištne témou kultúra, ale my sme asi ani nemali možnosť sa tuším na eurovýbore stretnúť, či by neexistovala nejaká možnosť iniciácie toho, že ak máme byť silní v rámci európskeho priestoru proti neblahým dôsledkom parametrického nastavenia budovania jednotného trhu, či nemáme túto tému otvoriť aj z pohľadu Európskej únie a nechať jednotlivé národné štáty sa hĺbkovo boriť s témou zachovania kultúrnej diverzity takpovediac iba a len s parametrami sily národných štátov, či ju nemáme otvoriť širšie, pretože môj osobný prínos do tejto témy je, že by bolo dobré pre to naše nadchádzajúce predsedníctvo, aby sme medzi našimi štyrmi možnými prioritami pre naše predsedníctvo zaradili presne túto tému. A to je téma kultúrnej diverzity a ochrany kultúrnych v najširšom možnom významne slova špecifík jednotlivých členských štátov.
Je to aj politické prihovorenie, aj podaná ruka na to, aby sme zodpovedných ľudí na SK PRES-e o tejto téme presvedčili, pretože by nám tu potom nemuseli vypadávať parciálne témy, ako sú kvóty v rádiách, ale mali by sme nejakú silnú protizbraň na to, aby všetky dobré parametre budovania jednotného trhu mali aj svojho pandanta, negatívne. A to je, že sa nám viac alebo menej kultúrne prostredia unifikujú a tí silnejší hráči s možno väčšími obsahmi alebo zrátanými obsahmi na viac ľudí a s väčšími finančnými prostriedkami dokážu štáty, ktoré sú ako my malé, valcovať. A myslím si, že projekt Únie určite nechcel mať vo svojej DNA zabudované to, že má prichádzať k unifikácii kultúry cez európsky priestor. Ale ja si osobne myslím, že presne, naopak, má prichádzať k podpore a zachovaniu všetkých špecifík národných kultúr jednotlivých členských štátov.
Tuto skončím a dúfam, že táto téma stratí ten politický náboj a dokážeme si odpovedať na to, čo prinesú tie kvóty vecne, a zameriame sa na tú oblasť, kde chceme túto reguláciu mať alebo nemať, s tým, či táto regulácia je nastavená z hľadiska nábehu dobre, či definícia slovenského diela zodpovedá alebo nezodpovedá jeho definícii z Európskej únie, pričom ak jej nezodpovedá, aby sme vytvorili predpoklad toho, že predídeme procesu alebo možným súdnym sporom v tejto oblasti. Ďakujem za pozornosť.