Ďakujem pekne, pán predseda. Ctené kolegyne, kolegovia, pôvodne som nemal v úmysle k tomu zákonu vystupovať, lebo myslím si, že tak ako nastala zhoda v tejto snemovni ohľadne predloženého návrhu zákona, ktorý priniesol pán minister do tejto snemovne, nie sú nejaké výhrady. Nezostáva nič iné, len poďakovať pánovi ministrovi a ministerstvu, pretože rieši problém možnosti kúpy pôdy slovenských poľnohospodárov, aby tým mohli stabilizovať svoje hospodárenie na pôde.
Každý poľnohospodár vie, že ak stratí pôdu, tak jeho farma nemá zmysel a skôr či neskôr bude nútený tú svoju farmu predať tomu, kto pôdu vlastní alebo nejakým spôsobom je držiteľom pôdy. To znamená, že je toto každopádne stabilizačný prvok, a ja verím, že to slovenskí poľnohospodári využijú pre to, aby stabilizovali práve svoje hospodárenie na pôde. Čiže k tomuto nie je žiadny rozpor a je všeobecná zhoda a je to len na pochvalu rezortu, že tento vážny problém ohľadne pôdy sa snaží riešiť.
Druhý bod, ktorý tu bol spomenutý, je prevod nehnuteľnosti zo Štátneho veterinárneho a potravinárskeho ústavu na univerzitu, čo je tak isto chvályhodné. Pokiaľ rezort má budovy, ktoré nevyužíva, že ich prevedie na univerzitu práve, aby slúžili na vzdelávanie mladých budúcich poľnohospodárov a potravinárov. A stále častejšie bude táto problematika naliehavejšia, lebo staršia generácia vymiera a, bohužiaľ, mladých poľnohospodárov pribúda veľmi málo. Myslím si, že tých budov v rezorte je ešte viacej, určite je časť budov nevyužívaná aj vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby a možno aj ďalších, že by bolo možné zriadiť ďalšie fakulty zaujímavé pre mladých ľudí, aby išli študovať poľnohospodárstvo, krajinotvorbu, potravinárstvo, ktoré s tým súvisí. Takže takéto aktivity určite treba len privítať a ich oceniť.
Čomu sa chcem viacej venovať, je otázka kritizovaného nájmu alebo možnosti predĺžiť nájom na 25 rokov. To, čo tu poslanec Simon vzniesol, znôšku nezmyslov a strašení, čo to vlastne všetko obnáša. V prvom rade chcem povedať, že pozemkové úpravy tento zákon, ktorý rieši práve pozemkové úpravy, treba sa vrátiť do jej podstaty, keď sa tvorili ROEP-y. Práve za šesť rokov ministrovania pána Simona boli dané pozemkové úpravy rôznym pofiderným firmám z juhu Slovenska, ktoré robili tzv. ROEP-y, regionálny register obnovy evidencií pôdy, od zeleného stola, kde máloktorý z nich vyšiel do katastra, aby zisťoval reálnych vlastníkov, aby urobil maximálne dobrú pôdu pre to, aby zistil maximálny možný stav vlastníkov. Tým pádom sa vyrobilo na Slovensku veľké množstvo neznámych vlastníkov. Mnohí neznámi vlastníci ani nevedia, že sú neznámi vlastníci a dozvedajú sa až následne, že ich pôda je zavedená ako neznámych vlastníkov, ktorú spravuje Slovenský pozemkový fond práve preto, že boli zadané zákazky firmám z juhu Slovenska za ministrovania práve pána Simona. Čiže ja by som odporučil kolegom, ktorí sa tak horlivo zastávajú pána Simona, aby sa pozreli na to, akým spôsobom, aké firmy a ako boli kvalitne urobené ROEP-y.
Ja by som poprosil aj kolegu Fecka, keby sa spýtal pracovníkov pozemkových úradov, ako sú kvalitne urobené ROEP-y, aké majú s tým problémy práve, kde sa im objavujú už pri ukončených ROEP-och, do ktorých sa nedá vstúpiť, lebo na to nie sú peniaze, aby dokončili ROEP-y tak, ako majú byť urobené. A bez nekvalitne urobeného ROEP-u sa veľmi ťažko robia komasácie. Veľmi ťažko sa robí sceľovanie, lebo dochádza práve k rozporom s tými ľuďmi, ktorí sú vedení ako neznámi vlastníci, a nevedia, že sa stali neznámymi vlastníkmi, lebo im chýbal nejaký údaj v katastri, keď sa robil práve ROEP.
Takže toto sú všetko podklady, ktoré sťažujú svojím spôsobom usporiadanie pozemkového vlastníctva na Slovensku. Obzvlášť keď pozemkové právo na Slovensku je veľmi komplikované, keď bola prvá pozemková reforma, druhá pozemková reforma, potom bolo znárodnenie, potom boli reštitúcie a tak ďalej, a pritom bol zachovaný princíp uhorského práva dedenia. To znamená, že všetka pôda, aj drobná pôda sa dedila na všetkých dedičov, tým pádom došlo k obrovskému rozdrobeniu pôdy. Aj keď sa prijalo, myslím, že za ministrovania pána Baca, opatrenie, aby sa zamedzilo drobeniu, ďalšiemu drobeniu pôdy, tam bolo tých 2000 štvorcov a 5000 štvorcov, aby už pod túto hranicu sa pôda nedrobila, stále je to veľký problém.
Ak hovorím o vlastníckych právach, musím povedať, že ak tento zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov stanovil, že musí byť doba nájmu minimálne päť rokov, tak tam práve sa vstúpilo do vlastníckych práv vlastníka, kde sa mu prikázalo, že musí pôdu prenajímať minimálne napäť rokov. A to z toho dôvodu, že práve ľudia si neuvedomovali, že práve dlhodobý nájom má význam aj pre vlastníka, lebo krátkodobý nájom nemá dôvod, nemá ani snahu investovať do pôdy, aby udržoval jej prirodzenú úrodnosť, aby zlepšoval jej prirodzenú úrodnosť, aby robil meliorizačné vápnenia, aby robil melioračné kyprenie pôdy, hlboké kyprenie pôdy, čo sa robí raz za štyri roky a pravidelne sa opakuje. Tak práve preto dala sa povinnosť vlastníkovi prenajímať pôdu minimálne na päť rokov, lebo ten jednoročný nájom, ktorý sa bežne používal pred touto právnou úpravou, spôsoboval to, že poľnohospodári sa bránili dlhodobejším investíciám, zásobovaniu živinami, ako je fosfor alebo draslík, ktoré sa robí na dlhšie obdobie ako jeden, dva roky.
Čiže aby nedošlo k drancovaniu slovenskej pôdy, tak sa dala povinnosť vlastníkovi, pokiaľ sa to celé neutrasie v tom normálnom demokratickom systéme, aby prenajímal pôdu na tú minimálnu dobu. Ale zároveň sa mu aj prikázalo, že môže maximálne na 15 rokov. A tu sa znovu vstúpilo vlastníkovi do práv, kde sa obmedzili jeho práva rozhodnúť sa slobodne. On môže mať dobrého užívateľa svojej pôdy a mnohí by aj chceli prenajímať pôdu na dlhšie obdobie, len jednoducho zákon im to neumožňuje. Prvýkrát im vstupujeme do práv, keď ho obmedzujeme, že musí minimálne na päť rokov, a druhýkrát mu vstupujeme do práv, keď ho obmedzujeme, že môže maximálne na 15 rokov, čo v bežných vyspelých štandardných krajinách západnej Európy a sveta sa nájom pôdy realizuje na 20, 25, 30 rokov a častokrát oveľa dlhšie. Cez generácie sa prenajímajú pozemky, kde vlastne dáva sa stabilita práve hospodárovi na pôde, aby sa o pôdu staral, aby mal stabilitu, aby na nej hospodáril, aby jeho generácie na tej pôde hospodárili, a ak o tú dobu má prísť, tak sa tam dáva väčšinou klauzula dlhodobého oznámenia o tom, že tú pôdu bude musieť vydať, aby zabezpečil ďalšiu náhradu, buď pozemkov, alebo rozmýšľal, čo so svojím hospodárením urobí. Čiže preto bolo nezmyselné už to v tej dobe obmedzovať, hornú hranicu možnosti prenajímať.
A znovu sa vrátim k tomu, čo som povedal vo faktickej, že to je právo vlastníka. Ak tu hovoríme, že babky podpisujú zmluvy, prosím vás, nerobme z občanov Slovenskej republiky negramotných ľudí. Veľmi dobre vedia sa o svoj majetok starať a musím povedať, že starší ľudia, ktorí už samozrejme tie zákony nepoznajú, tak v drvivej väčšine využívajú práve svojich potomkov, synov a vnukov, aby sa vyjadrovali k predkladaným návrhom zmlúv. V drvivej väčšine prípadov tieto zmluvy študujú práve ich deti alebo ich vnuci, ktorí sa vyjadrujú, to znamená, že nie je tu ani nejaká obava kohosi oklamať pri nájomných zmluvách.
Ale každopádne musím povedať, že práve kolega Simon za svojho pôsobenia neustále nahrával developérskym skupinám a ľuďom, ktorí aj dneska svojím spôsobom špekulujú na pôde. Nemusím pripomínať rôzne reštitúcie, ktoré sa udiali, ak sa pozrieme, kto všetko reštituoval za čias pána Hideghétyho na pozemkovom fonde, kto všetko prišiel k obrovským pozemkom. A následne po tom, keď opäť bol pán Simon ministrom, sa zrušilo spoplatnenie za záber poľnohospodárskej pôdy na stavebné účely, aby to bolo premenené ako stavebný pozemok, práve tie skupiny, ktoré nadobudli veľké pozemky, bezplatne previedli túto poľnohospodársku pôdu na stavebné parcely, aby ju mohli výhodne speňažiť investičným skupinám, aby ju mohli výhodne speňažiť ľuďom, ktorí na tých pozemkoch chcú stavať. Stačí sa prejsť po Žitnom ostrove, kde vznikajú dediny na zelenej lúke, kde na ornej pôde sa stavajú nové vilové štvrte, kde na ornej pôde, na najkvalitnejšej ornej pôde na Slovensku, to podotýkam, sa zastavujú nezmyselnými stavbami.
Čiže toto všetko v tomto kontexte, ak to vnímame, tak treba povedať, že aj možnosť predĺžiť nájomné zmluvy na 25 rokov je práve, aby sa zamedzilo špekuláciám rôznych finančných skupín, ktoré skupujú slovenskú pôdu, aby sa stabilizovali tí, ktorí na pôde hospodária. Aby neprichádzali práve o pôdu tí, ktorí na nej hospodária. Ja by som vás poprosil, ak ste v regiónoch, hovorte s poľnohospodármi, aké majú komplikácie a starosti práve s finančnými skupinami, ktoré skupujú pôdu. Aké sú komplikácie s "bioplynkármi", ktorí skupujú pôdu a rôznym iným spôsobom sa snažia dostať k pôde, práve kde ju vyťahujú z poľnohospodárskeho užívania, aby sa dostala do režimu pestovania kukurice pre bioplynové stanice.
Čiže toto všetko tuná máme. A tento návrh, ktorý je, práve má svojím spôsobom umožniť, umožniť aj poľnohospodárom, ale aj vlastníkom, aby sa slobodne rozhodli a umožnili dať stabilitu tým, ktorí na pôde hospodária. Toto je celá alfa-omega predloženého návrhu a do takej miery kritizovaná.
Chcem povedať, že ak je nájomná zmluva, tak sú tam záväzkové, záväzky pre dve skupiny, jedna je pre vlastníkov a druhá je aj pre nájomcov. Tak ako vlastník si dáva podmienky, za ktorých prenajíma pôdu, v drvivej väčšine je zahrnutá inflácia v nájomných zmluvách. Ak tu ktosi hovoril, že dnešný nájomca o 25 rokov alebo o 10 rokov, nájom je úplne iný, v drvivej väčšine je tam zakomponovaná inflácia, alebo to odzrkadľuje výška nájmu, ktorá štartuje od nejakej inej hranice, za nejaké obdobie, či to je 5 alebo 15 alebo 25 možných rokov.
Ďalšia zaujímavá vec, ktorá ohľadne pôdy a o ochrane pôdy pred skupovaním zahraničnými investormi je, práveže za Dzurindových vlád a pri vstupe do Európskej únie a OECD sme neurobili dostatočné opatrenia pre to, aby sme ochránili slovenskú pôdu pred zahraničnými investormi. Sú to obrovské skupiny ľudí, ktorí dneska nič nerobia, len sa venujú tomu, aby sceľovali pozemky, aby skupovali pozemky od vlastníkov, aby ich dávali dohromady. Tridsať, 40, 50 hektárov sú zaujímavé celky pre zahraničných investorov, kde veľmi výhodne im dávajú podmienky, pre tých ľudí, ktorí sa týmto živia, aby táto pôda sa dostala do rúk zahraničných investorov.
Chcem sa spýtať pána Simona, čo urobil pre to, aby zamedzil takémuto konaniu? Veľmi blízko má k Maďarskej republike. Keby sa bol poučil trošku od kolegov z Maďarska, ako významne ochránili svoju pôdu. To, že pán Mikloš ako minister financií predložil colný zákon, kde umožňoval ešte pred uplynutím takzvaného embarga na nákup slovenskej pôdy zahraničným vlastníkom, fyzickým osobám nakupovať pôdu pri splnení dvoch podmienok: prvá bola, že na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, a druhá, že na pôde hospodári minimálne tri roky. Ak splnil tieto dve podmienky, tak mohol nakupovať ako fyzická osoba, ale všetci to veľmi ľahko obchádzajú cez nákup pôdy, cez právnické osoby založené na Slovensku. Veľmi ľahko, veľmi jednoducho. Aj keď dneska chceme hovoriť, že máme nejaké ustanovenie, že sme si predlžili zamedzenie nákupu pôdy zahraničnými osobami, je takmer neúčinné. Nie sú takmer žiadne prekážky pre to, aby na Slovensku kupoval pôdu ktokoľvek a v akomkoľvek možnom rozsahu, ktorú na Slovensku vie kúpiť.
Ja musím povedať, že pokiaľ by Slovensko nemalo tak rozdrobenú pôdu, ako ju má, tak si dovolím tuná povedať, že už by drvivá väčšina pôdy nebola v slovenských rukách. To si dovolím od tohto pultu povedať a že to je čistá pravda. To znamená, že len tá rozdrobenosť Slovensko zachránila ešte, že nie je také veľké percento pôdy v zahraničných rukách. A do dnešnej doby vlastne ani nevieme presne povedať, koľko tej pôdy v zahraničných rukách zahraniční vlastníci majú, ale aj najmä finančné skupiny, ktoré veľkou mierou skupujú pôdu.
Pán minister ma už predbehol, keď povedal, že ak sa zmení vlastníctvo v podniku, či to je družstvo alebo akciová spoločnosť, že jednoducho vlastník môže vypovedať nájomnú zmluvu do polroka. Bola tuná reakcia, že sa o tom nedozvie. Ja nepoznám podnik, kde kto si získal nadpolovičný balík v podniku a nechal tam pôvodné vedenie. To znamená, dochádza k zásadným zmenám v manažmente, v štruktúre riadenia. To znamená, každý, kto v tej dedine žije, vidí, že sa čosi deje. Každý jeden to vidí, že sa tam čosi deje, že dochádza k významnej zmene na poste všetkých štatutárnych orgánov, na poste manažmentu, že ktosi iný ovládol družstvo, že ktosi iný je dneska vlastník akciovej spoločnosti. Takže toto je minimálny strach z toho, že kto si nadobudne vlastníctvo. A ja skutočne nepoznám prípad, že by ktosi kupoval podnik pre to, aby získal pôdu. A práve toto ustanovenie ich odrádza od toho, a najmä zahraničných odrádza od toho, aby skupovali neisté právne vzťahy. Musím povedať, neisté právne vzťahy. Zahraničné osoby, či už fyzické alebo právnické, sa zvyknú správať podľa zákona a dosť do veľkej miery, oveľa väčšej ako Slováci, si chránia svoje investície. A pokiaľ je tam takýto neistý vzťah, že mu ktosi môže vypovedať nejakú pôdu, za ktorú by mal kvázi zaplatiť viacej, za ten podnik, lebo chce získať pôdu, tak do takého vzťahu nevstupuje. Čo ale nehovorím o slovenských finančných skupinách, ktoré sa správajú častokrát nekontrolovane a majú svoju filozofiu.
Chcem, dámy a páni v krátkosti k tomu, čo tu bolo prezentované, asi toľko, len zopakujem, že ak kohosi vyvádza z miery dať vlastníkovi možnosť dlhodobejšieho nájmu, tak je to jeho slobodná vôľa a slobodné rozhodnutie. A myslím si, že na Slovensku ľudia nie sú hlúpi a že veľmi dobre sa vedia starať o svoje vlastníctvo a svoj majetok.
Ďakujem pekne za pozornosť.
